Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 15Scud/18/2014 z 22. 9. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 22. septembra 2015, sp. zn. 15Scud/18/2014, ECLI:SK:KSPO:2015:8014200921.2 Krajský súd Prešov | 15Scud/18/2014 | ECLI:SK:KSPO:2015:8014200921.2 | 2015-09-22 | Rozsudok Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3bb4ac02-5591-4187-b8d1-25bab2d5578a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8014200921.2 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15Scud/18/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200921
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Sláviková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014200921.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Slávikovej a sudkýň Mgr.
Magdalény Želinskej a JUDr. Viery Zoľákovej v právnej veci žalobkyne L. U., bytom F. XXX/XX, XXXXX
P., X. republika, právne zastúpenej V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého 4, Žilina, proti žalovanej Sociálnej
poisťovni, ústredie v Bratislave, ul. 29. augusta 8 - 10, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia
žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 21. januára 2014 na základe žaloby takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozhodnutie žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 21. januára 2014 podľa § 250j ods. 2 písm.
c), d) O.s.p. a vec vracia žalovanej na ďalšie konanie.

Zaväzuje žalovanú nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 354,08 Eur, ktoré je povinná zaplatiť v
lehote 10 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia právnemu zástupcovi žalobcu V 4 Legal, s.r.o.,
Tvrdého 4, Žilina.

o d ô v o d n e n i e :

Preskúmavaným rozhodnutím žalovaná rozhodujúc podľa ustanovenia § 179 os. 1 písm. b) zákona č.
461/2003 Z.z. o sociálnom poistení ( ďalej len „zákona“ ) vo veci odvolania žalobkyne proti rozhodnutiu
Sociálnej poisťovne, pobočka G. ( ďalej len „prvostupňový správny orgán“ ) č. XXXXX-X/XXXX-C. zo dňa
01.10.2013 vo veci vzniku sociálneho poistenia podľa § 218 ods. 2 zákona rozhodla tak, že odvolanie
žalobkyne zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

Rozhodnutie odôvodnila tým, že napadnutým rozhodnutím prvostupňový správny orgán ako orgán
príslušný podľa ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona rozhodovať v prvom stupni o vzniku,
prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch rozhodol, že žalobkyni nevzniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako
zamestnancovi N., s.r.o. od 01.02.2013 podľa slovenskej legislatívy.

Konštatovala, že proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu v zákonnej lehote podala
žalobkyňa odvolanie, v ktorom uviedla, že pre zamestnávateľa N., s.r.o. vykonáva prácu na pozícii
promotéra služieb a produktov, pričom jej náplňou práce je kontakt s potencionálnymi klientmi
zamestnávateľa, najmä distribúcia reklamných letákov na území Slovenskej republiky. V odvolaní
namietala, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu je obmedzené
iba na tvrdenie, že dňa 26.02.2013 vykonali zamestnanci prvostupňového správneho orgánu kontrolu
v sídle zamestnávateľa zameranú na overenie reálneho výkonu činnosti jeho zamestnancov, pričom
v čase vykonania kontroly nezistili prítomnosť žiadneho zamestnanca a taktiež nebol prítomný žiadny
z konateľov a vlastníkov spoločnosti. Ďalej namietala, že žiadny platný zákon na území Slovenskej
republiky neprikazuje vykonávať podnikateľskú činnosť výlučne zo sídla podľa zápisu v obchodnom
registri. Do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a pracovnoprávnych



vzťahov. Poukázala na článok 13 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o
koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Navrhla zrušiť napadnuté rozhodnutie tak, aby jej od
01.02.2013 účasť na sociálnom poistení vznikla.

Uviedla, že za účastníka konania podľa ustanovenia § 173 ods. 1 zákona sa považuje aj zamestnávateľ
žalobkyne N., s.r.o., ktorému rozhodnutie bolo taktiež doručené, ktorý však odvolanie proti tomuto
rozhodnutiu nepodal.

