Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Tdo/18/2017 z 6. 3. 2018
Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 6. marca 2018, sp. zn. 6Tdo/18/2017, ECLI:SK:NSSR:2018:3707010422.1
Najvyšší súd | 6Tdo/18/2017 | ECLI:SK:NSSR:2018:3707010422.1 | 2018-03-06 | Uznesenie
Oblasť práva: Trestné právo – Sloboda a ľudská dôstojnosť
Citované ustanovenia: § 382 TP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b1a8ef63-ed13-4c8c-a33f-08e5979ed8cd
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:3707010422.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Tdo/18/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3707010422
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Štefan Michálik
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:3707010422.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Štefana Michálika a sudcov
JUDr. Daniela Hudáka a JUDr. Viliama Dohňanského na neverejnom zasadnutí konanom 07. marca
2018 v trestnej veci obvineného F. G. pre pokračujúci zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm.
b) Tr. zák. a iné, o dovolaní obvineného, podanom prostredníctvom obhajcu, proti uzneseniu Krajského
súdu v Trenčíne z 13. júla 2015, sp. zn. 23 To 124/2014, podľa § 381 Tr. por., takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného F. G. sa  o d m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Obvinený F. G. bol uznaný vinným rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica, sp. zn. 1 T 187/2007,
zo dňa 16.02.2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 23 To 10/2009, zo dňa
18.06.2009 z pokračovacieho zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. v bodoch
1/, 3/, 5/, zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. v bode 4/, prečinu nebezpečného vyhrážania
podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. e) Tr. zák. v bode 6/ a zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1
Tr. zák. v bode 7/
a po povolení obnovy konania bol za to odsúdený rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica z 2.
júna 2014, sp. zn. 1 T 187/2007, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 13. júla 2015, sp.
zn. 23 To 124/2014,
podľa § 189 ods. 2, § 38 ods. 2, § 36 písm. d), § 37 písm. h), § 41 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. k úhrnnému
nepodmienečnému trestu odňatia slobody v trvaní 4 rokov, 10 mesiacov a 22 dní.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. pre výkon trestu bol obvinený zaradený do ústavu na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráženia.

Uznesenie krajského súdu 31. januára 2017 a 06. marca 2017 napadol Okresnom súde Považská
Bystrica obvinený F. G. dovolaním podaným prostredníctvom obhajkyne Mgr. Barborou Hlavatou z
dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. h), písm. i) Tr. por.
Naplnenie týchto dovolacích dôvodov vidí v tom, že za zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák.
bol uznaný vinným a odsúdený rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica z 29.04.2014 k
nepodmienečnému trestu odňatia slobody v trvaní 6 rokov. K uloženiu úhrnného trestu Okresným
súdom Považská Bystrica v konaní, sp. zn. 1 T 187/2007, nemalo dôjsť, keďže malo dôjsť k uloženiu
súhrnného trestu odňatia slobody podľa § 42 Tr. zák. za súčasného zrušenia predchádzajúceho
rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica z 29.04.2014, sp. zn. 2 T 83/2014. K spáchaniu trestných
činov, za ktoré Okresný súd Považská Bystrica 02.06.2014 ho odsúdil, došlo skôr, ako bol súdom prvého
stupňa v konaní 2 T 83/2014 vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin. Skutočnosť,
že bol v konaní 1 T 187/2007 uznaný vinným už rozsudkom prvostupňového súdu zo 16.02.2009 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne z 18.06.2009, sp. zn. 23 To 10/2009, keďže v časti
výroku o treste bol rozsudok zo 16.02.2009 zrušený uznesením Okresného súdu Považská Bystrica z
20.03.2014, sp. zn. 2 Nt 4/2014, ktorým súd povolil obnovu právoplatne skončeného trestného konania 1
T 187/2007, ako argument neobstojí a nemôže byť dôvodom pre odmietnutie použitia súhrnného trestu



