Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/617/2013 z 29. 5. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Žilina z 29. mája 2014, sp. zn. 6Co/617/2013, ECLI:SK:KSZA:2014:5913203084.1 Krajský súd Žilina | 6Co/617/2013 | ECLI:SK:KSZA:2014:5913203084.1 | 2014-05-29 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Zmluvy Citované ustanovenia: § 221 ods. 1 písm. h) OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a04571ca-bb5d-46be-a1a6-b667d0be3d2b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5913203084.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/617/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5913203084
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5913203084.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: RECLAIM, a.s., so sídlom Prievozská
č. 2/A, 821 09 Bratislava, IČO: 46 076 760, právne zastúpeného Mgr. Gabrielou Hrbáňovou, advokátkou,
so sídlom S. Y.. X/A, Bratislava, proti odporkyni: S. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom Na E. č. XXX,
XXX XX X., štátna občianka SR, právne zastúpená Advokátskou kanceláriou JUDr. Ladislav Janči,
s.r.o., so sídlom Dončova č. 1451/21, 034 01 Ružomberok, v konaní o zaplatenie sumy 8.000,00 Eur s
príslušenstvom, o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č.k. 9C/89/2013-92
zo dňa 28. 08. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výrokoch, ktorými zaviazal odporkyňu zaplatiť navrhovateľovi sumu
8.000,00 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 8.000,00 Eur od 01. 04. 2010
až do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku, ako aj vo výroku o trovách
konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Vo zvyšnej časti z o s t á v a rozsudok okresného súdu n e d o t k n u t ý .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Ružomberok zaviazal odporkyňu zaplatiť navrhovateľovi sumu
8.000,00 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 8.000,00 Eur od 01. 04. 2010
až do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti návrh
zamietol. Navrhovateľovi priznal náhradu trov konania pozostávajúcu zo súdneho poplatku z návrhu na
začatie konania vo výške 404,93 Eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 1.044,03 Eur, na zaplatenie
ktorých súm zaviazal odporkyňu k rukám právnej zástupkyne navrhovateľa Mgr. Gabriely Hrbáňovej,
advokátky, a to do 3 dní od právoplatnosti výroku rozsudku.
V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že dňa 29. 06. 2004 uzatvoril právny predchodca navrhovateľa
spoločnosť Prvá stavebná sporiteľňa, a.s. v právnom postavení veriteľa s F. X., nar. XX. XX. XXXX ako
dlžníkom a S.. D. P. ako spoludlžníkom a odporkyňou ako ručiteľkou L. o mimoriadnom medziúvere č.
XXXXXXX X XX a stavebnom úvere č. XXXXXXX X XX, na základe ktorej poskytol právny predchodca
navrhovateľa dlžníčke medziúver vo výške 400.000,00 Sk, pričom táto sa v zmysle článku II. zmluvy
zaviazala do nasporenia 45 % cieľovej sumy vkladať na účet zmluvy o stavebnom sporení pravidelné
mesačné vklady minimálne vo výške 2.800,00 Sk, ďalej platiť poplatky a zároveň splácať do pridelenia
cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení úroky z mimoriadneho medziúveru vo výške 7,79 % ročne
pravidelnými mesačným splátkami vo výške 2.597,00 Sk so splatnosťou splátok 1. dňa v mesiaci
a s povinnosťou ich uhradenia veriteľovi do 15. dňa v mesiaci. Nakoľko dlžníčka porušila zmluvné
podmienky a medziúver prestala riadne a včas splácať, hoci sa na to v zmluve zaviazala, právny
predchodca navrhovateľa listom zo dňa 30. 11. 2006 odstúpil od úverovej zmluvy a súčasne požiadal o
vrátenie poskytnutých úverových prostriedkov v lehote 7 dní od doručenia odstúpenia od zmluvy (čl. VII.
body 4 Zmluvy o úvere). O odstúpení od zmluvy bola odporkyňa upovedomená listom zo dňa 30. 11.
2006, v zmysle ktorého jej bolo oznámené, že ak dlžník celý dlh neuhradí, veriteľ pristúpi k vymáhaniu
svojej pohľadávky súdnou cestou. Keďže svoju povinnosť si ani dodatočne nesplnila, dňa 19. 01. 2007