Ďalej konštatovala, že preskúmala napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a dospela k záveru, že
rozhodnutie bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou. Citovala ustanovenia § 4 ods. 1,
§ 7 ods. 1 písm. c), § 3 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1
zákona a v súvislosti s týmito ustanoveniami konštatovala, že žalobkyňa je vedená v registri poistencov
Sociálnej poisťovne ako zamestnanec zamestnávateľa od 01.02.2013. Zamestnávateľ je právnická
osoba zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Žilina od 04.12.2012, oddiel: Sro, vložka:
XXXXX/E.. Do registra zamestnávateľov vedenom Sociálnou poisťovňou, pobočka G. je zamestnávateľ
prihlásený od 01.02.2012.

Ďalej dôvodila, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.05.2014 v oblasti
sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady ( EHS ) č. 1408/71 zo
dňa 14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne
zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších
zmien a doplnkov a jeho vykonávacie Nariadenia Rady ( EHS ) č. 574/1972 zo dňa 21.03.1972. Od
01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie ( ES ) Európskeho parlamentu a Rady
č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia
( ES ) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 ( ďalej len „základné nariadenie“ )
a vykonávacie Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady ( ES ) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým
sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Pravidlá určujúce uplatniteľnú
legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú
osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť,
resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.

Poukázala na článok 11 ( 3) ( a ) základného nariadenia, podľa ktorého s výhradou článkov 12 až 16
osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom
štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu a argumentovala, že v súvislosti s pravidlom
uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým
právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

Citovala článok 13 ( 1 ) ( a ) základného nariadenia v znení účinnom od 28.06.2012, podľa ktorého
osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch
podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v
tomto členskom štáte. Podľa článku 13 ( 3 ) základného nariadenia, osoba ktorá zvyčajne vykonáva
činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských
štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec,
alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom
určeným v súlade s článkom 13 ( 1 ) základného nariadenia.

Argumentovala, že pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci len status osoby, ako
zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale aj skutočný výkon činnosti. Samotná
skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu neznamená, že na území Slovenskej
republiky činnosť zamestnanca aj vykonáva. Preto je dôležité skúmať pri aplikácii osobitného pravidla,
ktorého cieľom je zabezpečenie uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, nielen status
osoby, ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými právnymi
predpismi a ich zneužívania v tejto oblasti. Napriek tomu, že pojem reálneho výkonu činnosti nie je
zadefinovaný v základnom nariadení, v pravidlách určujúcich uplatniteľnú legislatívu u stanovených v
hlave II. základného nariadenia je pojem reálneho výkonu činnosti jedným z faktorov na posúdenie a
určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia. Ďalším rozhodujúcim faktorom na
určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom
sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z



praktickej príučky, Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom
hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom
tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na
realizácii konkrétnych ustanovení spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám,
zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní právne predpisy ktorého členského štátu sa
uplatňujú za daných okolností.

Ďalej dôvodila, že ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť
činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má
zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva registrované sídlo alebo miesto podnikania.
Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho
dvora Európskej únie, a aj v iných nariadeniach Európskej únie existuje množstvo usmernení, ktoré
možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určenie miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva.
Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C - 73/06 termíny, na základe
ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho
dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi
ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti
a miesto obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako
napr. bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a
účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu
zohľadniť tiež. Vzhľadom na uvedené skutočnosti registrované sídlo alebo miesto podnikania môže byť
uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska
na základe dostupných informácií, alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má
zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností
je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia
podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto kde je
uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,
miesto kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie, vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov
a podobne. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla, alebo miesta podnikania, nemôže
sa na zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo
miesto podnikania.

Konštatovala, že jej bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS V., že
v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov
zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je
výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc X. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov
na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v X. republike. Na účely
správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej
komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji
proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady ( ES ) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu
a Rady ( ES ) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a
inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie
riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na
základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať
o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Preto inštitúcia
sociálneho zabezpečenia ZUS V. bola oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností
na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na
uplatnenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti
preskúmať.

