Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4CoE/113/2012 z 6. 8. 2012 Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Trenčín z 6. augusta 2012, sp. zn. 4CoE/113/2012, ECLI:SK:KSTN:2012:3209202979.1 Krajský súd Trenčín | 4CoE/113/2012 | ECLI:SK:KSTN:2012:3209202979.1 | 2012-08-06 | Rozhodnutie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 214 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/40e4104a-012a-4575-8595-14e821daa72a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3209202979.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4CoE/113/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3209202979
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 08. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3209202979.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Astrová 2/A, IČO: 36 432 105, zastúpeného Advokátskou kanceláriou MCGA & legal, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Partizánska 2, IČO: 36 715 662 proti povinnému: Y. Q., bytom P. V. P., Y. XX, o
vymoženie 1.659,70 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou zo dňa 24. apríla 2012, č.k. 3Er/394/2009-21, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. V
odôvodnení uviedol, že Okresný súd Bánovce nad Bebravou poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie na vymoženie príslušenstva na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu zriadeného pri Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej, a.s., IČO: 35 862 882, Trnavská cesta
7, Bratislava, sp. zn.: M1308326 zo dňa 05.08.2009. Rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu
formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch
uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Súd má v ktoromkoľvek štádiu exekúcie
povinnosť skúmať jej prípustnosť a v prípade, že zistí existenciu dôvodov, pre ktoré je exekúcia
neprípustná, môž ex offo exekúciu vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť ju. V danom prípade je dôvodom
neprípustnosti exekučný titul, ktorý je podkladom pre exekúciu, a ktorý bol vydaný v rozhodcovskom
konaní na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je neprijateľnou podmienkou spôsobujúcou jej
neplatnosť. Slovenský právny poriadok priamo ukladá v niektorých prípadoch aj bez návrhu zastaviť
exekúciu vedenú na základe rozhodcovského rozsudku. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že
arbitráž prebehla za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Oprávnený ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ uzavreli dňa 25.05.2007 zmluvu o úvere
Poštovej banky (vo formulárovej podobe), ktorá má povahu spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na
znenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj s poukazom na znenie § 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch. Súd posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský aj s ohľadom na predmet činnosti
dodávateľa. Z okolností utvárania zmluvy a s ohľadom na povahu strán zmluvy je zrejmé, že oprávnený
pri uzatváraní zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako
s fyzickou osobou nepodnikateľom. Na základe uvedeného mal súd jednoznačne preukázané, že ide
spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem zmluvných dojednaní,
aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú
kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Súčasťou Zmluvy o úvere
Poštovej banky sú aj Obchodné podmienky pre úver /verzia 2/2006/, ktoré v článku /9/ Prechodné a
záverečné ustanovenia, upravujú rozhodcovskú doložku nasledovne: 9.2./ Zmluvné strany sa dohodli,
že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo ZoÚ a OP, budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia
dohody Klient prijíma návrh PB na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich
s ZoÚ a OP, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik ZoÚ alebo OP, v rozhodcovskom konaní
pred stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ ARBITRÁŽNA A



