Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Cob/69/2017 z 27. 6. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 27. júna 2018, sp. zn. 3Cob/69/2017, ECLI:SK:KSKE:2018:7214225449.1 Krajský súd Košice | 3Cob/69/2017 | ECLI:SK:KSKE:2018:7214225449.1 | 2018-06-27 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Obchodné záväzkové vzťahy Citované ustanovenia: ObZ, CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7d130ee0-f9cd-49b3-840f-59e956f2a286 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7214225449.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/69/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214225449
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7214225449.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu
JUDr. Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v spore žalobcu: I. N., s miestom podnikania v
S. W., Q. XXXX/X, V.: XX XXX XXX, zastúpeného Mgr. Petrom Neštepným, advokátom, Ferienčíkova
7, Bratislava, proti žalovanému: BRAND FOOD INVEST, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Popradská
56, IČO: 46 598 421, zastúpenému JUDr. Patríciou Uhrínovou, advokátkou, Slobody 23, Košice, o
zaplatenie 2.286,00 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k.
35Cb/193/2015-112 zo dňa 21.11.2016 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
2.286,00 eur s 9,15% -ným ročným úrokom z omeškania od 14.8.2014 do zaplatenia, do 15 dní odo
dňa právoplatnosti rozsudku. Zároveň vyslovil, že žalobca má právo na náhradu trov konania v plnom
rozsahu.

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že v prejednávanej veci, predmetom
ktorej je peňažný nárok uplatnený žalobcom z titulu neuhradenia odplaty za činnosť vykonávanú na
základe Mandátnej zmluvy, vychádzal zo zistenia, že žalobca ako mandatár uzavrel dňa 26.3.2014 so
žalovaným ako mandantom Mandátnu zmluvu (ďalej len „zmluva“) na dobu určitú - 100 dní odo dňa jej
podpisu, predmetom ktorej bola úprava práv a povinností zmluvných strán pri plnení ich záväzkov, a to
na strane mandatára zariadenie, uskutočnenie záležitostí, činností, uvedených v bode 3.2 tohto článku
v mene a na účet mandanta a na strane mandanta zaplatenie odplaty za zariadenie záležitostí. Súd
prvej inštancie citujúc čl. III bod 3.2 zmluvy, v zmysle ktorého zariadenie záležitostí zahŕňa najmä, nie
však výlučne činnosti podrobne definované v Prílohe č. 1 tvoriacej neoddeliteľnú súčasť tejto zmluvy; čl.
IV bod 4.1 zmluvy, v zmysle ktorého mandatárovi prislúcha za výkon činnosti v súlade s touto zmluvou
odmena vo výške 1.500,00 eur/mesiac s tým, že mesiacom sa na účely tejto zmluvy rozumie minimálne
20 odpracovaných dní, splatná k 10. dňu nasledujúceho kalendárneho mesiaca a faktúra, prílohou ktorej
budú všetky denné reporty činnosti bude mandantovi v tlačenej podobe predkladaná v sídle spoločnosti,
pričom mandatárovi prislúcha za výkon činnosti v súlade s touto zmluvou variabilná odmena, ktorej výška
a metodika výpočtu je definovaná v Prílohe č. 2 tvoriacej neoddeliteľnú súčasť tejto zmluvy; čl. IV bod
4.2 zmluvy, v zmysle ktorého nárok na odplatu mandatárovi vzniká za predpokladu úplného, riadneho
a včasného zariadenia záležitostí špecifikovaných v čl. 3.2 zmluvy; čl. VIII bod 8.2 zmluvy, v zmysle
ktorého zmluvné strany sú oprávnené bez uvedenia dôvodu, písomnou formou zmluvu vypovedať v