podal právny predchodca navrhovateľa návrh na vykonanie exekúcie. Exekučné konanie je vedené
JUDr. Jozefom Rišianom, súdnym exekútorom so sídlom D. úradu K. č. XXXX, L., a to voči hlavnej
dlžníčke F. X. a spoludlžníčke S.. D. P.. V prejednávanej veci sa navrhovateľ v právnom postavení
postupníka domáhal zaplatenia žalovanej sumy voči ručiteľke. S poukazom na ňou vznesenú námietku
premlčania sa v prejednávanej veci ako prioritnou zaoberal touto otázkou. Pre posúdenie dôvodnosti
námietky premlčania bolo pritom rozhodné, či v danom prípade ide o vzťah spadajúci pod režim noriem
Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka. Prvostupňový súd zmluvu, na základe ktorej si
navrhovateľ uplatňoval právo, vyhodnotil ako zmluvu o úvere podľa § 261 ods. 6 písm. d/ Obchodného
zákonníka v platnom a účinnom znení k času uzavretia zmluvy o úvere. Zároveň ale konštatoval, že
aj keď je zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere absolútnym obchodom, ide o zmluvu
typovú, a to zmluvu spotrebiteľskú. V nadväznosti na uvedené sa prvostupňový súd ďalej zaoberal
otázkou, či z uzavretej spotrebiteľskej zmluvy vyplýva výlučná pôsobnosť Občianskeho zákonníka na
posudzovaný právny vzťah. Takýto záver však nemá žiadnu normatívnu oporu a priečil by sa zásade lex
specialis derogat legi generali, pričom v tomto prípade je špeciálnym zákonom ust. § 263 ods. 3 písm. d/
Obchodného zákonníka v znení účinnom k času uzavretia zmluvy o úvere. Z uvedeného potom vyplýva,
že na riešenie otázok záväzkového vzťahu založeného na základe zmluvy o úvere je potrebné v súlade
s § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka aplikovať tretiu časť Obchodného zákonníka, okrem
iného aj tie ustanovenia upravujúce inštitút premlčania. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu uprednostniť
aplikáciu všetkých, pre spotrebiteľov výhodnejších úprav, určite by tým reagoval aj pri inej úprave tzv.
absolútnych obchodov v Obchodnom zákonníku, k čomu doposiaľ nedošlo. Na zdôraznenie správnosti
svojich záverov okresný súd poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 MCdo 20/2009, ako aj českú
judikatúru. S poukazom na uvedené okresný súd pri rozhodovaní vychádzal z § 310 Obchodného
zákonníka, v zmysle ktorého právo veriteľa voči ručiteľovi sa nepremlčí pred premlčaním práva voči
dlžníkovi. Z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 3Er/72/2007 bolo preukázané, že dňa 05. 02. 2007
bol na Exekútorskom úrade JUDr. Jozefa Rišiana podaný návrh na vykonanie exekúcie voči hlavnej
dlžníčke a spoludlžníčke, a to titulom zmluvy o úvere, pričom toto exekučné konanie doposiaľ nie je
skončené, čím došlo v zmysle § 402 Obchodného zákonníka k spočívaniu premlčacej doby. Z uvedeného
možno jednoznačne vyvodiť, že právo voči hlavnému dlžníkovi nie je doposiaľ premlčané, teda v
intenciách § 310 Obchodného zákonníka nemohlo dôjsť ani k premlčaniu práva voči ručiteľovi. Okresný
