Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8Cob/139/2014 z 2. 3. 2015 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 2. marca 2015, sp. zn. 8Cob/139/2014, ECLI:SK:KSTN:2015:3213201561.2 Krajský súd Trenčín | 8Cob/139/2014 | ECLI:SK:KSTN:2015:3213201561.2 | 2015-03-02 | Uznesenie Oblasť práva: Obchodné právo – Zmenky Citované ustanovenia: § 120 ods. 4 OSP, § 123 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8a722660-8687-480e-9f24-58cf340d5276 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3213201561.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Cob/139/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3213201561
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3213201561.2

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom K Červenému dvoru
3269/25a, Strašnice, 130 00 Praha 3, Česká republika, IČO: 264 29 705, zastúpeného advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanému: Z.
M., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXX, v konaní o zaplatenie zmenkovej sumy 292,44 Eur a zmenkovej
odmeny 2,33 Eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č.k.
6Cb/92/2013-70 zo dňa 03.februára 2014 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu a žalovanému nepriznal náhradu trov
konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca si uplatnil zaplatenie pohľadávky na tlačive podľa
nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len "nariadenie č. 861/2007"). V zmysle ustálenej judikatúry
Európskeho súdneho dvora (ESD) je súd v každom štádiu konania a v každom druhu konania povinný
ex offo, t. j. z úradnej povinnosti skúmať, či sa nejedná v danej veci o spotrebiteľský právny vzťah a teda
či sa na konkrétny právny vzťah použijú právne normy spotrebiteľského práva za účelom zabezpečenia
ochrany spotrebiteľa. Preto aj v tomto konaní bol súd povinný z úradnej moci skúmať, či sa nejedná o
spotrebiteľský vzťah a to bez ohľadu na to, že sa v danom konaní uplatňuje právo zo zmenky. Z činnosti
súdu je pritom známe, že pôvodný remitent - spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o., v prospech ktorého
odporca zmenku vystavil a ktorý predmetnú zmenku od odporcu prijal, sa zaoberá aj poskytovaním
spotrebiteľských úverov a tento je taktiež vedený v registri veriteľov a podregistri iných veriteľov, ktorý
vedie Národná banka Slovenska ako iná spoločnosť poskytujúca spotrebiteľské/iné úvery. Preto si súd
zabezpečil zmluvu o spotrebiteľskom úvere na základe ktorej bola predmetná zmenka vystavená, zaslal
ju účastníkom konania a písomne im oznámil, že vykoná dôkaz oboznámením tejto zmluvy. V zmysle
čl. 3 nariadenia č. 861/2007 sa jedná o cezhraničný spor, keďže žalobca má sídlo v Českej republike,
teda v inom členskom štáte ako v členskom štáte súdu konajúceho vo veci. Právomoc slovenských
súdov na prejednanie a rozhodnutie daného sporu je daná podľa čl. 16 bod 2 nariadenia č. 44/2001
o príslušnosti, uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, podľa
ktorého druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má
spotrebiteľ bydlisko. Za rozhodné právo určil právo Slovenskej republiky. Súd prvého stupňa vo veci
rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania, pričom rozhodol na základe predložených listinných
dôkazov v spise. Predmetom konania bol nárok žalobcu vyplývajúci z vlastnej vistazmenky vystavenej
žalovaným pôvodne vo forme blankozmenky na zabezpečenie nárokov spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s.r.o., zo zmluvy o úvere. Uvedená zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, keďže napĺňa znaky
spotrebiteľskej zmluvy uvedené v § 52 Občianskeho zákonníka. Po preskúmaní celej zmluvy o
úvere vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru dospel súd prvého stupňa k záveru, že sú
koncipované tak, že je v nich hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán, výlučne na prospech veriteľa, obsahujú prakticky len povinnosti dlžníka a práva a



