{"guid": "3648041a-53e2-4637-94e5-26c646947928:56a33b95-6ef4-46de-885b-0f88783937bf", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2018:7613213799.1", "spisova_znacka": "11Co/347/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/347/2016 z 27. 3. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 27. marca 2018, sp. zn. 11Co/347/2016, ECLI:SK:KSKE:2018:7613213799.1", "identifikacne_cislo": "7613213799", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Daniela Maštalířová", "sudca_id": 78, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-daniela-mastalirova-78", "datum_vydania": "2018-03-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/56a33b95-6ef4-46de-885b-0f88783937bf", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7613213799.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2018:7613213799.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2018:7613213799.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/347/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7613213799
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7613213799.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov
JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu: Ing. I. W., nar. X.X.XXXX, bytom
D. 6, B., zastúpený JUDr. Jaroslavom Čollákom, advokátom, so sídlom Floriánska 19, Košice, proti
žalovaným: 1/ T. L., nar. XX.X.XXXX, bytom P. č. 550, zastúpený JUDr. Jánom Burocim, advokátom,
so sídlom Za Šestnástkou 17, Spišská Nová Ves, 2/ ČSOB Poisťovňa, a.s., so sídlom Žižkova 11,
Bratislava, IČO: 31 325 416, o náhradu škody, o odvolaniach žalobcu a žalovaného v 1. rade proti
rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves z 3. mája 2016, č. k. 6C/181/2013-290

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e   rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku.

P o t v r d z u j e  rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcom rozsahu v časti
o zaplatenie sumy 1.996,44 Eur.

M e n í  rozsudok v ostatnej časti napadnutého výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcom rozsahu tak,
že žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi sumu 7.039,42 Eur do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť plniť druhému
zo žalovaných.

O d m i e t a  odvolanie žalobcu proti výroku rozsudku, ktorým si súd prvej inštancie vymienil rozhodnúť
o trovách konania vo vzťahu medzi stranami samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej a proti výroku o trovách konania štátu.

M e n í   rozsudok v časti výroku o poplatkovej povinnosti žalovaného v 2. rade tak, že žalovaný v 2. rade
je povinný zaplatiť súdny poplatok za žalobu v sume 784,50 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia
na účet Okresného súdu Spišská Nová Ves.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“)
napadnutým rozsudkom uložil žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.037,50 Eur s tým, že
plnením jedného z nich zanikne v rozsahu plnenia povinnosť plniť druhému (I), v prevyšujúcom rozsahu
žalobu zamietol (II), vymienil si rozhodnúť o trovách konania vo vzťahu medzi stranami samostatným
uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (III),  priznal štátu proti žalovanému v 2. rade
nárok na náhradu trov konania v sume 1.562,79 Eur (IV) a nakoniec  rozhodol tiež o poplatkovej
povinnosti žalovaného v 2. rade za žalobu vo výške 362,- Eur (V).

2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca po pripustení jej zmeny uznesením zo
dňa 22.9.2015 a po čiastočnom zastavení konania uznesením zo dňa 5.2.2016, v konečnom dôsledku



domáhal uloženia povinnosti žalovaným zaplatiť mu doplatok (po čiastočnej úhrade v priebehu konania)
peňažnej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 15.073,36 Eur. Skutkovým základom
takto uplatneného nároku na náhradu škody na zdraví bolo v podstatnom tvrdenie žalobcu, že dňa
22.2.2012 v čase okolo 18.40 hod. v meste Krompachy časť Dolina v smere jazdy od obce Slovinky
žalovaný v 1. rade pri vedení osobného motorového vozidla (OMV) zn. Peugeot 306, EČ: SN 376
BL zavinil kolíziu tohto vozidla so žalobcom, v tom čase idúcim po krajnici vozovky, následkom ktorej
žalobca utrpel trieštivú zlomeninu čeľuste Le - Fort obojstranne, zlomeninu čeľustného komplexu
vľavo s posunom úlomkov, zlomeninu noso-očnico-čelového komplexu vľavo s posunom, obojstrannú
zlomeninu sánky s posunom, zlomeninu 4. až 10. rebra vpravo,  pomliaždenie pľúc obojstranne s
krvácaním do hrudníka, zlomeninu 5. záprstnej kosti ruky vpravo bez posunu, zlomeninu dolného
predlaktia vpravo bez posunu, tržnú ranu horného viečka - obočia vpravo, početné odreniny tváre,
pomliaždenie stehna a predkolenia vpravo a otras mozgu I. stupňa, že poškodenie zdravia žalobcu pri
tomto úraze malo i trvalý charakter s nepriaznivými dôsledkami na jeho životné úkony, uspokojovanie
jeho životných a spoločenských potrieb a na plnenie jeho spoločenských úloh, a teda nimi došlo k
sťaženiu jeho spoločenského uplatnenia. Žalobca si žalobou pôvodne uplatnil odškodnenie za sťaženie
spoločenského uplatnenia v sume 21.787,92 Eur  (1386 bodov x 15,72 Eur/bod) na podklade znaleckého
posudku MUDr. F. S.. 1X/XXX3 zo dňa 12.5.2013, ktorým tento ohodnotil sťaženie spoločenského
uplatnenia žalobcu celkovým počtom bodov 1386 (259c - poškodenie tváre s funkčnými poruchami
stredného stupňa 200 bodov, položka bola zvýšená na dvojnásobok vzhľadom na kumuláciu trvalých
následkov na tvári, 258 - traumatické postihnutie trojklaného nervu 50 bodov, 253 - vážne mozgové
alebo duševné poruchy po ťažkom poranení hlavy 500 bodov, 290 - strata štyroch zubov 50 bodov,
301a - iné následky poranenia pľúc jednostranne 266 bodov a 351b - obmedzenie pohyblivosti zápästie
stredného stupňa vpravo 120 bodov). Čo do zodpovednosti žalovaného v 1. rade za škodu na zdraví
žalobca poukázal na to, že rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn.  4T 134/2012-165 zo
dňa 13.9.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 13.9.2012, bol žalovaný v 1. rade uznaný vinným z
prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. a/ Trestného zákona a prečinu ohrozenia pod
vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 3 písm. c/ Trestného zákona a žalobca v procesnom postavení
poškodeného bol so svojimi nárokmi na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie. V čase
škodovej udalosti bola podľa tvrdenia žalobcu zodpovednosť žalovaného v 1. rade za škodu spôsobenú
pri prevádzke OMV zn. Peugeot 306, EČ: SN 376 BL povinne zmluvne poistená u žalovaného v 2. rade,
čím podľa jeho argumentácie bola daná pasívna vecná legitimácia i žalovaného v 2. rade vo vzťahu k
uplatnenému nároku na náhradu škody v zmysle ust. § 15 zák. č. 381/2001 Z. z. v znení neskorších
zmien a doplnkov. Žalovaný v 2. rade žalobcovi dobrovoľne zaplatil peňažné odškodnenie za bolesť
vo výške 15 318,- Eur, a tiež náhradu za stratu na zárobku počas práceneschopnosti v sume 2.107,45
Eur. Listom zo dňa 3.6.2013 žalobca pred uplatnením nároku na súde márne požiadal žalovaného v
2. rade tiež o likvidáciu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa bodového ohodnotenia v
znaleckom posudku č. 10/2013 MUDr. F. S..

