Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 1Co/87/2014 z 15. 7. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 15. júla 2014, sp. zn. 1Co/87/2014, ECLI:SK:KSNR:2014:4212220341.2 Krajský súd Nitra | 1Co/87/2014 | ECLI:SK:KSNR:2014:4212220341.2 | 2014-07-15 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 219 ods. 2 OSP, § 224 ods. 1 OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 142 ods. 1 OSP, OSP, § 151 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c5f14a71-a91e-418f-a795-1d5d454c7789 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2014:4212220341.2 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 1Co/87/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220341
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Štefan Hrvola
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4212220341.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana Hrvolu a členov senátu JUDr.
Stanislava Libanta a JUDr. Jána Bernáta, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 22. januára 2014
č.k. 9C/445/2012-46, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu (ďalej len návrh) zamietol a žalovanému (ďalej len
odporca) nepriznal právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1,
písm. a) bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 1, 2 písm. c) a
d), § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 100 ods. 1 a § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
Uviedol, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal od odporcu zaplatenia sumy 1.729,37 Eur titulom
náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v sume 345,87 Eur, a to z dôvodu, že Okresný súd
Komárno v exekučnej veci č. k. 10Er/1020/2010 viac ako 173 dní nerozhodol o návrhu na udelenie
poverenia pre súdneho exekútora.
Odporca vo svojom písomnom vyjadrení k návrhu uviedol, že neuznáva nárok navrhovateľa na
náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy. Návrh považoval za nedôvodný, pretože pokiaľ je
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, neplatí lehota 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie (tak, ako v tomto prípade), a ani v prípade, že je návrh na vykonanie exekúcie zamietnutý, táto
lehota neplatí a tiež neboli preukázané žiadne prieťahy v danom súdnom konaní.
Na pojednávanie konané dňa 22.01.2014, sa účastníci konania nedostavili, obaja mali doručenie
predvolania vykázané riadne a včas. Právny zástupca navrhovateľa svoju neúčasť ospravedlnil mailom
zo dňa 22.01.2014 a požiadal súd o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie s pojednávaním vytýčeným
pred OS Zvolen, v senáte 14C a 7C. Žiadal súd, aby nekonal v jeho neprítomnosti, ale bez toho, aby túto
skutočnosť súdu preukázal a zdokladoval. Súd túto žiadosť vyhodnotil tak, že nemá charakter dôležitého
dôvodu na odročenie pojednávania, a preto vo veci pojednával v neprítomnosti navrhovateľa a jeho
právneho zástupcu podľa § 101 ods. 2 OSP.
Z exekučného spisu Okresného súdu Komárno č. k. 10Er/1020/2010 súd zistil, že žiadosť súdneho
exekútora na vydanie poverenia na začatie exekúcie podal na základe návrhu oprávneného súdny
exekútor na Okresnom súde Komárno dňa 26.11.2010 a tiež to, že túto žiadosť súdneho exekútora súd



uznesením zo dňa 01.02.2011 zamietol a následne exekúciu uznesením zo dňa 18.11.2011 zastavil,
ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 06.04.2012.
Konštatoval, že návrh bol podaný v zmysle § 42 a nasledujúcich OSP, bol riadne špecifikovaný, účastníci
konania a návrh obsahoval všetky podstatné náležitosti, ktoré OSP pre podanie daného typu vyžaduje.
To, že navrhovateľ nepredložil relevantné dôkazy, ktorými odôvodňoval svoje tvrdenia, nie je dôvodom na
odmietnutie návrhu, ale dôvodom, pre ktorý súd návrh môže zamietnuť z dôvodu neunesenia dôkazného
bremena zo strany navrhovateľa. Navrhovateľ sa v konaní domáhal uspokojenia nároku na náhradu
škody, pričom však súdu nepreukázal, že takúto žiadosť o uspokojenie nároku na náhradu škody podal aj
priamo odporcovi, pričom ani ten vo svojom vyjadrení k návrhu nekonkretizoval, ako bola táto žiadosť u
neho vybavená, len konštatoval, že o tomto nároku ešte nerozhodol, s prihliadnutím na tieto skutočnosti,
by mohol súd dospieť k záveru, že návrh bol podaný predčasne, ešte predtým, ako by bol odporca
uspokojil nárok navrhovateľa na náhradu škody v zmysle citovaného zákona č. 514/2003 Z.z., avšak
práve pre nedostatok podkladov zo strán oboch účastníkov nemohol súd o túto skutočnosť oprieť svoje
rozhodnutie vo veci. Na základe uvedeného považoval za zrejmé, že návrh oprávneného na vykonanie
exekúcie od začiatku uvedeného exekučného konania nebol dôvodný (oprávnený voči uzneseniu o
zamietnutí žiadosti exekútora o vydanie poverenia, a ani proti uzneseniu o zastavení exekúcie odvolanie
nepodal, čím akceptoval záver súdu), a vznik akýchkoľvek trov spojených nielen s uplatnením svojho
nároku na súde, ale aj spojený so správou a vymáhaním pohľadávky si navrhovateľ spôsobil sám
podaním nedôvodného návrhu na súde (resp. u exekútora), a to bez ohľadu na to, kedy súd o žiadosti
súdneho exekútora na vydanie poverenia rozhodol. Navyše, súd sa stotožnil s argumentáciou odporcu
pokiaľ sa týka skutočnosti, že 15 dňová lehota stanovená v § 44 ods. 2, veta druhá Exekučného poriadku
sa nevzťahuje na prípad, kedy súd žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na začatie exekúcie
zamietne, čo explicitne vyplýva už aj z toho, že uvedená 15 dňová lehota je uvedená iba v druhej
vete § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, nie však následne vo vete tretej, ktorá práve pojednáva o
rozhodnutí súdu o zamietnutí žiadosti exekútora na vydanie poverenia a teda zákon pre prípad, že súd
zaujme právny názor, že nie je na mieste vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ale zamietnutie
jeho žiadosti, neurčuje súdu žiadnu lehotu na rozhodnutie o takejto žiadosti. Navrhovateľ žiadnym
dôkazom nepreukázal samotný vznik škody, ani skutočnosť, ktorá viedla k vzniku škody, a príčinnú
súvislosť medzi vznikom škody a skutočnosťou, ktorá ju spôsobila a to napriek tomu, že je v konaní
ten, ktorý má preukázať svoje tvrdenia a predložiť o nich dôkazy. Čo sa týka náhrady nemajetkovej
ujmy vyjadrenej v peniazoch, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť, súd konštatoval, že obdobne ako je
už vyššie uvedené ohľadom majetkovej škody aj tento nárok nie je dôvodný, lebo súd sa nestotožnil
s názorom navrhovateľa, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej
lehoty na vydanie rozhodnutia s nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní.
Ohľadne prípadného prieťahu v tomto konaní sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa
sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd SR, či Európsky súd pre ľudské práva. A
pokiaľ by navrhovateľovi nejaká nemajetková ujma vznikla, táto nebola spôsobená nesprávnym úradným
postupom súdu, ale výlučne podaním nedôvodného návrhu na vykonanie exekúcie zo strany samotného
oprávneného - navrhovateľa. Samotná nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania
nedodržiavania zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia, ale aj od okolností, ktoré v tejto veci záviseli
od súdneho exekútora a samotného navrhovateľa a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú
satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy.
Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu, oprávnený prostredníctvom svojho
právneho zástupcu prevzal uznesenie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie dňa 09.02.2011 (správne malo byť uvedené dňa 10.02.2011), svoj
návrh na náhradu škody navrhovateľ uplatnil na súde dňa 21.09.2012 (správne malo byť uvedené dňa
27.09.2012), takže nedošlo k márnemu uplynutiu premlčacej lehoty podľa § 19 ods. 1, zákona č. 514/03
Z. z., ktorá je trojročná.
Na základe všetkých uvedených skutočností súd konštatoval, že navrhovateľ vo svojich návrhoch v
podstate žiadal, aby okresný súd opätovne preskúmaval rozhodnutia okresných súdov v exekučnom
konaní. Takéto skúmanie neprináleží súdu prvého stupňa, teda nie je možné skúmať nedodržanie lehoty
v exekučnom konaní, pretože ako už súd konštatoval, takéto skúmanie prináleží len predsedovi súdu
pri podaní sťažnosti vo veci samej, alebo Ústavnému súdu SR pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti. Z
týchto dôvodov konštatoval, že nedošlo k žiadnemu postupu súdu, ktorý by bolo možné charakterizovať
ako nesprávny úradný postup, k žiadnej škode, lebo nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, okrem toho bolo preukázané, že žiadna škoda
nevznikla, a preto súd návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.



O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci
plný úspech, nepriznal náhradu trov konania, lebo mu žiadne nevznikli a žiadne si ani neuplatnil a
nešpecifikoval.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie.
Odôvodnil ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd
prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Namietal, že súd
rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení §
9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie
je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho
vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.
Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím
zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany základného práva
na spravodlivý súdny proces neakceptovateľné. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného.
Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle § 212 ods. 1 OSP bez
prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie
je dôvodné, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil,
keďže súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 213 ods. 1 OSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa
s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,



ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady
konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale
ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní
predmetnej veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom
súdu prvého stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu
tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (6Cdo 119/2013).

K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán
nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonávaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu
na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (článok 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla
v dôsledku nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorej platí,
že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda. Vzťah príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy,
bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba
v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčina škody existuje
skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z.z. koncipovaná
ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné
preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla)
je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Uvedená zodpovednosť je v ústave zakotvená v čl. 46
ods. 3.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci správne skúmal naplnenie predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, konkrétne či došlo v konaní k
nesprávnemu úradnému postupu, vzniku škody a následne príčinnej súvislosti medzi nimi. Súd prvého
stupňa po preskúmaní uvedených podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu nezistil
naplnenie ani jednej z nich, ktoré by vo vzájomnej súvislosti pri naplnení spôsobili zodpovednosť štátu
za škodu.

Navrhovateľ namietal, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci,
ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny
poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä
vtedy, ak by súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi
predpismi, a tým odňal účastníkovi jeho procesné práva. Navrhovateľ však nešpecifikoval žiadne
skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, pričom ani odvolací
súd žiaden takýto dôvod nevzhliadol. Navyše hoci podľa § 120 odsek 1, veta prvá OSP účastníci sú
povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, podľa vety druhej citovaného ustanovenia, súd



(teda nie účastníci) rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Preto ani nevykonanie navrhovaných
dôkazov nemôže mať za následok odňatie možnosti konať pred súdom.
Právom a zároveň povinnosťou účastníka konania je zúčastniť sa nariadeného pojednávania.
Pojednávanie môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu. V predmetnej veci sa však navrhovateľ a
jeho právny zástupca pojednávania nezúčastnil z vlastného rozhodnutia, pričom predvolanie im bolo
doručené v dostatočnom časovom predstihu pred pojednávaním, so zachovaním zákonnej päťdňovej
lehoty. Ospravedlnenie neúčasti bolo súdu doručené mailom a to až dňa 22.01.2014, teda až v deň
pojednávania. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď na základe vykonaného dokazovania
vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti navrhovateľa.

Súd prvého stupňa v tejto súvislosti vec správne právne posúdil a správne zistil skutkový stav veci.
Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Komárno vedeného pod sp. zn. 10Er/1020/2010,
exekučné konanie v predmetnej veci začalo dňa 02.09.2010, kedy bol spísaný návrh na vykonanie
exekúcie pred súdnym exekútorom A.. Q. E.. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
došla Okresnému súdu Komárno dňa 26.11.2010. Následne súd vyžiadal správy potrebné k rozhodnutiu.
O žiadosti o udelenie poverenia rozhodol súd uznesením č.k. 10Er/1020/2010-12 zo dňa 01.02.2011,
ktorým žiadosť súdneho exekútora A.. Q. E., Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, zo dňa
11.10.2010 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej pod sp. zn. 10Er/1020/2010 (EX
13947/10) zamietol. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 26.02.2011. Následne Okresný súd
Komárno uznesením č.k. 10Er/1020/2010-22 zo dňa 18.11.2011 exekučné konanie zastavil a súdnemu
exekútorovi nepriznal náhradu trov exekúcie. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 06.04.2012.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2010, súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Na základe citovaného ustanovenia § 44 odsek 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia
predmetnej exekúcie je potrebné konštatovať, že hoci predmetné ustanovenie stanovuje 15 dňovú
lehotu, o ktorej navrhovateľ tvrdí, že nebola súdom dodržaná, táto lehota sa vzťahuje iba na rozhodnutie
súdu, ktorým udelí poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Zákonodarca mal pri
zohľadnení jazykového-gramatického, logického a systematického výkladu na mysli predovšetkým
rozhodnutia súdu, ktorými tento „poveril“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V opačnom prípade
by aj v prípade naplnenia podmienok pre rozhodnutie súdu, ktorým zamietol žiadosť o udelenie
poverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, druhá veta) uviedol, že súd je povinný/súd rozhodne v
určitej konkrétnej lehote. Neuvedením konkrétnej lehoty zákonodarca jasne prejavil svoju vôľu, že súd
v prípade, ak zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, nie je povinný
rozhodnúť v tak krátkej lehote, ako v prípade „poverenia“, pretože pri zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia sa jedná o náročnejšie rozhodnutie, pri ktorom súd podrobuje žiadosť, návrh a exekučný titul
vlastnému skúmaniu. Navyše je potrebné poznamenať, že v tomto prípade sa jednalo o exekučný titul
v zmysle § 41 odsek 2 písmeno d) Exekučného poriadku, preto lehota 15 dní sa ani na prípad ak by
súd rozhodol o „poverení“ nevzťahovala. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že v prípade ustanovenia
§ 44 odsek 2 Exekučného poriadku zákonodarca nestanovil lehotu 15 dní na vydanie rozhodnutia, ale
iba na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie (to neplatí v prípade, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) ).
Vzhľadom k uvedenému odvolací súd môže len konštatovať, že nedošlo k porušeniu povinnosti
rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia v zákonom stanovenej lehote, a teda k stavu právnej neistoty
a k prieťahom v konaní namietaných navrhovateľom ani nemohlo dôjsť, v plnom rozsahu sa stotožňujúc
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.
Navyše v predmetnej veci bolo exekučné konanie zastavené, a to uznesením č.k. č.k.
10Er/1020/2010-22 zo dňa 18.11.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 06.04.2012. Preto v tomto
prípade ani nemohlo dôjsť k vzniku škody, keďže exekúcia už bola právoplatne zastavená. Exekučný
titul, v tomto prípade rozhodcovský rozsudok neexistoval od začiatku, nakoľko išlo o paakt, z čoho
jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ zavinil celé konanie.



Čo sa týka použitia § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, súd prvého stupňa toto citoval a aplikoval v správnom znení (teda v znení účinnom
do 01.01.2013) Uvedené preto nemá žiaden vplyv na nesprávnosť napadnutého rozhodnutia a preto je
aj táto námietka nedôvodná.

Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 odsek 1, v spojení s § 140 odsek 1,
§ 151 odsek 1 veta prvá a § 224 odsek 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu trov neuplatnil a z obsahu spisu mu vznik týchto
trov ani nevyplýva, a teda mu žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.