Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 9CoE/120/2012 z 20. 12. 2012
Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 20. decembra 2012, sp. zn. 9CoE/120/2012, ECLI:SK:KSNR:2012:4605210592.2
Krajský súd Nitra | 9CoE/120/2012 | ECLI:SK:KSNR:2012:4605210592.2 | 2012-12-20 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: § 58 ods. 1 EP, § 212 ods. 1 OSP, § 36 ods. 5 EP, § 109 ods. 1 písm. c) OSP, § 109 ods. 1 písm. b) OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 41 ods. 2 písm. c) EP, § 41 ods. 1 EP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2083e974-b268-4782-a190-f8a416e12c2d
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2012:4605210592.2

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/120/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4605210592
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4605210592.2

Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Bratislava,
Pribinova 25 a Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421,
proti povinnému: O. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom S., O. XXXX/X, o vymoženie sumy 115,71 eura s
príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany zo dňa 13. júna
2012, č. k. 12Er/2666/2005-64, takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie konania   z a m i e t a .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa  p o t v r d z u j e .

Povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ďalším
výrokom ju zastavil. Okrem toho návrh oprávneného na zmenu exekútora zo dňa 16. 09. 2010 zamietol
a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi Mgr. Ing. Ivanovi Šteinerovi, Lipová
7, 915 01 Nové Mesto nad Váhom náhradu trov exekúcie vo výške 240,30 eura do troch dní odo
dňa právoplatnosti tohto uznesenia. Posledným výrokom rozhodol o trovách konania tak, že žiaden z
účastníkov nemá právo na ich náhradu. Svoje rozhodnutie v zastavujúcej časti oprel o ustanovenia
§ 57 ods. 1 písm. g),  § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný
poriadok“), § 22 ods. 1, 2, § 39 Občianskeho zákonníka. Po oboznámení sa so spisom súd prvého stupňa
dospel k záveru, že notárska zápisnica, ktorá je exekučným titulom, je neplatným právnym úkonom,
pretože odporuje zákonu a zároveň ho obchádza. Mal za to, že v danom prípade existuje reálny rozpor
v záujmoch povinného a v záujmoch Mgr. Tomáša Kušníra, ktorý povinného zastupoval pri spisovaní
notárskej zápisnice. Rozpor v záujmoch videl v tom, že povinný Mgr. Kušníra splnomocnil na tento úkon
ešte v zmluve o úvere a samotné splnomocnenie neobsahovalo špecifikáciu právneho záväzku. Dodal,
že v prípade Mgr. Tomáša Kušníra ako splnomocnenca išlo o osobu známu iba oprávnenému a vybratú
výlučne oprávneným, bez možnosti ovplyvnenia tohto výberu povinným a tiež bez toho, aby povinný
prišiel s touto osobou do kontaktu. S poukazom na uvedené zastal názor, že záujmom splnomocnenca
bolo konať v súlade s požiadavkami oprávneného a za toto konanie si vyúčtoval aj trovy právneho
zastúpenia pri spísaní notárskej zápisnice, a preto podľa názoru súdu bolo v záujme splnomocnenca,
aby došlo v každom prípade k spísaniu notárskej zápisnice a naopak záujmom povinného nebolo
dospieť až k spísaniu notárskej zápisnice, pretože tým sa mu neúmerne zvýšili náklady v súvislosti
so splácaním úveru a na základe notárskej zápisnice mal oprávnený možnosť domáhať sa zaplatenia
pohľadávky v exekučnom konaní bez toho, aby o povinnosti dlžníka rozhodol najskôr nezávislý súd.
Keďže záujmy splnomocnenca a splnomocniteľa boli diametrálne odlišné, súd prvého stupňa dospel k
záveru, že Mgr. Kušnír nebol spôsobilý zastupovať dlžníka pri spisovaní notárskej zápisnice  a z toho