súd potom vyhodnotil vznesenú námietku premlčania ako nedôvodnú. Tak isto vyhodnotil aj námietku
odporkyne, že odstúpením od zmluvy v zmysle Občianskeho, resp. Obchodného zákonníka zmluva
zanikla, a teda je potrebné v prejednávanej veci aplikovať ust. § 311 ods. 1 Obchodného zákonníka,
v zmysle ktorého ručenie zaniká zánikom záväzku, ktorý ručenie zabezpečuje. Odstúpením od zmluvy
v zmysle Obchodného zákonníka sa zmluva nezrušuje s účinkami ex tunc, čiže od počiatku, ale ex
nunc, čiže od okamihu samotného odstúpenia. Navyše, samotné zmluvné strany si v článku VII. bod
5 Zmluvy o úvere dohodli, že odstúpením od zmluvy nezaniká záväzok dlžníka, prípadne ručiteľa
splatiť pohľadávku veriteľa vrátane príslušenstva, ako aj na tom, že odstúpením od zmluvy nezanikajú
ani zabezpečovacie zmluvy uzatvorené medzi veriteľom a dlžníkom, resp. treťou osobou. Ak si teda
účastníci v zmluve dohodli práva a povinnosti pre prípad odstúpenia od zmluvy, prejavili tým vôľu, aby
tieto ustanovenia zmluvy boli účinné a trvali aj po odstúpení od zmluvy. Záväzok dlžníkov preto tak, ako
to má na mysli ustanovenie § 311 Obchodného zákonníka, odstúpením od zmluvy o úvere nezanikol.
Tomu korešponduje aj záver rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Odo 102/1999, v zmysle
ktorého ak bola pohľadávka veriteľa vyplývajúca zo zmluvy o úvere zabezpečená záložným právom,
odstúpením veriteľa od zmluvy o úvere záväzok záložného dlžníka nezaniká. Napokon prvostupňový súd
sa nestotožnil ani s námietkou odporkyne o neplatnosti ručiteľského záväzku z dôvodu jeho neurčitosti,
keď dospel k záveru, že predmetný ručiteľský záväzok, spĺňa zákonom predpokladané kritériá jasnosti,
určitosti a zrozumiteľnosti, a teda je platný. Námietka odporkyne, že daný právny vzťah bolo potrebné
posudzovať podľa noriem upravených Zákonom o spotrebiteľských úveroch, bola tiež nedôvodná, s
poukazom na znenie § 1 ods. 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z., podľa ktorého sa tento zákon
nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných
nehnuteľností dodatočne alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu. Úver v
prejednávanej veci bol poskytnutý práve na tieto účely. Pokiaľ odporkyňa namietala aj výšku žalovanej
istiny a príslušenstva, svoje námietky ohľadne istiny nijakým spôsobom nešpecifikovala. Súčasne s
uložením povinnosti na zaplatenie istiny priznal okresný súd navrhovateľovi aj úroky z omeškania počnúc
od 01. 04. 2010 až do zaplatenia. Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal zaplatenia úrokov z omeškania
v dohodnutej výške, t.j. 12,79 % ročne, s poukazom na to, že vzťah medzi účastníkmi konania je
vzťahom vzniknutým zo spotrebiteľskej zmluvy, súd priznal navrhovateľovi úroky z omeškania iba vo
výške zodpovedajúcej zákonnej výške úrokov z omeškania podľa predpisov občianskeho práva k 1.