podľa § 42 Tr. zák. Keďže Okresný súd Považská Bystrica rozhodoval v konaní 1 T 187/2007 o treste
za trestné činy spáchané pred vydaním rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica z 29.04.2014, sp.
zn. 2 T 83/2014, mal zvážiť uloženie súhrnného trestu podľa § 42 Tr. zák. Tento súd bol povinný na
hlavnom pojednávaní vykonať dokazovanie prečítaním podstatného obsahu spisov o predchádzajúcich
odsúdeniach, čo neurobil, aby aj negatívny záver súdu o tom, že súhrnný trest nemožno uložiť, mal oporu
vo vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní a nevychádzal len zo všeobecných odborných
znalostí a úvah súdu.
Krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní obvineného pri svojej prieskumnej povinnosti nezistil chyby, ktoré
by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. V prvom rade mal preskúmať rozsudok
Okresného súdu Považská Bystrica, sp. zn. 1 T 187/2007, ktorý bol prvýkrát vyhlásený 16.02.2009 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 23 To 10/2009, z 18.06.2009 a dospieť k záveru,
že tento rozsudok je neústavný a protizákonný a až po podaní návrhu na obnovu konania sa napravili
chyby nezákonnosti, na základe rozhodnutia Ústavného súdu SR., keďže tieto skoršie rozsudky boli
protiústavné. Z toho vyplýva, že na tieto rozsudky sa nemôže ani zákonne prihliadať ako na rozsudok
vyhlásený prvýkrát, keďže sú neústavné. Tento rozsudok sa stal zákonným až rozsudkom prvýkrát
vyhláseným 02.06.2014. Rozsudky vyhlásené 16.02.2009 a 18.06.2009 boli nálezom Ústavného súdu
SR, pri úprave tzv. asperačnej zásady, ktorej pôvodné znenie bolo v rozpore s princípmi právneho štátu.
Bol to práve štát, ktorý protiústavnosťou normy vytvoril stav, ktorý ovplyvnil rozsudok Okresného súdu
Považská Bystrica, sp. zn. 1 T 187/2007, zo 16.02.2009 ako aj Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 23
To 10/2009, z 18.06.2009 vedeného proti nemu v jeho neprospech. Tým došlo k porušeniu jednej zo
základných zásad trestného konania upravenej v ustanovení § 2 ods. 7 Tr. por. (každý má právo, aby jeho
trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná súdom). Zmena hmotnoprávnej normy po
náleze Ústavného súdu SR pri úprave tzv. asperačnej zásady, ktorej znenie bolo v rozpore s princípmi
právneho štátu, nemôže táto skutočnosť byť pripísaná v neprospech dovolateľa. Pokiaľ boli vyhlásené
rozsudky v roku 2009 za použitia tzv. asperačnej zásady, boli protiústavné a nemôže sa na ne prihliadať
ako na zákonné prvýkrát vyhlásené.
Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 386 ods. 1 Tr. por. vyslovil rozsudkom, že
právoplatným rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica z 02.06.2014, sp. zn. 1 T 187/2007, a
uznesením Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 23 To 124/2014, zo dňa 13.07.2015 bol porušený zákon
v ustanoveniach § 41 ods. 1, ods. 2, § 42 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., a to v neprospech odsúdeného. Podľa §
386 ods. 2 Tr. por. zrušil napadnuté rozhodnutia vo výroku o treste a podľa § 388 ods. 1 Tr. por. prikázal
Krajskému súdu v Trenčíne, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
Dovolanie obvineného a jeho doplnok boli doručené prokurátorovi Okresnej prokuratúry Považská
Bystrica na vedomie, ku ktorému sa vyjadril 17.03.2017. V tomto vyjadrení prokurátor poukázal na
to, že Okresný súd Považská Bystrica rozsudkom, sp. zn. 1 T 187/2007, zo 16.02.2009, v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 23 To 10/2009, z 18.06.2009, uznal obvineného F. G.
vinným z pokračovacieho zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. v bode 1., 3.
a 5., pokračovacieho zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. v bode 4., prečinu nebezpečného
vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. e) Tr. zák. v bode 6. a zločinu lúpeže podľa § 188
ods. 1 Tr. zák. v bode 7., ktoré skutky sa stali v priebehu roka 2007, za čo mu bol uložený úhrnný trest
odňatia slobody v trvaní 7 rokov, pre výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym
stupňom stráženia.
Okresný súd Považská Bystrica rozsudkom, sp. zn. 2 T 83/2014, z 29.04.2014, kedy nadobudol
právoplatnosť, uznal Obvineného F. G. vinným zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák., za čo mu
bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov, pre výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon
trestu so stredným stupňom stráženia.    Predmetný skutok sa stal 06.12.2013.
Na základe návrhu obvineného F. G. Okresný súd Považská Bystrica uznesením, sp. zn. 2 Nt 4/2014, z
20.03.2014, právoplatným toho istého dňa, povolil obnovu konania právoplatne skončeného rozsudkom
Okresného súdu Považská Bystrica, sp. zn. 1 T 187/2007, zo 16.02.2009, v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 23 To 10/2009, z 18.06.2009, a to vo výroku o treste a súčasne zrušil
výrok o treste v trvaní 7 rokov vyhlásený v uvedenom konaní ako aj ďalšie výroky, ktoré mali vo výroku o
treste svoj podklad a ďalšie rozhodnutia obsahovo naň nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej
zrušením došlo, stratili podklad.
Po povolení obnovy konania Okresný súd Považská Bystrica uskutočnil hlavné pojednávanie
02.06.2014, na ktorom vykonal dokazovanie súvisiace s výrokom o treste. Zistil, že z trestu odňatia
slobody v trvaní 7 rokov vykonal v dĺžke 4 roky, 10 mesiacov a 22 dní, pričom rozhodnutím Okresného
súdu Trenčín, sp. zn. 3 Pp 94/2012, z 13.09.2012 bol z výkonu tohto trestu podmienečne prepustený.



