{"guid": "371e6ef4-2aed-4db4-aded-9cad41e022bb:baa9ed7d-80e9-4ee7-b6a0-3904b1f303dd", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2013:2104899688.1", "spisova_znacka": "5CoE/229/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 5CoE/229/2012 z 28. 4. 2013", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trnava z 28. apríla 2013, sp. zn. 5CoE/229/2012, ECLI:SK:KSTT:2013:2104899688.1", "identifikacne_cislo": "2104899688", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Táňa Rapčanová", "sudca_id": 1300, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-tana-rapcanova-1300", "datum_vydania": "2013-04-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/223/#paragraf-57.odsek-1.pismeno-g", "nazov": "§ 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 223/1995 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/223/#paragraf-57.odsek-1.pismeno-g", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/223-1995/paragraf-57"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-45.odsek-1", "nazov": "§ 45 ods. 1 ZRK", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-45.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/244-2002/paragraf-45"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-45.odsek-2", "nazov": "§ 45 ods. 2 ZRK", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-45.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/244-2002/paragraf-45"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53.odsek-1", "nazov": "§ 53 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-53"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1995/223#paragraf-57", "/SK/ZZ/2002/244#paragraf-45", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-53", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/baa9ed7d-80e9-4ee7-b6a0-3904b1f303dd", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2104899688.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2013:2104899688.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2013:2104899688.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5CoE/229/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2104899688
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Vladimír Vlček
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2104899688.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti
povinnému: N. K., nar. X.X.XXXX, naposledy bytom U. č. XXX/XX, U., t. č. na neznámom mieste, v
konaní zastúpený súdom ustanoveným opatrovníkom: Mgr. T. X., zamestnankyňou Okresného súdu
Piešťany za účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Bratislava, Záhradnícka
60, o vymoženie 1.075,48 Eur s príslušenstvom, o zastavení exekúcie, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Trnava, č. k. 11Er/146/2004-39 zo dňa 26. marca 2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania   z a m i e t a .

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Okresný súd Trnava (ďalej len „súd prvého stupňa“) exekúciu  zastavil.

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil Predmetná exekúcia prebiehala
na základe exekučného titulu - notárskej zápisnice Notárskeho úradu JUDr. Jarmily Kováčovej so sídlom
V Bratislave, č. k. N 1247/2004, NZ 62990/2004,  zo dňa 6.8.2004. Súd prvého stupňa následne zistil,
že notárska zápisnica obsahuje vyhlásenie povinného o uznaní právneho záväzku a súhlas s exekúciou
podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktoré v mene povinného učinil advokát Mgr. Tomáš Kušnír,
ktorý bol povinným priamo v úverovej zmluve splnomocnený v jeho mene spísať notársku zápisnicu ako
exekučný titul.  Svoje rozhodnutie o zastavení exekúcie súd prvého stupňa odôvodnil ustanoveniami
§ 41 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. a)  Exekučného poriadku, § 1 ods. 1 a 2, § 22, § § 31 Občianskeho
zákonníka, § 2, § 323 ods. 1  Obchodného zákonníka, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky (II. ÚS 498/2010 zo dňa 25.11.2010, III. ÚS 329/2010 zo
dňa 21.9.2010, III. ÚS 294/2010 zo dňa 25.10.2010)   a vecne potom tým, že splnomocnenie, ktorým
povinný splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice a uznanie jeho
záväzku súd prvého stupňa považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku v neprospech spotrebiteľa.
Splnomocnenie si spotrebiteľ osobitne nevyjednal, nemal možnosť zvoliť si inú osobu ako svojho
zástupcu, avšak vzhľadom na jej súčasť s ostatnými štandardnými podmienkami nemal na výber.
Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým zmluvným podmienkam. Keďže
splnomocnenie advokáta Mgr. Tomáša Kušníra bolo podľa názoru súdu prvého stupňa založené na
absolútne neplatnom právnom úkone, súd prvého stupňa po preskúmaní exekučného titulu dospel k
záveru, že tento bol vydaný v rozpore so zákonom, a preto exekučné konanie zastavil.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že v predmetnej exekučnej veci primárny právny vzťah medzi
účastníkmi vznikol na základe Zmluvy o úvere č. 1460040 uzatvorenej dňa 20.1.2004  (ďalej len „Zmluva