dňu omeškania s plnením peňažného záväzku, t.j. ku dňu 14. 12. 2006. Vychádzajúc z právnej úpravy
ochrany spotrebiteľa platnej v čase účinnosti zmluvy na základe ust. § 54 ods. 1 Obchodného zákonníka,
ktorá sa vzťahuje aj na zmluvy majúce charakter absolútnych obchodov a aj do 15. 01. 2009 bolo
potrebné na spotrebiteľskú zmluvu aplikovať § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže táto úprava
bola pre spotrebiteľa výhodnejšia.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s.
p.“), keď podľa pomeru úspechu a neúspechu toho-ktorého účastníka zaviazal odporkyňu k povinnosti
zaplatiť navrhovateľovi trovy konania pozostávajúce zo súdneho poplatku z návrhu za začatie konania
v sume 404,93 Eur a ďalej z trov právneho zastúpenia v sume 1.044,03 Eur vyčíslených a priznaných
v zmysle ustanovení Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb.

Proti vyššie uvedenému rozsudku podala odporkyňa prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu
odvolanie, na základe ktorého odvolací súd žiadala, aby napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil
tak, že návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietne, alternatívne ho zruší a vec mu vráti na ďalšie
konanie.
Prvostupňovému súdu vytýkala, že nesprávne určil právny vzťah navrhovateľa a odporcu, keď ho
považoval za vzťah riadiaci sa obchodným právom. Je pritom nepochybné, že zmluva o mimoriadnom
medziúvere a stavebnom úvere bola uzavretá dňa 29. 06. 2004, kedy boli prameňom práva na
ochranu spotrebiteľa jednak zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a tiež Občiansky zákonník.
Pôsobnosť ustanovení Občianskeho zákonníka na spotrebiteľskú zmluvu, aj tú, ktorá je uzatvorená
podľa Obchodného zákonníka, dokonca zákon ho v minulosti úplne jednoznačne vymedzoval v ust.
§ 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Právne otázky zo spotrebiteľskej zmluvy bez
ohľadu na to, podľa akého právneho predpisu sa daná spotrebiteľská zmluva uzavrela, treba riešiť
podľa Občianskeho zákonníka. Občiansky zákonník poskytuje spotrebiteľovi v porovnaní s Obchodným
zákonníkom z pohľadu pre danú vec významných právnych skutočností silnejšie právne postavenie
a väčší rozsah práv. Nesprávnosť záverov o potrebe uplatnenia Obchodného zákonníka na vzťahy
zo spotrebiteľskej zmluvy majú oporu aj v prvostupňovým súdom citovanom uznesení NS SR sp.
zn. 5MCdo 20/2009, ktorý konštatoval, že premlčacia doba pre spotrebiteľské zmluvy je 3-ročná,
vychádzajúca z úpravy Občianskeho zákonníka. V nadväznosti na obsah vyššie uvedených skutočností
je na mieste prijať záver, že námietka premlčania bola v danej veci nesprávne posúdená a mala
byť plne akceptovaná. V danom prípade je uplatňovaný nárok na zaplatenie pohľadávky, ktorá sa aj
podľa navrhovateľa mala stať splatnou dňa 13. 12. 2006. Dňa 30. 11. 2006 totiž právny predchodca
navrhovateľa odstúpil od predtým uzavretej zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, v
dôsledku čoho sa stal prv splatným v lehote do 7 dní od doručenia odstupujúceho prejavu vôle dotknutým
osobám. Odporcovi bolo odstúpenie od zmluvy doručené dňa 06. 12. 2006, teda 7-dňová dodatočná
určená lehota na zaplatenie dlhu uplynula 13. 12. 2006. Od tohto dátumu došlo vo všeobecnosti k
márnemu uplynutiu 2-ročnej premlčacej doby dňom 13. 12. 2008, resp. všeobecnej 3-ročnej doby
dňom 13. 12. 2009. Za ďalšie, okresný súd nesprávne vyložil dosah zrušenej zmluvy o mimoriadnom
medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 29. 06. 2004 po odstúpení od jej obsahu predchodcom
navrhovateľa na daný právny vzťah aj v prípade, že by bolo na mieste posudzovať ho v zmysle
Obchodného práva. Navrhovateľ v prejednávanej veci totiž neuplatňoval právo zo zmluvy, ale právo
zo zrušenej zmluvy. Navrhovateľa teda uplatňoval nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia zo
zmluvy, od obsahu ktorej jeho právny predchodca odstúpil, čím sa zmluva zrušila od počiatku ručenia
ako akcesorický právny vzťah zrušením samotnej zmluvy zaniklo. Ak by aj v danej veci boli naplnené
podmienky na vydanie bezdôvodného obohatenia na strane odporcu, potom by takýto nárok bol
premlčaný uplynutím 2-ročnej premlčacej doby - teda už dňa 14. 12. 2008. Odhliadnuc od uvedeného
u odporcu nie sú naplnené podmienky na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
aj preto, lebo podľa uzatvorenej zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere nič neostalo.
Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia by bol daný nanajvýš voči osobe dlžníka, ktorý ale nie
je účastníkom konania. Z vyššie uvedeného je tiež zrejmé, že v prípade ak by bol daný vzťah medzi
účastníkmi posudzovaný podľa noriem Obchodného zákonníka, nebolo by možné návrh navrhovateľa
vyhovieť. Navyše, aj samotné ručiteľské prehlásenie na str. 6 zmluvy je neplatné z dôvodu jeho
neurčitosti. Nie je z neho zrejmé, za aký záväzok odporca prebral ručenie, pričom z prehlásenia
nie je zrejmá ani len nominálna výška ručeného záväzku, už vôbec nie jeho príslušenstvo. Samotný
text zmluvy odporca nepodpisoval, podpísal len jednovetové prehlásenie na str. 6 danej zmluvy. V
prejednávanej veci tiež neboli vykonané také dôkazy, ktoré by vylučovali aplikáciu zákona č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch na daný prípad. V tejto súvislosti odvolateľ uviedol, že záver, k akému



