{"guid": "3725bba2-d4d7-4921-a664-063e968f59b7:21cabd4d-c12a-4a74-bc0a-0792e102a279", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3812219372.1", "spisova_znacka": "17Co/484/2015", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/484/2015 z 17. 5. 2016", "citacia": "rozhodnutie Krajského súdu Trenčín z 17. mája 2016, sp. zn. 17Co/484/2015, ECLI:SK:KSTN:2016:3812219372.1", "identifikacne_cislo": "3812219372", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Renáta Topolčanská", "sudca_id": 1023, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-renata-topolcanska-1023", "datum_vydania": "2016-05-17", "forma": "Rozhodnutie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-44.odsek-2", "nazov": "§ 44 ods. 2 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-44.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-44"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1995/233#paragraf-44"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/21cabd4d-c12a-4a74-bc0a-0792e102a279", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3812219372.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3812219372.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3812219372.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/484/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219372
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3812219372.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov JUDr.
Emílie Zimovej a Mgr. Zuzany Holúbkovej v právnej veci navrhovateľa: H., s.r.o., so sídlom v T., H. ul.
č. XX, IČO: 35 807 598, právne zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: J. S., zastúpená E. J. SR, W. F. XX, T., o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza zo dňa 17. októbra 2014, č.k. 7C/223/2012 - 25, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa     p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania    n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom  súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ od odporcu domáhal
zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 1.969,77 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
393,95 Eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza a účastníkom náhradu
trov konania nepriznal. Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 7C 144/2012-7 zo dňa 25.10.2012
na spoločné konanie pod č. k. 7C 144/2012 spojil aj vec vedenú na Okresnom súde Prievidza č. k.
7C 223/2012. Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku účinného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia, ďalej ust. § 3 ods. 1 písm.
d/, § 4 ods. 1 a  § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2  zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci. Uviedol, že podľa citovaných ustanovení sa navrhovateľ domáhal
náhrady škody z titulu nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nevydaní poverenia, resp.
nevydaní rozhodnutia exekučného súdu v 15-dňovej zákonnej lehote od podania žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Z vykonaného dokazovania bolo súdom prvého stupňa zistené, že
predmetná žiadosť bola na Okresnému súdu Prievidza doručená dňa 21.01.2011, pričom Okresný súd
Prievidza dňa 28.01.2011 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. Súd prvého stupňa konštatoval, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od
1.6.2010 do 31.5.2011 lehota na vydanie poverenia neplatila, ak išlo o exekučný titul podľa § 41 ods.
2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku.  S  účinnosťou  od  1.6.2011 do citovaného  ustanovenia bola
zavedená len úprava ohľadom exekučných titulov podľa zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v
platnom znení. Novela Exekučného poriadku vykonaná zákonom č. 144/2010 Z.z. teda s účinnosťou
od 1.6.2010 vypustila zákonnú 15-dňovú lehotu na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pokiaľ
ide o exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. V zmysle § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku platného do 31.5.2011 exekučným titulom sú i vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Hoci v tomto ustanovení rozhodcovský rozsudok
za exekučný titul expressis verbis nebol ustanovený (k tomu došlo až novelou účinnou od 1.6.2011),
napriek tomu ho treba považovať za exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku
aj pred účinnosťou novely uskutočnenej zákonom č. 102/2011 Z.z.. Súd vychádzal z teologického
výkladu zákona Vložením slov „rozhodcovských súdov a“ do § 41 ods. 2 písm. d/ sa podľa dôvodovej



