{"guid": "373958c8-9388-401e-a7b2-fc5d8930ad5e:e2f4f316-d148-449d-950b-b4707832a495", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2013:8012200699.1", "spisova_znacka": "2S/38/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2S/38/2012 z 30. 7. 2013", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 30. júla 2013, sp. zn. 2S/38/2012, ECLI:SK:KSPO:2013:8012200699.1", "identifikacne_cislo": "8012200699", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Helena Škrinárová", "sudca_id": 226, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-helena-skrinarova-226", "datum_vydania": "2013-07-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e2f4f316-d148-449d-950b-b4707832a495", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8012200699.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2013:8012200699.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2013:8012200699.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2S/38/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8012200699
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Morozová Nemcová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8012200699.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej
a sudkýň JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Moniky Tobiašovej v právnej veci žalobcu KVADRUP,
s.r.o., so sídlom Tatranské námestie 3, 058 01 Poprad, IČO: 46 492 801, zastúpeného konateľom Ing. M.
Y., právne zastúpeného JUDr. Jánom Burocím, advokátom so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Chrapčiaková
7, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR, so sídlom Vazovova 2, 811 02 Bratislava, t.č. Lazovná
63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 24.
júla 2012 č. 1020505/1/1085794/2012 na základe žaloby takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e  rozhodnutie žalovaného zo dňa 24. júla 2012 č. 1020505/1/1085794/ 2012  v spojení s
prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu Prešov zo dňa 19. apríla 2012 č. 9712301/1/32478/2012
podľa § 250j ods. 2 písm. a), d)  O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Z a v ä z u j e žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške  404,40 EUR, ktoré je povinný
zaplatiť v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr.
Jánovi Burocímu, advokátovi.

o d ô v o d n e n i e :

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného uvedeného v úvodnej
časti rozsudku v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu Prešov zo dňa 19. apríla 2012
pod č. 971 2301/1/32478/2012, ktoré žiadal zrušiť a priznať trovy konania.

Žalobca v úvode žalobe poukázal na rozhodnutie žalovaného, ktorým ako odvolací orgán potvrdil
rozhodnutie správcu dane, ktorý podľa § 4 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov
nevyhovel žiadosti o registráciu pre daň z pridanej hodnoty žalobcu zo dňa 26. januára 2012 a nevydal
osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty žalobcovi.

V celom rozsahu poukázal na konanie správneho orgánu na prvom stupni, ako aj na konanie, ktoré
prebiehalo pred vydaním samotného rozhodnutia správcom dane. Žalobca dôvodil aj s poukazom na
smernicu Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006, konkrétne čl. 9 bod. 1 kde je definovaný pojem
zdaniteľná osoba. Podľa neho za hlavný cieľ uvedenej smernice je potrebné považovať aj dosiahnutie
daňovej neutrality, dane z pridanej hodnoty a tento cieľ sa prejavuje v bode 13 smernice, kde na
zaručenie väčšej neutrality dane by sa mal pojem zdaniteľná osoba zadefinovať tak, aby bolo umožnené
členským štátom do neho zahrnúť osoby, ktoré príležitostne uskutočňujú určité transakcie.

Podľa zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, ktorý definuje zdaniteľnú osobu a ekonomickú
činnosť v súlade so smernicou, pričom ekonomickú činnosť podľa § 3 ods. 2 na účely zákona sa



považuje podnikanie, ktorým je podľa Obchodného zákonníka § 2 potrebné považovať aj činnosť, ktorej
výsledkom a cieľom nemusí byť dosahovanie zisku. Žalobca ďalej tvrdil, že bol založený a vznikol
len za účelom podnikania, pričom rozsahu jeho činnosti bol určený na základe získaných osvedčení
o živnostenskom oprávnení. Skutočnosť, že predmetom činnosti žalobcu je len podnikanie a teda
vykonávanie ekonomickej činnosti de iure musí postačovať na dobrovoľnú registráciu za platiteľa dane
z pridanej hodnoty. Zároveň žalobca poukázal na rozhodnutia súdneho dvora EÚ k otázke vykonávania
hospodárskej, resp. ekonomickej činnosti. Zároveň poukázal na článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a  na Nález Ústavného súdu SR z 31. októbra 2001 II. ÚS 58/2001. Citoval ustanovenie § 67
ods. 2 písm. d), § 67 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. a ďalej poukázal na to, že Zákon o DPH upravuje
registračné konanie v § 4 tohto zákona, pričom v ods. 4 je uvedené, že žiadosť o registráciu pre daň
môže podať aj zdaniteľná osoba, ktorá nedosiahla obrat podľa ods. 1 alebo 2.  Žalobca zdôraznil, že
26. januára 2012 podal žiadosť o registráciu za platiteľa dane z pridanej hodnoty a k tejto uviedol všetky
predpísané náležitosti v zmysle zákona č. 563/2009 Z.z., ako aj zákona č. 222/2004 Z.z.. Opätovne
argumentoval tým, že ako spoločnosť  s ručením obmedzeným bol založený a vznikol len za účelom
podnikania. Vyslovil právny názor, že každá spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorá vznikla v súlade
so slovenskou právnou úpravou za účelom vykonávania podnikateľskej činnosti musí byť automaticky
považovaná za zdaniteľnú osobu, nakoľko vlastní hmotný alebo nehmotný majetok, ktorý využíva na
získanie príjmu na pokračujúcom základe. Uvedené jednoznačne dokazuje aj skutočnosť, že takéto
právnické osoby sú automaticky registrované pre účely dane z príjmov v zmysle zákona č. 595/2003 Z.z.
majú zákonnú povinnosť účtovať v súlade s Opatrením MF SR zo dňa 16. decembra 2002, ktorým sa
ustanovujú podrobnosti o postupoch účtovania a rámcovej účtovnej osnovy pre podnikateľov účtujúcich
v sústave podvojného účtovníctva každoročne musia podávať v zmysle príslušného ustanovenia Zákona
o dani z príjmov daňové priznanie.