dospel prvostupňový súd, že v prejednávanej veci nejde o úverovú zmluvu, je nepreskúmateľný, keďže
k veci neboli vypočutí dlžníci. Pritom z dôvodov, že účelom poskytnutia úveru bolo aj iné použitie
prostriedkov, ako je uvedené v zákone č. 258/2001 Z. z., možno hovoriť o tom, že ide o spotrebiteľský
úver. Napokon odvolateľ uviedol, že podľa § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z. z. pohľadávku zo zmluvy
spravujúcej sa týmto zákonom môže veriteľ postúpiť, len ak to pripúšťa osobitný predpis. Osobitný
predpis, a síce zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník výslovne nepripúšťa postúpenie pohľadávky
zo spotrebiteľskej zmluvy. Postúpenie pohľadávky z Prvej stavebnej sporiteľne, a.s. na navrhovateľa je
odporujúce zákonu, a teda neplatné. Z uvedeného pohľadu preto navrhovateľ nie je aktívne legitimovaný
na podanie návrhu na začatie konania a ním uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná.

Navrhovateľ v podanom vyjadrení zo dňa 04. 11. 2013 odvolací súd žiadal, aby napadnutý rozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdil.
Zopakoval, že podľa jeho názoru zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere patrí
podľa § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka medzi tzv. absolútne obchody a vzťah z
nej vyplývajúci zo zákona je vzťahom obchodno-právnym. Z uvedeného dôvodu sa preto primárne
spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka. Ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na ktoré sa
odvoláva odvolateľka, nie je možné vykonať extenzívnym spôsobom tak, že všetky nároky vyplývajúce
zo spotrebiteľských zmlúv sa majú posudzovať výlučne podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.
Takisto ani s poukazom na čl. 1 ods. 2 Smernice Rady č. 93/13/EHS nie je možné obchádzať
kogentnú zákonnú úpravu premlčania v Obchodnom zákonníku. V zmysle spomínanej Smernice o
neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách je potrebné za ustanovenia smerujúce k
ochrane spotrebiteľa považovať také, ktoré chránia slabšiu stranu proti silnejšej, t.j. upravujú vzťah
dvoch subjektov vo výraznom nerovnovážnom postavení. Musí teda ísť o ustanovenie, ktoré bolo prijaté
priamo na ochranu spotrebiteľa alebo ustanovenie, ktorého charakter je taký, že zámerne chráni slabšiu
stranu zmluvného vzťahu. Vychádzajúc z uvedeného preto premlčanie nároku z úverovej zmluvy je
upravené zákonom, konkrétne Obchodným zákonníkom, ktorý obsahuje komplexnú úpravu premlčania,
pričom od ustanovení tohto zákona vzhľadom na kongentnosť úpravy sa účastníci obchodno-právnych
vzťahov nemôžu nijako odchýliť. Odlišne stanovená dĺžka premlčacej doby v Občianskom a Obchodnom
zákonníku je výsledkom rôznych legislatívnych procesov, z ktorých však žiadny nesmeruje k ochrane
slabšej strany (spotrebiteľa). V naznačenom smere navrhovateľ poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 32 Cdo 3337/2010 zo dňa 24. 07. 2012. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. 01.
2011 sp. zn. 5Mcdo 20/2009, na ktoré poukazuje vo svojom odvolaní odporkyňa, rieši skutkovo úplne
