Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/320/2013 z 26. 11. 2013
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 26. novembra 2013, sp. zn. 24Co/320/2013, ECLI:SK:KSTT:2013:2107227198.1
Krajský súd Trnava | 24Co/320/2013 | ECLI:SK:KSTT:2013:2107227198.1 | 2013-11-26 | Rozsudok
Oblasť práva: Rodinné právo, Rodinné právo – Vyživovacie povinnosti, Rozvod
Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-23, /SK/ZZ/0/0/#paragraf-62
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5cf3b354-0cb2-40ff-9088-c7137b6b2c97
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2107227198.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/320/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2107227198
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2107227198.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a
členov senátu: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci navrhovateľky: Q. Z., rod.
D., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XX, t.č. I., E. XX, proti odporcovi: Q. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom
V. XX, o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom: Q.
Z., nar. XX.XX.XXXX a Z. Z., nar. XX.XX.XXXX (medzičasom plnoleté), v konaní zastúpené kolíznym
opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Piešťanoch, na odvolanie odporcu, proti rozsudku
Okresného súdu Piešťany zo dňa 25. apríla 2013, č.k. 6C/279/2008-278, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa     p o t v r d z u j e .

Účastníci nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudok súd prvého stupňa rozviedol manželstvo navrhovateľky a odporcu, maloleté
deti pochádzajúce z manželstva Q. a Z., obe nar. XX.XX.XXXX, na čas po rozvode zveril do osobnej
starostlivosti navrhovateľky s tým, že obaja rodičia budú oprávnení maloletých zastupovať a spravovať
ich majetok. Odporcovi uložil povinnosť platiť výživné na každé z maloletých detí po 50,- Eur mesačne,
splatné vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky. Styk otca s deťmi ponechal neupravený
a o trovách konania rozhodol, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie
odôvodnil s použitím ust. § 24 ods. 1, 3, 4, 5, § 25 ods. 1 a 2, § 62, § 75 Zákona o rodine a vecne tým,
že v danom prípade zákonné podmienky rozvodu manželstva sú splnené, keď manželia nežijú spolu
vyše 7 rokov, nehospodária spolu, intímne sa nestýkajú a ani spoločne nevychovávajú ich maloleté
deti. V konaní bolo preukázané, že v dôsledku nezhôd medzi manželmi vyplývajúcich z agresívneho
správania sa odporcu voči navrhovateľke a deťom, na ktorom mal podiel aj alkohol, došlo k vážnemu
narušeniu vzťahov medzi nimi a nezhody vyústili do odsťahovania sa navrhovateľky s deťmi zo spoločnej
domácnosti ešte vo februári 2005. Odvtedy manželia spolužitie neobnovili. Manželstvo je v súčasnosti
už iba formálnym zväzkom a neplní žiadnu zo svojich spoločenských funkcií. Navrhovateľka je pevne
rozhodnutá neobnoviť viac spolužitie s odporcom aj napriek nesúhlasu odporcu s rozvodom manželstva.
Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že nie je predpoklad, aby v budúcnosti boli vzťahy medzi manželmi
ozdravené. Rozvod sa maloletých detí dotkne iba minimálne, pretože od odporcu sa odsťahovali už
pred viacerými rokmi, sú zvyknutí žiť iba s navrhovateľkou, ktorý stav by sa nezmenil ani pri zachovaní
manželstva. Z uvedených dôvod súd manželstvo účastníkov rozviedol a ako príčinu rozvodu manželstva
ustálil citové odcudzenie navrhovateľky voči odporcovi v dôsledku jeho nevhodného správania sa k
deťom a k nej, ktoré neumožňovalo vytvárať zdravé rodinné prostredie.