3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku, čo do základu uplatneného nároku bezozvyšku vyšiel
z takto žalobcom tvrdeného skutkového deja. Na zodpovedanie sporných skutkových otázok súd prvej
inštancie v konaní ustanovil znaleckú organizáciu forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz
s.r.o., ktorá v znaleckom posudku č. 214/2015 zo dňa 21.8.2015 tiež vykonala ohodnotenie sťaženia
spoločenského uplatnenia žalobcu celkovým počtom bodov 1513 (253 - vážne mozgové alebo duševné
poruchy po ťažkom poranení hlavy 861 bodov, 258 - traumatické postihnutie trojklaného nervu 123
bodov, 259 - poškodenie tváre sprevádzané funkčnými poruchami ťažkého stupňa 246 bodov, 351c -
obmedzenie pohyblivosti zápästia ťažkého stupňa vpravo 246 bodov, 380 - nemožnosť úplného vystretia
malíčka pravej ruky s poruchou addukcie 39,90 bodov). Na podklade tohto bodového ohodnotenia
sťaženia spoločenského uplatnenia žalobca so súhlasom súdu rozšíril žalobu na sumu 23.784,36
Eur (1513 bodov x 15,72 Eur/bod). V nadväznosti na závery tohto znaleckého posudku žalovaný v
2. rade v priebehu konania pristúpil k dobrovoľnému plneniu, pričom zaplatil žalobcovi sumu 8.711,-
Eur, predstavujúcu náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia za 541 bodov po 16,10 Eur. Podľa
výslovného určenia žalovaného v 2. rade týmto plnením odškodnil žalobcu za konkrétne diagnózy a v
konkrétnom bodovom rozsahu ( položka č. 253 v počte 125 bodov, položka č. 258 v počte 50 bodov,
položka č. 259 v počte 246 bodov a položka č. 351c v počte 120 bodov). Na podklade záverov znaleckého
posudku znaleckej organizácie súd prvej inštancie vyvodil tiež skutkový záver, že telesný stav žalobcu
po úraze bol ustálený dňa 11.7.2012 a jeho duševný stav rok po úraze, teda dňa 22.2.2013, a že spornou
príčinou vážnej mozgovej a duševnej poruchy žalobcu je práve úraz hlavy, ktorý utrpel pri dopravnej
nehode dňa 22.2.2012.



4. Súd prvej inštancie na takto zistený skutkový stav aplikoval ust. § 420 ods. 1 a 2, § 441, § 444, §
100 ods. 1 a § 106 ods. 1 a 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, v znení neskorších zmien a
doplnkov, § 15 ods. 1 a 2 zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, v znení neskorších zmien a doplnkov, § 4 ods. 1 a 2 a  §
5 ods. 1 a 2,  zák. č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, v znení
neskorších zmien a doplnkov a § 1 opatrenia MZ SR č. S02873-OL-2013 o ustanovení výšky náhrady
za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na rok 2013 a vo vzťahu k základu
uplatneného nároku právne uzavrel, že žalovaný v 1. rade za škodu zodpovedá podľa ust. § 420 ods.
1 Občianskeho zákonníka, keďže ju svojim konaním spôsobil, pričom  toto jeho konanie bolo posúdené
ako prečin a žalovaný v 1. rade bol uznaný za jeho páchateľa odsudzujúcim rozsudkom, ktorým bol pri
posudzovaní zavinenia za škodu súd prvej inštancie viazaný v zmysle ust. § 135 ods. 1 zák. č. 99/1963
Zb. Občianskeho súdneho poriadku, platného a účinného do 30.6.2016, a že povinnosť tiež žalovaného v
2. rade nahradiť škodu žalobcovi vyplýva z ust. § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z. z., keďže v čase škodovej
udalosti nesporne bola zodpovednosť žalovaného v 1. rade za škodu spôsobenú pri prevádzke OMV zn.
Peugeot 306, EČ: SN 376 BL povinne zmluvne poistená u žalovaného v 2. rade. Čo do výšky priznaného
odškodnenia súd prvej inštancie si osvojil spôsob bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského
uplatnenia žalobcu znaleckou organizáciou forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o.
v znaleckom posudku č. 214/2015 zo dňa 21.8.2015, ktorým došlo u žalobcu k potvrdeniu prítomnosti
vážnej mozgovej alebo duševnej poruchy, traumatického postihnutia trojklaného nervu, poškodenia
tváre sprevádzaného funkčnými poruchami a obmedzenia pohyblivosti zápästia, hodnotených už v
znaleckom posudku MUDr. Štefana Zeleného č. 10/2013 zo dňa 12.5.2013 a naproti tomuto znaleckému
posudku k nezisteniu u žalobcu poškodení zdravia - strata 4 zubov a iné následky poranenia pľúc a
naopak ku konštatovaniu ďalšej diagnózy - nemožnosť vystretia malíčka. Zároveň vo vzťahu k uplatnenej
námietke premlčania žalovaných, prvoinštančný súd vyšiel z premisy, že spôsob formálneho zaradenia
jednotlivých poškodení zdravia žalobcu a výška ich bodového ohodnotenia v znaleckom posudku MUDr.
F. S.. XX/XXXX zo dňa 12.5.2013, na podklade ktorého si žalobca pôvodne uplatnil za celkový počet
bodov 1386 náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 21.787,92 Eur, sú z hľadiska
skutkového vymedzenia žalobného nároku natoľko významné, že iný spôsob hodnotenia toho istého
poškodenia zdravia, či už v podobe zaradenia pod inú položku klasifikácie zdravotných poškodení alebo
vyššieho bodového hodnotenia pri zaradení pod rovnakú položku, predstavujú zmenu skutkového deja
oproti pôvodnej žalobe. To podľa úvahy súdu prvej inštancie znamenalo, že pokiaľ si žalobca uplatnil
pôvodnou žalobou odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia za vážne mozgové alebo duševné
poruchy (pol. č. 253) v rozsahu 500 b, za traumatické postihnutie trojklaného nervu (pol. č. 258) v rozsahu
50 b, za poškodenie tváre sprevádzané funkčnými poruchami (pol. č. 259) 400 b a za obmedzenie
pohyblivosti zápästia (pol. č. 351c) 120 b a zmenenou žalobou sa domáhal odškodnenia sťaženia
spoločenského uplatnenia za vážne mozgové alebo duševné poruchy v rozsahu 861 b, za traumatické
postihnutie trojklaného nervu v rozsahu 123 b, za poškodenie tváre sprevádzané funkčnými poruchami
246 b a za obmedzenie pohyblivosti zápästia 246 b, došlo tým k rozšíreniu uplatnenej náhrady škody
na zdraví za vážne mozgové alebo duševné poruchy o 361 b,  za traumatické postihnutie trojklaného
nervu o 73 b a za obmedzenie pohyblivosti zápästia o 126 b. Súd prvej inštancie pri posudzovaní
námietky premlčania ďalej vyšiel z toho, že vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá, nadobudol
žalobca najneskôr po ukončení trestného konania, v rámci ktorého bola šetrená dopravná nehoda, pri
ktorej utrpel poškodenie zdravia, a ktoré bolo právoplatne skončené dňa 13.9.2012. Zdravotný stav
žalobcu podľa odborného záveru znaleckej organizácie bol ustálený, pokiaľ sa týka telesného stavu
dňa 11.7.2012, a pokiaľ sa týka duševného stavu po roku od predmetného úrazu, teda dňa 22.2.2013.
Dvojročná subjektívna premlčacia doba tak začala podľa záveru súdu prvej inštancie plynúť dňom
14.9.2012 u nárokov týkajúcich sa telesných poškodení a uplynula dňom 14.9.2014. Pokiaľ sa týka
duševného stavu poškodeného (položka č. 253) začala subjektívna premlčacia doba plynúť po ustálení
zdravotného stavu dňa 23.2.2013 a uplynula dňa 23.2.2015. Nakoľko žaloba bola na súde podaná dňa
6.6.2013 nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa tohto návrhu bol podľa záveru
prvoinštančného súdu uplatnený pred uplynutím premlčacej doby. Až podaním, doručeným súdu dňa
18.9.2015 žalobca pôvodný žalobný návrh rozšíril. Nároky, ktoré si žalobca uplatnil rozšíreným návrhom
boli podľa záveru súdu prvej inštancie podané až po uplynutí premlčacej doby. Na tomto základe súd
prvej inštancie zo znaleckou organizáciou forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o.
stanoveného bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu v rozsahu 1513 bodov
považoval za premlčané odškodnenie zodpovedajúce 361 b za vážne mozgové alebo duševné poruchy,
73 b za traumatické postihnutie trojklaného nervu, 126 b za obmedzenie pohyblivosti zápästia a 36,90b



za nemožnosť vystretia malíčka, v ostatnom rozsahu, teda čo do počtu bodov 916 považoval uplatnený
nárok žalobcu za nepremlčaný a po zohľadnení, že na túto časť nároku žalovaný v 2. rade dobrovoľne
plnil v priebehu konania sumu 8.711,- Eur, zodpovedajúcu 541 bodov po 16,10 Eur/bod, priznal žalobcovi
odškodnenie v sume 6.037,50 Eur (375 bodov x 16,10 Eur/bod).

