{"guid": "37265d21-ab2e-4ed9-b106-b6aebbcae7e2:0fc018cf-64b4-41cb-b0bd-bf54effbe006", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8416207322.1", "spisova_znacka": "3Co/70/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/70/2019 z 30. 9. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 30. septembra 2019, sp. zn. 3Co/70/2019, ECLI:SK:KSPO:2019:8416207322.1", "identifikacne_cislo": "8416207322", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Marián Furman", "sudca_id": 1291, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-marian-furman-1291", "datum_vydania": "2019-09-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0fc018cf-64b4-41cb-b0bd-bf54effbe006", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8416207322.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2019:8416207322.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2019:8416207322.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/70/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8416207322
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8416207322.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov
senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION,
a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, právne zastúpeného: Advokátska
kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, proti
žalovanému: K. E., J.. XX. XX. XXXX, Y. G. K. H. XXX/XX, XXX XX X., o zaplatenie 924,19 eura s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok zo dňa 12. 09. 2018, č.
k. 10Csp/171/2016-70 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I.  Potvrdzuje rozsudok.

II.  Náhradu trov odvolacieho konania stranám sporu nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a
vyslovil, že náhradu trov konania stranám sporu nepriznáva.

2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil zistením, že dňa 27. 07. 2009 uzavrel
pôvodný veriteľ - Poštová banka a. s. so žalovaným zmluvu o úvere; v zmluve je uvedená výška úveru
1 000 eur, úroková sadzba 25 % ročne, dátum prvej platby 27. 08. 2009, dátum každej ďalšej platby ku
27.dňu v mesiaci, výška mesačnej splátky 48,62 eura, počet mesačných splátok úveru - 30. Ako dátum
konečnej splatnosti je v zmluve uvedený deň 27. 01. 2012. Z listiny „Aktuálny stav úveru ku dňu 01. 08.
2010“ predloženej žalobcom súd zistil, že žalovaný dňa 27. 07. 2009 vyčerpal sumu 1 000 eur, pričom z
výpisu vyplýva, že žalovaný uhradil v splátkach odo dňa 28. 08. 2009 do 27. 11. 2009 sumu spolu 147,86
eura, z čoho suma 75,81 eura bola veriteľom započítaná na úhradu istiny a zvyšok na úhradu úrokov a
poplatkov. Listom označeným ako „Výzva na splatenie úveru s príslušenstvom“ zo dňa 20. 02.  2010 (č.
l. 16 spisu) Poštová banka a. s. žalovanému oznamovala, že z dôvodu podstatného porušenia zmluvy
o úvere zo dňa 27. 07. 2009 sa úver ku dňu 20. 02. 2010 predčasne stáva splatným v celom rozsahu,
pričom súčasne vyzvala žalovaného na úhradu dlžnej sumy v celkovej výške 1 042,88 eura v lehote do
10 kalendárnych dní od doručenia výzvy. Uvedená písomnosť bola vychádzajúc z predloženého dokladu
žalovanému doručovaná na adresu jeho pobytu (č. l. 48 spisu), pričom bola vrátená odosielateľovi -
Poštovej banke a. s. ako nedoručená.

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a zhodnotení dôkazov jednotlivo a vo vzájomnej
súvislosti žalobu zamietol z dôvodu neplatného postúpenia pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu,
ktorý žalovanému úver poskytol, na žalobcu. Okrem iného uviedol, že žalobca v konaní nepreukázal
zákonné podmienky postupiteľnosti bankovej pohľadávky v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách,
konkrétne nepreukázal, že išlo o pohľadávku splatnú, nakoľko nepreukázal dodržanie zákonných



podmienok pre vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru v zmysle § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka
účinného k 20. 02. 2010, kedy malo dôjsť k vyhláseniu predčasnej splatnosti. Žalobca okrem toho
neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ ide o preukázanie jeho aktívnej vecnej legitimácie aj preto, lebo
nepredložil dôkazy na preukázanie celého radu postúpení pohľadávky voči žalovanému (predložil
len zmluvu o postúpení pohľadávky z postupcu PRO CIVITAS, s. r. o. na postupníka BENCONT
INVESTMENTS, s. r .o. a následne na žalobcu), ale vôbec nepredložil ostatné zmluvy o postúpení
pohľadávky, ktorým sporná pohľadávka mala byť postupovaná a navyše vôbec nepredložil prílohy k
zmluvám o postúpení pohľadávok či iné dôkazy, ktoré by jednoznačne identifikovali a potvrdzovali, že
tou ktorou zmluvou o postúpení pohľadávok bola skutočne postúpená aj konkrétna v konaní uplatňovaná
pohľadávka voči žalovanému.