správy k tejto novele odstraňuje len rozporný výklad § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, či
pod vykonateľnými rozhodnutiami rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených sa rozumejú
rozhodcovské rozsudky. V zmysle uvedeného výkladu sa 15 dňová  lehota na vydanie poverenia
na daný prípad nevzťahovala z dôvodu, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok . V tomto
smere súd považoval argumentáciu navrhovateľa spočívajúcu v tom, že rozhodcovské rozsudky do
1.6.2011 nebolo možné považovať za exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku,
a teda sa na ne nevzťahovalo vyňatie lehoty na vydanie poverenia, za účelová. Navrhovateľ ani
v exekučných konaniach nikdy nespochybňoval začlenenie rozhodcovského rozsudku pod citované
ustanovenie Exekučného poriadku. Podľa názoru súdu, vychádzajúc z výslovného znenia § 44 ods.
2 Exekučného poriadku v ktoromkoľvek znení, prípadná 15-dňová lehota sa vzťahovala vždy len na
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Následne sa
osobitne upravuje situácia, keď súd takýto rozpor zistí a je povinný nie udeliť poverenia, ale rozhodnúť
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Keby bol zámer zákonodarcu pod
zákonnú 15-dňovú lehotu vsunúť obe procesné situácie, nebola by osobitne upravovaná situácia pri
zistení rozporu, napríklad exekučného titulu so zákonom. Súd prvého stupňa tak považoval za právne
významné, že žiadosť súdneho exekútora bola exekučnému súdu doručená dňa 21.01.2011 a ten o
nej rozhodol dňa 28.01.2011 tak, že žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia zamietol. Súd
tak rozhodol o 7 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia, preto nedošlo zo strany exekučného
súdu k poručeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Súd prvého stupňa mal
za to, že navrhovateľ nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu. V predmetnej veci súd
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodov uvedených
v § 45 ods. 1, ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z., a to po vykonaní materiálneho prieskumu súladu exekučného
titulu so zákonom. Navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovednostného právneho
vzťahu,  a to existenciu nesprávneho úradného postupu. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu
škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku. Navrhovateľ
nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v žalobe. Pri
uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia
práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedeného návrhu nevyplýva, pretože navrhovateľ
nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. V tejto
súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému
postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je
okolo neho s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku
podnikateľskej činnosti navrhovateľa, považuje súd jeho konanie za rozpor s dobrými mravmi, pokiaľ si
uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mu mala vzniknúť práve pri spornej
a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite a súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia
práva navrhovateľa už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za  dostačujúce a
vylučuje možnosť priznania prípadného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Podľa názoru
súdu, navrhovateľ sa snaží predmetným návrhom eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne
obchodnoprávne rozhodnutia. Súd tak dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou
súdu v namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik
ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom súdu spočívajúcim podľa neho v porušení povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, že bol nečinný, konal so zbytočnými prieťahmi, že vykonal úradný postup bez
splnenia zákonných podmienok, a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Návrh v celom
rozsahu ako nedôvodný zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods.1 O.s.p. a
nakoľko odporcovi žiadne trovy konania nevznikli, rozhodol tak, že mu náhradu trov konania nepriznal. Z
dôvodu nepreukázania základu nároku zodpovednosti odporcu za vznik škody, nebol dôvod na vydanie
medzitýmneho rozsudku, ktorý má svoje opodstatnenie len v prípade preukázaného základu nároku. S
poukazom na odôvodnenie rozsudku nebolo potrebné podať návrh na kontrolu ústavnosti § 9 zák. č.
514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2012 z dôvodu, že by mal byť v rozpore s Ústavou SR.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého
stupňa nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,



zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa §
101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať
za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdoch. Čo sa týka konečného
rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom), neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto,
že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých
súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v
exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah
a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu
vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok súdu prvého stupňa
je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je  vo výroku vecne správny. Rozhodol bez
nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého možno o odvolaní rozhodnúť
aj bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu.

Rozsudok alebo uznesenie, ktorým sa končí konanie vo veci samej možno v zmysle ust. § 205 ods. 2
O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písmenami a/ - f/ citovaného zákonného ustanovenia.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní uplatňuje dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/, f/
citovaného zákonného ustanovenia.

Odvolací súd preskúmaním zistil, že dôvody odvolania, uplatnené navrhovateľom nie sú dané.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je daný v prípade, ak v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p..

