Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/55/2013 z 29. 1. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 29. januára 2014, sp. zn. 14Co/55/2013, ECLI:SK:KSBB:2014:6112207718.1 Krajský súd Banská Bystrica | 14Co/55/2013 | ECLI:SK:KSBB:2014:6112207718.1 | 2014-01-29 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ochrana osobnosti Citované ustanovenia: § 13 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/38124359-ab7e-4634-8301-422e9746591f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2014:6112207718.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/55/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112207718
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6112207718.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v právnej veci navrhovateľov: 1/ Y. I., nar. XX. XX. XXXX,
bytom K. XXXX/XX, G. G., 2/ G. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. XXXX/XX, G. G., 3/ Z. S., rod. I., nar.
XX. XX. XXXX, bytom I. XX, G. G., 4/ Y. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. XXXX/XX, G. G., v konaní
zastúpení JUDr. Zuzanou Bejdovou, advokátkou, so sídlom N. XX, G. G., proti odporcovi: F. E., nar. XX.
XX. XXXX, bytom Q. XX, O. H., v konaní zastúpenom JUDr. Petrom Bacíkom, advokátom, so sídlom
N. XX, G. G., o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní odporcu proti rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 10. 12. 2012 č. k. 7C/74/2012 - 197, takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok okresného súdu a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v časti, ktorou
odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 1/ sumu 6.600,- Eur, navrhovateľovi 2/ sumu 3.300,-
Eur, navrhovateľovi 4/ sumu 1.650,- Eur, vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti proti ním návrh zamietol
a vo výroku o trovách konania.

V ostávajúcej časti sa rozsudku okresného súdu nedotýka.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 1/ sumu vo
výške 6.600,- Eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, navrhovateľovi 2/ sumu vo výške 3.300,-
Eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia a navrhovateľovi 4/ sumu vo výške 1.650,- Eur do troch
dní od právoplatnosti rozhodnutia. V prevyšujúcej časti návrh zamietol a žiadnemu z účastníkov náhradu
trov konania nepriznal. Rozhodol tak s odôvodnením, že protiprávnym konaním odporcu bolo zasiahnuté
do rodinného života a súkromia navrhovateľov 1/, 2/ a 4/, pričom morálna satisfakcia zo strany odporcu
nebola v danom prípade postačujúca, pričom ani plnenie vo forme bolestného a sťaženia spoločenského
uplatnenia nebolo úmerné dosiahnutej ujme. Bol teda daný právny dôvod na nemajetkovú ujmu v
rozsahu tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku okresného súdu.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie odporca do veci samej a navrhovatelia proti výroku o
trovách konania.

Navrhovatelia v podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu do výroku o trovách konania
poukazovali na to, že rozhodnutie okresného súdu v časti výroku o trovách konania je nepreskúmateľné,
pretože bolo nedostatočne odôvodnené. Súd sa v odôvodnení obmedzil na svoje konštatovanie, že o
trovách konania bolo rozhodnuté vzhľadom na čiastočný úspech vo veci s odkazom na ustanovenie §
142 ods. 2 O. s. p., pričom túto okolnosť bližšie nezdôvodnil. V tejto súvislosti poukazovali na to, že
súd pri náhrade trov konania mal postupovať podľa ustanovenia § 142 ods. 3 O. s. p. V danom prípade
je nesporné, že výsledok sporu závisel od úvahy súdu, a preto v takomto prípade mal súd postupovať
podľa § 142 ods. 3 O. s. p. a priznať navrhovateľom plnú náhradu trov konania.