o úvere“), ktorú povinný riadne a včas neplnil. V predmetnej zmluve povinný pre prípad neplnenia si
zmluvných podmienok (a to najmä nesplatenia úveru a jeho príslušenstva) splnomocnil  advokáta Mgr.
Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v jeho mene uznal
záväzok  vyplývajúci zo Zmluvy o úvere tak, aby sa predmetná notárska zápisnica stala vykonateľným
titulom pre súdny výkon rozhodnutia.  Takáto notárska zápisnica mala teda obsahovať aj údaj o skutočnej
časti nesplateného záväzku zo Zmluvy úvere (t.j. dosial neznámu čiastku, o ktorej ani nebolo známe,
či v budúcnosti vznikne) a súhlas povinného s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice. Tunajší súd
dospel k záveru, že splnomocnenie udelené povinným Splnomocnencovi priamo v Zmluve o úvere je
neplatné, a to z nasledovných dôvodov:Toto splnomocnenie na uznanie dlhu bolo povinným udelené
Splnomocnencovi ešte v čase, keď ich dlh z omeškania neexistoval, t.j. povinný sa vopred vzdal svojho
práva na uznanie či neuznanie dlhu v čase, keď ešte nemal vedomosť o jeho prípadnom vzniku ani o
jeho výške, takže toto splnomocnenie bolo neurčité a všeobecné. Povinnému bolo podľa názoru súdu
prvého stupňa  totiž odňaté právo namietať výšku uznaného dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok
v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše nemožno ani predpokladať, či vôbec určité
právne významné okolnosti vôbec v budúcnosti nastanú. Takéto splnomocnenie nemôže byť podľa
názoru súdu prvého stupňa platné, pretože nie je z neho možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré
z neho Splnomocnencovi vyplývajú a následne posúdiť, či konal Splnomocnenec v mene splnomocniteľa
v medziach udeleného oprávnenia, či tým vznikli práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi alebo či
Splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva. Naopak, splnomocnenie je
koncipované tak, že vytvára veľmi široký priestor pre konanie a právne úkony Splnomocnenca. Prílišná
všeobecnosť a nejasnosť predmetného splnomocnenia je daná i príliš širokým rozsahom a neurčitým
vymedzením oprávnenia Splnomocnenca na všetky právne úkony, ktoré bude potrebné vykonať za
účelom uzatvorenia príslušnej zmluvy, ktorou sa zabezpečí pohľadávka oprávneného vyplývajúca zo
Zmluvy o úvere. Všeobecné a neobmedzené zastúpenie osobou by mohlo byť v zmysle zákona
akceptovateľné v prípade zastúpenia advokátom v zmysle § 25 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,
čo však v žiadnom prípade nemožno aplikovať na daný prípad, a to najmä z dôvodu rozporu záujmov, t.j.
zjavnej skutočnosti, že Splnomocnenec  nemal v zmysle Zmluvy o úvere konať v záujme povinného, skôr
naopak, jeho zastúpením sa malo zabezpečiť silnejšie postavenie oprávneného ako veriteľa a okamžitá
vymožiteľnosť jeho pohľadávky bez toho, aby sa o tom povinný čo i len dozvedel. Súd prvého stupňa
vyslovil záver, že  pri inštitúte takej právnej sily ako je notárska zápisnica v zmysle § 41 ods. 2 písm.
c) Exekučného poriadku je nutné bezpodmienečne zaistiť taký právny stav, pri ktorom je nepochybné,
že s uznaním dlhu povinný/dlžník naozaj súhlasil a bol si vedomý všetkých právnych následkov s tým
spojených.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, plnomocenstvo udelené Splnomocnencovi zjavne nerešpektuje
zákonnú podmienku uvedenú v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej zastupovať iného
nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, je
zrejmé, že v tomto prípade Splnomocnenec v skutočnosti nehájil záujmy povinného, ktorý ho na uznanie
dlhu splnomocnil, ale oprávneného. Uznanie dlhu formou notárskej zápisnice je totiž jednoznačne
zabezpečujúcim inštitútom pre oprávneného, pričom jeho  postavenie ako veriteľa je jeho spísaním
zjavne posilnené na úkor povinného - dlžníka, ktorý týmto právnym úkonom stráca možnosť dovolať sa
svojich práv na súde, naopak, veriteľ môže ihneď pristúpiť k uplatneniu svojich práv prostredníctvom
exekúcie, aj keby nebola v skutočnosti opodstatnená.  Taktiež podľa názoru súdu prvého stupňa  bola
samotná Zmluva o úvere uzatvorená v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, plnomocenstvo v
nej obsiahnuté je nutné posúdiť aj so zreteľom na ustanovenia Obchodného zákonníka. Pri zohľadnení
príslušných ustanovení Obchodného zákonníka súd jednoznačne dospel k záveru, že predmetné
plnomocenstvo nespĺňa dokonca ani požiadavku v zmysle § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, v
zmysle ktorého môže byť uznaný iba v čase uznania existujúci určitý, čo do výšky, záväzok, pričom v čase
udelenia splnomocnenia povinným nebolo a ani nemohlo byť jasné, či v budúcnosti povinnému z tohto
úveru vznikne dlh a v akej výške (II. ÚS 498/2010). V súlade s vyššie uvedeným, a to najmä z dôvodu
absolútnej neplatnosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. jej nespôsobilosti a nepoužiteľnosti
ako exekučného titulu v exekučnom konaní, súd prvého stupňa exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. a)
Exekučného poriadku zastavuje, nakoľko súd prvého stupňa totiž dospel k záveru, že exekučné konanie
sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným.

