Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/193/2017 z 28. 11. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. novembra 2018, sp. zn. 9Co/193/2017, ECLI:SK:KSBA:2018:1116223047.1 Krajský súd Bratislava | 9Co/193/2017 | ECLI:SK:KSBA:2018:1116223047.1 | 2018-11-28 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/656c832e-b3be-4738-9315-39d4dac2fcb1 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1116223047.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/193/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116223047
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1116223047.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov
senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v právnej veci žalobcu: P. K., nar. XX.
XX. XXXX, bytom L. XXX/XX, A., zastúpený euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, ul. Symfonická
1496/9, Praha 5, ČR, proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti
SR, Župné nám. 13, Bratislava, o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 18.000,- EUR, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 12C 112/2016 - 54 zo dňa 5. apríla 2017 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu o náhradu nemajetkovej ujmy zamietol.
Vychádzal zo zistenia že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava bol uznaný vinným z
trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách za čo bol odsúdený k trestu odňatia slobody v
trvaní 18 mesiacov nepodmienečne. Doba jeho väznenia trvala od 18.4.1974 do 18.10.1975. Uznesením
Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1Nt 10/2012 zo dňa 2.2.2015 bola vyslovená jeho účasť na súdnej
rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. Dňa 5.10.2015 požiadal žalovaného o odškodnenie
a zadosťučinenie. Žalovaný žalobcovi dňa 12.5.2016 čiastočne vyhovel, ale žiadosť o nemajetkovú
ujmu vo výške 18.000,- EUR priznať odmietol. Odkázal na právnu argumentáciu v odôvodnení rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co 344/2014- 120 zo dňa 9.6.2016. ktorým bol potvrdený rozsudok
OS Bratislava I č.k. 21C 112/2012-74 zo dňa 30.1.2014 Dušana Kurišku v obdobnej veci. Odkázal tiež
na závery rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 14Co 463/2015- 168 zo dňa 25.10.2016 ktorým
bol potvrdený rozsudok OS Bratislava I č.k. 17C 157/2014-63 zo dňa 2.2.2015 v obdobnej veci I. F..
Uplatnený nárok odvodil prioritne z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 29.5.1997 sp.zn.
54/1996/673/859-860 v prakticky zhodnej veci Tsirlis a Kouloupas proti Grécku, kde Európsky súd pre
ľudské práva priznal náhradu 30.752,61 EUR za 13 mesiacov väznenia, resp. 27.897,50 EUR za 12
mesiacov väznenia.
1.1 Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil čl. 46 ods. 3 a čl. 51 ods. 1Ústavy SR; čl. 5 ods. 5 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd; čl. 9 ods. 5, čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu o občianskych
a politických právach a Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach č.
120/1976 Zb.; § 1 ods. 1 a 2; § 33 ods. 1 a 2; § 23 ods. 1; § 24 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. v
znení noviel. Konštatoval, že Rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1Nt 10/2012 zo dňa
2.2.2015, právoplatným dňa 2.2.2015, o účasti žalobcu na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 zákona
č. 119/1990 Zb. vzniklo žalobcovi právo na odškodnenie podľa zákona č. 119/1990 Zb, avšak tento zákon
upravuje demonštratívny výpočet položiek nárokov na odškodnenie, ktorý nárok na nemajetkovú ujmu
neupravuje, súd preto dospel k záveru, že žalobcom uplatnený nárok na nemajetkovú ujmu nemá oporu
v zákone, je preto nedôvodný a žalobu zamietol. Vychádzal pri tom zo stanoviska Občianskoprávneho