dôvodu považoval tento právny úkon za absolútne neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka,
následne exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zároveň ju zastavil. Okrem toho rozhodol aj o návrhu
oprávneného na zmenu súdneho exekútora zo dňa 16. 09. 2010 a to tak, že návrh zamietol. Dôvodil
tým, že exekúcia bola vyhlásená za neprípustnú a následne zastavená, a preto rozhodovanie o tomto
návrhu považoval za bezpredmetné. O trovách exekúcie rozhodol v zmysle § 200 ods. 2, § 203 ods. 1,
§ 196 Exekučného poriadku, § 14 ods. 1 až 3, § 15 ods. 1 vyhlášky tak, že priznal súdnemu exekútorovi
náhradu trov exekúcie v celkovej výške 240,30 eura a na ich náhradu zaviazal podľa § 203 ods. 1
Exekučného poriadku oprávneného z dôvodu, že oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie na
základe exekučného titulu, ktorý je neplatným právnym úkonom, pretože odporuje zákonu a zároveň
zákon obchádza, a preto na základe takéhoto neplatného právneho úkonu nebolo možné ďalej viesť
exekúciu s poukazom aj na zistenú nemajetnosť povinného. Záverom rozhodol aj o trovách konania a
to analogicky podľa § 146 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku tak, že žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania, ktoré bolo zastavené.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a
vrátenia veci na ďalšie konanie. Svoje odvolanie postavil na základných štyroch bodoch, v rámci ktorých
vytýkal rozhodovanie súdu nad rámec zverenej právomoci, odňatie účastníkovi možnosť konať pred
súdom, nedostatočne zistený skutkový stav a v neposlednom rade nesprávne právne posúdenie veci.
Tvrdil, že exekučný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 58 Exekučného
poriadku sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu
metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil
mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak
fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Dodal, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii
exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo
pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Pripomenul,
že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného
titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Mal za to, že ak právny poriadok osobitne
upravuje nástroje právnej kontroly a zodpovednostné mechanizmy ochrany práv subjektov, musí ich
exekučný súd rešpektovať a nemôže ich nahrádzať činnosťou vlastnou. Bol to predovšetkým notár, ktorý
pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas
s vykonateľnosťou zo zákonom a dobrými mravmi (§ 36 ods. 1 Notárskeho poriadku). Inými slovami
uviedol, že ak notár neodmietne vykonať úkon, zanikne právomoc všeobecného súdu rozhodovať o
súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Zároveň poukázal aj na ust. § 43 ods. 1 Notárskeho
poriadku. Vzhľadom na to, že platná notárska zápisnica má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného
súdu, účinky notárskej zápisnice majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto titulom nakladať
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti
a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo
na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje
svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rámci činnosti notára. Dodal, že exekučný súd
nie je oprávnený ani posudzovať vecnú správnosť, nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah
notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom a to ani v prípade pasívneho správania účastníka v
konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, ako ani nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby
a nedostatky exekučného titulu. Pre prípad nestotožnenia sa s ústavne súladnou interpretáciou ust.
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žiadal o prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP.
V rámci odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom namietal predovšetkým porušenie princípu
legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý
súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Vytýkal, že aj keď výkon a ochrana jeho práva na
spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné
postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Mal za to, že exekučný súd rozhodoval o jeho práve
a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, a preto nemožno vyšpecifikovať také
skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Okrem
toho konštatoval aj porušenie princípu rovnosti zbraní, na základe ktorého bol uvedený do takého
postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb
v porovnateľnom postavení. Zároveň namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia,
argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení,
ako ani nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pritom však dané
rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil exekučný



