Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 43CoE/88/2013 z 19. 3. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 19. marca 2013, sp. zn. 43CoE/88/2013, ECLI:SK:KSBB:2013:6304120082.2 Krajský súd Banská Bystrica | 43CoE/88/2013 | ECLI:SK:KSBB:2013:6304120082.2 | 2013-03-19 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: EP, § 57 ods. 1 písm. g) EP, OZ, § 22 OZ, § 39 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/991500cd-7f6a-4590-acda-7d7e3cc32cfb Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6304120082.2 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43CoE/88/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6304120082
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Dibdiaková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6304120082.2

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vo veci exekúcie oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421 proti povinnému Y.
U., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX L. XXX, zastúpená opatrovníkom L. B., súdnou tajomníčkou
Okresného súdu Zvolen vedenej pod sp. zn. EX 3670/2004 súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom,
Exekútorský úrad Zvolen, Borovianska 17, 960 01 Zvolen pre vymoženie 391,09 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er/2506/2004-55 zo dňa 23. júla
2012 a o návrhoch oprávneného na prerušenie konania jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Uznesenie Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er/2506/2004-55 zo dňa 23. júla 2012 p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením zastavil okresný súd exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej Exekučný poriadok) potom, ako ju uznesením
č.k. 11Er/2506/2004-14 zo dňa 16.02.2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Rozhodnutie v spojení s
rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 43CoE/90/2010 zo dňa 21.12.2010 ako súdu
odvolacieho nadobudlo právoplatnosť dňa 07.02.2011.

O trovách exekúcie rozhodol podľa § 200 ods. 2 a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku tak, že
oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 17,93 Eur
pozostávajúce z časovej odmeny za 2 začaté hodiny účelne vynaložené na exekúciu po 6,64 Eur, z
paušálnej odmeny za 1 úkon exekučnej činnosti (získanie poverenia) po 3,32 Eur a hotových výdavkov
vo výške 1,33 Eur.

Oprávnený podal proti rozhodnutiu okresného súdu odvolanie, v ktorom namietal, že okresný súd
rozhodol nad rámec zverenej právomoci, a to nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 58 ods.
1 Exekučného poriadku, na základe ktorej sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho kompletné
preskúmanie exekučného titulu, pričom mal za to, že exekučný súd nemá právomoc vykonávať úkony
smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci. Výsledkom takéhoto rozhodovania je
úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Oprávnený považoval za potrebné pripomenúť, že k
takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už okresný súd preskúmal súlad exekučného titulu
so zákonom postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s výsledkom absolútnej nerozpornosti,
pričom k posúdeniu súladu úkonu obsahujúceho právny záväzok so zákonom a dobrými mravmi, ako aj
k súhlasu s vykonateľnosťou došlo už ex offo zo strany notára podľa § 36 ods. 1 Notárskeho poriadku.
Oprávnený mal za to, že ak notár neodmietne vykonať úkon, zanikne právomoc všeobecného súdu
rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Ak právny poriadok osobitne upravuje
nástroje právnej kontroly a zodpovednostné mechanizmy ochrany práv subjektov, okresný súd ich musí



rešpektovať a nemôže ich nahrádzať vlastnou činnosťou. V opačnom prípade by dochádzalo k ústavne
nesúladnému zásahu do princípu právnej istoty a princípu dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok. Oprávnený ďalej namietal, že všeobecný súd vo veci oprávneného (veriteľa) nebol povinný
zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Notárska
zápisnica ako exekučný titul má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, preto okresný súd
musí s akýmto exekučným titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom
prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade,
ak oprávnený uplatňuje svojej právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný
postup v prípade, keď uplatňuje práva na základe exekučného titulu vydaného v rámci činnosti notára.
Mal za to, že notárskou zápisnicou obsahujúcou právny záväzok je okresný súd viazaný rovnako ako
rozsudkom všeobecného súdu. Okresný súd v rámci skúmania splnenia zákonných predpokladov pre
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové
a právne závery) a nedisponuje ani právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je
exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania sa účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný
titul vydaný, nemôže naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.

