Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/40/2014 z 6. 5. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 6. mája 2014, sp. zn. 3Co/40/2014, ECLI:SK:KSPO:2014:8113211506.1 Krajský súd Prešov | 3Co/40/2014 | ECLI:SK:KSPO:2014:8113211506.1 | 2014-05-06 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: OSP, zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (zrušený k 1. 7. 2024) Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/71257232-9830-4365-aa83-1c4d3440a94b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8113211506.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/40/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113211506
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8113211506.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu: C. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom N., N. XX,
zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom vo Svidníku, Sovietskych hrdinov 163/66
proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a. s., IČO: 36 234 176, Piešťany, Teplická 7434/147 o
zaplatenie finančného zadosťučinenia vo výške 100 Eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Prešov zo dňa 21. 11. 2013, č. k. 12C/105/2013-24 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a v e c v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a
žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

V prejednávanej veci sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 100 Eur
titulom priznania finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa odôvodňujúc, že bol úspešným účastníkom v konaní, v ktorom bol v postavení
spotrebiteľa a preukázal v konaní vedenom pred súdom porušenie právnych predpisov žalovaným.

Žalobca v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 25C/205/2010 úspešne uplatnil
porušenie svojho práva ako spotrebiteľa a žalovaný sa porušenia práv žalobcu dopustil tým, že
vypracoval typovú úverovú zmluvu, ktorá neobsahovala náležitosti vyžadované zákonom č. 258/2001 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch. Z tohto dôvodu bolo určené rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn.
25C/205/2010, že zmluva o úvere uzatvorená medzi účastníkmi konania dňa 31. 07. 2008 je bezúročná
a bez poplatkov.

Súd prvého stupňa žalobu zamietol s poukazom na ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa s odôvodnením, že žalobca síce úspešne uplatnil porušenie práva a žalovanému tak musel
zaplatiť len istinu z poskytnutého úveru s úrokom z omeškania. Pretože žalovaný pochybil v neúplnosti
obsahu zmluvy, bola mu už stanovená sankcia, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov. V
tomto smere je žalobca vo výhode a žalovaný mu takouto zmluvou žiadnu ujmu nespôsobil. Žalobca
ani v konaní netvrdil, žeby zaplatením úveru od neho žalovaný sa domáhal neprimerane vysokých
úrokov, poplatkov, prípadne, žeby mu nejakým takýmto spôsobom mohol spôsobiť ujmu a závažné
dôsledky. Žalobca taktiež netvrdil, žeby predmetný úver práve uvedením chýbajúceho údaju bol preňho
neprijateľným. Preto, ak bol prijatý záver, že predmetný úver je bezodplatný a bezúročný, už bola
nastolená v predmetnom právnom vzťahu rovnováha zmluvných strán a nie je potrebné ešte osobitným
rozhodnutím, vzhľadom na ciele a účel, aký vyplýva z ust.§ 53a Občianskeho zákonníka určovať
neprijateľnosť zmluvných podmienok. Z tohto dôvodu súd nárok žalobcu na zaplatenie primeraného
finančného zadosťučinenia zamietol.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p..



Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Uviedol, že spolu s
manželkou sa rozhodli kúpiť osobné motorové vozidlo, pretože majú ťažko postihnutého syna a jeho
prevoz do ústavu je problematický. Dňa 31. 07. 2008 žalobca navštívil autobazár K. X., N., C. XX a
vybral si motorové vozidlo Kia Ceed. Bolo mu ponúknuté financovanie prostredníctvom splátkového
úveru. Keďže nemali dostatok finančných prostriedkov (žalobca je nezamestnaný a jeho manželka
invalidnou dôchodkyňou) a žalobca len príležitostne mal príjem, uvítal možnosť kúpiť vozidlo na splátky.
Obchodný zástupca žalovaného D. D. mu oznámil, že úver môže byť poskytnutý len na podnikanie
a keďže žalobca je nezamestnaný, postačí aj to, že je poisťovacím agentom. Žalobca nepotreboval
úver na podnikanie, ale na prevoz chorého syna a motorové vozidlo nevyhnutne potreboval. Ako
nezamestnaný nemohol poskytnúť žiadne IČO, a preto zástupca žalovaného napísal do úverovej zmluvy
k jeho menu svoje identifikačné číslo. Uvedené len dokazuje, do akých neželaných rozmerov dospelo
úverovanie spotrebiteľov, ktorí nemajú na výber, ak chcú úver získať. Žalobca úver riadne splácal a
potom ako v spoločnosti začali rezonovať veci o ochrane spotrebiteľa, požiadal združenie na ochranu
spotrebiteľa o posúdenie uzavretej úverovej zmluvy medzi účastníkmi konania. Bolo mu vysvetlené,
že v zmluve absentuje údaj o priemernej hodnote RPMN, a preto je úver bezúročný a bez poplatkov.
Uvedenú skutočnosť žalobca žalovanému oznámil (že porušil zákon a že ide o úver bezúročný a bez
poplatkov) a že kompenzuje svoju pohľadávku z bezdôvodného obohatenia proti jeho pohľadávke na
plnenie z úverovej zmluvy. Následne žalovaný začal žalobcovi telefonovať veľmi nepríjemným tónom,
že mu auto zoberie a následne ho odpredá. Telefonáty pokračovali aj osobami hovoriacimi po česky a
žalobca obdŕžal písomnosti, ktoré vyvolali uňho obavu, že mu auto zoberú. Preto sa obrátil na súd, aby
mu poskytol dočasnú ochranu predbežným opatrením. V uzavretej úverovej zmluve bol dohodnutý aj
zabezpečovací prevod práva a preto, že išlo o zmluvnú podmienku vo formulárovej zmluve, ktorú žalobca
nemohol nijako ovplyvniť a ktorá spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa, žalobca si ani neuvedomil, že motorové vozidlo nie je jeho a že žalovaný ho môže nechať
vydražiť s vyvolávacou cenou len 30 % obvyklej ceny. Zdôraznil, že je na súde, aby rozhodol, či uvedené
okolnosti svedčia o kúpe vozidla na podnikanie alebo o kúpe vozidla spotrebiteľom, ktorý len príležitostne
vykonáva činnosť poisťovacieho agenta a vozidlo potrebuje na prevoz ťažko chorého syna. Žalovaný
totiž účelovými krokmi chcel dosiahnuť to, aby sa na žalobcu nevzťahoval režim ochrany spotrebiteľa
pri spotrebiteľských úveroch. Zdôraznil, že nie je nijaký neplatič, dodržiava zákon a uplatňuje si len
svoje práva. Vytýkal súdu prvého stupňa, že nezohľadnil podstatu uplatneného práva, ktoré nie je len o
náhrade ujmy, ale aj o odradení dodávateľa od obdobných postupov. V prípade potvrdenia napadnutého
rozsudku navrhol pripustiť dovolanie, pretože ide o nedostatočne judikovaný inštitút a práva spotrebiteľov
preto nie sú tak chránené vo všetkých ich zložkách, čo je na úkor kvality spotrebiteľských vzťahov.
Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný k podanému odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad
upravených v ust. § 212 O. s .p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 O. s. p. a zistil, že nie sú
splnené podmienky ani na potvrdenie, ani na zmenu napadnutého rozsudku.

Ako vyplýva z obsahu spisu účastníci konania uzatvorili zmluvu o úvere dňa 21. 07. 2008 (č. l.
32 - 34 spisu), na základe ktorej žalovaný ako dodávateľ poskytol žalobcovi ako spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver vo výške 10 456,08 Eur. Predmetom financovania podľa úverovej zmluvy bolo
osobné motorové vozidlo Kia Ceed Diesel 1,6 a v úverovej zmluve bol medzi účastníkmi zároveň
dohodnutý zabezpečovací prevod vlastníckeho práva k predmetu financovania podľa tejto úverovej
zmluvy.

Žalobca v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov (25C/205/2010) vo vzťahu k žalovanému
bol úspešným účastníkom a rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 16. 06. 2011, č. k.
25C/205/2010-118 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 18. 10. 2012, č. k.
20Co/137/2011-180 bolo určené, že zmluva o úvere uzatvorená medzi účastníkmi konania dňa 31. 07.
2008 je bezúročná a bez poplatkov. V prevyšujúcej časti žaloba o určenie, že zmluva o úvere uzatvorená
dňa 31. 07. 2008 je v časti zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva k motorovému vozidlu Kia
Ceed Diesel neplatná, bola žaloba zamietnutá.