súlade s ust. § 574 a § 575 Obchodného zákonníka; čl. VIII bod 8.3 zmluvy, v zmysle ktorého ak
mandatár alebo mandant podstatne porušil svoju zmluvnú povinnosť, je druhá strana oprávnená od
zmluvy odstúpiť; Prílohu č. 1 k mandátnej zmluve, v zmysle ktorej pracovnou náplňou žalobcu, bolo
okrem iného odovzdať denné reporty spoločnosti najneskôr do 20.00 hod. daného pracovného dňa,
odovzdať týždenné reporty spoločnosti najneskôr do 16.00 hod. posledného pracovného dňa daného
týždňa, okrem iného zistil, že listom zo dňa 17.6.2014 žalovaný vypovedal mandátnu zmluvu s poukazom
na ustanovenie čl. VII ods. 2 zmluvy k uvedenému dňu (zrejme čl. VIII bod 8.2 zmluvy - pozn. odvolacieho
súdu), že v zmysle mandátnej zmluvy žalobca vystavil žalovanému faktúry, č. 1/2014 za obdobie apríl
2014 na sumu 1.500,00 eur so splatnosťou 10.4.2014, č. 2/2014 za obdobie máj/2014 na sumu 1.500,00
eur so splatnosťou 10.6.2014 a č. 3/2014 za obdobie alikvotnej časti júna 2014 na sumu 786,00 eur so
splatnosťou 10.7.2014, pričom z uvedených faktúr zaplatil žalovaný faktúru č. 1/2014 v sume 1.500,00
eur dňa 16.5.2014, čo nepochybne vyplývalo z predloženého výpisu z účtu žalobcu. Rovnako súd zistil,
že faktúry č. 2/2014 a 3/2014 žalovaný vrátil listom zo dňa 7.7.2014 s tým, že z nich nevyplýva, na
podklade akého zmluvného vzťahu, resp. objednávky došlo k ich vystaveniu.

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní, oboznámením listinných dôkazov, výpovede žalobcu,
ako aj svedkov zistil, že žalobca v čase účinnosti zmluvy vykonával najmä ponukovú činnosť sortimentu,
ktorý vyrábal žalovaný a to vo vzťahu k obchodným reťazcom, pričom realizoval i denné reporty vo
forme mailu, ktoré zasielal do sídla firmy na žalovaným zriadené konto a po ukončení mesiaca realizoval
i sumárny report na tlačive vypracovanom žalovaným a na tomto podklade ich potom fakturoval s
tým, že dohodnutá fixná odmena mu bola vyplatená len za mesiac apríl 2014. Z výpovede svedka
D. súd okrem iného zistil, že na základe obdobnej zmluvy, ako mal žalovaný, vykonával obdobnú
činnosť, pričom spočiatku vykonával i dohľad nad činnosťou niektorých mandatárov, okrem iného i
žalobcu. Potvrdil, že žalobca reporty odosielal tak jemu, ako aj následne K. Y., riaditeľovi žalovaného
a to viac menej pravidelne, pričom žalovaný žiadnym spôsobom nepotvrdzoval ich prijatia. Z výpovede
svedka D. súd zistil, že u žalovaného pracuje od 20.5.2014 doposiaľ ako projektový manažér a z
titulu funkcie koordinoval projekt cestovináreň, v rámci čoho komunikoval i s obchodnými manažérmi,
teda i so žalobcom. Uviedol, že na začiatku fungovania projektu sa konali operatívne porady, na
ktorých sa kumulovali dáta a informácie získané manažérmi od potenciálnych klientov, či zákazníkov,
vyhodnocovala sa ich činnosť a boli im zadávané úlohy, že so žalobcom sa stretol dvakrát, pričom za
dva týždne, kedy sa ich čas pôsobenia u žalovaného prekrýval, nadobudol dojem, že činnosť žalobcu
pre žalovaného je nedostatočná a v tomto smere inštruoval i nadriadených.

4. Konštatoval súd prvej inštancie, že žalovaný na výzvu súdu, aby predložil dôkazy, z ktorých bude
zrejmá činnosť žalobcu, v písomnom podaní dňa 21.3.2016 uviedol, že už nedisponuje mailovým kontom
používaným v rozhodnej dobe a ani nedisponuje žiadnou písomnou agendou žalobcu. Rovnako súd
prvej inštancie konštatoval, že v písomnom podaní doručenom súdu dňa 16.3.2016 predložil žalobca
vyplnené tlačivá z denných reportov z niekoľkých dní mesiacov máj a jún 2014 a plány akvizícii za tie
isté mesiace.