Oprávnený sa podaným odvolaním domáhal zrušenia napadnutého uznesenia a následného vrátenia
veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.



V podrobných dôvodoch odvolania okrem iného namietal, že prvostupňový súd rozhodol nad rámec
zverenej právomoci mu zákonom ( ust. § 205 ods. 2 písm. b) zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, ďalej len „ OSP“), že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný
( ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods.1 písm. e) OSP), ďalej preto, že súd svojim postupom
odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom( ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods.1 písm.
d) OSP), že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a tiež z toho
dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci( ust. §
205 ods. 2 písm. f) OSP). Uviedol, že všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti
prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 36 zákona č. 323/1992 Zb. o
notároch a notárskej činnosti, pričom ak všeobecný súd koná v pozícii exekučného súdu tak, že sám
vykoná činnosť smerujúcu k uskutočneniu úkonu inak náležiacemu notárovi, uskutočňuje činnosť, ktorá
mu neprináleží. Exekučný súd totiž nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej zápisnice,
ktorá je exekučným titulom. Ďalej uviedol, že exekučný súd konal pri revízii notárskej činnosti mimo
rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení
účastníkov notárskeho úkonu úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom
štáte spojené s exekučnou vecou ( princíp legality, zákaz diskriminácie, právo na súdnu ochranu, princíp
rovnosti zbraní atď). Exekučný súd tiež nevykonal dokazovanie, dôsledne teda  nezisťoval skutkový stav
veci, čím bola účastníkom konania odňatá možnosť konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá
spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. V závere odvolania, po podrobnom prieskume exekučného
titulu ako i udeleného plnomocenstva uviedol, že súd môže podľa ust. §44 ods. 2 Exekučného poriadku
vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou
interpretáciou ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku len v spojení s revíziou práve podaného návrhu
na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Ak exekučný súd uskutočňuje revíziu exekučného titulu po
tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v právny poriadok, čím taktiež porušuje základné práva účastníkov exekučného konania (najmä
právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivý súdny proces, právo vlastniť majetok, právo na pokojné
užívanie majetku). Vzhľadom na tieto a ostatné veľmi podrobné dôvody odvolania považuje oprávnený
rozhodnutie súdu o zastavení exekúcie za nezákonné a preto žiada, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