V čase konania hlavného pojednávania, po povolení obnovy konania, obvinený F. G. vykonával trest
odňatia slobody v trvaní 6 rokov.
Po zohľadnení všetkých kritérií majúcich význam pre uloženie druhu a výmery trestu a s prihliadnutím na
ustanovenie § 41 ods. 2 veta pred bodkočiarkou Tr. zák., v zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. PL ÚS 106/2011, z 28.11.2012, súd uložil už vyššie citovanými rozhodnutiami trest
odňatia slobody v trvaní 4 roky, 10 mesiacov a 22 dní, ktorý považoval za zákonný a spravodlivý a bol
uložený za skutky vymedzené a právne kvalifikované v bodoch 1., 3., 4., 5., a 6. rozsudkom Okresného
súdu Považská Bystrica, sp. zn. 1 T 187/2007, zo 16.02.2009, ktorým v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne, sp. zn. 23 To 10/2009, z 18.06.2009, už bola právoplatne vyslovená vina F. G. za ich
spáchanie.
Napadnutý rozsudok bol vyhlásený až po povolení obnovy konania vo výroku o treste a ako taký
bol prvýkrát vyhlásený 16.02.2009. Podmienky pre uloženie súhrnného trestu preto neboli splnené.
Obvinený F. G. v dovolaní zotrváva na argumentácii prezentovanej aj v odvolaní, s ktorou sa
nestotožňuje. Napadnuté rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu považuje za zákonné, pritom
poukázal na § 42 ods. 1 Tr. zák. a na ustanovenie § 128 ods. 6 veta prvá Tr. zák., podľa ktorého
odsúdeným sa na účely tohto zákona rozumie páchateľ, ktorý bol právoplatným rozsudkom uznaný za
vinného.
Aplikácia súhrnného trestu predstavuje pre páchateľa nepochybne priaznivejší prístup, nakoľko
namiesto uloženia samostatného trestu za každý zo spáchaných trestných činov sa mu uloží jeden
súhrnný trest, a to v rámci trestnej sadzby vzťahujúcej sa na trestný čin z nich najprísnejšie trestný.
Zmyslom ustanovenia o súhrnnom treste je zohľadniť skutočnosť, že trestné činy zbiehajúce sa
do viacčinného súbehu, za ktoré súd súhrnný trest ukladá, boli všetky spáchané pred vyhlásením
odsudzujúceho rozsudku. Páchateľ v čase ich spáchania ešte nebol vystavený výchovnému momentu,
ktorý má predstavovať uznanie jeho viny súdom, čím sa odôvodňuje miernejší postih. Ak sa však dopustí
ďalšieho trestného činu po tomto okamihu, teda po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku, je zrejmé,
že prejednanie predchádzajúcej trestnej činnosti páchateľa súdom a vyslovenie jeho viny nevyvolalo
predpokladaný efekt, teda nie je ani daný dôvod na priaznivejší prístup súdu, ale je potrebné uložiť
mu samostatný trest. Ďalší trestný čin spáchaný tým istým páchateľom v období nasledujúcom po
vyhlásení odsudzujúceho rozsudku, ktorým bol uznaný za vinného za predchádzajúci trestný čin, a ktorý
následne aj nadobudol právoplatnosť, podľa teórie trestného práva nezakladá viacčinný súbeh trestných