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 568 ods. 1, § 571 ods. 1, § 365, § 369 Obchodného
zákonníka a § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. a uzavrel, že z vykonaného dokazovania,
vychádzajúc z tvrdení žalobcu a ním predložených listinných dôkazov, ako aj výpovedí svedkov, mal
súd za preukázané, že žalobca vykonával pre žalovaného činnosť v zmysle jeho pracovnej náplne
tak, ako bola vymedzená v Prílohe č. 1 k Mandátnej zmluve a že mu patrí dohodnutá fixná odmena.
Uvedený záver vyvodil predovšetkým z tej skutočnosti, že žalovaný vyplatil odmenu v dohodnutej výške
žalobcovi i za mesiac apríl 2014 a to na tom istom základe, ako boli žalobcom fakturované mesiace máj
a časť júna 2014. Zastával názor, že ak žalovaný nevrátil žalobcovi faktúru č. 1/2014, nebol daný ani
dôvod vrátiť faktúry č. 2/2014 a 3/2014 pri tých istých formálnych náležitostiach, či nedostatkoch. To, že
žalobca dohodnutú činnosť pre žalobcu vykonával, vyplýva i z výpovede svedkov, pričom ak mal žalobca
vedomosti o tom, že táto práca je nedostatočná, resp. nekvalitná, bol oprávnený na to žalobcu upozorniť
a tento prípadný poznatok mohol premietnuť i do spôsobu ukončenia zmluvného vzťahu okamžitým
odstúpením od zmluvy pre porušenie jeho zmluvnej povinnosti v zmysle čl. VIII bod 8.2 zmluvy a nie
zmluvu vypovedať bez udania dôvodu v zmysle čl. VIII bod 8.2 zmluvy. Súd prvej inštancie mal zároveň
za to, že nedokladovanie úplných denných reportov z činnosti žalobcom, nemôže bez ďalšieho zakladať



záver, že činnosť pre žalovaného nevykonával a viazať právo na vyplatenie odplaty len na túto povinnosť,
ktorá poťažmo nebola žalobcom splnená. Zvýšené nároky na žalobcu ako obchodného manažéra,
čo do jeho činnosti, boli odrazom najmä vo vzťahu k variabilnej časti odmeny, ktorú si však žalobca
neuplatnil. Za daného stavu súd pri zistenom skutkovom stave veci, rozhodol v zmysle zmluvných
dojednaní a citovaných zákonných ustanovení tak, že priznal žalobcovi sumu 2.286,00 eur ako súčet
odplaty nezaplatenej žalovaným vo výške 1.500,00 eur + 786,00 eur za mesiac máj 2014 a alikvotnú
časť mesiaca jún (do 17.6.2014).

6. Rozhodnutie o priznaní úrokov z omeškania odôvodnil súd prvej inštancie ust. § 365 v spojení s ust. §
369 Obchodného zákonníka a § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. a priznal ich žalobcovi v zmysle
ich uplatnenia z fakturovaných súm tvoriacej súhrn odplaty, odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti
predmetných faktúr do zaplatenia.

7. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods.
1, 2 CSP a žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal právo na náhradu trov konania v plnom
rozsahu.