5. Rozhodnutie o trovách konania štátu a o poplatkovej povinnosti žalovaného v 2. rade za žalobu súd
prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 148 ods. 1 O.s.p. a § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb.
procesným výsledkom konania a skutočnosťami, že rozhodnutie záviselo od znaleckého dokazovania
a že žalobca a žalovaný v 1. rade boli od platenia súdnych poplatkov v konaní oslobodení.

6. Proti tomuto rozsudku, v časti výrokov, ktorým bola žaloba v prevyšujúcom rozsahu zamietnutá (II)
a o trovách konania (III a IV) podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní žalobca nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie
o premlčaní časti ním uplatneného nároku a vytkol v tomto zmysle prvoinštančnému súdu nesprávnosť
právneho posúdenia tejto otázky. Vo svojej argumentácii pritom žalobca akcentoval, že v priebehu
konania nerozširoval žalobu o nové poškodenia zdravia, ale na podklade posudku znaleckej organizácie,
vypracovaného v priebehu konania len spresnil výšku nároku, ktorý už na súde uplatnil žalobou. Zastával
pritom názor, že na zastavenie plynutia premlčacej doby vo vzťahu k nároku na náhradu škody na
zdraví je postačujúce uplatniť si žalobou hoc len sumu 1,- Eur, pričom v priebehu konania je skutočná
výška náhrady škody už len objektivizovaná a nemožno na ňu nazerať ako na novouplatnený nárok. Na
podporu tohto svojho názoru žalobca v odvolaní odkázal na rozhodnutia NS ČR sp. zn. 25 Cdo 599/2006
zo dňa 30.6.2008, 21 Cdo 2423/2006 zo dňa 26.7.2007 a 25 Cdo 2656/2004 zo dňa 14.9.2005, v ktorých
je k okamihu žalovateľnosti a k spôsobu uplatnenia relutárnej náhrady vyjadrená úvaha, že pre podanie
žaloby o náhradu škody postačí aj len orientačná znalosť rozsahu škody a požiadavka uvedenia v žalobe
aspoň približnej výšky s možnosťou jej dodatočného spresnenia. K premlčaniu nárokov na náhradu
škody, súvisiacich s tým istým poškodením zdravia nemohlo dôjsť podľa argumentácie žalobcu tiež ani
z dôvodu, že plnenie povinných osôb v danom prípade záviselo od znaleckého posudku, prípadne od
úvahy súdu. Žalobca zastával názor, že na námietku premlčania, vznesenú v konaní oboma žalovanými
súd nemôže prihliadať tiež pre jej rozpor s dobrými mravmi. Poukázal pritom vo všeobecnosti na to, že
právna prax, i keď celkom výnimočne, predsa len pripúšťa kolíziu námietky premlčania s dobrými mravmi
v prípadoch, keď k vznesenej námietke premlčania pristúpi osobitná skutočnosť, ktorú druhý účastník
právneho vzťahu (veriteľ) nezavinil, a pre ktorú uplatnenie námietky premlčania bude predstavovať
výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Pôjde podľa argumentácie žalobcu o prípady, kedy vznesenie
námietky premlčania má povahu šikanózneho uplatnenia práva alebo jeho zneužitia alebo tiež o prípady,
kedy by priznanie účinkov premlčania bolo v okolnostiach konkrétneho prípadu, s prihliadnutím tiež na
charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím
premlčacej doby, neprimerane tvrdým postihom. Žalobca vo svojej argumentácii odkazoval tiež na
rozhodnutia ÚS SR (uznesenie II. ÚS 176/2011 zo dňa 20.4.2011, IV. ÚS 542/2013 zo dňa 23.9.2013)
a rozhodnutia Ústavné súdu Českej republiky (I. ÚS 2235/11 zo dňa 7.12.2011, I. ÚS 2364/11 zo dňa
21.9.2011 a III. ÚS 158/99 zo dňa 11.5.2000). Žalobca v tejto súvislosti poukázal tiež na to, že sám v
spore postupoval od začiatku s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti, že naopak žalovaný v
2. rade podľa jeho názoru účelovo predlžoval konanie svojou obranou, založenou na spochybňovaní
príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou a poškodením zdravia žalobcu ním tvrdeným následkom,
ktorá sa vo svetle odborných záverov znaleckej organizácie ukázala byť nedôvodnou. Žalobca považuje
postup žalovaného v 2. rade za účelový s cieľom zbaviť sa povinnosti za žalovaného v 1. rade a za
hlavný dôvod dlhodobého pretrvávania právnej neistoty žalobcu. Žalobca obsahom týchto námietok proti
rozsudku súdu prvej inštancie podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnil odvolací dôvod podľa ust. §
205 ods. 2 písm. f) O.s.p. V odvolaní žalobcom formálne označené a citované odvolacie dôvody podľa
ust. § 205 ods. 2 písm. a) a d) O.s.p. neboli podopreté konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami
k postupu alebo k rozhodnutiu prvoinštančného súdu, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu neboli
tieto ďalšie odvolacie dôvody žalobcom účinne uplatnené.

7. Proti vyhovujúcemu výroku napadnutého rozsudku (I) podal v zákonnej lehote odvolanie tiež žalovaný
v 1. rade s návrhom, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu
zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní žalovaný v
1. rade vytkol napadnutému rozsudku skutkovú nesprávnosť spočívajúcu v nenariadení kontrolného
znaleckého posudku na základe návrhu žalovaných. Žalovaný v 1. rade pritom poukázal na to, že výška



škody na zdraví žalobcu bola popri inak nesporných skutočnostiach rozhodujúcou skutkovou otázkou,
a že revízny posudok bol opodstatnený vecnými námietkami proti znaleckému posudku znaleckej
organizácie forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o., č. 214/2015 zo dňa 21.8.2015,
ktoré žalovaný v 2. rade uviedol vo svojich vyjadreniach k nemu zo dňa 27.11.2015 a zo dňa 29.3.2016,
s ktorými sa žalovaný v 1. rade stotožnil a v odvolaní na ne odkázal. S týmito námietkami sa odborne
vysporiadala len tá istá znalecká organizácia, čo podľa názoru žalovaného v 1. rade nedáva záruku v
objektivitu zistenia skutkového stavu. Žalovaný v 1. rade obsahom týchto námietok proti rozsudku súdu
prvej inštancie podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnil odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm.
c) O.s.p.