súd, navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek
obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Ohľadom plnomocenstva zastal názor, že
nie je možné ho považovať za neprijateľnú podmienku, nakoľko nie je zmluvným ustanovením. Mal
za to, že plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je dostatočne určité a zrozumiteľné. Dodal, že
právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh/záväzok v čase jeho vzniku, teda napr. súčasne
s uzatvorením zmluvy, na základe ktorej vzniká, a z toho dôvodu nešlo o budúce právo, t.j. právo, ktoré
by povinnému vzniklo až v budúcnosti a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať s poukazom na ust.
§ 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Poukázal aj
na absurdnosť záveru súdu, že povinný sa udelením plnomocenstva vzdal akéhokoľvek práva, pričom
dodal, že žiadne z ustanovení zmluvy neustanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám
dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Záverom namietal aj nesprávny záver o
tom, že by zástupca zjavne nehájil záujmy povinného, pretože spísal notársku zápisnicu, ktorá nebola v
jeho prospech. Uvedené považoval za nesprávny záver, nevyplývajúci z vykonaného dokazovania, ale
predstavujúci iba domnienku a subjektívny názor súdu, pretože zástupca žiadnym spôsobom neprekročil
udelené plnomocenstvo, napr. spísaním zápisnice nezaviazal povinného vo väčšom rozsahu než bol
povinný plniť podľa zmluvy o úvere. Okrem toho sa nestotožnil ani s tým, že by notárska zápisnica
musela byť spísaná aj oprávneným. Mal za to, že uvedený záver súdu je v priamom rozpore so súdnou
praxou a to konkrétne uznesením Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 3Co 7/2007. Dodal, že rovnaký
záver vyplýval aj z nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. I ÚS 5/2000. Naviac, zvýraznil aj skutočnosť, že
otázka, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda či sa predmetná exekúcia
bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.

Sudca súdu prvého stupňa predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu podľa § 374 ods. 4 OSP
s vyjadrením, že odvolaniu oprávneného nemieni vyhovieť, nakoľko sa stotožňuje s napadnutým
uznesením.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§10 ods. 1 OSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212
ods. 1 OSP) prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
ods. 2 OSP a dospel k záveru, že návrhy oprávneného na prerušenie konania je potrebné zamietnuť
a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods.
1 OSP.

V priebehu odvolacieho konania oprávnený navrhol s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b)
OSP konanie prerušiť a podať návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá
Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a
princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. S poukazom na ustanovenie §
109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie navrhol tiež konanie prerušiť a
predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda, aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

Na margo návrhov na prerušenie konania, odvolací súd uvádza, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného
poriadku exekučné konanie nemožno prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Takýmto osobitným
zákonom je predovšetkým Zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a nie Občiansky



súdny poriadok. Vzťah Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného poriadku, je vymedzený v § 251
ods. 4 OSP, podľa ktorého sa na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku použijú ustanovenia
predchádzajúcich častí Občianskeho súdneho poriadku, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak.
Subsidiárne používanie prvej až štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku v exekučnom konaní
znamená, že v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku sa ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku použijú len na riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v Exekučnom poriadku vôbec, alebo
nie sú upravené vyčerpávajúco, to všetko však len za predpokladu, že to povaha konkrétnej procesnej
situácie nevylučuje.

Naviac, povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl.
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej
inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno
podať žiaden opravný prostriedok.

Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť
konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho
aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného
postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného
v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom
povinnosti zahájiť konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle
ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva je pre
riešenie daného prípadu relevantná. (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS
388/2010 z 19. októbra 2010)

V danom prípade bolo predmetom odvolacieho konania preskúmanie uznesenia súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil, keďže zistil, že
notárska zápisnica, ktorá je exekučným titulom, je neplatným právnym úkonom, pretože odporuje
zákonu a zároveň zákon obchádza. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvého
stupňa, v danom prípade bolo podstatnou právnou otázkou posúdenie, či sú splnené predpoklady na
vedenie exekučného konania, na ktoré je súd povinný prihliadať počas celého konania. Jedným z
týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.
S poukazom na to, že odvolací súd nie je súdom poslednej inštancie, v každej konkrétnej veci súd
rozhoduje na základe vnútroštátneho práva a okolností prípadu, odvolací súd nevidel význam pre postup
v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Naviac, podľa odvolacieho súdu zmyslom predbežnej otázky
oprávneného nebolo zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ale  rozhodnúť spor, ktorý je vo
výlučnej kompetencii všeobecných súdov Slovenskej republiky.

Na základe uvedeného odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania v zmysle ustanovenia
§ 109 ods. 1 písm. b), c) OSP zamietol.

Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený svojím návrhom zo dňa 20. 09. 2005, doručeným súdnemu
exekútorovi dňa 04. 10. 2005, požiadal súdneho exekútora Bc. Ing. Ivana Šteinera, o vykonanie exekúcie
voči povinnému na vymoženie trov notára za spísanie notárskej zápisnice vo výške 2.463,- Sk, trov
exekúcie vo výške 500,- Sk, trov právneho zastúpenia 600,- Sk, trov právneho zastúpenia v exekučnom
konaní vo výške 1.050,- Sk, poplatku za zasielanie upomienok 120,- Sk a úrokov z omeškania vo výške
1.931,- Sk, vo výške 618,- Sk, vo výške 494,- Sk, vo výške 299,- Sk a vo výške 144,- Sk. Za exekučný titul
označil Notársku zápisnicu uloženú v Zbierke listín pod číslom N 2258/2005, NZ 21487/2005, NCRLs
21211/2005, vyhotovenú JUDr. Ondrejom Ďuriačom so sídlom v Partizánskom, dňa 15. 05. 2005. Vyššie
označený súdny exekútor doručil dňa 10. 10. 2005 súdu prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ku ktorej pripojil i návrh na vykonanie exekúcie, osvedčený odpis Notárskej
zápisnice tvoriaci exekučný titul a plnomocenstvo. Súd prvého stupňa vydal dňa 17. 10. 2005 poverenie
súdnemu exekútorovi. Podaním zo dňa 16. 09. 2010 oprávnený požiadal o zmenu súdneho exekútora.
Dňa 28. 09. 2010 došiel súdu prvého stupňa návrh súdneho exekútora na zastavenie exekučného
konania. Okrem toho súdny exekútor zaslal súdu prvého stupňa aj vyjadrenie k návrhu oprávneného
na zmenu súdneho exekútora a vyúčtovanie trov exekučného konania. Následne súd prvého stupňa vo
veci rozhodol uznesením zo dňa 9. decembra 2012 č.k. 12Er/2666/2005-21 tak, že exekúciu vedenú
súdnym exekútorom Mgr. Ing. Ivanom Šteinerom, pod spisovou značkou 12Er/2666/2005 vyhlásil za
neprípustnú a zastavil ju, návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zo dňa 16. 09. 2010



zamietol, oprávneného zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi Mgr. Ing. Ivanovi Šteinerovi, Lipová 7,
915 01 Nové Mesto nad Váhom, náhradu trov exekúcie vo výške 184,73 eura do troch dní odo dňa
právoplatnosti tohto uznesenia a posledným výrokom rozhodol o trovách konania tak, že žiaden z
účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Proti tomuto uzneseniu okrem súdneho exekútora
podal odvolanie aj oprávnený. Odvolací súd rozhodol tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
zrušil v celom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní súd prvého stupňa vo veci
rozhodol napadnutým uznesením.

Podľa § 58 ods. 1 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“), exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu.

Zatiaľ, čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu           (§ 57 ods.
1 Exekučného poriadku), alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57
ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak
má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený.

Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v
priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To
znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú
splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, účinného v čase začatia exekučného konania, exekučným
titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje                  k povinnosti alebo
postihuje majetok.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, účinného v čase začatia exekučného konania, podľa
tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny
záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas
plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici                               s vykonateľnosťou súhlasila.

Notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti má povahu verejnej listiny a ako každá verejná listina
aj notárska zápisnica osvedčuje pravdivosť údajov v nej uvedených až do doby, pokiaľ nie je preukázaný
opak. Notárska zápisnica, okrem toho, že je verejnou listinou, za splnenia zákonných podmienok môže
byť aj tzv. exekučným titulom. Exekučný súd pri posudzovaní vykonateľnosti zápisnice posudzuje iba to,
či sú dané formálne a materiálne predpoklady vykonateľnosti, a to bez zreteľa na hmotnoprávny základ.
Formálna stránka vykonateľnosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu spočíva v dodržaní formy
notárskej zápisnice tak, ako je uvedená v § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka vykonateľnosti
spočíva v dodržaní tých obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.
Podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc,
ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny
dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.
Vyhlásenie povinnej osoby, ktorým súhlasí s vykonateľnosťou, má za následok vykonateľnosť notárskej
zápisnice, ktorá nastáva uplynutím času plnenia uvedeným v notárskej zápisnici, alebo v prípade, ak
čas plnenia uplynul pred spísaním notárskej zápisnice, dňom spísania notárskej zápisnice, v ktorej je
uvedený súhlas s vykonateľnosťou.