4. Ak teda prvotné postúpenie pohľadávky banky zo zmluvy o úvere malo nastať na základe zmluvy
o postúpení pohľadávok zo dňa 15. 12. 2010 (ktorú žalobca ani nepredložil, čím  neuniesol dôkazné
bremeno; zároveň nebránilo vykonať prieskum, či vôbec k uvedenému dňu bola pohľadávka voči
žalovanému postupiteľná), pričom konečná splatnosť úveru bola až dňa 27. 01. 2012, je zrejmé,
že postúpenie pohľadávky voči žalovanému mohlo by byť platné len keby skutočne úver bol platne
predčasne zosplatnený. Uvedené ale žalobcom v konaní preukázané nebolo. V prejednávanej veci
sa jednalo o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy zo dňa 27. 07. 2009, ktoré sa malo uskutočniť v
splátkach. Preto, ak veriteľ chcel žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, bol
povinný postupovať podľa ust. § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka účinného v tom čase. Podľa tohto
zákonného ustanovenia, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá sa má vykonať v splátkach,
môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka najskôr po uplynutí 3 mesiacov
od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15
dní na uplatnenie tohto práva. Súd skonštatoval, že žalobca nepreukázal dodržanie týchto podmienok,
nepredložil súdu žiaden dôkaz, žeby veriteľ - banka preukázateľne upozornil spotrebiteľa (žalovaného)
v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie práva na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru. Žalobca
teda nepredložil a ani neoznačil žiaden dôkaz, ktorým by bolo preukázané, že veriteľ Poštová banka
a. s. skutočne upozornil žalovaného na možnosť predčasného zosplatnenia úveru, kedy sa tak malo
stať a že také upozornenie skutočne bolo žalovanému doručené (či aspoň doručované) do sféry jeho
dispozície. Podľa názoru súdu nebola v konaní preukázaná aktívna vecná legitimácia žalobcu, teda
platné postúpenie pohľadávky voči žalovanému, a preto súdu neostávalo iné len žalobu v celom rozsahu
zamietnuť. Nepreukázanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu nie je procesným nedostatkom žaloby,
ktorý by o nej bránil konať a rozhodnúť alebo ktorý by súd mal odstraňovať vyzývaním žalobcu na jej
preukázanie. Nepreukázanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcom nie je vadou žaloby, ale neunesením
dôkazného bremena potrebného pre úspech v spore. Preto, ak by súd žalobcu (v konaní zastúpeného
advokátom) vyzýval na jej preukázanie, išlo by o napomáhanie strany sporu k úspechu, čoby bolo
porušením nestrannosti súdu a rovnosti strán. Preto bolo na žalobcovi ako tvrdenému postupníkovi
pohľadávky, aby spolu so žalobou predložil dôkazy na preukázanie svojej aktívnej vecnej legitimácie v
spore, čo sa ani do momentu verejného vyhlásenia rozsudku nestalo.

5. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP.

