Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 13CoE/136/2014 z 27. 8. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 27. augusta 2014, sp. zn. 13CoE/136/2014, ECLI:SK:KSKE:2014:7711206823.1 Krajský súd Košice | 13CoE/136/2014 | ECLI:SK:KSKE:2014:7711206823.1 | 2014-08-27 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: EP, § 53 ods. 1 OZ, § 53 ods. 4 OZ, § 53 ods. 5 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/86fafe91-238a-430f-87c8-7080b04b2f63 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7711206823.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 13CoE/136/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7711206823
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7711206823.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: O., s.r.o., so sídlom v K., O. XX, IČO: XX
XXX XXX, zastúpený spoločnosťou Y. O., s.r.o., W. 4, K., IČO: XX XXX XX proti povinnej: M. P., nar.
XX.X.XXXX, bytom v M., M. XX o vymoženie 884,87 eura s prísl. vedenej pred súdnym exekútorom B.. P.
C., J. XX, K., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Michalovce zo dňa 13.11.2013,
č.k. 14Er/245/2011-17, takto

r o z h o d o l :

Návrh na prerušenie konania z a m i e t a.
P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvého stupňa“) uznesením zo dňa 13.11.2013, č.k.
14Er/245/2011-17 (ďalej len „uznesenie“) exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom B.. P. C. pod sp.
zn. EX XXXX/XX vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Zároveň uviedol, že o trovách exekúcie bude
rozhodnuté samostatným uznesením.

V odôvodnení uznesenia súd prvého stupňa uviedol, že poveril súdneho exekútora B.. P. C. vykonaním
exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom, sp. zn. SR
XXXXX/XX zo dňa 27.1.2011. Súd prvého stupňa citoval § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1 zákona č.
233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 52 a nasl.
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 45 ods. 1 a 2 zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách a § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Uviedol, že
oprávnený ako dodávateľ a povinná ako spotrebiteľ uzavreli dňa 8.3.2010 zmluvu o úvere. Súd posúdil
predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský a zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu aj s ohľadom na
predmet činnosti dodávateľa. Z okolností utvárania zmluvy a s ohľadom na povahu strán zmluvy mal za
zrejmé, že dodávateľ pri uzatváraní zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril
s povinnou ako s fyzickou osobou nepodnikateľom. Súčasťou zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX boli aj
Zmluvné dojednania, ktoré v článku 15 upravovali rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej všetky spory,
ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom
súde, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde
podľa príslušného právneho predpisu. Súd prvého stupňa uviedol, že rozhodcovská doložka nebola
dojednaná individuálne, čo vyplývalo z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako
súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok
riešenia sporov zo zmluvy, avšak vychádzajúc z povahy samotnej zmluvy o úvere považoval súd za
zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo
civilným súdom bude takmer vždy veriteľ. Súd mal za to, že takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou
napriek jej formálnemu zneniu reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi



zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ v takejto situácii vzhľadom na značnú
vzdialenosť miesta konania ako aj na svoje majetkové a zárobkové pomery nemal možnosť relevantne sa
proti návrhu zo strany veriteľa brániť, resp. sa zúčastniť konania či už pred rozhodcovským súdom alebo
v občiansko-súdnom konaní. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej bola aj takáto doložka,
reálne vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na
obsah zmluvy). Na základe uvedených skutočností dospel súd k názoru, že dojednanie rozhodcovskej
doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný
a táto je v rozpore príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako aj v rozpore
s ustanoveniami smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. S
poukazom na uvedené skutočnosti súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Uviedol, že o
trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti uznesenia.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo alternatívne,
aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl.
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky.