Oprávnený navrhol, že ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, aby postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému
súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2, veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s čl. I. ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre jeho rozpor s princípom právnej
istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

Oprávnený ďalej namietal, že exekučný súd pri revízii notárskej zápisnice konal mimo rámec zverenej
právomoci a predovšetkým porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh (v danom
prípade neexistovalo zákonom stanovené oprávnenie adresované súdu začať konanie z úradnej
povinnosti), rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho
konania. Uviedol, že aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý proces mala byť rovnaká, v
konaní pred okresným súdom mal výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne.
Tvrdil, že v rámci Ústavou SR garantovaného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny
proces došlo k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva
na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy. Okresný súd na zistený skutkový stav neaplikoval
relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36, ust. § 38 a ust. § 40 Notárskeho poriadku a aplikoval ust.
§ 44 ods. 2, ust. § 57 ods. 1 písm. g) a ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré interpretoval ústavne
nesúladným spôsobom. Namietal, že nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom
opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení,
nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Ďalej namietal, že exekučný súd vo vzťahu k meritu
veci vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku a úplným uskutočnením judiciálneho
procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania,
ktorej porušenie je v podmienkach právneho štátu neprípustné.

Oprávnený k platnosti plnomocenstva uviedol, že plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je
dostatočne určité a zrozumiteľné. Ďalej uviedol, že právny poriadok nevylučuje možnosť uznať dlh
(záväzok) v čase jeho vzniku, t.j. súčasne s uzavretím zmluvy, na základe ktorej vzniká. Povinný tak
mohol svoj dlh uznať už v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, a teda nejde o právo, ktoré by povinnému
vzniklo až v budúcnosti a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať. Zároveň oprávnený poukázal, že
žiadne ustanovenie zmluvy neustanovuje nemožnosť povinného po udelení plnomocenstva dlh uznať
vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Toto právo mu ostalo v plnej miere zachované a
mohol ho kedykoľvek platne využiť. Ak povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie
vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice ako exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu
udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným, zákonným spôsobom tak, aby
mali všetky náležitosti platného právneho úkonu, pričom to si vyžaduje aj určenie, do kedy bude dlh
splatený. Preto nebolo možné dospieť k záveru, že zástupca nebol oprávnený v notárskej zápisnici
uviesť do kedy povinný dlh splatí. Nesúhlasil so záverom okresného súdu, že zástupca nehájil záujmy
povinného. Zástupca povinného bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný
úkon, a to uznať dlh vo forme notárskej zápisnice. Zástupca žiadnym spôsobom neprekročil udelené
plnomocenstvo. Okresný súd pritom neuviedol, aký záujem zástupcu bol v rozpore s akým záujmom
povinného. Ďalej nesúhlasil s tým, že notárska zápisnica ako exekučný titulu musí byť spísaná nielen



povinným, ale aj oprávneným. Nakoniec poukázal na to, že okresný súd opätovne posudzoval vec, o
ktorej už raz právoplatne rozhodol, keď súdnemu exekútorovi udelil poverenie na vykonanie exekúcie.
Z uvedených dôvodov považoval napadnuté rozhodnutie okresného súdu o vyhlásení exekúcie za
neprípustnú za nezákonné a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a
vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Oprávnený zároveň v odvolaní podal návrh na prerušenie konania aj podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU. Oprávnený tvrdil, že exekučný súd plnomocenstvo, ktoré je súčasťou
zmluvy úvere považoval za neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp.
podľa ust. § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, a preto ho vyhodnotil za neplatné,
pričom neprimeranosť videl v tom, že je založený hrubý nepomer medzi právami a povinnosťami
povinného a oprávneného v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Namietal, že súd sa nevysporiadal
s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje za
neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve plnomocenstvo, ako jednostranný právny úkon, ktorým
dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, aby
v jeho mene uznal dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Tvrdil, že v danom prípade je
nutné požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto
sporu. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej
únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení:
1) Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorý dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?
2) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinný sa k odvolaniu nevyjadril.

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Sudca nemienil odvolaniu
oprávneného vyhovieť, preto ho podľa § 374 ods.4, veta prvá a druhá O.s.p. predložil odvolaciemu súdu
na rozhodnutie.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa ustanovení § 212 ods. 1 a § 214
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania a odvolaním
napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd z návrhu na prerušenie konania zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie
prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2, veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. súd konanie preruší, ak
b) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu
pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je
v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v
tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska,
c) rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa
medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov
inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.



Ak sa takáto otázka položi v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Súdny dvor v rozsudku zo zo 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bodoch 9 a 10 odôvodnenia
uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre
účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov
konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný
usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu
obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu.

V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa
vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci
zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto
súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je
relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať
nijaký vplyv na vyriešenie sporu.

Podľa § 36 ods. 5 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok), ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť
zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného
konania.

Z ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie nie je možné prerušiť
z dôvodov, ktoré sú uvedené v tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, napr. § 107, § 109 ako aj
§ 110. Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania je
možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Výnimkou
je len situácia, ak osobitný zákon priamo upravuje prerušenie exekučného konania. Takýmto osobitným
zákonom je zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (§ 14), zákon
č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (§ 114 ods. 1 písm. b)), ako aj zákon č. 97/1963 Zb. o
medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (§ 68d).

Odvolací súd v súvislosti s návrhom oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 psím.
c) O.s.p. dodáva, že ak sa účastník domáha prerušenia konania podľa uvedeného ustanovenia, s
tým že súdu zároveň navrhuje otázky, ktoré majú by Súdnemu dvoru Európskej únie ako predbežné
otázky predložené, je odvolací súd povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie vždy vtedy, ak
považuje vyriešenie takejto otázky za nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia a keď je vyriešenie
uvedenej otázky spôsobilé podstatným spôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie. Súd v danom prípade
postupuje ex officio, a teda nie je potrebný návrh zo strany účastníka. Odvolací súd považoval v
danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné
vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pretože ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah
na prebiehajúci spor. V predmetnom konaní súd prvého stupňa neaplikoval ustanovenia týkajúce sa
ochrany spotrebiteľa upravené vo vnútroštátnom právnom poriadku predovšetkým v ustanovení § 52 a
nasl. Zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a ani Smernici Rady 93/13/EHS.

Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že v predmetnom konaní nenastal žiaden z dôvodov uvedených
v § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p. pre prerušenie konania, a to ani podľa osobitného zákona, preto
odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Odvolací súd pri preskúmaní odvolania z predloženého spisu zistil, že na základe žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ktorú doručil súdny exekútor Mgr. Jozef Ďurica okresnému súdu
dňa 19.10.2004 na vykonanie exekúcie pre exekučný titul - notárska zápisnica č. N 722/2004, NZ
58808/2004, ktorú vydala JUDr. Jarmila Kováčová - notárka dňa 18.07.2004, ako aj na základe návrhu
na vykonanie exekúcie zo dňa 16.09.2004, ktorým žiadal oprávnený voči povinnému o vymoženie
pohľadávky 8.000,- Sk (265,55 Eur) a jej príslušenstva vydal okresný súd exekútorovi dňa 25.10.2004
poverenie č. 5611 002430*, a to podľa § 45 ods.1 zákona č. 233/1995 Z.z.. Súd prvého stupňa
následne uznesením č.k. 11Er/2506/2004-14 zo dňa 16.02.2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú z



dôvodu, že oprávneným predložená notárska zápisnica nezodpovedá požiadavkám notárskej zápisnice
ako exekučného titulu. Uznesenie súdu prvého stupňa o vyhlásení exekúcie za neprípustnú bolo na
základe odvolania oprávneného uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici ako súdu odvolacieho
zo dňa 21.12.2010 č. k. 43CoE/90/2010-42 potvrdené. Uznesenie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú
nadobudlo právoplatnosť dňa 07.02.2011 v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu. Následne okresný
súd napadnutým rozhodnutím exekúciu zastavil a rozhodol o trovách exekúcie tak, že oprávnenému
uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 17,93 Eur.

Keďže okresný súd musí skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, a nielen pri
rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to či už na návrh účastníka alebo bez neho, pretože
jedine spôsobilý exekučný titul je podmienkou pre pokračovanie v exekučnom konaní, rozhodol okresný
súd správne, keď pre nedostatok spôsobilosti exekučného titulu, ktorý je neodstrániteľnou podmienkou
pre výkon po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o vyhlásil exekúciu za neprípustnú, túto podľa §
57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku napadnutým uznesením zastavil.

Námietky oprávneného vznesené v odvolaní sú v tomto štádiu konania už právne irelevantné, pretože
odvolací súd sa nimi zaoberal v uznesení zo dňa 21.12.2010 sp. zn. 43CoE/90/2010, ktorým bolo
potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa o vyhlásení exekúcie za neprípustnú.

Aj napriek irelevantnosti námietok vznesených oprávneným až po nadobudnutí právoplatnosti
rozhodnutia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú odvolací súd na doplnenie dôvodov uvádzaných
okresným súdom, a to najmä s prihliadnutím na nové dôvody obsiahnuté v odvolaní oprávneného
dopĺňa nasledovné. Súd môže v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný
titul počas celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to
na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných
podmienok exekučného konania, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je dôvodom na zastavenie
exekučného konania. Pokiaľ teda súd zistí, že exekučný titul, predložený oprávneným nespĺňa formálne
alebo obsahové náležitosti, môže exekúciu zastaviť. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje
odvolaciu námietku oprávneného, podľa ktorej mal exekučný súd prekročiť rámec svojej právomoci, keď
posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, za nedôvodnú. V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: I. ÚS
456-/2011-19 zo dňa 23. novembra 2011, v ktorom uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj
povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a
nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie
dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd SR v nadväznosti
na uvedené poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí
sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R
58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa aj napriek
tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Exekučným titulom v danej veci je notárska zápisnica spísaná zástupcom povinného na základe
splnomocnenia povinného (dlžníka), ktoré je súčasťou formulárového typu zmluvy o úvere, ktorú uzavrel
navrhovateľ a povinný ako dlžník v zmysle § 497 a nasl. Obch. zák.. Dlžník ako splnomocniteľ udelil
plnomocenstvo v úverovej zmluve podľa § 31 a nasl. OZ veriteľovi - oprávnenému ako splnomocnencovi
na všetky právne úkony, a to nielen v Stredisku cenných papierov SR, a.s., ale udelil plnomocenstvo
aj priamo advokátovi G.. F. L. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, a teda aby
splnomocnený advokát v mene dlžníka - povinného uznal jeho záväzok z úveru obsiahnutého v úverovej
zmluve tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa §
274 písm. e) O.s.p. alebo pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku na celý jeho majetok,
do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Zmluvu o úvere, ktorej súčasťou je plnomocenstvo
podpísal dlžník - povinný dňa 23.12.2003. Pri uzatváraní zmluvy o úvere však povinný nemal možnosť
voľby výberu zástupcu, pretože zmluva bola vyhotovená na predtlači samotným oprávneným, v
ktorej už bola osoba splnomocnenca - advokáta presne určená. Udelenie takéhoto plnomocenstva
splnomocniteľom - povinným nerešpektuje základný predpoklad jeho udelenia, a to že splnomocnenec
bude presadzovať a brániť záujem povinného, v dôsledku čoho sú záujmy splnomocneného advokáta
v rozpore so záujmami povinného. Takáto dohoda o plnomocenstve je preto podľa § 39 Občianskeho
zákonníka právnym úkonom absolútne neplatným.



Na základe takéhoto splnomocnenia následne substitučný splnomocnenec advokáta G.. F. L. vyhlásil
pred notárom, že záväzok zo zmluvy o úvere za povinného uznáva a súhlasí v prípade neuhradenia
dlhu v lehote do 28.07.2004 s exekúciou podľa zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku s tým,
že notárska zápisnica bude použitá ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z.
Exekučného poriadku.

Je treba uviesť, že ak zastupoval povinného advokát, ktorý je zároveň advokátom oprávneného, ide
nesporne o stret záujmov, ktoré sú v rozpore so záujmami zastupovaného, v dôsledku čoho musí zákon
zastúpeného chrániť, a to aj proti jeho vôli. Rozpor sa nemusí týkať len právneho úkonu, ku ktorému mal
byť zástupca splnomocnený, ale stačí akákoľvek kolízia záujmov zástupcu a zastúpeného. Základným
predpokladom však je, aby rozpor reálne existoval, preto nestačí len možnosť stretu záujmov, ale k
stretu záujmov musí aj fakticky dôjsť, čoho dôkazom je uznanie vykonané advokátom obsiahnuté v
notárskej zápisnici. Z plnomocenstva udeleného advokátovi oprávneného, ktorý súbežne zastupoval
aj dlžníka - povinného vyplýva, že povinný nemal na výber a nemohol konať slobodne a zvoliť si
iného advokáta, pretože meno a priezvisko advokáta už bolo obsiahnuté na formulári zmluvy o úvere,
kde bol predtlačený aj obsah splnomocnenia. Je len málo pravdepodobné, že by splnomocnenec
konal za splnomocnenca tak, že by presadzoval a bránil jeho záujem, ktorému postupu nasvedčuje
aj tá skutočnosť, že substitučný zástupca splnomocneného advokáta za povinného bez akýchkoľvek
výhrad uznal pred notárom v notárskej zápisnici jeho dlh a zároveň súhlasil aj s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice. O tejto skutočnosti nemusel mať povinný žiadnu vedomosť, preto sa na súhlas
splnomocnenca s vykonateľnosťou notárskej zápisnice namiesto povinného musí nahliadať ako na
právny úkon, ktorý nemohol spôsobiť platnosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu tak, ako to
vyžaduje ust. § 41 Exekučného poriadku.

Z vyššie uvedených dôvodov nebolo možné v zmysle § 41 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať
exekúciu na podklade notárskej zápisnice obsahujúcej právny záväzok vyznačenej oprávnenej osoby,
aj keď je tam označená aj osoba povinná, vrátane právneho dôvodu, predmetu a času plnenia, pretože
povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou nesúhlasila. Uznanie dlhu splnomocneným
advokátom, rovnako ako aj jeho vyhlásenie o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sú právne
úkony zástupcu, ktoré sú vykonané v rozpore s § 22 ods. 2 OZ, v dôsledku čoho sú podľa § 39 OZ
neplatné.

K námietkam oprávneného o porušení jeho ústavne garantovaných práv, ako účastníka konania, a to
práva na spravodlivý súdny proces a na zachovávanie zásady rovnosti pred súdom odvolací súd uvádza,
že exekučný súd k právnemu záveru o neprípustnosti exekúcie dospel na podklade listinných dôkazov
predložených samotným oprávneným. Z uvedeného dôvodu nie je možné konštatovať porušenie práva
oprávneného na prístup k vykonanému dokazovaniu. Za neopodstatnenú považoval odvolací súd aj
námietku oprávneného o údajnom vylúčení dvojinštančnosti konania. Proti uzneseniu exekučného súdu,
ktorý rozhoduje či už o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia alebo v prípade zastavenia
exekúcie z dôvodu uvedeného ustanovení § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, teda pre
neprípustnosť jej vedenia je odvolanie prípustné, a to podľa § 44 ods. 2 veta posledná a podľa § 58 ods.
4 Exekučného poriadku. Preskúmanie vecnej správnosti a zákonnosti rozhodnutia exekučného súdu,
ako súdu prvého stupňa môže byť preto predmetom tohto odvolacieho - druhostupňového konania.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vo výroku
vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.