Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 6CoE/137/2013 z 29. 8. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 29. augusta 2013, sp. zn. 6CoE/137/2013, ECLI:SK:KSPO:2013:8206204439.1 Krajský súd Prešov | 6CoE/137/2013 | ECLI:SK:KSPO:2013:8206204439.1 | 2013-08-29 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 53 ods. 1 OZ, § 23a zákona č. 634/1992 Zb., § 93 ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/70295055-9567-4e60-a277-6808fd3c0f3b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8206204439.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6CoE/137/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8206204439
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8206204439.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO:
36 864 421, proti povinnému D. P., bytom T., Q. XXX/XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane
povinného Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Važecká 16, 080 05 Prešov,
IČO: 42 176 778, o vymoženie 3 415,65 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Bardejov č.k. 2Er 513/2006-22 zo dňa 15.10.2012 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie.

II. Návrh na prerušenie konania z a m i e t a.

III. M e n í uznesenie vo výroku o nepripustení vedľajšieho účastníka do konania tak, že jeho vstup
do konania pripúšťa.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým uznesením vstup Združenia na
ochranu občana spotrebiteľa HOOS do konania ako vedľajšieho účastníka nepripustil. Ďalej vyslovil,
že exekúciu zastavuje z dôvodu, že sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej formulárovej zmluvy a
rozhodcovská zmluva predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Rozhodcovská zmluva nebola
individuálne dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.
Posledným výrokom vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia o
zastavení exekúcie.

Oprávnený v odvolaní navrhol uznesenie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Navrhol konanie prerušiť
a predložiť vec Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“). Združenie na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS navrhlo uznesenie v napadnutom výroku o jeho nepripustení zmeniť a vstup do
konania pripustiť.

Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania v zmysle
ust. § 214 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a dospel k
záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Dôvodným je odvolanie vedľajšieho účastníka.

Na margo návrhu na prejudiciálne konanie, aby Súdny dvor rozhodol o otázke, či ide o neprijateľnú
zmluvnú podmienku, odvolací súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora, ktorá nepodporuje právny
názor oprávneného, a to napr. rozsudok Súdneho dvora Pannon C- 243/08, rozsudok Súdneho
dvora Asturcom C- 40/08, rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02, rozsudok
Súdneho dvora Mostaza Claro C-168/05.



Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo
možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok Súdneho
dvora EÚ C-243/08 Pannon).

Za tohto stavu odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle ust. § 109 ods. 2 písm.
c) O.s.p. zamietol.

Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne súd prvého stupňa aj bez návrhu prioritne riešil, je otázka
platnosti rozhodcovskej doložky (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 3Cdo
146/2011, 6Cdo 143/2011, 2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach
IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa
1.11.2011).

Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho a
obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove z 27.9.2010 ani právneho názoru, ktorý by
mal byť oprávnenému známy z uznesení odvolacieho súdu sp. zn. 6CoE 73/2012, 6CoE 74/2012,
6CoE 95/2012, 6CoE 16/2012, 6CoE 12/2011, 6CoE 173/2011, 6CoE 1/2012 20CoE 40/2012, 20CoE
70/2012, 20CoE 73/2012, 20CoE 132/2012, 20CoE 200/2012, 20CoE 210/2012 (porov. uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci I. ÚS 610/2012). Rozhodcovský rozsudok bol založený
na neprijateľnej rozhodcovskej doložke v spotrebiteľskej zmluve. Neprijateľná zmluvná podmienka je
neplatná, a teda nevyvoláva právne účinky a to obdobne ako keď rozhodcovskej zmluvy niet (porov.
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 1/2012, uznesenie Krajského súdu v
Prešove vo veci 6CoE 66/2012, 6CoE 256/2012).