Odporca v podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu žiadal rozsudok okresného súdu zmeniť
a návrh zamietnuť, prípadne rozhodnutie okresného súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na
nové konanie a rozhodnutie. V dôvodoch odvolania poukazoval odporca na to, že súd záver o tom, že
sťaženie spoločenského uplatnenia navrhovateľovi 1/ nie je dostatočné, neoprel o žiadny relevantný
a nepochybný dôkaz. Tak tomu je aj pokiaľ ide o tvrdený zásah do psychickej stránky navrhovateľov
1/, 2/ a 4/ a do ich práva na súkromie a rodinný život. Bol toho názoru, že navrhovatelia jednoznačne
a nepochybne nepreukázali, že konaním odporcu došlo k zásahu do ich osobnosti, do ich osobnej
a mravnej integrity takým spôsobom, že by došlo k závažnému zníženiu ich dôstojnosti, vážnosti a
cti a ohrozeniu ich postavenia a uplatnenia v spoločnosti. Aj keď z vykonaného dokazovania možno
konštatovať, že dopravná nehoda určitým spôsobom zasiahla do psychickej stránky navrhovateľa 1/,
ako aj navrhovateľa 2/ a 4/, ktorí s ním žili v spoločnej domácnosti, tak dôkazy predložené navrhovateľom
1/ však uvedenú skutočnosť nepreukazujú jednoznačne a nepochybne. V tejto súvislosti poukazoval
odporca na lekárske správy, ktoré boli doložené v konaní. Z Odborného posudku o invalidite Sociálnej
poisťovne zo dňa 04. 07. 2011 je zrejmé a preukázané, že navrhovateľ 1/ od októbra 2010 v liečbe
psychiatra nie je. Taktiež psychologický nález S.. I. zo dňa 09. 03. 2011 konštatuje, že
nie je závažne narušená stabilita asociačných spojov, konvenčnosť myslenia postačuje a známky
psychotického ochorenia sa nemanifestovali. Pokiaľ sa navrhovateľ odvoláva na ambulantnú správu S..
H. zo dňa 13. 11. 2012, tak túto považuje odporca za účelovú a zavádzajúcu. Odporca poukazoval na
to, že aj keď dopravná nehoda a ujma na zdraví navrhovateľa 1/ mohla nechať v ňom samotnom určitý
psychický dopad a následok, avšak nie v takom rozsahu, ako sa to uvádza. Podľa názoru odporcu nároky
navrhovateľa 1/, 2/ a 4/ priznané rozhodnutím okresného súdu sú neopodstatnené, neodôvodnené a
nepreukázané. Aj keď manželka navrhovateľa 1/ hovorila o narušených vzájomných vzťahoch, išlo len
o jej subjektívne tvrdenia, ktoré neboli žiadnym dôkazov preukázané. To sa taktiež týka navrhovateľa
4/. Ďalej poukazoval na to, že Občiansky zákonník poskytuje ustanovením § 13 ochranu osobnosti
len v prípade takého porušenia občianskej cti, práv a dôstojnosti občana, ktoré predstavuje zásah do
osobnosti občana, pričom tento zásah musí byť objektívne spôsobilý takúto ujmu spôsobiť. Ide o konanie
proti osobnej a mravnej integrite občana znižujúce jeho dôstojnosť, vážnosť a česť, o konanie, ktoré z
hľadiska vzťahu občana k ostatným spoluobčanom ohrozuje jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti.
Pod nemajetkovou ujmou sa rozumie taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry človeka a do jeho
postavenia v spoločnosti, ide teda o ujmu, ktorá sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity, ani do
majetkovej sféry postihnutej osoby. Pod pojmom primerané zadosťučinenie má ustanovenie § 13 ods.
1 Občianskeho zákonníka na mysli morálnu satisfakciu. Primeranosť požadovaného zadosťučinenia
posúdi súd, ktorý nie je pri jeho určení viazaný návrhom uplatneným v žalobe. Právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vzniká vtedy, keď morálna
satisfakcia ako rýdzo osobné právo na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho
zásahu do osobnostných práv nepostačuje a hoci ide o satisfakciu nemateriálnych osobnostných práv,
jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Peňažné
zadosťučinenie prináleží len na základe predpokladu splnenia dvoch kumulatívnych podmienok, a to
že morálne zadosťučinenie nie je v konkrétnom prípade postačujúce a že neoprávneným zásahom
došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Peňažné
zadosťučinenie môže priznať len súd svojím rozhodnutím. Platná právna úprava neustanovuje medze
zadosťučinenia za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti formou náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch, zákon a súdna prax však vyžaduje, aby súd v každom jednotlivom prípade
vychádzal z dostatočne zisteného skutkového stavu a v tomto rámci sa opieral o celkom konkrétne
a preskúmateľné hľadiská vzťahujúce sa k zistenej miere zásahu do osobnostných práv postihnutej
osoby. Súd musí bezpečne zistiť a mať preukázané, že došlo k zásahu značnej intenzity trvaniu a
rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých navrhovateľovi, teda v konkrétnom prípade došlo ku
skutočnému zníženiu dôstojnosti, resp. vážnosti fyzickej osoby navrhovateľa v rodine a v spoločnosti.
Výšku náhrady peňažného zadosťučinenia súd určuje na základe voľnej úvahy, ktorá však nemôže byť
svojvôľou, a to s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu
došlo. Určenie výšky peňažnej satisfakcie má byť s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade
s požiadavkou spravodlivosti a z hľadiska objektívnej stránky i s požiadavkou vyváženosti v súlade
s dobrými mravmi. Je preukázané, že odporca mal dobrú vôľu odstrániť následky nehody a ujmy na
zdraví navrhovateľa 1/. Tomuto sa osobne ospravedlnil a vyjadril ľútosť nad svojím konaním a ponúkol
aj satisfakciu vo výške 3.000,- Eur. Odporca je presvedčený, že v danej veci okresný súd nezhodnotil
dôkazový materiál, a to listiny a výpovede samotných navrhovateľov objektívne a spravodlivo. Napriek
zisťovaniu skutkového stavu nevzhliadol na zásadné rozpory a nezhody vo výpovediach navrhovateľov,
ani na pochybnosti pri uvádzaní skutočností navrhovateľmi, o ktorých sa zmieňuje v tomto odvolaní.