8. Žalovaný v 2. rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na okolnosti, za ktorých si
žalobca uplatnil svoj nárok na súde. Tvrdil, že k podaniu žaloby a k predžalobnej výzve na plnenie došlo
súčasne, a tak žiadosť na odškodnenie žalobcu bola z jeho pohľadu len formálna. Sám žalobca tým,
podľa názoru žalovaného v 2. rade znemožnil mimosúdne odškodnenie jeho nárokov a ich riešenie
nehospodárne preniesol na súd. Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu akcentoval
tiež skutočnosť, že zadávateľom znaleckého posudku MUDr. F. S.. 10/2013 zo dňa 12.5.2013, na
podklade ktorého bol nárok na náhradu škody na zdraví uplatnený žalobou na súde, bol žalobca, a
že pokiaľ tento posudok stanovil odškodnenie za poškodenie zdravia, klasifikované ako iné následky
poranenia pľúc jednostranne, za situácie, keď z verejných zdrojov bolo zrejmé, že žalobca aktívne a
náročne športoval, sám žalobca, podľa jeho názoru zadal pochybnosti o správnosti hodnotenia jeho
sťaženia spoločenského uplatnenia. Žalovaný v 2. rade sa stotožnil so spôsobom právneho posúdenia
otázky premlčania súdom prvej inštancie, zdôraznil pritom fakt, že zdravotný stav žalobcu bol nesporne
ustálený pred začatím konania a k jeho zmene už v priebehu konania nedošlo. Žalovaný v 2. rade vo
vyjadrení  zaujal tiež názor, že žalobca svoju domnienku o rozpore vnesenej námietky premlčania s
dobrými mravmi náležite nezdôvodnil a svoje tvrdenia nepreukázal. Vo svojej argumentácii k tejto otázke
prezentoval názor o zásadnej nemožnosti neprihliadnuť na dôvodne vznesenú námietku premlčania pre
rozpor s dobrými mravmi, pretože by to podľa neho predstavovalo významný zásah do princípu právnej
istoty. Žalovaný v 2. rade vo vzťahu k plynutiu premlčacej doby pre uplatnenie nároku na odškodnenie
za sťaženie spoločenského uplatnenia s odkazom na rozsudok NS SR sp. zn. 25 Cdo 1169/2000
zo dňa 13.7.2001 argumentoval, že o škode spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia sa
poškodený dozvie v dobe, kedy možno objektívne vykonať bodové ohodnotenie a od toho okamihu plynie
subjektívna premlčacia doba pre uplatnenie tohto nároku. Žalovaný v 2. rade nakoniec vo vyjadrení
poukázal na to, že s postupom súdu prvej inštancie, pokiaľ nenariadil vo veci kontrolné znalecké
dokazovanie, sa nestotožňuje, i napriek tomu však proti jeho rozhodnutiu nepodal odvolanie z dôvodu
hospodárnosti.

9. Žalobca sa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 2. rade stotožnil s úvahami súdu prvej inštancie,
ktorými zdôvodnil zamietnutie návrhu žalovaných na doplnenie dokazovania kontrolným znaleckým
posudkom. Vyjadril v tejto súvislosti názor, že znalecká organizácia sa v znaleckom posudku adekvátne
vysporiadala so všetkými položenými otázkami, komplexne a precízne posúdila zdravotný stav žalobcu
a vyvrátila všetky žalovanými namietané skutočnosti. V odvolacej replike k vyjadreniu žalovaného
v 2. rade žalobca v podstate už len zopakoval svoj názor, že na podklade ohodnotenia sťaženia
spoločenského uplatnenia znaleckou organizáciou v priebehu konania len spresnil žalobou uplatnený
nárok, bez zmeny jeho skutkového základu či právnej kvalifikácie. Toto spresnenie podľa argumentácie
žalobcu nemalo podľa ním už v odvolaní zmienenej judikatúry vplyv na plynutie premlčacej doby. Svojou
protiargumentáciou k spôsobu posúdenia súladu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi
žalobca bezo zvyšku len zopakoval to, čo už uviedol v odvolaní.

10. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zák. č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (C.s.p.), ktorým
došlo k zrušeniu zák. č. 99/1963 Zb. v znení účinnom do 30.6.2016, Občiansky súdny poriadok (O.s.p.).
V súlade s ust. § 470 ods. 1 C.s.p. odvolací súd po účinnosti tohto zákona vo veci postupoval podľa
nového procesného predpisu pri zachovaní právnych účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali dovtedy,
v zmysle ust. § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. Nakoľko obaja odvolatelia podali odvolanie ešte pred
dňom nadobudnutia účinnosti C.s.p., zachovanie účinkov týchto procesných úkonov predpokladalo tiež,
že pri preskúmavaní splnenia podmienok  na ich  prejednanie (úplnosť odvolania, jeho prípustnosť,
včasnosť podania a legitimácia subjektu konania podať odvolanie) postupoval odvolací súd podľa
zákona účinného ku dňu podania odvolania, a teda  podľa ustanovení O.s.p. Na ďalší procesný postup
a tiež i rozhodnutie o odvolaní však už odvolací súd aplikoval úpravu C.s.p.



11. V súčasnosti platná právna úprava výslovne upravuje požiadavku existencie dopadu rozhodnutia
na práva a povinnosti odvolateľa ako podmienku pre vznik práva podať odvolanie (tzv. subjektívnu
prípustnosť odvolania) v ust. § 359 C.s.p., v zmysle ktorého môže odvolanie podať len strana,
v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané. Predchádzajúca procesná úprava (O.s.p.), z ktorej
je potrebné pri posudzovaní procesnej prípustnosti odvolania žalovaných vyjsť (bližšie v bode 8
odôvodnenia) takúto subjektívnu prípustnosť odvolania síce neupravovala, právnou praxou však bolo
jednotne prijímané výkladové pravidlo k rozsahu legitimácie strán podať inak prípustné odvolanie,
spočívajúce na premise, že odvolanie nemôže podať ktorýkoľvek subjekt sporu, tiež ani ten, ktorému
výrokom rozhodnutia nebola spôsobená určitá i menej významná ujma na jeho právach. Takýmto
rozhodnutím vo vzťahu k žalobcovi je v okolnostiach prípadu výrok rozsudku o povinnosti žalovaného v
2. rade nahradiť trovy štátu, ktorý bol v plnej miere vydaný v neprospech žalovaného v 2. rade a žalobcovi
ním nemôže byť spôsobená ani len nepatrná ujma na jeho právach a právom chránených záujmoch.
Možno preto konštatovať, že proti výroku napadnutého rozsudku o trovách štátu žalobca právo podať
odvolanie nemal, alebo inak povedané z jeho pohľadu nebolo subjektívne prípustné, a preto ho odvolací
súd postupom podľa ust. § 386 písm. b) C.s.p. (pozn. odvolacieho súdu: obdobná úprava bola v ust. §
218 ods. 1 písm. b) O.s.p.) odmietol.

12. Žalobca odvolaním napadol ako jeden z výrokov, ktorými súd prvej inštancie rozhodol o trovách
konania, tiež rozhodnutie, ktorým si prvoinštančný súd postupom podľa ust. § 151 ods. 3 O.s.p. vymienil
rozhodnúť o trovách konania vo vzťahu medzi stranami po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Nakoľko toto rozhodnutie súdu prvej inštancie nemá vplyv na rozhodnutie vo veci samej, je potrebné
ho svojou povahou považovať za rozhodnutie, ktorým sa upravuje vedenie konania, proti ktorému
však v zmysle ust. § 202 ods. 3 písm. a) O.s.p. odvolanie nebolo prípustné (rovnako ako podľa v
súčasnosti platnej procesnej úpravy). Ako objektívne neprípustné odvolací súd odvolanie žalobcu proti
výroku rozsudku, ktorým si prvoinštančný súd vymienil rozhodnúť o trovách konania vo vzťahu medzi
stranami po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej,  postupom podľa ust. § 386 písm. c) C.s.p. (pozn.
odvolacieho súdu: obdobná  úprava bola v ust. § 218 ods. 1 písm. c) O.s.p.), rovnako odmietol.

13. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) vecne prejednal odvolanie žalobcu proti
zamietavému  výroku napadnutého rozsudku a odvolanie žalovaného v 1. rade proti jeho vyhovujúcemu
výroku ako podané včas (§ 204 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201
v spojení s § 202 O.s.p.),  bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario  C.s.p.,
v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379  C.s.p. a  ust. § 212 O.s.p.,  z hľadísk odvolaním uplatnených
odvolacích dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c) a f) O.s.p. a  s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú
procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že vo vyhovujúcom
výroku je napadnutý rozsudok síce vecne správny, avšak čo do zamietavého výroku je odvolanie žalobcu
čiastočne dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 28.3.2018 o
10.00 hod. po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a
na webovej stránke tohto súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

14. Žalovaný v 1. rade vymedzením odvolacieho dôvodu a v jeho rámcoch obsahom odvolacích
námietok učinil predmetom odvolacieho prieskumu úplnosť skutkových zistení súdu prvej inštancie o
rozsahu trvalého poškodenia zdravia žalobcu následkom úrazu dňa 22.2.2012 z hľadiska správnosti
jeho procesného postupu, pri ktorom napriek vecným námietkam žalovaného v 2. rade k znaleckému
posudku znaleckej organizácie forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o. č. 214/2015
zo dňa 21.8.2015 a jeho návrhu nariadiť vypracovanie revízneho znaleckého posudku, ku ktorým sa
žalovaný v 1. rade v konaní pripojil, súd tento dôkazný návrh zamietol a skutkovo vyšiel len z odborných
záverov znaleckej organizácie.