Na veci nič nemení uzavretie zmluvy o úvere pred 1.1.2008, pretože súdu nič nebráni judikovať nekalosť
rozhodcovskej doložky podľa generálnej klauzuly podľa § 53 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka zakotvenej do zákona od 1.4.2004 (k spotrebiteľskej zmluve pozri § 23a zákona č. 634/1992
Z.z. o ochrane spotrebiteľa).

Na margo odvolacích námietok oprávneného odvolací súd poznamenáva, že rozhodcovská zmluva
uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovaná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť
výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti
voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená (porov.
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6MCdo 9/2012). Oprávnený si v tomto smere
dôkazné bremeno nesplnil. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú
podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo
je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

Záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky odvolací súd vidí rovnako ako súd prvého stupňa tiež v
geografickom faktore v zmysle judikatúry. Neprimeraná vzdialenosť od miesta rozhodcovského konania
je skutočnosťou, ktorá má odradzujúce účinky pre spotrebiteľa vo vzťahu k uplatňovaniu práva. Už len
samotná vzdialenosť cca 400 km na rozhodcovské konanie je odradzujúca. (rozsudok Súdneho dvora
EÚ C-240/98 - C-244/98 Océano grupo editorial).

Je treba zdôrazniť, že Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa a v záujme vyššej
kvality života ľudí podporuje v rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v
záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v
rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku s poukazom na tzv. geografickú neprijateľnosť
miesta konania (Rozsudok Súdneho dvora EÚ C-240/98 -C-244/98 Océano Grupo Editorial, tiež C-40/08
Asturcom).

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení
exekúcie ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Prvostupňový súd nebol dôsledný pri rozhodovaní o vstupe vedľajšieho účastníka do konania. Naviac
argumenty o nepripustení vstupu Združenia sa zdajú byť vo svetle práva Európskej únie neudržateľné.



Prvostupňový súd pojmovo vylúčil v exekučných veciach vedľajšieho účastníka. Uviedol, že účelom
vedľajšieho účastníctva je pomôcť účastníkovi, nakoľko sa nepriamo rozhoduje o jeho právach.

Záver prvostupňového súdu by mohol byť ako tak právne udržateľný, ak by sa v prípade vedľajšieho
účastníka vyžadoval právny záujem na výsledku sporu. Ust. § 93 ods. 2 O.s.p. však práve v prípade
právnickej osoby zameranej na ochranu práv nevyžaduje právny záujem právnickej osoby, ktorej cieľom
je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Výklad zákonodarcu počíta práve so združeniami na
ochranu spotrebiteľov (porov. dôvodová správa k § 93 ods. 2. Z dôvodovej správy: ,,Navrhovaná právna
úprava súvisí s právnou úpravou v zákone č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých
oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný
zákon) v znení 539/2005 Z. z. a zákona 326/2007 Z. z., v zákone č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov a v zákone č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov. Úprava má
za cieľ umožniť širšiu ochranu osobám na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby najmä
združenia a súvisí aj s transpozíciou rôznych smerníc určených na ochranu spotrebiteľa, osôb, vo vzťahu
ku ktorým bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a pod. Navrhovaná právna úprava umožňuje
rozšíriť predmet konania na návrh vedľajšieho účastníka. Cieľom navrhovanej úpravy je rozšíriť ochranu
práv na prípady, na ochrane ktorých existuje dôležitý verejný záujem, avšak v ktorých by bolo veľmi
problematické zo strany subjektov - ktoré majú vzhľadom na svoje zameranie alebo predmet činnosti
záujem na ochrane tohto verejného záujmu - vstupovať do konaní (najmä na strane navrhovateľa) ako
vedľajší účastníci. Dôvodom je fakt, že v danej situácií by bolo takmer nemožné preukázať právny záujem
na výsledku. V praxi ide hlavne o právnické osoby v postavení mimovládnych organizácií zameraných
na ochranu jednotlivcov a skupín pred diskrimináciou, o združenia na ochranu spotrebiteľov a podobne“.