Správca dane pokiaľ prijatú žiadosť odmietol akceptovať, konal tak v rozpore s ustanoveniami zákona
č. 563/2009 Z.z. o čom svedčí aj tá skutočnosť, že vyzval žalobcu listom zo dňa 07. februára 2012
na doplnenie súvahy, nakoľko podľa správcu dane daňový subjekt pri žiadosti o dobrovoľnú registráciu
pre daň z pridanej hodnoty musí preukázať ekonomickú činnosť a podľa právneho názoru správcu
dane, ktorý podľa žalobcu právne nekvalifikoval a teda skutočnosť, že daňový subjekt pri žiadosti o
dobrovoľnú registráciu musí preukázať ekonomickú činnosť nevychádza podľa žalobcu zo žiadneho
právneho predpisu. Ako už vyššie zdôraznil, ani zákon č. 563/2009 Z.z., ani zákon č. 222/2004 Z.z.
neukladá povinnosť preukazovať ekonomickú činnosť a podľa žalobcu hrubé pochybenie správcu dane
sa prejavilo aj pri uvedení právneho predpisu na základe ktorého správca dane vyzval žalobcu na
doplnenie podania, pričom svoju výzvu odôvodnil ustanovením § 13 ods. 8 zákona č. 563/2009.  S tohto
ustanovenia vyplýva, že ak má podanie nedostatky, pre ktoré nie je spôsobilé na prerokovanie, výzve
správny orgán daňový subjekt aby ich podľa jeho pokynu a v určenej lehote odstránil, súčasne ho poučí o
následkoch spojených s ich neodstránením. Žalobca ďalej uviedol, že podal žiadosť so všetkými údajmi,
ktoré bol povinný uviesť v zmysle § 67 ods. 2 písm. d) zákona a nemôže existovať žiaden nedostatok
pre ktorý by žiadosť žalobcu nebola spôsobilá na prerokovanie.  Správca dane si tu zjavne zamenil
ustanovenie § 13 ods. 8 zákona č. 563/2009 Z.z. s ustanovením § 67 ods. 4 tohto zákona a pokiaľ
žiadosť, ktorá obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti bola predložená, musí byť považovaná
za spôsobilú na prerokovanie. To, či žiadosť preukazuje údaje, na základe ktorých má byť o žiadosti
rozhodnuté, nemá a nemôže mať vplyv na spôsobilosť prerokovania takejto žiadosti. Ide podľa žalobcu
o zmätočný a nezákonný postup správcu dane. Tento podľa žalobcu svojou výzvou konal v rozpore s
ustanoveniami Daňového poriadku, ako aj v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR. Správca  dane
svojim postupom zasiahol do základného práva žalobcu na právnu ochranu, keďže v rozpore s článkom
48 ods. 2 Ústavy SR porušil právo žalobcu na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov.

Ďalej žalobca zdôraznil, že pokiaľ správca dane v predmetnej veci vyzval žalobcu, aby doplnil svoje
podanie o súvahu, pričom uviedol, že daňový subjekt pri žiadosti o dobrovoľnú registráciu pre DPH
musí preukázať ekonomickú činnosť, poukázal žalobca na ustanovenie § 4 ods. 4 zákona o DPH,
podľa ktorého umožňuje podať žiadosť o registráciu aj zdaniteľnej osobe, ktorá nedosiahla obrat, ale
nestanovuje žiadnu povinnosť pre daňové subjekty. Nie je teda zrejmé, na akom právnom základe
správca dane odvodzuje povinnosť daňového subjektu, v tomto prípade žalobcu na preukázanie
ekonomickej činnosti. Žiadne ustanovenie právnych predpisov exaktne neurčuje takúto povinnosť a
okrem toho je možné pochybovať aj o úmysle správcu dane, keďže si vyžiadal doplniť súvahu bez
bližšieho vysvetlenia alebo určenia k akému dátumu. Samotná súvaha spoločnosti môže preukázať
len zoznam hmotného a nehmotného majetku, ktorý využíva daňový subjekt na podnikanie, pričom



samotná štruktúra tohto majetku pre správcu dane by už nemala byť podstatná, nakoľko každý
podnikateľský zámer vyžaduje inú štruktúru ( napr. pri poskytovaní služieb alebo pri obchodníkoch,
ktorí sprostredkovávajú nákup a predaj tovaru). Podľa žalobcu samotný fakt, že vykonáva ekonomickú
činnosť obchodníka a teda že má uzatvorené kúpnopredajné zmluvy  o dodávke tovaru sa ani nemusí
nijako premietnuť do súvahy ako takej. Aj pri samotnom realizovaní nákupu a predaja  tovaru s úhradou
za dodávky v hotovosti pri prevzatí a dodaní nemusí byť nijako zrejmé či dochádza alebo nedochádza
k nejakej obchodnej činnosti, keďže súvaha ku dňu zostavenia už nezachytáva zrealizované uhradené
obchody, ale môže zachytiť len zmenu položky majetku, napr. v hotovosti. Žalobca teda pochybuje
o samotnej výpovednej hodnote súvahy pri preukazovaní ekonomickej činnosti tak ako to považuje
správca dane alebo aj žalovaný a teda k preukázaniu ekonomickej činnosti v zmysle poslednej vety
článku 9 ods. 1 smernice podľa žalobcu došlo.

V ďalšej časti  žaloby sa žalobca opätovne zaoberá postupom a konaním správcu dane pred vydaním
samotného rozhodnutia, ako aj správnosťou a ústavnosťou vydaného rozhodnutia správcom dane. V
tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že súvaha je v zmysle § 17 ods. 3 Zákona o účtovníctve súčasťou
účtovnej závierky. Podľa ods. 6 účtovná jednotka zostavuje účtovnú závierku vždy keď uzavrie účtovné
knihy podľa § 16 tohto zákona. Podľa ods. 7 písm. a) účtovná jednotka zostavuje otváraciu súvahu ku
dňu svojho vzniku. Žalobca ďalej poukázal na to, že správca dane vo svojom odôvodnení rozhodnutia
sa odvoláva na skutočnosť, že v zmysle § 17 ods. 5 v spojení s ods. 2 Zákona o účtovníctve sa účtovná
závierka považuje za zostavenú po pripojení podpisových záznamov  k požadovaným údajom podľa ods.
2 a k jednotlivým súčastiam účtovnej závierky. Účtovnú závierku však daňový subjekt mať zostavenú
ešte nemohol, preto odvolanie sa na uvedené ustanovenie § 17 ods. 5 v spojení s ods. 2 je podľa
žalobcu zmätočným konaním zo strany správcu dane. Správca dane potom ako žalobca doplnil svoju
žiadosť o súvahu, po dvoch mesiacoch odo dňa doručenia žiadosti zaslal ďalšiu výzvu žalobcovi na
doplnenie tohto podania, pričom výzvu odôvodnil skutočnosťou, že údaje uvedené v žiadosti nie sú
úplné. Opätovne žalobca poukázal na ustanovenie § 4 ods. 5 Zákona o dani z pridanej hodnoty, ako aj
na obsah ustanovenia § 67 ods. 2 písm. d) a § 67 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z.

Podľa žalobcu ani žalovaný, ktorý v odvolacom konaní potvrdil rozhodnutie správcu dane a svoje
rozhodnutie odobril postupom prvostupňového správneho orgánu, pričom vôbec nebral do úvahy
zákonné zmocnenia na príslušné konanie. Podľa žalobcu žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia
potvrdil ďalšie skutočnosti, ktoré preukazujú nezákonnosť konania zo strany správcu dane a ktoré
nemôžu byť predmetom posudzovania. Žalovaný uviedol, že správca dane dospel k záveru, že zmluvy
o nákupe a predaji  priemyselnej a posypovej soli  boli uzavreté účelovo zo zámerom získania
registrácie DPH bez reálneho zámeru vykonávania ekonomickej činnosti. Podľa žalobcu nie je zrejmé
na akom základe sa k uvedenému záveru dopracoval žalovaný, keď z rozhodnutia správcu dane
takéto skutočnosti nevyplývajú. Podľa žalobcu správcovi dane a ani žalovanému neprináleží posudzovať
účelnosť a dôvod vykonávania ekonomickej činnosti, ale je jeho zákonnou povinnosťou akceptovať
uvedené skutočnosti, ak sa samozrejme  nepreukáže opak. Opätovne poukázal na rozhodnutia
európskeho súdneho dvora, ktoré konkrétne citoval.