Vzhľadom k rozvodu manželstva bolo potrebné potom upraviť výkon rodičovských práva a povinností k
maloletému Q. a Z. na čas po rozvode manželstva. Súd maloleté deti na čas po rozvode zveril potom
do osobnej starostlivosti navrhovateľky, keď mal v konaní preukázané, že od odlúčenia manželov sa
o maloletých až doposiaľ starala ona, pričom z jej starostlivosti neboli zistené žiadne nedostatky a
aj samotní maloletí vyjadrili prianie zostať u matky. Vhodnosť výchovného prostredia u navrhovateľky
potvrdil vo svojom znaleckom posudku aj súdom ustanovený znalec z odboru psychológie. Súčasne
súd oprávnil oboch rodičov zastupovať deti a spravovať ich majetok, pretože žiadosť odporcu, aby iba
on mal výsostné právo deti zastupovať a spravovať ich majetok nebola ničím relevantným zdôvodnená
a ani súd v konaní nezistil žiadny dôvod, pre ktorý by jednému z rodičov mali byť tieto práva
odňaté. Ohľadne výživného súd z vykonaného dokazovania mal zistené, že navrhovateľka pracuje ako
opatrovateľka v zahraničí ako samostatne zárobkovo činná osoba v dvojtýždňových turnusoch a jej
hrubý príjem za rok 2012 predstavoval 9.467,- Eur, netto 5.680,- Eur, pričom cestovné do práce jej platí
zamestnávateľ, náklady spojené s jej ubytovaním a stravou v cudzine hradí rodina pacienta, ktorého
opatruje. Navrhovateľka býva sama s maloletými deťmi v podnájme, kde platí 430,- Eur mesačne a
energie 70,- až 80,- Eur. Ďalšie dve plnoleté deti účastníkov v súčasnosti žijú a pracujú v zahraničí.
Maloleté deti sú študentmi 3. ročníka Gymnázia A. Q. v I., pričom Q. má zariadenú individuálnu formu
štúdia z dôvodu zdravotných problémov. Obe majú zvýšené výdavky na dioptrické okuliare, maloletý
Q. navyše dopláca za kontaktné šošovky, keďže športuje, hrá futbal,  ostatné výdavky s tým spojené
prepláca futbalový klub. Maloletá Z. navštevuje spevácky krúžok s ročným poplatkom 100,- Eur, je
zdravá,  okrem okuliarov, nosí  aj strojček na zuby, za ktorý doposiaľ zaplatila 210,- Eur. Matka platí pre
mal.  platí aj stravné v škole, približne 25,- Eur mesačne. Ostatné náklady maloletých detí sú bežné,
primerané veku. Otec má síce súdom určené výživné 50,- Eur na Q. aj Z., ale má vysoké nedoplatky na
výživnom, zhruba 3.000,- Eur, ktoré spláca popri bežnom výživnom. Odporca zostal bývať v rodinnom
dobe v V., ktorý nadobudli s navrhovateľkou, kde  žije sám. Od 12.10.2011 je odporca  zamestnaný ako
vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy vo firme AUTODOPRAVA A. A. O., kam dochádza 10 km z
bydliska autobusom, pričom jedna cesta stojí 0,75 Eur. Obvykle od utorka do soboty pracuje v cudzine,
preto okrem mzdy má vyplácané aj diéty vo výške od 100,- do 300,- Eur mesačne k základnému platu,
ktorý predstavuje cca 320,- Eur netto. Náklady na bývanie  u neho predstavujú 66,14 Eur za elektrinu,
pevnú linku 20,- Eur mesačne, vodu štvrťročne 20,- Eur, nákup palivového dreva za sezónu 300,- Eur,
bežné poplatky za komunálny odpad 106,- Eur ročne vrátane dane z nehnuteľností. Stravu v cudzine
si hradí z diét, strava v SR ho stojí zhruba 30,- Eur týždenne. Okrem toho spláca viacero spotrebných
úverov, ktoré si vzal v roku 2008 - 2010 v čase nezamestnanosti, najmä na platenie výživného pre deti.
Okrem toho má dlh aj na zdravotnom aj sociálnom poistení z obdobia, keď bol samostatne zárobkovo
činnou osobu. Tento dlh je od neho vymáhaný exekútorom, zrážkami zo mzdy vo výške 71,30 Eur.
Odporca je zdravý, okrem maloletých detí iné vyživovacie povinnosti už nemá. Plnoletému Q. prestal
platiť výživné v decembri 2012, kedy mu oznámil, že sa zamestnal, avšak mu zostal dlh na výživnom
okolo 500,- Eur, ktorý odporca mu spláca podľa možností. Vychádzajúc z takto zistených pomerov
súd potom považoval 50,- Eur na každé z maloletých detí za primerané odporcovým schopnostiam
a možnostiam, ako aj odôvodneným potrebám maloletých detí, pričom ustálil, že priemerný mesačný
zárobok odporcu predstavuje 320,- Eur mesačne k čomu má vyplácané diéty. Poukázal na to, že pokiaľ
otec spláca úvery, tieto nemajú prednosť pred výživným, súd preto nemohol zohľadniť jeho vysoké dlhy
na výživnom, ktoré odporca má voči maloletým deťom za minulé obdobie a ďalšie splátky pôžičiek a
úverov. Maloleté deti sú študentmi, sú vo veku dospievania, ich odôvodnené potreby sú vysoké. Aj
keď ich odôvodnené potreby vzhľadom na vek blízky dospelosti by odôvodňovali o určenie výživného
vo vyššej výške, prekračovalo by to odporcove schopnosti a možnosti. Pokiaľ ide o styk odporcu
s maloletými, vychádzajúc z vykonaného dokazovania súd to ponechá neupravený. Dôvodom bola
skutočnosť, že vzťahy medzi otcom a deťmi sú chladné a deti otca odmietajú. Už zo správy referátu
poradensko-psychologických služieb vyplýva, že deti nemajú záujem s otcom sa stýkať. Obaja maloletí
to potvrdili aj osobne pred súdom pri ich výsluchu, pričom súd vzhľadom na vek detí a rozumovú
vyspelosť musel na ich názor prihliadať. V konaní bol ustanovený aj znalec z odboru psychológia, Mgr.
S. G., ktorý vo svojom posudku č. 47/2011 zo dňa 18.07.2011 uviedol, že deti majú k otcovi dlhodobo
negativistický až hostilný postoj, otec pre ne v súčasnosti nie je autorita a na ich výchovu nemá žiaden
vplyv. Vzhľadom k veku a zrelosti detí ako aj k okolnostiam doterajšieho vzťahu s otcom je akékoľvek
vymedzenie styku s otcom nevykonateľné, pretože deti otca výrazne odmietajú. Ich vzťah k otcovi sa
ešte môže vyvíjať, avšak je potrebné to nechať na ich autonómne rozhodnutie a potreby. Vychádzajúc
z uvedeného potom súd ponechal styk odporcu  s oboma maloletými neupravený, keďže styk by aj
tak reálne neprebiehal pre odmietavý postoj detí. Navyše deti o niekoľko mesiacov budú plnoleté a
rozhodnutie v týchto otázkach bude výlučne na ich vôli.



Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v celom rozsahu odporca tvrdiac, že ich manželstvo s
navrhovateľkou nie je vážne rozvrátené a zákonné podmienky pre rozvod nie sú naplnené. Má svoju
manželku rád a má záujem s ňou ďalej žiť. Konflikty medzi nimi boli bežného charakteru ako v mnohých
iných rodinách a rozhodne neboli nijak závažné, aby sa nedali riešiť. Chýba len minimálna snaha zo
strany navrhovateľky. Skutočnosti uvedené súdom ako dôvody rozvratu manželstva sú nepravdivé, resp.
vôbec nejestvujú dôkazy, o ktoré súd oprel svoje zistenia, sú nedôveryhodné a pochybné. Nikdy nebol
voči navrhovateľke agresívny, a žiadnu agresiu nesmeroval proti ich deťom. Tiež nie je vôbec pravda, že
by často požíval alkohol, zdôrazňujúc skutočnosť, že pracuje dlhodobo ako vodič nákladného vozidla,
jazdí s autom do zahraničia. V jeho zamestnaní absolútne nie je akceptovateľné, aby mal problémy
s alkoholom a nemôže si dovoliť riskovať stratu vodičského preukazu. Svoje zistenia, okrem tvrdení
samotnej navrhovateľky, súd  oprel len o výpovede ich detí, pričom poukázal na to, že tieto výpovede sú
značne tendenčné, zaujaté a ovplyvnené navrhovateľkou. Ich syn Q. Z. vypovedal iba o tom, čo počul od
iných súrodencov, teda nejde o výpoveď o tom, čo svedok vnímal vlastnými zmyslami a takáto výpoveď
je bezpredmetná. Ostatné deti ako svedkovia sú silne ovplyvnené navrhovateľkou, teda ich matkou, u
ktorej bývajú. Jeden jediný raz dal dcére Q. facku, keď na jeho adresu použila hrubé, vulgárne výrazy, čo
si dieťa voči otcovi nemá dovoliť. Vie, že navrhovateľka ovplyvňovala deti, aby vypovedali v jej prospech
a ak nebudú „môžu vypadnúť z domu a odsťahovať sa k tatkovi“. Preto deti vypovedali nie z vlastnej vôle
a nie pravdu, ale pod nátlakom to, čo od nich navrhovateľka chcela. Rozhodnutie založené na takýchto
pochybných dôkazoch nemôže obstáť a skutočnosti uvádzané súdom považuje za nepreukázané. Za
nesprávne označil rozhodnutie súdu o úprave práv a povinností k deťom na čas po rozvode, konkrétne
v časti úpravy styku. Považuje za nezákonné, ak súd nerozhodol o úprave jeho styku s deťmi a styk
ponechal neupravený. Poukázal na ust. § 25 ods. 2 Zákona o rodine s tým, že on a navrhovateľka
nežiadali styk neupraviť, naopak súd tak rozhodol svojvoľne bez ich návrhu a súhlasu. Otázka reálnej
vymožiteľnosti nie je predmetom tohto konania, ale vykonávacieho konania po právoplatnom rozhodnutí
a v tejto veci a nemôže byť argumentom pre rozhodnutie, že styk otca s deťmi sa neupravuje. Vzhľadom
na uvedené tvrdí, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nezákonné, skutkové zistenia nie sú dostatočne
preukázané, dôkazy vykonané v konaní sú nehodnoverné, ich manželstvo s navrhovateľkou nie je
vážne narušené a rozvrátené, a on má záujem o obnovenie manželského spolužitia. Navrhol preto, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a rozhodnutie, eventuálne, aby ho zmenil tak, že návrh navrhovateľky zamietne.