odlišný prípad. Pokiaľ ide o odstúpenie od obchodnej zmluvy, je potrebné premlčanie tak dĺžku, ako
aj začiatok plynutia premlčacej doby posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka, nie, ako
nesprávne uviedla odvolateľka, podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Navrhovateľ poukázal najmä
na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. M Obdo V 2/2000, resp. nález Ústavného súdu SR zo dňa 13.
12. 2005, sp. zn. IV. ÚS 214/04. Keďže Obchodný zákonník premlčanie práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia získaného formou plnenia z neplatnej zmluvy upravuje, nie je možné vzhľadom na § 1
ods. 2 Obchodného zákonníka na premlčanie tohto práva ust. § 107 Občianskeho zákonníka použiť.
Vzhľadom na obchodno-právny charakter úverovej zmluvy, podľa ust. § 310 Obchodného zákonníka
sa právo veriteľa voči ručiteľovi nepremlčí pred premlčaním práva voči dlžníkovi. Z uvedeného vyplýva,
že ručiteľ sa nemôže úspešne dovolávať premlčania skôr, ako sa premlčí záväzok voči obligačnému
dlžníkovi. K premlčaniu práva veriteľa voči ručiteľovi tak môže dôjsť najskôr okamihom premlčania
práva voči obligačnému dlžníkovi. V nadväznosti na uvedené navrhovateľ uviedol, že voči obligačnému
dlžníkovi z úverovej zmluvy, a síce F. X. a S.. D. P. je vedené exekučné konanie JUDr. Jozefom
Rišianom pod sp. zn. EX 473/2007. Tvrdenie odporkyne, že úverovú zmluvu je potrebné posudzovať
podľa ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy, nekorešponduje so skutkovým a právnym stavom. Odporkyňa zrejme opomenula, že v zmysle
§ 1 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona sa tento zákon nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru a
účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné
úpravy dokončených stavieb a ich údržbu. Právny predchodca navrhovateľa Prvá stavebná sporiteľňa,
a.s. poskytuje práve úvery na financovanie bývania, pričom ňou uzatvárané zmluvy o mimoriadnom
medziúvere a stavebnom úvere sa spravujú zákonom č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení (čl. VIII.
bod 1 úverovej zmluvy). S poukazom na § 1 a § 11 ods. 1 citovaného zákona mal navrhovateľ za to,
že práve v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami bol definovaný účel úverovej zmluvy v čl. I.
bod 2. V závere podaného vyjadrenia navrhovateľ ešte uviedol, že odporkyňa nesprávne argumentuje
o potrebe aplikácie ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, keďže predmetná
úverová zmluva nie je spotrebiteľským úverom a nespadá pod režim zákona č. 258/2001 Z. z.. Tvrdenie,



že Občiansky zákonník výslovne nepripúšťa postúpenie pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy, sa
nezakladá na pravde a nekorešponduje so skutkovým a právnym stavom.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 201, § 204 ods. 1 O. s. p.), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) rozsudok okresného súdu podľa § 221 ods.
1 písm. h/ O. s. p. v napadnutom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to z nasledovných
dôvodov:

Podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. súd rozhodnutie zruší, ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Ochrana spotrebiteľa v čase uzatvorenia zmluvy bola obsiahnutá v zákone č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa. Tento právny predpis účinný v čase uzatvorenia zmluvy v ust. § 23a ods. 1 za typovú
zmluvu považoval takú, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Uvedené ustanovenie teda nevylučovalo, aby charakter
spotrebiteľskej zmluvy nemohla mať i zmluva o úvere uzatvorená v súlade s ustanoveniami § 497
a nasl. Obchodného zákonníka. Základnou črtou spotrebiteľskej zmluvy je to, že je pre spotrebiteľa
vopred pripravená a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Zmluva
uzatvorená s právnym predchodcom navrhovateľa túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere
boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné obchodné podmienky, ktoré spotrebiteľ ovplyvniť nemohol,
nakoľko boli už vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov.

Novela Občianskeho zákonníka uskutočnená zákonom č. 150/2004 Z .z. s účinnosťou od 01. 04.
2004 zakotvila do nášho súkromného práva, právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv. Uvedenou novelou
bola prebratá i Smernica Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
čo je zrejmé z ustanovenia § 879 g Občianskeho zákonníka. Aj keď Občiansky zákonník účinný
od 01. 04. 2004 v ustanovení § 52 ods. 1 za spotrebiteľské označil len odplatné zmluvy upravené
v 8. časti Občianskeho zákonníka a zmluvy podľa § 55 Občianskeho zákonníka, táto okolnosť
nevylučuje aplikáciu ustanovení § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka pri posudzovaní
neprijateľných podmienok aj v iných spotrebiteľských zmluvách, napr. v úverových zmluvách. Obchodný
zákonník účinný v čase uzatvorenia zmluvy právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv a ani právnu úpravu
neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách vôbec neobsahoval. Tento právny predpis v
širšom rámci súkromnoprávnej úpravy, ktorej základným všeobecným predpisom je Občiansky zákonník,
má postavenie predpisu špeciálneho. Ustanovenie § 1 ods. 2 Obchodného zákonník priamo ukladá riešiť
otázky Obchodným zákonníkom neupravené podľa predpisov Občianskeho práva. V tejto súvislosti je
právne významné ustanovenie § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého občianskoprávne
vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami
tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. Vychádzajúc z uvedeného v
dôsledku nedostatku inej právnej úpravy neprijateľných podmienok pri úverových zmluvách je potrebné
vychádzať z ustanovení § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka upravujúcich analogický prípad. Inak by sa
minula účinkom do nášho právneho poriadku implementovaná Smernica Rady č. 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Čo sa týka právnej úpravy odstúpenia od zmluvy, táto bola obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a
to v Obchodnom zákonníku a v Občianskom zákonníku. Podľa ustanovenia § 349 ods. 1 Obchodného
zákonníka odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, keď v súlade s týmto zákonom prejav vôle oprávnenej
strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane. Tento právny predpis v ustanovení § 351 ods.
1 umožňuje, aby určité ustanovenia mohli podľa prejavenej vôle strán alebo vzhľadom na svoju
povahu trvať aj po ukončení zmluvy. Na rozdiel od uvedeného Občiansky zákonník s odstúpením
od zmluvy v ustanovení § 48 ods. 2 v zásade spája jej zrušenie, a to s účinkami od začiatku.
Zákonná úprava odstúpenia od zmluvy je v Občianskom zákonníku pre spotrebiteľov výhodnejšia a



