Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 14Cob/190/2015 z 27. 4. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 27. apríla 2016, sp. zn. 14Cob/190/2015, ECLI:SK:KSZA:2016:5114228546.1 Krajský súd Žilina | 14Cob/190/2015 | ECLI:SK:KSZA:2016:5114228546.1 | 2016-04-27 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 48 ods. 2 OSP, § 101 ods. 2 OSP, § 224 ods. 1 OSP, § 142 ods. 1 OSP, § 151 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6501a99f-32bf-4b0b-84f4-d1202136b4ef Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5114228546.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/190/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114228546
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5114228546.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny
Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu:
VÁHOSTAV - SK, a.s., so sídlom Priemyselná 6, 821 09 Bratislava, IČO: 31 356 648, právne
zastúpeného LEGAL GROUP, s.r.o., so sídlom Trnavská cesta 27/B, 831 04 Bratislava, IČO: 47 237
589, proti žalovanému: DERGOT, akciová spoločnosť, so sídlom Tallerova 4, 811 02 Bratislava -
mestská časť Staré Mesto, IČO: 43 949 916, (pôvodne pod označením SLOVENSKÝ CERTIFIKAČNÝ
A ZNALECKÝ ÚSTAV, a.s., so sídlom Jánošikova 264, 010 01 Žilina, IČO: 43 949 916), právne
zastúpeného Advokátska kancelária Hagara-Hagarová, s.r.o., so sídlom Daniela Dlabača 35, 010 01
Žilina, IČO: 36 806 498, v konaní o zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 406.232,96 Eur, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 294/2014-69 zo dňa 14.04.2015

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 294/2014-69 zo dňa 14.04.2015 p o t v r d z u j e .

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania za trovy právneho zastúpenia
v sume 1.494 Eur na účet právneho zástupcu žalobcu LEGAL GROUP, s.r.o., so sídlom Trnavská cesta
27/B, 831 04 Bratislava, IČO: 47 237 589, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 406.232,96
Eur spolu s 8,15 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 406.232,96 Eur od 20.08.2014 až do zaplatenia
a priamo na účet právneho zástupcu žalobcu žalobcovi nahradiť trovy konania v sume 24.373,50 Eur a
trovy právneho zastúpenia v sume 4.716,27 Eur, všetko do 3 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

S poukazom na vykonané dokazovanie, právnu úpravu podľa § 1 ods. 1, ods. 2 veta prvá, druhá
Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „Obchodného zákonníka"), § 524 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej aj len „Občianskeho zákonníka"), § 407 ods.
3 Obchodného zákonníka, § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka okresný súd žalobe vyhovel. V
odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobou doručenou dňa 28.08.2014 žalobca
navrhol, aby okresný súd zaviazal žalovaného na zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 406.232,96
Eur spolu s 9,15 % úrokom z omeškania ročne z tejto sumy (bez vymedzenia od ktorého momentu
úrok z omeškania žiada) až do zaplatenia, ďalej na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky v sume 40,- Eur a na náhradu trov konania. Podaním z 27.10.2014 vymedzil znenie
žalobného petitu pred vydaním platobného rozkazu tak, že žiadal priznať pohľadávku v sume 406.232,96
Eur spolu s 8,15 % úrokom z omeškania ročne z tejto sumy od 20.8.2014 až do zaplatenia, ako aj náhradu
trov konania. Na odôvodnenie uplatneného práva uviedol, že ako postupca uzatvoril so žalovaným
ako s postupníkom dňa 04.10.2010 Zmluvu o postúpení pohľadávok. Jej predmetom bolo postúpenie
pohľadávok žalobcu voči subjektu CEMBREX, s.r.o., so sídlom Liptovský Mikuláš v celkovej výške



1.207.332,89 Eur s príslušenstvom. Podľa článku IV. Zmluvy o postúpení pohľadávok si zmluvné strany
dohodli výšku odplaty za postúpenie pohľadávky vo výške 1.026.232,96 Eur. Ku dňu podania žaloby
uhradil žalovaný z dohodnutej odplaty za postúpenie pohľadávky sumu 620.000,- Eur, pričom zvyšok v
sume 406.232,96 Eur nezaplatil a „je so splnením tohto svojho záväzku v omeškaní". V priebehu konania
žalobca doplnil svoju argumentáciu o úhrade len časti dohodnutej odplaty za postúpenie pohľadávok
vo výške 620.000 Eur, poukazom na skutočnosť realizácie konkrétnych čiastočných úhrad odplaty
za postúpenie pohľadávky vo výške 100.000,- Eur bezhotovostnou platbou, ďalej vo výške 220.000,-
Eur k 23.12.2010 a vo výške 130.000,- Eur k 19.11.2010. Žalovaný teda vykonal platby odplaty za
postúpenie pohľadávky vo výške 450.000,- Eur a okrem toho zo strany žalobcu bol realizovaný zápočet
do výšky 170.000,- Eur. V nadväznosti na to aktuálna pohľadávka žalobcu z titulu odplaty za postúpenie
pohľadávok na základe Zmluvy zo 04.10.2010 predstavovala sumu 406.232,96 Eur.

Žalobe bolo okresným súdom v celom rozsahu vyhovené vydaním platobného rozkazu, ktorý sa
však nepodarilo žalovanému doručiť zákonom predpísaným spôsobom na adrese registrovaného sídla
žalovaného, ktorý je akciovou spoločnosťou - obchodnou spoločnosťou, podľa jeho zápisu v obchodnom
registri, teda na adresu Jánošíkova 264, 010 01 Žilina. V nadväznosti na to rozhodol okresný súd
samostatným uznesením č.k. 38Rob/343/2010-29 zo dňa 11.12.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť
dňa 6.2.2015, o zrušení tohto platobného rozkazu v celom rozsahu.
Samostatným uznesením č.k. 19Cb 294/2014-33 zo dňa 22.12.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť
dňa 21.1.2015, okresný súd vyzval žalovaného, aby sa k žalobe v lehote 15 dní odo dňa doručenia
označeného uznesenia vyjadril k žalobe a zároveň ho poučil o možnosti rozhodnutia rozsudkom
pre zmeškanie za splnenia zákonom stanovených podmienok. Uvedené uznesenie, bolo žalovanému
doručené podľa § 48 ods. 2 OSP, tak ako vyplýva z č.l. 35 spisu a žalovaný sa k žalobe nevyjadril.

Na pojednávanie okresného súdu, ktoré v tejto veci bolo vytýčené na termín 14.4.2015, sa žalovaný
neustanovil. Doručenie predvolania na označený termín pojednávania mal žalovaný vykázané podľa §
48 ods. 2 OSP. Na konštatovanie o doručení predvolania žalovanému na označený termín pojednávania
podľa § 48 ods. 2 OSP, nemalo „vplyv podanie zamestnankyne žalovaného označené ako Oznámenie
zo dňa 8.4.2015, doručené súdu 10.4.2015 /č.l. 47/, podľa obsahu ktorého táto informovala Okresný
súd Žilina, že nedisponuje oprávnením na preberanie pošty za žalovaného a jediným oprávneným na
preberanie pošty je Ing. Štefan Comorek, predseda predstavenstva žalovaného, ktorý sa však aktuálne
nachádza na liečebnom pobyte v zahraničí a nedokáže objektívne poštu prebrať. V nadväznosti na
takéto vyhodnotenie podmienok pojednávania v neprítomnosti žalovaného poukazuje súd na úpravu
podľa § 48 ods. 2 OSP, podľa ktorého: Ak nie je možné doručiť písomnosť právnickej osobe na adresu
jej sídla uvedenú v obchodnom registri alebo v inom registri, v ktorom je zapísaná a jej iná adresa nie je
súdu známa, písomnosť sa považuje po troch dňoch od vrátenia doručenej zásielky za doručenú, a to
aj vtedy, ak ten, kto je oprávnený konať za právnickú osobu, sa o tomto nedozvie."

Pri konštatovaní o dodržaní dostatočnej lehoty na prípravu pojednávania na strane žalovaného vo vzťahu
k termínu pojednávania vytýčenému na deň 14.04.2015 poukázal okresný „súd na záver vyplývajúci z
judikatúry uvedenej v komentári k OSP podľa ASPI k § 115 ods. 2 OSP, podľa ktorej: Hoci v ustanovení
§ 115 ods. 2 OSP ide o lehotu výslovne uvedenú v zákone, nemusí byť dodržaná ak kratšia lehota
na prípravu na pojednávanie stačila. Rovnako pri uvedenom konštatovaní o zachovaní dostatočnej
lehoty žalovaného na prípravu pojednávania zohľadnil súd skutočnosť, že žalovaný bol obosielaný
uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 294/2014-33 zo dňa 22.12.2014, ktoré mu bolo rovnako
doručené podľa § 48 ods. 2 OSP, tak ako vyplýva z č.l. 35 a v rámci ktorého bol vyzvaný, aby sa k
žalobe do 15 dní od doručenia tejto žaloby k nej vyjadril, ktorý procesný priestor žalovaný nevyužil. Na
základe skonštatovania splnenia podmienok podľa § 101 ods. 2 OSP súd vec prejednal a meritórne
rozhodol v neprítomnosti žalovaného. Súd nariadil vo veci pojednávanie napriek tomu, že sa žalovaný
k žalobe nevyjadril potom ako bol na to vyzvaný spolu s procesnými poučeniami uznesením č.k. 19 Cb
294/2014-33, nakoľko tvrdenie žalobcu o realizácii čiastočnej úhrady dohodnutej odplaty za postúpenie
pohľadávok žalovaným nehodnotil po vykonanej príprave pojednávania ako žalobcom tvrdenú okolnosť,
ktorá by vyplývala z príloh žaloby a teda ako okolnosť nespornú."