Ak žalovaný a správca dane majú zjavne odlišné závery o skutočnosti, či žalobca vyhovel alebo
nevyhovel výzve správcu dane, a správca dane posudzoval konanie žalobcu ako nevyhovenie výzve
správcu dane, v takomto prípade bolo povinnosťou postupovať podľa § 67 ods. 6 zákona 563/2009
Z.z. čo sa však nestalo, nakoľko správca dane žiadosť nezamietol, ale žiadosti nevyhovel na základe
úplne iného predpisu.  Žalovaný však posúdil konanie žalobcu odlišne, keď uviedol, že keďže správca
dane svoje rozhodnutie nevydal v zmysle § 67 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. a žiadosť o registráciu
nezamietol z dôvodov nevyhovenia výzve zo strany daňového subjektu, účinky zaslaných výziev boli
rovnaké bez ohľadu nato, či sa reakcia daňového subjektu na ne posudzovala podľa § 67 ods. 5
alebo § 13 ods. 9 citovaného zákona. Uvedené podľa žalobcu v zásadnej miere výrazne ovplyvňuje
ďalší postup správcu dane. Ak teda žalovaný tvrdí, že žalobca vyhovel výzve  správcu dane,  daňový
poriadok nepripúšťa iný postup, ako vyhovieť žiadosti žalobcu a zaregistrovať ho. Zákon č. 563/2009
Z.z. umožňuje zamietnuť žiadosť len v tom prípade, ak daňový subjekt nevyhovie výzve správcu dane,
teda podľa § 67 ods. 6 zákona. Inú možnosť ako žiadosť zamietnuť, daňový poriadok správcovi dane
nepripúšťa. Ak teda žalovaný tvrdí, že správca dane nevydal svoje rozhodnutie v zmysle ustanovenia §
67 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z., čo je v skutočnosti aj pravdou, nakoľko rozhodnutie vydal správca
dane na základe § 4 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z., každé zamietnutie alebo nevyhovenie žiadosti o



registráciu je v rozpore s daňovým poriadkom a teda aj v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR nakoľko
zákon takéto konanie podľa žalobcu neumožňuje.

V závere žaloby žalobca argumentoval tým, že považuje vyjadrenia žalovaného o identifikácii orgánu,
ktorý prvostupňové rozhodnutie vydal za zmätočné, v rozpore s ustanovením § 63 zákona č. 563/2009
Z.z.  Žalovaný zdôraznil, že hlavička rozhodnutia sa môže prispôsobovať potrebám podľa interných
predpisov a smerníc a nemôže byť meradlom zákonnosti.

Pokiaľ teda vydal rozhodnutie Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad, žalobca napádal už v odvolaní
aj tú skutočnosť, že rozhodnutie vydala pobočka Poprad, ktorá však nemala procesnú spôsobilosť na
vydávanie rozhodnutí, o čom svedčí aj fakt, že ak miesto kde je možné podať odvolanie je uvedená
rovnako pobočka Poprad, v tomto prípade bez pochýb je rozhodnutie vydané pobočkou Poprad, ktorá
na uvedené nemá podľa žalobcu zákonné splnomocnenie. Na základe uvedeného žalobca zdôraznil,
že konaním správcu dane hrubo a niekoľkokrát boli porušené ustanovenia Daňového poriadku, správca
dane konal v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, čím zasiahol do základných práv žalobcu, vydal
rozhodnutie na základe právneho predpisu, ktorý takýto postup vôbec neumožňoval a preto žalobca
žiadal rozhodnutie tak žalovaného, ako aj správcu dane zrušiť a súhlasil s prejednaním veci bez
nariadenia pojendávania.

K žalobe sa písomným podaním zo dňa 16.novembra 2012 vyjadril žalovaný, ktorý s poukazom na
dôvody rozhodnutia správcu dane, ako aj žalovaného ako odvolacieho orgánu,  navrhol žalobu ako
nedôvodnú zamietnuť. Zároveň vyslovil súhlas s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania.

Z administratívneho spisu, ktorý bol predložený žalovaným vyplýva, že správca dane Daňový úrad
Prešov, pobočka Poprad dňa 19. apríla 2012 pod č. 9712301/1/32478/2012 ako príslušný správny orgán
na základe zákona č. 333/2011 podľa § 4 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov
žiadosti daňového subjektu spoločnosti KVADRUP, s.r.o., Tatranské námestie 3, 058 01 Poprad, IČO:
464 928 01 o registráciu pre daň z pridanej hodnoty zo dňa 26. januára 2012 nevyhovel a osvedčenie
o registrácii pre daň z pridanej hodnoty nevydal.

Výrok rozhodnutia odôvodnil správca dane tým, že v zmysle § 4 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z.z. v
znení neskorších predpisov žiadosť o registráciu na daň z pridanej hodnoty môže podať len zdaniteľná
osoba, pričom v zmysle § 3 ods. 1 citovaného zákona zdaniteľnou osobou je každá osoba, ktorá
vykonáva nezávisle akúkoľvek ekonomickú činnosť uvedenú v § 3 ods. 2 citovaného zákona bez
ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti. Vzhľadom na to, že subjekt ku dňu podania žiadosti o
dobrovoľnú registráciu nevykonával žiadnu ekonomickú činnosť a dôkazy ním predložené nedostatočne
preukázali zámer vykonaných činnosti, správca dane vyzval výzvou č. 9712301/3754/2012/KOA zo dňa
07. februára 2012 daňový subjekt na predloženie súvahy, ktorou by subjekt deklaroval vykonávanie
ekonomickej činnosti, resp. materiálno-technické, personálne podmienky vykonania ekonomickej
činnosti.

Daňový subjekt na uvedenú výzvu reagoval podaním doručeným správcovi dane 21. februára 2012,
pričom predložil otváraciu súvahu v zmysle § 17 ods. 7 zákona č. 461/2002 Z.z. o účtovníctve v
znení neskorších predpisov ku dňu vzniku spoločnosti, t.j. k 19. januáru 2012. Predložená súvaha
bola bez akéhokoľvek podpisového záznamu spoločnosti. V zmysle § 17 ods. 5 v spojení s ods. 2
zákona č. 431/2002 Z.z. v znení neskorších predpisov sa účtovná závierka považuje za zostavenú
po pripojení podpisových záznamov k požadovaným údajom podľa ods. 2 a k jednotlivým súčastiam
účtovnej závierky. Správca dane takto predloženú súvahu nemohol považovať za zostavenú, a teda
zachytávajúcu údaje, ktorú sú predmetom skutočnosti, na ktoré bol vyzvaný správcom dane na základe
skôr uvedenej výzvy. Daňový subjekt predložil opakovane otváraciu súvahu správcu s podpisovými
záznamami ku dňu vzniku spoločnosti dňa 27. februára 2012. Z údajov otváracej súvahy správca
dane zistil, že subjekt nepreukázal žiadne materiálno - technické, personálne podmienky vykonávania
ekonomickej činnosti, zároveň nepredložil žiade ďalšie dôkazy vykonávania ekonomickej činnosti.