tejto výhodnejšej úpravy sa odporkyňa vzdať nemohla. Obdobná situácia nastala aj pri právnej úprave
premlčania. Obchodný zákonník pri právach vzniknutých odstúpením od zmluvy určuje v ustanovení
§ 397 4-ročnú premlčaciu dobu. Na rozdiel od tejto úpravy je pri nároku na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia vzniknutého odstúpením od zmluvy stanovená v Občianskom zákonníku 2 -
ročná subjektívna premlčacia doba ( § 107 ods. 1) a 3 - ročná objektívna premlčacia doba ( § 107 ods. 2).
Táto výhodnejšia právna úprava premlčania v Občianskom zákonníku je dôvodom, prečo sa jej žalovaní
vzdať nemôžu. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v
neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon
priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Aj v prípade, že úver je absolútnym obchodom a že naň majú dopadať ustanovenia Obchodného
zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy, v predmetnej veci ide o spotrebiteľskú
zmluvu, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou Zákona o ochrane spotrebiteľa a nepochybne
aj ochrannými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Ide o vzťah medzi dodávateľom - obchodníkom
a spotrebiteľom a ide teda o typický občianskoprávny vzťah.
V prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu
úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo (rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci 5MCdo
20/2009). Prípadné použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva na spotrebiteľský právny vzťah, a
to aj pokiaľ ide o otázku premlčania, predstavuje zhoršenie postavenia spotrebiteľa.

S poukazom na uvedené nie je možné stotožniť sa s tvrdením o nemožnosti použitia ustanovení
Občianskeho zákonníka. Možnosť použitia tak Obchodného zákonníka, ako aj Občianskeho zákonníka
na právny vzťah vzniknutý medzi zmluvnými stranami priamo vyplýva aj zo záverečných ustanovení
Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere (č. l. 8 a nasl. spisu). Rovnako v zmysle čl.
IV. ods. 2 Všeobecných podmienok pre zmluvy o stavebnom sporení právny predchodca navrhovateľa
mohol odstúpiť od zmluvy buď v zmysle ustanovenia § 517 Občianskeho zákonníka, alebo podľa
§ 367 Obchodného zákonníka (č. l. 16 spisu). Ak samotný právny predchodca navrhovateľa v
zmluve a všeobecných obchodných podmienkach umožnil použitie tak Obchodného zákonníka, ako aj
Občianskeho zákonníka, použitie pre spotrebiteľa nevýhodnejšej úpravy pri premlčaní a odstúpení od
zmluvy vyplývajúcej z Obchodného zákonníka je neprípustné. Okrem toho ustanovenia Obchodného
zákonníka o premlčaní a odstúpení od zmluvy nemožno, ako to už bolo skôr konštatované, aplikovať
na zmluvu o úvere uzatvorenú síce podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka ale
majúcu charakter spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Nebolo
by totiž logické, aby pri spotrebiteľských zmluvách uzatvorených podľa Občianskeho zákonníka alebo
podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinných v čase uzatvorenia zmluvy sa
premlčanie a odstúpenie od zmluvy riadilo Občianskym zákonníkom a v iných spotrebiteľských zmluvách
uzatvorených podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, Obchodným zákonníkom.
Takýmto prístupom by došlo k znevýhodneniu veľkej skupiny spotrebiteľov v porovnaní so skupinou
druhou. V tejto súvislosti je potrebné upozorniť, že potreba aplikácie občianskoprávnej úpravy
odstúpenia od zmluvy vyplýva tiež z ustanovenia § 5 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase
uzatvorenia zmluvy. V poznámke 9 k tomuto ustanoveniu je uvedený odkaz priamo na ustanovenie §
48 Občianskeho zákonníka.

Na podporu správnosti vyššie uvedených záverov odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného
súd SR sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013 v skutkovo a právne obdobnom prípade.

V ďalšom konaní prvostupňový súd viazaný právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v tomto
rozhodnutí (§ 226 O. s. p.) opätovne posúdi dôvodnosť navrhovateľom uplatneného nároku podľa noriem
spotrebiteľského práva.

Vo zvyšnej časti, v ktorej okresný súd návrh navrhovateľ zamietol, zostáva rozsudok okresného súdu
nedotknutý, keďže nebol napadnutý odvolaním.

V novom rozhodnutí prvostupňový súd taktiež nanovo rozhodne o náhrade trov tak prvostupňového, ako
aj odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.).



Toto rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.