Ďalej konštatovala, že kontrolou so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov
zamestnávateľa na území Slovenskej republiky vykonal prvostupňový správny orgán v období od
26.02.2013 do 07.03.2013 kontroly. V rámci vykonanej kontroly zistil, že v registrovanom sídle
spoločnosti zamestnávateľ samostatnú kanceláriu nemá, doklady zamestnávateľa sa nachádzajú na
adrese X. XX, XXX XX G.. Pracovné zmluvy so zamestnancami sú uzatvorené na 10 hodín mesačne.
Zamestnanci zamestnávateľa roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem po rôznych miestach
na území Slovenskej republiky. Zamestnávateľ zadáva prácu zamestnancom telefonicky, emailom
alebo poštou. Prvostupňový správny orgán vykonal kontrolu so zameraním na preverenie reálneho



výkonu činnosti zamestnávateľa aj 05.11.2013, pričom nezistil žiadne nové skutočnosti v tejto veci.
Na základe kontroly sa teda nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov na území
Slovenskej republiky ani splnenie základných kritérií registrovaného sídla spoločnosti. Z uvedeného
dôvodu prvostupňový správny orgán rozhodol, že žalobkyni nevzniklo povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.02.2013 podľa slovenskej
legislatívy. S týmto názorom prvostupňového správneho orgánu sa žalovaná stotožnila.

V závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedla, že obstaranie podkladov pre rozhodnutie je
vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ktorá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania,
ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému
zisteniu skutočného stavu veci. Je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom
dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti
z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za
dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie alebo či si treba obstarať
ešte iné podklady pre rozhodnutie. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti rozhodla tak, ako je to
uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Včas podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovanej,
ktoré považovala za nezákonné a ktorým sa cítila byť ukrátená na svojich právach. Namietala, že
žalovaná v odôvodnení rozhodnutia sa obmedzila iba na tvrdenie, že jej nevzniklo povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej
legislatívy od 01.02.2013 z dôvodu, že na základe kontroly sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti
zamestnancov na území Slovenskej republiky, ani splnenie základných kritérií registrovaného sídla
spoločnosti. V tejto súvislosti poukázala na praktickú príručku - Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na
zamestnancov v Európskej únii v Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, ktorá má len
odporúčací charakter. Pričom uviedla, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu
činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia
je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania.

Poukázala na skutočnosť, že v súlade s aplikáciou postupu uvedeného v článku 16 Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady ( ES ) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania
nariadenia ( ďalej len „vykonávacie nariadenie“ ) styčný orgán štátu bydliska žalobkyne, poľská
inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS určila, že na žalobkyňu sa vzťahujú uplatniteľné predpisy
Slovenskej republiky a to s poukazom na článok 13 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia ( ďalej len „nariadenie“ ). Predbežné
určenie slovenskej legislatívy ako legislatívy uplatniteľnej sa stalo definitívnym, pretože s poukazom na
článok 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia Sociálna poisťovňa do 2 mesiacov, od kedy bola o tejto
skutočnosti informovaná nenamietala určenie slovenských právnych predpisov, ani k veci nezaujala
odlišné stanovisko. Je preto toho názoru, že žalovanej ako príslušnej inštitúcii dotknutého členského
štátu nie sú známe skutočnosti, ktoré by boli v rozpore s predbežným určením legislatívy. Uplynutím
2-mesačnej lehoty zaniká nielen právny nárok, ale aj oprávnenie. Právny úkon spočívajúci v uvedení
nesúhlasného stanoviska - rozhodnutia po uplynutí tejto lehoty je v rozpore s právnymi predpismi
Európskej únie a teda je protiprávne. Žalobkyňa podlieha v oblasti sociálneho zabezpečenia právnym
predpisom Slovenskej republiky.