výhody veriteľa. Vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy vyjadrenú v takmer všetkých
jej ustanoveniach sa celá zmluva (jej obsah i účel) prieči dobrým mravom a je v rozpore so zásadami
poctivého obchodného styku, čo spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Z toho dôvodu nemohlo spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s.r.o., ako veriteľovi z uzatvorenej zmluvy o úvere vzniknúť ani právo na vyplnenie
blankozmenky podľa bodu 14 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z čoho vyplýva, že ak zmenka
vyplnená bola (napriek tomu, že právo na jej vyplnenie remitentovi nevzniklo), nie je možné sa na základe
takto vyplnenej zmenky úspešne domáhať akýchkoľvek práv. Súd prvého stupňa bol toho názoru, že
aj keby nebola neplatná celá zmluva o úvere, právo na vyplnenie blankozmenky nemohlo vzniknúť aj
z toho dôvodu, že dohoda o vyplnení zmenky (ako súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru,
ktorých obsah a ani konkrétne znenie nebolo so spotrebiteľom individuálne dohodnuté) je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou a z toho dôvodu je neplatná. V danom prípade súd prvého stupňa považoval
dojednanie dohody o vyplnení zmenky za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm.
k) Občianskeho zákonníka, pretože ide o podmienku, ktorá za nesplnenie záväzku pripúšťa možnosť
veriteľa domáhať sa od spotrebiteľa zaplatenia neprimerane vysokej sumy (úrok 0,25 % denne) ako
sankciu spojenú s nesplnením záväzku. Takisto sa jedná o neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 4
písm. l) Občianskeho zákonníka, nakoľko prijatím zmenky ako zabezpečovacieho prostriedku preniesol
dodávateľ povinnosť niesť dôkazné bremeno na spotrebiteľa (napr. v súvislosti s čl. I § 10, § 17 zákona
č. 191/1950 Zb.). Na rozdiel od situácie, ktorú predvída ustanovenie čl. I § 10 zákona č. 191/1950 Zb.
(vyplnenie zmenky v rozpore s tým, čo bolo dojednané) v danom prípade je celá dohoda o vypĺňacom
práve blankozmenky neplatná, čo má taký istý právny dôsledok, ako keby nebolo dojednané vôbec nič.
Za takýchto okolností vôbec nevzniklo pôvodnému remitentovi právo na vyplnenie blankozmenky, a teda
blankozmenka sa vôbec nestala zmenkou a pôvodný remitent nemal práva a povinnosti zo zmenky, preto
ich ani nemohol indosamentom previesť (čl. I § 14 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb.) na žalobcu. Vzhľadom
k tomu, že pôvodnému remitentovi nevzniklo právo zmenku prijať ani právo zmenku vyplniť, nevzniklo
mu z takejto zmenky ani právo na žiadne plnenie. Preto ani žalobca, ktorý nadobudol rubopisom zmenku,
na ktorej vyplnenie právo nevzniklo a ktorá ani nemohla byť vôbec od dlžníka prijatá, sa nemôže na
základe takejto zmenky s úspechom domáhať jej vyplatenia. Na základe všetkých vyššie uvedených
dôvodov súd dospel k jednoznačnému záveru, že návrhu nie je možné vyhovieť.
Proti rozsudku prvostupňového súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní uviedol, že v prejednávanej veci došlo
zo strany súdu jeho konaním, ako aj rozhodnutím k porušeniu práva Európskej únie, a to čl. 4, 5
a 7 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č. 861/2007 z 11.07.2007, ktoré má všeobecnú
pôsobnosť, je záväzné vo všetkých svojich častiach a je priamo aplikovateľné v Slovenskej republike.
Žalovaný nedoručil súdu žiadnu žalobnú odpoveď v súlade s čl. 5 ods. 3 alebo 6 Nariadenia. Súd bol
preto povinný postupovať podľa čl. 7 ods. 3 Nariadenia.
Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie okrem iného aj oboznámením sa s úverovou
zmluvou. Žalobca ani žalovaný dokazovanie úverovou zmluvou nenavrhli. Okresný súd vykonal nikým
nenavrhnuté dokazovanie a to bez účasti účastníkov konania. Súd svojvoľne rozšíril rozsah vykonaných
dôkazov, dokazovanie vykonal nezákonným spôsobom a najmä neumožnil účastníkom konania vyjadriť
sa k vykonanému dokazovaniu, či navrhnúť ďalšie dokazovanie. Žalobca predložil súdu ako dôkaz o
svojich nárokoch platnú zmenku, ktorá spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané
zák. č. 191/1950 Zb. a žalovaný voči forme a obsahu zmenky ani nenamietal. Neexistovala tak žiadna
okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci.
V danej veci mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len
z predloženej zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania
(koncentračná zásada podľa čl. 5 Nariadenia) a vykonaného dokazovania vedeného na základe návrhov
sporových strán, nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Žalovaný mohol na základe
čl. 5 ods.3 a 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak však tak neurobil, musia byť akékoľvek iné
námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd
samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa § 120 ods.1, veta prvá O.s.p. vznášal námietky
voči zmenke za žalovaného. Ak tak súd učiní, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania
a rovnosti účastníkov konania, ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie. Súd z vlastnej iniciatívy,
bez návrhu žalovaného vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovaného ako
spotrebiteľa. Žalovaný sa tejto obrany nedovolával, pohľadávku žalobcu nerozporoval, svojim konaním ju
prakticky uznal, súd sám iniciatívne rozširoval okruh dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal
pre žalovaného dostatočný podklad pre zamietnutie návrhu. Takéto správanie súdu je v právnom štáte