Odôvodnenie svojho rozhodnutia súd opiera o nekonkrétne a nepreskúmateľné hľadiská vzťahujúce sa
k zistenej miere zásahu do osobnostných práv navrhovateľov. Rozhodnutie okresného súdu v danej veci
preto nepovažoval odporca za správne a žiadal rozhodnúť v zmysle odvolacieho návrhu.

Navrhovatelia v písomnom vyjadrení na odvolanie odporcu do veci samej žiadali rozhodnutie okresného
súdu ako vecne správne potvrdiť a o trovách celého konania rozhodnúť v zmysle nimi podaného
odvolania.

Krajský súd preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p.,
bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O. s. p. a tento v zmysle ustanovenia §
221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

V zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Je tiež viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými
v odsekoch 2 až 7 § 213 ods. 1 O. s. p.

Z obsahu podaného odvolania odporcu vyplýva, že tento napadol rozsudok okresného súdu vo výroku,
ktorým odporcovi bola uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 1/ sumu 6.600,- Eur, navrhovateľovi
2/ sumu 3.300,- Eur a navrhovateľovi 4/ sumu 1.650,- Eur. Do výroku, ktorým okresný súd vo zvyšnej
časti súd návrh navrhovateľov zamietol, nepodal odvolanie odporca, ale ani navrhovatelia. Navrhovatelia
napadli rozsudok okresného súdu len vo výroku o trovách konania.

Na základe podaného odvolania navrhovateľov a odporcu potom krajský súd preskúmal rozsudok
okresného súdu len v napadnutej časti, teda výrokov dotknutých podanými odvolaniami navrhovateľov
a odporcu.