Okresný súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom žalobcu cestou jeho procesného zástupcu,
oboznámením listinných dôkazov: Zmluvou o postúpení pohľadávok uzatvorenou medzi postupcom
VÁHOSTAV - SK, a.s. a žalovaným ako postupníkom zo dňa 04.10.2010 vrátane zoznamu pohľadávok,
ktoré boli predmetom postúpenia, výzvou na zaplatenie dlžnej sumy spolu s dokladom o jej odoslaní



žalovanému, výpismi z účtu žalobcu o realizácii platby žalovaného v prospech účtu žalobcu v sume
130.000,- Eur k 19.11.2010, ďalej v sume 220.000,- Eur k 23.12.2010, ďalej dokladom označeným ako
jednostranné započítanie pohľadávok pod záhlavím žalobcu (č.l. 49 spisu) a celým spisovým materiálom.
Konštatoval, že dňa 04.10.2010 uzatvoril žalobca ako postupca so žalovaným ako s postupníkom
Zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 04.10.2010, ktorej písomné vyhotovenie je v spise na č.l.
7 a 8. Predmetom postúpenia podľa článku II. tejto Zmluvy sú pohľadávky špecifikované v článku I.
vo výške 1.207.332,89 Eur spolu s príslušenstvom postupníkovi a postupník tieto pohľadávky prijíma.
Podľa článku I. sa jedná o pohľadávky, ktoré má postupca - žalobca voči tretej osobe: CEMBREX
s.r.o., Školská 1132/5, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 31 626 165 vo výške 1.207.332,89 Eur, ktoré
sú špecifikované faktúrami, ktoré sú prílohou Zmluvy. Podľa článku III. Zmluvy o postúpení postupca
berie na vedomie, že dokiaľ postúpenie pohľadávok nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník
postúpenie pohľadávok dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzkov plnením postupcovi. Podľa
článku IV. Zmluvy o postúpení pohľadávok zo 04.10.2010 kúpna cena za postúpenú pohľadávku
bola dohodou zmluvných strán stanovená na 85 % nominálnej hodnoty postúpenej pohľadávky, t.j.
1.026.232,96 Eur. Odplata za postúpené pohľadávky bude realizovaná úhradou. Podľa článku V.
Zmluva nadobúda platnosť jej podpisom oboma zmluvnými stranami a týmto dňom prechádzajú na
postupníka postúpené pohľadávky. Zmluva je v závere opatrená podpismi osôb konajúcich za zmluvné
strany. Príloha označenej Zmluvy o postúpení obsahujúca zoznam pohľadávok, ktoré boli predmetom
postúpenia, je v spise na č.l. 9 a 10.

Písomnou výzvu zo dňa 12.08.2012 okresný súd vyzval žalobcu žalovaného na úhradu zostávajúcej
časti dohodnutej odplaty za postúpenie pohľadávok v sume 406.232,96 Eur s upozornením, že v
prípade, ak uvedená pohľadávka nebude uspokojená, bude žalobca nútený využiť všetky dostupné
prostriedky právnej ochrany a podniknúť právne kroky na zabezpečenie jeho záujmov súdnou cestou.
Výzva z 12.08.2014 bola odoslaná žalovanému, ako to vyplýva z pripojeného poštového podacieho
hárku, ktorého fotokópia je v spise na č.l. 12, s údajom o dátume podania uvedenej zásielky podľa
tohto poštového podacieho hárku 13.08.2014. Žalobca ako prílohu žaloby predložil doklad pod záhlavím
Slovenská pošta týkajúci sa zásielky č. RW788413564SK, ktorá bola podaná na Pošte Žilina 10 dňa
13.08.2014, prevzatá na doručenie 15.08.2014, uložená na pošte 15.08.2014 a vydaná adresátovi na
Pošte Žilina 1, Sládkovičova 169/14, Žilina 18.8.2014.

Žalobca okresnému súdu predložil jednostranné započítanie pohľadávok a záväzkov pod záhlavím
žalobcu adresované žalovanému, podľa ktorého v súlade s § 358 až 364 Obchodného zákonníka
oznamuje žalobca žalovanému započítanie nižšie uvedených pohľadávok a záväzkov jednostranným
právnym úkonom k 31.10.2011 a žiada o rovnaké zaúčtovanie. V texte započítania sú uvedené
pohľadávky, ktorých sa týka doklad č. 361000045 v zostatku pohľadávky 576.232,96 Eur v rozsahu
započítanej čiastky 170.000,- Eur a doklad č. 41110634-156 v zostatku záväzkov mínus 170.000,-
Eur v rozsahu započítanej čiastky 170.000,- Eur. Rozdiel pohľadávok a záväzkov je v tomto doklade
vymedzený sumou 406.232,96 Eur. Na pojednávaní dňa 14.4.2015 predložil žalobca výpisy z účtu
žalobcu o realizácii úhrad vykonaných žalovaným v prospech tohto účtu žalobcu v rozsahu 130.000,-
Eur k 19.11.2010 a v rozsahu 220.000,- Eur k 23.12.2010.

Na pojednávaní dňa 14.04.2015 žalobca cestou právneho zástupcu žalobcu poukázal na skutočnosť
realizácie ešte ďalšej úhrady odplaty za postúpenie pohľadávok v sume 100.000,- Eur, ku ktorej však
nepredložil žiaden konkrétny listinný dôkaz. Rovnako poukázal na listinný dôkaz, ktorý bol prílohou
jeho elektronického podania a je v spise na č.l. 55 poštový podací hárok zo dňa 23.11.2011, pričom z
tohto poštového podacieho hárku ako tretí údaj odspodu je uvedený údaj o odoslaní zásielky žalobcom
žalovanému, ktorá v zmysle tvrdení žalobcu mala obsahovať zápočet, ktorý je v spise na č.l. 49,
žalobcom žalovanému.

Na základe vykonaného dokazovania skonštatoval okresný súd skutkovú a právnu dôvodnosť žaloby
v celom rozsahu. Žalobca predložením písomného vyhotovenia Zmluvy o postúpení pohľadávok zo
dňa 4.10.2010 uzatvorenej medzi žalobcom ako postupcom a žalovaným ako postupníkom v celom
jej obsahu, teda vrátane dojednania vyplývajúceho z článku IV. obsahujúceho dohodu o odplatnosti
postúpenia pohľadávok za odplatu vo výške 85 % nominálnej hodnoty postúpenej pohľadávky, t.j.
1.026.232,96 Eur, preukázal existenciu hmotno-právneho základu, ako aj výšku žalovanej pohľadávky.
Zmluva o postúpení pohľadávok zo 04.10.2010 bola medzi označenými zmluvnými stranami platne a
účinne uzatvorená podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka a založila medzi zmluvnými stranami