Podľa § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia          so zreteľom k hmotnému
právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho
súdu o odvolaní proti napadnutému uzneseniu je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty).
Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj
dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy



odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej
veci sa zaoberal len námietkami oprávneného uvedenými v odvolaní.  Preskúmaním veci odvolací
súd zistil, že oprávnený a povinný dňa 07. 06. 2004 uzavreli  zmluvu o úvere, súčasťou ktorej vo
forme predtlače je uvedený text o splnomocnení advokáta Mgr. Tomáša Kušníra povinným na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru tak, aby sa
notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) OSP,
alebo pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku na celý jeho majetok, do výšky vzniknutej
pohľadávky (alebo jej zostatku v prípade čiastočného splatenia jeho dlhu) a jej príslušenstva. Odvolací
súd sa stotožňuje s vysloveným právnym názorom súdu prvého stupňa, že došlo            k rozporu záujmov
splnomocneného zástupcu a zastúpeného v zmysle § 22 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uvedený
rozpor spočíval v tom, že právny zástupca povinného, ktorý by mal povinného pri uznaní dlhu a spísaní
notárskej zápisnice zastupovať, bol určený priamo v zmluve o úvere oprávneným, čo malo za následok,
že povinný si nemohol Mgr. Tomáša Kušníra ako svojho zástupcu vybrať na základe svojej vôle. V
dôsledku neplatného plnomocenstva podľa § 39 Občianskeho zákonníka je neplatné aj vyhlásenie Mgr.
Tomáša Kušníra v predmetnej notárskej zápisnici. Predmetná notárska zápisnica nespĺňa podmienky
materiálne vykonateľného exekučného titulu, keďže bola spísaná na základe absolútne neplatného
právneho úkonu. Postup súdu prvého stupňa, ktorý exekúciu zastavil, bol preto odvolacím súdom
vyhodnotený za správny.

Na zdôraznenie správnosti odvolací súd poukazuje tiež na skutočnosť, že Mgr. Tomáš Kušnír nemohol
pred notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice v mene povinného ani z dôvodu, že zastúpenie na základe plnomocenstva vzniklo súčasne
s uzavretím zmluvy o úvere, teda v čase, keď žiadny dlh neexistoval, nebola známa ani jeho výška, a
preto povinný nemohol ani dlh uznať, či splnomocniť iného na takéto uznanie. Nie je prípustné, aby sa
niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti, a preto aj takáto dohoda je neplatná podľa
§ 39 Občianskeho zákonníka. Okrem toho súčasťou notárskej zápisnice bolo aj vyhlásenie zástupcu
povinného o tom, že uznaný dlh zaplatí v lehote, ktorú si určil pravdepodobne zástupca povinného sám
bez toho, aby mu povinný udelil na takýto úkon plnú moc. Na základe takéhoto konania zástupcu bol
potom povinný zaviazaný na splatenie svojho dlhu v lehote, o ktorej nemal ani vedomosť, rovnako ako
ani nemal vedomosť o výške, ktorú má zaplatiť.

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi nie je takým procesným rozhodnutím,
ktoré by v zmysle § 159 ods. 3 OSP tvorilo prekážku veci rozsúdenej, a preto námietku oprávneného,
že súd prvého stupňa posudzoval vec, o ktorej už raz rozhodol, vyhodnotil ako nedôvodnú, rovnako
tak považoval za nedôvodnú aj námietku oprávneného, že platnosť predmetného plnomocenstva bola
posúdená notárom. Zdôrazňuje, že súd nie je viazaný právnym názorom notára pri spisovaní notárskej
zápisnice.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak, že
povinnému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože
v tomto štádiu konania mu žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.