Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/194/2014 z 5. 11. 2014
Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Trenčín z 5. novembra 2014, sp. zn. 4Co/194/2014, ECLI:SK:KSTN:2014:3212204786.1
Krajský súd Trenčín | 4Co/194/2014 | ECLI:SK:KSTN:2014:3212204786.1 | 2014-11-05 | Rozhodnutie
Citované ustanovenia: § 219 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/10f6c7c7-e107-4b8a-bf12-a8ca6df2571c
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3212204786.1

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/194/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3212204786
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3212204786.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice
Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci žalobcu K., s.r.o., so sídlom G., K. XX, IČO: XX XXX
XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou P. K., s.r.o. so sídlom G., A. 4, proti žalovanej N. republika
- S. spravodlivosti SR, so sídlom G., L. námestie XX, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 12. decembra 2013,
č.k. 5C/247/2012-105 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanej
zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 326
Eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, návrh žalobcu na
prerušenie konania zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie po právnej
stránke odôvodnil § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, §
9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 písm. a), b), c), d) zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i § 103 a § 104 ods. 2 O.s.p. Žalobca
uviedol, že ako oprávnený subjekt navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre vymoženie svojej
pohľadávky voči povinnej L. ktorá mu voči nej vznikla zo zmluvy o úvere č. 3740405. Súdny exekútor
požiadal Okresný súd Bánovce nad Bebravou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Povinnosťou
exekučného súdu bolo rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia do 15 dní od jej doručenia súdu.
Exekučný súd rozhodol o žiadosti až dňa 21.11.2008, teda po uplynutí zákonom stanovenej doby
(omeškanie viac ako 6 mesiacov), čo žalobca považuje za nesprávny úradný postup exekučného súdu,
ktorým mu bola spôsobená majetková škoda a aj nemajetková ujma. Súd prvého stupňa dospel k záveru,
že žaloba nie je dôvodná, a preto ju zamietol. Z vykonaného dokazovania zistil, že navrhovateľ podal dňa
28.10.2008, ako oprávnený návrh na vykonanie exekúcie na Exekútorskom úrade súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého. Exekútor požiadal Okresný súd Bánovce nad Bebravou o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie dňa 13.11.2008 a poverenie mu bolo udelené dňa 21.11.2008. Súd prvého
stupňa uviedol, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu nedošlo, pretože
exekučný súd  lehotu dodržal a exekútorovi udelil poverenie na 8. deň od doručenia žiadosti a tvrdenia
žalobcu o viac ako 6 - mesačnom omeškaní sú nepravdivé a zjavne zavádzajúce. Keďže žaloba bola
nedôvodná už z hľadiska právneho základu uplatneného nároku, súd ju v celom rozsahu zamietol, a
to bez toho, aby bolo potrebné vykonať akékoľvek ďalšie dokazovanie, zaoberať sa výškou škody a
výškou nemajetkovej ujmy a bez toho, aby súd vo veci rozhodoval medzitýmnym rozsudkom o právnom
základe uplatneného nároku, keďže takýto postup by bol nehospodárny. Súd prvého stupňa preskúmal aj
návrh žalobcu na prerušenie konania, pričom dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný a tento zamietol.
Nevzhliadol dôvody na prerušenie konania podľa        § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. Uviedol, že žalobca



nepreukázal, že by podal sťažnosť na ústavnom súde a pokiaľ ju aj podal, nie je takáto okolnosť sama
o sebe dôvodom na prerušenie konania. Vylúčenie sudcov okresného súdu nie je prejudiciálna otázka,
ktorú nie je súd v tomto konaní oprávnený riešiť. Okresný súd túto otázku v konaní riešil v súlade s
§ 16 O.s.p., keď námietku zaujatosti vznesenú žalobcom predložil nadriadenému súdu a nadriadený
Krajský súd v Trenčíne bol oprávnený taktiež túto otázku riešiť a o námietke zaujatosti žalobcu rozhodol.
Pokiaľ ide o dôvod prerušenia konania podľa § 109 ods. 2     písm. c) O.s.p., tak v tomto prípade ide o
možnosť súdu prerušiť konanie, no ani podľa tohto ustanovenia nie sú splnené podmienky na prerušenie
konania. Žalobca nepreukázal, že prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam
pre rozhodnutie súdu v tejto veci. Jednak nepreukázal podanie sťažnosti na ústavnom súde a ani to,
že ústavný súd o nej ďalej koná. Pokiaľ by však žalobca uvedenú sťažnosť podal a ústavný súd o nej
konal, nejde podľa názoru súdu prvého stupňa o otázku, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu,
keďže ide o procesnú otázku a nie o otázku, ktorá je prejudiciálnou vo vzťahu k riešeniu sporu vo veci
samej. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 151 ods. 2 O.s.p. a žalovanej náhradu
trov konania nepriznal, keďže si ich nevyčíslila a zo spisu jej žiadne nevyplývajú.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205    ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní
rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd
prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221
ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal,
že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti žalovanej a jej právneho zástupcu postupujúc
podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Žalobca
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Uviedol, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou
iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí.
Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude
zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným
sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol
aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému
legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť
konanie, keď ignoroval žiadosť žalobcu o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.
Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovanej, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď
konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení
prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne
konanie, kedy žalobca ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal
možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu
svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa
k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z
vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez
uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok
okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.  a dospel k záveru,
že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods.
1 O.s.p. z týchto dôvodov:

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.
Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,



je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkaz k preukázaniu tvrdenia. Účastník má povinnosť
tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto povinnosti je viazaný
každý účastník konania. Pokiaľ žalobca poukazuje na ust. § 101 ods. 2 O.s.p., odvolací súd zdôrazňuje,
že ust. § 101 ods. 2 O.s.p. predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti účastníka konania skutočnosť,
že sa účastník nedostaví na pojednávanie a nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie.

Odvolací súd v danej veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v
rozsudku zaoberal z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa
na pojednávanie nedostavili. Súd prvého stupňa sa tiež riadne zaoberal vyhodnotením žiadosti žalobcu
o odročenie pojednávania v napadnutom rozsudku, ktorým zamietol aj návrh žalobcu na prerušenie
konania, keď riadne v odôvodnení uviedol z akých dôvodov tento návrh žalobcu zamietol.

V prejednávanej veci preto nebolo porušené právo na kontradiktórne konanie. Podľa ust. § 115 ods. 1, 2
O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd nariadi vo veci samej pojednávanie,
na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa musí doručiť
účastníkom tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom, keď sa má
pojednávanie konať.

Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods.
2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie práva konať
a rozhodnúť v jeho neprítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si
súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú, dôkaznú
povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok
spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú
povinnosť môže plniť účastník od začiatku konania v návrh na začatie konania, vo vyjadrení k nemu
mimo týchto procesných úkonov v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávania. Jej cieľom
je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania
bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
stav. Podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že predseda senátu
(samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi ich obsah. Podľa ust. § 122
ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie
rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Žalobca v množstve svojich podaní na súdoch tvrdí, že súd mu svojim postupom odňal možnosť
konať pred súdom, avšak ako bolo vyššie konštatované, v danej veci bolo nariadené pojednávanie na
konkrétny termín, žalobca bol riadne a včas predvolaný, nedostavil sa, a preto sa súd prvého stupňa na
pojednávaní oboznámil s obsahom spisu a obsahom exekučného spisu súdu. Pokiaľ teda súd prvého
stupňa na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované žalobcom a poskytol možnosť obom účastníkom
zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení, takýmto postupom súdu prvého stupňa nedošlo k porušeniu princípov
kontradiktórnosti, princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé
súdne konanie. Súd prvého stupňa preto v prejednávanej veci dodržal zásadu priamosti, ústnosti
vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú zaručuje
nielen Ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je súčasťou práva
účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci týkajúce sa ich občianskych práv a záväzkov.
Postupom súdu prvého stupňa preto nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných
dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávaných dôkazov
a kontradiktórnosti sporového konania.

Pokiaľ žalobca spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na ust. § 15    ods. 1 O.s.p.,
odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval. Odvolací súd v aktuálnom
konaní nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonného sudcu. Dôvod na
vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je
súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď. napr. uznesenie NS SR, sp. zn. 3Nc 14/2010). Pre
účely preskúmavanej veci odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho
ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia žalobcu svojim nesprávnym úradným



postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu
v z zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.

V predmetnej veci bol správny postup súdu prvého stupňa, ktorý dospel k záveru, že nárok žalobcu
nie je dôvodný, a to s poukazom na jeho skutkové tvrdenia, uvedené v žalobe, ako aj s poukazom na
neunesenie dôkazného bremena na strane žalobcu v danej veci.

Preto krajský súd ako súd odvolací v konečnom dôsledku rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne
správne potvrdil, pričom zároveň dodáva, že pokiaľ sa žalobca vo svojom odvolaní dovoláva ústavnej
sťažnosti, ktorú podal na postup krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou
iných krajských súdov, tieto sťažnosti ako vyplýva z ustálenej praxe boli ústavným súdom zamietnuté a
preto ani táto námietka o rozhodovaní veci vylúčeným sudcom zo strany žalobca dôvodná nie je.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142
ods. 1 a ust. § 151 ods. 1 O.s.p., kedy úspešnej žalovanej v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko táto si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnila.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie   n i e   j e   p r í p u s t n é.