Z obsahu spisu vyplýva, že rozsudkom č. k. 2T/52/2010-142 zo dňa 17. 08. 2010, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 17. 08. 2010, okresný súd schválil dohodu o vine a treste, na základe ktorej bol
odporca uznaný vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví navrhovateľa 1/ podľa § 157 ods.
1, 2 písm. a/ Trestného zákona. Za to bol odporca odsúdený na peňažný trest vo výmere 1.000,- Eur.
V prípade zmarenia peňažného trestu, alebo že by sa nemohol vykonať, ustanovil súd náhradný trest
odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov. Tiež uložil odporcovi trest zákazu činnosti vedenia motorových
vozidiel akéhokoľvek druhu vo výmere 20 mesiacov. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k.
2T/52/2010-165 zo dňa 26. 10. 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 11. 2010, súd podmienečne
upustil od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlo akéhokoľvek druhu, odporcovi
určil skúšobnú dobu v trvaní 16 mesiacov.

V konaní bola teda nesporná skutočnosť, že odporca spôsobil dopravnú nehodu dňa 18. 11. 2009 a v
jej dôsledku došlo k úrazu navrhovateľa 1/. Spôsobený úraz mal preukázateľne nepriaznivé následky
pre životné úkony navrhovateľa 1/, ako aj pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb.
Taktiež bolo nesporné, že navrhovateľovi bola priznaná náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia
vo výške 15.635,- Eur. Pokiaľ navrhovateľ 1/ uplatňoval aj nárok o zaplatenie sumy 33.000,- Eur, správne
súd považoval tento nárok za nárok, ktorý mu bol priznaný v rámci náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia. Keďže nárok navrhovateľa 1/ na sťaženie spoločenského uplatnenia bol už uspokojený
rozhodnutím príslušnej sociálnej poisťovne, nepovažoval okresný súd v tejto časti návrh navrhovateľa
za dôvodný a preto ho zamietol. V tejto časti zo strany navrhovateľa 1/ proti zamietnutiu jeho nároku
odvolanie podané nebolo. V tejto časti preto rozhodnutie okresného súdu zostalo v časti zamietnutia
jeho nároku právoplatné a krajský súd ho preto nepreskúmaval.

Podaným návrhom však navrhovatelia 1/ až 4/ uplatnili aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa
ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka.

Okresný súd sa preto správne zaoberal, či boli splnené podmienky náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle
ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti poukazoval súd na to, že bolo dôvodné
skúmať, aký zásah spôsobila dopravná nehoda do práv navrhovateľov 1/ až 4/, teda či už priznaná
náhrada sťaženia spoločenského uplatnenia je dostatočná alebo je tak paušálna, že ju nemožno
považovať za vyčerpávajúce riešenie.



Ako vyplýva z obsahu spisu, vyjadrenia navrhovateľa 1/, ako aj právnej zástupkyne navrhovateľov, nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľov sa odvíja od zásahu do psychickej stránky
navrhovateľov 1/ až 4/ do ich práva na súkromie a rodinný život.

Ako vyplýva, z hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré je založené na č. l. 17 spisu, tak
z celkového počtu bodov 1360 predstavuje 800 bodov za vážne duševné poruchy po úraze uvedené
psychologickým pracovníkom. Z uvedeného je teda nesporné, že úraz, ktorý utrpel navrhovateľ 1/ v
dôsledku dopravnej nehody, mal vplyv na psychiku navrhovateľa 1/. Táto okolnosť teda bola hodnotená
aj v rámci sťaženia spoločenského uplatnenia.