neprijateľné a predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované
čl. 46 ods.1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalobca
v odvolaní tvrdil, že je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek
spotrebiteľského vzťahu, pričom ide o zmenku platnú, ktorá je abstraktným samostatným záväzkom
neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať ani podmieňovať inými okolnosťami než tými, ktoré sú
uvedené na zmenke. Okresný súd sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmene upravených v zákone
č. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Súd predovšetkým ignoroval ustanovenie
§ 17 ZŠZ, z ktorého vyplýva, že žalovaný vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne
námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Ak tak
v sporovom konaní nemôže robiť žalovaný, tým menej tak môže robiť sám súd. Súd porušil poučovaciu
povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 O.s.p., porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých
dôkazných prostriedkov, prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože
nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. Napadnuté rozhodnutie
je prekvapivým rozhodnutím, čo predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom. Žalovaný uplatnený
nárok nepoprel, no napriek tomu súd uplatnený nárok zamietol. Rozhodnutie súdu a konanie súdu je
postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keďže súd porušil poučovaciu
povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods.1 O.s.p., ako aj ustanovenia o vykonávaní jednotlivých
dôkazných prostriedkov a prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože
nemali byť vôbec v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. Žalobca navrhol
rozhodnutie okresného súdu zmeniť tak, že návrhu na uplatnenie pohľadávky odvolací súd v celom
rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré v odvolaní vyčíslil.
K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.
Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 221
ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Odvolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa
obsahu tohto opravného prostriedku. Vada konania vymedzená v § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je vo svojej
podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo
zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl.
Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.).
Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
Na vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci prihliada odvolací súd z úradnej
povinnosti aj vtedy, ak by v odvolaní neboli uplatnené (§ 212 ods. 3 O.s.p.).
Z úradnej moci odvolací súd podrobil preskúmaniu žalobcom tvrdené vady konania podľa § 205 ods.
2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., keď sa účastníkovi konania postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom.
Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 ( ďalej len Nariadenie), ktorým sa ustanovuje európske konanie
vo veciach s nízkou hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia zmenkovej sumy
292,44 Eur, zmenkovej odmeny 2,33 Eur a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má
konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy,
ak to považuje za potrebné alebo ak to navrhnú účastníci, príp. niektorý z nich. V súlade s článkom 19
Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa
riadi slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku 6,
7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi Občianskym súdnym poriadkom.
Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1
nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto
cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať
vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri
rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa
vykonávajú dôkazy.



Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou
sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2, ktorým sa súdu ukladá aj povinnosť podporovať
strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií o procesnoprávnych
otázkach, pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí v záujme zabezpečenia spravodlivosti
konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým spôsobom. Povinnosť informovať strany
o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti od vnútroštátnych postupov plniť rôznym
spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počas súdneho konania alebo prostredníctvom
elektronickej komunikácie, ako je elektronická pošta alebo telekonferencia, prípadne inými spôsobmi,
ktoré sú povolené v zmysle vnútroštátneho práva.
Odvolací súd v konaní zistil, že pred súdom prvého stupňa došlo k vadám v postupe súdu podľa čl. 7
ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania.
Súd prvého stupňa v zmysle čl.4 ods. 4 Nariadenia na tlačive B vyzval žalobcu na doplnenie informácie
o pohľadávke a žiadal bližšie identifikovať a predložiť zmluvu označenú na zmenke, o akú zmluvu sa
jedná, či ide o spotrebiteľskú zmluvu a či bola zmenka vystavená len na zabezpečenie povinnosti dlžníka
z uvedenej zmluvy. Žalobca vo svoje odpovedi uviedol že disponuje len indosovanou zmenkou a nemá
dostatočne presné a primerané údaje na to, aby mohol zodpovedne zhodnotiť typ zmenky a titul jej
vzniku.
Následne si súd prvého stupňa pripojil do spisu úverovú zmluvu č. 309200079 a všeobecné podmienky k
nej patriace, ktorú identifikoval z údajov uvedených na zmenke, pričom postupoval podľa čl 9 Nariadenia.
Tieto listiny zaslal účastníkom konania na vyjadrenie s tým, že súd vykoná dôkaz ich oboznámením.
Pripojením týchto listín bez návrhu účastníkov konania, vykonal súd prvého stupňa skutkové zistenia,
ktoré posúdil ako právne významné pre rozhodnutie o uplatnenom nároku a rozhodol vo veci bez
nariadenia pojednávania a podľa článku 7 ods. 1 Nariadenia v spojení s § 156 ods. 1 O.s.p. vo veci
verejne vyhlásil rozsudok.

