{"guid": "375f6740-5c31-41c4-a2c7-775a0cafb783:8b2acb59-e1c3-407a-af10-8476c5408161", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2013:5311204572.1", "spisova_znacka": "11Co/152/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/152/2013 z 10. 11. 2013", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 10. novembra 2013, sp. zn. 11Co/152/2013, ECLI:SK:KSZA:2013:5311204572.1", "identifikacne_cislo": "5311204572", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Jozef Ryant", "sudca_id": 235, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jozef-ryant-235", "datum_vydania": "2013-11-10", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Neplatnosť právnych úkonov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "nazov": "§ 219 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8b2acb59-e1c3-407a-af10-8476c5408161", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5311204572.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2013:5311204572.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2013:5311204572.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/152/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5311204572
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5311204572.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej
a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci navrhovateľa: Roľnícko
obchodné družstvo Stará Bystrica, so sídlom 023 04 Stará Bystrica, IČO: 00 162 850, zastúpeného
spoločnosťou Advokátska kancelária Kováčik Legal s. r. o., so sídlom Radlinského 1729, 026 01 Dolný
Kubín, IČO: 47 238 429, proti odporkyni: Mgr. O. Z., rod. S., nar. XX. X. XXXX, bytom Z. N. č. XXX,
zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Kuric, JUDr. Vladárová, s. r. o., so sídlom Dolný
Val 11, 010 01 Žilina, IČO: 36 841 200, v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní
odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 5C/4/2011-130 zo dňa 4. 3. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu    p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že darovacia zmluva, uzatvorená dňa                 30. 3. 2009
medzi O. S. ako darkyňou a odporkyňou Mgr. O. Z. ako obdarovanou, ktorej vklad bol povolený Správou
katastra Čadca pod V 687/2009 dňa                 2. 4. 2009 a ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX kat. územie a obec Z. N., a to k pozemkom CKN
1617, 1618/1, 2483, 2485, 2487/1, 2487/3, 2487/4, 2487/5, 2487/6, 2487/7, 2487/8 a 2487/9, je voči
navrhovateľovi právne neúčinná. O trovách konania rozhodol, že bude rozhodnuté po právoplatnosti
rozsudku samostatným uznesením.

Prvostupňový súd dôvodil tým, že matka odporkyne podala na Okresný súd v Čadci dňa 27. 7. 2001
žalobu voči Roľníckemu obchodnému družstvu Stará Bystrica, o ktorej sa viedlo konanie vedené pod sp.
zn. 10C/327/2002 na Okresnom súde v Čadci, dňa 23. 1. 2009 zamietol žalobu navrhovateľky a zároveň
ju zaviazal zaplatiť Roľníckemu obchodnému družstvu Stará Bystrica náhradu trov konania v celkovej
výške 12.679,94 eur. Uvedený rozsudok bol na odvolanie matky odporkyne potvrdený Krajským súdom
v Žiline rozsudkom č. k. 8Co/407/2010-280 zo dňa 24. 5. 2011 a právoplatnosť nadobudol dňa 5. 9.
2011. Dňa 30. 3. 2009 uzatvorila matka odporkyne so svojou dcérou - odporkyňou darovaciu zmluvu,
na základe ktorej darovala svojej dcére nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, ktoré sú uvedené v
rozsudočnom návrhu. Uvedená darovacia zmluva bola na správe katastra zavkladovaná dňa 2. 4. 2009
pod V 687/09. Uvedený právny úkon, t. j. darovacia zmluva bola spísaná teda dva mesiace potom, čo
bol vyhlásený rozsudok sp. zn. 10C/327/2002 pred súdom prvého stupňa.

Podľa prvostupňového súdu v čase podania žaloby mal teda navrhovateľ voči dlžníčke O. S. nesplatnú
pohľadávku na zaplatenie náhrady trov konania priznanú neprávoplatným rozhodnutím vo výške
12.679,94 eur a až v priebehu tohto konania rozsudok prvostupňového súdu sp. zn. 10C/327/2002
nadobudol právoplatnosť dňa 5. 9. 2011, z čoho teda vyplýva, že pohľadávka sa stala vymáhateľnou.