Pokiaľ navrhovatelia uplatňujú aj nemajetkovú ujmu odvodzujúc svoje nároky aj od psychického stavu
navrhovateľa 1/, tak treba poukázať na to, že v danej veci sa mal okresný súd v rámci dokazovania
sústrediť práve na to, v čom bolo do psychiky navrhovateľa 1/ zasiahnuté takým spôsobom, že
tento stav by bol dôvodom na priznanie nemajetkovej ujmy nad rámec toho, čo už bolo u vážnej
duševnej poruchy hodnotené v rámci sťaženia spoločenského uplatnenia. V tomto smere výsledky
vykonaného dokazovania skôr smerovali k dôsledkom vyplývajúcim zo sťaženia spoločenského
uplatnenia navrhovateľa 1/. Na uvedené okolnosti sa okresný súd mal zamerať v rámci výsluchu
navrhovateľov. Navrhovateľ 1/ sa v tomto smere mal podrobne vyjadriť k tomu, ako jeho psychický stav
vplýval na život v rodine, v zamestnaní, v občianskom živote, či a ako bol schopný zvládať bežné a
prípadné konfliktné situácie a ako toto jeho správanie vyplývajúce aj psychického stavu sa prenášalo
aj na ďalších navrhovateľov, a to konkrétne na manželku a deti. Navrhovateľka 2/, ako aj navrhovateľ
4/ by sa mali podrobne vyjadriť akým spôsobom psychický stav navrhovateľa 1/ vplýval na celkovú
situáciu v rodine, ale aj vo vzťahu konkrétne k nim ako k osobám, ktorých sa správanie samotného
navrhovateľa 1/ malo týkať, aká ujma im v súlade s tým vznikala. Navrhovateľka 2/ sa v rámci konania
vyjadrila, že z navrhovateľa 1/ sa stal úplne iný človek. Chýba však podrobnejší popis toho, ako sa
mal navrhovateľ 1/ vo vzťahu k nim správať a ako jeho psychickú ujmu mali pociťovať ako svoju
vlastnú ujmu aj navrhovateľka 2/ a navrhovateľ 4/. Ich výpovede z konania pred súdom prvého stupňa
v tomto smere nie sú postačujúce. Za tejto okolnosti sa okresný súd mal aj podrobne vyporiadať aj
s pripojenými správami týkajúcimi sa psychologického nálezu navrhovateľa 1/. V tomto smere treba
poukázať na psychologický nález S.. I. zo dňa 09. 03. 2011. Táto vo svojom závere poukazuje na
to, že výsledky psychologického vyšetrenia poukazujú na osobnosť zúženú s úzkostno-depresívnym
prežívaním stredne ťažkého stupňa, pričom došlo k poklesu v záujmovej sfére s nízkou frustračnou
toleranciou a zhoršenou adaptabilitou v nových situáciách, čo vedie k zlyhávaniu v emočnej, sociálnej
a výkonovej oblasti fungovania. V súvislosti s tým poukazuje na to, že pracovný potenciál pacienta je
nepriaznivý. V odbornom posudku o invalidite, ktorý je založený na č. l. 29 - 30 spisu, je uvedené, že
navrhovateľ 1/ bol prechodne po úraze liečený a sledovaný psychiatrom pre epizódu stredne ťažkej
depresívnej poruchy. Konštatuje sa, že od októbra 2010 v liečbe psychiatra už nie je.

V konaní na č. l. 185 bola predložená ambulantná správa psychiatrickej ambulancie S.. L. H. zo dňa 13.
11. 2012, ktorá poukazuje na epizódu stredne ťažkej depresie.

Aj z uvedených správ, ako aj z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že dopravná nehoda
zasiahla do psychiky navrhovateľa 1/. Ani krajský súd túto okolnosť nespochybňuje.

Aj z dôvodov rozhodnutia okresného súdu správne vyplýva, že z ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka vyplýva, že podmienkou práva subjektu ochrany osobnostných práv na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch je taký zásah do jeho práv, ktorý v značnej miere, teda nielen v bežnej miere, znižuje
jeho dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti.

Tvrdený psychický stav navrhovateľa 1/ by mohol v danom prípade zasiahnuť do práv na ochranu
osobnosti takým spôsobom, že to následne ovplyvnilo jeho rodinný pracovný život a postavenie
v spoločnosti, ako aj jeho vzťah vo vzťahu k členom vo svojej rodine, teda navrhovateľke 2/ a
navrhovateľovi 4/, ktorí tento stav pociťovali ako ujmu aj im vlastnú. Táto okolnosť však musí byť v konaní
preukázaná najmä za stavu, že psychický stav navrhovateľa 1/ bol posudzovaný aj v rámci sťaženia
spoločenského uplatnenia a v tomto smere aj odškodňovaný.