Ďalej namietala, že žalovaná v procesnom postupe vo veci vydania rozhodnutia o odvolaní nesprávne
zistila skutkový stav a na nesprávne zistený skutkový stav aplikovala nesprávny právny predpis a preto
považuje jej postup za postup v rozpore so zákonom. Poukázala na skutočnosť, že v čase kontroly
vykonanej prvostupňovým správnym orgánom od 26.02.2013 do 07.03.2013 u zamestnávateľa, na
ktorú žalovaná odkazuje v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neboli zistené žiadne nedostatky.
Výsledky kontroly ako relevantné zistenia neboli podkladom pre rozhodnutie, pretože s poukazom
na Správu o kontrole č. XXXXX-X/XXXX-C. neboli zistené žiadne pochybenia, ani nedostatky a
nepreukázala sa ani skutočnosť, žeby k výkonu závislej činnosti zamestnancov podľa pracovných zmlúv
nedochádzalo. V tejto súvislosti uviedla, že kontrola bola zameraná na skúmanie reálneho výkonu
činnosti všetkých zamestnancov zamestnávateľa v období od 01.02.2012 do 26.02.2013, pričom žiadne
iné individuálne šetrenia týkajúce sa žalobkyne uskutočnené neboli. Počas kontroly bola predložená
pracovná zmluva, výplatné listiny, mzdové listy a evidencia dochádzky. Žalobkyňa tak predložila všetku
dokumentáciu zamestnanca, ktorú od nej možno rozumne požadovať, čím bolo dôkazné bremeno



v súvislosti s reálnym výkonom jej závislej činnosti vyčerpané. Zo správy a jej záverov vyplýva, že
nedostatky vo výkone činnosti zamestnancov zistené neboli. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia
táto skutočnosť absentuje a teda uvedené dokumenty a výsledky kontroly neboli podkladom rozhodnutia
podľa ustanovenia § 209 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení napriek tomu, že boli riadne
predložené. Poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Szd/1/2012.

Ďalej namietala, že za účelom skúmania reálneho výkonu činnosti zamestnancov zamestnávateľa
vykonal prvostupňový správny orgán dňa 05.11.2013 kontrolu. Podľa názoru žalobkyne výsledky
kontroly z uvedeného dňa ako relevantné zistenia neboli podkladom pre rozhodnutie, pretože s
poukazom na Správu o kontrole č. XXXXX-X/XXXX-C. neboli zistené žiadne pochybenia, ani nedostatky.
V odôvodní napadnutého rozhodnutia táto skutočnosť absentuje a teda ani výsledky tejto kontroly neboli
podkladom pre rozhodnutie podľa ustanovenia § 209 zákona.

Uviedla, že žalovaná prijala zovšeobecňujúci záver, že na základe vykonanej kontroly zamestnávateľ
nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania napriek tomu, že za tým účelom
nebola vykonaná žiadna kontrola. Ak žalovaná bola toho názoru, že osoba nevykonáva činnosť ako
zamestnanec na území Slovenskej republiky, túto skutočnosť bolo potrebné posudzovať z pohľadu hneď
niekoľkých ukazovateľov, ak sú k dispozícii a s ohľadom na celkovú situáciu, ktorá sa danej osoby týka,
teda individuálne. Žalovaná sa len formálne vysporiadala so zistením skutkového stavu veci a napadnuté
rozhodnutie prakticky neodôvodnila. Paušálne poukazovanie na ustanovenie právnych predpisov
a nedôsledné vysporiadanie sa individuálnou situáciou žalobkyne je nedostatočné a nezákonné,
odporujúce požiadavke na riadne zistenie skutočného stavu veci a na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
Ak by počas kontroly boli zistené nedostatky prijatie zovšeobecňujúceho záveru, že k reálnemu výkonu
činnosti žalobkyne nedochádza, nemožno potom aplikovať na obdobie po kontrole, pretože nebolo jej
predmetom a teda nemôže byť ani podkladom pre rozhodnutie.