Ďalej okresný súd konštatoval, že právny zástupca odporkyne namietal, že v čase uzatvorenia darovacej
zmluvy neexistovala vymáhateľná pohľadávka ako prvá podmienka úspešnej žaloby, taktiež namietal
ďalšiu základnú podmienku, a to, že by mala O. S. vedomosť o pohľadávke, nakoľko nebola prítomná na
vyhlásení rozsudku sp. zn. 10C/327/2002, tento bol doručovaný jeho advokátskej kancelárii, z ktorej si
ho neprevzala, takže nemá vedomosť o tomto rozsudku a taktiež ani odporkyňa nemohla mať vedomosť
o pohľadávke. Okrem toho právny zástupca odporkyne žiadal návrh zamietnuť aj z toho dôvodu, že trovy
konania nie sú pohľadávkou v pravom slova zmysle, nie sú vymáhateľnou pohľadávkou, teda takou,
ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní v zmysle judikátu Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Cdo/102/1999. Uvedené tvrdenia právneho zástupcu odporkyne okresný súd vyhodnotil za
účelové, nakoľko v zmysle § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) - odporovať možno
právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa. Tiež
uviedol, že uvedená lehota je hmotnoprávna, v ktorej musí byť žaloba uplatnená na súde a začína plynúť
odo dňa urobenia právneho úkonu. Poukázal na judikát Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/142/2002,
podľa ktorého nie je podstatné, či veriteľ bol v čase uzatvorenia takéhoto právneho úkonu s darcom
v právnom vzťahu, ak takýto právny nárok bol uplatnený v lehote troch rokov od vykonania právneho
úkonu a je objektívne preukázané, že obdarovaný takýto úmysel za daných okolností pri náležitej
starostlivosti musel poznať. Podľa súdu uvedené znamená, že v zmysle § 42a ods. 2 OZ nie je dôležité,
či v čase uzatvorenia darovacej zmluvy existovala vymáhateľná pohľadávka, ale je dôležité, že žaloba
bola podaná v lehote troch rokov od vykonania právneho úkonu. Okresný súd sa stotožnil s právnym
názorom právneho zástupcu navrhovateľa, že v prípade, ak by čakal na právoplatnosť rozsudku sp.
zn. 10C/327/2002, mohla by mu uplynúť lehota 3 rokov od urobenia právneho úkonu a takúto žalobu
po uplynutí 3-ročnej lehoty by súd musel zamietnuť. Aj podľa súdnej praxe a judikatúry, ak v dobe
rozhodovania súdu o odporovacej žalobe nie je pohľadávka navrhovateľa ešte vymáhateľná, avšak
veriteľ sa jej domáha v inom konaní, je daný dôvod na prerušenie konania o odporovacej žalobe
(§109 ods. 2 písm. c) O. s. p.). Prvostupňový súd neuveril účelovým tvrdeniam právneho zástupcu
odporkyne, že ani dlžníčka O. S., ani odporkyňa nemali vedomosť o existencii pohľadávky veriteľa,
že dlžníčka nemala vedomosť o neprávoplatnom rozsudku sp. zn. 10C/327/2002 zo dňa 23. 1. 2009,
na základe ktorého bola zaviazaná zaplatiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 12.697,94 eur,
nakoľko uvedené konanie pred súdom prvého stupňa prebiehalo 8 rokov, išlo o veľmi vysokú sumu