V priebehu odvolacieho konania, skôr ako odvolací súd o podanom odvolaní rozhodol, oprávnený
doručil prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109
ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP) a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU,
pričom doplnil právnu argumentáciu k podanému odvolaniu. K odvolaciemu dôvodu, že rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia poukázal i na najnovší vývoj
rozhodovacej činnosti Ústavného súdu v konaní o ústavných sťažnostiach, ktorých predmetom je
porušenie základných práv a slobôd. Z konkrétneho rozhodnutia Ústavného súdu SR v obdobnej veci
totiž vyplýva, že podstatou preskúmavania notárskej zápisnice súdom spočíva v materiálnej a formálnej
stránky tohto exekučného titulu ( teda jej vykonateľnosť spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice
v zmysle § 47 Notárskeho poriadku- materiálna stránka pritom vyplýva z § 41 ods. 2 Exekučného
poriadku a jej vykonateľnosť je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti), pričom
žiadne ďalšie podmienky formálnej ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného
poriadku nemožno vyvodiť. Ústavný súd preto nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska
hmotného práva , pretože je to nad rámec preskúmavania formálnej ani materiálnej vykonateľnosti
exekučného titulu, pričom súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavania len vtedy, ak by to bolo
v zákone výslovne uvedené. Ďalej vyslovil názor, že v čase uzavretia predmetnej notárskej zápisnice
zákon umožňoval a aproboval notársku zápisnice, ktorá vznikla z právneho úkonu, predmetom ktorého
bolo poskytnutie peňažných prostriedkov a umožňovalo jej exekúciu. Ďalej tvrdil, že predmetným
dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky, resp. oprávnenému nevznikli
žiadne nové práva  či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol natretiu osobu
oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie
je oprávnený, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu
oproti stavu, kedy plnomocenstvo nebolo dojednané vôbec. Navyše v prípade, ak by povinný zmenil
názor a chcel by zamedziť tomu, aby zástupca v jeho mene spísal notársku zápisnicu podľa ním
udeleného plnomocenstva, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle ustanovenia § 33b  ods.1 písm. b)
OZ kedykoľvek odvolať. Z tohto dôvodu nemožno preto udelenie plnomocenstva tretej osobe považovať



za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach v jeho neprospech. Ďalej uviedol , že podoba a legislatívne zakotvenia neprijateľných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách a spôsob posudzovania ich uplatnenia podľa § 53 ods.1 OZ
pramení z právnej úpravy , ktorá nemá svoj pôvod v slovenskom právnom poriadku, ale v práve
Európskej únie. Konkrétne piata hlava prvej časti Občianskeho zákonníka označená ako „ spotrebiteľské
zmluvy“, vychádza najmä zo smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách. Podľa odvolateľa súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami
uvedenými v predmetnej smernici a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za
neprijateľnú podmienku zmluvy o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým
dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“
v kontexte tohto sporu Súdny dvor EÚ.S poukazom na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru
zdôraznil, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek
štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa
záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo
právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii všeobecnými
súdmi Slovenskej republiky. Odvolateľ je teda toho názoru, že v danom prípade je potrebné požiadať
súdny dvor EÚ o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu
„neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte Smernice rady 93/13/EHS. S poukazom na uvedené potom
oprávnený žiadal, aby súd na základe § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
rozhodol nasledovne:

„ Konanie sa prešuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátnej súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania (§ 201, 204 OSP proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202
OSP, § 58 ods. 3 Exekučného poriadku - odvolanie proti uzneseniu vydanému súdnym úradníkom podľa
§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (§ 212
OSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP), a dospel k záveru, že uznesenie
súdu prvého stupňa je vecne správne. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov
3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.).

