Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/179/2011 z 21. 5. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 21. mája 2012, sp. zn. 5Co/179/2011, ECLI:SK:KSTN:2012:3508202672.1 Krajský súd Trenčín | 5Co/179/2011 | ECLI:SK:KSTN:2012:3508202672.1 | 2012-05-21 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zmluvy Citované ustanovenia: § 52 OZ, § 60 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/23326bd2-0b32-42e2-9260-a539fe1b8f9b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3508202672.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/179/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3508202672
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3508202672.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.
Stanislavy Markovej a JUDr. Romana Hargaša v právnej veci navrhovateľa P. Q. G., M., G., S. XX, F.:
XX XXX XXX, právne zast. M. H. A., E. a K. N., so sídlom G., Y. X, proti odporcovi S. Z., bytom, J. S. J. I.,
S. XXXX/X, t. č. na neznámom mieste, zastúpený opatrovníkom S.. S. G., Z. P. H. N. v Y., o zaplatenie
2.512,90 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto
nad Váhom zo dňa 5. mája 2011, č.k. 4C/20/2010 - 93, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietavej časti, vrátane trov konania, p
o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu
327,89 Eur, spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,5 % ročne z dlžnej sumy od 01.01.2008 do zaplatenia,
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol a vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania. Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že
účastníci uzatvorili dňa 16.01.2003 Zmluvu o bežnom účte podľa § 708 ods. 1 Obchodného zákonníka
a tiež Zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že odporca porušil
svoju povinnosť zo zmluvy o úvere a z obchodných podmienok pre spotrebiteľské úvery, a to vrátiť
poskytnuté peňažné prostriedky v lehote splatnosti splátok, pričom nezaplatil ku dňu podania návrhu
sumu 65.825,65 Sk. Odporca sa dostal na bežnom účte do debetu 9.878,09 Sk. Dňa 15.03.2011
opatrovník odporcu vzniesol v konaní námietku premlčania nároku čo do sumy 65.825,65 Sk na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 20.06.2003. Uviedol, že na danú zmluvu sa vzťahujú predpisy
o ochrane spotrebiteľa a subsidiárne Občiansky zákonník, v ktorom je stanovená trojročná premlčacia
doba. Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 2 ods. 1
písm. a/, § 23a ods. 1, 2 zákona č. 634/92 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ďalej ustanoveniami § 100,
§ 103, § 101 OZ, § 565 Obchodného zákonníka, ako aj § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1,
2, § 879f ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka. Je nepochybné, že zmluva o úvere bola uzavretá dňa
20.06.2003, t.j. za účinnosti zákona č. 634/1992 o ochrane spotrebiteľa. V čase uzavretia uvedenej
úverovej zmluvy úprava Občianskeho zákonníka, týkajúca sa spotrebiteľských zmlúv v § 52 a nasl. OZ
bola zavedená do textu právnej normy OZ až zákonom č. 150/2004 Z.z., s účinnosťou od 01.04.2004.
Súd je v danom prípade toho názoru, že uvedená zmluva je typickou spotrebiteľskou zmluvou vo
vzťahu k službe, t.j. k úveru, ktorý využíva spotrebiteľ na uspokojenie svojich osobných potrieb. Aj
keď jednoznačná právna úprava spotrebiteľských zmlúv bola uvedená do Občianskeho zákonníka až
úpravou účinnou od 01.04.2004, jej cieľom bolo zabezpečiť harmonizáciu slovenského zmluvného
práva s Európskym spotrebiteľským právom, a to hlavne z dôvodu zosúladenia s nepriamymi účinkami



Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Faktického vyrovnania postavenia spotrebiteľa a podnikateľa je nutné dosiahnuť aj v prípade
"de facto" v spotrebiteľských vzťahoch vzniknutých pred nadobudnutím účinnosti uvedenej zmeny
Občianskeho zákonníka č. 150/2004 Z.z. Materiálne posudzovaná pozícia kontrahenta uzatvárajúceho
zmluvu pred nadobudnutím účinnosti uvedeného zákona o zmene Občianskeho zákonníka sa žiadnym
spôsobom nelíšila od spotrebiteľa uzatvárajúceho zmluvu už v režime spotrebiteľských zmlúv podľa
Občianskeho zákonníka. Tento spôsob právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv podľa Občianskeho
zákonníka zavedeného v ust. § 52 a nasl. s účinnosťou od 01.04.2004, a to spätne aj na spotrebiteľské
vzťahy uzatvorené pred účinnosťou vyššie uvedenej zmeny Občianskeho zákonníka je jednoznačne
vyjadrený v ust. § 879f Občianskeho zákonníka. Na režim spotrebiteľských zmlúv sa výhradne použije
úprava Občianskeho zákonníka. Preto súd v tomto prípade aplikoval všeobecnú 3-ročnú premlčaciu
lehotu podľa § 101 OZ. Inštitút úpravy premlčania podľa § 100 a nasl. OZ je kogentným ustanovením.
Dlžná suma sa tak stala splatnou dňa 20.07.2004. Nasledujúci deň, 21.07.2004 začala plynúť 3-
ročná premlčacia doba, ktorá uplynula 21.07.2007. Všeobecná trojročná premlčacia lehota na istinu
nevráteného úveru, úroku z úveru, úrokov z omeškania a poplatkov uplynula dňom 21.07.2007. Žaloba
bola doručená súdu až dňa 30.05.2008 a keďže ustanovený opatrovník odporcu vzniesol v konaní
námietku premlčania, žalobcom uplatnený nárok v tejto časti je premlčaný a bol uplatnený po uplynutí
trojročnej premlčacej doby a preto súd nárok žalobcu v tejto časti zamietol. Vo vzťahu k úrokom
za poskytnutý úver, a úrokom z omeškania sú poplatky príslušenstvom k pohľadávke a pokiaľ súd
konštatoval premlčanie hlavného záväzku, t.j. istiny nevrátenej časti úveru, nemôže sa premlčanie
hlavného záväzku neprejaviť v premlčaní úrokov, úrokov z omeškania a poplatkov ako vedľajšieho
záväzku, ktoré je v akcesorickej povahe vo vzťahu k istine. Zmluva o bežnom účte zo dňa 16.01.2003
je spotrebiteľskou zmluvou, kde odporca sa ku dňu 31.12.2007 dostal do debetu, s tým, že v žalobe
je navrhovateľom uvedené, že debetný zostatok sa úročí sumou 20 %. V súlade s § 369 Obchodného
zákonníka súd priznal úroky z omeškania iba do výšky ustanovenej podľa predpisov Občianskeho práva
podľa § 559 ods. 2 OZ a § 517 OZ v náväznosti na Nariadenie vlády č. 87/95, kedy dvojnásobok
diskontnej sadzby ku dňu 01.01.2008 predstavuje 8,5 %, k úhrade ktorých súd zaviazal odporcu tak, ako
je uvedené vo výroku rozhodnutia. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 2 O.s.p., kedy
ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že
žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov. O náhrade trov rozhodol tak, že žiadny z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozhodnutiu podal včas odvolanie navrhovateľ, a to proti výroku rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým bol návrh zamietnutý a žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa tak, že návrhu v celom rozsahu vyhovie, prípadne alternatívne žiadal, aby odvolací
súd zrušil napadnuté rozhodnutie v zamietavej časti a vrátil ho súdu prvého stupňa na ďalšie konanie
a rozhodnutie. Uviedol, že nepopiera tú skutočnosť, že v tomto prípade má žalovaný postavenie
spotrebiteľa a rovnako, že mu bol ako spotrebiteľovi poskytnutý úver na iný účel ako výkon zamestnania,
povolania alebo podnikania, avšak má za to, že rozhodujúcim kritériom bude posudzovanie charakteru
samotného vzťahu a nie postavenie jeho účastníkov. Uvedené podporuje aj znenie § 261 ods. 3
Obchodného zákonníka, v ktorom je vyslovene uvedené, že povaha účastníkov záväzkového vzťahu v
prípadoch ním upravených nie je rozhodujúca. Hoci podľa § 54 ods. 2 OZ v pochybnostiach o obsahu
spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, nemožno toto ustanovenie
použiť v tomto konkrétnom prípade, keďže tu nejde o rozpor v obsahu zmluvy, ale rozpor týkajúci sa
určenia zmluvného typu. Zmluva o úvere je absolútnym obchodom, bez ohľadu na postavenie zmluvných
strán a preto jej komplexné subsumovanie po režim Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy.
Absolútne obchody podliehajú vždy režimu Obchodného zákonníka. Vzhľadom na tú skutočnosť, že
zmluva o úvere patrí medzi absolútne obchody, inštitút premlčania je komplexne upravený Obchodným
zákonníkom, pričom subsidiárne použitie Občianskeho zákonníka je až na výnimočné prípady vylúčené.
Platí tu všeobecné pravidlo, podľa ktorého v prípade uzavierania spotrebiteľských zmlúv treba dodržiavať
všeobecnú úpravu spotrebiteľských zmlúv uvedenú v § 55 - § 60 OZ a v príslušných ustanoveniach
upravených v ôsmej časti OZ. Vyslovil ten právny záver, že keby sa na zmluvu o úvere uplatnil
inštitút premlčania, vyplývajúci z Občianskeho zákonníka, súd by neoprávnene zvýhodňoval postavenie
spotrebiteľov nad rámec zákona a nad rámec ostatných účastníkov záväzkovo-právnych vzťahov. Mal
preto za to, že súd mal otázku premlčania posúdiť podľa § 397 Obchodného zákonníka, ak zákon
neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba 4 roky. Vzhľadom na uvedené považoval



postup súdu v rozpore s hmotným právom, keďže nesprávne podriadil pri zmluvu o úvere právnu úpravu
premlčania pod režim Občianskeho zákonníka.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné
ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. v napadnutej zamietavej časti, pričom v náväznosti
na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce
odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

Rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bol odporca zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi sumu
327,89 Eur s prísl. odvolaním napadnutý nebol a preto v tejto časti je výrok rozsudku súdu prvého stupňa
právoplatný a rozhodovaním odvolacieho súdu nedotknutý.