o zaplatenie 28.000.000,- Sk a je podľa okresného súdu teda veľmi nepravdepodobné, že by sa O.
S. neinformovala u svojho právneho zástupcu o výsledku tohto konania. V každom prípade uvedená
skutočnosť nemôže byť na ťarchu navrhovateľa, pretože je samozrejmosťou, že každý účastník konania
sa v advokátskej kancelárii informuje o výsledku konania, resp. samotná advokátska kancelária, pokiaľ
jej je doručený rozsudok, informuje svojho klienta o výsledku konania. Podľa okresného súdu je veľmi
nepravdepodobné, že by dcéra O. S. - odporkyňa, ktorá býva v tej istej obci ako jej matka, nevedela
o tom, že jej matka vedie niekoľko rokov na súde spor o sumu 28.000.000,- Sk, že uvedený spor pred
Okresným súdom v Čadci prehrala a tým pádom bola zaviazaná platiť trovy konania. Prvostupňový súd
mal jednoznačne zato, že obe mali vedomosť o tom, že O. S. uvedený spor prehrala a neprávoplatným
rozsudkom bola zaviazaná zaplatiť trovy konania vo vysokej sume, a to bol jediný dôvod, pre ktorý
O. S. uzatvorila darovaciu zmluvu dva mesiace po vyhlásení rozsudku so svojou dcérou, na základe
ktorej jej darovala takmer všetok svoj nehnuteľný majetok. Nakoľko však ide o blízke osoby, úmysel
dlžníka ukrátiť veriteľa a vedomosť druhej strany o tomto úmysle sa predpokladajú. Na osobe blízkej
dlžníkovi, t. j. odporkyni je dôkazné bremeno, aby v konaní preukázala, že úmysel svojej matky ukrátiť
veriteľa nepoznala a ani pri náležitej starostlivosti ho nemohla poznať. Odporkyňa napriek tomu, že
bola niekoľkokrát riadne predvolaná na pojednávanie, sa na pojednávanie nedostavila ani jedenkrát,
svoju neúčasť neospravedlnila žiadnymi závažnými dôvodmi, ktoré by jej bránili v účasti na pojednávaní
a okresný súd mal jednoznačne zato, že nijakým spôsobom nepreukázala, že by ani pri náležitej
starostlivosti nevedela o úmysle svojej matky ukrátiť veriteľa aj s prihliadnutím na jej vek, ktorá sa tento
rok dožije 90 rokov a bolo zrejmé, že odporkyňa ako dcéra, ktorá žije so starou matkou v jednej obci, jej
pomáha, že by nevedela o úmysle svojej matky ukrátiť veriteľa, keď na odporkyňu previedla darovacou
zmluvou takmer všetok svoj nehnuteľný majetok, ostala jej len parcela o výmere 28 m2. Okresný súd
poukázal na to, že v tomto smere neprodukovala ani odporkyňa, ani jej právny zástupca žiadne dôkazy,
pričom v danej veci je splnená aj ďalšia podmienka odporovacej žaloby, a to, že darovacou zmluvou,
uzatvorenou medzi dlžníčkou a odporkyňou, došlo k takému zmenšeniu majetku dlžníčky, že veriteľ
nemôže uspokojiť svoju vymáhateľnú pohľadávku. V prípade, že by dlžníčka mala ďalší majetok, z
ktorého by mohla byť pohľadávka veriteľa uspokojená, nedošlo by ku skráteniu pohľadávky veriteľa a súd
by musel túto žalobu zamietnuť, nakoľko by sa veriteľ mohol uspokojiť z iného majetku. Podľa okresného
súdu samotný právny zástupca odporkyne uviedol, že p. S. nemá iný majetok, ako je zapísaný na LV č.



XXXX a XXX kat. územie Z. N. a jej jediným príjmom je dôchodok, takže je jednoznačné, že veriteľ (aj
po započítaní pohľadávok) nemá z čoho, keďže dlžníčka je nemajetná, uspokojiť svoju pohľadávku.

Okresný súd sa taktiež nestotožnil s názorom právneho zástupcu odporkyne, že trovy konania nie sú
pohľadávkou v pravom zmysle slova, nie sú vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle judikátu Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Cdo/102/1999, ktorý konštatuje, čo je to vymáhateľná pohľadávka, teda dospelá,
zročná, ktorá do svojej povahy nie je pohľadávkou naturálnou, ide o pohľadávku žalovateľnú, ktorej
sa možno domáhať na súde. Prvostupňový súd sa naopak stotožnil s názorom právneho zástupcu
navrhovateľa, že uvedený pojem vymáhateľná pohľadávka treba vykladať extenzívne, nakoľko aj v
samotnom tomto judikáte je uvedené, že aj po prijatej novele č. 509/1991 Zb., ktorou sa menil a doplnil
Občiansky zákonník, tento neposkytuje veriteľom predtým, než sa jeho pohľadávka stane vykonateľnou,
žiadnu ochranu, a preto by aj súdna prax pri interpretácii ustanovenia § 42a OZ mala slúžiť v prospech
tých, ktorým je toto ustanovenie určené, t. j. na ochranu veriteľov. Okresný súd mal jednoznačne zato, že
pohľadávka navrhovateľa je vymáhateľná, je priznaná právoplatným rozsudkom. Uvedenú pohľadávku
si navrhovateľ môže vymáhať v exekučnom konaní, avšak nič nevymôže vzhľadom na to, že dlžníčka
O. S. nemá okrem parcely o výmere 28 m2 žiaden iný majetok, aj exekučné konanie by z tohto dôvodu
muselo byť zastavené. Okresný súd bol teda toho názoru, že v prípade, že by z dôvodu, ako tvrdí
právny zástupca odporkyne, že trovy konania priznané právoplatným rozsudkom nie sú vymáhateľnou
pohľadávkou v pravom slova zmysle, tento návrh zamietol, bolo by to aj v rozpore s dobrými mravmi,
keďže navrhovateľ by v dôsledku toho, že dlžníčka O. S. previedla celý svoj majetok v lehote 3 rokov od
uzatvorenia darovacej zmluvy so svojou dcérou, na ktorú previedla takmer všetok svoj majetok, nemohol
žiadnym spôsobom uspokojiť svoju pohľadávku, nakoľko nie je z čoho. Z uvedeného dôvodu okresný
súd návrhu v celom rozsahu vyhovel a určil, že darovacia zmluva, uzatvorená medzi dlžníčkou O. S. a
odporkyňou, zavkladovaná pod V 687/09 dňa 2. 4. 2009 je voči nemu právne neúčinná.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 151 ods. 3 O. s. p.

Proti tomuto rozsudku podala odporkyňa v zákonnej lehote odvolanie. Dôvodila tým, že s napadnutým
rozhodnutím a dôvodmi sa nie je možné stotožniť, pretože podľa § 42 ods. 2 OZ, veriteľ sa môže
domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa ods. 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie
jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je
nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu vymáhateľný, alebo ak bol uspokojený.
Postup súdu podľa uvedených zákonných ustanovení nebol právne a ani skutkovo preukázaný, keďže
darovacia zmluva, ktorej neúčinnosti sa navrhovateľ domáhal, bola uzavretá dňa 30. 3. 2009, t. j.
v čase, kedy odporkyňa nemala vedomosť o pohľadávke navrhovateľa. Túto vedomosť nemala ani
O. S., pretože rozsudok bol doručený cestou advokátskej kancelárie a táto si prevzala rozsudky až
po právoplatnom skončení veci. Okresný súd v odôvodnení rozsudku neuviedol, na základe akého
zákonného hmotnoprávneho ustanovenia návrhu vyhovel, čo má za následok nezákonnosť rozhodnutia.
Ak súd v odôvodnení rozsudku skutkovo a právne neuvedie dôvody svojho rozhodnutia, považuje sa
takéto konanie súdu za porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorý obsahuje zásady
nestranného spravodlivého procesu, ku ktorému patrí právo každého, aby súd pri rozhodovaní dbal o
zákonný postup. Takýmto postupom je len bezvýhradné rešpektovanie procesných postupov. Ak súd
z nich vybočil pri hodnotení dôkazov, resp. nesubsumoval zistený skutkový stav pod hmotnoprávne
ustanovenie, má sa zato, že túto zásadu porušil. V odôvodnení rozsudku nestačí uviesť iba citáciu
právneho ustanovenia, ale toto aj zdôvodniť. Tento postup súdu, okrem porušenia práva na spravodlivý
a nestranný postup a porušenie rovnosti účastníkov, spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Okrem
toho vo výroku rozsudku pri určení odporovateľnosti právneho úkonu jasne a presne nešpecifikuje
predmet konania, t. j. neoznačuje nehnuteľnosti individuálne tak, ako to vyžaduje Katastrálny zákon, čo
spôsobuje vadu rozsudku.

K odvolaniu podal písomné vyjadrenie navrhovateľ. Tento poukázal na to, že v prípade ukracujúceho
právneho úkonu, urobeného medzi dlžníkom a jemu blízkou osobou, nemusí veriteľ (navrhovateľ)
preukazovať vedomosť druhej strane o ukracujúcom úmysle veriteľa, ale dôkazné bremeno leží na
blízkej osobe (odporkyne), ktorá by pre úspech v konaní musela preukázať, že ani pri náležitej
starostlivosti nemohla poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Okresný súd správne interpretoval
pojem vymáhateľná pohľadávka, správne použil extenzívny výklad tohto pojmu tak, aby sa právnou
normou zamýšľanej ochrany veriteľovi skutočne dostala. Pokiaľ by bol pripustený výklad prezentovaný
právnym zástupcom odporkyne, podľa ktorého pojmu vymáhateľná pohľadávka zodpovedá v kontexte



tohto prípadu pohľadávka priznaná právoplatným súdnym rozhodnutím, vzhľadom na existenciu 3-ročnej
lehoty by sa v dôsledku dĺžky konania nemuselo právnej ochrany navrhovateľovi ani dostať. Neobstojí
ani odvolací dôvod, podľa ktorého súd vo výroku jasne a presne nešpecifikoval predmet konania, teda
neoznačil nehnuteľnosti individuálne tak, ako to vyžaduje Katastrálny zákon. Aby mohol byť výrok súdu
vykonateľný, musí byť dostatočne určitý. Z rozsudku súdu jednoznačne vyplýva, o ktorý právny úkon ide.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok na základe
podaného odvolania v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p., teda čo do výroku, ktorým okresný
súd vyhovel žalobe navrhovateľa a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.)
postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil v zmysle
ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p.

Podľa § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Krajský súd primárne uvádza, že základom jeho rozhodnutia je aplikácia vyššie citovaného zákonného
ustanovenia, keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného
súdu a v podrobnostiach na jeho závery odkazuje. Krajský súd dodáva, že v prípade aplikácie ust. §
219 ods. 2 O. s. p. nie je žiaduce, aby boli zopakované tie vecne správne závery, ktoré sú obsiahnuté v
napadnutom rozsudku okresného súdu, ako aj správne posúdenie, pretože práve za použitia ust. § 219
ods. 2 O. s. p. je postačujúce, ak vo vzťahu k odvolacím dôvodom, v danom prípade odporkyne, sa len na
zvýraznenie vecnej správnosti rozsudku okresného súdu zdôraznia podstatné a rozhodné skutočnosti a
okolnosti. Uvedený postup a záver krajského súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn.
IV. ÚS 350/2009 zo dňa 8. 10. 2009, podľa ktorého „....odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a
odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008). Tento právny
názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných
súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli
vydané v priebehu príslušného súdneho konania“.

Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci              (§ 132 O. s. p.). Hodnotením dôkazov
je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti
pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom,
ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada
voľného hodnotenia dôkazov.

V ďalšom sa krajský súd zaoberal odvolacími dôvodmi a má zato, že okresný súd správne
interpretoval pojem vymáhateľná pohľadávka. Vzhľadom na judikatúru NS SR správne použil extenzívny
výklad tohto pojmu tak, aby sa právnou normou zamýšľanej ochrany veriteľovi skutočne aj dostalo.
Pojmu vymáhateľná pohľadávka tak zodpovedá i pohľadávka priznaná prvostupňovým súdom, hoci
neprávoplatným. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/142/2002 je možné veriteľovi
poskytnúť právnu ochranu podľa § 42a a nasl. OZ, ak aj v čase uskutočnenia právneho úkonu nie je
so žalujúcim veriteľom v právnom vzťahu, pokiaľ tento právny vzťah vznikne neskôr v rámci 3-ročnej
lehoty od uskutočnenia odporovateľného právneho úkonu bude na súd podaný návrh o určenie právnej
neúčinnosti právneho úkonu. Obdobne v danom prípade by do úvahy prichádzala odprovateľnosť
právneho úkonu, ak by vznik pohľadávky veriteľa hrozil a preventívne by boli uskutočnené právne



úkony v úmysle ukrátiť pravdepodobného veriteľa. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že pokiaľ
by bo akceptovateľný výklad prezentovaný právnym zástupcom odporkyne, podľa ktorého pojmu
vymáhateľná pohľadávka zodpovedá v kontexte daného prípadu pohľadávka priznaná právoplatným
súdnym rozhodnutím, vzhľadom na existenciu 3-ročnej lehoty by sa v dôsledku dĺžky konania
nemuselo právnej ochrany veriteľovi (navrhovateľovi) ani dostať. Preto je potrebné interpretovať pojem
vymáhateľná pohľadávka v súlade s účelom tohto zákonného ustanovenia a použiť taký výklad, aby sa
právnej ochrany oprávnenému subjektu (veriteľovi) v tomto prípade navrhovateľovi skutočne dostalo.