V danej veci ide nielen o to, ako je psychická ujma a jej dôsledky vnímaná nielen navrhovateľom 1/,
navrhovateľkou 2/ a navrhovateľom 4/, ale aj z medicínskeho hľadiska, keďže takáto psychická porucha
bola odborníkmi konštatovaná.

Navrhovatelia uplatňujú finančné zadosťučinenie za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti
z dôvodu, že v danom prípade nie je postačujúce morálne zadosťučinenie.

Peňažné zadosťučinenie má miesto len v prípade, že primerané morálne zadosťučinenia sa nejaví ako
postačujúce, a to že v značnej miere bola znížená dôstojnosť a vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti
alebo z iného vážneho dôvodu, ktorý musí byť výslovne uvedený v rozhodnutí súdu.

O znížení dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere ide najmä vtedy, pokiaľ
ujmu vzniknutú v osobnej sfére fyzická osoba vzhľadom na povahu, intenzitu, opakovanie, trvanie a širší
okruh pôsobenia nepriaznivého následku pociťuje a prežíva ako závažnú.

Zadosťučinenie v peniazoch predstavuje inštitút, ktorý nemožno použiť na vyváženie a zmiernenie
bežnej, čo i len celkom krátkodobo pôsobiacej nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby.
Predpokladom pre jej prisúdenie je nedostatok morálneho zadosťučinenia a vznik nemajetkovej ujmy.

V danej veci preto okresný súd doplní dokazovanie podrobnejším výsluchom navrhovateľa 1/,
navrhovateľky 2/ a navrhovateľa 4/ ku skutkovým okolnostiam uvedeným vyššie, odstráni rozpory v
lekárskych správach týkajúcich sa psychického stavu navrhovateľa 1/, a to v prípade potreby aj za
súčinnosti znalca z príslušného odboru, ktorý by mohol posúdiť psychický stav navrhovateľa 1/ na
jeho osobnosť, vzťah k osobám jemu blízkym, ako aj k postaveniu v spoločnosti nad rámec toho,
čo už bolo hodnotené v rámci sťaženia spoločenského uplatnenia a či navrhovateľ 1/ ujmu vzniknutú
v osobnostnej sfére vzhľadom na povahu, intenzitu, opakovanie, trvanie a širší okruh pôsobenia
nepriaznivého následku pociťuje, prežíva ako závažnú. Uvedené okolnosti majú podstatný význam pre
posúdenie toho, či je daný základ nároku navrhovateľov podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka.

Pri určení výšky peňažného zadosťučinenia súdom podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka určuje zákon dve kritéria, a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a ďalej okolnosti,
za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Platná právna úprava
neustanovuje medze zadosťučinenia za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti formou
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súdy preto musia v každom jednotlivom prípade vychádzať z
dostatočne zisteného skutkového stavu a v tomto rámci sa opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné
hľadiská vzťahujúce sa k zistenej miere zásahu do osobnostných práv postihnutej osoby. Len tak
možno docieliť satisfakčnú funkciu priznanej náhrady nemateriálnej ujmy v peniazoch, ktorou sa
sleduje primerané a zodpovedajúce vyváženie a zmiernenie nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnosti
postihnutej fyzickej osoby.

V danej veci okresný súd aj keď priznal nemajetkovú ujmu navrhovateľovi 1/, 2/ a 4/, dôvody prečo a
za akých k tomu dospel bližšie nezdôvodnil. Poukázanie súdu na to, že výška nemajetkovej ujmy podľa
názoru súdu je primeraná zásahu do práv na súkromie a rodinný život v danom prípade nie je dostatočná.

V ďalšom konaní tento nedostatok okresný súd tiež odstráni.

Z vyššie uvedených dôvodov preto krajský súd rozsudok okresného súdu v zmysle ustanovenia § 221
ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého
stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. V zmysle ustanovenia § 224 ods. 3 O. s. p. ak
odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti súdu vec prvého stupňa na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade
trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí vo veci.
Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.



Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.