Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/175/2010 z 5. 3. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 5. marca 2012, sp. zn. 10Co/175/2010, ECLI:SK:KSTT:2012:2309204341.1 Krajský súd Trnava | 10Co/175/2010 | ECLI:SK:KSTT:2012:2309204341.1 | 2012-03-05 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 433 ods. 1 OZ, § 435 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a21975e5-e7e4-46a0-884b-7048633a2007 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2309204341.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/175/2010
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2309204341
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 03. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2309204341.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudkýň JUDr. Kataríny
Slováčekovej a JUDr. Silvie Hýbelovej v právnej veci žalobkyne: WISTA, s.r.o., Zlín - Louky, Dlouhé díly
414, Česká republika, zast. advokátom: JUDr. Ján Mišura, Bratislava, Záhradnícka 25, proti žalovanému:
N. F., nar. XX. A. XXXX, živnostník podnikajúci pod obchodným menom „Pavol Černák, PENZION
PRIVÁT MAJA", bytom i miestom podnikania A. XXX, zast. splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária
JUDr. Ladislav Barát, s..r.o., Nitra, Školská 9, o 280.000 Kč s príslušenstvom, o odvolaniach žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 15. januára 2010 č. k. 25C/73/2009 - 126 (správne „-123") a
uzneseniu tohto súdu z 21. apríla 2010 č. k. 25C 73/2009 - 182 (správne „25C/73/2009-179") takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a v časti trov konania účastníkov
p o t v r d z u j e .

V časti trov konania štátu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalobkyňa je povinná zaplatiť Okresnému
súdu Galanta náhradu trov konania štátu v sume 37,80 eur do 3 dní.

Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v sume 754,52 eur a to
splnomocnenkyni žalovaného do 3 dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovanom
domáhala zaplatenia sumy 280.000 Kč so 6,5%-ným ročným úrokom z omeškania od 16. novembra
2008 do zaplatenia (okrem náhrady trov konania) ako náhrady škody, vzniknutej žalobkyni krádežou
osobného motorového vozidla zn. Škoda Octavia combi, registračnej značky XZX XXXX (ktorého
bola žalobkyňa vlastníčkou) počas ubytovania zamestnancov žalobkyne v penzióne prevádzkovanom
žalovaným. Žalobkyni potom uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume
2.288,63 eur k rukám právneho zástupcu žalovaného (advokáta v osobe jediného spoločníka a konateľa
dnešnej splnomocnenkyne žalovaného, v čase rozhodovania napadnutým rozsudkom vykonávajúceho
advokáciu ako fyzická osoba - pozn. odvolacieho súdu) do 3 dní a napokon tretím (ostatným) čiastkovým
výrokom rozsudku žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu na svoj bližšie neurčený
účet (súdu prvého stupňa), „ktoré trovy budú vyčíslené po priznaní svedočného svedkom v osobitnom
uznesení súdu“. Právne takéto rozhodnutie, pokiaľ šlo o vec samu, odôvodnil ust. § 433 ods. 1 a 2
a § 435 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne
mal potom za to, že tu pri uplatňovaní žalobkyňou práva na náhradu škody titulom zodpovednosti