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací
súd rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne žiadal,, aby odvolací
súd žalobe vyhovel v celom rozsahu a zaviazal žalovaného na náhradu trov konania. Odvolanie
podal z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. a), b), d), f), g), h) CSP. Namietal, že súd prvej
inštancie mal postupovať podľa § 129 CSP a žalobcu vyzvať na vyjadrenie sa k otázke aktívnej vecnej
legitimácie. Taktiež mal vytýčiť pojednávanie podľa ust. § 177 ods. 1 CSP. Ďalej namietal nesprávne
právne posúdenie veci a uviedol, že právny predchodca žalobcu zaslal žalovanému upomienku dňa
07. 01. 2010, kde ho upozornil na možnosť predčasnej splatnosti úveru, pričom právny predchodca
žalobcu vyhlásil úver za predčasne splatný až 20. 02. 2010. Je teda nepochybné, že žalobca upozornil
žalovaného v lehote nie kratšej ako 15 dní na možnosť zosplatnenia. Zároveň zdôraznil, že pokiaľ
ide o omeškanie žalovaného v rozsahu 3 mesiacov, žalovaný bol v omeškaní od novembra 2009,
pričom úver bol zosplatnený až 20. 02. 2010. Žalovaný  odo dňa uzatvorenia zmluvy o úvere, t. j. 27.
07. 2009 do dnešného dňa za obdobie takmer 10 rokov uhradil žalobcovi celkovo len sumu 147,86
eura. V tejto súvislosti zdôraznil, že ochrana spotrebiteľa je síce dôležitým faktorom spoločnosti, avšak
nemožno spotrebiteľovi poskytnúť takú ochranu, ktorá by viedla k jeho jednostrannému zvýhodňovaniu.
Spotrebiteľ by bol v takýchto prípadoch zbavený akejkoľvek zodpovednosti pred uzatvorením zmluvnej



povinnosti dôkladne navzájom zvážiť výhody a nevýhody a podľa toho rozumne konať. Neexistuje ani
vecne odôvodnený dôvod oslobodiť spotrebiteľa od povinnosti, ktoré mu ukladá zmluva s rovnocenným
partnerom, ak sa k splneniu tejto povinnosti zaviazal dobrovoľne a s vedomím ich rozsahu.

7. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z
ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

9. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil jednotlivé dôkazy, ako aj
správne právne vec posúdil. Bez právneho významu je námietka žalobcu o potrebe aplikácie ust.§ 129
ods. 1 CSP. V prípade žaloby žalobcu nešlo o podanie, z ktorého nebolo zrejmé, čoho sa týka a čo sa
ním sleduje. Za bezpredmetné považuje odvolací súd aj námietku žalobcu týkajúcu sa absencie výzvy
k predbežnému právnemu posúdeniu veci. Pokiaľ by aj súd prvej inštancie chcel vysloviť predbežný
právny názor, tento by pre neho nebol v konečnom dôsledku nijako záväzný. K odvolacej námietke
týkajúcej sa nevytýčenia pojednávania podľa ust. § 177 ods. 1 CSP, odvolací súd uvádza, že súd prvej
inštancie nemal takúto povinnosť, nakoľko išlo o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, pričom
hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšovala 1 000 eur.

10. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol
právne dôvody, pre ktoré žalobu zamietol. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekomforné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácií
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva  na spravodlivý proces (pozri uznesenie NS SR zo dňa 23.
11. 2010, sp. zn. 5Cdo/218/2010, uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 08. 06. 2006, I. ÚS 188/06).

11. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia a k ďalším odvolacím námietkam odvolací
súd uvádza nasledovné:

12. Ust. § 525 Občianskeho zákonníka určuje, ktoré pohľadávky nemožno platne postúpiť. Okrem toho
môže byť postúpenie určitých pohľadávok zakázané špeciálnymi predpismi, prípadne postúpenie môže
byť zákonom síce dovolené, ale len za určitých podmienok. Takýmto prípadom je ust. § 92 ods. 8 zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách.

13. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 8  Zákona o bankách môže byť však
iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už (I) splatnými (dospelé splátky), a to za predpokladu
predchádzajúcej (II) písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní.

14. Uvedené skutočnosti sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré
musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
6Co/119/2013). Splnenie osobitných zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky sa
vyžaduje z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom (mimo banky) už nie je zachovaná
možnosť dohľadu a dozoru Národnej banky Slovenska ako centrálnej banky.

15. Následkom postúpenia pohľadávky, ohľadne ktorej cesia podľa ust. § 525 Občianskeho zákonníka
alebo podľa špeciálnych predpisov nie je dovolená, je absolútna neplatnosť zmluvy o postúpení pre jej
rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Ak dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadne ktorej
to zákon zakazuje (alebo ohľadne ktorej postúpenie podmieňuje s plnením zákonných podmienok, ktoré
splnenie neboli), ide o cesiu neplatnú od počiatku (ex tunc) a jej neplatnosť nemožno zhojiť. Z uvedeného
dôvodu v týchto prípadoch nemožno vôbec hovoriť o platnej cesii, postupca zostáva veriteľom svojej
pohľadávky, ktorá na postupníka neprechádza pre neplatnosť zmluvy.