MEDIAČNÁ, a.s. IČO: 35 862 882, zapísaná v OR SR OS Bratislava 1, odd. Sa, vl. č. 3157/B /
RAM/ podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa rozhodnutiu RAM podriadia
s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Miestom rozhodcovského konania je
Bratislava. Podľa vnútroštátneho práva, sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou v
zmysle § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od
ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Taktiež nesmú obsahovať podľa § 53
ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka obsahuje exemplikatívny príkladný, a teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v
spotrebiteľských zmluvách. Tento výpočet je zo strany zákonodarcu neustále dopĺňaný a precizovaný.
Týmto spôsobom zákonodarca reaguje na nesprávnu aplikačnú prax. V tomto výpočte je s účinnosťou
od 01.03.2010 výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovanie od spotrebiteľa v rámci
dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Len
zo samej skutočnosti, že sa uvedená podmienka v tomto príkladnom výpočte v čase uzatvorenia zmluvy
nenachádzala nemožno vyvodiť, že vyžadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nie je neprijateľnou
podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Súd vychádza z teleologického výkladu, teda z
príslušného prameňa práva ako celku s akcentom na jeho ciele a zmysel. Zmyslom a cieľom úpravy
spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom v SR ako členskom štáte
Európskej únie minimálne taký štandard ochrany, aký stanovuje Smernica Rady 93/13/EHS. Dojednanie
rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods.
5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor súd opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom
bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný
nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú
aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, to znamená, že spotrebiteľ ju
mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred
pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov,
ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie
povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným
právom, sú ustanovenia Smernice Rady 93/13/ES, a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne
presné a zrozumiteľné. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva Európskej
únie na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejde
teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie
výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a
nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu. Keďže zmyslom, cieľom a účelom
právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň
ochrany, aká je stanovená Smernicou Rady 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať
predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený
predmetnou smernicou. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd
opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti
Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v
zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola
individuálne dohodnutá, a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v
obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť
z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. V rozhodovanej veci na základe dodávateľom
vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky rozhodoval rozhodcovský súd zvolený oprávneným.
Je namieste si uvedomiť aj okolnosť, že zriaďovateľom rozhodcovského súdu, ktorý v predmetnej
veci rozhodoval, je podnikateľský subjekt založený v zmysle Obchodného zákonníka za účelom
podnikania, ktorého cieľom je dosahovanie zisku. Oprávnený zmluvu uzatvára rovnako v rámci svojej
podnikateľskej činnosti, pričom za prejednanie veci rozhodcovskom konaní zaplatil rozhodcovskému
súdu poplatok. Záujmom zriaďovateľa rozhodcovského súdu teda zrejme bude, aby bol tento ustanovený
na rozhodovanie v čo najväčšom množstve prípadov, za prejednanie ktorých bude prislúchať odmena.
Uvedená okolnosť môže mať vplyv na jeho rozhodovanie. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné
konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá
ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež Smernica Rady
93/13/EHS. Rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca upravil



postup ako zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymáhalo, ak okrem iného odporuje dobrým
mravom. Formálna právoplatnosť rozhodnutia podľa ustálenej judikatúry a právnej teórie vyjadruje,
že rozhodnutie nemožno preskúmať na základe riadnych opravných prostriedkov a nenastane odkladný
(suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi
ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného
nároku (rei iudicatae), o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči
všetkým orgánom. Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je, alebo
nie je napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho
väčšou flexibilnou. V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne
právoplatné, ale pre určité okruhy právnych vzťahov (pre určité právne normy) sa na ne hľadí, akoby
materiálne právoplatné neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná a z vážnych
dôvodov existujú z nej výnimky. Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej
právoplatnosti nemá prihliadať, určuje zákonodarca a súdu patrí do kompetencie aplikácia takejto
vyjadrenej právnej úpravy, pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi
alebo medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom. Tieto princípy
sa vzťahujú aj na rozhodcovské rozsudky, ktoré nadobudnú účinky právoplatného rozhodnutia súdu (§
35 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní). Toto ustanovenie v spojení s § 159 Občianskeho
súdneho poriadku určuje, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku
nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ustanovenie
§ 15 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktoré v sebe zakotvuje osobitný prieskumný
inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia.
V zmysle vyššie uvedených výkladov účinkov materiálnej právoplatnosti by však toto ustanovenie
úplne stratilo svoj význam, ktorý mu dal zákonodarca zreteľným vyjadrením v jeho texte, a to umožniť
exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom,
ktorý vykazuje niektoré z vád uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.
Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní je tak potrebné na účely § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne
právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 Občianskeho súdneho poriadku a môže ho
preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní aj čo do
jeho materiálnej správností a môže skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 268 Občianskeho
súdneho poriadku (resp. v súčasnom § 57 Exekučného poriadku), či sú tu nedostatky uvedené v
§ 40 písm. a) alebo b) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, alebo či rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Toto ustanovenie (§ 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní) potom treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému
súdu jeho preskúmanie. Toto preskúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu
žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o
týchto otázkach. Môže samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom
konaní (§ 1 ods. 1. zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní), či v tej istej veci bolo už vydané
právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah povinnosti uloženej
rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o plnenie právom nedovolené
alebo priečiace sa dobrým mravom. Tomuto záveru napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia § 35
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje
len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať
všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku
svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je
súkromnoprávnym konaním. Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov a inštitút
neprijateľnej zmluvnej podmienky. Súd nezaznamenal ani v judikatúre pomenovanie týchto inštitútov
súkromného práva. Každopádne na to, aby sa skonštatovala blízkosť týchto inštitútov z hľadiska ich
významu a zákonom sledovaného cieľa ratio legis, netreba použiť ani zložité výkladové metódy. Pravidlá
správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho
hodnotového poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak tomuto kritériu zmluvná podmienka
nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v
spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka
až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo



štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný,
nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým
mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú
zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu o plnenie z
takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky zastaví. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou
bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore
s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský
rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej
rozhodcovskej zmluvy, pretože iba tak môže naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS -
postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí
nezaväzovali. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky
osobitný, pretože v krízových situáciách a pri vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a
právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže
sa tak udeje v súkromnoprávnom procese, požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva
arbitrom vrátane princípu dobrých mravov je plne opodstatnená. V prípade rozhodovania rozhodcom
nejde o výkon verejnej moci ( nález ÚS ČR IV. ÚS 174/02 judikuje: "rozhodčí soud není orgánem veřejné
moci a tudíž ani jeho rozhodčí nálezy nemohou být rozhodnutím orgánu veřejné moci... Jeho moc tedy
není delegována svrchovanou moci státu, ale pochází od soukromé vlastní moci stran určovat si svůj
osud". Na základe uvedených skutočností dospel súd k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky
v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie viazaný a táto
je v rozpore príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako aj v rozpore s
ustanoveniami Smernice Rady 93/13/EHS. S poukazom na uvedené skutočnosti súd rozhodol tak, ako
je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, teda exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Podľa
§ 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a
v akej výške platí trovy exekúcie. Nakoľko z uvedeného zákonného ustanovenia nevyplýva povinnosť
súdu rozhodnúť o zastavení exekúcie a o trovách exekúcie jedným rozhodnutím, môže súd rozhodnúť
o trovách exekúcie samostatne po vydaní, príp. po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Dal do pozornosti
dôvodovú správu Národnej rady Slovenskej republiky k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho
zákonníka, v zmysle ktorej postup exekučného súdu nie je správny. Cieľom tejto úpravy je umožniť
spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. Ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej
doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná
úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti
celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor v zmysle
dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje práva voči
dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne,
v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle
navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Uvedené ustanovenie teda v žiadnom prípade
nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. V zmysle tejto dôvodovej správy je teda predmetná
rozhodcovská doložka v zmysle zákona a neprieči sa dobrým mravom, keďže nebráni dlžníkovi, aby si
svoje práva voči veriteľovi uplatnil na príslušnom všeobecnom súde a zároveň umožňuje veriteľovi, aby
si uplatnil svoje práva voči dlžníkovi na príslušnom rozhodcovskom súde v zmysle tejto rozhodcovskej
doložky. Oprávnený ďalej poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove ako odvolacieho súdu,
sp. zn. 9CoE/18/2010, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE/924/09, ako aj na rozsudok Súdneho
dvora EÚ vo veci Asturcom, C-40/08. Na základe vyššie uvedeného bol presvedčený, že nenastala
ani jedna skutočnosť uvedená v § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní,
rozhodcovský rozsudok je vydaný podľa zákona, neobsahuje neprijateľnú podmienku, nedochádza tu
teda k vymáhaniu plnenia v rozpore s dobrými mravmi a návrh na vykonanie exekúcie ako aj žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia je v súlade s právoplatným a vykonateľným rozsudkom. Z
uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého
stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219
ods. 2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým
sa stotožňuje.



Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa, odvolací súd dopĺňa
nasledovné:

Rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona o rozhodcovskom konaní, má
pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Rozhodcovský
rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný podľa osobitných
predpisov. Súd však môže v exekučnom konaní kontrolovať zákonnosť postupu rozhodcovského súdu v
rozhodcovskom konaní. Umožňuje mu to ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, v zmysle
ktorého môže súd exekučné konanie zastaviť buď na návrh (odsek 1) alebo aj bez návrhu účastníka
konania (odsek 2), ak rozsudok trpí zmätočnosťou, pretože rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci,
ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania (§ 1 ods. 3), alebo rozhodcovský rozsudok bol
vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo
v inom rozhodcovskom konaní. Rovnako môže exekučný súd postupovať, ak zistí, že rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2). V tomto prípade ide
protiprávnosť výroku rozsudku rozhodcovského súdu. Skutočnosť, či sú splnené formálne i materiálne
predpoklady pre vedenie exekúcie, skúma exekučný súd už pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ďalej na námietky
povinného proti exekúcii v zmysle § 50 Exekučného poriadku a tiež na prípadný návrh povinného na
odklad alebo zastavenie exekúcie v zmysle § 56 a § 58 Exekučného poriadku. Exekučný súd je však
tiež oprávnený ex offo skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania a v prípade zistenia, že
nie sú splnené podmienky materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, je povinný exekúciu
zastaviť.

Preto správne súd prvého stupňa skúmal aj po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie exekučný titul,
ktorým bol rozsudok rozhodcovského súdu.

Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa
má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď ako sa oboznámi
s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu
rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v
akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ
nebol uvedenou doložkou viazaný.

Systém ochrany, zavedený spomínanou smernicou, vychádza z myšlienky, že sa spotrebiteľ nachádza
v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi, čo sa týka jeho vyjednávacej
schopnosti, tak úrovne informovanosti, ktorá ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky dopredu
vyhotovené predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Smernica
musí byť vykladaná v tom zmysle, že nebráni prijať vnútroštátnu úpravu, ktorá pripúšťa súdny prieskum
neprimeranej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo
primeranosti ceny a odmeny i keď sú tieto podmienky spísané jasným a zrozumiteľným jazykom.

Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa ani
v jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danom prípade súd prvého stupňa vo veci dôsledne
aplikoval ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní, ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/
a 58 ods. 1 Exekučného poriadku, ako aj ustanovenia § 52, § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka a vykonal
aj správny výklad citovaných zákonných ustanovení. Za správny tak odvolací súd považuje právny
názor súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, teda, že medzi
oprávneným a povinným bol založený na jej základe spotrebiteľský vzťah. Súd prvého stupňa správne
a dostatočne odôvodnil posúdenie danej zmluvy o úvere ako zmluvy spotrebiteľskej a dostatočne aj
odôvodnil, prečo nemožno daný právny vzťah medzi účastníkmi podriadiť pod ustanovenia Obchodného



zákonníka. V prejednávanej veci potom súd prvého stupňa opodstatnene poukázal na to, že Obchodné
podmienky pre úver (verzia 2/2006), ktoré sú súčasťou zmluvy, vylučujú uplatňovanie pravidiel na
ochranu spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého
stupňa, javí ako absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v
porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom
odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa
zistenia Komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní Komisie 98/257/ES z
30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských
sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad dôležitých
pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich
sú založené na všeobecných právnych zásadách. V súlade so všeobecnými poznatkami je zrejmé,
že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania
proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec
predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak
príslušný. Na zreteľ treba vziať aj ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu
pred štátnym súdom. Pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ
podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak
je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Za týchto okolností preto aj
odvolací súd je toho názoru, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko
spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného, preto je
v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná v celom rozsahu.

Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .