{"guid": "375b369f-b0ba-4e3a-8b2b-5c035a6977e7:49bd5df7-a265-48b2-b9f0-62863bcda0df", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2015:4212220022.2", "spisova_znacka": "1Co/163/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 1Co/163/2014 z 25. 5. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Nitra z 25. mája 2015, sp. zn. 1Co/163/2014, ECLI:SK:KSNR:2015:4212220022.2", "identifikacne_cislo": "4212220022", "sud": {"guid": "sud_123", "nazov": "Krajský súd Nitra", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-nitra"}, "sudca": "JUDr. Štefan Hrvola", "sudca_id": 926, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-stefan-hrvola-926", "datum_vydania": "2015-05-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "nazov": "§ 219 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-224.odsek-1", "nazov": "§ 224 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-224.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-224"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-142.odsek-1", "nazov": "§ 142 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-142.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-142"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-151.odsek-1", "nazov": "§ 151 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-151.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-151"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-224", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-142", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-151"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/49bd5df7-a265-48b2-b9f0-62863bcda0df", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2015:4212220022.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSNR:2015:4212220022.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSNR:2015:4212220022.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 1Co/163/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220022
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Štefan Hrvola
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220022.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana Hrvolu a členov senátu JUDr.
Stanislava Libanta a JUDr. Jána Vanka, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 22. augusta 2014,
č.k. 13C/621/2012-42 a uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 18. septembra 2014, č.k.
13C/621/2012-57, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č.k. 13C/621/2012-42 zo dňa                         22.
augusta 2014  p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Nové Zámky č.k. 13C/621/2012-57 zo dňa                18.
septembra 2014  p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh (ďalej len žalobu) zamietol a odporcovi (ďalej len
žalovanému) nepriznal právo na náhradu trov konania. Konštatoval, že navrhovateľ (ďalej len žalobca)
sa svojou žalobou voči žalovanému domáhal náhrady majetkovej škody v sume 125 € a nemajetkovej
ujmy v sume 330 €, ktorá škoda mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu
Okresného súdu Komárno v súdnej veci 10Er/3/2009 tým, že súd o žiadosti súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol až po viac ako 6 mesiacoch (teda oneskorene, pretože
podľa § 44 ods.1 Exekučného poriadku má súd o vydaní poverenia rozhodnúť do 15 dní). Rozhodnutie
odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
§ 101 ods. 2, § 150 OSP, § 415 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čl. 46 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4
Listiny základných práv a slobôd. Z exekučného spisu Okresného súdu Komárno sp.zn. 10Er/3//2009
súd prvého stupňa zistil, že žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
bola na exekučnom súde podaná dňa 09.01.2009, pričom exekučný súd o nej rozhodol dňa 28.1.2009
a súdny exekútor poverenie na vykonanie exekúcie prevzal osobne dňa 29.01.2009. Konštatoval, že na
to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené
podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou je, aby škoda bola
spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov
v zákone špecifikovaných, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a tretím
predpokladom je aby medzi nimi bola príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia



týchto predpokladov znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti nemôže
zbaviť (§ 3 ods. 2). Súd prvého stupňa zistil, že žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť. Je
nesporne preukázané z exekučného spisu, že súdny exekútor požiadal súd o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie dňa 09.01.2009, pričom súd o tomto jeho návrhu rozhodol dňa 28.01.2009 ( t.j. po
uplynutí lehoty stanovenej v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku) tak, že vydal poverenie na vykonanie
exekúcie. Táto skutočnosť však sama o sebe neznamená, že ide o zbytočné prieťahy.
Žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal ani len samotný vznik hotových výdavkov, ktoré mu
mali v súvislosti s uvedenou exekučnou vecou vzniknúť (ktorých náhrady ako majetkovej škody sa
domáhal), nie je zrejmé o aké jeho výdavky malo ísť a je navyše neprípustné, aby si takéto náklady
uplatňoval paušálne, teda bez toho, aby v každom jednotlivom prípade preukázal, že mu takéto náklady
vôbec vznikli a následne to, že by neboli vznikli nebyť prípadnej oneskorenej činnosti exekučného
súdu. Súd tiež poukázal na to, že s poukazom na vyššie uvedené sa súdu nejaví ako primerané
žiadať zadosťučinenie v peniazoch (aj keby ku škode bolo došlo), pretože nedošlo k žiadnemu takému
zásahu do práv žalobcu, ktoré by bolo treba odškodniť v peniazoch. Rovnaký názor zastal aj pokiaľ
ide o náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, ktorá mala žalobcovi vzniknúť. Taktiež v
spore neboli preukázané žalobcom avizované zbytočné prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej
činnosti súdu (§ 9 ods. 1). Pojem zbytočné prieťahy nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na
lehoty uvedené v zákone, ale aj s ohľadom na okolnosti veci sa postup orgánu verejnej moci nemusí
vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné. Vzhľadom k
uvedenému súd prvého stupňa konštatoval, že nedošlo k žiadnemu postupu súdu, ktorý by bolo možné
charakterizovať ako nesprávny úradný postup a k žiadnej škode, ktorá by bola žalobcovi spôsobená,
postupom súdu nedošlo, taktiež nedošlo k naplneniu žiadnej z podmienok pre vznik zodpovednosti
za škodu, ani nezákonné rozhodnutie, ani vznik škody (ani jedna z nich nebola preukázaná), ani
príčinná súvislosť medzi nimi a žaloba žalobcu je preto v plnom rozsahu nedôvodná. Samotné zistenie,
že k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie došlo po uplynutí zákonnej lehoty však ešte samo o
sebe nezakladá zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/03 Zb.. Musia byť totiž splnené i ďalšie dva
predpoklady a to vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a priama príčinná súvislosť medzi konaním
exekučného súdu a samotnou škodou, resp. nemajetkovou ujmou, na preukázanie ktorých predpokladov
zaťažuje dôkazné bremeno žalobcu. V tomto prípade si žalobca svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a
nepreukázal splnenie týchto predpokladov. Ním predkladané tvrdenia o vzniku škody vo výške 125
€, predstavujúce náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou vo
veci správy a vymáhania pohľadávky súd považuje za zavádzajúce. Vychádzajúc z elementárnej logiky
totiž žalobca ako právnická osoba, ktorej náplňou činnosti je práve vymáhanie pohľadávok, musí
nepochybne pre zabezpečenie svojej bezporuchovej činnosti viesť databázu vymáhaných pohľadávok
prostredníctvom informačného systému až do ich vymoženia, prípadne zániku. Pracovné výkony v
súvislosti s ich správou tak nepredstavujú zmenšenie majetku žalobcu. Preto niet príčinnej súvislosti
medzi konaním exekučného súdu a žalobcom tvrdenou škodou. Rovnako tak aj vznik nemajetkovej ujmy
na strane žalobcu za týchto predpokladov sú len v rovine úvah.
V danom prípade teda súd o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia rozhodol v krátkej dobe
po uplynutí  zákonnej 15 dňovej lehoty (po 19  dňoch, t.j. 4 dni po uplynutí zákonnej lehoty), pričom
súd v období od podania žiadosti na súde súdnym exekútorom do vydania poverenia skúmal súlad
exekučného titulu so zákonom. Preto súd konštatuje, že exekučný súd postupoval v súlade so zákonom
a bez zbytočných prieťahov a vybavil žiadosť súdneho exekútora v primeranej dobe bez toho, že by došlo
k zbytočným prieťahom v konaní, pretože omeškanie 4 dní nemohlo mať žiaden vplyv na vykonanie
exekúcie a nemohlo nijako poškodiť oprávneného na jeho právach.
Pokiaľ ide o námietku premlčania nároku žalobcu, ktorú žalovaný vzniesol, treba uviesť, že súdny
exekútor požiadal súd o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 09.01.2009, súd mal povinnosť o
nej rozhodnúť do 15 dní, preto dňom nasledujúcim po uplynutí tejto lehoty (t.j. dňom 24.01.2009) začala
plynúť 3 ročná premlčacia lehota na uplatnenie jeho nároku na náhradu škody na súde (ktorá podľa § 19
ods. 3 zákona č. 514/03 Zb. neplynie počas predbežného prerokovania nároku, najdlhšie však po dobu
6 mesiacov - žiadosť o predbežné prerokovanie nároku podal žalobca dňa 23.04.2009), čo znamená, že
k premlčaniu nároku žalobcu došlo dňa 24.07.2012 (3 roky a 6 mesiacov od 24.01.2009). Svoju žalobu
na náhradu škody žalobca uplatnil na súde dňa 27.09.2012, takže márnym uplynutím tejto lehoty podľa
§ 19 ods. 1 zákona č. 514/03 Zb. došlo k premlčaniu pohľadávky žalobcu na náhradu škody, pričom
premlčaný nárok na námietku premlčania vznesenú žalovaným nemožno priznať.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 150 OSP. a žalovanému, hoci v konaní plne úspešnému,
náhradu trov konania súd nepriznal, pretože žalovaný si toto právo neuplatnil a navyše súd ani nezistil,
že by mu v tomto konaní v súvislosti s bránením jeho práva boli nejaké trovy vôbec vznikli.



Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie. Odôvodnil ho
tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Namietal, že súd rozhodol v merite veci
na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu
pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a
po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia  § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č.
412/2012 Z.z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Žalobca
nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to
podľa sekundárnych prejavov, ktoré mali v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby
boli použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič zmeniť na fakte, že
zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo
vydané v zákonom ustanovenej lehote.
Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota
existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd
však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej
neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľné. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím
nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného.
Ďalej namietal, že súdu prvého stupňa predložil Znalecký posudok č. 1/2014 o výške vzniknutej
škody, pričom súd nevykonal dostatočné dokazovanie jeho oboznámením. Zo znaleckého posudku
totiž jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli žalobcom vynaložené v súvislosti so správou
a vedením pohľadávky. K predloženiu znaleckého posudku uviedol, že jeho vypracovanie bolo veľmi
zložité, pričom jeho vypracovanie žalobca zadal ešte dňa 01. marca 2013. Skutočnosť, že vypracovanie
tohto posudku trvalo viac ako rok žalobca nevedel ovplyvniť, teda mal za to, že ide o objektívne dôvody.
Podľa názoru žalobcu boli preukázané všetky podmienky pre vznik nároku na náhradu škody.
Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote.
Žalobca nesúhlasil s tým, ako súd vyhodnotil vznesenú námietku premlčania. Žalobca tvrdil, že k
premlčaniu práva nedošlo.
Záverom namietal, že žalobca pred začatím pojednávania v danej veci podal návrh na prerušenie
konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva
žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na
Ústavnom súdu SR. Preto bol súd prvého stupňa povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej
o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.
S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.



Napadnutým uznesením Okresného súdu Nové Zámky č.k. 13C/621/2012-57 zo dňa 18.09.2014 súd
prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť v lehote pätnástich dní od doručenia tohto uznesenia zaplatiť
súdny poplatok za odvolanie, ktorý je 20,- eur, podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov,
zákona č. 71/1992 Zb. s poučením, že ak sa poplatok v určenej lehote nezaplatí, bude ho súd vymáhať.

Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil tým,
že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie. Podľa položky
č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako
vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu
škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod.
Žalobca podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh
úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Žalobca preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho
poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným rozhodnutím
všeobecného významu, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007, sp. zn.
4 Cdo 39/2007. V prílohe zákona č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková
povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Žalobcovi bola v rozpore s citovaným
zákonom uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu
predstavuje zásah do základného práva žalobcu na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1  a čl. 13 ods. 1 písm. a)
Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia
súdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy vylúčené. Navyše, podľa ustanovenia § 18ca
Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012
sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30.
septembri 2012. V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01.10.2012, konanie teda začalo
pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z.z. a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať
právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Na základe vyššie uvedených dôvodov
žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil.

Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok a napadnuté
uznesenie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle §
212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k záveru, že odvolania
žalobcu nie sú dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako aj napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil, keďže súd prvého stupňa
správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa  § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 213 odsek 1 OSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého
stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady



konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale
ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní
predmetnej veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu
prvého stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán
nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonávaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu
na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (článok 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky).

O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla
v dôsledku nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorej platí,
že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda. Vzťah príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy,
bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba
v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčina škody existuje
skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z.z. koncipovaná
ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné
preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla)
je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Uvedená zodpovednosť je v ústave zakotvená v čl. 46
ods. 3.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci správne skúmal naplnenie predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, konkrétne či došlo v konaní k
nesprávnemu úradnému postupu, vzniku škody a následne príčinnej súvislosti medzi nimi. Súd prvého
stupňa po preskúmaní uvedených podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu nezistil
naplnenie ani jednej z nich, ktoré by vo vzájomnej súvislosti pri naplnení spôsobili zodpovednosť štátu
za škodu.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu
tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (6Cdo 119/2013).