Za takúto vadu považuje navrhovateľ predovšetkým tú skutočnosť, že mu ako účastníkovi konania bola
odňatá možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).



Zo spisu však vyplýva, že súd prvého stupňa určil  termín pojednávania na 17.10.2014 pričom
predvolanie bolo doručené navrhovateľovi 30.09.2014. Navrhovateľ sa na pojednávanie nedostavil,
pričom svoju neúčasť náležite  neospravedlnil.

Súd prvého stupňa  neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 02.11.2012 pod sp.zn. 4NcC/613/2012-19, kedy krajský súd rozhodol, že
sudkyňa Okresného súdu Prievidza JUDr. Danka Lauková nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania
veci. O tvrdení navrhovateľa, že v takýchto prípadoch rozhodoval vylúčený sudca, už bolo rozhodnuté
Najvyšším súdom vo viacerých rozhodnutiach, napr. v uznesení zo dňa 31. mája 2010 v konaní sp.zn.
3NcC/14/2010, z ktorého vyplynulo, že dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá samotná skutočnosť, že
sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva
súdnictvo a Najvyšší súd aj v konaní 3Cdo 102/2013 konštatoval, že dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý podľa tvrdenia navrhovateľa svojím
nesprávnym úradným postupom v inej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú
ujmu v zmysle zákona č. 514/2013. Samotnú okolnosť, že navrhovateľ aj po rozhodnutí nadriadeného
súdu                         o nezaujatosti vec prejednávajúceho sudcu považoval tohto za zaujatého
a odmietal sa zúčastniť pojednávania, nemožno akceptovať ako dôvod pre odročenie pojednávania,
pretože otázka zaujatosti sudcu bola vyriešená postupom stanoveným Občianskym súdnym poriadkom
a nepredstavovala preto pre súd prvého stupňa prekážku pojednávania a rozhodovania  vo veci.

K odňatiu možnosti konať pred súdom nedošlo ani v odvolaní namietanom neumožnení reagovať na
vyjadrenie protistrany, oboznámiť sa s vykonanými dôkazmi, vyjadriť sa k dôkazom, navrhovať ďalšie
dôkazy a všeobecne porušením práva                               na kontradiktórny proces. Súd
prvého stupňa totiž nariadením pojednávania umožnil navrhovateľovi realizáciu viacerých práv, ktorých
porušenie navrhovateľ namieta. Pokiaľ sa navrhovateľ pojednávania nezúčastnil bez toho, aby na jeho
strane bol pre neúčasť daný dôležitý dôvod, nie je realizácia procesných práv navrhovateľa, ktorú
umožňuje práve pojednávanie, pochybením súdu prvého stupňa, ale iba dôsledkom konania samotného
navrhovateľa.

Nariadením  pojednávania s riadnym poučením podľa § 120 ods. 4 O.s.p. súd prvého stupňa vytvoril
navrhovateľovi možnosť uplatniť právo na kontradiktórny proces v plnom rozsahu, a preto neobstoja
jeho námietky uvádzané v odvolaní o tom, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam protistrany, k
dôkazom a sám navrhovať dôkazy. Navrhovateľ bez ospravedlniteľného dôvodu túto možnosť nevyužil,
keď sa pojednávania nezúčastnil bez toho, aby mal na to dôležité dôvody. Pokiaľ za tejto situácie
nenavrhol  pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania ďalšie dôkazy, ostali neskoršie dôkazné
návrhy v odvolacom konaní prípustné iba za podmienok podľa § 205 písm. a/ ods. 1 O.s.p., ktoré však
naplnené neboli. Pre vykonanie dôkazu znaleckým posudkom v odvolacom konaní, tak ako ho navrhoval
navrhovateľ preto neboli splnené procesné podmienky.