Ďalej namietala, že žalovaná v odôvodnení rozhodnutia vo vzťahu k rozhodujúcemu faktoru na
posúdenie a určenie uplatniteľnej legislatívy a to určenie registrovaného sídla poukázala na judikatúru
Súdneho dvora Európskej únie prípad Planzer Luxembourg Sarl C-73/06, obmedzila sa na všeobecné
konštatovanie, že zamestnávateľ nespĺňa uvedené kritéria, je tzv. schránkovou firmou a miestom jeho
podnikania nie je Slovenská republika. Toto tvrdenie žalovaná dostatočne neodôvodnila a zároveň
iné zistené skutočnosti vrámci kontroly pri vyhodnotení registrovaného sídla v napadnutom rozhodnutí
opomenula. Poukázala na skutočnosť, že riadiace osoby spoločnosti sa za účelom pracovných
stretnutí a riešenia prevádzkových záležitostí stretávajú v sídle spoločnosti v Slovenskej republike, kde
uchovávajú účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy a faktúry. Na základe uvedeného
je toho názoru, že miestom stretnutia riadiacich osôb, miestom uloženia správnych a účtovných
dokumentov a miestom hlavného priebehu finančných činností je Slovenská republika. Povaha práce
zamestnancov zamestnávateľa v zmysle pracovných zmlúv si vyžaduje spravidla práce v teréne na
území Slovenskej republiky, kedy prenajaté priestory zamestnanci nevyužívajú. Z toho je zrejmé,
akú pozornosť venovala žalovaná riadnemu zisteniu skutkového stavu a individuálnemu prístupu ku
každému prípadu.

Ďalej namietala, že žalovaná sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nedostatočne vysporiadala
so skutkovým stavom a so skutočnosťami nevyhnutnými pre vydanie rozhodnutia. Zamestnávateľa
nemožno označiť za tzv. schránkovú firmu, pretože pri zohľadnení vyššie uvedených faktorov, nie sú
individuálne splnené kritéria tohto pojmu.

Citovala bod 8 a 11 nariadenia a dôvodila, že koordinácia systému sociálneho zabezpečenia je
založená na štyroch základných princípoch, z ktorých základným je princíp rovnakého zaobchádzania,
v zmysle ktorého podliehajú migrujúce osoby na území členských štátov rovnakým povinnostiam a
využívajú rovnaké výhody ako štátni občania dotknutého štátu. Zakazuje sa akákoľvek diskriminácia na
základe štátneho občianstva. Žalovaná svojím konaním porušuje vyššie uvedený princíp rovnakého
zaobchádzania, pretože ide o celoslovenský diskriminačný postup voči tým zamestnancom, ktorí sú
občanmi X. republiky. Princíp rovnakého zaobchádzania je porušený tiež tým, že u iných zamestnancov
zamestnávateľa, ktorí vykonávajú tú istú prácu, za tých istých podmienok a vo vzťahu ku ktorým boli
kontrolným orgánom predložené tie isté doklady sú zamestnanci, kde žalovaná rozhodla, že podliehajú
slovenskej legislatíve ako legislatíve uplatniteľnej. Namietala, že jej práva a právom chránené záujmy
boli dotknuté v dôsledku nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania. Žalovaná nerešpektovala



individuálnosť konania, nezávislosť a nestrannosť rozhodovania. Poukázala na absolútne diskriminačný
charakter oznámenia žalovanej, ktoré sa týka spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky
vykonávajú činnosť a to tzv. schránkové firmy, v ktorom žalovaná uvádza, že u zamestnancov uvedených
firiem, o ktorých doteraz nebolo rozhodnuté akým právnym predpisom podliehajú, pričom na základe
kontrol vykonaných Sociálnou poisťovňou bolo konštatované, že ide o tzv. schránkové firmy a na území
Slovenskej republiky nedochádza k reálnemu výkonu činnosti ich zamestnancov, príslušná pobočka
Sociálnej poisťovne vydá rozhodnutie o nevzniku poistenia, t.j. že nepodliehajú slovenským právnym
predpisom. Takéto konanie žalovanej je nezlučiteľné s princípom právneho štátu.