15. Táto skutková výhrada žalovaného v 1. rade je v konkrétnej rovine založená na spochybňovaní
správnosti len odborného záveru znaleckej organizácie forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych
expertíz s.r.o. o pôvode duševného ochorenia žalobcu. Žalovaný v 2. rade podľa zistenia odvolacieho
súdu nesúhlasil s odborným záverom znaleckej organizácie, že k poškodeniu duševného zdravia
žalobcu s diagnózou vážne mozgové alebo duševné poruchy po ťažkom poranení hlavy (položka
klasifikácie č. 253) došlo následkom úrazu dňa 22.2.2012, pričom jeho vecné námietky k tejto časti
znaleckého posudku sa opierali o odborné konzultácie s lekárom  MUDr. L. N., ktorý vykonával tiež
znaleckú činnosť v odvetví psychiatria, ktorý na základe dostupnej dokumentácie vyslovil predpoklad, že



na dôsledkoch úrazu vo vnútrolebkovom priestore sa podieľali tiež cievne zmeny žalobcu pred úrazom.
Podľa jeho názoru totiž poškodenie mozgu, zistené CT vyšetrením 2 dni po úraze, nezodpovedalo
jeho úrazovému pôvodu. Žalovaný v 2. rade vyjadril presvedčenie o možnosti zistenia predúrazových
zmien mozgu zo skorších CT nálezov. Záver znaleckej organizácie, že frontálne bilaterálne ložiská
pri takomto úraze predstavujú sekundárne dôsledky poúrazového stavu mozgu a rozvíjajúceho sa
opuchu mozgu, označil bez dôsledného posúdenia za nejednoznačný a vyjadril nesúhlas tiež so
záverom znaleckej organizácie, že klinický nález žalobcu zodpovedá poúrazovým duševným poruchám,
s ohľadom na to, že takéto diagnostické konštatovanie podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb v sebe
zahŕňa až tri diagnózy, ktoré sa prekrývajú, pritom sú rôzne z hľadiska príčiny ich vzniku. Podľa názoru
žalovaného v 2. rade znalci hodnotili závery CT vyšetrení podľa popisu zistení bez porovnania s údajmi
zaznamenanými na CD nosičoch a i z toho dôvodu ich závery nie sú objektívne.

16. Súd prvej inštancie sa s týmito námietkami žalovaných proti znaleckému posudku v odôvodnení
napadnutého rozsudku podrobne vysporiadal a zdôvodnil tým zároveň i svoj procesný postup, v
ktorom nepripustil návrh žalovaných na vypracovanie revízneho znaleckého posudku. Prvoinštančný
súd odkázal na odborné vyjadrenie znaleckej organizácie forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych
expertíz s.r.o. k námietkam žalovaného v 2. rade, v ktorom zopakovala, že zistené duševné
poruchy u žalobcu sú v príčinnej súvislosti s predmetným úrazom a poukázala pritom na výsledky
vyšetrení mozgu žalobcu počítačovou tomografiou, podľa ktorých sú úrazové zmeny mozgu u žalobcu
jednoznačné. K predpokladu žalovaného v 2. rade o možnosti prítomnosti predúrazových zmien mozgu
znalecká organizácia uviedla, že u žalobcu neboli prítomné žiadne predúrazové duševné ťažkosti
a nezistila uňho predúrazové ani poúrazové postihnutie ciev. Prvoinštančný súd ďalej konštatoval,
že výsledky vykonaného dokazovania nepodporili predpoklad žalovaných o predúrazových zmenách
mozgu žalobcu, keďže z nich nevyplynulo, aby ešte pred dopravnou nehodou sa u žalobcu vyskytli
nejaké ťažkosti a ani v zdravotnej dokumentácii o nich zmienky nebolo. Naopak v konaní vypočutí
svedkovia podľa úvahy prvoinštančného súdu potvrdili, že k zmene psychického stavu žalobcu došlo až
po dopravnej nehode a so záverom znaleckej organizácie, že príčinou duševného ochorenia žalobcu
bolo poškodenie zdravia pri úraze dňa 22.2.2013, korešponduje tiež odborný záver MUDr. F. S. v jeho
znaleckom posudku č. 10/2013 zo dňa 12.5.2013

17. Odvolací súd považuje tieto úvahy súdu prvej inštancie, ktorými odôvodnil skutkový záver o výlučnej
príčine duševného ochorenia žalobcu v úrazovom deji a rozhodnutie o zamietnutí návrhu žalovaných
na doplnenie dokazovania nariadením revízneho znaleckého posudku, za správne. Vo všeobecnosti
možno povedať, že síce je a bolo i v čase platnosti predchádzajcej procesnej úpravy právom strán sporu
navrhovať vykonanie dôkazov, avšak o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, rozhoduje súd a povinnosťou
súdu je len v odôvodnení rozhodnutia vysvetliť, prečo návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovel. V súdnej
praxi bolo v tejto súvislosti už judikované, že rozhodnutie nariadiť vypracovanie revízneho znaleckého
posudku musí mať vždy základ v hodnotení znaleckého posudku v jednotlivosti i vo vzájomnej súvislosti
s inými zisteniami. Aby súd mohol znalecký posudok zodpovedne hodnotiť, nesmie sa znalec obmedziť
vo svojom posudku na podanie odborného záveru, ale v jeho posudku musí mať súd možnosť poznať,
z ktorých zistení v posudku znalec vychádzal, akou cestou k týmto zisteniam dospel a na základe akých
úvah prišiel k svojmu záveru (por. Rc 47/55). Závery znaleckého posudku pritom nemožno bez ďalšieho
preberať, ale je treba v prípade potreby ich overovať i inými dôkazmi, a to predovšetkým vtedy, keď
môžu byť pochybnosti o správnosti záverov znaleckého posudku (por. Rc 33/95).

18. Z pohľadu týchto východísk odvolací súd konštatuje, že znalecký posudok znaleckej organizácie
forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o. č. 214/2015 zo dňa 21.8.2015 nevykazuje
žiadne vady, ktoré by nasvedčovali prítomnosti jeho formálnych či vecných nedostatkov; znalecká
organizácia svoje závery podrobne a zrozumiteľne vysvetlila a presvedčivo reagovala tiež na námietky
vznesené žalovaným v 2. rade tak, že po ich zodpovedaní a overení záverov i inými dôkazmi,
nezostali otvorené žiadne nezrovnalosti, ktoré by odôvodňovali preskúmanie posudku iným znalcom. Je
potrebné v tejto súvislosti akcentovať tú skutočnosť, že námietky žalovaného v 2. rade k znaleckému
posudku znaleckej organizácie, na ktoré žalovaný v 1. rade vo svojom odvolaní odkázal, majú
povahu len pochybnosti o úrazovom pôvode duševného ochorenia žalobcu, ktorá mala byť založená
výsledkom CT vyšetrenia mozgu žalobcu dňa 24.2.2012, pri ktorom boli uvádzané zmeny v čelovej
oblasti lalokov obojstranne, zodpovedajúce podľa názoru odborného konzultanta žalovaného v 2.
rade postischemickému pôvodu ochorenia. Znalecká organizácia touto námietkou nastolenú odbornú
otázku vyčerpávajúco zodpovedala. Výstižne pritom poukázala na tú skutočnosť, že k dispozícii