Žalobca poskytnutý úver splácal žalovanému od 10. 08. 2008 sumou po 249,55 Eur mesačne a v máji
2010 žalobca upozornil žalovaného, že úverová zmluva zo dňa 31. 07. 2008 je v rozpore so zákonom,
nakoľko neobsahuje povinný údaj - ročnú percentuálnu mieru nákladov (ďalej len „RPMN“). Reakcia
žalovaného na uvedené oznámenie bola, že síce uznáva dôsledky absencie RPMN, ale žalobca zmluvu
podpísal ako podnikateľ, a preto nejde o spotrebiteľský úver. Zároveň žalovaný vyzval žalobcu na
odovzdanie motorového vozidla, ktoré bolo predmetom financovania podľa úverovej zmluvy zo dňa
31. 07. 2008 za účelom jeho odpredaja. Žalobca preto v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov
pod sp. zn. 20C/148/2010 sa vo vzťahu k žalovanému domáhal vydania predbežného opatrenia a bol
úspešný. Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 29. 09. 2010, č. k. 20C/148/2010-70 súd zaviazal
žalovaného zdržať sa výkonu zabezpečovacieho prevodu práva podľa úverovej zmluvy uzavretej dňa
31. 07. 2008 v časti spočívajúcej v oprávnení žalovaného speňažiť, odpredať, či iným spôsobom scudziť
motorové vozidlo, ktoré bolo predmetom financovania podľa úverovej zmluvy.

V predmetnom konaní súd prvého stupňa zamietol žalobu o primerané finančné zadosťučinenie s
odôvodnením, že už rozsudok o určení úveru za bezúročný a bez poplatkov postačuje na docielenie
rovnováhy medzi spotrebiteľom a dodávateľom. S týmto názorom súdu prvého stupňa sa nemožno
stotožniť. Ak by takýto právny názor mal byť zovšeobecnený, potom úspech na súde by nebol
predpokladom uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenia, ale paradoxne jeho prekážkou.
Právny názor vyslovený súdom prvého stupňa je preto v rozpore s gramatickým výkladom ust. § 3
ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého osoba, ktorá na súde
úspešne uplatní porušenie práv alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a osobitným predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. Uvedená
dikcia zákona je jasná a predpokladá právo na primerané finančné zadosťučinenie už pri samotnej
hrozbe ujmy. Žalobca síce docielil reštitúciu úverového vzťahu určením, že zmluva o úvere zo dňa
31. 07. 2008 uzatvorená medzi účastníkmi konania je bezúročná a bez poplatkov, pričom súd prvého
stupňa sa nijako nevysporiadal s otázkou samotnej hrozby ujmy. Právny názor súdu prvého stupňa
je preto v rozpore s ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.. Ako vyplýva zo spisu hrozilo, že
žalobca zaplatí žalovanému titulom poskytnutého úveru sumu o 4 702,91 Eur viac a potom, čo žalobca
žalovanému v máji 2010 oznámil, že porušil zákon a že úver je preto bezúročný a bez poplatkov a že
žalobca kompenzuje svoju pohľadávku z bezdôvodného obohatenia proti jeho pohľadávke na plnenie z
úverovej zmluvy, žalovaný pristúpil k neprimeranému výkonu zabezpečovacieho prevodu práva a vyzval
žalobcu na odovzdanie motorového vozidla. Zabezpečovací prevod práva totiž spôsobuje, že v takýchto
prípadoch sa jednoducho motorové vozidlo odtiahne a spotrebiteľ nie je vlastníkom veci v dôsledku
zabezpečovacieho prevodu práva a je v extrémnej nevýhode oproti dodávateľovi.

Zistený skutkový stav potvrdzuje záver, že súd prvého stupňa nezohľadnil podstatu uplatneného práva
o priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré nie je len o náhrade ujmy, ale aj o odradení dodávateľa
od obdobných postupov. Napriek hrozbe ujmy (zaplatiť naviac 4 702,91Eur), žalobcom uplatnený nárok
(100 Eur) je minimálny vo vzťahu k hroziacim následkom spôsobeným stresom, ktoré žalobca v súvislosti
s poskytnutým úverom musel znášať. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy je jedno z práv spotrebiteľa,
ktoré v prejednávanej veci nebolo správne právne posúdené. Okolnosti uvádzané súdom prvého stupňa
v odôvodnení rozhodnutia môžu mať význam len pre posúdenie kritériá, ale len čo do výšky náhrady
nemajetkovej ujmy a nie čo do základu na priznanie tohto dôležitého práva, ktoré je súčasťou okruhu
práv spotrebiteľov proti nečestným praktikám dodávateľov. Napadnutý rozsudok je v rozpore s princípom
spravodlivého usporiadania veci týkajúcej sa priznania finančného zadosťučinenia.

Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že nie je zástancom kasačných rozhodnutí v prípadoch tzv.
nevyhnutného dvojinštančného posúdenia nároku a nemyslí si ani, že princíp dvojinštančnosti je
ústavným princípom, keďže v ústave o dvojinštančnosti niet zmienky (porov. nález Ústavního soudu ČR
sp. zn. I. ÚS 777/07, ze dne 31. 07. 2008).

No zdá sa, že judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v otázke tzv. zmeňujúcich rozsudkov je
konštantná. Z odôvodnenia rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo 302/2008 z 30. júla 2009:

„Ak odvolací súd dospel k iným právnym záverom pri posúdení zisteného skutkového stavu súdom
prvého stupňa, mal správne rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho



súdneho konania, odvolací súd mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Tým, že odvolací
súd tak nepostupoval, znemožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv, lebo im odoprel možnosť
prieskumu správnosti nových, prípadne z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z
hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom, však rozhodujúcich skutkových zistení.“

Obdobne tiež Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Obdo V 41/2009:

„Ak odvolací súd potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa z iného právneho dôvodu, ako prvostupňový
súd a na základe skutkových zistení, ktoré neboli predmetom dokazovania, rozhodol v rozpore so
zásadou dvojinštančnosti. Takýmto postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu boli splnené skutočnosti
zakladajúce prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.“

Vo vzťahu k zisťovaniu skutkového stavu je výstižným „české“ rozhodnutie (C. H. Beck č. C 201/2001),
citované takmer vo všetkých „slovenských“ komentároch k Občianskemu súdnemu poriadku:

„Je- li ke správnému rozhodnutí o věci samé zapotřebí podstatných (pro rozhodnutí zásadně
významných) skutkových zjištení, která neučinil soud prvního stupně, popřípadě která tento soud učinil,
ale vzhledem k nesprávnému právnímu názoru, který zaujal, na nich své rozhodnutí nezaložil, nejsou
podmínky ani pro potvrzení, ani pro změnu rozhodnutí soudu prvního stupně; odvolací soud proto
rozhodnutí zruší a věc vrátí soudu prvního stupně k dalšímu řízení.“

Zároveň takýto postup, podľa NS SR (napr. rozhodnutie sp. zn. 3Cdo 40/2009 z 5. novembra 2009), je
zodpovedajúci princípu dvojinštančnosti:

„Pri viazanosti súdu prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu zostáva dvojinštančnosť
zachovaná, nakoľko účastník má po opätovnom rozhodnutí súdu prvého stupňa (po zrušení a vrátení
jeho predchádzajúceho rozhodnutia) možnosť znovu ho napadnúť riadnym opravným prostriedkom
na inštančne vyššom súde. Skutočnosť, že súd prvého stupňa je po zrušení a vrátení svojho
predchádzajúceho rozhodnutia viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, je daná priamo zákonom
(§ 226 O.s.p.), preto nemôže zakladať vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (R. Urban;
www.otvorenepravo.sk).

So zreteľom na uvedené potom odvolací súd napadnutý rozsudok postupom vyplývajúcim z ust. § 221
ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude opätovne vec preskúmať z vecnej stránky a následne
vo veci samej rozhodnúť. Vzhľadom na odvolaciu námietku žalobcu je potrebné, aby sa súd vysporiadal
aj s otázkou či okolnosti uvádzané účastníkmi v konaní svedčia o kúpe vozidla na podnikanie alebo
o kúpe vozidla spotrebiteľom, ktorý len príležitostne vykonáva činnosť poisťovacieho agenta a vozidlo
potrebuje na prevoz ťažko chorého syna. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na čl. 14 ods.
2 Smernice 87/102/EHS týkajúci sa spotrebiteľského úveru a na nedostatok odbornej starostlivosti
žalovaného (§ 7 zákona č. 250/2007 Z. z.), pretože účelovými krokmi chcel dosiahnuť to, aby sa na
žalobcu nevzťahoval režim ochrany spotrebiteľa pri spotrebiteľských úveroch.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa podľa ust. § 224 ods. 3 O. s. p..

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.