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia a spisového materiálu dospel k záveru, že súd
prvého stupňa v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a zastavenia exekúcie zistil v potrebnom
rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite v tomto smere odôvodnil.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku súd exekúciu zastaví,  ak sa  začala a rozhodnutie
sa dosiaľ nestalo vykonateľným,



Podľa 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku súd exekúciu zastaví exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Závery súdu prvého stupňa o tom, prečo bolo potrebné exekúciu zastaviť, sú právne odôvodnené. Z
dôvodu potreby vyporiadania sa aj s  odvolacími námietkami oprávneného a pre úplnosť odvolací súd
považuje za potrebné doplniť (§ 219 ods. 2 OSP in fine) ešte nasledovné :

Z obsahu notárskej zápisnice, ktorá má byť exekučným titulom, vyplýva, že je v nej obsiahnuté
vyhlásenie dlžníka o uznaní záväzku, pričom v mene dlžníka konal advokát Mgr. Tomáš Kušnír), ktorý bol
splnomocnený povinným v zmluve o úvere medzi dlžníkom a veriteľom. V notárskej zápisnici sa uvádza,
že veriteľ -oprávnený uzavrel dňa 20.1.2004 zmluvu o úvere č. 1460040 s dlžníkom - povinným. Dňa
20.1.2004 dlžník (povinný), zastúpený Mgr. Tomášom Kušnírom, vyhlásil, že uznáva dlh voči veriteľovi
(oprávnenému) v celkovej výške 10.743,- Sk v plnom rozsahu, čo do základu aj do výšky, dlh splatí do
3.8.2004, a v prípade neuhradenia dlhu súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v § 63 Exekučného
poriadku alebo so súdnym výkonom rozhodnutia podľa § 258 OSP, s tým aby táto notárska zápisnica
bola použitá ako exekučný titul.

Osobitným exekučným titulom v sústave iných exekučných titulov je notárska zápisnica, v procese
uzatvárania ktorej musia byť prísne dodržané všetky formálne náležitosti, aby z hľadiska uvedeného
mohla spĺňať materiálne predpoklady vykonateľnosti. Notárska zápisnica má v tomto prípade charakter
zápisnice o právnom úkone, je v nej obsiahnutá dohoda povinnej osoby s oprávneným o splnení
záväzku a veriteľ môže na základe takejto notárskej zápisnice viesť exekúciu bez predchádzajúceho
vyhľadávacieho súdneho konania.

Predpokladom materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice sú označenie oprávnenej osoby, právny
záväzok, právny dôvod (teda označenie právneho úkonu alebo inej právnej skutočnosti, na základe
ktorých záväzok vznikol, napríklad uvedenie zmluvy, ak ide o zmluvný záväzok), predmet a čas
plnenia a prítomnosť a riadne označenie povinnej osoby, ktorá s vykonateľnosťou výslovne súhlasí.
Obsahom notárskej zápisnice je teda osvedčenie notára, že dlžník dal súhlas s vykonateľnosťou
určitého záväzku. Notár nie je oprávnený v súvislosti so spisovaním notárskej zápisnice preskúmavať, či
právny dôvod daný hmotným právom skutočne existuje. Súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu. Tento prejav vôle povinného robí
z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej
obsahu. Ak podstatou tohto prejavu je vyjadrenie povinného, že súhlasí s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice, jej vykonateľnosť je jeho základným účelom a cieľom, obdobne ako účelom a cieľom
každého občianskoprávneho súdneho konania je zavŕšiť vzniknutý spor právoplatným a vykonateľným
rozhodnutím súdu.

Notárska zápisnica s obsiahnutým súhlasom povinnej osoby s vykonateľnosťou má len formálny
charakter, pretože obsahuje také náležitosti, ktoré sú potrebné k tomu, aby bol ako titul pre súdny výkon
rozhodnutia vykonateľný; notár ju spíše na základe dohody oprávnenej a povinnej osoby bez toho, aby
bol oprávnený skúmať jej podklad v hmotnom práve, a na základe vyhlásenia povinnej osoby, ktorým
súhlasí s jeho vykonateľnosťou. Notárska zápisnica so súhlasom s vykonateľnosťou nie je samostatným
zaväzovacím dôvodom a ani sa ním nezakladá domnienka o existencii dlhu v dobe jeho spísania.
Pre nariadenie výkonu rozhodnutia podľa takejto zápisnice je podstatné, či obsahuje všetky náležitosti
ustanovené pre jej vykonateľnosť. Exekučný poriadok v ust.  § 41 ods. 2 písm. c) výslovne uvádza, že
notárska zápisnica je exekučným titulom, ak povinná osoba v nej s vykonateľnosťou súhlasila.