8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol, prípadne aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací dôvod zakladal na ust. § 365 ods. 1 písm.f/ CSP t.j.
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Zastával názor a to s poukazom na rozsudok NS SR z 22.9.2010 sp.zn. 3MCdo/6/2010, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k naplneniu predmetu zmluvy resp. k riadnemu poskytnutiu
zmluvne dohodnutého plnenia. Tvrdil, že z výpovedí svedkov, resp. v spise sa nachádzajúcich
dokumentov nemohol mať súd za preukázané, že žalobca vykonal pre žalovaného činnosť v zmysle jeho
pracovnej náplne tak, ako bola vymedzená v Prílohe č. 1 zmluvy, nakoľko vznik nároku na odmenu bol
v zmysle čl. IV mandátnej zmluvy viazaný na kumulatívne splnenie vzájomne dohodnutých podmienok
a to úplné, riadne a včasné zariadenie záležitostí definovaných v čl. 3.2 zmluvy, odpracovanie 20
dní v príslušnom mesiaci a pravidelný reporting o vykonanej činnosti v požadovanej forme a obsahu,
pričom splnenie ani jednej z nich zo strany žalobcu preukázané nebolo. Uviedol ďalej, že predmetom
zmluvy nebolo akékoľvek vykonávanie činnosti definovaných v Prílohe č. 1 zmluvy ( v zmysle čl. III ods.
3.2 sa jednalo o demonštratívny výpočet činnosti), ale predovšetkým ich vykonávanie podľa potrieb,
pokynov a požiadaviek mandanta (čl. V ods. 5.1 zmluvy) úplne, riadne a včas (čl. III ods. 3.2 zmluvy), že
žalobca nepredložil žiaden dôkaz, z ktorého by bola zrejmá jeho činnosť pre žalovaného, ním predložené
dokumenty, rovnako ani svedecké výpovede túto skutočnosť žiadnym spôsobom nepreukázali, že
výpovede žalobcu resp. p. M. obsahovali len konštatovanie o údajnom vykonávaní ponukovej činnosti
sortimentu žalovaného vo vzťahu k obchodným reťazcom bez predloženia dôkazov, že k nej skutočne
aj došlo (napr. mailová komunikácia, výpovede oslovených ľudí a pod.), že činnosť vykonával žalobca
mimo sídla žalovaného predovšetkým na západnom Slovensku a práve neexistencia písomných
výstupov o jeho činnosti v podobe použiteľnej pre ďalšiu obchodnú činnosť žalovaného bola dôvodom
skončenia zmluvnej spolupráce, že z uvedeného dôvodu nemohol mať žalobca (zrejme žalovaný,
pozn.odvolacieho súdu) vedomosť o kvalite resp. nekvalite činnosti žalobcu, samotné predkladanie
reportov nebolo v tomto prípade len administratívnou náležitosťou faktúr, ale v prípade ich riadneho
obsahu jediným relevantným výstupom činnosti žalobcu použiteľným pre obchodnú činnosť žalovaného,
že nespokojnosť žalovaného s činnosťou žalobcu bola preukázaná výpoveďami svedkov p. M. aj Y., ktorí
zhodne uviedli, že žalobca bol na nedostatky vo svojej činnosti v rámci spoločných porád pravidelne
upozorňovaný, v nadväznosti na to uviedol, že výpoveď p. M. považuje žalovaný za účelovú z dôvodu, že
rovnako ako v prípade p. N. došlo z dôvodu neuspokojivého vykonávania činnosti k skončeniu zmluvnej
spolupráce a jeho výpoveď hovorí len o systéme interného fungovania spoločnosti žalovaného v
rozhodnom období a jeho pôsobení v spoločnosti, bližšie informácie o činnosti žalobcu z nej nevyplývajú
a že vykonávanie činnosti za obdobie 04/2014 resp. splnenie podmienok vzniku nároku na odmenu v
tomto období nebolo predmetom súdneho sporu tzn. nie je možné skonštatovať, že nevrátenie faktúry
01/2014 za obdobie apríl 2014 znamená neexistenciu dôvodu na vrátenie faktúry 2,3/2014 za obdobie
máj, jún 2014.



9. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol odvolanie žalovaného zamietnuť ako
nedôvodné, teda rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny a priznať žalobcovi náhradu
trov odvolacieho konania. Pokiaľ žalovaný poukázal na neunesenie dôkazného bremena s ohľadom
na nepreukázanie naplnenia predmetu zmluvy žalobcom, rešpektujúc aj citovaný judikát, poukázal na
jednu zo základných zásad Civilného sporového poriadku, v princípe platiacu už aj pred tým, ktorý v
čl. 8 uvádza, že „strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci
a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu“.
Uviedol, že v tomto konaní sa žalovaný viac menej obmedzil len na popieranie tvrdenia a dôkazov
žalobcu, ale dôkazy na preukázanie svojich tvrdení nepredložil (ani jediný ním navrhnutý svedok - p.
Y. vo vzťahu k predmetu konania nič relevantné neuviedol, konateľ žalovaného, hoci ním navrhnutý sa
konania nezúčastnil a zápisy z porád, na ktoré sa žalovaný odvolával, k dispozícii nemá - pretože vlastne
neexistujú). Jeho výklad uvedeného judikátu ho nasmeroval k záveru, že okrem toho, že odmietne
žalobu, nemá žiadnu inú úlohu pri objasňovaní skutkového stavu, a teda vo všeobecnosti, že keď
na niečo povie „nie“, nemusí vysvetľovať a dokazovať, prečo je jeho „nie“ správne, ale je výlučne na
žalobcovi, aby preukázal svoje tvrdenia. V podstate v duchu, v akom bola vedená obrana žalovaného
v prvoinštančnom konaní, je napísané a odôvodnené aj odvolanie, ktoré neprináša nič nové a zastával
názor, že čo sa týka vecných argumentov, že sa s nimi súd dostatočne vyrovnal a boli dostatočne
posúdené zo strany súdu prvej inštancie, a to v zmysle požiadavky ďalšej základnej zásady CSP a to
čl. 15.

10. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu uviedol, že zotrváva na svojich doterajších vyjadreniach, ako aj na
dôvodoch podaného odvolania a opakovane poukázal na svoje tvrdenia uvedené v podanom odvolaní.

11. Žalobca k vyjadreniu žalovaného rovnako uviedol, že v celom rozsahu zotrváva na svojom vyjadrení
k odvolaniu, ako aj na skutočnostiach uvádzaných v podanom vyjadrení.

12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané
v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. - Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“). Vec prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné.

13. S odôvodnením napadnutého rozsudku sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje, konštatuje
správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolaniu žalovaného, odvolací súd uvádza nasledovné:

14. Žalovaný odôvodnil odvolanie dôvodom podľa ust. § 365 ods. 1 písm.f/ CSP, t.j. že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

15. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm.f/ CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkovým zistením, ktoré nemá
oporu vo vykonanom dokazovaní, je výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktoré nezodpovedá postupu
vyplývajúcemu z ust. § 191 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní
vtedy, ak súd vezme do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových
strán nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo alebo vtedy, ak neprihliadne na rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonanými dôkazmi alebo vyšli za konania najavo alebo vtedy ak



sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov, ktoré vyšli v konaní najavo, vyskytne logický
rozpor.

16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska žalovaným uplatneného odvolacieho
dôvodu sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie i právnym posúdením
prejednávanej veci, ako aj s dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu v súlade s ust.
§ 387 ods. 2 CSP poukazuje. Odvolanie žalovaného nemožno považovať za opodstatnené, pretože
súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre úplné zistenie skutkového stavu,
vykonanie iných dôkazov sporové strany nenavrhli, vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané a vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa svojej úvahy v
súlade s ust. § 191 CSP, na zistený skutkový stav aplikoval aj relevantné právne predpisy a správne
tak posúdil žalobcom uplatnený nárok.

17. Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že súd nemusí dať vo svojom rozhodnutí odpoveď na všetky
sporné otázky, musí však zodpovedať všetky otázky podstatné pre rozhodnutie vo veci. Napadnutý
rozsudok spĺňa túto požiadavku, pretože súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
jasne, stručne a zrozumiteľne vysvetlil, z ktorých vykonaných dôkazov vychádzal a ako vykonané dôkazy
hodnotil, ktoré skutočnosti považoval za nesporné a aké úvahy ho viedli k rozhodnutiu vo veci.

18. Skutočnosti a námietky, ktoré žalovaný uviedol v odvolaní, vrátane odvolacieho dôvodu, ktorým je
odvolací súd viazaný, nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska
zistených skutočností a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie, pričom odvolací súd
nezistil ani žiadnu vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Navyše žalovaný v
odvolaní len opakuje svoje tvrdenia, ktoré už uvádzal v priebehu konania, pričom súd prvej inštancie sa
v odôvodnení svojho rozhodnutia dôsledne vyporiadal so všetkými pre správne rozhodnutie dôležitými
skutočnosťami i námietkami účastníkov.