mala popisy z piatich vyšetrení mozgu žalobcu počítačovou tomografiou, že u žalobcu absentuje
predúrazovo aj poúrazovo klinicky generalizovaná vaskulárna primorbidida, ktorá by mohla poukazovať
na arterosklerotické poškodenie mozgových ciev a zdôraznila, že i samotnou príčinou astenickej poruchy
z medicínskeho hľadiska môže byť aj úraz hlavy. Znalecká organizácia vysvetlila, že pri úraze pôsobili
na oblasť tváre žalobcu mohutné sily, že lokalizácii rozsiahleho devastačného poranenia tvárového
skeletu zodpovedá lokalizácia poranenia mozgu v oblasti frontálnych lalokov, kde boli jednoznačne
diagnostikované poúrazové zmeny. Pred úrazom neboli podľa záveru znaleckej organizácie u žalobcu
prítomné žiadne duševné ťažkosti, klinické príznaky poškodenia mozgu sa prejavili hneď po úraze
(dezorientovaný s nezrozumiteľným kontaktom a približne dvojtýždňová strata pamäti) a súčasný klinický
nález zodpovedá poúrazovým duševným poruchám. Tieto, dá sa povedať rozhodujúce odborné závery
znaleckej organizácie sú podľa posúdenia odvolacieho súdu jednoznačné, zrozumiteľne vysvetlené,
dostatočne podložené konkrétnymi zisteniami a zároveň korešpondujú s inými dôkazmi - znaleckým
posudkom MUDr. F. S. a výpoveďami svedkov, ktorí zhodne zmeny v správaní sa žalobcu ako
následok jeho duševného ochorenia zaznamenali až v období po úraze. Vierohodnosť a výpovedná
hodnota záverov znaleckého posudku znaleckej organizácie boli preto natoľko silné, že len odlišný
odborný názor na spôsob hodnotenia jednej z mnohých rozhodujúcich skutočností - CT vyšetrenia
žalobcu dňa 24.2.2012, naviac v hypotetickej rovine, objektívne nemohli vyvolať dôvodnú pochybnosť
o ich správnosti, a preto súdu prvej inštancie po práve nemožno vytknúť, pokiaľ kontrolné znalecké
dokazovanie nenariadil a za správne treba považovať jeho skutkové závery opierajúce sa o posudok
znaleckej organizácie. Riadiac sa týmito úvahami preto odvolací súd ako vecne správny potvrdil
vyhovujúci výrok napadnutého rozsudku postupom podľa ust. § 387  ods. 1 C.s.p.

19. Žalobca svojimi odvolacími námietkami učinil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť
právneho posúdenia otázky premlčania časti ním uplatneného nároku, v ktorej súd prvej inštancie jeho
žalobu zamietol, a to z dvoch hľadísk. Tým prvým je spôsob nazerania na kvantitatívne a kvalitatívne
zmeny vymedzenia uplatneného nároku žalobcu na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v
priebehu konania a ich vplyvu na plynutie premlčacej doby a tým druhým je spôsob posúdenia súladu
žalovanými vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi.

20. Odvolací súd sa stotožňuje so spôsobom právneho posúdenia otázky začatia plynutia subjektívnej
premlčacej doby pri nároku na odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia, pokiaľ súd prvej
inštancie v tomto zmysle vo všeobecnosti vyšiel z právnou praxou aprobovaného názoru, že o škode
spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia sa poškodený dozvie spravidla v čase, kedy už je jeho
zdravotný stav ustálený do tej miery, že objektívne možno vykonať ohodnotenie sťaženia spoločenského
uplatnenia. Za nesprávnu v tejto súvislosti, aj keď v danom prípade bez vplyvu na spôsob posúdenia
veci, odvolací súd považuje len úvahu prvoinštančného súdu spočívajúcu na delení telových systémov
pre účely určenia okamihu ustálenia zdravotného stavu. Podľa názoru odvolacieho súdu okolnosť,
kedy došlo k ustáleniu zdravotného stavu poškodeného je treba hodnotiť komplexne, a preto pokiaľ
aj je liečba niektorých telových systémov už ustálená do tej miery, že je možné vykonať ohodnotenie
podľa niektorých položiek klasifikácie poškodení zdravia, avšak celková liečba poškodení zdravia nie je
ukončená a kontinuálne pokračuje podľa predpokladaného vývoja následkov zdravotného poškodenia,
nemôže byť prijatý záver o ustálení zdravotného stavu poškodeného (por. rozsudok NS ČR sp. zn. 21
Cdo 149/2009 zo dňa 8.10.2010). To potom znamená, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu po
poškodení zdravia, ktoré utrpel pri úraze dňa 12.2.2012 nedošlo osobitne vo vzťahu k somatickému stavu
a zvlášť k duševnému zdraviu, ale došlo k nemu okamihom ustálenia aj jeho duševného stavu, k čomu
podľa odborného záveru znaleckej organizácie došlo dňa 22.2.2013; nasledujúceho dňa tak začala
plynúť premlčacia doba pre uplatnenie nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a k jej
uplynutiu (by) tak došlo až dňa 23.2.2015. Tento záver odvolacieho súdu o začiatku plynutia premlčacej
doby je však, ako už bolo skôr naznačené, z hľadiska podstaty žalobcom namietanej právnej vady
bezvýznamný, nakoľko i tak k uplatneniu pôvodného nároku na súde došlo pred uplynutím premlčacej
doby (6.6.2013) a k zmene žaloby podaním, doručeným súdu až po jej uplynutí (18.9.2015).

21. Odvolaním žalobcu nastolená otázka správnosti spôsobu posúdenia vplyvu kvantitatívnych a
kvalitatívnych zmien vo vymedzení uplatneného nároku na náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia na plynutie premlčacej doby spočíva na zodpovedaní dvoch podotázok. Tá prvá sa týka
požiadavky spôsobu vymedzenia uplatneného nároku na náhradu škody v žalobe a tá druhá samotnej
podstaty žalobcom vytknutej právnej vady napadnutého rozsudku, spočívajúcej v nazeraní na zmenu v



spôsobe lekárskeho hodnotenia toho istého poškodenia zdravia súdom prvej inštancie ako na zmenu
žaloby.