V odvolaní oprávnený namietal, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, že účastníkovi konania bola odňatá
možnosť konať pred súdom, že nebol dostatočne zistený skutkový stav, pretože nebolo vykonané
dokazovanie a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený podal
odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. teda pre odňatie
možnosti konať pred súdom z dôvodu, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania
- osobitne oprávnenému- viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská
k skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou
zmluvnej podmienky. Uviedol, že pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských veciach musela byť
táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym
dvorom Európskej únie. Oprávnený ďalej poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z
18.4.2011, sp. zn. II ÚS XXX/XXXX a taktiež na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 21.2.2013
sp. zn. C- XXX/XX K. O. K. J. proti R. R., Z. Csipai. V zmysle tohto rozsudku, v každom prípade
musí vnútroštátny súd pri vykonávaní práva Únie dodržovať požiadavky na účinnú súdnu ochranu
práv, ktoré oprávnení vyvodzujú z práva Únie, tak ako je garantovaná čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie. K týmto požiadavkám patrí zásada kontradiktórnosti, o ktorej Súdny dvor rozhodol, že
táto vo všeobecnosti nepriznáva každému účastníkovi konania len právo oboznámiť sa s listinami a
pripomienkami predkladanými súdu protistranou a vyjadrovať sa k nim, ale tiež zahŕňa právo účastníka
konania oboznamovať sa a vyjadrovať sa k právnym dôvodom na ktorých chce súd založiť svoje
rozhodnutie uplatňovanými ním ex offo. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje
vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky,
informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom,
ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Za nutné považoval konštatovať,
že činnosťou súdu nastalo ústavne neakceptovateľné porušenie práv, keď exekučný súd nezohľadnil pri
aplikácii smernice 93/13/ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú
podmienku a dať im možnosť vyjadriť sa k nej, alebo k prípadnému stanovisku povinného. Rovnako
bol názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1
smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s
dodávateľom- ak tak navrhne dodávateľ - v rozhodcovskom konaní je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm.
r) OZ neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho
dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte
clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods.1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje
zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológii a právnych pojmov komunitárneho
práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad
vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. V súvislosti s uvedenou
právnou argumentáciou poukázal na podstatné rozhodnutia európskych súdov (nemeckých a českých),
z ktorých je zrejmé, že samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej
doložky nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, pretože obe



strany stoja pred rozhodcovským súdom v rovnakých pozíciách a ak je rozhodca vopred menovaný,
je tu daná istota ohľadne rozhodujúcej osoby. Podľa oprávneného súd prvého stupňa rozhodol nad
rámec zverenej právomoci, keď sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 41 ods. 2
Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/ 2001 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len
„zákon o rozhodcovskom konaní“) postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie
exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží,
čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a
porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii
exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo
pre veriteľa. K takémuto konaniu navyše dochádza za situácie, kedy už exekučný súd preskúmal súlad
exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom
v zmysle § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nerozhoduje o zrušení rozhodcovského
rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom
vo vzájomnej žalobe. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť
rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Všeobecný
súd nie je povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade
s právnymi predpismi. Podľa jeho názoru musí exekučný súd nakladať s rozhodcovským rozsudkom
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom. Oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej
republiky návrh na začatie konania o súlade ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1
veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu
konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania podľa § 45 ods. 1
písm. b/ a c/ zákona o rozhodcovskom konaní len na návrh účastníka konania a bez návrhu je možné
exekúciu podľa uvedeného ustanovenia zastaviť len v prípade nedostatkov zistených v rozhodcovskom
konaní a nie v samotnom rozsudku rozhodcovského súdu. K odňatiu možnosti konať pred súdom
uviedol, že k nemu došlo tým, že podľa jeho názoru exekučný súd porušil okrem iného princíp legality,
zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces
a dvojinštančnosť súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinnou na strane jednej
a oprávneným na strane druhej, kedy povinná mala zabezpečený výkon všetkých práv a oprávnený
mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie, a to z dôvodu jeho postavenia
ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Namietal, že
oprávnený nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom
pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a nemal možnosť ani ovplyvniť prípravu
obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Povinnému však dal nezákonne dodatočnú príležitosť na to,
aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Uviedol, že
je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto
voči povinnému vymáha. Exekučný súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku
vo vzťahu k meritu veci, čím porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Navyše exekučný
súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave - Smernici Rady 93/13/EHS - ktorá
nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, a preto sa ňou exekučný súd podľa názoru
oprávneného nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce
konečné rozhodnutie. V podanom odvolaní tiež namietal, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, a tým bola účastníkovi odňatá možnosť konať
pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Oprávnený
uviedol, že exekučný súd vo veci nevykonal dokazovanie zákonným spôsobom a účastníci nemali
možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. V poslednom bode podaného odvolania namietal, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci vzhľadom na to,
že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať
len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku
súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi, ktorá je podľa názoru oprávneného platná. Dojednanie,
ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s dodávateľom
budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy bola daná možnosť voľby medzi
rozhodcovským a všeobecným súdom, pričom nešlo len o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú
možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Oprávnený tiež nesúhlasil s posúdením Zmluvy o úvere ako
zmluvy o spotrebnom úvere. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky
dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka,