Správca dane opakovane výzvou č. 9712301/598463/2012/KOA zo dňa 23. marca 2012 vyzval subjekt
na preukázanie splnenia podmienok žiadosti o registrácii na daň z pridanej hodnoty vyplývajúce z § 4



ods. 4 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, t.j. že vykonáva ekonomickú činnosť a
teda je zdaniteľnou osobou. Predloženým podaním zo dňa 04. apríla 2012, doručeným správcovi dane
dňa 05. apríla 2012, subjekt výzve správcu dane nevyhovel a nepreukázal, že je zdaniteľnou osobou v
zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov.

O odvolaní žalobcu, ktoré obsahovalo identické skutočnosti ako sú uvedené v dôvodoch žaloby rozhodol
žalovaný podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov tak, že rozhodnutie
správcu dane zo dňa 19. apríla 2012 pod č. 9712301/1/32478/2012 potvrdil.

Výrok rozhodnutia odôvodnil žalovaný tým, že poukázal v celom rozsahu na dôvody odvolanie daňového
subjektu voči rozhodnutiu správcu dane a ako odvolací orgán v zmysle § 74 ods. 2 zákona č. 563/2009
Z.z. v znení neskorších predpisov preskúmal rozhodnutie správcu dane a zistil tento skutkový stav.

Daňový subjekt, spoločnosť KVADRUP, s.r.o. Poprad podal dňa 26. januára 2012 žiadosť o registráciu
pre daň z pridanej hodnoty podľa § 74 zákona č. 222/2004 Z.z, pričom ako hlavný predmet činnosti
uviedol maloobchodnú a veľkoobchodnú činnosť, obrat dosiahnutý do dňa žiadosti 0 Eur. Súčasťou
žiadosti boli dve zmluvy a to zmluva o budúcej zmluve na dodanie 3 500 tón priemyselnej posypovej
soli uzavretá medzi spoločnosťou AGORA, s.r.o. Poprad a spoločnosťou žalobcu  a ďalej kúpna
zmluva na dodanie 3 500 ton priemyselnej posypovej soli uzavretej medzi spoločnosťou žalobcu
a spoločnosťou AGROLEP, spol. s r.o., Bukľovce ako kupujúcim. Pretože správca dane považoval
preukázanie ekonomickej činnosti zo strany žiadateľa o registráciu za nedostatočné, vyzval výzvou zo
dňa 07. februára 2012 daňový subjekt na doplnenie, pričom tento požadovanú súvahu predložil dňa 21.
februára 2012 a následne ju doplnil o podpisové záznamy dňa 27. februára 2012.  Na uvedenú výzvu
spoločnosť KVADRUP, s.r.o. reagovala podaním zo dňa 04. apríla 2012 a  žalovaný uviedol, že správca
dane dospel k záveru, že zmluvy o nákupe a predaji priemyselnej posypovej soli boli uzavreté účelové so
zámerom registrácie na DPH bez reálneho vykonávania ekonomickej činnosti spoločnosťou KVADRUP,
s.r.o.. Z toho dôvodu správca dane vydal rozhodnutie, ktorým nevyhovel žiadosti daňového subjektu o
registráciu a nevydal osvedčenie o registrácii pre DPH.

Ako odvolací orgán sa s námietkami daňového subjektu vysporiadal tým, že citoval ustanovenie § 3 ods.
1, § ods. 2, § 4 ods. 4, § 4 od. 5 zákona č. 222/2004 Z.z., ďalej § 13 ods. 8, § 13 ods. 9, § 63 ods. 3
písm. a), § 67 ods. 4, § 67 ods. 5,6,7 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov. Nesúhlasí
s tvrdením odvolávajúceho sa, že správca dane vydal rozhodnutie v rozpore so zákonom a že toto je
nepreskúmateľné a vydané nepríslušným orgánom.

Poukázal na vyjadrenie daňového subjektu, ktorý tvrdil, že žiadosť o registráciu pre DPH v zmysle
ustanovenia § 4 zákona č. 563/2009 Z.z. môže podať aj daňový subjekt, ktorý nedosiahol zákonom
stanovený obrat, podľa žalovaného je toto tvrdenie síce pravdivé, avšak  zo znenia § 4 ods. 4 citovaného
zákona jasne vyplýva, že tento daňový subjekt musí byť bezpodmienečne zdaniteľnou osobou, ktorá
je definovaná v § 3 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. a ekonomická činnosť je definovaná v § 3 ods. 2
zákona č. 222/2004 Z.z., ktoré žalovaný citoval.

Ďalej argumentoval tým, že žiadateľ o registráciu na DPH spoľahlivo nepreukázal vykonávanie ani
jednej činnosti z vyššie uvedených činností a vo svojej žiadosti síce uviedol, že bude vykonávať
maloobchodnú a veľkoobchodnú činnosť, avšak tento svoj deklarovaný zámer nepreukázal žiadnymi
objektívnymi dôkazmi. Žalovaný nesúhlasí s argumentom žalobcu, že predložením zmlúv o nakúpení
a následnom predaji priemyselnej posypovej soli jednoznačne preukázal činnosť obchodníka, pričom
samotné predloženie zmlúv nesvedčí o reálnom vykonávaní ekonomickej činnosti. Takýmito dôkazmi
môžu byť podľa žalovaného prvé investičné výdavky za účelom podnikania, prípravné činnosti na
zabezpečenie obchodovanie, údaje o svojom sídle zamerané na využívanie vlastných alebo prenajatých
priestorov, zabezpečenie zamestnancov, zoznam budúcich obchodných partnerov a podobne. Keďže
daňový subjekt na základe uvedeného nevykonával ekonomickú činnosť a nepreukázal žiadnymi
dokladmi zámer vykonávať ekonomickú činnosť, správca dane správne podľa žalovaného žiadosti
nevyhovel  a nevydal osvedčenie o registrácii pre DPH.

Zároveň správca dane poukázal na to, že po dvoch výzvach na doplnenie podania daňového subjektu
zistil skutkový stav veci a rozhodol. Čo sa týka namietol daňového subjektu, ktorými sa správca dane



v napadnutom rozhodnutí nevyporiadal podľa neho, či mal porušiť ustanovenie § 63 ods. 5 Daňového
poriadku odvolací orgán uviedol, že tieto námietky nesmerovali proti rozhodnutiu ale proti výzve správcu
dane, preto sa správca dane týmito námietkami v rozhodnutí nemusel zaoberať.