obchodno-právny záväzkový vzťah, v ktorej časti poukázal okresný súd na úpravu vyplývajúcu z § 1 ods.
1, ods. 2 veta prvá, druhá Obchodného zákonníka a na právny status podnikateľov u oboch zmluvných
strán v čase uzatvorenia Zmluvy o postúpení pohľadávok. V rámci vykonaného dokazovania sa okresný
súd oboznámil s listinnými dôkazmi, ktoré predložil žalobca v priebehu konania, a to na pojednávaní
14.04.2015, a to konkrétne s jednostranným započítaním pohľadávok a záväzkov, ktoré je v spise na
č.l. 49 a s dokladmi - výpismi z účtu žalobcu o realizácii dvoch úhrad vykonaných žalovaným v prospech
žalobcu, a to v sume 130.000,- Eur k 19.11.2010 a v sume 220.000,- Eur k 23.12.2010, ako aj s listinným
dôkazom - podacím hárkom, ktorý je v spise na č.l. 55 v časti vymedzujúcej zásielku adresovanú
žalobcom žalovanému, ktorý podací hárok má uvedený dátum podania 23.11.2011 a nepriamo
preukazuje skutočnosť, že sa jednostranné započítanie zrealizované žalobcom, ako vyplýva z č.l. 49
spisu, dostalo do dispozičnej sféry žalovaného. Po oboznámení sa s týmito listinnými dôkazmi a po
ich vyhodnotení podľa § 132 OSP, teda každého dôkazu jednotlivo a všetkých dôkazov v ich vzájomnej
súvislosti, pri starostlivom prihliadnutí na všetko, čo vyšlo za konania najavo a čo uviedli účastníci
dospel okresný súd k záveru, podľa ktorého žalobcovi svedčí právo na zaplatenie zvyšku dohodnutej
odplaty za postúpenie pohľadávky na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo 04.10.2010, a to
konkrétne na základe článku IV. tejto Zmluvy pri zohľadnení zrealizovaných úhrad odplaty, či už formou
bezhotovostných úhrad alebo prostredníctvom započítacieho prejavu žalobcu a ktorá pohľadávka
žalobcu z titulu dlžnej odplaty predstavuje sumu 406.232,96 Eur. Na základe preukázanej úhrady
dohodnutej odplaty za postúpenie predovšetkým dvomi bezhotovostnými úhradami v sume 350.000
Eur (130.000 Eur k 19.11.2010 a v sume 220.000 Eur k 23.12.2010 nastali pri absencii preukázania
súčasného prejavu vôle žalovaného pri realizácii týchto čiastočných úhrad, z ktorého by bolo možné
usudzovať, že žalovaný svoj záväzok z titulu zvyšku dohodnutej odplaty za postúpenie neuznáva,
právne dôsledky vyplývajúce z § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, teda právne dôsledky v podobe
vyvrátiteľnej právnej domnienky uznania zvyšku dlhu z titulu dlžnej odplaty žalovaným. V nadväznosti na
to okresný súd žalobe vyhovel a žalovaného zaviazal na zaplatenie uvedenej pohľadávky. Pre úplnosť
odôvodnenia rozhodnutia okresný súd uviedol, že skutočnosť povolenia reštrukturalizácie žalobcu po
začatí tohto konania (uznesenie Okresného súdu Bratislava I č.k. 8R/4/2014-926 zo dňa 17.10.2014,
právoplatné 24.10.2014), nemala vplyv na uplatnenie žalovanej pohľadávky žalobcom v tomto konaní
s poukazom na § 118 ods. 4 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého súdne a
rozhodcovské konania o pohľadávkach, ktoré sa v reštrukturalizácii uplatňujú prihláškou, sa povolením
reštrukturalizácie prerušujú, tieto nároky možno uplatniť voči dlžníkovi len spôsobom podľa § 120 ods.
1 a § 124 ods. 4 OSP. Predmetom tohto konania nebola pohľadávka žalobcu, na ktorú by dopadala
citovaná právna úprava.

So splnením pohľadávky zaplatiť žalobcovi dlžnú dohodnutú odplatu za postúpenie pohľadávok ako so
svojím peňažným záväzkom je žalovaný v omeškaní, v nadväznosti na čo žalobca dôvodne uplatnil úrok
z omeškania. Pri ustálení momentu vzniku omeškania sa žalovaného zohľadnil okresný súd preukázanú
výzvu žalobcu adresovanú žalovanému zo dňa 12.08.2014, ktorou bol žalovaný vyzvaný na zaplatenie
dlžnej odplaty a ktorá výzva bola žalovanému odoslaná, tak ako to vyplývalo z poštového podacieho
hárku z 13.08.2014 a doručená, tak ako vyplývalo z dokladu vystaveného pod záhlavím pošty na č.l. 12
p.v., kde je uvedený ako dátum doručenia predmetnej zásielky adresátovi deň 18.08.2014. V nadväznosti
na to žalobca dôvodne uplatnil úrok z omeškania od 20.08.2014 a tento mu bol priznaný v zákonnej
sadzbe 8,15 % ročne, ktorá sadzba bola dôvodne uplatnená, čo okresný súd konštatoval na základe
vedomosti o výške zákonnej sadzby úroku z omeškania z inej svojej rozhodovacej činnosti (§ 121 OSP).

Ešte pred vydaním platobného rozkazu vo veci žalobca redukoval uplatnenú pohľadávku, keď oproti
pôvodne uplatnenej sadzbe úroku z omeškania 9,15 % ročne uplatnil sadzbu úroku z omeškania 8,15
% ročne a zároveň ďalej neuplatňoval paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky
v sume 40 Eur. Túto procesnú dispozíciu vyhodnotil okresný súd ako čiastočné späťvzatie učinené
žalobcom v časti len celkom nepatrnej (o ktorom dispozitívnom úkone žalobcu okresný súd vzhľadom
na procesné štádium, v ktorom bol učinený samostatne, nerozhodoval s poukazom na § 172 ods. 6
OSP), v ktorej nesie žalobca podľa § 146 ods. 2 veta prvá OSP procesné zavinenie. O náhrade trov
prvostupňového konania preto okresný súd rozhodoval pri zohľadnení meritórneho rozhodnutia podľa
§ 142 ods. 3 veta po bodkočiarku OSP.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu.
Okresný súd napadnutý rozsudok odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania skonštatoval
skutkovú a právnu dôvodnosť nároku tak, ako si ho žalobca uplatnil podanou žalobou. Ako vyplývalo z



odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, vo veci bolo meritórne rozhodnuté bez prítomnosti žalovaného,
resp. bez toho, aby sa k prejednávanej veci a ostatným skutočnostiam akýmkoľvek spôsobom vyjadril.
Okresný súd svoj postup odôvodnil splnením podmienok zakotvených v § 101 ods. 2 OSP, ktoré
ustanovenie dáva konajúcemu súdu možnosť vec prejednať aj v prípade, ak sa riadne predvolaný
účastník na pojednávanie nedostaví a súčasne nepožiada ani o odročenie z dôležitého dôvodu.
Žalovaný sa však v žiadnom prípade nestotožnil s okresným súdom, že ten postupoval správne, keď vo
veci rozhodol bez jeho neprítomnosti, odvolávajúc sa pritom § 101 ods. 2 OSP a na to nadväzujúci §
48 ods. 2 OSP. Žalovaný mal za to, že takýmto postupom mu bola odňatá možnosť konať pred súdom
a brániť svoje práva.

Žalovaný v tejto súvislosti poukázal najmä na skutočnosť, že všetky zásielky, z ktorých by mal možnosť
dozvedieť sa o prebiehajúcom súdnom konaní, prípadne o nariadenom termíne pojednávania, mu neboli
riadne doručené, resp. na ich doručenie bola použitá len tzv. fikcia doručenia zakotvená v § 48 ods. 2
OSP. Podľa tohto ustanovenia, ak nie je možné doručiť písomnosť právnickej osobe na adresu jej sídla
uvedenú v obchodnom registri alebo v inom registri, v ktorom je zapísaná, a jej iná adresa nie je súdu
známa, písomnosť sa považuje po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú,
a to aj vtedy, ak ten, kto je oprávnený konať za právnickú osobu, sa o tom nedozvie. Žalovaný v
nadväznosti na citované ustanovenia poukazuje predovšetkým na predpoklady, s ktorými zákon počíta
v prípade aplikácie danej fikcie. Ako to napokon vyplýva už zo samotného znenia predmetnej normy, na
to, aby mohlo dôjsť k účinnému doručeniu na základe danej fikcie, musia by kumulatívne splnené dve
zákonné podmienky. Prvou z nich je nemožnosť doručiť písomnosť na adresu sídla právnickej osoby,
ktorá je uvedená v obchodnom registri alebo v inom registri, v ktorom je osoba zapísaná a druhou
nevyhnutnou podmienkou je, aby iná adresa právnickej osoby nebola súdu známa. Pokiaľ ide o splnenie
prvej podmienky, nemožnosť doručenia na adresu sídla spoločnosti treba podľa výkladu a odbornej
literatúry chápať v tom zmysle, že právnická osoba sa na adrese zapísaného sídla vôbec nenachádza.
Táto podmienka je pritom naplnená len v prípade, pokiaľ ide o sídlo fiktívne, t.j. také, ktoré existuje
iba de iure, nie však de fakto. Je teda zrejmé, že pre splnenie danej podmienky ako nevyhnutného
predpokladu pre doručovanie na základe fikcie nestačí, že sa nepodarilo doručiť zásielku na adresu
sídla de facto, ku ktorému navyše došlo z objektívnych dôvodov, a to, že osoba oprávnená konať
za právnickú osobu, a teda aj preberať zásielky, sa dočasne zdržiavala mimo sídla. Podľa odbornej
literatúry sa pre naplnenie tejto podmienky vyslovene vyžaduje neexistencia faktického sídla, ktorého
existenciu však v danom prípade nemožno za žiadnych okolností spochybniť. Navyše, okresný súd bol
o dôvode nemožnosti doručenia danej písomnosti aj písomne vyrozumený, čo napokon vyplývalo aj z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Podľa žalovaného okresný súd pochybil, keď aplikoval § 48 ods.
2 OSP, nakoľko neboli splnené všetky zákonom stanovené podmienky. Žalovaný je preto presvedčený,
že takýmto spôsobom ani nemohlo dôjsť k účinnému doručeniu danej písomnosti, a teda ani k právnym
následkom s tým spájaným.