za škodu na vnesených alebo odložených veciach šlo síce o objektívnu zodpovednosť (bez zreteľa
na zavinenie), z ktorej sa bolo možno vyviniť, predpokladom vzniku takejto zodpovednosti však
bolo ustálenie, že tu vôbec bolo by možné na žalovaného nazerať ako na niektorého zo subjektov
takejto zodpovednosti. Z možností poskytovaných zákonom tu do úvahy prichádzali prakticky dve a
to zodpovednosť prevádzkovateľa garáží či iných podnikov podobného druhu alebo zodpovednosť
poskytovateľa ubytovacích služieb. O prvú podľa názoru okresného súdu nešlo, keď žalovaný nebol
prevádzkovateľom garáží ani iného podniku podobného druhu (napr. stráženého parkoviska). Oproti
tomu naopak žalovaný bol poskytovateľom ubytovacích služieb nesúcim zodpovednosť za škodu na
veciach vnesených či odložených ubytovanými osobami alebo pre ne, podmienkou nástupu jeho
zodpovednosti za škodu v tomto prípade však bolo vnesenie či odloženie veci na mieste na to
určenom, resp. v priestoroch prevádzkovaného ubytovacieho objektu. K tomuto by v súdenej veci
došlo len pri zaparkovaní neskôr ukradnutého vozidla žalobkyne na oficiálne prezentovanom stráženom
parkovisku penziónu schválenom i prevádzkovým poriadkom a zabezpečenom prevádzkovateľom
penziónu mechanicky i elektronicky, nie však i na spevnenej ploche pred penziónom síce využívanej
aj na účel parkovania, ktorá ale charakter oficiálneho parkoviska nemala a ubytovaní hostia ju aj podľa
písomného vysvetlenia jedného z hostí používali skôr z vlastnej pohodlnosti (z dokazovania pred súdom
prvého stupňa vyplývalo tiež, že takto to malo byť najmä preto, že na vyhradenom parkovisku v objekte
penziónu mali by zaparkované vozidlá stáť v rade za sebou a záujem vyjsť s každým vozidlom stojacim
ďalej než bezprostredne za bránou by si vyžadoval najskôr vyvezenie vozidiel vo výjazde brániacich).
Rozhodnutie o trovách konania odôvodnené bolo potom právne odkazom na § 142 ods. 1 O. s. p.
(Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne úspechom
žalovaného a jeho trovami na právnej službe advokáta za 6 úkonov a na paušálnych, cestovných a iných
náhradách advokáta podľa vyčíslenia nachádzajúceho sa v odôvodnení; „rozhodnutie“ o trovách konania
štátu potom právne len odkazom na § 148 ods. 1 O. s. p. a vecne výsledkom konania a trovami štátu
na svedočnom (v súvislosti s výsluchom zamestnancov žalobkyne, pri ktorých ubytovaní u žalovaného
došlo k vzniku škody).

Napadnutým uznesením potom žalobkyni bola uložená povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu v
sume 37,80 eur na účet Okresného súdu Galanta do 3 dní (v tomto prípade už s uvedením vo výroku
uznesenia aj čísla účtu), pričom toto rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil právne ust. § 148 ods.
1 O. s. p. a vecne neúspechom žalobkyne a trovami štátu na svedočnom svedka S. N., vyplatenom zo
štátnych prostriedkov.

Proti obom takýmto rozhodnutiam podala včas odvolanie len žalobkyňa.

Rozsudok navrhla zmeniť a žalobe celkom vyhovieť s priznaním náhrady trov celého konania jej,
uznesenie potom rovnako zmeniť tak, aby povinnosť na náhradu trov konania štátu bola uložená
žalovanému (ktorý by takto mal v konaní zaznamenať neúspech). U rozsudku podľa nej súd prvého
stupňa z vykonaných dôkazov nevyvodil správne skutkové zistenia, neposúdil správne ani samotný
charakter zodpovednosti žalovaného za škodu a nevenoval tiež pozornosť povahe vzťahu, v ktorom
na ňu (žalobkyňu a odvolateľku) bolo treba nazerať ako na spotrebiteľa. Nevyvodenie správnych
skutkových zistení pritom vyplývalo z nedostatočného vyhodnotenia otázky splnenia si žalovaným tzv.
informačnej povinnosti, čím tu bolo treba rozumieť opomenutie podania dostatočného vysvetlenia toho,
ktoré miesto (použiteľné na zaparkovanie motorových vozidiel) spadá do sprísneného (a z hľadiska
zodpovednosti žalovaného nespochybniteľného) režimu (chráneného o. i. kamerovým systémom).
Preto podľa odvolateľky nie je obhájiteľné ani obmedzenie rozsahu stráženého parkoviska na dvor
penziónu žalovaného, ak z fotodokumentácie na internetovej stránke, kamerového záznamu i podľa
„svedka“ J. (podal len písomné vysvetlenie - pozn. odvolacieho súdu) bolo obvyklou praxou parkovanie
vozidiel pred penziónom. Neskúmanie splnenia informačnej povinnosti žalovaným a akceptovanie
svedeckých výpovedí zaujatých svedkov (príbuzných žalovaného) pritom malo zásadný vplyv aj na
možnosť žalovaného sa zodpovednosti zbaviť (ktorá tu podľa žalobkyne nebola, opäť i preto, že spôsob
oznámenia miesta predstavujúceho strážené parkovisko zamestnancom žalobkyne nešlo považovať za
dostatočný), dôvodila potom žalobkyňa, ktorá u odvolaním namietaného spotrebiteľského charakteru
vzťahu poukazovala predovšetkým na nevstupovanie ňou do tohto v rámci predmetu svojej obchodnej
či podnikateľskej činnosti, bola tak vo vzťahu tou slabšou stranou a mali sa na ňu uplatniť aj normy
spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle (§ 52 a nasl. O. z.). V prípade uznesenia potom návrh na



jeho zmenu vyplýval z jej presvedčenia (žalobkyne) o správnosti presne opačného rozhodnutia vo veci
samej, než toho ustáleného napadnutým rozsudkom.

Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok i uznesenie potvrdiť. Okrem stotožnenia sa s jeho dôvodmi a
podržania si týmto zodpovedajúcej vlastnej argumentácie z konania na súde prvého stupňa mal za to,
že vykonaným dokazovaním bolo dostatočne preukázané získanie vedomosti zamestnancov žalobkyne
(v inkriminovanom čase u neho ubytovaných) o tom, ktorá časť objektu spadá do režimu stráženého
parkoviska a ktorá naopak nie a žalobkyňa sama prevzala zodpovednosť za zaparkovanie vozidla na
druhom z takýchto miest. Ani námietka spotrebiteľským charakterom vzťahu potom neobstojí, keďže
zamestnanci žalobkyne boli u neho (žalovaného) ubytovaní v súvislosti s plnením svojich pracovných
povinností a žalobkyňa ako podnikateľka takéto ubytovanie aj objednávala, takže tu šlo o štandardný
obchodnoprávny vzťah dvoch podnikateľov. Pre správnosť rozhodnutia vo veci samej potom treba za
správne považovať i rozhodnutia o trovách konania účastníkov i štátu, argumentoval napokon žalovaný.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. obe veci (odvolaní proti rozsudku
aj uzneseniu) v celom rozsahu (pretože od výslovne napadnutého rozhodnutia - rozsudkom - vo veci
samej boli závislými oba ďalšie čiastkové výroky rozsudku, z ktorých ten ostatný povahu skutočného
rozhodnutia ani nemal a uznesenie bolo odvolaním napadnuté ako celok) a to podľa § 214 ods. 1 O. s.
p. na pojednávaní, doplnil (resp. čiastočne zopakoval) dokazovanie výsluchom žalovaného a dospel k
záveru, že napadnutý rozsudok vo veci samej a v časti trov konania treba považovať za vecne správny,
keď súd prvého stupňa zistil skutkový stav v miere dostatočnej pre rozhodnutie vo veci, odvolaciemu
súdu takto poskytol priestor pre len menej prácne, resp. rovnako len menej časovo náročné doplnenie
dokazovania (ktorý priestor odvolací súd aj využil), najmä však vec v takejto časti správne posúdil po
právnej stránke (na čom podľa názoru tunajšieho súdu nič nemenili ani námietky uplatnené odvolaním).
Nech aj to isté neplatilo u ostatného čiastkového výroku rozsudku (ktorým pri vyjdení z už vyššie
priblíženej formulácie nebolo v skutočnosti rozhodnuté o ničom) a aj samostatné uznesenie o náhrade
trov konania štátu bolo správnym len v jeho podstate (uloženie povinnosti tomu, u koho na to pre výsledok
konania bol dôvod a tiež správne určenie výšky náhrady, nie však aj spôsobu jej zaplatenia), viedlo to
k tomu, že odvolaniam žalobkyne nešlo priznať ani čiastočný vecný úspech.

Predovšetkým sa žiada uviesť, že tu nebol dôvod, pre ktorý by sa odvolací súd nemal stotožniť s
argumentáciou súdu prvého stupňa pojatou ním do odôvodnenia napadnutého rozsudku i uznesenia (s
už naznačenými výnimkami) a podporujúcou zvolený spôsob rozhodnutia (čím treba rozumieť najmä
závery o tom, prečo žalobe v prejednávanej veci nebolo možno vyhovieť). Pre správnosť a tiež výstižnosť
takýchto dôvodov a navyše i pre ich podanie objektívne zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom by
tak zo strany odvolacieho súdu postačovalo i len konštatovanie ich správnosti a odvolanie sa na ne
(prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko však úprava civilného procesu Slovenskej republiky
(ako procesu dvojinštančného) poskytuje účastníkovi nespokojnému s rozhodnutím súdu prvého stupňa
príležitosť polemizovať s dôvodmi rozhodnutia (a poskytnúť takto i iný pohľad na vec) a práve tým je
daná nevyhnutnosť vyporiadania sa odvolacieho súdu prakticky v každej ním prejednávanej veci aj s tzv.
odvolacími námietkami (nepočítajúc sem len prípady opakovania argumentov odznelých už v konaní
na súde prvého stupňa, o aký tu ale nešlo), už z takéhoto dôvodu aj pre celkovú úplnosť odvolací súd
považuje za vhodné uviesť, resp. čiastočne iba zopakovať (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte nasledovné :

