{"guid": "367627e2-2b0d-423f-bc2b-618aa53b5eb5:0cdbb01c-0429-455a-92f2-c94ad59d067c", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2014:2513210887.1", "spisova_znacka": "11Co/345/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 11Co/345/2014 z 2. 12. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 2. decembra 2014, sp. zn. 11Co/345/2014, ECLI:SK:KSTT:2014:2513210887.1", "identifikacne_cislo": "2513210887", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "Ľudovít Bradáč", "sudca_id": 139, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludovit-bradac-139", "datum_vydania": "2014-12-02", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514", "nazov": "zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0cdbb01c-0429-455a-92f2-c94ad59d067c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2513210887.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2014:2513210887.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2014:2513210887.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/345/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2513210887
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2513210887.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie
Hýbelovej a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného splnomocnencom: Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, konajúca
prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, IČO 00 166 073, o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Piešťany zo dňa 27. februára 2014, č. k. 10C/241/2013-46, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania  n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi
nepriznal náhradu trov konania.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 3 ods. 2,  § 4 ods. 1 písm.
a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 , § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a zmene niektorých zákonov v
znení platnom a účinnom ku dňu zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, § 41 ods. 2 písm. i), § 44
ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, keď vecne svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, že v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení a vzhľadom na zistené skutočnosti
súd dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne. Navrhovateľ sa podaním adresovaným priamo
odporcovi a doručeným dňa 25.9.2012 domáhal v zmysle § 15 ods. 1 a § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z.z. predbežného prerokovania a uspokojenia nároku na náhradu škody. Do podania návrhu na súd
šesťmesačná lehota neuplynula, avšak súd vo veci rozhodoval po uplynutí šesťmesačnej lehoty od
prijatia predmetnej žiadosti odporcom, žalobu tak súd nepovažoval za predčasnú.  Navrhovateľ sa
domáhal náhrady škody za nesprávny úradný postup z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z. bolo v čase podania návrhu
na vydanie poverenia možné vydať poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených ako exekučného titulu. Podľa navrhovateľa rozhodcovský rozsudok
je exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako
exekučný titul bol uvedený do ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku novelou účinnou
od 01.06.2011. Ak by išlo o exekučný titul podľa písmena i) Exekučného poriadku, bola by takáto
novela nadbytočná. Skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považoval podľa
písmena d) svedčí aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého k novele účinnej od



01.06.2011 o zániku 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe rozhodcovského rozsudku došlo
z dôvodu potreby preskúmavania písomností, pre prípad neprípustnosti exekúcie. Uvedená novela č.
144/2010 Z.z. sa vzťahuje aj na konania začaté pred účinnosťou tohto zákona (ASPI komentár k § 44
Exekučného poriadku). Zhodný názor vyplýva i z rozhodnutia KS v Prešove sp. zn. 6 CoE 60/2011 z
19.05.2011 a z úmyslu zákonodarcu - Národnej Rady SR prezentovaný v dôvodovej správe k novele
§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. V čase podania žiadosti o udelenie poverenia lehota na
vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala, zákon
určoval lehotu na vydanie poverenia len na základe iných exekučných titulov. Z uvedeného vyplýva,
že exekučný súd sa nedopustil nesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia v
zákonom stanovenej lehote, keďže na vydanie rozhodnutia (udelenie poverenia) zákonom stanovená
lehota neexistovala. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila
sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd
pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v súčasnom znení by len takéto
podklady boli relevantné pre priznanie náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od 01.01.2013.
Návrh bol podaný v roku 2012, súd však má za to, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy
ako výklad pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.
platného v čase podania návrhu na vydanie poverenia a začatia tohto konania. Navrhovateľ sa vo svojich
žalobách v podstate domáha, aby okresný súd opätovne preskúmaval rozhodnutia okresných súdov
v exekučnom konaní. Pokiaľ by však všeobecné súdy, pričom vecne príslušnými by v prvom stupni
boli okresné súdy, preskúmavali postup iných všeobecných súdov, mohol by tento postup smerovať
aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve, nakoľko v prípade, ak by sa prieťahov dopustil súd
vyššieho stupňa, jeho postup by preskúmaval okresný súd, teda súd nižšieho stupňa. Všeobecný
súd teda môže rozhodnúť o priznaní náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. až v
prípade, ak už oprávnený orgán rozhodol o existencii prieťahov v konaní. Absenciou predmetného
rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov nebola splnená základná podmienka pre
rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri
výkone verejnej moci. Ani samotné  nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na
náhradu škody (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 16/2002). Navrhovateľ nepreukázal existenciu škody, ani
jej výšku a nároky, ktoré si uplatňuje sú hypotetické. Navrhovateľ vyčíslil uplatnenú škodu na základe
paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných
výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca bez ohľadu na
dĺžku trvania prieťahov. Súd má za to, že navrhovateľ nepreukázal jednak vznik a ani výšku skutočnej
škody. Taktiež nebola preukázaná zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a
konaním exekučného súdu, pretože nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný tým,
že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Ide o náklady, ktoré by bolo
možné zahrnúť do náhrady trov exekúcie a došlo by tak k duplicitnému plneniu. O návrhu na vydanie
poverenia bolo rozhodnuté. Skutočnosť, že vo veci išlo o prieťah, nie je všeobecný súd v tomto konaní
oprávnený konštatovať. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať,
že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedenej žaloby nevyplýva,
preto navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v
peniazoch. Navrhovateľ teda nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za nemajetkovú ujmu,
súlad postupu navrhovateľa s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva.
Na námietku premlčania súd uvádza, že navrhovateľovi mala vzniknúť škoda nesprávnym úradným
postupom spočívajúcim v zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej
lehote. S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu
v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej
škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
súdu spočívajúcim v tom, že súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia po zákonom stanovenej
lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Navrhovateľ nepreukázal svoj nárok,
nepreukázal splnenie základných zákonných podmienok v zmysle zákona NR SR č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a preto je návrh v celom rozsahu
nedôvodný a bolo ho potrebné zamietnuť. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku, úspešnej odporcovi však náhradu trov konania nepriznal, pretože si
ich neuplatnil a nepreukázal, že by mu trovy konania vznikli.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom určenej lehote odvolanie navrhovateľ
a uviedol, že podáva odvolanie z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1



O.s.p. a to v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.,
ďalej v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p.,
v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. a taktiež v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.,
keď súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav. Súd rozhodol
v merite veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou ust. § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z.z. V právnom štáte a osobitne spravodlivom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho
vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej
skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil
svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má v dôsledku nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
jednoznačne pri svojom rozhodovaní  viazaný ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred
prijatím zák. č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2
zák. č. 514/2003 Z.z. v znení zák. č. 412/2012 Z.z. Súd svojím rozhodnutím de jiure a de facto aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej odvolateľ uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo
zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru načo
zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorej z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom,  na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase.

Odporca odvolací návrh nepodal, k odvolaniu navrhovateľa sa nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.) postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), zverejnením termínu vyhlásenia rozhodnutia na úradnej tabuli súdu
podľa § 156 ods. 3 O.s.p., preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, pretože
napadnutý rozsudok  súdu prvého stupňa je vecne správny.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 10C/241/2013 je návrh navrhovateľa,
ktorým sa domáha od odporcu zaplatenia majetkovej škody vo výške  1.915,60 eur a titulom
nemajetkovej ujmy sumu 383,12 eur.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým bol návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnutý a v závislom výroku o trovách konania.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.



V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, pričom konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia poukazuje na nasledovné skutočnosti:

Navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
náhrady škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov
podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom
konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.).

K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto
konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z. citoval v správnom znení - v znení účinnom v čase podania návrhu na vydanie poverenia, pričom
toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka navrhovateľa
nedôvodná. Nedošlo teda k interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právneho vzťahu, ako uvádzal navrhovateľ v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej
retroaktivity.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na navrhovateľovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Navrhovateľ odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu

exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce
rozhodnutie vydal po uplynutí 15 dní.

Lehota 15 dní je zákonodarcom stanovená pre exekučný súd len pre prípad nezistenia rozporu žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom. Len v tom prípade je povinnosťou exekučného súdu do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poveriť exekútora na vykonanie exekúcie. Pre prípad zistenia rozporu exekučného titulu



so zákonom, a teda pre prípad zamietnutia žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zákonodarca lehotu neurčil. Nie je teda možné konštatovať, že v preskúmavanej veci došlo
k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu tým, že žiadosť exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol po uplynutí 15 - tich dní odo dňa doručenia žiadosti. Odvolací súd
dáva za pravdu odporcovi v tom, že nesprávny úradný postup nespočíva v existencii prieťahov v konaní
exekučného súdu. Navrhovateľ nepreukázal, že by v konaní exekučného súdu boli príslušným orgánom
konštatované prieťahy, pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom takýmto orgánom nie je.

Ako odvolací súd vyššie konštatuje, podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť
splnené súčasne. Podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej
veci splnená nie je. Nemôže byť teda splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou. Vzhľadom k uvedenému, nie je potrebné skúmať existenciu
škody, jej rozsah a nemajetkovú ujmu, náhrady ktorej sa navrhovateľ domáha.

K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd neporušil žiadnu
zákonom stanovenú lehotu nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do
času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.
Keďže exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil
a jeho konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si navrhovateľ v tomto konaní
uplatňuje svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania
materiálnej škody navrhovateľa. Ak teda súd prvého stupňa znalecké dokazovanie vo veci nenariadil,
riadil sa zásadou hospodárnosti konania, pretože takéto dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné
a nehospodárne.

K úvahám navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že súd v danej veci
správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase. V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si navrhovateľ svoj nárok uplatňuje,
nebolo rozhodnuté v primeranom čase. Ohľadom záveru súdu prvého stupňa o rozpore exekučného
titulu so zákonom sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého stupňa v plnom rozsahu stotožňuje, pričom
tiež poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR (rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo 6/2013,
3Cdo 146/2011, 6Cdo 105/2011).

Vzhľadom na uvedené pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa
v celom rozsahu rozhodol vecne správne a preto odvolací súd v súlade s ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p.
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, keď tento správne rozhodol i o náhrade trov konania.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému odporcu náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože si žiadne neuplatnil  ani mu nevyplývajú z obsahu spisu.

Uvedené rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie  nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10C/241/2013", "guid": "9ca9a0a5-5ab7-467e-bf4b-1b713923ada8:3755f4e7-6f73-4ecd-adc7-04db9cdeca82", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}