V odvolaní žalovaný poukázal aj na znenie druhej vety § 101 ods. 2 OSP, podľa ktorého, ak sa riadne
predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže
súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka. Žalovaný spochybnil správnosť použitia daného
ustanovenia, keďže zákon takýto postup pripúšťa len v prípade riadne predvolaného účastníka. Nakoľko
predvolanie žalovaného sa vykonalo len prostredníctvom fikcie, ktorej prípustnosť a správnosť žalovaný
vzhľadom na nesplnenie obligatórnej zákonnej podmienky zásadným spôsobom spochybňuje, žalovaný
je toho názoru, že nie je prípustný ani postup okresného súdu v zmysle predmetnej zákonnej úpravy.
„Navyše, podľa nášho názoru neobstojí ani tvrdenie súdu, že žalovaný bol vyzvaný na vyjadrenie
k žalobe a poučením o možnosti rozhodnutia rozsudkom pre zmeškanie za splnenia zákonných
podmienok, nakoľko súd aj pri doručovaní daného poučenia postupoval podľa § 48 ods. 2 OSP."

Žalovaný sa rovnako nestotožnil v odvolaní s okresným súdom, „že na účinné doručenie nemá žiaden
vplyv podanie zamestnankyne žalovaného označené ako Oznámenie zo dňa 08.04.2015, doručené
súdu dňa 10.04.2015, ktorým táto dala konajúcemu súdu na vedomie, že nedisponuje oprávnením na
preberanie pošty a osoba oprávnená konať v mene spoločnosti (Ing. Štefan Comorek ako predseda
predstavenstva žalovaného), sa v čase doručovania zásielky nachádzal mimo územia SR na liečebnom
pobyte. Žalovaný má za to, že súd pochybil, keď na dané oznámenie žiadnym spôsobom neprihliadol
a vyhodnotil ho ako právne irelevantné. Žalovaný je toho názoru, že aj z písomného oznámenia jeho
zamestnankyne je zrejmý záujem predísť postupu v zmysle § 101 ods. 2 OSP, a teda prejednania
veci v jeho neprítomnosti. Navyše na tomto mieste tiež poukazujeme na skutočnosť, že v prípade



predvolania ide o písomnosť, ktorá sa doručuje do vlastných rúk, a to buď osobe oprávnenej prijímať
písomnosti, resp. osobe oprávnenej konať za právnickú osobu." V opačnom prípade, t.j. ak by takáto
písomnosť bola doručená inej osobe, išlo by o neúčinné doručenie. Vzhľadom na uvedené skutočnosti,
t.j. vzhľadom na charakter doručovanej písomnosti, ako aj na to, že jedinou oprávnenou osobou preberať
za žalovaného písomnosti je práve štatutár ako aj na písomné oznámenie zamestnankyne žalovaného,
mal žalovaný za to, že okresný súd nepostupoval správne, keď napriek vedomosti o všetkých vyššie
uvedených skutočnostiach sa nepokúsil o opätovné doručenie predvolania, ale ďalej vo veci postupoval
v neprítomnosti žalovaného. „Žalovaný sa preto v žiadnom prípade nestotožňuje s postupom súdu,
keď súd konal a následne meritórne vo veci rozhodol bez akejkoľvek účasti žalovaného, resp. bez
toho, aby bola žalovanému reálne daná možnosť sa voči nárokom žalobcu legitímne brániť. Opakovane
však dávame do pozornosti najmä tú skutočnosť, že podľa názoru žalovaného neboli splnené procesné
podmienky pre vydanie napadnutého rozhodnutia, a to najmä pokiaľ ide podmienky pre aplikáciu
zákonných ustanovení o fiktívnom doručovaní. Z daného dôvodu preto považujeme doručenie zásielok,
na ktoré sa konajúci súd v odôvodnení svojho rozhodnutia odvoláva, za právne neúčinné. Žalovaný
je preto toho názoru, že súd pri vydaní napadnutého rozhodnutia postupoval v rozpore s príslušnými
procesnými ustanoveniami, z ktorého dôvodu by ani nemali nastať právne následky, ktoré zákon s
účinným doručením spája a v dôsledku ktorého postupu bola žalovanému odňatá možnosť konať
pred súdom." Žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Žilina č.k.
19Cb/294/2014-69 zo dňa 14.04.2015 zrušil a aby vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca prostredníctvom právneho zástupcu,
ktorý s argumentáciou žalovaného v odvolaní nesúhlasil a považoval rozsudok súdu prvého stupňa za
vecne správny a odôvodnený. Žalobca s argumentáciou žalovaného nesúhlasil a považoval ju za právne
nesprávnu. Podľa § 48 ods. 2 OSP, ak nie je možné doručiť písomnosť právnickej osobe na adresu
jej sídla uvedenú v obchodnom registri alebo v inom registri, v ktorom je zapísaná, a jej iná adresa
nie je súdu známa, písomnosť sa považuje po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu za
doručenú, a to aj vtedy, ak ten, kto je oprávnený konať za právnickú osobu, sa o tom nedozvie. Nič v
uvedenom ustanovení neindikuje, že by sa dané ustanovenie malo použiť len na prípady tzv. fiktívnych
sídel. Takáto argumentácia žalovaného nemala oporu v texte zákona a ide značne nad rámec § 48 ods.
2 OSP, pričom jej prijatie by znamenalo, že právnickej osobe by nebolo možné efektívne doručovať
písomnosti tzv. fikciou doručenia v prípade, ak by sa jej sídlo v mieste doručovania skutočne nachádzalo,
no neboli by v ňom osoby určené na preberanie písomností alebo by tieto nemožnosť preberania
písomností napríklad zámerne spôsobovali, čo je jednoznačne nelogické a v zjavnom rozpore s účelom
inštitútu fikcie doručenia v civilnom procese. Žalobca mal za to, že súd prvého stupňa v súvislosti s
doručovaním písomností adresovaných žalovanému postupoval správne a správne uplatnil inštitút fikcie
doručenia v prípadoch, kde nebolo možné doručiť žalovanému písomnosti na adresu jeho sídla uvedenú
v obchodnom registri a iná adresa nebola známa tak, ako to citované ustanovenie predpokladá.

Žalobca vo svojom vyjadrení zvýraznil, že bez právnej relevancie bolo aj tvrdenie žalovaného, že
štatutárny orgán žalovaného sa nachádzal mimo miesta sídla spoločnosti. Základnou povinnosťou
štatutárneho orgánu (v akciovej spoločnosti člena predstavenstva) je podľa § 194 ods. 5 zákona
Obchodného zákonníka povinnosť vykonávať svoju pôsobnosť s náležitou starostlivosťou, ktorá zahŕňa
povinnosť vykonávať ju s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých
jej akcionárov. Uvedené nesporne zahŕňa aj povinnosť zabezpečiť riadne preberanie písomností
adresovaných spoločnosti, vrátane súdnych zásielok tak, aby spoločnosť o.i. mala vytvorené možnosti
na riadne vykonávanie svojich procesných práv v súdnych konaniach, ktorých je účastníkom. V danom
prípade mohol štatutárny orgán spoločnosti na čas svojej neprítomnosti jednoducho splnomocniť
tretie osoby na preberanie písomností adresovaných spoločnosti, využiť služby Slovenskej pošty, a.s.
a splnomocniť ním určené osoby na preberanie zásielok, vrátane zásielok určených „Do vlastných
rúk" (tzv. žltá karta na preberanie pošty), udeliť plnomocenstvo na konanie za spoločnosť vo
svojej neprítomnosti tretej osobe, zvoliť si na zastupovanie právneho zástupcu, prípadne využiť iné
jednoduché a dostupné právne inštitúty na zabezpečenie riadneho preberania písomností adresovaných
žalovanému a uplatňovania jeho procesných práv. Zanedbanie týchto povinností na strane žalovaného,
resp. jeho štatutárneho orgánu (v období min. od 11/2014 až 04/2015, t.j. takmer po dobu cca. 6
mesiacov) prípadne laxný prístup k ich zabezpečeniu, s následkom doručovania písomností fikciou
doručenia, nemôže v danej právnej veci ísť na ťarchu žalobcovi, ale len výlučne žalovanému, ktorý
môže voči svojmu štatutárnemu orgánu - v prípade, ak má za to, že tento nepostupoval s náležitou a
odbornou starostlivosťou v súvislosti so zabezpečením riadneho preberania korešpondencie spoločnosti



vo svojej neprítomnosti a zabezpečenia realizácie jej procesných práv - vyvodiť právne dôsledky v súlade
s ustanoveniami upravujúcimi zodpovednosť členov štatutárnych orgánov obchodných spoločností.

Žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že boli splnené všetky procesné predpoklady pre uplatnenie
tzv. fikcie doručenia a teda na všetky zásielky adresované žalovanému, ktoré neboli ním prevzaté
sa podľa práva hľadí ako na riadne doručené. Žalobca preto nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že
by žalovanému nebola daná možnosť sa voči nároku brániť, nakoľko okresný súd všetky písomnosti
adresované žalovanému tomuto riadne zasielal, vyzýval ho viackrát na vyjadrenie sa k veci (či
už písomne alebo ústne na pojednávaní), čím žalovaný získal objektívnu možnosť sa so všetkými
súdnymi písomnosťami a podaniami žalobcu oboznámiť, a skutkovo a právne voči nároku uplatnenému
žalobcom argumentovať. Skutočnosť, že žalovaný svoje práva nevyužil, resp. svojou nedbanlivosťou
(pokiaľ nie priamo úmyselne) zapríčinil nepreberanie písomností jemu adresovaných, môže ísť v
danom prípade na ťarchu jedine žalovanému samotnému, rozhodne však nie žalobcovi (v podobe
opätovného prejednávania veci a oddialenia meritórneho rozhodnutia o nárokoch žalobcu, ktoré sú
navyše nesporné). Inštitút fikcie doručenia má za cieľ práve odstrániť prípady právnej neistoty v
právnych vzťahoch spôsobenej nepreberaním zásielok adresátom a zamedziť prieťahom v konaní z
dôvodu nepreberania písomností. Žalobca mal za to, že okresný súd postupoval procesné správne,
dal žalovanému viackrát možnosť účinne sa brániť a argumentovať a svojim postupom v konaní
smeroval k spravodlivému a bezprieťahovému rozhodnutiu vo veci a naplneniu procesných zásad
rýchlosti a hospodárnosti konania a poskytnutia efektívnej, rýchlej a účinnej ochrany práv. Podľa žalobcu
je odvolanie žalovaného účelové, podané výlučne v snahe oddialiť právoplatné rozhodnutie vo veci
oprávnených nárokov žalobcu uplatnených v tomto konaní a ich uspokojenie. Nároky „navrhovateľa voči
odporcovi v danom prípadne sú nesporné a dané, nakoľko odporca sa zaviazal zaplatiť navrhovateľovi
odplatu za postúpené pohľadávky a túto čiastočne aj plnil (čo navrhovateľ v konaní riadne uviedol) a čím
odporca v zmysle § 407 ods. 3 OBZ uznal zvyšok dlhu s účinkami podľa § 323 OBZ. V tejto súvislosti
sa navrhovateľ v plnom rozsahu pridŕža doterajších písomných a ústnych vyjadrení vo veci samej.
Navrhovateľ má teda za to, že nárok vo výške 406.232,96 EUR s príslušenstvom tak, ako bol zistený
aj súdom prvého stupňa je skutočne daný, oprávnený a nesporný." Žalobca mal za to, že napadnutý
rozsudok súdu je vecne správny. Navrhol, aby odvolací súd vydal rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok
potvrdí a „zároveň zaviaže odporcu nahradiť navrhovateľovi k rukám právneho zástupcu navrhovateľa
trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 1.494 EUR (1 úkon právnej služby - vyjadrenie
k odvolaniu v hodnote 1.236,61 EUR + režijný paušál 8,39 EUR + 20 % DPH) a to na účet právneho
zástupcu navrhovateľa č. XXXXXXXXXX/XXXX vedený vo R., a.s.".

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa §
156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa
§ 219 ods. 1, 2 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom
prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2
OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/190/2015-152 zo dňa 19.04.2016
k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o
termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení písomnosťou krajského
súdu zo dňa 19.04.2016 (č.l. 153 spisu) a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v
Žiline.

Podľa § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V súvislosti s obchodným menom žalovaného krajský súd uvádza, že z výpisu z Obchodného registra
Okresného súdu Žilina (č.l. 156a spisu) Oddiel: Sa, Vložka číslo 10630/L vyplýva zápis DERGOT,



akciová spoločnosť (od: 21.04.2016), Tallerova 4, Bratislava - mestská časť Staré Mesto 811 02
(od: 21.04.2016), SLOVENSKÝ CERTIFIKAČNÝ A ZNALECKÝ ÚSTAV, a.s. (od: 09.02.2008 do:
20.04.2016), so sídlom Jánošikova 264, Žilina 010 01 (od: 15.03.2011 do: 20.04.2016), IČO: 43 949
916, (od: 09.02.2008).

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný
podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v
prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP),
bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania
dostatočné dokazovanie, z neho bol správne vyvodený skutkový stav, ktorý okresný súd rovnako správne
právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti rozsudku okresného v napadnutom
výroku, ktorým okresný súd žalobe vyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom
vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje
na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení
s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné,
aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného
súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať
cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade
sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza,
že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci
uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie
dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť sumu požadovanú žalobcom. Okresný súd v
odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o ktoré skutkové
zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na tie otázky
nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový
stav veci.

V rámci podaného odvolania krajský súd primárne vyhodnocoval nosnú a jedinú námietku odvolania
žalovaného, ktorá spočívala v tvrdení o odňatí možnosti konať pred súdom, ktorú vyvodzoval z tvrdeného
nesprávneho postupu okresného súdu, ktorý vec prejednal v jeho neprítomnosti, odvolávajúc sa na
naplnenie podmienok v § 101 ods. 2 OSP a § 48 ods. 2 OSP.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom vo všeobecnej rovine sa rozumie procesne nesprávny postup
súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka
občianskeho súdneho konania. Na takú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, musí odvolací súd prihliadať z úradnej povinnosti, t.j. aj vtedy, ak by v odvolaní uplatnené
neboli. Medzi takéto vady sa zaraďuje aj odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom. Pritom
pod odňatím možnosti konať pred súdom sa považuje taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa
účastníkovi znemožnila realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v súdnom konaní za účelom
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp.zn.: 1Sžso/64/2016, z 8. februára 2016 ) a
„podľa ustálenej súdnej praxe najvyššieho súdu sa odňatím možnosti konať pred súdom rozumie postup
súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a
pod.)." (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 318/2015 z 30. júna 2015)

Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa
11.06.2015 (č.l. 78 spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov
dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1, § 213 ods. 1 OSP), odvolací súd dospel k záveru
o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaného.

Vzhľadom na nosný odvolací dôvod žalovaného, ktorý smeroval do procesného postupu okresného
súdu, bolo potrebné sa oboznámiť s priebehom celého prvostupňového konania, ktoré predchádzalo
vydaniu napadnutého rozsudku okresného súdu. Z obsahu spisu bolo zrejmé, že žalobca podal žalobu



na okresnom súde dňa 28.08.2014, žaloba bola doručovaná žalovanému do sídla žalovaného podľa
výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Žilina, Oddiel: Sa, Vložka č. 10630/L (č.l. 26 a nasl.
spisu) zásielkou na č.l. 28 spisu, ktorou bol žalovanému doručovaný i platobný rozkaz okresného
súdu. Platobný rozkaz bol uznesením okresného súdu zo dňa 11.12.2014, č.k. 38Rob/343/2014-29,
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 06.02.2015 zrušený. Následne okresný súd uznesením č.k.
19Cb/294/2014-33 zo dňa 22.12.2014 uložil žalovanému povinnosť písomne sa vyjadriť k žalobe, ktoré
uznesenie bolo doručované žalovanému zásielkou, č.l. 35 spisu a žalovaný bol poučený okresným
súdom „že ak bez vážneho dôvodu nesplní povinnosť uloženú mu týmto uznesením, môže súd bez
nariadenia pojednávania rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b Občianskeho
súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len OSP), pričom ustanovenia §
153b ods. 1 a ods. 2 písm. a) a c) OSP sa nepoužijú. Skutkovým základom rozsudku pre zmeškanie je
žalobcom tvrdený skutkový stav, ak ho súd považuje za nesporný, a teda v tomto prípade súd vyhovie
žalobe v celom rozsahu. Proti rozsudku pre zmeškanie nie je prípustné odvolanie, okrem prípadov
odvolania podaného z dôvodu, že neboli splnené podmienky na vydanie takého rozhodnutia alebo z
dôvodu, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci".