Navrhovateľka a kolízny opatrovník odvolanie nepodali.

Kolízny opatrovník k doručenému odvolaniu podal písomné vyjadrenie, v ktorom navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti úpravy rodičovských práv a povinností na čas po
rozvode účastníkov potvrdil. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že manželia už 7 rokov nežijú v
spoločnej domácnosti, nehospodária spolu a starostlivosť o deti zabezpečuje iba matka, z čoho vyplýva,
že ide iba o formálny zväzok a manželstvo účastníkov neplní žiadnu zo svojich funkcií. Úprava styku je
bezpredmetná, nakoľko maloleté deti dňom 04.08.2013 dosiahnu plnoletosť.

Aj navrhovateľka sa písomne vyjadrila k doručenému odvolaniu, v ktorom uviedla, že dôvody na rozvod
manželstva boli jednoznačne preukázané. Poukázala na výpoveď detí, vyjadrenie referátu poradensko-
psychologických služieb ako aj psychológa, ktorý má dostatočnú odbornú prax, aby ako súdny znalec
dokázal odhaliť cielenú manipuláciu detí, ktorú nepotvrdil. Zdôraznila znovu, že manželstvo s odporcom
je vážne narušené bez možnosti obnovy spolužitia. V súčasnosti je to iba formálny zväzok, ktorý neplní
žiadnu z funkcií manželstva už niekoľko rokov. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie boli podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou  - účastníkomi konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má  zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.), preskúmal rozhodnutie a v napadnutej časti úpravy  výkonu rodičovských
práv a povinností aj bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 212 ods. 2 písm. a) v spojení v § 81



ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k
záveru, že nie sú splnené podmienky na zrušenie rozsudku, ani na  zmenu  rozsudku, v dôsledku čoho
je potrebné rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach pre jeho vecnú správnosť potvrdiť.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie rozvratu manželstva a následnej úpravy výkonu práv a povinností
rodičov v čase rozhodnutia súdom prvého stupňa k maloletým deťom, ktorý vo vyčerpávajúcom
rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na rozhodných skutočností, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď
vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na
správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľovi.

V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich
pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi
predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa
teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu, pritom ale nie je svojvoľná, súd
musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí
správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily
jednotlivých dôkazov.

Podľa §  120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie
tvrdených skutočností. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je
ich vykonanie nevyhnuté pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Každého z účastníkov
teda zaťažuje dôkazné bremeno preukázania svojich tvrdení pod následkom neunesenia dôkazného
bremena. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1).

V zmysle § 22 Zákona o rodine k zrušeniu manželstva rozvodom možno pristúpiť len v odôvodnených
prípadoch.

Podľa § 23 ods. 1, 2 a 3 Zákona o rodine súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť,
ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj
účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Súd zisťuje príčiny, ktoré
viedli k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi a pri rozhodovaní o rozvode na ne prihliada. Súd pri
rozhodovaní o rozvode vždy prihliadne na záujmy maloletých detí. Súd pri posudzovaní miery rozvratu
vzťahov medzi manželmi prihliada na porušenie povinnosti manželov podľa § 18 a § 19 Zákona o rodine.



V zmysle § 18 Zákona o rodine manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní
žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a
vytvárať zdravé rodinné prostredie.

V zmysle § 19 ods. 1 Zákona o rodine o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní
starať sa obidvaja manželia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Uspokojovaním
potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť o deti a domácnosť.

Z vyššie citovaných ustanovení Zákona o rodine vyplýva, že manželstvo možno rozviesť len v
odôvodnených prípadoch vtedy, ak sú splnené zákonom stanovené podmienky a to, že manželstvo je
tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že nemôže plniť svoj účel a nemožno ani očakávať obnovenie
manželského spolužitia v budúcnosti. Rozvrat vzťahov medzi manželmi musí byť kvalifikovaný, teda
taký, ktorý sa javí ako neodstrániteľný a nenapraviteľný vzhľadom na hĺbku a trvalosť rozvratu.

Z výsledkom vykonaného dokazovania vyplynulo, že k nezhodám v manželstve  účastníkov dochádzalo
od roku 1994, kedy navrhovateľka očakávala narodenie dvojičiek, Odporca začal viac času tráviť s
kamarátmi a domov chodieval neskoro, tak s rodinou trávil len málo času. Neskôr sa hrubo choval
nielen k navrhovateľke, ale aj k maloletým deťom o čom svedčí, že navrhovateľka podala na neho
trestné oznámenie (28.12.2005). Na podnet detí sa navrhovateľka od odporcu odsťahovala vo februári
2005 a od tejto doby nedošlo medzi nimi k obnoveniu spolužitia. Vzhľadom na uvedené odvolací súd
dospel k záveru, že v danom prípade sú splnené zákonné dôvody pre rozvod manželstva účastníkov. Ich
manželstvo je totiž dlhodobo vážne, narušené a trvalo rozvrátené tak, že niekoľko rokov už neplní svoj
účel a vzhľadom na kategorický postoj navrhovateľky nie je ani možné očakávať obnovenie manželského
spolužitia v budúcnosti. V dôsledku toho bolo potrebné rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej
sa rozvodu manželstva účastníkov ako vecne správny s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdiť.

Čo sa týka úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, aj v tejto časti treba
považovať rozhodnutie súdu prvého stupňa v čase jeho rozhodnutia za správne.