22. Vo všeobecnosti žalobný návrh je obligatórnou náležitosťou žaloby a jeho absencia, neurčitosť,
neúplnosť alebo nezrozumiteľnosť má za následok odmietnutie žaloby. Požiadavka na dostatočnú
určitosť petitu logicky vyplýva z pravidla, že v sporovom konaní je súd žalobným návrhom viazaný.
Táto požiadavka sa môže za niektorých okolností javiť prísna najmä vtedy, ak žalobca výšku svojho
nároku nepozná preto, že bude zistená až na základe výsledkov znaleckého dokazovania. Aj v týchto
prípadoch je však žalobca povinný výšku uplatňovaného nároku vyčísliť (por. Števček, M., Ficová,
S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s 1540, str. 496). Z pohľadu týchto záverov právnej teórie je
potrebné podľa názoru odvolacieho súdu odmietnuť predstavu žalobcu o právnej prípustnosti uplatnenia
akejkoľvek, hoc len symbolickej náhrady škody na to, aby došlo k zastaveniu plynutia premlčacej
doby vo vzťahu k náhrade škody, zistenej a douplatnenej v priebehu konania. Tento názor žalobcu je
podľa úvahy odvolacieho súdu založený na nesprávnej interpretácii záveru, vyplývajúceho z viacerých
ním zmienených rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky, o možnosti podať žalobu na náhradu
škody hoc len s orientačnou výškou s možnosťou jej spresnenia v priebehu konania. Argumentácia
žalobcu opierajúca sa o tieto závery právnej praxe podľa úvahy odvolacieho súdu odhliada od toho, že
podstata týchto záverov spočíva práve na posilnení objektívnych kritérií pre začatie plynutia subjektívnej
premlčacej doby tým, že žalovateľnosť nároku oddeľuje od poznania konkrétnej sumy, a teda v praktickej
rovine nevyhnutne pripúšťa žalovanie približnej sumy s možnosťou jej dodatočnej zmeny. Tieto úvahy
sa teda nijak nedotýkajú v právnej teórii i v súdnej praxi inak celkom jednotne zastávaného názoru,
že pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie nároku na náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia je rozhodujúcou skutočnosť ustálenia zdravotného stavu poškodeného,
umožňujúca vykonať bodové hodnotenie, čo znamená, že okamih bodového ohodnotenia bez ohľadu
na to, či je vykonané v priebehu konania alebo pred jeho začatím a bez rozdielu toho, či má povahu
lekárskeho posudku alebo posudku znaleckého, je pre  plynutie premlčacej doby bezvýznamný. Žalobca
sa preto mýli, pokiaľ sa domnieva, že nároky na náhradu škody na zdraví nevyžadujú konkrétne a
určité kvantitatívne vymedzenie v žalobe. Akiste, so zreteľom na špecifiká týchto nárokov je potrebné
pripustiť isté nepresnosti, pokiaľ však už dôjde k uplatneniu konkrétneho nároku vymedzením určitej
peňažnej sumy, ďalšia kvantitatívna zmena už predstavuje zmenu žaloby (rozšírenie alebo späťvzatie),
nie jej spresnenie. Je potrebné mať v tejto súvislosti na pamäti, že odškodnenie sťaženia spoločenského
uplatnenia v jeho základnom rozsahu nie je nárokom vyplývajúcim zo spôsobu vysporiadania vzťahu
medzi účastníkmi podľa právneho predpisu (§ 153 ods. 2 O.s.p.), v konaní je preto súd viazaný i
kvantitatívnym vymedzením tohto nároku žalobcom potiaľ, že mu nemôže priznať náhradu vo väčšom
rozsahu, než v akom ju požadoval, pretože inak by tým porušil právo strán sporu na spravodlivý proces
a zásadu rovnosti strán (por. nález ÚS ČR IV. ÚS 218/95 zo dňa 11.12.1997). V súdnej praxi bolo v
tejto súvislosti tiež judikované, že pokiaľ je v určenej premlčacej dobe právo uplatnené žalobou na súde,
plynutie premlčacej doby sa zastavuje dňom, kedy bola žaloba podaná na súde, avšak len v tom rozsahu,
v akom bol nárok uplatnený. Uplatnením nároku na súde nedochádza k zastaveniu plynutia premlčacej
doby i z hľadiska budúceho rozšírenia žaloby. Ak je uplatnená iba časť pohľadávky, premlčacia doba
sa zastavuje len vo vzťahu k tejto časti, a pokiaľ je následne žaloba rozšírená, nemá takéto rozšírenie
spätné účinky (por. rozsudok bývalého NS ČSR sp. Zn. 3Cz 4/74 zo dňa 26.2.1974 uverejnený v
Zborníku stanovísk, správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí IV v roku 1986). Premietnuté
na posudzovaný prípad, pokiaľ si žalobca pôvodnou žalobou uplatnil peňažné odškodnenie sťaženia
spoločenského uplatnenia v sume 21.787,92 Eur a v priebehu konania v nadväznosti na priaznivejšie
hodnotenie jeho zdravotného stavu znaleckou organizáciou, sa domáhal zaplatenia sumy 23.784,36
Eur, celkom nepochybne tým rozšíril žalobu; súd prvej inštancie preto o tejto zmene procesne správne
rozhodol a celkom správne i z hľadiska právneho vo vzťahu k rozšírenej časti žaloby v sume 1.996,44
Eur vyšiel z toho, že vo vzťahu k tejto časti pohľadávky žalobcu na náhradu škody na zdraví k zastaveniu
plynutia premlčacej doby nedošlo uplatnením nároku na súde v jeho pôvodnom rozsahu, a preto v
konečnom dôsledku správne prihliadol na námietku premlčania žalovaných, keďže k jej uplatneniu došlo
až po uplynutí premlčacej doby (bližšie v bode 21 odôvodnenia) a žalobu v tejto časti zamietol. Riadiac
sa týmito úvahami preto odvolací súd len v tejto časti (čo do sumy 1.996,44 Eur) zamietavého výroku
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

23. V zásade za správnu možno považovať argumentáciu žalobcu, pokiaľ len vo všeobecnej rovine
poukazuje na potrebu súladu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi a tiež na právnou



praxou aprobované kritériá jeho posudzovania. Za opodstatnenú však nemožno považovať námietku
žalobcu, vytýkajúcu súdu prvej inštancie nedostatky právneho posúdenia veci aj podľa týchto kritérií.
Uplatnenie námietky premlčania je totiž potrebné vo všeobecnosti považovať za výkon práva v súlade
s dobrými mravmi a len ak strana sporu, voči ktorej sa táto námietka uplatnila, chce vylúčiť účinky tejto
námietky pre rozpor s dobrými mravmi, mala by v zásade tento rozpor v konaní uplatniť a tento rozpor
i náležite preukázať (por. uznesenie ÚS SR IV. ÚS 542/2013 zo dňa 23.9.2013). V priebehu konania
pred súdom prvej inštancie sa žalobca podľa zistenia odvolacieho súdu vo svojej argumentácii zmienil
o dobrých mravoch len marginálne v podaní zo dňa 29.12.2015, v ktorom uviedol, že „...bolo by aj v
rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ by zdravotný hendikep poškodeného nebol aspoň čiastočne vyvážený
odškodnením v zmysle zákona“.  Z tohto vyjadrenia žalobcu nie je zrejmé, v čom v okolnostiach prípadu
videl hrozbu, že poškodenie jeho zdravia nebude ani len sčasti odškodnené, zvlášť z neho nevyplýva, či
táto hrozba má súvislosť so vznesenou námietkou premlčania. Možno preto konštatovať, že ani v tomto
vyjadrení, ale ani v inom prípade žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie neoznačil tú „osobitnú
skutočnosť“, ktorá podľa jeho, inak celkom správnej argumentácie v odvolaní musí podľa právnej praxe
k vznesenej námietke pristúpiť, aby inak zásadne morálna námietka premlčania sa dostala s dobrými
mravmi do kolízie. Pokiaľ za týchto okolností súd prvej inštancie na žalovanými vznesenú námietku
prihliadal (i keď sčasti nesprávne) bez toho, aby sa zaoberal otázkou súladu vznesenej námietky
premlčania s dobrými mravmi z pohľadu žalobcom v odvolaní uvedených skutočností, spôsobu jeho
právneho posúdenia veci nemožno nič vytknúť.

24. Ani v odvolaní žalobca, hoc sa o to na rozdiel od prvostupňového konania aspoň pokúsil,
podľa posúdenia odvolacieho súdu neuviedol skutočnosť, pre ktorú by žalovanými vznesená námietka
premlčania mala byť v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca v odvolaní na odôvodnenie svojho názoru
o amorálnosti námietky premlčania poukázal na osobitosť uplatneného nároku (náhrada škody na
zdraví), na skutočnosť, že žalovaní nepristúpili k dobrovoľnému plneniu, čo vyvolalo nevyhnutnosť
uplatnenia nároku na súde a tým oddialenie jeho uspokojenia, ďalej na to, že predĺženie sporu zavinili
žalovaní svojou obranou v spore a nakoniec tiež i na fakt, že obrana žalovaných vyvolala potrebu
vypracovať v konaní znalecký posudok, ktorým došlo k zvýšeniu bodového ohodnotenia. Žalobca týmito
skutočnosťami podľa posúdenia odvolacieho súdu dostatočne neodôvodnil prítomnosť výnimočnej
skutočnosti, pre ktorú by mala byť žalovanými vznesená námietka premlčania v rozpore s dobrými
mravmi, a pre ktorú by sa javilo nepriznanie premlčaného práva pre žalobcu neprimerane tvrdým
postihom. Žalobca neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali taký výnimočný
zásah do princípu právnej istoty, ktorým by došlo k značnému znevýhodneniu žalovaných a k odopretiu
výkonu ich práv a právnej ochrany zaručenej im platným právnym poriadkom. Je pritom nepochybné, že
žalobcovi nebránila včasnému uplatneniu rozšírenej časti nároku nejaká mimoriadne závažná objektívne
existujúca, náhla, neprekonateľná a nepredvídateľná prekážka, ale že jediným dôvodom, pre ktorý sa
žalobca nedomáhal odškodnenia vo väčšom rozsahu, bolo bodové ohodnotenie, vykonané MUDr. F.
S. v jeho znaleckom posudku č. XX/XXXX zo dňa 12.5.2013. Toto hodnotenie však bolo vykonané na
základe požiadavky samotného žalobcu a až po priaznivejšom bodovom ohodnotení v priebehu konania
pristúpil k rozšíreniu svojej žaloby. Výlučne preto zmena bodového ohodnotenia a nie skutočnosť na
strane niektorého zo žalovaných viedla žalobcu k rozhodnutiu rozšíriť žalobu. Na strane žalovaných preto
nemožno hovoriť ani o šikanóznom správaní sa ani o zneužití práva. Zároveň, nakoľko sa premlčanie
týka len rozšírenej časti pôvodnej žaloby, ktorej rozsah vo vzťahu k pôvodne uplatnenému nároku je
dá sa povedať nepatrný, priznanie účinkov premlčania v okolnostiach prípadu nemôže predstavovať
ani neprimerane tvrdý postih. Riadiac sa týmito úvahami odvolací súd dospel k záveru, že námietka
premlčania vznesená v konaní žalovanými, z pohľadu žalobcom uvedených skutočností, nie je v kolízii
s dobrými mravmi.