Nie je prečo nesúhlasiť s tým, ako sa súd prvého stupňa vyporiadal s rozlíšením oboch podtypov
zodpovednosti za škodu spôsobenú na vnesených či odložených veciach (ďalej tiež len „odloženie“
vo všetkých podobách tohto výrazu), teda s tým, kedy usudzovať na zodpovednosť prevádzkovateľa
garáží a obdobných podnikov (podľa § 435 O. z.) a kedy na zodpovednosť ubytovateľa (podľa § 433
ods. 1 O. z.). Určujúcou v tomto smere naozaj je jednak možnosť podradenia priestranstva slúžiaceho
na odkladanie vecí určitého druhu (ktorými sú dopravné prostriedky) pod definíciu garáží a iných
podnikov podobného druhu, ale tiež to, či poskytovateľ služby túto poskytuje ako prinajmenšom relatívne
samostatný predmet jeho podnikateľskej činnosti.

Takéto rozlišovanie má však v prípadoch zodpovednosti za škodu na dopravných prostriedkoch praktický
význam len tam, kde poskytovateľ ubytovacej služby nemá vlastné kapacity na odkladanie takýchto



vecí. V opačnom prípade (napr. u prevádzkovateľa hotela disponujúceho vlastnou garážou) dochádza k
praktickému „zliatiu“ oboch tu diskutovaných podôb zodpovednosti (ubytovateľ zodpovedá za dopravný
prostriedok, lebo bol vnesený - ako vec „sui generis“ v súvislosti s ubytovaním, ale tiež preto, že
je súčasne prevádzkovateľom garáže, kde takýto prostriedok reálne bude odložený - nech aj prvá z
takýchto zodpovedností tu má povahu tej pôsobiacej iba podporne), pričom takéto „zliatie“ naopak nie je
možným tam, kde sa líšia subjekty poskytovateľa jednej a druhej služby (napr. poskytovateľ ubytovania
je schopný ponúknuť len strážené parkovanie alebo garážovanie v priestoroch iného ubytovateľa alebo
podnikateľa poskytujúceho práve iba takúto špecifickú službu - odkladania dopravných prostriedkov),
rovnako však ani tam, kde je preukázateľný záujem len na poskytnutí jednej z oboch služieb (buď
na ubytovaní bez dohľadu aj nad dopravným prostriedkom alebo naopak výlučne na chránenej forme
odloženia dopravného prostriedku).

V prejednávanej veci potom v zhode s okresným súdom síce parkovisko v objekte penziónu žalovaného
nebolo garážou, za podnik podobného druhu ho šlo taktiež považovať len s veľkou fantáziou a
poskytovalo sa iba ako doplnok ubytovacej služby (čo súdenú vec prakticky vylučovalo spod režimu
ust. § 435 O. z.), oproti tomu ale obe služby tu mal poskytovať ten istý poskytovateľ (žalovaný)
a z podkladov v spise potvrdzujúcich zamýšľaný obsah právneho vzťahu žalobkyne a žalovaného
nemohlo byť pochybností ani o záujme na ubytovaní vrátane stráženého parkovania (čo spôsobovalo,
že nemožnosť zaradenia priestranstva žalovaného slúžiaceho na parkovanie vozidiel hostí pod definíciu
garáží a iných podnikov podobného druhu bola jediným skutočným dôvodom, pre ktorý tu mohlo ísť
nanajvýš o prípad spadajúci pod ustanovenie § 433 ods. 1 O. z.).

Tým, čo bolo pre posúdenie existencie prinajmenšom tejto formy zodpovednosti aj v prejednávanej veci
rozhodujúcim, bolo ale, či sa poskytovateľ ubytovacej služby (žalovaný) v súvislosti s ňou zaviazal aj
prijať vozidlo žalobkyne do režimu určitej ochrany a zároveň vlastnej zvýšenej zodpovednosti (jedného
z typov objektívnej zodpovednosti), čo určil (a aj bol oprávnený so zreteľom ku všetkým okolnostiam
určiť) za miesto takéhoto odloženia veci (kvalifikovaného i vytvorením podmienok ochrany) a napokon
i to, či konkrétny spôsob odloženia v čase vzniku škody bol schopný vyhovieť podmienkam odloženia,
za ktorých by sa zodpovednosti nešlo zbaviť.

Tu i po doplnení dokazovania opakovaným výsluchom žalovaného pred odvolacím súdom a zacelení tak
menších medzier v potrebných skutkových zisteniach bolo treba usúdiť na splnenie prvej z podmienok
zhora (čiže kladne odpovedať na otázku, či žalovaný ako poskytovateľ ubytovacích služieb prijal aj
záväzok postarať sa spolu s ubytovaním aj o dopravný prostriedok ubytovaných hostí), naopak však
nesúhlasiť s názorom žalobkyne, že tu do režimu zodpovednosti žalovaného podľa § 433 ods. 1 O.
z. spadal aj priestor pred penziónom, kam zamestnanci žalobkyne vozidlo zaparkovali a skadiaľ bolo
neskôr odcudzené. Práve tým daná odchylnosť miesta odloženia od miesta určeného na odkladanie (tu
rozumej so zachovaním objektívnej zodpovednosti žalovaného bez možnosti sa tejto efektívne zbaviť)
bola potom i tým, čo bránilo, aby žalobkyňa so svojou požiadavkou na náhradu škody, nasmerovanou
voči žalovanému, mohla uspieť.

Založenie a aj pretrvanie zodpovednosti za škodu na odložených veciach (ktorými v zmysle už vyššie
uvedeného treba rozumieť i veci vnesené) je totiž možné len v prípade existencie faktickej (a predtým
i právnej) možnosti ovládania miesta slúžiaceho na odkladanie zo strany osoby branej takto na
zodpovednosť. Takáto možnosť je daná nepochybne u priestorov patriacich inak zodpovednej osobe v
režime vlastníctva, nájmu či v režime týmto dvom obdobnom; naopak však zásadne nie je a ani nemôže
byť daná u priestranstva majúceho charakter verejného (s prakticky neobmedzeným prístupom tam
kohokoľvek).

Práve toto hľadisko bolo z pohľadu rozlíšenia medzi oboma v prejednávanej veci diskutovanými
priestranstvami jediné relevantné (právne významné), keďže len priestor označovaný tu či už ako
strážené parkovisko, dvor alebo priestor za bránou spadal do rámca zhora podanej definície; priestor
označovaný najčastejšie (i v odôvodnení napadnutého rozsudku) ako spevnená plocha pred penziónom
(totožný s miestom, kde vozidlo žalobkyne pred jeho odcudzením aj spočinulo) ale naopak bol (podľa



obsahu výsluchu žalovaného pred krajským súdom nikým nespochybneného) obecným pozemkom a
teda priestranstvom z definície vymedzujúcej limity zodpovednosti sa vymykajúcim.

I keď odvolací súd pripúšťa, že konkrétny charakter priestranstva určeného žalovaným (objektívne, teda
bez ohľadu na žalobkyňou popieranú informovanosť o takomto určení, ktorú verziu inak bolo možno
považovať za vyvrátenú ako obsahom vysvetlenia S. J., tak aj reáliami, za ktorých nevšimnutie si
odstavnej plochy pre motorové vozidlá vo dvore penziónu vzniknutého prestavbou rodinného domu
by vyžadovalo vyššiu než únosnú mieru nepozornosti) na odkladanie vozidiel hostí najmä svojim
tvarom nelákal k jeho prílišnému využívaniu (s prihliadnutím k nepopierateľným komplikáciám spojeným
s pomerne nepraktickým parkovaním takpovediac v kolóne), toto nemohol byť aspekt, ktorý by na
rozhodnutie v takejto veci mohol mať dopad. Ak aj okolnosti umiestnenia kamerového systému na
penzióne v spojitosti s podstatne prísnejším prístupom k ochrane dvora (priestoru za bránou) žalovaný
pred odvolacím súdom uspokojivo vysvetlil, úspech požiadavky žalobkyne závisel na tom, či bola
schopná preukázať určenie (žalovaným) aj priestoru pred penziónom na odkladanie dopravných
prostriedkov ubytovaných hostí v sprísnenom režime ochrany (a zodpovednosti ubytovateľa) alebo
nemožnosť využitia priestranstva vo dvore ňou samotnou v rozhodnom čase z dôvodov na strane
žalovaného (čiže vlastné praktické donútenie s vozidlom ostať na ulici, odkiaľ neskôr zmizlo).