Odvolací súd sa nestotožňuje ani s názorom prvostupňového súdu o postrádaní pomoci vedľajšieho
účastníka. Návrhom vedľajšieho účastníka na zastavenie konania sa súdu pripomenula ex offo súdna
kontrola zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok súdneho dvora Asturcom; C-40/08).
V predmetnej veci prvostupňový súd udelil poverenie (čl. 12) dňa 4.10.2006 a viac ako šesť rokov
vykonáva exekúciu na základe pochybnej rozhodcovskej doložky. Za dôležitú považuje odvolací súd
aj povahu právnej veci. V exekučnej veci vedenej na základe rozhodcovského rozsudku je možné
dosiahnuť ,,prelomenie“ materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku a ,,ožívajú“ inštitúty zo
základného konania (dobré mravy, právom nedovolené plnenie, plnenie nemožné; § 45 zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní).

Nedá sa preto súhlasiť s prvostupňovým súdom v ani jednej z argumentácii proti vedľajšiemu
účastníctvu právnickej osoby, ktorej ochrana je opodstatnená aj v exekučnej právnej veci založenej na
rozhodcovskom rozsudku, ktorý záver plne opodstatňujú okolnosti predmetnej veci. Vedľajší účastník
upozornil na dôležité okolností prípadu. Súdna kontrola zmluvných klauzúl v spotrebiteľskej zmluve
sa má vykonať obdobne ako v režime vnútroštátnych pravidiel verejného poriadku vždy za každých
okolností (C-76/10 POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50).

Niet rozumného dôvodu vylučovať z aplikácie procesného kódexu práve ustanovenie § 93 ods. 2 O.s.p.
(v spojení s § 251 ods. 4 O.s.p.). V exekučnom konaní vedenom na základe rozhodcovského rozsudku
sa posudzujú aj otázky, ktoré majú význam v základnom konaní Nejde teda len o aspekt vymoženia
bez ďalšieho. Najmenej v upozornení a podnetoch vedľajšieho účastníka treba vidieť jeho význam aj
vo vykonávacom súdnom konaní.

V tomto smere odvolací súd dáva do pozornosti záver písomných pripomienok k prejudiciálnej otázke
položenej Súdnemu dvoru Európskej únie vo veci C-470/12, POHOTOVOSŤ/Vašuta:

Smernica 93/13/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby vnútroštátny súd pripustil vstup
združenia na ochranu spotrebiteľov ako vedľajšieho účastníka v exekučnom súdnom konaní.“

Zákonom by mohol členský štát vylúčiť vedľajšie intervencie v exekučných konaniach. Slovenská
republika vylúčila vedľajšiu intervenciu len v § 93 ods. 1 O.s.p. (rozvod, neplatnosť manželstva a jeho
existencia). Systematika pritom podporuje záver, že ak zákonodarca explicitne vedľajšiu intervenciu
nevylúčil priamo v ustanoveniach Exekučného poriadku a v jedinom ustanovením Občianskeho



súdneho poriadku obsahujúcom vylúčenie to neurobil, niet dôvod na záver, že zákonodarca sledoval
vylúčenie vedľajšieho účastníka v exekučnom konaní.

Odvolací súd poukazuje na to, že vedľajšia intervencia vo svetle § 93 ods. 2 O.s.p. je ďalším z
nástrojom ochrany spotrebiteľa, ktorý síce explicitne odporúčaný v smernici Rady 93/13/EHS nie je, ale
nič nebránilo členským štátom nad rámec smernice upraviť mechanizmy, ktoré zvážia ako efektívne.
Takáto možnosť vyplýva z čl. 8 citovanej smernice.

Podľa čl. 8 smernice Rady 93/13/EHS „členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie
opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia
maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.“

Rovnako Európska komisia vo svojich pripomienkach v bode 21 vníma vedľajšiu intervenciu (§ 93 ods.
2 O.s.p.) ako úpravu založenú na čl. 8 cit. smernice Rady 93/13/EHS.