25. Inak ako súd prvej inštancie odvolací súd nazeral na otázku kvalitatívneho vymedzenia
žaloby o peňažné odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Odvolací súd naproti názoru
prvoinštančného súdu vo svojich úvahách vyšiel z potreby komplexného náhľadu na zdravotný stav
poškodeného pre účely odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia nie len, ako už bolo zmienené,
vo vzťahu k určeniu okamihu ustálenia jeho zdravotného stavu, ale tiež i z hľadiska bodového
hodnotenia. Podľa názoru odvolacieho súdu i požiadavka primeranosti jednorazového odškodnenia
sťaženia spoločenského uplatnenia povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, upravená v ust. §
4 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z. z. a premietnutá tiež v možnosti súdu v prípade dôvodov hodných osobitného
zreteľa túto náhradu zvýšiť (§ 5 ods. 5 ), predurčuje potrebu posudzovať zdravotný stav poškodeného
ako jeden celok, vyjadrením čoho je zákonná požiadavka pri určení výšky náhrady (tiež) za sťaženie



spoločenského uplatnenia vychádzať z celkového počtu bodov, ktorým sa sťaženie spoločenského
uplatnenia ohodnotilo v lekárskom posudku (§ 5 ods. 1). Z takéhoto celkového hodnotenia zdravotného
stavu treba vychádzať i pri uplatnení odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia na súde, pričom
pre vymedzenie žalobného nároku je nadbytočné jednotlivé dielčie poškodenia zdravia oddeľovať, a
to už len preto, že nie je podstatné, aká je klasifikácia jednotlivých poškodení podľa formálnych kritérií
lekárskej vedy (por. rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo 149/2009 zo dňa 10.8.2010).

26. Pokiaľ preto ten istý zdravotný stav žalobcu, zodpovedajúci predpokladanému vývoju následkov
zdravotného poškodenia utrpeného pri dopravnej nehode dňa 22.2.2012, bol v priebehu konania
bodovo ohodnotený inak - u niektorých položiek klasifikácie viac u iných menej, v konečnom dôsledku
však s vyšším celkovým počtom bodov,  jedná sa podľa posúdenia odvolacieho súdu kvalitatívne o
jedno a to isté odškodnenie (až na spôsob klasifikácie) za to isté poškodenie zdravia a v rámcoch
pôvodne uplatnenej sumy tento nárok (oproti žalobe) treba považovať za totožný. Inak povedané:
limitom odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia je len výška žalobou uplatneného nároku na
náhradu škody nie spôsob hodnotenia v skoršom lekárskom posudku toho istého poškodenia zdravia.
Riadiac sa týmito úvahami a vychádzajúc zároveň zo spôsobu posúdenia plynutia premlčacej doby,
vyjadreným v skoršej časti tohto odôvodnenia ( bod 23 odôvodnenia), dospel odvolací súd k záveru,
že pokiaľ súd prvej inštancie zamietol žalobu tiež v časti o zaplatenie sumy 7.039,42 Eur (z celkovo
uplatnenej sumy 23.784,36 Eur predstavovala suma 1996,44 Eur rozšírenú časť žaloby, v ktorej odvolací
súd potvrdil zamietavé rozhodnutie súdu prvej inštancie, v rozsahu sumy 8.711,- Eur žalovaný v 2.
rade dobrovoľne plnil a na základe čiastočného späťvzatia bolo konanie v tejto časti zastavené  a
čo do zaplatenia sumy 6.037,50 odvolací súd potvrdil vyhovujúci výrok napadnutého rozsudku), jeho
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení otázky premlčania uplatneného nároku.

27. Vecne nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti nemohlo byť odvolacím súdom
potvrdené v zmysle ust. § 387 ods. 1 a contrario C.s.p. a nakoľko zároveň neboli splnené zákonné
predpoklady pre jeho zrušenie (§ 389 C.s.p), v súlade s ust. § 388 C.s.p. odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie v tejto časti zamietavého výroku zmenil tak, že žalobe v časti o zaplatenie sumy 7.039,42
Eur vyhovel. Nakoľko rozhodnutie o odvolaní proti meritórnej časti napadnutého rozsudku malo dosah
tiež na správnosť výroku o poplatkovej povinnosti žalovaného v 2. rade, odvolací súd zmenil napadnuté
rozhodnutie aj v tejto jeho časti postupom podľa ust. § 12 ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnkov.

28. Podľa ust. § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov, ak je poplatník od
poplatku oslobodený a súd jeho žalobe alebo návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok
alebo jeho pomernú časť žalovaný alebo odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Túto povinnosť
však žalovaný alebo odporca nemá v konaní o rozvod manželstva, o určenie neplatnosti alebo o určenie
neexistencie manželstva, ak súd tak rozhodne alebo ak uloží náhradu trov konania poplatníkovi, a v
konaní pred správnym súdom.

29. V súlade s citovaným ustanovením zákona súd prvej inštancie správne zaťažil poplatkovou
povinnosťou za žalobu žalobcu, ktorý bol v konaní od platenia súdnych poplatkov oslobodený podľa ust.
§ 4 ods. 2 písm. u) uvedeného zákona, len procesne neúspešného žalovaného v 2. rade, keďže žalovaný
v 1. rade bol od platenia súdnych poplatkov oslobodený tiež.  Pokiaľ však ide o výšku poplatkovej
povinnosti, vzhľadom na zmenu zamietavého výroku a vyhovenie žalobe tiež v časti o zaplatenie
sumy 7.039,42 Eur odvolacím súdom, žalobe žalobcu bolo v konečnom dôsledku vyhovené v časti o
zaplatenie sumy 13.076,92 Eur, za ktorú činí súdny poplatok podľa Položky 1 písm. a) Sadzobníka
súdnych poplatkov, tvoriaceho prílohu č. 1 zák. č. 71/1992 Z. z., 784,50 Eur. V tomto rozsahu odvolací
súd zmeňujúcim rozhodnutím uložil žalovanému v 2. rade poplatkovú povinnosť za žalobu od súdnych
poplatkov oslobodeného žalobcu.

30. V uznesení o trovách konania vo vzťahu medzi stranami, o ktorých si súd prvej inštancie vymienil
rozhodnúť po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej postupom podľa ust. § 151 ods. 3 O.s.p.,
rozhodne prvoinštančný súd o trovách strán celého konania, včítane trov konania odvolacieho (§ 396
ods. 3 v nadväznosti na Čl. 4 ods. 1 C.s.p.).

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie  (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6C/181/2013", "guid": "a05fac60-7e29-4554-9b80-992c825d0181:390610ac-d15a-4c6c-befc-b457721694b2", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a0bc535b-856b-45df-9940-aeeec2b45518", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 542/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 542/2013 z 23. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-23", "citacie_n": 154, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a0bc535b-856b-45df-9940-aeeec2b45518"}, {"guid": "ussr:6ea028b1-5c25-4470-aeb4-5e5339902a22", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 176/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 176/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 285, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ea028b1-5c25-4470-aeb4-5e5339902a22"}], "citovane_v": [{"guid": "5e3ea0b2-798c-4de2-8793-44b369967a71:c5a2c03c-ab47-42ad-bc48-8947598437e7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:5416200769.1", "spisova_znacka": "8Cdo/67/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/67/2017 z 14. 5. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-05-14", "citacie_n": 225, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:5416200769.1"}]}