Žalovaná sa k žalobe vyjadrila písomným podaním zo dňa 06.10.2014, v ktorom poukázala na tie isté
dôvody, t.j. skutkové a právne skutočnosti, ktoré sú uvedené v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia
a navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Podľa § 250 ods. 1 O.s.p., účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením
priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením
správneho rozhodnutia dotknuté.

Súd uznesením č.k. 15Scud/18/2014 - 55 zo dňa 27.04.2015 podľa § 250 ods. 1 O.s.p. pribral do konania
ako účastníka spoločnosť N., s.r.o. so sídlom X. XX, G., ktorá bola účastníkom konania aj v správnom
konaní ako zamestnávateľ žalobkyne.

Podľa § 244 ods. 1,2 a 3 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom
súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov
územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj
fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických
osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie a postup správneho orgánu“). Rozhodnutiami
správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia,
ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo
ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických
osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 247 ods. 1 a 2 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho
orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho
orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie,
ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Predmetom preskúmania v danom prípade je rozhodnutie žalovanej, ktorá vo veci rozhodovala podľa §
179 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení ( ďalej len „zákona“ ) v spojení s § 178
ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového
poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobkyne podľa slovenskej legislatívy.

Konanie vo veci sociálneho poistenia je upravené v III. časti zákona § 172 a nasledujúcich ustanovení
citovaného zákona.

Podľa § 172 ods. 2 zákona, v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného
dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach
účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného
dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa ods. 3
citovaného ustanovenia, konanie vo veciach podľa ods. 1 je
a) konanie v dávkových veciach sociálneho poistenia (ďalej len „dávkové konanie“),
b) iné konanie (ďalej len „nedávkové konanie“).

Podľa § 172 ods. 5 zákona, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení
a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na
starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm



poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále, a o zaradení zamestnávateľa
do nebezpečnostnej triedy.

Podľa § 178 ods. 1 zákona, do pôsobnosti pobočky patrí
a) rozhodovať v prvom stupni
1.o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení je nesporne daná kompetencia Sociálnej poisťovne
rozhodovať v nedávkovom konaní o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných
prípadoch.

V predmetnom konaní žalovaná aplikovala ustanovenia koordinačných nariadení, Nariadenia ( ES )
Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia v znení Nariadenia ( ES ) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009
( ďalej len „základné nariadenie“ ) a vykonávacie Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady ( ES )
č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 ( ďalej len „vykonávacie
nariadenie“ ) vo vzťahu k pravidlám určujúcim uplatniteľnú legislatívu.

Podľa článku 11 ( 3 ) ( a ) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 , osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu.

Podľa článku 13 ( 1 ) ( a ) základného nariadenia ( v znení účinnom do 28.06.2012 ), osoba ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym
predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

Podľa článku 13 ( 3 ) základného nariadenia, osoba ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých štátoch, právnym predpisom určeným v súlade článkom 13 ( 1 )
základného nariadenia.

Z citovaných článkov základného nariadenia príslušných ustanovení Zákona o sociálnom poistení, ktoré
v odôvodení preskúmavaného rozhodnutia cituje žalovaná jednoznačne vyplýva, že pravidlá, ktoré majú
určiť uplatniteľnú legislatívu majú za úlohu zabezpečiť aby sa na zamestnanca a samostatne zárobkovo
činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú
činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského
štátu.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že konanie v predmetnej veci
začalo na podnet príslušnej poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ZUS V.) o preskúmanie
rozhodujúcich skutočností za účelom určenia uplatniteľnej legislatívy, t.j. či zamestnanec skutočne
vykonával zamestnanie na území Slovenskej republiky, pretože v posledných rokoch vznikali firmy, ktoré
sprostredkúvajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských
štátoch a v niektorých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu
mimo hraníc X. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z
podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v X. republike.