činov, ale recidívu. Pre ich odlíšenie je z časového hľadiska určujúce vyhlásenie prvého odsudzujúceho
rozsudku súdom prvého stupňa, a to aj v prípade, ak bol tento rozsudok v dôsledku podaného riadneho
alebo mimoriadneho opravného prostriedku zrušený, ale konanie skončilo právoplatným odsúdením
páchateľa. Tento záver je potvrdený aj ustálenou judikatúrou, napr. R 41/1968, uverejnené v Zbierke
súdnych rozhodnutí č. 8/68 str. 446, v zmysle ktorého: „Keď páchateľ spáchal ďalší trestný čin po
právoplatnosti prvého odsudzujúceho rozhodnutia súdu prvého stupňa, hoci bol tento rozsudok v
neskoršom konaní zrušený a v tej istej veci bol vyhlásený nový rozsudok, ktorému spáchanie ďalšieho
trestného činu predchádzalo, nejde o súbeh trestných činov, ale o recidívu a uloženie súhrnného trestu
nie je možné.
Z výkonu trestu odňatia slobody v trvaní 7 rokov bol obvinený 13.09.2012 podmienečne prepustený
a dňa 06.12.2013 sa dopustil ďalšieho trestného činu, za ktorý bol právoplatne odsúdený k trestu
odňatia slobody v trvaní 6 rokov. Z hmotnoprávneho hľadiska je vylúčené, aby sa tieto trestné činy mohli
posudzovať v súbehu a boli všetky pokryté jedným súhrnným trestom. Vzájomný vzťah trestných činov
obvineného spáchaných v roku 2007 k trestnému činu zo 06.12.2013 v podobe recidívy je nemenne
daný vyhlásením odsudzujúceho rozsudku zo 16.02.2009, ktorý následne aj nadobudol právoplatnosť.
Na tejto skutočnosti nič nezmenila ani obnova konania povolená vo veci, pretože bol zrušený iba výrok
o treste a výrok o vine zostal nedotknutý. Súd pri rozhodovaní o novom treste bol viazaný právoplatným
výrokom o vine, teda už bol odsúdený (§ 128 ods. 6 Tr. zák.).
Súd pred vyhlásením ostatného rozsudku vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisov, sp.
zn. 1 T 187/2007, 2 Nt 4/2014 a 2 T 83/2014. Tým mal nesporne preukázaný dátum vyhlásenia prvého
odsudzujúceho rozsudku voči obvinenému, rozsah jeho zrušenia pri obnove konania a dátum spáchania
ďalšieho trestného činu, čo sú všetky skutočnosti potrebné na posúdenie, či sa jedná o viacčinný súbeh
trestných činov alebo o recidívu, a teda či sú splnené podmienky pre aplikáciu ustanovenia o ukladaní
súhrnného trestu. Napadnuté rozhodnutie súdu je založené na skutočnostiach, ktoré boli zistené a
preukázané bez dôvodných pochybností a v dostatočnom rozsahu, rovnako považuje za správnu aj
úvahu súdu pri vyhodnocovaní dôkazov a použitie príslušných hmotnoprávnych ustanovení. Dôvody
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h), písm. i) Tr. por., na základe ktorých sa obvinený domáha zrušenia
napadnutých rozhodnutí vo výroku o treste, však nie sú splnené. V závere prokurátor preto navrhol



dovolanie postupom podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietnuť na neverejnom zasadnutí bez preskúmania
veci s konštatovaním, že dôvody dovolania nie sú splnené.
Okresný súd Považská Bystrica 31.03.2017 predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dovolanie
obvineného spolu so jeho spis, sp. zn. 1 T 187/2007.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd alebo dovolací súd) po predložení veci zistil,
že dovolanie proti napadnutému uzneseniu je prípustné (§ 566 ods. 3 Tr. por.), bolo podané oprávnenou
osobou (§ 369 ods. 2 písm. b) Tr. por.) a v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.). Dovolanie
súčasne spĺňa podmienky uvedené v § 372 ods. 1 a § 373 ods. 1 a ods. 2 Tr. por. ako aj obsahové
náležitosti uvedené v § 374 Tr. por. a nie je daný dôvod na postup súdu podľa § 382 písm. a), písm.
b), písm. d), písm. e) a písm. f) Tr. por.
Podľa § 371 ods. 1 Tr. por. dovolanie možno podať, ak
h) bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý
zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa,
i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom
použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd
nemôže skúmať a meniť.
V zmysle § 371 ods. 7 Tr. por. tohto ustanovenia dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je
prípustné.
Podľa § 385 Tr. por. dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené.

Obvinený v dovolaní v podstate namieta iba to, že mu nebol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo
vzťahu k trestu odňatia slobody uložený mu v trvaní 4 rokov, 10 mesiacov a 22 dní a trestu odňatia
slobody v trvaní 6 rokov za trestný čin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák.., hoci pre to boli splnené všetky
zákonné podmienky v zmysle § 42 Tr. zák.

Najvyšší súd v tejto súvislosti po preskúmaní poukazuje na napadnutý rozsudok okresného súdu a
uznesenie krajského súdu ako aj na vyjadrenie prokurátora, v ktorých sa správne poukazuje, že pre
uloženie súhrnného trestu odňatia slobody nebol dôvod. Z tam uvedenou argumentáciou sa dovolací súd
v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje. Odôvodnenia napadnutých rozhodnutí
logicky a v dostatočnom rozsahu preukazujú, že v danom prípade nebolo možné obvinenému uložiť
súhrnný trest odňatia slobody, ako sa toho domáha obvinený v dovolaní.

Okresný súd ako aj odvolací súd v napadnutých rozhodnutiach jednoznačne poukazujú na to, že
predchádzajúcim právoplatným rozsudkom krajského súdu ohľadne viny obvineného boli viazaní.
Rozhodovali iba o novej výmere trestu odňatia slobody. Dovolací súd pre zvýraznenie iba zdôrazňuje,
že zrušenie skoršieho rozsudku, bez ohľadu na dôvod, ktorý k zrušeniu viedol, nemá žiadny vplyv na
rozhodnutie o novom treste. Spravidla totiž k zrušeniu predchádzajúceho rozsudku dochádza z dôvodu,
že došlo k procesným alebo hmotnoprávnym chybám, ktoré bolo potrebné napraviť. Obdobne tomu bolo
aj v danom prípade, kedy na základe nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28.11.2012, sp.
zn. PL. ÚS 106/2011, bola povolená obnova konania s povinnosťou súdu rozhodnúť o novom treste
podľa pozmenenej asperačnej zásady na podklade predtým uznanej viny, ktorou boli  súdy viazané.
Nemohli totiž zmeniť túto právoplatnú právnu kvalifikáciu, nakoľko neboli k tomu oprávnení a z toho
dôvodu nemôže dôjsť k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.

Trest bolo možné uložiť iba podľa § 189 ods. 2 Tr. zák. (najprísnejšia trestná sadzba), podľa ktorého bolo
a je možné páchateľovi uložiť trest odňatia slobody od 4 rokov do 10 rokov. Z dôvodu, že súd nemohol
uložiť súhrnný trest odňatia slobody aj k výroku o treste odňatia slobody v trvaní 6 rokov, ktorý mu bol
uložený za trestný čin spáchaný po vyhlásení predchádzajúceho rozsudku (tak ako je to podrobnejšie
uvedené v napadnutých rozhodnutiach a vo vyjadrení prokurátora), bol obvinenému uložený úhrnný trest
odňatia slobody v trvaní 4 rokov, 10 mesiacov a 22 dní. Uložený druh trestu a jeho výmera je zákonný,
uložený na spodnej hranici zákonnej trestnej sadzby. Preto nie je naplnený ani dovolací dôvod podľa §
371 ods. 1 písm. h) Tr. por, ktorý obvinený, nad rámec dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
i) Tr. por. uplatnil.

Rozsah dokazovania súd vždy stanovuje vo vzťahu k predmetu veci, v danom prípade bolo jeho
povinnosťou rozhodnúť o novom treste po povolení obnovy konania. Nikdy nie je povinnosťou súdu
rozsah dokazovania stanoviť aj ku skutočnostiam, ktoré neprichádzajú do úvahy tak, ako sa toho
domáhal obvinený v podanom dovolaní. Nakoľko súdy nezistili podmienky pre ukladanie súhrnného



trestu, nebolo ich povinnosťou robiť podrobnejšie dokazovanie k obsahu spisu Okresného súdu
Považská Bystrica, sp. zn. 2 T 83/2014, postačovalo oboznámenie s obsahom tohto spisu v rozsahu,
ako to urobil tento súd.

Najvyšší súd nezistil žiadne také pochybenie, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutia zrušiť
a napraviť.

Na základe uvedeného dovolací súd zistil, že dovolanie obvineného nie je dôvodné, lebo nie sú naplnené
dovolacie dôvody, ktoré obvinený uplatnil. Na neverejnom zasadnutí v zmysle § 381 Tr. por. preto
dovolanie obvineného podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietol.
Na podklade týchto úvah Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej
časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.