Odvolací orgán neakceptoval ani spochybnenie zákonnosti výziev správcu dane a keďže správca dane
svoje rozhodnutie nevydal v zmysle ustanovenia § 67 od. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. a registráciu
nezamietol z dôvodu nevyhovenia výzve zo strany daňového subjektu, pričom účinky zaslaných výziev
boli rovnaké bez ohľadu na to, či sa reakcia daňového subjektu na ne posudzovala podľa § 67 ods.
5 alebo § 13 ods. 9 vyššie citovaného zákona a daňový subjekt pritom nebol ukrátený na svojich
zákonných právach. Zároveň žalovaný nesúhlasil s tvrdením žiadateľa o registráciu, že mohol mať
účtovnú závierku zostavenú len ku dňu vzniku spoločnosti, pretože zákon č. 563/2009 Z.z. o účtovníctve
v znení neskorších predpisov ( žalovaný myslí zákon č. 431/2002 Z.z. ) dáva účtovnej jednotke možnosť
zostavenia aj priebežnej účtovnej závierky. Predloženie súvahy zo strany daňového subjektu po prvej
výzve posúdil správca dane ako vyhovenie tejto výzve, preto podanú žiadosť o registráciu považoval
za podanú v deň pôvodného podania, t.j. 26. januára 2012. Čo sa týka druhej výzvy zaslanej v zmysle
§ 67 ods. 7 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov a aj túto posúdil správca dane tak,
že jej bolo vyhovené, avšak vykonávanie ekonomickej činnosti ani postavenie zdaniteľnej osoby zo
strany žiadateľa preukázané nebolo. Ak teda spoločnosť žalobcu disponovala akýmikoľvek dokladmi
o vykonávaní svojej ekonomickej činnosti, nemala žiadny dôvod na to, aby tieto doklady po výzvach
správcu dane nepredložila. Vzhľadom na tieto skutočnosti neboli splnené zákonné dôvody na vydanie
rozhodnutia v zmysle § 67 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. a rozhodnutie o vydaní o žiadosti o registráciu
bolo ovplyvnené ešte ďalšími okolnosťami, ktoré správca dane musel mať na zreteli a na ktoré aj
prihliadal. S poukazom na ustanovenie § 67 ods. 4 citovaného zákona, nevyplýva, že správca dane môže
daňový subjekt vyzvať na doplnenie žiadosti o registráciu iba raz, preto ani táto námietka odvolávajúceho
nebola akceptovaná.

Odvolací orgán zároveň nesúhlasil ani s ďalším tvrdením daňového subjektu, že správca dane je podľa
§ 67 ods. 7 povinný zaregistrovať do 30 dní od podania žiadosti o registráciu, pričom citoval toto
ustanovenie.

Keďže daňový subjekt ani po dvoch výzvach správcu dane hodnoverne nepreukázal, že vykonáva
ekonomickú činnosť, ani žiadnymi dokladmi nepreukázal zámer vykonávať ekonomickú činnosť, správca
dane podľa žalovaného správne konštatoval, že daňový subjekt nie je v zmysle § 3 ods. 1 zákona č.
222/2004 Z.z. zdaniteľnou osobou, a preto ani nemôže byť vyhovené jeho žiadosti o registráciu.

Neakceptovateľná je aj tá námietka odvolávajúceho sa, podľa ktorej správca dane hrubo porušil
ustanovenia daňového poriadku tým, že v zmysle § 67 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších
predpisov nemohol vydať rozhodnutie o nevyhovení žiadosti ( daňový poriadok neumožňuje nevyhovieť
žiadosti o registráciu ). Keďže správca dane o žiadosti o registráciu nerozhodoval podľa § 67 ods. 6
citovaného zákona, ale podľa § 4 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov ako
nesplnenie podmienok registrácie podľa osobitného predpisu, námietka je irelevantná.

Aj poslednú námietku daňového subjektu o nepríslušnosti orgánu považuje odvolací orgán za
neopodstatnenú, pretože daňový subjekt nesprávne posúdil názov orgánu, ktorý vydal rozhodnutie a
to Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad, podľa ktorého v názve je uvedené v hlavičke rozhodnutia
toto pomenovanie, pretože zákon č. 563/2009 Z.z. sa náležitosťami, ktoré má hlavička rozhodnutia
obsahovať nezaoberá. Z tohto dôvodu sa hlavička rozhodnutia môže podľa žalovaného prispôsobovať
potrebám podľa interných predpisov a smerníc, z čoho vyplýva, že nemôže byť meradlom zákonnosti.  Za
orgán, ktorý rozhodnutie vo veci skutočne vydal sa má správne považovať ten, ktorý podľa ustanovenia
§ 63 ods. 3 písm. a) zákona č. 563/2009 Z.z. je uvedený vo výrokovej časti rozhodnutia.

Správca dane pri vydaní rozhodnutia postupoval správne v súlade s platnými právnymi predpismi, keďže
pri posudzovaní žiadosti vychádzal zo skutkového stavu v čase podania žiadosti a daňový subjekt nijako
nepreukázal, že je zdaniteľnou osobu podľa § 3 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších
predpisov rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia správcu dane.



Z uvedeného vyplýva, že žalobca sa domáha preskúmania zákonnosti a postupu rozhodnutia
žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy,
orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj
fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických
osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len \"rozhodnutie a postup správneho orgánu\"). Rozhodnutiami
správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia,
ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo
ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických
osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť ( § 244 ods. 2,3
O.s.p. ).

Podľa § 247 ods. 1 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo
právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,
a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 247 ods. 2 O.s.p., pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je
predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných
prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia. ( § 250i ods. 1 O.s.p. ).

Z dispozičnej zásady, ktorou sa súd v správnom súdnictve riadi vyplýva žalobcovi z ustanovenia § 249
ods. 2 O.s.p. povinnosť uviesť, okrem všeobecných náležitostí žalobe aj označenie rozsahu, v ktorom
je rozhodnutie napadnuté, v čom vidí nezákonnosť rozhodnutia aký konečný návrh robí.

V predmetnej žalobe sa žalobca domáha zrušenia napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím správneho orgánu a  vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie z dôvodov, že napadnuté
rozhodnutia vychádzali z nedostatočne zisteného skutkového stavu, z nesprávneho právneho posúdenia
veci a týmto konaním a rozhodnutiami správnych orgánov bol žalobca ukrátený na svojich právach.

Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Podľa § 2 ods. 1 zákona č.
511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a
právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.

Účelom daňového konanie, ktoré je striktne viazané na zákon č. 511/1992 Zb. je zistenie, či si daňové
subjekty  splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu
rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli
zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi,
pretože ide o fiškálne záujmy štátu. Zákon o správe daní a poplatkov obsahuje preto osobitnú úpravu
zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane
alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Pokiaľ sa týka povinnosti uvedených v zákone č.



222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, je povinnosťou správnych orgánov aj v tomto prípade zisťovať
všetky skutočnosti rozhodujúce pre správny postup v zmysle uvedenej hmotnoprávnej normy.