Z obsahu administratívneho spisu žalovanej súd zistil, že prvostupňový správny orgán vykonal v dňoch
od 26.02. 2013 do 07.03.2013 kontrolu na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na
území Slovenskej republiky u zamestnávateľa žalobkyne N., s.r.o. so sídlom X. XX, G. o čom svedčí
záznam č. XXXXX-X/XXXX-C. zo dňa 07.03.2013. Kontrola bola vykonaná za obdobie od 01.02.2012
do 26.02.2013. Z pripojenej správy o kontrole vyplýva, že dňa 26.02.2013 prvostupňový správny orgán
vykonal u zamestnávateľa fyzickú kontrolu priamo v sídle na adrese X. XX, G.. Spoločnosť sídli na
uvedenej adrese, samostatnú kanceláriu nemá. Na tejto adrese sídli aj spoločnosť T. Q., s.r.o., X. XX,
G., ktorá pre spoločnosť N., s.r.o. vykonáva účtovnícke práce. Podľa vyjadrenia konateľa spoločnosti
T. Q., s.r.o. F.. D.. F. V. v prípade potreby sprístupňuje príslušným konateľom spoločnosti alebo iným
zamestnancom spoločnosti priestory na vykonávanie práce. Dňa 26.02.2013 sa podľa vyjadrenia F..



D.. F. V. na uvedenej adrese nenachádzal žiadny zamestnanec, ani konateľ spoločnosti N., s.r.o. Dňa
04.03.2013 prvostupňový správny orgán opätovne navštívil spoločnosť N., s.r.o. na uvedenej adrese.
V tento deň sa nachádzali na tejto adrese p. U. P. F., konateľ spoločnosti N., s.r.o. a piati zamestnanci
a to A. E. - koordinátor, P. Q., F. F., X. F., V. K.. V správe bolo taktiež konštatované, že doklady
spoločnosti sa nachádzajú na adrese X. XX, G.. Pracovné zmluvy so zamestnancami sú uzatvorené
na 10 hodín mesačne. Podľa vyjadrenia konateľa spoločnosti všetci zamestnanci roznášajú letáky
na požiadanie poľských firiem po rôznych mestách na území Slovenskej republiky. Zamestnávateľ
ku kontrole predložil originály dochádzky ( smenovky ) o vykonaní prác za rok 2012 a 2013, ktoré
následne zaslal emailom prvostupňovému správnemu orgánu. Podľa vyjadrenia konateľa spoločnosti,
tento zadáva prácu zamestnancom takým spôsobom, že im telefonicky, emailom alebo poštou oznámi
kde a kedy sa majú dostaviť, o čom predložil aj doklad „príkaz na vykonanie práce“. Zamestnanci sa
na miesto stretnutia dopravia individuálne. Rovnako predložil zoznam zamestnancov, ktorí budú dňa
04.03.2013 vykonávať prácu na území Slovenskej republiky. V uvedený deň mali vykonávať prácu piati
zamestnanci a to A. E., P. Q., F. F., X. F. a V. K.. Podľa vyjadrenia konateľa spoločnosti koordinátor
pridelil prácu prítomným zamestnancom na adrese spoločnosti roznášať letáky po G., sídlisko A., X.
ulica od 09:00 hod. do 14:00 hod., t.j. 5 hodín. V administratívnom spise žalovanej sa nachádza ďalší
záznam č. XXXXX-X/XXXX-C. zo dňa 05.11.2013 o vykonaní kontroly zameranej na preverenie reálneho
výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky v spoločnosti N., s.r.o. za kontrolované
obdobie od 01.02.2012 do 05.11.2013. Z pripojenej správy o kontrole k touto záznamu vyplýva, že
dňa 05.11.2013 prvostupňový správny orgán vykonal u zamestnávateľa žalobkyne priamo v sídle tejto
spoločnosti na adrese X. XX, G.. Spoločnosť sídli na tejto adrese, samostatnú kanceláriu nemá. V
uvedený deň sa na adrese X. XX, G. nenachádzal žiadny zo zamestnancov spoločnosti N., s.r.o., ani
konateľ tejto spoločnosti. Z uvedeného dôvodu nie sú žiadne informácie.

Podľa § 195 ods. 1 zákona, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje
tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na
rozhodnutie. Podľa ods. 2, podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov
konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej
zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

Podľa § 196 ods. 1 zákona, dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného
stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné
posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických
osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej
poisťovne.