„Smernica 93/13/EHS nestanovuje, že združenia na ochranu spotrebiteľa musia mať právo vstupovať
do sporov o individuálnych záujmoch spotrebiteľov ako vedľajší účastníci. Článok 7 ods. 2 uvedenej
smernice priznáva takýmto združeniam procesné práva, pokiaľ ide o ochranu kolektívnych záujmov
spotrebiteľov. Smernica teda mlčí o prípadnej účasti združení na ochranu spotrebiteľa v individuálnych
sporoch. Toto mlčanie sa však v žiadnom prípade nemá chápať ako zákaz takejto účasti: z článku 8
smernice 93/13/EHS jasne vyplýva, že členské štáty môžu zaviesť opatrenia, ktorú sú priaznivejšie
pre spotrebiteľov ako tie, ktoré sú stanovené v smernici. Takýmto opatrením môže byť aj pripustenie
vedľajšieho účastníctva v exekučnom konaní.“

K problematike vedľajšieho účastníka v exekučnom konaní zaujal stanovisko Najvyšší súd SR (Rc
12/2013). Odvolací súd sa z hore uvedených dôvodov odklonil od tohto stanoviska, ktoré vychádza z
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2008 sp. zn. 1Cdo 106/2008. Najvyšší
súd v uvedenom rozhodnutí ako súd dovolací posudzoval rozhodnutia nižších súdov z obdobia pred
zapracovaním inštitútu vedľajšej intervencie v kolektívnom záujme (§ 93 ods. 2 O.s.p.), ktorý bol do
procesného kódexu doplnený novelou vykonanou zákonom č. 384/2008 Z.z. účinnou od 15.10.2008.
Súdy v tomto období, ale aj teória práva a odborná literatúra pochopiteľne nemohli vychádzať z nového
ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p., ku ktorému pred jeho schválením neexistovala žiadna odborná diskusia.
Ako už odvolací súd uviedol, bolo by problematické bez zodpovedania prejudiciálnej otázky vylúčiť tento
inštitút absolútne, ak je ďalším nástrojom na naplnenie cieľa v čl. 8 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13 ES
v rámci kolektívnej ochrany práv spotrebiteľov. Nemožno prehliadnuť, že možnosť vedľajšej intervencie
v exekučnom konaní s určitými obmedzeniami nie je vylúčená ani v názoroch sudcov najvyššieho súdu
(porov. odlišné stanovisko JUDr. Rudolfa Čirča napr. vo veci 6Cdo 207/2011).

Ako ukazuje predmetná vec, k vedľajšej intervencii a k dosiahnutiu toho, aby súd s výrazným časovým
odstupom pristúpil k ex offo súdnej kontrole aj v materiálnom zmysle výkonu spravodlivosti, postačilo
poznať zo strany združenia spisovú značku a podať návrh z pozície vedľajšieho účastníka na zastavenie
exekúcie. Inštitút zastúpenia vedľajšiu intervenciu len ťažko nahradí, pretože plnomocenstvo je z
hľadiska jeho získania značne problematické, ak nie takmer nemožné (napr. prípady osôb na neznámom
mieste). Vedľajšia intervencia vo svetle ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p. je efektívnym prostriedkom
ochrany spotrebiteľa a môže predísť aj náhradám škody proti štátu pre porušenie unijného práva.

Prípustnosťou vedľajšieho účastníctva v konaní sa súd zaoberá až po tom, keď účastník namietne
neprípustnosť takéhoto postupu. Keďže v odvolacom konaní oprávnený namietal neprípustnosť
vedľajšieho účastníka, odvolací súd zmenil uznesenie v napadnutom výroku o nepripustení vedľajšieho
účastníka do konania tak, že jeho vstup do konania pripustil (§ 93 ods. 2 O.s.p.).

Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-
I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací
súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými
odvolacími námietkami.



Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení
exekúcie ako vecne správne vrátane osvojenia si dôvodov (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.