19. Aj keď základom rozhodnutia odvolacieho súdu je aplikácia ust. § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v podrobnostiach na jeho skutkové
a právne závery odkazuje, považuje odvolací súd za potrebné prisvedčiť súdu prvej inštancie, a to s
prihliadnutím na predložené listinné dôkazy ako aj na výsledky vykonaného dokazovania, že súd prvej
inštancie správne vyvodil záver, že žalobca vykonával pre žalovaného činnosť v zmysle jeho pracovnej
náplne tak, ako bola vymedzená v Prílohe č. 1 k Mandátnej zmluve a že mu patrí dohodnutá fixná
odmena. S týmto vyhodnotením súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje.

20. K námietke odvolateľa, že žalobca v prejednávanej veci neuniesol dôkazné bremeno, ktorú však
odvolací súd nepovažuje za dôvodnú, považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že občianskoprávne
konanie je konaním dôkazným, to znamená, že sporové strany majú povinnosť tvrdenia a povinnosť
označiť dôkazy na preukázanie týchto tvrdení (tzv. bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu). Dôkazným
bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť sporovej strany za to, že počas konania neboli
preukázané jej tvrdenia a z toho dôvodu muselo byť vo veci rozhodnuté v jej neprospech.
Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré musí sporová strana v konaní tvrdiť a preukázať, ako aj
rozloženie dôkazného bremena (t.j. nositeľa dôkazného bremena ohľadom jednotlivých rozhodujúcich
skutočností),je potom určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer
strán sporu.

21. V rámci dokazovania platí zásada, že každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho
tvrdenia, teda účastník musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho tvrdenie za základ
svojho rozhodnutia. Neplatí teda, že dokazovať skutočnosti v spore je len povinnosťou žalobcu, pretože
každá strana je zaťažená dôkazným bremenom ohľadne skutočností, ktorú tvrdí.



22. Dôkazné bremeno predstavuje teda súhrn pravidiel umožňujúcich súdu rozhodnúť o veci, ak nastane
stav tzv. objektívnej neistoty, ktorý nedovoľuje súdu rozhodnúť v súlade s hmotnoprávnym stavom,
pretože výsledky vykonaného dokazovania nedávajú súdu podklad pre prijatie záveru, či už o pravdivosti
alebo nepravdivosti tvrdení strany sporu, prípadne je tento stav dôsledkom nepredloženia dôkazov alebo
situáciou, kedy sa strana sporu dostala do dôkaznej núdze. Ide v podstate, ako už bolo vyššie uvedené,
o procesnú zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto
dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech.

23. V prejednávanej veci, vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, dôkazné bremeno na
preukázanie uplatneného nároku bolo na žalobcovi, ktorý dôkazné bremeno uniesol. Žalovaný však
neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojej obrany, že povinnosť plniť mu nevznikla.

24. Za takejto situácie, keď žalobca uniesol dôkazné bremeno na preukázanie dôvodnosti svojho nároku
a žalovaný svoju obranu, že povinnosť plniť mu nevznikla, náležite nepreukázal, súd prvej inštancie
rozhodol na základe vykonaných dôkazov (po vyhodnotení dôkazov jednotlivo ako aj vo vzájomnej
súvislosti) správne, keď žalobe vyhovel. Odvolací súd sa s týmto vyhodnotením súdu prvej inštancie
stotožňuje a dodáva, že toto vyhodnotenie dáva dostatočný podklad pre závery prijaté súdom prvej
inštancie o dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku voči žalovanému.

25. Z vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v napadnutom rozhodnutí súdu prvej
inštancie, odvolací súd rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, vrátane výroku o priznaní úroku z
omeškania a o náhrade trov konania, o ktorých súd prvej inštancie rozhodol v súlade s platnou právnou
úpravou, pretože sú vo výroku vecne správne.

26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech,
priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania
rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP.

27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) /§ 428 C.s.p./.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).