Okresný súd nariadil pojednávanie na 14.04.2015, zásielka, ktorou bolo doručované predvolanie sa
nachádza na č.l. 40 spisu, s reláciou od poštového doručovateľa: „zásielka neprevzatá v odbernej
lehote" a vrátená bola okresnému súdu dňa 09.04.2015, na č.l. 45 spisu je výpis z obchodného registra
Okresného súdu Žilina, Oddiel: Sa, Vložka číslo: 10630/L, v ktorom je uvedené sídlo žalovaného
Jánošíkova 264, Žilina, 010 01. Dňa 10.04.2015 bolo okresnému súdu doručené podanie od p. R. B.,
ktoré bolo na okresnom súde podané osobne a v ktorom bolo uvedené, že p. R. B. je pracovníčkou
žalovaného a že v priebehu 15. týždňa tohto roku došlo zo strany poštovej doručovateľky k pokusu
o doručenie poštovej zásielky od okresného súdu, z obálky bolo zrejmé, že predmetná pošta sa
týka súdneho konania, na obálke bol uvedený termín 14.04.2015, z čoho dedukovala (p. R. B.), že
sa jednalo o oznámenie o konaní „nejakého" pojednávania v ten deň, preto sa rozhodla informovať
Okresný súd v Žiline, že síce je pracovníčkou uvedenej spoločnosti, avšak nedisponuje oprávnením
na preberanie pošty, jediným oprávneným na preberanie pošty je Ing. Štefan Comorek, predseda
predstavenstva spoločnosti, ktorý sa však nachádza na liečebnom pobyte v zahraničí a nedokáže
objektívne poštu preberať. Preto považovala za potrebné túto skutočnosť oznámiť okresnému súdu.
Okresný súd podľa obsahu Zápisnice zo dňa 14.04.2015 spísanej okresným súdom, č.l. 57 a nasl. spisu,
konštatoval splnenie procesných podmienok na realizáciu pojednávania v neprítomnosti žalovaného a
vyhlásil uznesenie, ktorým nariadil pojednávanie v neprítomnosti žalovaného. Podľa obsahu zápisnice
o pojednávaní sa začalo pojednávanie na Okresnom súde v Žiline dňa 14.04.2015 o 10.50 hod. a
pojednávanie skončilo o 11.15 hod., a to vyhlásením rozsudku v mene Slovenskej republiky, teda
rozhodnutím vo veci samej.

Podľa § 101 ods. 2 OSP, súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec
prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Vo všeobecnej rovine odvolací súd poukazuje na to, že citované zákonné ustanovenie upravuje
možnosť súdu meritórne prejednať vec i bez prítomnosti účastníka za splnenia viacerých kumulatívnych
podmienok. Vyhodnoteniu splnenia podmienok podľa § 115 ods. 2 OSP sa okresný súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku dostatočne venoval, pričom odvolací súd poukazuje na závery okresného súdu
v tejto rovine vyplývajúce z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, ktoré závery v
konečnom dôsledku žalovaný ani v odvolaní nespochybnil.

Krajský súd zvýrazňuje, že bol pri preskúmaní prvostupňového rozhodnutia viazaný dôvodmi a
rozsahom podaného odvolania žalovaným. V tomto smere z odvolania žalovaného vyplýva jeho
nosná odvolacia argumentácia namietajúca postup okresného súdu v zmysle § 48 ods. 2 OSP,
keďže žalovaný dôvodil, že neboli naplnené zákonom stanovené podmienky pre aplikáciu práve tohto
zákonného ustanovenia a tiež že „predvolanie žalovaného sa vykonalo len prostredníctvom fikcie,
ktorej prípustnosť a správnosť žalovaný vzhľadom na nesplnenie obligatórnej zákonnej podmienky
zásadným spôsobom spochybňuje, žalovaný je toho názoru, že nie je prípustný ani postup súdu v
zmysle predmetnej zákonnej úpravy", keďže on riadne predvolaný nebol. Krajský súd považuje na
tomto mieste za podstatné uviesť, že pri rozhodovaní o odvolaní žalovaného vychádzal z postulátov,
v zmysle ktorých „Právna úprava doručovania v občianskom súdnom konaní plní veľmi významnú



funkciu. Súd totiž môže konať a rozhodovať len vtedy, ak má riadne preukázané, že účastníci dostali
všetky písomnosti, prijatie a znalosť ktorých je predpokladom ďalšieho postupu v konaní, použitia
opravného prostriedku, prostriedkov procesnej obrany a ochrany a ďalších úkonov, ktoré je prípustné
urobiť len v zákonom alebo súdnom ustanovenej lehote. Obzvlášť doručovanie súdnych rozhodnutí
vo veci samej je nevyhnutným predpokladom právoplatného skončenia veci, prípadne i vykonateľnosti
súdneho rozhodnutia (ak je rozhodnutie vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť). Doručovanie
ovplyvňuje skúmanie procesných podmienok základného konania, odvolacieho konania, ako aj konania
o mimoriadnych opravných prostriedkoch. Právna úprava doručovania preto plne rešpektuje záujmy
účastníkov konania a nevyhnutnosť ich úplného a účinného informovania prostredníctvom tohto
procesnoprávneho úkonu. Ak nebola písomnosť doručená správne, podľa predpisov upravujúcich tento
úkon, má to priamo za následok vadnosť, nezákonnosť doručenia, s ktorou vadou sú spojené závažné
procesnoprávne účinky; ak došlo k vadnému doručeniu rozhodnutia alebo ho súd vôbec opomenul
doručiť, nemôže rozhodnutie nadobudnúť právoplatnosť. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 30. júna 2010, sp. zn. 5 Cdo 190/2009)

Podľa § 48 ods. 2 OSP, ak nie je možné doručiť písomnosť právnickej osobe na adresu jej sídla uvedenú
v obchodnom registri alebo v inom registri, v ktorom je zapísaná, a jej iná adresa nie je súdu známa,
písomnosť sa považuje po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú, a to aj vtedy,
ak ten, kto je oprávnený konať za právnickú osobu, sa o tom nedozvie.

Podľa výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Žilina Oddiel: Sa, Vložka číslo: 10630/L mal
žalovaný v rozhodnom čase sídlo Jánošikova 264, Žilina 010 01 (č.l. 41 spisu). Zásielka, ktorou bolo
žalovanému doručované predvolanie na termín pojednávania 14.4.2016 do sídla žalovaného v súlade s
výpisom z Obchodného registra Okresného súdu Žilina, na č.l. 40 spisu, bola vrátená okresnému súdu
s reláciou poštového doručovateľa, že zásielka v odbernej lehote neprevzatá nebola.

Krajský súd v rámci odvolacieho konania dôsledne posudzoval argumentáciu žalovaného v odvolaní
v rovine tvrdenej nesprávnosti aplikácie § 48 ods. 2 OSP okresným súdom, avšak vzhľadom na
všetky skutočnosti vyplývajúce z prvostupňového konania práve vo väzbe na odvolaciu argumentáciu
žalovaného, nebol vytvorený dostatočný priestor pre odklon od záverov súdu prvého stupňa vo vzťahu
k naplneniu podmienok pre postup v zmysle § 48 ods. 2 OSP. Na dotvrdenie správnosti prijatých
záverov odvolací súd poukazuje len primerane a podporne na závery, ktoré vyplývajú z obdobnej
veci posudzovanej Najvyšším súdom SR, v zmysle ktorých „Zásielky súdu, obsahujúce predvolanie na
pojednávanie a rozsudok okresného súdu, sa vrátili naspäť súdu ako nedoručené a v zmysle ust. § 48
ods. 2 O.s.p. sa považovali za doručené po 3 dňoch od ich vrátenia súdu, aj keď sa konateľ navrhovateľa
o tom nedozvedel. Zásielka obsahujúca rozsudok pre navrhovateľa sa vrátila nedoručená okresnému
súdu dňa 15. júla 2009 a v zmysle ust. § 48 ods. 2 O.s.p. sa považovala za doručenú po 3 dňoch od jej
vrátenia súdu, t.j. dňa 19. júla 2009. Lehota na podanie odvolania začala navrhovateľovi plynúť dňa 20.
júla 2009 a skončila dňa 4. augusta 2009. Rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť fikciou
doručenia v zmysle ust. § 48 ods. 2 O.s.p. dňa 5. augusta 2009 a pokiaľ navrhovateľ podal proti nemu
odvolanie na pošte dňa 18. septembra 2009, tak ho podal po uplynutí zákonom stanovenej lehoty (ust.
§ 204 ods. 1 O.s.p.), ako to v odôvodnení písomného rozhodnutia č.k. 3 CoKR/12/2009-202 konštatoval
Krajský súd v Bratislave. Na uvedenom nič nemení to, že konateľ navrhovateľa pri nahliadnutí do
spisu dňa 17. septembra 2009 si prevzal (okrem iných listín) aj rozsudok okresného súdu z 21.mája
2009. Dovolací súd poukazuje na to, že ustanovenie § 48 ods. 2 O.s.p. predstavuje špecifický spôsob
náhradného doručenia písomností určených právnickým osobám. Právna úprava náhradného doručenia
písomnosti určenej právnickej osobe (ktorá je odlišná od doručovania písomností fyzickým osobám)
vychádza zo záväznosti údajov pre tretie osoby, zapísaných v obchodnom, resp. inom registri a s
uplynutím 3-dňovej lehoty počítanej od vrátenia nedoručenej zásielky spája účinky riadneho doručenia
písomnosti právnickej osobe, a to aj vtedy, ak ten, kto je oprávnený konať za právnickú osobu, sa o
tom nedozvedel. V zmysle ust. § 48 ods. 2 O.s.p. sa nevyžaduje ani pokus o opakované doručovanie,
resp. upovedomenie o tom a ani upovedomenie o uložení zásielky na pošte. Pre náhradné doručenie
písomnosti určenej právnickej osobe je tiež vylúčená aplikácia ust. § 47 ods. 2 O.s.p. (viď napr. rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 77/2003 z 23. júla 2003, 1/2006 ZSP)." (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo /52/2010 z 5. novembra 2012)