Pokiaľ sa jedná o znalecký posudok na výšku škody, tak takýto dôkaz treba považovať za nadbytočný,
pretože v prípade nepreukázania nesprávneho úradného postupu, ako jednej   zo základných podmienok
vzniku škody je otázka výšky škody bezpredmetná.

Navrhovateľ nedôvodne namieta porušenie svojich procesných práv v súvislosti s tým, že sa vo veci
neuskutočnilo ústne pojednávanie, pričom nebolo možné rozhodnúť                          bez nariadenia
pojednávania. Zrejme ušlo pozornosti navrhovateľa, že v danom prípade nešlo o takýto prípad,  súd
prvého stupňa nerozhodoval bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 115a O.s.p., ale riadne nariadil
pojednávanie podľa § 114 O.s.p..

Rovnako po preskúmaní veci odvolací súd sa nestotožňuje s názorom navrhovateľa                  o tom,
že by odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňalo požiadavky stanovené ustanovením § 157 ods.
2 O.s.p., najmä, že by súd prvého stupňa riadne nezdôvodnil, prečo rozhodnutie o žiadosti o udelenie
poverenia nepredstavuje nesprávny úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch konaní.



Z odôvodnenia napadnutého rozsudku naopak vyplýva, že súd prvého stupňa sa veľmi podrobne
zaoberal časovou následnosťou jednotlivých úkonov v exekučnej veci, kde bol oprávnený navrhovateľ a
zistil, že o žiadosti o udelenia poverenia súd rozhodol 7 dní po jej doručení, teda porušenie zákonnej 15-
dňovej lehoty je z tohto dôvodu bezpredmetné namietať. Navrhovateľ tak neuniesol dôkazné bremeno
svojich tvrdení a v danom prípade nemožno konštatovať žiadny nesprávny úradný postup.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je daný v prípade, ak súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností.

Z odvolania nie je zrejmé, o ktoré nevykonané dôkazy, ktoré by boli v priebehu prvostupňového konania
navrhované a súdom prvého stupňa nevykonané, sa jedná, pričom  zo spisu takýto dôkazný návrh
navrhovateľa nevyplýva.

Dôvod na odvolanie podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. preto nemožno považovať za opodstatnený.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci) je daný v prípade nesprávnej aplikácie a výkladu právnej normy,
prípadne použitia právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.
Navrhovateľ vo svojom odvolaní konkrétne neuvádza, ktoré ustanovenie, najmä hmotnoprávneho
predpisu, a to zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov malo byť súdom prvého stupňa
nesprávne vyložené, prípadne aplikované. Odvolací súd v rámci svojej  prieskumnej činnosti nezistil,
že by súd prvého stupňa nesprávne vyložil príslušné ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, prípadne,  že by na zistený skutkový stav ustanovenia tohto zákona
nesprávne aplikoval.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je daný v prípade nesprávneho postupu
súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada
na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové
zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na
závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu
vo vykonanom dokazovaní sa považuje taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá
postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p., podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné
vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré                        z
vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo,
prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo
vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z
prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo
vieryhodnosti je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ustanoveniam § 133 - § 135
O.s.p.  Odvolacím dôvodom podľa citovaného ustanovenia teda možno napadnúť výsledok činnosti
súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu
súd dospel. Ak nie je teda možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je ani dôvod na
polemizovanie                 s jeho skutkovými závermi.

Z uvedených dôvodov boli vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným predpokladom vzniku uplatnených
nárokov správne skutkové aj právne závery súdu prvého stupňa a vzhľadom na neexistenciu ním
tvrdených predpokladov zodpovednosti za uplatnenú škodu a nemajetkovú ujmu bolo napadnuté
rozhodnutie správne, a preto krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219
ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1                              v
spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p., keď úspešnému odporcovi trovy odvolacieho konania nevznikli.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie   n i e   j e   p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7C/223/2012", "guid": "b0599d41-25cd-4990-b68d-843e47069f23:6e49e962-3a18-49b6-8fb8-718b486f8db9", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}