Podľa § 196 ods. 7 zákona, organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy v vzájomnej súvislosti.

Z dokazovania vykonaného správnym orgánom vyplýva, že k záveru o tom, že žalobkyni nevzniklo
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti
dospel na základe vykonanej kontroly. Na základe výsledkov kontroly správny orgán dôvodil, že
nebolo preukázané, že žalobkyňa reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej
republiky a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom podľa článku 13 ( 3 ) základného
nariadenia. Podľa názoru súdu záver žalovanej bol realizovaný na základe nedostatočne zisteného
skutkového stavu, pretože z obsahu spisu, ani z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, akým spôsobom
bolo preukázané, že žalobkyňa reálne činnosť zamestnanca nevykonávala. Správy o kontrole zo
dňa 07.03.2013 a 05.11.2013, ktoré tvorili podklad pre rozhodnutie neobsahujú skutočnosti, ktoré by
preukazovali žalovanou tvrdené závery.

Žalovaná sa dôsledne nevyrovnala ani s otázkou miesta podnikania zamestnávateľa žalobkyne
spoločnosti N., s.r.o. pretože právne neodôvodnila, ktoré ustanovenia ktorého právneho predpisu
zamestnávateľovi zakazujú ukladať pracovné povinnosti telefonicky, emailom a poštou, spracovávať
personálnu, účtovnú a mzdovú agendu externou firmou atď. Ústava Slovenskej republiky v článku 2 ods.
2,3 upravuje, že každý môže konať čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal
niečo, čo zákon neukladá. Z doteraz vykonaného dokazovania, ktoré je podľa názoru súdu nedostatočné
preto, aby bol vyslovený objektívny záver, že žalobkyňa na území Slovenskej republiky reálne činnosť
zamestnanca nevykonávala je predčasný a zistenie skutkové stavu je nedostatočné na posúdenie veci.



Podľa § 209 ods. 1 zákona, rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne,
ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi
predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané
náležitosti.

Podľa § 209 ods. 2 zákona, rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní
alebo o opravnom prostriedku. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania
vyhovuje v celom rozsahu.

Podľa § 209 ods. 4 zákona, v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie,
ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a
pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

Ak teda žalovaná rozhodla napadnutým rozhodnutím, súd dospel k záveru, že zistenie skutkového
stavu je nedostatočné pre jednoznačný záver tak ako ho prezentuje v odôvodnení rozhodnutia a jej
rozhodnutie nie je odôvodené v súlade s ustanovením § 209 ods. 4 zákona, ktoré ukladá povinnosť
správnemu orgánu v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie a
akými úvahami bola organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov,
na ktorých základe rozhodovala.

Po preskúmaní napadnuté rozhodnutia žalovanej v rozsahu a z dôvodov uvedených žalobe súd
na základe vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru, že rozhodnutie bolo vydané na základe
nedostatočne zisteného skutočného stavu veci a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Preto
podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec žalovanej na ďalšie
konanie.

Úlohou žalovanej v ďalšom konaní bude vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby nevznikali
žiadne pochybnosti o mieste podnikania zamestnávateľa žalobkyne a rovnako vykonať dokazovanie
na objektívne preukázanie, že žalobkyňa reálne činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky
nevykonávala.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a žalobkyni ako úspešnej účastníčke konania
priznal náhradu trov konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia vyčíslených právnym
zástupcom žalobkyne podľa § 11 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb ( ďalej len „vyhláška“ ) za 2 úkony právnej služby príprava a prevzatie,
spísanie a podanie žaloby v hodnote 1 právneho úkonu 134 Eur, režijného paušálu 2 x 8,04 Eur a DPH
20% z celkovej
odmeny, t.j. 70,00 Eur. Trovy právneho zastúpenia predstavujú celkom 354,08 Eur.

Senát krajského súdu sa jednohlasne uzniesol.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní
sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.