Krajský súd v rovine prijatých záverov v prejednávanej odvolacej veci len primerane a podporne tiež
poukazuje na skutočnosti, s ktorými sa stotožnil a v zmysle ktorých „V predmetnej právnej veci bola



zásielka doručovaná žalobcovi na adresu uvedenú v obchodnom registri, iná adresa Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky nie je známa. Zásielka sa odvolaciemu súdu vrátila ako nedoručená dňa
8.apríla 2010, t.j. účinky doručenia nastali 11.apríla 2010 (§ 48 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku);
opakovaná výzva sa odvolaciemu súdu vrátila 12.mája 2010 a účinky jej doručenia nastali 15.mája
2010 (§ 48 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky
poukazuje aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (uznesenie sp. zn. II. ÚS 213/09-10
zo dňa 27. mája 2009), podľa ktorej nemožno súdu pripísať zodpovednosť za okolnosti, ktoré nastali
mimo jeho sféry vplyvu; Ústavný súd zároveň pripomenul aj zásadu „vigilantibus iura scripta sunt",
ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie sťažovateľa pre ochranu svojich práv, keď požaduje, aby aj
sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k
ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Táto zásada teda predpokladá, že sťažovateľ môže využiť príslušný
prostriedok, ktorý mu poskytuje zákon, na zistenie stavu konania a následne vykonať prípadné potrebné
opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv." (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
2 Sžo 496/2008 z 21. júla 2010)

Žalovaný v rámci odvolacej argumentácie poukazoval i na oznámenie zamestnankyne žalovaného zo
dňa 08.04.2015, ktoré bolo doručené okresnému súdu už dňa 10.04.2015. Krajský vzhľadom na túto
argumentáciu žalovaného uvádza po vykonaní odvolacieho prieskumu, že ju síce vníma, avšak nemožno
prehliadnuť, že žalovaný už dňa 08.04.2015 práve prostredníctvom uvedenej zamestnankyne získal
vedomosť o termíne uvedeného pojednávania, ktorú vedomosť síce nemožno vyhodnotiť ako vedomosť
rovnajúcu sa vedomosti vyplývajúcej z kvalifikovaného doručenia predvolania, avšak nepochybne bolo
možné ju vyhodnotiť ako vedomosť, v rámci ktorej bolo touto pracovníčkou následne komunikované
s okresným súdom, s tým, že bolo presne označené konanie o ktoré ide, ako i dátum pojednávania,
s dôrazom na skutočnosť, že samotné podanie predmetnej pracovníčky bolo vyhotovené už dňa
8.4.2015 (č.l. 47 spisu), z ktorého časového uvedenia predsa len vyplýva dostatočný časový priestor
pre informovanie Ing. Štefana Comoreka predsedu predstavenstva, o ktorom pracovníčka tvrdila, že je
jediný oprávnený na preberanie pošty a že ona „toho času nedisponujem oprávnením na preberanie
pošty." Len pre úplnosť a nad rámec odvolacích dôvodov, považuje krajský súd za vhodné uviesť, že
neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že samotné tvrdenie predmetnej pracovníčky žalovaného, že
„toho času nedisponujem oprávnením na preberanie pošty" vo väzbe na skutočnosť, že sa konkrétne
a práve ona dozvedela o doručovanej zásielke a tiež, že bola prítomná v čase doručovania v mieste
doručovania, vo väzbe na jej tvrdenie o nemožnosti prevzatia zásielky s jej konštatovaním „toho času
nedisponujem", vzhľadom na dôkazný stav, z ktorého nemožno konštatovať preukázanie existencie
oprávnenia na preberanie pošty v rozhodnom čase len Ing. Štefanom Comorekom, sa bez ďalšieho
javia ako nepresvedčivé. Neprináleží potom hodnotiť odvolaciemu súdu uvedenú iniciatívu predmetnej
pracovníčky žalovaného vo forme predmetného podania, a to v rámci odvolacieho konania, avšak
ak už 08.04.2016 posielala predmetné podanie na okresný súd tak, potom do termínu pojednávania
14.04.2015 bol vytvorený dostatočný časový priestor aj pre informovanie samotného Ing. Štefana
Comoreka, predsedu predstavenstva spoločnosti, ktorý sa však podľa jej tvrdení mal v rozhodnom
čase nachádzať na liečebnom pobyte v zahraničí, z ktorého dôvodu nemal možnosť objektívne
poštu preberať. Uvedená pracovníčkou tvrdená skutočnosť o tom, že Štefan Comorek, predseda
predstavenstva spoločnosti sa mal nachádzať na liečebnom pobyte v zahraničí však zostala v rámci
celého prvého stupňového konania len v rovine tvrdení, bez je riadneho preukázania. Krajský súd
zvýrazňuje, že žalovaný mal v tejto rovine dostatočný časový priestor na preukázanie tejto skutočnosti,
a to nielen v prvostupňovom konaní, ale aj vo vyvolanom odvolacom konaní. Žalovaný k tvrdenej
skutočnosti o liečebnom pobyte Ing. Štefana Comoreka, predsedu predstavenstva spoločnosti v
zahraničí neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktorými by predmetnú skutočnosť bližšie konkretizoval
a ani dôkazy, ktorými by ju preukázal, preto odvolacím súdom nebol vytvorený dostatočný priestor na
posúdenie samotnej existentnosti tohto dôvodu a tiež jeho relevantnosti. Nemožno opomenúť, že „V
sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak
dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia
nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou
označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť
tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa
rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a
že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena
je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti
významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý



nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety
prvej O.s.p., alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec)". (rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 M Cdo 6/2010 z 22.10.2010).

Vzhľadom vyššie uvedené je potrebné podľa krajského súdu poukázať na § 48 ods. 2 OSP, ktorý sa
neviaže na personálny substrát právnickej osoby, ale viaže sa na právnickú osobu ako takú, ktorá
vo výpise z obchodného registra má uvedené sídlo, do ktorého sa jej písomnosti doručujú, preto
pokiaľ doručovanú písomnosť predmetná pracovníčka žalovaného neprebrala, tak predsa okresným
súdom, následne odvolacím súdom nebolo vyhodnocované predmetné doručovanie vo väzbe na
zamestnankyňu žalovaného p. R. B. a jej vyjadrenie zo dňa 08.04.2015, (z ktorého oznámenia je
možné síce empiricky vyvodiť vedomosť žalovaného už dňa 08.04.2015 o predmetnom pojednávaní,
keďže samotná zamestnankyňa v predmetnom oznámení uviedla termín pojednávania, spisovú značku,
i súd, na ktorom malo prebiehať predmetné pojednávanie), ale primárne vo väzbe na § 48 ods. 2
OSP. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že by okresný súd postupoval v rozpore so
zákonom, ak mal za to, že boli naplnené zákonné podmienky pre aplikáciu § 48 ods. 2 OSP. Ak
potom žalovaný v odvolaní uviedol, „opakovane však dávame do pozornosti najmä tú skutočnosť, že
podľa názoru žalovaného neboli splnené procesné podmienky pre vydanie napadnutého rozhodnutia,
a to najmä pokiaľ ide podmienky pre aplikáciu zákonných ustanovení o fiktívnom doručovaní. Z
daného dôvodu preto považujeme doručenie zásielok, na ktoré sa konajúci súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia odvoláva, za právne neúčinné". Pokiaľ žalovaný v rámci odvolania poukazoval na vyjadrenie
zamestnankyne žalovaného v rovine oprávnenosti konať v mene spoločnosti Ing. Štefana Comoreka ako
predsedu predstavenstva, ktorý sa v čase doručovania zásielky mal nachádzať mimo územia Slovenskej
republiky na liečebnom pobyte, ktoré tvrdenie zostalo, tak ako odvolací súd už konštatoval len v rovine
tvrdení, tak zostalo v rovine tvrdení aj uvedenie, že jediný oprávnený preberať poštu za žalovaného bol
v rozhodnom čase len Ing. Štefan Comorek. Z odvolania žalovaného totiž nevyplýva, žiadna konkrétna
argumentácia, žiadne označenie dôkazov k tvrdeniu, že oprávneným na preberanie pošty v rozhodnom
čase bol len Ing. Štefan Comorek. Krajský súd pripomína, že „Dôkazné bremeno ohľadne určitých
skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne
dôsledky; ide o toho účastníka konania, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. (Rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 116/2012 z 12. júla 2012. Za tohto skutkového stavu
vyplývajúceho nielen z prvostupňového konania, ale tiež vo väzbe na argumentačnú a dôkaznú situáciu
v odvolacom konaní s premietnutím do skutkového stavu vyplývajúceho z celého spisového materiálu,
potom nebol priestor na to, aby odvolací súd vyhodnotil obranu žalovaného ako takú, ktorá by mala
vplyv na vecnú správnosť postupu okresného súdu v prvostupňovom konaní a následne i napadnutého
rozsudku okresného súdu.