kolégia Krajského súdu v Bratislave č. 1/2017 zo dňa 1.3.2017, ktoré bolo prijaté vzhľadom na výkladové
rozdiely právoplatných rozhodnutí senátov 3 Co, 4 Co, 8 Co, 9 Co, 14 Co, k otázke právnej úpravy
zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb a jej vzťahu k právnej úprave obsiahnutej
v zákone č. 119/1990 Zb. a k otázke priznania náhrady nemajetkovej ujmy s odkazom na čl. 5 ods. 5
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého "Zo všeobecnej zásady o zákone
všeobecnom a špeciálnom (lex specialis derogat generali) jednoznačne vyplýva, že ak sú naplnené
podmienky pre použitie špeciálnej úpravy, musí sa táto úprava aplikovať a nemožno použiť úpravu
všeobecnú. Znamená to, že pre osoby, ktoré podľa zákona č. 119/1990 Zb. sú osobami oprávnenými
žiadať odškodnenie, platí pre uplatňovanie a uspokojovanie majetkových nárokov vo vzťahu medzi nimi
a štátom zvláštna právna úprava, bez ohľadu nato, ktorý predpis je pre ne priaznivejší. V prípadoch, na
ktoré sa zákon č. 119/1990 Zb. vzťahuje, sa teda nemožno proti štátu domáhať iných, či ďalších nárokov,
ako tých, ktoré tento zákon upravuje. Napriek tomu, že ustanovenie § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990
Zb. uvádza len demonštratívny výpočet položiek nárokov na odškodnenie a teda výslovne neupravuje
ani nárok na nemajetkovú ujmu, nemôže všeobecný súd neprípustným spôsobom ako orgán súdnej
moci nahradzovať činnosť zákonodarcu a priznať v občianskom súdnom konaní aj iné nároky, než ktoré
platné právne predpisy priznávajú fyzickým, prípadne právnickým osobám, pretože by tým prekročil
hranice deľby moci medzi súdnou a zákonodarnou mocou vymedzenou v Ústave SR. Nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody
dotknutej osoby došlo, resp. tento zásah bol ukončený až potom, čo sa tento medzinárodný Dohovor stal
pre SR (záväzný (t.j. od 18.3.1992) s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii z tohto pohľadu
nie je relevantný". (Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co 278/2015 z 30.11.2016). V danom
prípade bol žalobca odsúdený rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. 3T 81/74 zo
dňa 14.6.1974 pre trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného
zákona č. 140/1961 Zb. a bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov nepodmienečne a
tento trest vykonal v čase od 18.4.1974 do 18.10.1975, t.z. že k nezákonnému zásahu do práv žalobcu
došlo pred tým, ako sa Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd stal pre SR záväzný, preto nárok
žalobcu na nemajetkovú ujmu podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
žalobcovi nevznikol.
1.2. Súd prvej inštancie neprihliadol na stranami uvádzané rozhodnutia českých súdov, pretože tie
nie sú pre súdy Slovenskej republiky záväzné. Neprihliadol ani na žalobcom uvádzané rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Tsirlis a Kouloumpas proti Grécku č. 54/1996/673/859-860
zo dňa 29.5.1997, pretože ten neriešili totožnú vec, riešil prípady, kedy došlo k uväzneniu občanov iného
štátu v rozpore s tuzemským právom a tuzemský štát ich neodškodnil z dôvodu, že jeho vnútorné
právo nedisponovalo vynútiteľným nárokom na odškodnenie pred vnútroštátnymi orgánmi. V danom
prípade ale Slovenská republika zákonnými prostriedkami na odškodnenie takýchto osôb disponuje a
súd ich v predmetnom rozhodnutí aplikoval. Uplatnený nárok žalobcu podľa názoru súdu nie je možné
posudzovať ani podľa čl.9 ods. 5 a čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach č. 120/1976 Zb., pretože ani ten nemajetkovú ujmu neupravuje a zákon č. 119/1990 Zb. o súdnej
rehabilitácii je zákonom lex specialis, podľa ktorého je potrebné nárok posudzovať s poukazom na už
citované stanovisko občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave č. 1/2017 zo dňa 1.3.2017.
1.3. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. podľa pomeru úspechu vo veci a plne
úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli.
2. Rozsudok odvolaním zákonom stanovenej lehote napadol žalobca. Uviedol, že náhrada nemajetkovej
ujmy bola žalobcovi odopretá z dôvodu, že žalobca bol väznený pred 18.3.1992 kedy sa pre
Československo stala záväzná Zmluva o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Táto okolnosť
nie je prekážkou pre priznanie požadovanej náhrady, pretože podľa judikatúry a Európskeho súdu
pre ľudské práva má akékoľvek odškodnenie za nezákonné väznenie tri základné zložky: 1/ náhradu
nemateriálnej ujmy, 2/ náhradu materiálnej škody a 3/ náhradu nákladov právneho zastúpenia. Nie je
žiaden dôvod aby žalobcovi náhrada materiálnej ujmy a náhrada nákladov právneho zastúpenia bola
priznaná a žalovaný mu náhradu nemateriálnej ujmy upieral. Odkázal na skoršie rozhodnutia Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 9Co 344/2014 a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave 14Co 463/2015.
Zákon č. 58/1969 Zb. ani zák.č. 119/1990 Zb. nie je možné vykladať v neprospech poškodených osôb.
Z uvedených dôvodov navrhuje aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe v celom
rozsahu vyhovel.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
4. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal a prejednal vec v zmysle §379 a 380 ods. 1
C.s.p. v napadnutom rozsahu t.j. v celom rozsahu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok



bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
5. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 387 ods. 2. dáva odvolaciemu súdu možnosť, v prípade,
že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa v odôvodnení obmedziť
len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

6. V preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a
stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný
prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nedôvodnosti žalobného nároku
zrozumiteľne vysvetlil a odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku dalo odpoveď na skutkovo
a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, keď v dostatočnom rozsahu
zodpovedalo, prečo nebolo žalobe vyhovené. Súd prvej inštancie v zdôvodnení rozhodnutia odkázal
na Stanovisko č. 1/2017 Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave, ktoré bolo prijaté na
rokovaní dňa 1.3.2017 v zmysle § 17 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov vzhľadom na výkladové rozdiely právoplatných rozhodnutiach senátov
3 Co, 4 Co, 8 Co, 9 Co, 14 Co k otázke právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona
č. 58/1969 Zb. a jej vzťah k právnej úprave obsiahnutej v zákone č. 119/1990 Zb. a k otázke priznania
náhrady nemajetkovej ujmy s odkazom na čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v znení protokolov, od záverov ktorých nemá odvolací súd dôvod sa odchýliť. Z uvedeného
dôvodu preto na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd nemá čo uviesť, pretože
by iba zopakoval správnosť skutkových a na jeho podklade správne prijatých právnych záverov súdu
prvej inštancie obsiahnutých v napadnutom rozhodnutí (§ 387 ods. 2 C.s.p.).
7. Odvolanie žalobcu považuje odvolací súd za účelovú snahu oddialiť vydanie konečného rozhodnutia
vo vec. Žaloba totiž v odvolaní iba formalisticky zhrnul argumentáciu prezentovanú pred súdom prvej
inštancie, avšak táto argumentácia neobsahuje žiadnu novú relevantnú skutočnosť alebo dôkaz. Obsah
odvolania žalobcu teda nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom
konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu
skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie
založil svoje rozhodnutie.
8. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.1,2 C.s.p. ako vecne správne
potvrdil.
9. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,



b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).