V zmysle § 42a ods. 2 OZ, možno odporovať právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch
rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy a právnemu
úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený, a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom
a osobami jemu blízkymi, alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou
prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa ani pri náležitej starostlivosti nemohla
poznať.

Z daného ustanovenia je zrejmé, že v prípade ukracujúceho právneho úkonu urobeného medzi dlžníkom
a jemu blízkou osobou nemusí veriteľ (navrhovateľ) preukazovať vedomosť druhej strane o ukracujúcom
úmysle veriteľa, ale dôkazné bremeno leží na blízkej osobe (odporkyni), ktorá by pre úspech v konaní
musela preukázať, že ani pri náležitej starostlivosti nemohla poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho
veriteľa. V danom prípade vzhľadom na výšku žalovanej sumy (28.100.003,76 Sk) a dĺžku trvania sporu
je prakticky vylúčené, že bez náležitej starostlivosti by sa O. S. po prvostupňovom rozsudku dozvedela
až po právoplatnom skončení konania rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 8Co/407/2010-280 zo
dňa 24. 5. 2011, ako tvrdí právny zástupca odporkyne. Odporkyňa pri náležitej starostlivosti musela
mať vedomosť o tom, že okresný súd návrh zamietol a zaviazal jej matku na náhradu trov konania
navrhovateľovi.

Taktiež neobstojí odvolací dôvod, podľa ktorého okresný súd vo výroku jasne a presne nešpecifikoval
predmet konania, teda neoznačil nehnuteľnosti individuálne tak, ako to vyžaduje Katastrálny zákon.

Odvolací súd konštatuje, že aby mohol byť výrok rozsudku súdu vykonateľný, musí byť dostatočne
určitý. V prípade odporovateľnosti musí byť jednoznačne definovaný právny úkon, ktorý má byť voči
navrhovateľovi určený za právne neúčinný, z rozsudku okresného súdu jednoznačne vyplýva, o ktorý
právny úkon ide. V tomto smere sa odvolací súd stotožnil s argumentáciou odporkyne s tým, že okrem
určenia účastníkov takéhoto právneho úkonu by postačoval dokonca odkaz na číslo rozhodnutia správy
katastra o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, pretože podľa tohto označenia by
bol právny úkon odlíšiteľný od iných právnych úkonov. Označenie nehnuteľností podľa Katastrálneho
zákona by bolo potrebné iba v prípade, ak by na základe rozsudku malo dôjsť k zmene zápisu v katastri
nehnuteľnosti. Táto darovacia zmluva na základe výroku súdu ostáva naďalej platná, účinná vo vzťahu
k tretím osobám, s výnimkou navrhovateľa nedochádza k zmene zápisu vlastníka na uvedených listoch
vlastníctva, a teda výrok rozsudku ani nemusí obsahovať všetky náležitosti vymedzenia nehnuteľnosti
podľa Katastrálneho zákona.

Neobstojí odvolacia námietka právneho zástupcu odporkyne o nedostatku odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Sudca sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový
postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený, nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Napadnuté rozhodnutie
spĺňa uvedené kritériá. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa dostatočne vysporiadal
s dôvodmi, pre ktoré vyhovel návrhu vrátane aplikácie ust. § 42a ods. 2 OZ.

O trovách konania odvolací súd podľa § 224 ods. 4 O. s. p. nerozhoduje, ak rozhoduje o odvolaní proti
rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151



ods. 3 O. s. p. Z uvedeného dôvodu o trovách odvolacieho konania rozhodne prvostupňový súd, teda
o úkone písomného vyjadrenia k podanému odvolaniu.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5C/4/2011", "guid": "099ac1d1-e77b-4486-b377-d6a1abcdfb99:ecce97b6-db9f-4b77-8895-194a6de65a89", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}