Zásada zákonnosti zakotvená v ustanovení § 2 Zákona o správe daní a poplatkov vyplýva z ústavného
princípu zákonnosti je vyjadrený v článku 59 ods. 2 Ústavy SR. Z tejto dikcii ustanovenia upravujúceho
zásadu zákonnosti vyplýva pre daňové orgány povinnosť chrániť nielen fiškálne záujmy štátu ako
prioritné, ale aj oprávnené záujmy a práva daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti
predstavuje v daňovom konaní významnú garanciu ústavy daňových subjektov.

Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne
predpisy ( hmotnoprávne ako aj procesnoprávne ), ktoré sú zverejnené v Zbierke zákonov.

Slovenská republika je  podľa článku 1 Ústavy SR  právnym štátom.

Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v
jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v § 2 ods. 1 klasifikuje predmet dane, ktorým je

a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení
zdaniteľnej osoby,

b) poskytnutie služby za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v
postavení zdaniteľnej osoby,

c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie,

d) dovoz tovaru do tuzemska.

V súlade s ustanovením § 3 ods. 1 citovaného zákona,  zdaniteľnou osobou je každá osoba, ktorá
vykonáva nezávisle akúkoľvek ekonomickú činnosť podľa odseku 2 bez ohľadu na účel alebo výsledky
tejto činnosti.

Podľa § 3 ods. 2 citovaného zákona,  ekonomickou činnosťou (ďalej len \"podnikanie\") sa rozumie každá
činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá zahŕňa činnosť výrobcov, obchodníkov a dodávateľov služieb
vrátane ťažobnej, stavebnej a poľnohospodárskej činnosti, činnosť vykonávanú ako slobodné povolanie
podľa osobitných predpisov,  duševnú tvorivú činnosť a športovú činnosť. Za podnikanie sa považuje aj
využívanie hmotného majetku a nehmotného majetku na účel dosahovania príjmu z tohto majetku; ak je
majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, považuje sa jeho využívanie na účel dosahovania
príjmu za podnikanie v rovnakom pomere u každého z manželov, ak sa manželia nedohodnú inak.

Podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona,  zdaniteľná osoba, ktorá má sídlo, miesto podnikania alebo
prevádzkareň v tuzemsku, a ak nemá takéto miesto, ale má bydlisko v tuzemsku alebo sa v tuzemsku
obvykle zdržiava, a ktorá dosiahla za najviac 12 predchádzajúcich po sebe nasledujúcich kalendárnych
mesiacov obrat 49 790 eur, je povinná podať daňovému úradu žiadosť o registráciu pre daň. Zdaniteľná
osoba je povinná podať žiadosť o registráciu pre daň do 20. dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho
po mesiaci, v ktorom dosiahla obrat podľa prvej vety.

Podľa § 4 ods. 4 citovaného zákona,  žiadosť o registráciu pre daň môže podať aj zdaniteľná osoba, ktorá
nedosiahla obrat podľa odseku 1 alebo 2. Ak sa jeden z účastníkov združenia, ktorý podniká spoločne
na základe zmluvy o združení, rozhodne registrovať pre daň pred dosiahnutím obratu podľa odseku 2,
sú povinní podať žiadosť o registráciu pre daň všetci účastníci tohto združenia k rovnakému dňu.



Podľa § 4 ods. 5 citovaného zákona,  daňový úrad je povinný zdaniteľnú osobu podľa odsekov 1 až 4
registrovať pre daň, vydať jej osvedčenie o registrácii pre daň a prideliť jej identifikačné číslo pre daň
najneskôr do 30 dní odo dňa doručenia žiadosti o registráciu pre daň. Dňom uvedeným v osvedčení o
registrácii pre daň sa zdaniteľná osoba stáva platiteľom dane (ďalej len \"platiteľ\"); tento deň nesmie byť
neskorší ako 31. deň po doručení žiadosti o registráciu pre daň.

Zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov ( daňový poriadok
účinný v čase vydania napadnutých rozhodnutí ) v § 1 ods. 1 upravuje,  správu daní, práva a povinnosti
daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.

Podľa § 2 písm. c) citovaného zákona,  na účely tohto zákona sa rozumie daňovým konaním konanie,
v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov.

Podľa § 3 ods.  1 citovaného zákona,  pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych
predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa § 3 ods. 2 citovaného zákona,  správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom
správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

Podľa § 3 ods. 3 citovaného zákona,  správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

Podľa § 13 ods. 8 citovaného zákona,  ak má podanie nedostatky, pre ktoré nie je spôsobilé na
prerokovanie, vyzve príslušný orgán daňový subjekt, aby ich podľa jeho pokynu a v určenej lehote
odstránil. Súčasne ho poučí o následkoch spojených s ich neodstránením.

Podľa § 13 ods. 9 citovaného zákona,  ak daňový subjekt nedostatky podania v požadovanom rozsahu
odstráni v lehote určenej príslušným orgánom, považuje sa takéto podanie za podané bez nedostatkov
v deň pôvodného podania. Ak daňový subjekt výzve príslušného orgánu nevyhovie v plnom rozsahu
a v určenej lehote, považuje sa toto podanie za nepodané a príslušný orgán túto skutočnosť oznámi
daňovému subjektu.

Podľa § 63 ods. 3  citovaného zákona,  ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak,
rozhodnutie musí obsahovať

a) označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal,

b) číslo a dátum rozhodnutia,

c) meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu fyzickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa
rozhodovalo, alebo obchodné meno a sídlo právnickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa
rozhodovalo, identifikačné číslo organizácie a identifikačné číslo daňového subjektu, ak mu bolo
pridelené pri registrácii, alebo iný identifikátor pridelený správcom dane, ak fyzická osoba nemá
povinnosť registrácie alebo nemá povinnosť evidencie podľa osobitného predpisu; ak ide o zahraničnú
fyzickú osobu dátum narodenia alebo iný údaj identifikujúci túto osobu a ak ide o zahraničnú právnickú
osobu, ktorá nemá identifikačné číslo organizácie, použije sa iný údaj identifikujúci túto právnickú osobu,



d) výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena c), rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho
predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť plniť, rozhodnutie o
náhrade nákladov správy daní podľa § 12, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu príslušnej
banky, na ktorý má byť suma zaplatená,

e) poučenie o mieste, lehote a forme podania odvolania s upozornením na prípadné vylúčenie
odkladného účinku,

f) vlastnoručný podpis povereného zamestnanca finančného riaditeľstva alebo správcu dane, ktorým je
daňový úrad alebo colný úrad, s uvedením jeho mena, priezviska a funkcie a odtlačok úradnej pečiatky,
ak ide o správcu dane, ktorým je obec, podpis starostu obce alebo ním povereného zamestnanca obce
s uvedením mena, priezviska starostu obce a odtlačok úradnej pečiatky; ak sa rozhodnutie doručuje
elektronickými prostriedkami, vlastnoručný podpis a odtlačok úradnej pečiatky sa nahrádzajú zaručeným
elektronickým podpisom.