Žalobca namietal, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci,
ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny
poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä
vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi
predpismi, a tým odňal účastníkovi jeho procesné práva. Žalobca však nešpecifikoval žiadne skutočnosti,
na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, pričom ani odvolací súd žiaden
takýto dôvod nevzhliadol. Navyše hoci podľa § 120 odsek 1, veta prvá OSP účastníci sú povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, podľa vety druhej citovaného ustanovenia, súd (teda nie
účastníci) rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Preto ani nevykonanie navrhovaných dôkazov
nemôže mať za následok odňatie možnosti konať pred súdom.

Navyše k žalobcom namietanému nevykonaniu dokazovania oboznámením sa s predloženým
znaleckým posudkom č. 1/2004 o výške vzniknutej škody odvolací súd konštatuje, že žalobca súdu tento
znalecký posudok nepredložil, nie je súčasťou spisu a preto sa s ním súd prvého stupňa ako aj odvolací
súd ani nemal možnosť oboznámiť. Žalobca tak v priebehu konania neuniesol dôkazné bremeno v
súvislosti s preukázaním vzniku škody. Navyše nebola splnená prvá podmienka na priznanie nároku
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy a to nesprávny úradný postup, a preto už ďalej nebolo potrebné
zaoberať sa výškou škody a teda znalecké dokazovanie by už bolo v tomto prípade nehospodárne.



K žalobcom namietanej skutočnosti, že súd prvého stupňa nerozhodol o prerušení predmetného konania
z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, čím malo podľa žalobcu dôjsť k odňatiu možnosti
konať pred súdom, odvolací súd uvádza, že takýto odvolací dôvod nevzhliadol, nakoľko z obsahu celého
spisu nevyplýva, že by žalobca v priebehu konania predmetný návrh podal. Vzhľadom k tomu je potrebné
konštatovať, že súd prvého stupňa namietaným postupom tým, že vydal napadnuté rozhodnutie neodňal
žalobcovi možnosť konať pred súdom.

Právom a zároveň povinnosťou účastníka konania je zúčastniť sa nariadeného pojednávania.
Pojednávanie môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu. V predmetnej veci sa však žalobca a
jeho právny zástupca pojednávania nezúčastnil z vlastného rozhodnutia, pričom predvolanie im bolo
doručené v dostatočnom časovom predstihu pred pojednávaním, so zachovaním zákonnej päťdňovej
lehoty. Ospravedlnenie neúčasti bolo súdu doručené mailom a to dňa 21.08.2014, teda len jeden deň
pred konaním pojednávania. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď na základe vykonaného
dokazovania vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu ako aj žalovaného, ktorý svoju neúčasť
tiež ospravedlnil.

Žalobca vo svojom odvolaní ďalej namietal, že súd založil odôvodnenie o zániku nároku na
náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Ako sám
uviedol, nemal k dispozícii súdny spis a niektoré skutočnosti usudzoval len podľa sekundárnych
prejavov, ktoré mali v realite. Súd prvého stupňa dokazovanie vykonal oboznámením sa s listinnými
dôkazmi nachádzajúcimi sa v exekučnom spise. Zmyslom rozhodnutia však bolo konštatovanie
nesplnenia podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., nie
nedôveryhodnosť údajov, tak ako to tvrdil žalobca v podanom odvolaní.

Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Komárno, sp. zn. 10Er/3/2009, exekučné
konanie v predmetnej veci začalo dňa 12.12.2008 kedy bol spísaný návrh na vykonanie exekúcie pred
súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došla
Okresnému súdu Komárno dňa 09.01.2009. Exekučným titulom bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. zo dňa 17.09.2008, sp.zn. SR 08813/08. O žiadosti o
udelenie poverenia súd rozhodol tak, že dňa 16.01.2009 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého.
Odvolací súd vlastným šetrením zistil, že poverenie bolo vydané dňa 16.01.2009, čomu nasvedčovala
aj úprava vyššieho súdneho úradníka v exekučnom spise na č.l. 8. Vzhľadom k tomu súd prvého
stupňa nedopatrením vychádzal z nesprávneho dátumu vydania poverenia, keď uviedol, že k vydaniu
poverenia došlo dňa 28.01.2009. Súd prvého stupňa síce nesprávne vychádzal z uvedeného dátumu
vydania poverenia a konštatoval, že exekučný súd rozhodol po uplynutí zákonom stanovenej 15 dňovej
lehoty, teda 4 dni po uplynutí zákonnej lehoty, avšak odvolací súd sa s týmto konštatovaním nestotožnil,
pretože žiadosť o udelenie poverenia došla exekučnému súdu dňa 09.01.2009 a súd o nej rozhodol dňa
16.01.2009 tak, že vydal poverenie a teda rozhodol v zákonnej lehote 15 dní. Odvolací súd sa však
plne stotožnil s názorom súdu prvého stupňa v tom, že v tomto prípade nedošlo k žiadnemu postupu
súdu, ktorý by bolo možné charakterizovať ako nesprávny úradný postup a taktiež že nedošlo k žiadnej
majetkovej škode a nemajetkovej ujme a príčinnej súvislosti medzi nimi.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 01.06.2010, súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Na základe citovaného ustanovenia § 44 odsek 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia
predmetnej exekúcie je potrebné konštatovať, že predmetné ustanovenie  stanovuje 15 dňovú lehotu,
o ktorej žalobca tvrdí, že nebola súdom dodržaná, táto lehota sa vzťahuje priamo na rozhodnutie
súdu, ktorým udelí poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. V predmetnej veci došla
súdu žiadosť o udelenie poverenia dňa 09.01.2009 a súd o nej rozhodol dňa 16.01.2009 tak, že vydal
poverenie. Súd tak rozhodol v zákonom stanovenej lehote 15 dní a to o 5 dní od doručenia žiadosti o