Zo zmluvy o úvere zo dňa 20.1.2004 medzi veriteľom a dlžníkom vyplýva, že priamo v tejto zmluve, ktorá
má charakter formulárovej zmluvy, a teda v jej predtlači je priamo obsiahnuté splnomocnenie, ktorým
dlžník splnomocňuje  Mgr. Tomáša Kušníra, advokáta so sídlom Údernícka 5, Bratislava   aby v jeho
mene spísal notársku zápisnicu ako exekučný titul, t.j. aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru



tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom pre súdny výkon rozhodnutia,
resp. pre exekúciu, na celý jeho majetok, do výšky vzniknutej pohľadávky (resp. jej zostatku v prípade
čiastočného splatenia dlhu) a jej príslušenstva.

Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na
právny úkon, o ktorý ide, ani ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že  prepojenie medzi Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorý mal na základe
plnomocenstva zastupovať dlžníka (povinného) pri spísaní notárskej zápisnice, a oprávneného (veriteľa
v danom zmluvnom vzťahu) je zjavné. Nielenže Mgr. Tomáš Kušnír bol vopred zvolený oprávneným ako
zástupca pre povinného, nakoľko jeho meno bolo súčasťou predtlačeného formulára úverovej zmluvy,
a stávalo sa tak opakovane, ale Mgr. Tomáš Kušnír zastupoval a obhajoval aj záujmy oprávneného v
exekučných konaniach týkajúcich sa vymoženia pohľadávok od úverových dlžníkov.

Je zrejmé, že oprávnený uviedol advokáta Mgr. Tomáša Kušnír ako zástupcu povinného do zmluvy
za účelom bezproblémového získania exekučného titulu v podobe notárskej zápisnice. Je vysoko
pravdepodobné, že vzhľadom na formulárový charakter zmluvy, písaný neprehľadne malými písmenami,
povinný pri uzatváraní zmluvy ani netušil, že niekoho splnomocnil na spísanie notárskej zápisnice, ktorá
je bez ďalšieho exekučným titulom. Takéto konanie bolo zo strany oprávneného v rozpore s dobrými
mravmi a zo strany zástupcu Mgr. Tomáša Kušníra v rozpore so zákonom o advokácii.  Mgr. Tomáš
Kušnír bol za obdobné správanie zo strany stavovskej komory disciplinárne potrestaný - bolo mu uložené
verejnému napomenutiu (Bulletin SAK č. 7-8/2009, str. 56).  Neprijateľné je udelenie plnej moci priamo
oprávnenému, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami povinného (obdobne rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky (nález I. ÚS 5/2000 z 13. 7. 2000) a Najvyššieho súdu Českej republiky
(21Cdo 267/2000 z 10. 10. 2000).

V tejto súvislosti je potrebné poukázať i na uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 183/2011-16,
ktorým odmietol ako zjavne neopodstatnené sťažnosti oprávneného v obdobných prípadoch (oprávnený
namietal porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie v exekučných konaniach, v ktorých boli
exekúcie vyhlásené za neprípustné a zastavené, pričom exekučným titulom bola notárska zápisnica
spísaná zástupcom povinného splnomocneným na takýto úkon priamo vo formulárovej úverovej
zmluve). V tomto uznesení ďalej konštatuje, že jedným z predpokladov vedenia exekučného konania
je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať, a preto je podľa
názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci
z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska
formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie
exekučného konania. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu
(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu
(§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih (čas), kedy tak má
alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný
súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na
ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto
konania.

Z charakteru zmluvy medzi oprávneným a povinným a priamo v nej obsiahnutým plnomocenstvom
je zjavné, že osoba splnomocnenca je osobou vystupujúcou v prospech oprávneného. Odvolací súd
považuje notársku zápisnicu za nulitný akt  z dôvodu nedostatku plnej moci na strane povinného pri
spisovaní notárskej zápisnice a pri vyslovení súhlasu s jej vykonateľnosťou.

S poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo potom už nadbytočným
zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných
podmienok, resp. ďalších náležitostí predmetnej notárskej zápisnice.



Odvolací súd v tejto súvislosti  poznamenáva, že  v predmetnej veci súd prvého stupňa postupoval
správne, keď predmetnú exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku;  pričom
však poznamenáva, že predmetnú exekúciu bolo potrebné zastaviť nielen z dôvodu podľa ustanovenia
§ 57 ods. 1 písm. a)  Exekučného poriadku ale aj z dôvodu, ktorý je uvedený v § 57 ods. 1 písm. g)
Exekučného poriadku.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne
správne podľa ust. § 219 ods. 1 OSP  potvrdil.

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho
a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady
ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že
všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom
takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje
ustanovenie zákona  Slovenskej republiky, do ktorého boli transportované úniové právne normy, alebo
ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to
považuje a potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná a to i bez ohľadu na to, či to účastníci konania
vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale
s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob
výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam
ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade
práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora
mu poskytuje dostatok informácií.

Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).



Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom  v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je
možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý
má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky
vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej
z tejto zmluvy? Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ v
prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok nakoľko je zrejmé, že v danom
prípade advokát ( resp. advokátsky koncipient) zastupoval dlžníka pri uzatváraní záväzku z úveru
v notárskej zápisnici neplatne, čím  nebola splnená zákonná podmienka v zmysle cit. § 41 ods. 2
Exekučného poriadku predpisujúceho povinný obsah notárskych zápisníc ako podmienky pre uznanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu ( tak ako sa bližšie uvádza vo vyššie citovaných dôvodoch) .  Z
uvedených dôvodov je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako čisto teoretickú,
nemajúcu základ v prejednávanej veci.

Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)
a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že  systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok
prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte
vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou
uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom
ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho
dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd
dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky



relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom,
že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s
článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý
uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie
potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte
clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.

S poukazom na vyššie uvedené, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom
prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ,
návrh oprávneného  na prerušenie konania  zamietol.

S poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania odvolací súd vzhľadom na vyššie
uvedené zdôvodnenie napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle ust. § 219
O.s.p. potvrdil, návrh oprávneného na prerušenie konania  zamietol, pričom povinnosťou súdu prvého
stupňa bude rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania (§ 251 ods. 4 a § 224 ods. 4 O. s. p.).

Poučenie:

Proti  tomuto  uzneseniu  nie je prípustné odvolanie.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11Er/146/2004", "guid": "6aa72af4-d7fb-41be-bb7f-c5ea70e80e05:4d2496ca-6bde-4fe1-b82c-9287770aa56f", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b8915ace-6414-499d-bcd9-6f6c3d849a7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 183/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 183/2011 z 12. 5. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-05-12", "citacie_n": 462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b8915ace-6414-499d-bcd9-6f6c3d849a7d"}, {"guid": "ussr:5c5efca2-6377-4fe5-9e87-12342b27a90d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 498/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 498/2010 z 25. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-25", "citacie_n": 409, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5efca2-6377-4fe5-9e87-12342b27a90d"}, {"guid": "ussr:c756dbb0-642d-42de-af39-336a0cd5ba38", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 329/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 329/2010 z 21. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-21", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c756dbb0-642d-42de-af39-336a0cd5ba38"}, {"guid": "ussr:b7c4fc94-dbd1-4215-83ab-6114a1679bb1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 294/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 294/2010 z 25. 8. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-08-25", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b7c4fc94-dbd1-4215-83ab-6114a1679bb1"}, {"guid": "63af88fb-a591-48e9-acdb-25460d557023:315b9229-d9a0-4576-9b34-80b24c5b0659", "ecli": null, "spisova_znacka": "11Er/146/2004", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 11Er/146/2004 z 21. 2. 2013", "sud": "Okresný súd Dunajská Streda", "datum_vydania": "2013-02-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/63af88fb-a591-48e9-acdb-25460d557023:315b9229-d9a0-4576-9b34-80b24c5b0659"}], "citovane_v": []}