V súlade s bodom 22 preambuly, článkom 12 ods.2 a 19 tohto Nariadenia je súd povinný poučiť
účastníkov o ich procesných právach. Pretože samotné Nariadenie nerieši procesný postup pri verejnom
vyhlásení rozhodnutia, je potrebné postupovať v súlade s vnútroštátnym právom, ktoré jednoznačne
v § 115a a § 120 ods. 4 O.s.p. ukladá povinnosť súdu prvého stupňa pred rozhodnutím bez
nariadenia pojednávania poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo
označiť najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené
a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len
za podmienok uvedených v § 205a.
Súd prvého stupňa nedodržal v konaní procesný postup, ktorý vyplýva tak z Nariadenia, ako aj z
ustanovení O.s.p. pričom nepostupoval v súlade s § 120 O.s.p. keď nepoučil účastníkov konania v
zmysle ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p. o dôkaznej povinnosti. Túto povinnosť má súd bez ohľadu
na to, či je účastník konania právne zastúpený. Najmä v nadväznosti na oznámenie súdu účastníkom
konania, že vykoná z vlastnej iniciatívy aj iné, než účastníkmi predložené dôkazy, sa toto poučenie
javilo ako potrebné. Splnenie tejto poučovacej povinnosti má rozhodujúci vplyv na rozhodnutie vo veci
samej, na možnosť napadnúť toto rozhodnutie v riadnom, prípadne aj v mimoriadnom opravnom konaní,
pretože jeho obsahom je významné obmedzenie predkladať alebo označovať v ďalšom konaní dôkazné
prostriedky a skutočnosti, hoci objektívne existujú. Súd prvého stupňa musí splniť túto poučovaciu
povinnosť s osobitným zreteľom na to, že spravidla ide o poslednú reálnu možnosť predložiť alebo
označiť dôkazné prostriedky a skutočnosti, ktoré by mohli priniesť skutkové poznatky nevyhnutné na
úspech žaloby alebo účinnú obranu proti nej. Pri absencii takéhoto poučenia účastníkov konania nebolo
možné od žalobcu spravodlivo požadovať aby predpokladal, že súd prvého stupňa uplatnený nárok zo
zmenky posúdi ako vzťah spotrebiteľský. Nebola mu preto umožnená realizácia jeho procesných práv
a rozsudok súdu prvého stupňa tak vykazuje pre žalobcu nepochybne znaky prekvapivého rozhodnutia.
Pretože rozsudok súdu prvého stupňa nie je z hľadiska odvolacieho dôvodu podľa
§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. správny, odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa
§ 221 ods. 2 O.s.p. .

Vzhľadom na dôvod zrušenia napadnutého rozsudku sa odvolací súd vecnými námietkami žalobcu
uvedenými v odvolaní nezaoberal.
Zároveň odvolací súd zrušil aj výrok o trovách konania pred súdom prvého stupňa, nakoľko tento výrok
závisí od výsledku sporu a od miery úspechu účastníkov konania v sporovom konaní.



Súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 226 O.s.p. vec prejedná a vo
veci opätovne rozhodne. Vady konania spočívajúce v procesnom postupe súdu prvého stupňa, tak ako
ich odvolací súd zistil a uviedol v tomto zrušujúcom uznesení, odstráni súd prvého stupňa v konaní v
novom rozhodnutí vo veci.
Podľa ustanovenia § 224 ods. 3 O.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.