Podľa § 63 ods. 5 citovaného zákona,  rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje
inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s
návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych
predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

Podľa § 67, ktorý upravuje registračné konanie z ustanovenia § 67 ods. 1 citovaného zákona vyplýva,
že daňový subjekt, ktorý sa registruje u správcu dane podľa osobitných predpisov,  je povinný predložiť
správcovi dane žiadosť o registráciu na tlačive, ktorého vzor určí ministerstvo; ak sa žiadosť o registráciu
podáva elektronickými prostriedkami, podáva sa v predpísanej forme.

Podľa § 67 ods. 4 citovaného zákona,  správca dane preverí údaje uvedené v žiadosti o registráciu a v
prílohách podľa odseku 3, a ak má pochybnosti o ich správnosti alebo úplnosti, vyzve daňový subjekt,
aby údaje bližšie vysvetlil, zmenil alebo doplnil, a zároveň určí lehotu, v ktorej je daňový subjekt povinný
výzve vyhovieť.

Podľa § 67 ods. 5  citovaného zákona,  ak daňový subjekt vyhovie výzve správcu dane v určenej lehote
a v požadovanom rozsahu, považuje sa žiadosť o registráciu za podanú v deň pôvodného podania.

Podľa § 67 ods. 6  citovaného zákona,  k daňový subjekt výzve správcu dane nevyhovie, vydá správca
dane rozhodnutie, v ktorom žiadosť o registráciu zamietne, ak tento zákon neustanovuje inak. Proti
tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie.

Podľa § 67 ods. 7  citovaného zákona, správca dane zaregistruje daňový subjekt v lehote do 30
dní od podania žiadosti o registráciu alebo odo dňa odstránenia nedostatkov podania, ak spĺňa
podmienky na registráciu podľa tohto zákona a osobitných predpisov. Správca dane pri registrácii pridelí
daňovému subjektu daňové identifikačné číslo a aj identifikačné číslo, ak sa registruje na daň podľa
osobitného predpisu; tieto čísla je daňový subjekt povinný uvádzať pri styku so správcom dane. Namiesto
písomného vyhotovenia rozhodnutia správca dane vydá daňovému subjektu osvedčenie o registrácii a
vyhotoví o tom úradný záznam. Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve,  účtovná závierka je štruktúrovaná prezentácia
skutočností, ktoré sú predmetom účtovníctva, poskytovaná osobám, ktoré tieto informácie využívajú.
Účtovná jednotka zostavuje účtovnú závierku v prípadoch ustanovených týmto zákonom v štruktúre,
ktorá nadväzuje na sústavu účtovníctva používanú v účtovnej jednotke. Účtovná závierka tvorí jeden
celok.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, účtovná závierka obsahuje tieto všeobecné náležitosti



a) obchodné meno alebo názov účtovnej jednotky; právnické osoby uvedú sídlo, fyzické osoby bydlisko
a miesto podnikania, ak sa líši od miesta bydliska,

b) identifikačné číslo, ak ho má účtovná jednotka pridelené,

c) deň, ku ktorému sa zostavuje,

d) deň jej zostavenia,

e) obdobie, za ktoré sa zostavuje,

f) podpisový záznam štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu účtovnej jednotky alebo
podpisový záznam fyzickej osoby, ďalej podpisový záznam osoby zodpovednej za jej zostavenie a osoby
zodpovednej za vedenie účtovníctva.

Podľa § 17 ods. 3 citovaného zákona,  účtovná závierka v sústave podvojného účtovníctva okrem
všeobecných náležitostí podľa odseku 2 obsahuje tieto súčasti

a) súvahu,

b) výkaz ziskov a strát,

c) poznámky.

Podľa § 17 ods. 5 citovaného zákona,  účtovná jednotka je povinná zostaviť účtovnú závierku najneskôr
do šiestich mesiacov od dátumu, ku ktorému sa účtovná závierka zostavuje, ak osobitný predpis
neustanovuje inak. Účtovná závierka sa považuje za zostavenú po pripojení podpisových záznamov k
požadovaným údajom podľa odseku 2 a k jednotlivým súčastiam účtovnej závierky.

Podľa § 17 ods. 6 prvá veta citovaného zákona,  účtovná jednotka zostavuje účtovnú závierku vždy, keď
uzavrie účtovné knihy podľa § 16.

Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v
bode 4. Preambuly uvádza, že na dosiahnutie cieľa vytvorenia vnútorného trhu predpokladá, že sa
v členských štátoch budú uplatňovať právne predpisy týkajúce sa daní z obratu tak, aby nenarušili
podmienky hospodárskej súťaže a nebránili voľnému pohybu tovaru a služieb. Je preto nevyhnutné
dosiahnuť takúto harmonizáciu právnych predpisov týkajúcich sa daní z obratu za pomoci systému dane
z pridanej hodnoty (DPH), aby sa v maximálnej možnej miere odstránili faktory, ktoré by mohli narušiť
podmienky hospodárskej súťaže, či už na vnútroštátnej úrovni alebo na úrovni Spoločenstva.

Z bodu 13 Preambuly smernice vyplýva, že na zaručenie väčšej neutrality dane by sa mal pojem
„zdaniteľná osoba“ zadefinovať tak, aby bolo umožnené členským štátom do neho zahrnúť osoby, ktoré
príležitostne uskutočňujú určité transakcie.

V zmysle článku 9 bod 1 smernice „Zdaniteľná osoba“ je každá osoba, ktorá nezávisle a na akomkoľvek
mieste vykonáva ekonomickú činnosť, odhliadnuc od účelu alebo výsledkov tejto činnosti. „Ekonomická
činnosť“ je každá činnosť výrobcov, obchodníkov alebo osôb poskytujúcich služby vrátane ťažobných
a poľnohospodárskych činností a činností pri výkone slobodných povolaní. Ekonomickou činnosťou
je predovšetkým využívanie hmotného alebo nehmotného majetku na účely získania príjmu na
pokračujúcom základe. Okrem osôb uvedených v odseku 1 je zdaniteľnou osobou každá osoba, ktorá
príležitostne dodá nový dopravný prostriedok, ktorý bol nadobúdateľovi odoslaný alebo prepravený
predávajúcim, nadobúdateľom alebo na ich účet do miesta určenia mimo územia členského štátu, ale
na území Spoločenstva.



Senát krajského súdu preskúmal zákonnosť napadnutých rozhodnutí a postup, ktorý ich vydaniu
predchádzal podľa § 250j ods. 1 O.s.p. v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe a dospel k
jednohlasnému záveru, že žaloba je dôvodná, preto rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím správcu dane zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

V tejto súvislosti krajský súd podobne ako žalobca v žalobe, poukázal na aplikáciu šiestej smernice,
z ktorej jednoznačne vyplýva, že v článku 9 ods. 1 je uvedené, že za zdaniteľnú osobu sa považuje
každá osoba, ktorá nezávisle a na akomkoľvek mieste vykonáva ekonomickú činnosť odhliadnuc od
účelu alebo výsledku tejto činnosti. Za ekonomickú činnosť je považovaná každá činnosť výrobcov,
obchodníkov alebo osôb poskytujúcich služby vrátane ťažobných a poľnohospodárskych činností
a činností pri výkone slobodných povolaní.  Ekonomickou činnosťou je predovšetkým využívanie
hmotného alebo nehmotného majetku na účely získania príjmu na pokračujúcom základe. Z ustanovenia
článku 9 ods. 2 citovanej smernice okrem iného vyplýva, že okrem osôb uvedených v ods. 1 je
zdaniteľnou osobou  každá osoba, ktorá príležitostne dodá nový dopravný prostriedok, ktorý bol
nadobúdateľovi odoslaný alebo prepravený predávajúcim, nadobúdateľom alebo na ich účet do miesta
určenia mimo územia členského štátu, ale na území Spoločenstva.