Pre posúdenie dôvodnosti vznesenej námietky premlčania zo strany odporcu bolo rozhodujúce zistenie,
či právny vzťah založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere medzi účastníkmi je občianskoprávnym alebo
obchodnoprávnym vzťahom. Súd prvého stupňa právny vzťah založený medzi účastníkmi zmluvou o
spotrebiteľskom úvere považoval za občianskoprávny vzťah, kedy na vec aplikoval ustanovenia zákona
č. 634/92 Zb. o ochrane spotrebiteľa a ďalej otázku premlčania posúdil podľa ustanovení § 100, § 101 a §
103 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa s týmto právnym názorom súdu prvého stupňa stotožňuje
a na zdôraznenie správnosti napadnutej časti dodáva nasledovné.

Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že účastníci uzatvorili dňa 20.06.2003 zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, kedy dlžná suma zo strany odporcu sa stala splatnou dňa 20.07.2004 a odo dňa 21.07.2004
začala plynúť 3-ročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňom 21.07.2007. Keďže žaloba bola doručená
na súd dňa 30.05.2008 a ustanovený opatrovník odporcu vzniesol v konaní námietku premlčania, nárok
je v tejto časti premlčaný a bol uplatnený po uplynutí 3-ročnej premlčacej doby.

V prejednávanej veci bolo jednoznačne preukázané, že zmluva o úvere, na základe ktorej
navrhovateľ uplatňuje svoj nárok, bola uzatvorená dňa 20.06.2003, kedy podmienky uzavretia zmluvy
o spotrebiteľských úveroch upravoval zákon č. 258/2001 Z.z. Citovaný zákon v § 3 ods. 1 upravoval
definíciu veriteľa spotrebiteľského úveru tak, že veriteľom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá
poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a podľa odseku 2, za spotrebiteľa sa považuje
fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania
alebo podnikania.

Preto je potrebné považovať záver súdu prvého stupňa za správny, týkajúci sa predmetnej úverovej
zmluvy ako spotrebiteľskej zmluvy. Vzťah medzi Občianskym zákonníkom a Obchodným zákonníkom
má povahu vzťahu všeobecného predpisu lex generalis a osobitného predpisu lex specialis. Z tohto
potom následne vyplýva, že normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú v takomto
prípade použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave
spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Medzi
troma zákonmi prichádzajúcimi tu do úvahy (Zákon o spotrebiteľských úveroch, Občiansky zákonník,
Obchodný zákonník) tak panuje pomer, že primárne sa použije predpis špeciálny (Zo SÚ) a ak tento
určitú otázku neupravuje, resp. tak nečiní úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva v
širšom zmysle a na jej základe Občiansky zákonník nielen ako doplnková právna úprava, ale aj ako
korektív pre prípadné ďalšie použitie práva obchodného (čo znamená v praxi, že Obchodný zákonník
sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v Občianskom zákonníku a vo vykonávacích
predpisoch k nemu).

Zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania spĺňa všetky znaky typovej zmluvy podľa zákona o ochrane
spotrebiteľa platného a účinného v čase jej uzavretia. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na to, že



so vstupom Slovenskej republiky do európskeho hospodárskeho právneho systému boli do Občianskeho
zákonníka s účinnosťou od 1. apríla 2004 zákonom č. 150/2004 Z.z. v 4. hlave začlenené ustanovenia
o spotrebiteľských zmluvách v § 52 - § 60. Uvedená právna úprava, tak, ako správne konštatoval súd
prvého stupňa má základ v smernici Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách. Podľa prechodných a záverečných ustanovení, k úpravám účinným od 1.
apríla 2004 podľa § 897f ods. 3 spotrebiteľské zmluvy podľa § 52, uzavreté predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a § 54 tohto zákona. Ustanovenia
spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ustanoveniami § 53, § 54 a § 57 podľa odseku 3
sú neplatné po uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Preto bol v konečnom dôsledku správny postup súdu prvého stupňa, ktorý na posúdenie premlčacej
doby v prejednávanej veci, vzhľadom na obsah danej zmluvy o spotrebiteľskom úvere použil ustanovenia
Občianskeho zákonníka a následne správne posúdil plynutie 3-ročnej premlčacej doby, ktorá uplynula
dňom 21.07.2007, pričom vzhľadom na vznesenú námietku premlčania bol správne nárok v premlčanej
časti zamietnutý.

Odvolací súd nezistil ani pochybenie na strane súdu prvého stupňa v časti, týkajúcej sa trov konania a
preto aj v tejto časti bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdené.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi náhrada trov odvolacieho konania priznaná nebola,
nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu ani trovy odvolacieho
konania nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .