{"guid": "366b0163-4e2d-4412-b4e3-f90d480916f1:47fbf7a4-4634-4098-8336-3eb2296c4fc7", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2013:3109224044.2", "spisova_znacka": "19Co/321/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/321/2011 z 5. 6. 2013", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 5. júna 2013, sp. zn. 19Co/321/2011, ECLI:SK:KSTN:2013:3109224044.2", "identifikacne_cislo": "3109224044", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Viera Koscelanská", "sudca_id": 927, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-viera-koscelanska-927", "datum_vydania": "2013-06-05", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/47fbf7a4-4634-4098-8336-3eb2296c4fc7", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3109224044.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2013:3109224044.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2013:3109224044.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/321/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3109224044
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3109224044.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň
JUDr. Aleny Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľa N.. N. U., bytom L.,
P. C. XXXX/XX proti odporkyni X. X., bytom O. O., U. XXX/XX-XX, zastúpenej opatrovníčkou T. T.,
súdnou tajomníčkou Okresného súdu Považská Bystrica, o zaplatenie 5.424,21 Eur s príslušenstvom,
na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 8. júna 2011, č.k.
22C/201/2009-80, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu       p o t v r d z u j e .

Odporkyni sa náhrada trov odvolacieho konania     n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol. Právne svoje rozhodnutie
odôvodnil ust. § 100 ods. 1, § 101, § 122, § 112 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že v danej veci je
predmetom konania majetkové právo, resp. majetkové práva (pohľadávky) z titulu zmluvy o pôžičke
a zmluvy o prevzatí dlhu, ktoré, ako každé právo majetkovej povahy, podliehajú premlčaniu. V rámci
obrany proti námietke premlčania navrhovateľ rozporoval rozhodnú dĺžku premlčacej lehoty a existenciu
prekážok jej plynutia, resp. koniec plynutia premlčacej lehoty. Súd prvého stupňa konštatoval, že pre
uplatnené pohľadávky nie je stanovená zákonom osobitná premlčacia lehota, preto platí všeobecná -
trojročná lehota (§ 101 Občianskeho zákonníka). Navrhovateľ sa bránil tým, že v danej veci je daná
dlhšia 10-ročná premlčacia lehota, a to z dôvodu uznania dlhu, ktorý prejav odvodzoval zo zmluvy
o prevzatí dlhu a prehlásenia odporkyne v ňom, že sa stáva dlžníkom veriteľa. Súd prvého stupňa
vyslovil názor, že z uvedeného prehlásenia nemožno dôvodiť, že by išlo o uznávací prejav odporkyne.
Uviedol, že vzhľadom na jazykové vyjadrenie (§ 35 Občianskeho zákonníka) a okolnosti prípadu, teda,
že spomínaný prejav odporkyne je obsiahnutý v dvojstrannom právnom úkone - v zmluve uzavretej s
pôvodným dlžníkom je zrejmé, že tento prejav vôle odporkyne smeroval k vzniku jej záväzku na prevzatie
dlhu                   od pôvodného dlžníka voči veriteľovi. Jej prejav vôle nesmeroval zároveň aj k
uznaniu dlhu voči navrhovateľovi, ako si úkon vykladá navrhovateľ. Pokiaľ išlo o prejav pôvodného
dlžníka Y. L. v článku I. zmluvy, tento nemožno považovať za platný uznávací prejav vôle, pretože
neobsahuje podstatnú náležitosť uznávacieho prejavu, vyžadovanú ust. § 558 Občianskeho zákonníka,
a to uvedenie dôvodu dlhu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal súd prvého stupňa za zistené, že
nedošlo k uznaniu dlhu odporkyňou, a teda nie je daná osobitná dlhšia 10-ročná premlčacia lehota,
ale platí všeobecná 3-ročná premlčacia lehota. Súd prvého stupňa konštatoval, že premlčacia lehota
na uplatnenie práva (pohľadávky) začína plynúť dňom jej splatnosti, nakoľko sa toto právo môže po
prvýkrát vykonať (uplatniť na súde) až týmto dňom. V danej veci začala plynúť premlčacia lehota dňa
07.04.2003 a jej koniec pripadá na 07.04.2006. Pokiaľ navrhovateľ namietal spočívanie premlčacej
lehoty počas súdnych konaní začatých na jeho návrh o tú istú pohľadávku, súd prvého stupňa dôvodil, že



v danom prípade predpoklad spočívania premlčania nebol daný. Oprávnený v konaní riadne pokračoval,
nedošlo v danej veci k spočívaniu - dočasnému zastaveniu premlčania počas konaní vedených pod
sp. zn. 27C/41/2006, 20C/165/2006, 14C/77/2008, 27C/229/2008. Navrhovateľ mohol nárok uplatniť
na súde do troch rokov po dni splatnosti pohľadávky, t. j. do 07.04.2006. Návrh došiel súdu až dňa
21.10.2009, z čoho nepochybne vyplýva, že bol podaný až po uplynutí premlčacej lehoty. V predmetnej
veci sa odporkyňa dovolala premlčania dôvodne, súd preto nemôže právo na plnenie navrhovateľovi
priznať, a preto jeho návrh bez meritórneho preskúmavania (teda aj bez vykonania navrhovaného
dôkazu výsluchom svedkov, resp. listinami preukazujúcimi postup v trestnom konaní) v celom rozsahu,
teda i v časti práva na zaplatenie zmluvnej pokuty bez meritórneho preskúmavania zamietol. O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p., keď odporkyni, ktorá mala vo veci plný úspech,
náhradu trov nepriznal, nakoľko si žiadne trovy neuplatnila a zo spisu jej žiadne trovy ani nevyplynuli.

Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal zmeny
napadnutého rozsudku a vyhovenia jeho návrhu. Namietal procesný postup pri ustanovení opatrovníka
odporkyni s tým, že na takéto ustanovenie nebol ani daný dôvod. Predovšetkým však namietal
nesprávne právne posúdenie veci v otázke premlčania. Uviedol, že v danej veci začala plynúť premlčacia
lehota dňa 07.04.2003, koniec premlčacej lehoty tak pripadá na 07.04.2006. Návrh na súd podal dňa
10.03.2006, t. j. v rámci 3-ročnej premlčacej doby. Zdôrazňoval, že premlčacia doba začala spočívať a
spúšťacím mechanizmom spočívania premlčacej doby je podanie na súd - žaloba, keď každou žalobou
začala spočívať premlčacia doba. Z uvedeného dôvodu daná vec nie je premlčaná. Pokiaľ súd prvého
stupňa mal za to, že v danej veci nie je uvedený dôvod dlhu, dôvodil, že prevzatie dlhu tvorí súbor listín
overených u notára a doložených do spisu.

Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné podľa           § 219 ods. 1 O.s.p.
ako vecne správny potvrdiť.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľom
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa.
Ani v odvolacom konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné
rozhodnutie vo veci. Z daného titulu odvolací súd si osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v
podrobnostiach na ne v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje. Na doplnenie správnosti dôvodov
rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva.

Odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa možno v zmysle § 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len
okolnosťami uvedenými v citovanom zákonnom ustanovení pod písm. a) až f). V prejednávanej
veci navrhovateľ v podanom odvolaní vytýka súdu prvého stupňa, že jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.).

Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. spočíva v mylnej aplikácii (výklade)
právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na zistený skutkový stav
vôbec nemožno aplikovať, ako aj posúdenie predbežných otázok, otázok žalovateľnosti nároku a
dodržiavanie procesných predpisov upravujúcich otázky, ktoré majú vplyv na správnosť rozhodnutia vo
veci samej. Nesprávne právne posúdenie veci videl navrhovateľ v tom, že súd prvého stupňa nesprávne
vyhodnotil otázku premlčania ním uplatneného nároku.

V prejednávanej veci námietku premlčania vzniesla opatrovníčka odporkyne, ktorá bola odporkyni
ustanovená pre konanie podľa § 29 ods. 2 O.s.p. uznesením okresného súdu zo dňa 10.02.2011,
č.k. 22C/201/2009-51. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 15.03.2011, a preto správnosť tohto
uznesenia nemôže byť preskúmavaná v tomto odvolacom konaní. Vzhľadom na vznesenie námietky
premlčania z hľadiska procesnej ekonómie platí, že pokiaľ je v konaní vznesená námietka premlčania,
súd má povinnosť vyporiadať sa s jej dôvodnosťou a o existencii, prípadne výške nároku koná len v
prípade, pokiaľ usúdi, že námietka premlčania nebola vznesená dôvodne.



V preskúmavanej veci nárok navrhovateľa súd prvého stupňa správne považoval za premlčaný, pretože
nárok si navrhovateľ neuplatnil včas v zákonnej premlčacej lehote, a preto dôvodne ďalšie dokazovanie
navrhované navrhovateľom nevykonal.

V danom prípade odvolací súd právne posúdenie vznesenej námietky premlčania súdom prvého stupňa
považoval za vecne správne. Medzi účastníkmi konania bol stanovený čas splnenia záväzku odporkyne
do dvoch týždňov od podpísania zmluvy (t. j. od 24.03.2003) a v danom prípade tak 3-ročná všeobecná
premlčacia lehota začala plynúť 07.04.2003 a uplynula 07.04.2006. Navrhovateľ podal návrh na súd až
dňa 21.10.2009, teda po uplynutí všeobecnej 3-ročnej lehoty na uplatnenie daného nároku na súde. S
odkazom na ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 101 Občianskeho zákonníka nebolo
preto možné navrhovateľovi vzhľadom na dôvodne vznesenú námietku premlčania uplatňovaný nárok
priznať súdnym rozhodnutím.

Tvrdenia navrhovateľa v tom, že na danú vec je potrebné aplikovať ust. § 110 ods. 1 O.s.p., t. j. 10-
ročnú premlčaciu lehotu nepovažoval odvolací súd za dôvodnú. Uznanie dlhu je samostatným právnym
úkonom, ktorý sa riadi ust. § 558 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa správne skúmal, či
navrhovateľom tvrdené uznanie dlhu odporkyňou, ktoré malo byť podľa názoru navrhovateľa obsiahnuté
v právnom zákone - v zmluve uzavretej odporkyňou s pôvodným dlžníkom, spĺňa zákonom stanovené
náležitosti. Náležite odôvodnil, prečo pri výklade týchto náležitostí mal za to, že v danej veci sa
o uznávací prejav nejedná, a preto v danom prípade do úvahy prichádza len všeobecná 3-ročná
premlčacia doba a nie premlčacia doba 10-ročná.

Je nesporné, že navrhovateľ sa uplatňovaného nároku proti odporkyni domáhal aj v iných konaniach. V
týchto začatých konaniach riadne nepokračoval, keď si nesplnil poplatkovú povinnosť. Pre nesplnenie si
poplatkovej povinnosti navrhovateľom boli tieto konania právoplatne zastavené, preto nemohli spôsobiť
spočívanie, resp. neplynutie premlčacej lehoty. Súd prvého stupňa pri posudzovaní oprávnenosti
vznesenej námietky premlčania postupoval preto správne, keď mal za to, že nebol splnený predpoklad
spočívania premlčacej lehoty.

Žaloba bola správne zamietnutá z dôvodu premlčania aj v časti nároku na zmluvnú pokutu. Odvolací
súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého premlčaním práva na splnenie
hlavného peňažného záväzku dochádza zároveň k premlčaniu práva na zmluvnú pokutu dohodnutú za
omeškanie so splnením hlavného záväzku. Z akcesorickej povahy zmluvnej pokuty možno vyvodiť, že
jej osud je spätý s hlavným záväzkom, a to nielen pri zániku hlavného záväzku, kedy zaniká aj záväzok
zo zmluvnej pokuty, ale aj pri premlčaní hlavného záväzku.

Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok (súdnu vymáhateľnosť) možno
odvrátiť námietkou premlčania. Je to uplynutie času určeného v zákone na vykonanie práva, ktorý
uplynul bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho môže povinný subjekt čeliť
súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Použitie tejto námietky má za následok zánik nároku
patriaceho k obsahu práva, t. j. zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo
nemožno oprávnenému súdne priznať. Premlčaním právo nezaniká, iba sa oslabuje a trvá ďalej vo
forme naturálneho záväzku, čo znamená, že jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie
zo strany povinného subjektu. Ak sa dlžník môže brániť proti žalobe o splnenie hlavného záväzku
námietkou premlčania, tým viac sa môže brániť námietkou premlčania aj proti súdnemu uplatneniu práva
na zmluvnú pokutu.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

V odvolacom konaní bola tak úspešná odporkyňa, ktorá by mala v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v
spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania, avšak túto náhradu si
neuplatnila spôsobom upraveným v ust. § 151 O.s.p., a preto jej nebola priznaná.



Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie      n i e     j e     p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "22C/201/2009", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}