pričom v zmysle § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa
vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše aj strany zmluvy si v bode 19 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne vzťahy medzi nimi vzniknuté sa budú spravovať
Obchodným zákonníkom. Podľa oprávneného Zmluvu o úvere nebolo možné podradiť pod právny režim
zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že nespĺňa charakter spotrebiteľského
úveru vymedzený v § 2 písm. a/, b/ a § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že
predmetom úverov poskytnutých oprávneným sú peňažné prostriedky a nie tovar alebo služby, preto
zmluvy o úvere nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch
a poukázal tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie
úveru a poplatku za zaslanie upomienky. Uviedol, že tento úrok má sankčný charakter, že oprávnený pri
poskytnutí úveru nevyžaduje žiadne zabezpečenie a výška úroku je primeraná vzhľadom na obchodné
riziko oprávneného. Odvolávanie sa na dobré mravy pri posudzovaní výšky úroku z omeškania nie je
dôvodné v prípade, keď si povinný svoje povinnosti zo zmluvy nesplnil.

V návrhu na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ oprávnený poukázal na viaceré nejasnosti právneho základu (smernice Rady 93/13/
EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) ako aj jeho interpretácie
Súdnym dvorom Európskej únie a všeobecným súdom rozhodujúcim v exekučnom konaní. Poukázal
aj na rôznu jazykovú verziu bodu q/ ods. 1 Prílohy Smernice rady 93/13/EHS. Zároveň uviedol, že
vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text
úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný
úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Tvrdil, že súd prvého stupňa sa nijako nevyporiadal s
výkladovými pravidlami uvedenými v Smernice rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje
rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Mal za to, že v danom prípade
je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor
Európskej únie. Navrhol, aby súd na základe § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie konane prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v
nasledovnom znení:

„1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods.1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Povinná a súdny exekútor zostali v odvolacom konaní nečinní.

Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. Zákonný sudca o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka v súlade s § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho



poriadku (ďalej len „O.s.p.“) rozhodol tak, že mu nemieni vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie
odvolaciemu súdu.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej
lehote, preskúmal uznesenie podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p., ako aj konanie mu predchádzajúce, a to
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Podľa obsahu odvolania odvolací súd
v zmysle § 41 ods. 2 O.s.p. posúdil, že oprávnený napáda výrok o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a
jej zastavení a nie aj výrok, v ktorom súd uviedol, že o trovách exekúcie bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnosti uznesenia. Tento výrok teda nadobudol právoplatnosť. Po preskúmaní
uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Čo sa týka rozsahu prieskumnej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku
ako exekučnému titulu, odvolací súd uvádza, že exekučným titulom v tomto konaní je rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. zo dňa 27.1.2011, č. SR
XXXXX/XX. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 14.2.2011 a vykonateľnosť dňa 17.2.2011.

Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, odvolací
súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej
výnimky. Práve takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje
osobitný prieskumný inštitút, a to prieskumnú právomoc exekučného súdu. Toto ustanovenie umožňuje
exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom,
ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa uvedeného
ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný
nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní.
Zo znení uvedených ustanovení vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či
rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Oprávnený v podanom odvolaní spochybnil, že zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania
je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pričom vychádzal z toho, že bola uzavretá podľa Obchodného
zákonníka, a teda sa jedná o tzv. absolútny obchod. K uvedenej námietke odvolací súd uvádza, že normy
obchodného práva /vrátane všeobecnej úpravy úveru/ sú v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými
len vtedy, ak neodporujú úprave, majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských
vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. To znamená, že primárne
sa použije lex specialis, ktorým je v danom prípade zákon o spotrebiteľských úveroch, a iba ak
ten určitú otázku neupravuje, resp. nie úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva v
širšom slova zmysle a na jej základe úprava uvedená v Občianskom zákonníku, nielen ako doplnková
právna úprava, ale aj ako úprava korigujúca prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného, čo v
praxi znamená, že Obchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde jeho aplikovanie neobmedzuje
Občiansky zákonník a vykonávacie predpisy vydané na jeho vykonanie. V konaní oprávnený netvrdil,
že v danej veci povinná zmluvu uzatvárala ako podnikateľ, prípadne že jej bol úver poskytnutý na
výkon jej zamestnania alebo povolania. Preto ak súd prvého stupňa zmluvu o úvere posúdil podľa
zákona o spotrebiteľských úveroch a podľa Občianskeho zákonníka, jedná sa o posúdenie v súlade a v
medziach zákona. Taktiež nedôvodná je námietka oprávneného, že zmluvu o úvere nemožno posúdiť
podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže jej predmetom nie je tovar alebo služba. Zákon o
spotrebiteľských úveroch č.258/2001 Z.z. upravuje podmienky poskytovania spotrebiteľských úverov,
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojený s
poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. A pokiaľ oprávneným
citované ustanovenie § 4 ods. 2 uvádza, že zmluva obsahuje napr. opis tovaru alebo služby, cenu
tovaru, atď., tak tovarom v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch sú aj peňažné prostriedky a
oprávnený v podanom odvolaní nespochybnil, že povinnému na základe zmluvy o úvere peňažné
prostriedky poskytol. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 2 písm. b/ zákona, v
ktorom sa výslovne uvádza, že spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť, z čoho
taktiež vyplýva, že predmetom zmluvy o spotrebiteľskom úvere je aj poskytnutie peňažných prostriedkov.



Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 9. februára 2012, sp. zn. 3 Cdo XXX/XXXX). Zároveň má exekučný súd právo posúdiť
aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky. Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú
doložku vyplýva aj z § 44 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho
exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a
návrh na vykonanie exekúcie a posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu
exekučný súd predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní
a či právo nie je prekludované. Ide o podmienky exekučného konania, ktoré exekučný súd skúma počas
celého konania, nakoľko prihliadať na splnenie podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu
konania, a to aj z úradnej moci.

Nič na tom nemení ani skutočnosť, že povinná z rozhodcovského rozsudku bola v rozhodcovskom
konaní pasívna a nepodala žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Totižto podľa uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.03.2012, sp. zn. X R. X/XXXX, princíp „vigilantibus iura
scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany
práv spotrebiteľa.

K namietanému odňatiu možnosti konať pred súdom odvolací súd uvádza, že pri posudzovaní platnosti
rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, sa vychádza predovšetkým z tvrdení
oprávneného a povinnej, z predložených listín a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva
dokazovanie, postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to oboznamovanie sa s obsahom
listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre zastavenie
exekúcie sa nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinnej.

Na základe uvedeného považuje odvolací súd odvolateľom namietaný postup súdu prvého stupňa pri
preskúmavaní rozhodcovskej doložky za súladný so zákonom, a teda aj s Ústavou Slovenskej republiky.
Preto za neodôvodnenú považuje aj žiadosť oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. b) O.s.p. za účelom podania návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na začatie konania o
súlade § 44 ods. 2 veta práva a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Na margo návrhu na prejudiciálne konanie, aby Súdny dvor Európskej únie rozhodol o otázke, či ide o
neprijateľnú zmluvnú podmienku, odvolací súd tiež poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej
únie, ktorá nepodporuje právny názor oprávneného. Je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s
otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (napr.
podľa rozsudku Súdneho dvora Pannon C- XXX/XX vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná
podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju
bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú. Tiež rozsudok Súdneho
dvora Y. C. C-XXX/XX.). Z tohto dôvodu nevznikla potreba stanoviť hranice aplikovateľnosti úniového
práva.



So zreteľom na skutkové a právne okolnosti v predmetnej veci (rozsudok Súdneho dvora Asturcom C-
XX/XX) sa odvolací súd ďalej zaoberal otázkou, či predmetná rozhodcovská doložka predstavuje hrubú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

V posudzovanom prípade sa rozhodcovská doložka nachádzala v bode 15 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru. Podľa tohto ustanovenia všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere,
ručiteľského vyhlásenia vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú
z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej
zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené:

a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom
E. cesta XX, XXX XX K., IČO: XX XXX XXX, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava
I, oddiel Sa, vložka č. XXXX/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde;
rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným
rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu,
b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).

Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie
akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť, výklad
alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto
rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde
bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s
vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu pred rozhodcom ako
súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými
zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a
vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť
nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese,
požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov
je plne opodstatnená.

Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľné označil dojednanie vyžadujúce
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní, nakoľko takéto dojednanie spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán. V zmysle § 53 ods. 5 OZ je takáto neprijateľná podmienka absolútne neplatná.
Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spájal
sankciu neplatnosti. Keďže ustanovenie § 53 OZ nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej
neplatnosti (§ 40a OZ), išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú
musel súd prihliadať z úradnej povinnosti.



V tejto súvislosti nie je podstatný ani doslovný preklad neprijateľnej podmienky uvedenej v písm. q)
bodu 1 Prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS, ale skutočnosť, že rozhodcovská doložka spôsobuje
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Navyše, citovaná
smernica v čl. 8 umožnila členským štátom prijať alebo si ponechať prísnejšie opatrenia kompatibilné
so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany
spotrebiteľa. Teda ak je aj neprijateľná podmienka obsiahnutá v § 53 ods. 4 písm. r) OZ upravená
prísnejšie ako v samotnej smernici za účelom dosiahnutia maximálnej ochrany spotrebiteľa, takéto
znenie nie je v rozpore s účelom a obsahom tejto smernice.

Prvostupňový súd odôvodnil neprijateľnosť rozhodcovskej doložky tým, že si ju spotrebiteľ osobitne
nevyjednal a poukázal na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Ide o zásadné
rozhodnutie a odvolací súd sa s ním stotožňuje.

O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy,
ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, ale
ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený
nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Odvolací súd zastáva názor, že ak rozhodcovská
zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu
fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v tak závažnej veci, akou je prípadný
neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, sú plne namieste. Rozhodcovská
doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbou
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom
podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a
nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu
ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému
konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý.

Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) OZ nie je o možnosti výberu medzi všeobecným a súkromným
súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa
podrobiť sa arbitráži. Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením uvedenej doložky ako neprijateľnej
podmienky, nakoľko praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je skutočnosť,
že spotrebiteľovi, teda povinnej, bola fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným
súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Pre povinnú to znamenalo povinnosť
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval
v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Pritom tak dôležitá klauzula, akou je
dojednanie osoby na rozhodovanie sporu, je skrytá v množstve drobných klauzúl z dôvodu, aby sa
nekomplikoval proces založenia sporového procesu podľa predstáv oprávneného.

Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky teda reálne dochádza k narušeniu rovnováhy medzi
zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa (dlžníka). Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom
ktorej je aj takáto doložka, vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu (a to či už z nevedomosti
alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom
- podmienkou. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v §
53 ods. 2 a § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, preto je táto rozhodcovská doložka neplatná
podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.

Okrem uvedeného, rozhodcovská zmluva, ktorá má formu rozhodcovskej doložky, je neplatná aj
pre nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy podľa § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní, lebo nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými
stranami. Ako vyplynulo z obsahu spisu, Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých je
obsiahnutá rozhodcovská doložka, neboli podpísané zmluvnými stranami, preto tieto všeobecné
obchodné podmienky nie je možné považovať za rozhodcovskú doložku k hlavnej zmluve - zmluve o



úvere. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy
v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom
prípade dodržaná nebola (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2011, sp.
zn. XCdo XXX/XXXX).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd už len dopĺňa, že neplatná
rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez
právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t.j. vydaný na základe neprijateľnej
zmluvnej podmienky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt. Takto neboli splnené
podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

K námietke odvolateľa týkajúcej sa opätovného preskúmania podmienok exekučného konania odvolací
súd uvádza, že prihliadať na splnenie podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu konania, a
to aj z úradnej moci. V prípade, ak súd prvého stupňa v priebehu exekúcie zistil, že vymáhaný nárok
je v rozpore so zákonom tak ako je uvedené vyššie, v zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v
spojení s § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, bol oprávnený exekúciu zastaviť aj bez návrhu. Vada
rozhodcovského rozsudku spočívajúca v jeho nespôsobilosti byť exekučným titulom je tak závažným
nedostatkom konania, ktorú nemožno odstrániť a pre ktorú musí byť exekúcia zastavená.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania
zamietol a napadnuté uznesenie vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, o ktorom
súd prvého stupňa rozhodol v súlade so zákonnou úpravou, ako vecne správne podľa § 219 O. s. p.
potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.