Z uvedenej citácie predmetného článku 9 následne vyplýva aj povinnosť správneho orgánu v tejto
predmetnej danej veci skúmať splnenie podmienok žiadosti o registráciu dane z pridanej hodnoty u
daňového subjektu, t.j. u žalobcu. Konštatovanie správcu dane v prvostupňovom rozhodnutí, ktorý vo
výrokovej časti rozhodol podľa § 4 ods. 5 Zákona o dani z pridanej hodnoty a nevyhovel žiadosti o
registráciu pre daň z pridanej hodnoty žalobcu zo dňa 26. januára 2012 a osvedčenie o registrácii pre daň
z pridanej hodnoty nevydal a uvedený výrok rozhodnutia odôvodnil tým, že poukázal na ustanovenie § 4
ods. 4 Zákona o dani z pridanej hodnoty, ako aj na definíciu zdaniteľnej osoby vyplývajúcu z ustanovenia
§ 3 ods. 1 a definíciu ekonomickej činnosti vyplývajúcu z § 3 ods. 2 citovaného zákona nemá oporu
v citovaných ustanoveniach a podľa názoru súdu rozhodnutie neobsahuje dôvody, pre ktoré by bolo
možné považovať za preskúmateľné. V tejto časti sa krajský súd v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi
uvádzanými žalobcom v žalobe a to v tom, že pokiaľ správca dane rozhodoval o registrácii pre daň z
pridanej hodnoty v zmysle citovaného ustanovenia § 4 ods. 5 Zákona o DPH z toho jednoznačne vyplýva,
že daňový úrad je povinný zdaniteľnú osobu podľa ods. 1 až 4 registrovať pre daň, vydať jej osvedčenie
o registrácii pre daň a prideliť jej identifikačné číslo pre daň, najneskôr do 30 dní odo dňa doručenia
žiadosti o registráciu pre daň. Dňom uvedeným v osvedčení o registrácii pre daň sa zdaniteľná osoba
stáva platiteľom dane, tento deň nesmie byť neskorší ako 31 deň po doručení žiadosti o registráciu pre
daň z pridanej hodnoty. S poukazom na obsah citovaného ustanovenia Zákona o DPH správca dane o
žiadosti o registráciu daňového subjektu podľa tohto ustanovenia nerozhodol, ale žiadosť o registráciu
zamietol z dôvodov, ktoré sú síce uvádzané v odôvodnení rozhodnutia, avšak tieto nezodpovedajú
obsahu ustanovenia § 4 ods. 5 Zákona o dani z pridanej hodnoty, podľa ktorého vlastne správca dane
rozhodoval.

Pokiaľ žalovaný ako odvolací orgán v odvolacom konaní sa v plnom rozsahu stotožnil s postupom
správcu dane, tak konal v rozpore s uvedenými ustanovením Zákona o dani z pridanej hodnoty a
následne teda aj v rozpore s príslušným ustanovením § 67 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z.  Správne
argumentoval žalobca v žalobe, že pokiaľ neboli splnené podmienky zo strany žalobcu na registráciu
DPH, bol povinný správny orgán rozhodnúť a žiadosť zamietnuť. Avšak správny orgán rozhodol
podľa iného ustanovenia Zákona o dani z pridanej hodnoty a odôvodnenie samotného rozhodnutia
o nevyhovení žiadosti sa týkalo inej skutočnosti a to, že správca dane považoval predložené zmluvy
tak zmluvu o budúcej zmluvy, ako aj kúpnu zmluvu za účelovo uzavreté a predložené správcovi dane
len za predpokladu splnenia a za účelom splnenia podmienok na registráciu pre DPH. Správny orgán
zdôvodňoval nevyhovenie žiadosti tým, že žalobca nepreukázal, že vykonáva ekonomickú činnosť a
teda je zdaniteľnou osobou v zmysle § 3 ods. 1 Zákona o DPH.



Ten základný dôvod, pre ktorý správca  dane zamietol, teda odmietol žiadosť o registráciu a nevyhovel
tejto žiadosti žalobcu o registráciu DPH, však nebol uvedený ani v rozhodnutí správcu dane, ale
ani v rozhodnutí žalovaného ako odvolacieho orgánu,  absentuje v nich a na základe toho, senát
krajského súdu považuje rozhodnutia vydané na základe  nesprávneho právneho posúdenia veci aj za
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Na základe týchto skutočností rozhodnutia podľa § 250j ods. 2 písm. a), d) O.s.p. zrušil a vec vrátil
žalovanému na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní je správny orgán viazaný právnym názorom súdu a s poukazom na príslušné
ustanovenie § 250j ods. 7 O.s.p. je povinný opätovne vo veci rozhodnúť  na základe prijatého správneho
právneho názoru, náležite zdôvodniť svoje rozhodnutie a rozhodnúť v zmysle príslušných ustanovení
hmotnoprávneho predpisu, teda podľa zákona č. 222/2004 Z.z.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech
priznal náhradu trov konania podľa vyčíslenia právnym zástupcom v tomto rozsahu:

- prevzatie a príprava zastupovania vrátane prvej porady s klientom zo dňa 26.09.2012      vo výške
127,17 Eur

- podanie žaloby na súd zo dňa 27.09.2012  vo výške 127,17 Eur

-  vyjadrenie k výzve súdu zo dňa 08.10.2012 vo výške 127,17 Eur

- režijný paušál za 3 právne úkony 3 x 7,63 Eur

Spolu trovy právneho zastúpenia vo výške  404,40 Eur.

Na základe uvedeného senát krajského súd dospel k záveru, že jednotlivé úkony, ktoré účtoval právny
zástupca žalobcu sú v súlade s ustanovením § 11 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a
náhradách advokátom za poskytnutie právnych služieb a priznať žalobcovi trovy konania vo výške
404,40 Eur, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu JUDr. Jánovi Burocimu,
advokátovi do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Za právny úkon vyjadrenie k podaniu žalovaného zo dňa 06. februára 2013 nepriznal náhradu trov
právnemu zástupcovi žalobcu, pretože tento úkon  nesúvisí s preskúmavaním rozhodnutia v danom
konaní.

Senát krajského súdu sa na rozhodnutí uzniesol jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd
Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch
vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri  všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,      proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto    rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ    domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}