Nič z toho sa ale ani podľa odvolacieho súdu žalobkyni nepodarilo, pričom akceptovať nebolo možné
ani obrazný posledný pokus o záchranu poukazom na úpravu normami spotrebiteľského práva. I keď
úprava z ust. § 52 ods. 4 O. z. v znení platnom a účinnom do 31. októbra 2008 na rozdiel od tej
neskoršej nerozlišovala (pri definícii spotrebiteľa) medzi fyzickými a právnickými osobami, už korektným
výkladom takejto podoby ustanovenia bolo treba dospieť k záveru o tom, že sa má vzťahovať len na
tú stranu záväzkového vzťahu, na ktorú je dôvod objektívne nazerať ako na slabšiu (najmä čo do
informovanosti pri vstupovaní do vzťahu). Takouto stranou vzťahu ťažko môže byť osoba právnická - len
právna konštrukcia vytvorená spravidla za účelom podnikania (čo napokon u dynamicky sa meniacej
úpravy spotrebiteľského práva bolo, nech aj až po vzniku škody v tejto veci, v zákone vyjadrené
výslovne) bez ohľadu na to, či tu vystupuje ako poskytovateľ služby alebo jej odberateľ. U vystupovania
takejto osoby v právnom vzťahu totiž rámec podnikateľskej činnosti spravidla možno zachovať len na
jeho jednej strane (situácia objednania si žalobkyňou ubytovania u žalovaného stavala do relatívne
slabšieho postavenia ju, presne naopak by to bolo ale vtedy, ak by si žalovaný napr. objednával u
podnikateľa zaoberajúceho sa stavebnou činnosťou stavebné práce na penzióne - v ktorom prípade by
v pozícii spotrebiteľa pri prijatí argumentácie žalobkyne musel byť on). Nad rámec už uvedeného však
práve status žalobkyne ako právnickej osoby z povahy veci vylučoval ubytovanie jej samotnej, čo by
pri dovedení ad absurdum celkom vylučovalo vstup takejto osoby do ubytovacieho vzťahu a takto aj
nástup zodpovednosti ubytovateľa za škodu (naviazanej práve na platné založenie ubytovacieho vzťahu
s poškodeným, ktorým tu bola práve právnická osoba). Hoci takýto striktný výklad ani odvolací súd
nepovažuje za obhájiteľný, akceptovateľnou alternatívou k nemu môže byť len to, že ak sa má pripustiť
možnosť vstupu aj právnickej osoby do ubytovacieho vzťahu (na strane odberateľa služby) a reálne sa
výkonu práv či povinností vyplývajúcich z takéhoto vzťahu môžu zhostiť len osoby fyzické (obvykle buď
členovia štatutárneho orgánu právnickej osoby alebo jej zamestnanci), určujúcim z pohľadu považovania
konania právnickej osoby v takomto vzťahu ako konania v rámci predmetu jej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti je len to, či využitím ubytovacej služby nedošlo k takému vybočeniu z rámca
jej činnosti, pri ktorom už na súvis s ňou usudzovať niet z čoho (napr. prípady, v ktorých by výdavky
na ubytovanie ani nešlo zahrnúť do tých pre daňové účely - či už pre objednávku i úhradu ubytovania
niekoho, kto stojí celkom mimo zamestnaneckej štruktúry právnickej osoby, alebo kto sa síce nachádza
v jej vnútri, avšak jeho ubytovanie malo ráz čisto súkromný a takto na činnosti pre právnickú osobu
celkom nezávislý).

O prípad v takto naznačených medziach ale v prejednávanej veci rovnako nešlo a preto žaloba založená
na objektívnej zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobkyni bola bez nádeje na úspech.

Súd prvého stupňa tak rozhodol správne, ak žalobu zamietol a nakoľko to isté (o správnosti) platilo aj
u čiastkového výroku rozsudku o trovách konania účastníkov (kde inak ani odvolaním žiadne výhrady



uplatnené neboli), odvolací súd napadnutý rozsudok v týchto častiach podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.
potvrdil.