16. Je bez významu, že podmienky platnosti postúpenia pohľadávky sú uvedené v zákonnom predpise,
ktorý je predpisom verejného práva. Zmluva o postúpení je občianskoprávnou zmluvou, ktorú upravuje
Občiansky zákonník. Táto charakteristika zmluvy nevylučuje možnosť upraviť osobitné podmienky jej
platnosti pre špecifický okruh pohľadávok (bankové pohľadávky) v osobitnom zákone verejnoprávnej
povahy (Zákon o bankách). Pre aplikáciu ust. § 39 Občianskeho zákonníka je rozhodujúce zistenie, že
právny úkon je v rozpore so zákonom. Ust. § 39 Občianskeho zákonníka nerozlišuje, o akú triedu právnej
normy ide (normu verejného alebo súkromného práva).

17. Písomná výzva banky dlžníkovi je prvým predpokladom pre cesiu bankovej pohľadávky alebo jej
časti na inú  osobu. Žalobca však takýto dôkaz v konaní pred súdom prvej inštancie nepredložil. Aj keď
v odvolacom konaní predložil žalobca výzvu zo dňa 07. 01. 2010 (č. l. 82 spisu) na splatenie celého
úveru, ktorá mala predchádzať oznámeniu o predčasnom zosplatnení úveru zo dňa 20. 02. 2010 (č. l.
16 spisu). Žalobca nepredložil žiaden dôkaz, že výzva bola aj žalovanému skutočne doručená. Preto
je možné uzavrieť, že žalobca nepreukázal prvú podmienku kogentne stanovenú v § 92 ods. 8 Zákona
č. 483/2001 Z. z.

18. Oznámenie o mimoriadnej splatnosti úveru právneho predchodcu žalobcu - banky zo dňa 20. 02.
2010, ktoré obsahovalo výzvu na splatenie celej pohľadávky zosplatnenej ku dňu 20. 02. 2010 bolo
preukázané (podľa doručenky aj doručované žalovanému). Uvedené zosplatnenie úveru bolo správne
súdom prvej inštancie posúdené ako neplatné pre rozpor so zákonom. Žalobca v odvolacom konaní
síce predložil súdu výzvu banky datovanú dňom 07. 01. 2010 na zaplatenie omeškaného dlhu z úveru
adresovanú žalovanému, no nepreukázal, že túto výzvu naozaj žalovanému doručil, resp. aspoň odoslal.
Po tom je bez právneho účinku aj výzva na splatenie úveru s príslušenstvom obsiahnutá v oznámení zo
dňa 20. 02. 2010, ktorá vyzývala žalovaného na zaplatenie celej zosplatnenej pohľadávky, lebo táto nie
je výzvou podľa ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.

19. Za takéhoto stavu odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca
nepreukázal splnenie zákonom požadovaných predpokladov na postúpenie splatnej pohľadávky.
Zmluva o postúpení pohľadávky je preto neplatná a postupca (banka) zostáva veriteľom svojej
pohľadávky, ktorá na žalobcu  pre neplatnosť zmluvy neprešla.

20. Keďže žalobcom uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie nebolo možné
považovať za opodstatnené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej a v súvisiacom
výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

21. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
396 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalobcovi. Žalovaný si však trovy odvolacieho
konania neuplatnil, zo spisu mu žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú, a preto odvolací súd
vyslovil, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov
3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10Csp/171/2016", "guid": "0059c2bc-7be4-45cf-a26e-893e4b9e1bc8:677b40e2-f25e-43cb-a5e2-f1e5a24092df", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 2017, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e"}, {"guid": "e2802484-6d93-493f-82a9-80ec20e0ffca:29f9f70b-4804-4d38-9910-a5a4dcb02bc8", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2015:3611203208.2", "spisova_znacka": "6Co/119/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/119/2013 z 4. 5. 2015", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2015-05-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3611203208.2"}], "citovane_v": []}