udelenie poverenia exekučnému súdu, nie ako tvrdil žalobca, že k rozhodnutiu došlo s omeškaním viac
ako 6 mesiacov.
Vzhľadom k tomu je možné konštatovať, že exekučný súd rozhodol o tejto žiadosti v zákonom stanovenej
lehote 15 dní a preto nemohlo dôjsť k žiadnemu omeškaniu, ani prieťahom v konaní namietaných
žalobcom.
Zároveň pre úspešnosť žaloby žalobcu by v tomto prípade bolo potrebné okrem žalobcom tvrdeného
omeškania exekučného súdu v súvislosti s vydaním poverenia konštatovať aj naplnenie ďalších
predpokladov zodpovednosti za škodu, ktoré však splnené neboli, tak ako to už konštatoval aj súd prvého
stupňa. Žalobca totižto žiadnym spôsobom nepreukázal vznik tvrdenej škody, prípadne nemajetkovej
ujmy a tiež príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu.
Vzhľadom k uvedenému odvolací súd môže len konštatovať, že nedošlo k porušeniu povinnosti
rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia v primeranej lehote, a teda k stavu právnej neistoty a k
prieťahom v konaní namietaných žalobcom ani nemohlo dôjsť.

K námietke žalobcu, že súd rozhodoval na základe inšpirácie novou právnou úpravou je potrebné
poznamenať, že čo sa týka použitia ustanovenia § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, súd prvého stupňa toto na daný skutkový stav
aplikoval správne, v znení účinnom do 01.01.2013. Uvedené preto nemá žiaden vplyv na nesprávnosť
napadnutého rozhodnutia a preto je aj táto námietka nedôvodná.
Zároveň odvolací súd poukazuje na dôvodovú správu k § 9 ods. 2 zákona č. 412/2012 Z.z. z ktorej
vyplýva, že súdne konanie nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona
č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ
by konajúci súd o náhradu škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie prieťahov,
znamenalo by to absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov,
pričom by to mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Konštatovať prieťahy v
súdnom konaní je oprávnený len Ústavný súd Slovenskej republiky. Taktiež aj novela § 9 ods. 2, 3 presne
upravila prieťahy v konaní.

Odvolací súd k tvrdeniu žalobcu, že k premlčaniu nedošlo uvádza, že žalobca síce správne namietal,
že nedošlo k premlčaniu nároku žalobcu, s čím sa odvolací súd plne stotožňuje, avšak s poukazom na
už vyššie uvedené skutočnosti je tento odvolací dôvod irelevantný a preto sa s ním odvolací súd bližšie
ani nezaoberal.

Vzhľadom na vyššie uvedené konštatovania odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nenaplnil ani
jednu z podmienok zodpovednostného právneho vzťahu vymedzených zákonom č. 514/2003 Z.z., ako
ani nepreukázal, že by mu vznikla akákoľvek majetková škoda, resp. nemajetková ujma v príčinnej
súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu.

Predmetom odvolacieho konania bolo i odvolaním napadnuté uznesenie, ktorým bola žalobcovi uložená
povinnosť v lehote pätnástich dní od doručenia tohto uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie,
ktorý je 20,- eur, podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov, zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, súdne
poplatky (ďalej len \"poplatky\") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú
na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len \"poplatkový úkon\") uvedené
v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len \"sadzobník\"), ktorý tvorí
prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je
podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. Podľa odseku 4, v odvolacom konaní je poplatníkom
ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný
prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.



Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu
poplatku (ďalej len \"percentná sadzba\") alebo pevnou sumou. Podľa odseku 2, ak je sadzba poplatku
ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa
vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku
poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 8 ods. 1 citovaného zákona, poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie
námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu
a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Podľa § 18ca citovaného zákona (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01. októbra 2012),
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa § 18cc citovaného zákona (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01. januára 2014),
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 31. decembra 2013 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 31. decembra 2013, i keď sa stanú splatnými po 31. decembri 2013.

Odvolací súd k namietanej absencii odôvodnenia zastal názor, že napadnuté uznesenie spĺňa
požiadavku dostatočného odôvodnenia rozhodnutia z toho hľadiska, že toto uvádza dôvod uloženej
povinnosti, ako aj jej výšku a taktiež určuje, podľa akej konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov
bola predmetná povinnosť uložená. Taktiež spĺňa aj podstatné náležitosti, ktoré zákon kladie na tento
typ rozhodnutia v zmysle § 169 ods. 1 OSP. Takýto rozsah odôvodnenia, priamo nadväzujúci na jeho
výrokovú časť, postačuje na jeho dostatočné zdôvodnenie. Súd zastáva názor, že v prípade takéhoto
rozhodnutia nie je potrebná ďalšia samostatná časť rozhodnutia s nadpisom Odôvodnenie, naopak,
ďalšie skutočnosti by rozhodnutie mohli zaťažiť zbytočným formalizmom.

Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, časť I., Poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní
znie: zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom 20,- eur. Predmetná položka bola do zákona vložená novelou -
zákonom č.286/2012 od 01.10.2012 a doposiaľ nebola menená.
Taktiež námietka žalobcu že spoplatneniu nepodlieha odvolanie, ale len žaloba, je nedôvodná vzhľadom
k ustanoveniu § 6 ods. 2 v znení účinnom v čase podania odvolania, podľa ktorého sa poplatok
podľa rovnakej sadzby vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej, pričom táto podmienka bola v
predmetnej veci splnená, nakoľko odvolanie bolo podané vo veci samej. Z tohto hľadiska súd posúdil
vznik poplatkovej povinnosti žalobcu i v zmysle intertemporálneho ustanovenia § 18cc, ktoré je potrebné
vykladať tak, že ak bol poplatkový úkon navrhnutý alebo ak konanie začalo pred 31.12.2013, vyberajú
sa súdne poplatky podľa predpisov účinných do 31.12.2013. V predmetnej veci však žalobca podal
odvolanie po 01.01.2014 (dňa 12.09.2014) a hoci samotné návrhové konanie vo veci samej začalo pred
01.01.2014, použije sa právny stav podľa zákona účinného po 01.01.2014, (pretože poplatok sa vyrubuje
za odvolanie ako za konanie na jednom stupni), aby nedošlo k porušeniu princípu zákazu retroaktivity
vo vzťahu k úkonom navrhnutým alebo konaniam začatým pred 01.01.2014.
Preto neobstojí ani žalobcova argumentácia rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Cdo 39/2007, keďže súd prvého stupňa svojvoľne nerozšíril okruh úkonov podliehajúcich súdnemu
konaniu, a správne na daný prípad aplikoval ustanovenia účinné v čase podania odvolania, teda v čase
vzniku poplatkovej povinnosti.
Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa žalobcovi správne
uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok, ktorá mu vznikla podaním odvolania, a to v správnej výške 20,-
€ podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov.

Pozornosti odvolacieho súdu neušlo, že hoci súd prvého stupňa uviedol, že o trovách konania rozhodoval
podľa § 150 OSP (išlo zrejme len o pisársku chybu), v skutočnosti však rozhodol správne v zmysle
ustanovenia § 142 odsek 1 OSP, čomu svedčí i odôvodnenie napadnutého rozsudku. Navyše táto
skutočnosť ani nebola odvolaním namietaná a preto na ňu odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania ani neprihliadal.

Na základe vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutia súdu prvého stupňa
ako vo výroku vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.



Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 odsek 1, v spojení s § 140 odsek 1, §
151 odsek 1 veta prvá a § 224 odsek 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu trov neuplatnil a z obsahu spisu mu vznik týchto
trov ani nevyplýva, a teda mu žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "13C/621/2012", "guid": "675ed887-8281-4de3-8e4b-8adc176c7414:de1beb85-c3ed-4b35-bea8-12055a177180", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}