Pre rozhodnutie je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 154 ods. 1 O.s.p.).

V zmysle § 43 ods. 1 Zákona o rodine: „maloleté dieťa, ktoré je schopné s ohľadom na svoj vek a
rozumovú vyspelosť vyjadriť samostatne svoj názor, má právo vyjadrovať ho slobodne vo všetkých
veciach, ktoré sa ho týkajú. V konaniach, v ktorých sa rozhoduje o veciach týkajúcich sa maloletého
dieťaťa, má maloleté dieťa právo byť vypočuté. Názoru maloletého dieťaťa musí byť venovaná náležitá
pozornosť zodpovedajúca jeho veku a rozumovej vyspelosti“.

Vzhľadom na uvedené, súd prvého stupňa správne vypočul maloleté deti k otázke ich zverenia a ak
úpravy styku a ich vôle vzal do úvahy pri svojom rozhodnutí.

V súčasnosti však obe deti Q. a Z. dosiahli plnoletosť dňom XX.XX.XXXX, preto už rozhodovanie o ich
zverení do osobnej starostlivosti jednému z rodičov a úprave styku je neaktuálne.

Aj na čas po dosiahnutí plnoletosti detí je však odporca povinný prispievať na ich výživou pri splnení
zákonných podmienok k plneniu tejto povinnosti.

Podľa § 62 ods. 1, 2, 3, 4 a 5 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich
zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samy sa živiť. Obaja rodičia pritom
prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa
má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Každý z rodičov bez ohľadu na svoje schopnosti,
možnosti a majetkové pomery je povinný plniť si svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo



výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené, neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa
podľa osobitného zákona. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti pritom súd prihliada na to, ktorý z
rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri
skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky
povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

Pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného ako aj na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd
aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového
prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie (§ 75
ods. 1 Zákona o rodine).

Ani jeden z rodičov už inú vyživovaciu povinnosť nemá. Odporca je zamestnaný ako vodič
medzinárodnej dopravy a dosahuje príjem 320,- Eur, pričom svoje základné životné náklady si dokáže
zabezpečiť z diét, ktoré sú mu vyplácané cca vo výške od 100,- do 300,- Eur mesačne. Sám žije v
rodinnom dome v V.. Odporca má pomerne vysoký dlh na výživnom, ktorý spláca s bežným výživným.
Navrhovateľka pracuje ako SZČO a vykonáva prácu opatrovateľky v zahraničí s priemerným mesačným
platom 473,- Eur mesačne. Deti účastníkov bývajú s matkou v podnájme, za ktorý platia mesačne 430,-
Eur. Obe deti sú zdravé, navštevujú Gymnázium A. Q. v I.. Obe deti nosia okuliare, resp. Q. očné
šošovky, maloletá Z. je aj v evidencii stomatológa, nakoľko nosí zubný strojček. Obe deti majú aj svoje
mimoškolské záľuby, keď Z. chodí do speváckeho krúžku a Q. hrá futbal za futbalový klub.

Odvolací súd po zohľadnení zistených a preukázaných možností, schopností a majetkových pomerov
oboch rodičov i s prihliadnutím na potreby detí, dospel k záveru, že súdom prvého stupňa určené výživné,
i keď je nízke oproti potrebám dospelých detí, je primerané možnostiam a schopnostiam odporcu.

Z vyššie uvedených dôvodov aj v časti úpravy výkonu rodičovských práv a povinností, odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

Obdobne odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa i v súvisiacej časti týkajúcej sa
náhrady trov prvostupňového konania ako vecne správny s použitím ust.      § 219 O.s.p. s poukazom
na ust. § 144 O.s.p.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 144 O.s.p. v spojení s ust.     § 224 ods. 1 O.s.p.,
keď výnimočné okolnosti pre priznanie náhrady trov jednému z účastníkov dané okolnosťami prípadu
alebo pomermi účastníkov neboli zistené.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.