Takto to naopak nebolo u tretieho (ostatného) čiastkového výroku rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým na jednej strane formálne došlo k uloženiu povinnosti na náhradu trov konania štátu, na
strane druhej však súčasne k odloženiu rozhodnutia, ktoré by prípadne šlo i exekučne vymôcť (teda
rozhodnutia obsahujúceho i sumu náhrady) na neskorší čas (vyhradenie samostatnému uzneseniu).
Takéto rozhodnutie ale v skutočnosti rozhodnutím spôsobilým poslúžiť aj ako exekučný titul nebolo a
ak predmetom paralelne prebiehajúceho odvolacieho konania bolo urobené i neskoršie samostatné
uznesenie o náhrade trov konania štátu, bol to dôvod nadbytočný výrok rozsudku podľa § 221 ods. 1
písm. h/ O. s. p. per analogiam len zrušiť (bez potreby a aj možnosti jeho náhrady iným rozhodnutím,
ktorú úlohu plnilo práve samostatné uznesenie).

To (napadnuté uznesenie) potom odvolací súd fakticky potvrdil, právne ho však podľa § 220 O. s. p.
musel zmeniť. V závislosti na výsledku konania to bola žalobkyňa, kto mal plný procesný neúspech a
kto bol povinný zaplatiť štátu náhradu trov konania týmto platených, súd prvého stupňa správne určil
aj výšku náhrady a uznesenie aj riadne odôvodnil, neformuloval však celkom správne výrok uznesenia.
V ňom totiž nesprávne bola žalobkyni uložená povinnosť plniť v prospech účtu okresného súdu, hoci
zásadou práva je, že voľba spôsobu splnenia záväzku splniteľného viacerými spôsobmi je na dlžníkovi
(§ 561 ods. 1 O. z.) a tým tu bola žalobkyňa (súdu naopak prislúchalo postavenie veriteľa).

Napokon v závislosti na takomto výsledku konania to bol žalovaný, komu vzniklo aj právo na plnú
náhradu trov odvolacieho konania (žalobkyňa neuspela so žiadnym z odvolaní a to ani len čiastočne)
podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.; § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. c/ a d/, § 16 ods. 3 a
4, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení (tzv.
advokátska tarifa) a zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách. Takéto trovy tu vznikli len ako
tzv. trovy právneho zastúpenia (nedostatok dôvodu priznávanú náhradu vo výroku členiť podľa § 151
ods. 8 O. s. p. v znení zákona č. 388/2011 Z. z.) a to na právnej službe advokáta za 2 úkony (1. písomné
vyjadrenie k odvolaniu z 9. apríla 2010 a 2. účasť na pojednávaní odvolacieho súdu, skončenom týmto
rozsudkom), paušálnych náhradách k nim a DPH, celkom v sume 664,32 eur (270,54 + 7,21 + 19% v
prípade úkonu prvého vykonaného ešte advokátom JUDr. D. ako fyzickou osobou, resp. 270,54 + 7,63
+ 20% u druhého úkonu vykonaného už tzv. advokátskou obchodnou spoločnosťou takéhoto advokáta)
a na ďalších súvisiacich náhradách 1. cestovných výdavkov pozostávajúcich z 18,30 eur za amortizáciu
vozidla (100km x 0,183) a z 9,84 eur na náhrade ceny pohonných hmôt (6,7l nafty v cene 1,469 eur/l pri
vykonaní cesty motorovým vozidlom zn. BMW X3 xDrive20d), 2. za stratu času v sume 61,06 eur (4x
12,72 + 20%) a 3. poplatku za parkovanie v Trnave v sume 1 euro; týchto potom spolu v sume 90,20
eur. Preto neúspešnej žalobkyni odvolací súd uložil povinnosť zaplatiť žalovanému celkovú náhradu v
sume 754,52 eur (664,32 + 90,20) v súlade s ustanovením § 149 ods. 1 O. s. p. v prospech platobného
miesta, ktorým je splnomocnenkyňa žalovaného a to podľa § 160 ods. 1 O. s. p. v zákonnej lehote 3 dní
(nezistenie dôvodu pre výnimku z pravidla).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Ak povinnosti uložené rozsudkom súdu prvého stupňa v spojení s týmto rozsudkom, resp. samostatne
týmto rozsudkom nebudú splnené dobrovoľne, možno sa ich splnenia domôcť exekučne.