K uvedenému sa ešte žiada podľa odvolacieho súdu dodať, že v prípade dlhodobého pobytu, resp.
znemožnenia preberania pošty za situácie, že by bolo skutočne relevantne preukázané, že na takéto
úkony bol oprávnený len Ing. Štefan Comorek, ktorá skutočnosť však zostala v konaní nepreukázanou,
bolo predsa jeho povinnosťou s vynaložením odbornej starostlivosti zabezpečiť riadny chod právnickej
osoby, pokiaľ by uvedené nebolo v jeho možnostiach, čo v konaní tiež preukázané nebolo, predsa
vždy tu bola možnosť na zastúpenie právnym zástupcom. Len pre úplnosť krajský súd uvádza, že už
„Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa
ktorej „vigilantibus iura scripta sunt" t. j. „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným,
starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné
oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je
totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením,
či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.. To platí obdobne aj o
využívaní zákonných procesných ustanovení. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 8. 11. 2011, sp. zn.
1Sžr/38/2011)

K namietanému postupu okresného súdu, krajský súd uvádza, že podľa § 125 OSP výsluch žalovaného,
ako účastníka konania, je len jedným z dôkazných prostriedkov a pokiaľ v konaní pred okresným
súdom k veci boli produkované iné dôkazy, z ktorých okresný súd ustálil dôvodnosť žalobcovho
nároku, tak ani z tejto roviny nebolo možné konštatovať, že by postupom okresného súdu došlo k
odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom. Krajský súd zdôrazňuje, že nedošlo k porušeniu ani
ústavou garantovaných práv žalovanému, ako účastníkovi súdneho konania, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Ide o právo, v danom prípade žalovaného ako účastníka konania, aby sa jeho



vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti s tým, aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom, pričom k realizovaniu tohto práva žalovaným postupom okresného
súdu, ktorý je vyhodnotený krajským súdom vyššie, boli žalovanému vytvorené podmienky. Pokiaľ toto
aj ústavou dané právo žalovaný nenaplnil, nevyužil ho, tak bol správny postup okresného súdu, ktorý
je povinný aplikovať aj § 6 OSP, a to postupovať v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak,
aby ochrana práv bola rýchla a účinná, v spojení s § 114 ods. 1 OSP, podľa ktorého je súd povinný
pripraviť pojednávanie tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní. Krajský
súd k úplnosti veci poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo
96/99, podľa ktorého právnej vety ...„výsluch účastníka konania je iba jedným z dôkazných prostriedkov.
Nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka konania nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi
možnosť konať pred súdom podľa ust. § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku".

Tiež bolo vo vzťahu k namietanému vykonaniu pojednávania okresným súdom vychádzané z § 119 ods.
1 OSP, podľa ktorého, pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť
a z § 101 ods. 1 OSP, podľa ktorého, účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania
najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že
dbajú na pokyny súdu. Ide o premietnutie ústavného práva na súdnu (a inú právnu) ochranu (čl. 46
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky); pri rozhodovaní bolo odvolacím súdom zohľadnené, že každý má
právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky).
Uvedené (ústavou zaručené) práva boli v prípade žalovaného v postupe prvostupňového súdu, vo
vzťahu k namietanému vykonaniu pojednávania 14.04.2015 dodržané, pričom bolo súčasne a rovnako
prihliadané i na práva žalobcu. Odvolací dôvod o odňatí možnosti žalovaného konať pred súdom prvého
stupňa bol z uvedených dôvodov vyhodnotený ako neopodstatnený.

Odvolací súd uvádza, že prejednaním veci v neprítomnosti žalovaného nebola porušená ani zásada
rovnosti strán v súdnom procese. Táto zásada sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných
podmienok subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02).
Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí
spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu, zaručujúcu pre každú
stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť
podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavno-právnych
princípov občianskeho súdneho procesu spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho
konania (osobitne sporového konania), ako aj iného civilného procesu, majú rovnaké procesné práva
a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo
diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia
účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný
(II. ÚS 35/02). Táto zásada, vyjadrujúca „právo na spravodlivý proces", nutnosť rovnakých „pravidiel hry",
alebo tiež „princíp rovnosti", sa premieta predovšetkým v ustanoveniach, upravujúcich vedenie konania a
priebeh dokazovania. V podstate rovnosť účastníkov v súdnom konaní, ako prirodzený dôsledok rovnosti
všetkých občanov, je upravená v § 18 OSP. Pri uplatňovaní tejto zásady rovnosti v súdnom konaní
je však nevyhnutné prihliadať nielen k právam jedného účastníka súdneho konania, v danom prípade
žalovaného ako odvolateľa, ale aj k právam žalobcu, ktorý rovnako má nárok, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov, z ktorého dôvodu nemôže v súdnom konaní dochádzať k výkonu
práv jedného z účastníkov súdneho konania na ujmu druhého účastníka súdneho konania. Pokiaľ by
v danom prípade nariadeného pojednávania 14.04.2015 okresný súd vec neprejednal v neprítomnosti
žalovaného, tak jeho postupom by došlo k zásahu do práv a oprávnených záujmov žalobcu. Ani s
ohľadom k uvedenej zásade rovnosti, vyjadrenej § 18 OSP, krajský súd nezistil, že by postupom
okresného súdu došlo k vade konania, ktorá by mala za následok nesprávne (nezákonné) rozhodnutie
vo veci. Princíp rovnosti zbraní, ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania,
vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za
podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície vis - á - vis proti jej protistrane (pozri
napr. Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí
1997-I). Okrem tejto požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na
kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky
dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami,
ktoré boli predložené, s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri Nideröst-Huber,



citované vyššie, ods. 24; a Milatová, citované vyššie, ods. 59) (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21.
marca 2012, sp.zn. 5 Cdo 16/2012).

Krajský súd v súvislosti so svojimi závermi poukazuje aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. III. ÚS 153/07, podľa ktorého ...„zmyslom procesných garancií, vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a
z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, je zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania, na ktorého sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo
strany príslušného orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh
a výsledok konania využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne
nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania. Ak procesný postup orgánu verejnej
moci objektívne poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť tieto procesné práva, no ten ich bez
dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyužil (prípadne nevyužil v plnom rozsahu), nemožno dospieť k
záveru, že došlo k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu, na rovnosť v konaní alebo na
prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie".

Pokiaľ žalovaný podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu okresného súdu, tak zo samotného
obsahu odôvodnenia nevyplýva žiadna námietka žalovaného do skutkového a právneho vyhodnotenia
veci samej okresným súdom. Krajský súd preto pripomína na tomto mieste viazanosť odvolacieho
súdu rozsahom a dôvodmi podaného odvolania cez úpravu v § 212 ods. 1 OSP. Vzhľadom na tieto
konštatovania odvolacieho súdu práve cez úpravu v § 212 ods. 2 OSP, keďže žalovaný nevzniesol
osobitne námietky v skutkovej a ani právnej rovine, sa poukazuje vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu
okresným súdom i na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp.zn. 3 Cdo 204/2009, v zmysle
ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho,
čo uviedli účastníci (§ 132 OSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné
dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov
v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska
pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov".

Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj
iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne
odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej
skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV.
ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných
súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť
identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú
k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne
napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011,
č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

Odvolací súd uvádza, že ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného
súdu v danej veci, spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom
konaní. Z úpravy § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci, na základe skutkového stavu
zisteného z vykonaných dôkazov.

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní, vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského
súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdiť, ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 OSP.



Výrok o trovách prvostupňového konania nebol odvolaním osobitne napadnutý a ako závislý výrok od
výroku v merite veci pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia vo výroku vo veci samej bol potvrdený
ako vecne správny i výrok o trovách prvostupňového konania podľa § 219 ods. 1 OSP.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 142 ods.
1, § 151 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý uskutočnil návrh na priznanie trov
odvolacieho konania v podaní zo dňa 20.08.2015 (č.l. 89 spisu), Zástupca žalobcu si uplatnil náhradu
trov konania za jeden úkon právnej služby, a to za vyjadrenie k odvolaniu žalovaného v sume 1.236,61
Eur, režijný paušál 1 x 8,39 Eur + 20 % DPH. Celkovo uplatnená náhrada trov odvolacieho konania
zástupcom žalobcu predstavovala sumu 1.494 Eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona
(zák. č. 233/1995 Z.z.).