Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8CoE/89/2012 z 6. 8. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 6. augusta 2012, sp. zn. 8CoE/89/2012, ECLI:SK:KSTN:2012:3809202498.1 Krajský súd Trenčín | 8CoE/89/2012 | ECLI:SK:KSTN:2012:3809202498.1 | 2012-08-06 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 57 ods. 1 písm. g) EP, § 45 ods. 1 ZRK, § 45 ods. 2 ZRK Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a1010173-6a3b-4ba4-8f36-22cad6404369 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3809202498.1 Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 8CoE/89/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3809202498 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Natália Čekanová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3809202498.1 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Moyzesova 8, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: H. U., bytom H. XX/XX, A., o vymoženie 420,24 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č.k. 15Er/314/2009-19 zo dňa 10. apríla 2012, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Ex. por. v spojení s § 45 ods. 1 písm. c, ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. V odôvodnení uviedol, že exekúcia sa vedie na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 11382/08 zo dňa 21.11.2008. Zdôraznil, že i keď vo veci už bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie, opätovne prehodnotil procesné podmienky pre ďalšie trvanie exekúcie a zistil, že rozhodcovský rozsudok v predmetnej veci je nespôsobilý exekučný titul. Vychádzal zo skutočnosti, že dňa 02.04.2008 bola medzi oprávneným a povinným uzatvorená zmluva o úvere č. 3461159 /ďalej len „zmluva o úvere“/ a dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Obč. zák. Zo zmluvy nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra, a preto sa považuje za dodávateľa. Zo zmluvy je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť jej obsah, bola už vopred pripravené „na predtlačenom formulári", nakoľko sa uzavierala vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Účel poskytnutých peňažných prostriedkov na výkon podnikania povinného nie je v konaní preukázaný. V záhlaví zmluvy je povinný označený aj bydliskom, aj miestom podnikania aj s IČO a zmluvu podpísal ako fyzická osoba. Súd uzavrel, že veriteľa úveru nemôže zbaviť povinnosti dodržať ustanovenia zákona tak, že v zmluve neuvedie účel, za ktorým sa úver poskytuje a že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku, teda veriteľa. Bezpečným preukázaním účelu poskytnutia peňažných prostriedkov však nemôže byť len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon zamestnania, povolania či podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je zamestnanie odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto zamestnaním, povolaním či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. Vzhľadom k vyššie uvedenému súd dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Poukázal na to, že Smernicu Rady č. 93/13/EHS je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv, ktoré stanovisko je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S. proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A. P., J. L. C. B., M. B. a E. V. F. Súčasťou zmluvy sú aj Všeobecné podmienky poskytovania úverov (ďalej len „VPPÚ“) vyhotovené oprávneným ako formulár, po ktorých preskúmaní, konkrétne článku 17 „rozhodcovská doložka“, vzhliadol súd v takomto zmluvnom dojednaní nekalú podmienku.. V čl.17 VPPÚ bol upravený alternatívny spôsob riešenia sporov zo zmluvy, jednak v rozhodcovskom konaní alebo cestou súdu, avšak možnosť výberu spôsobu riešenia sporu povinným je len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného sporu a v prípade rozhodcovského konania aj osobu rozhodcu oprávnený. Spotrebiteľ síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, avšak podaním žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným, stratil možnosť domáhať sa právnej ochrany pred všeobecným súdom. Zaoberal sa aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť, pričom obdobnou otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia 32 Cdo 2282/2008 uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko dojednanie na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. V danom prípade táto vôľa o predložení sporu k prejednaniu a rozhodnutiu rozhodcovskej inštitúcii pochádza len od jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Uvedené zároveň naznačuje, že veriteľov výber riešenie sporu rozhodcovským súdom zrejme nebol náhodný. Oprávnený ako veriteľ do zmluvných dojednaní viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské doložky, a na ich základe opakovane zvolil pre riešenie sporu ten istý rozhodcovský súd, keď podaním žaloby vylúčil možnosť, aby sa spor riešil pred všeobecným súdom. Súd vo všeobecnosti uvádza, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Súd pritom prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Pri tejto príležitosti dal súd do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 z 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira a rozsudok z 21. novembra 2002, Cofidis (C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34). Hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (§ 53 ods. 3 Obč.zák. v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy) ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (§ 53 ods. 1 Obč.zák. v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy). Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Obč.zák. výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve podľa názoru súdu spĺňa všetky na to, aby bola kvalifikovaná ako nekalá podľa § 53, 54 Obč.zák. ale i podľa Smernice Rady 93/13/ EHS zo dňa 5.4.1993. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda je absolútne neplatná. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená exekúcia. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.). Túto skutočnosť argumentoval tým, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym postupom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Oprávnený konštatoval, že pristúpiť k spochybneniu konkrétneho rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo dosiahnuť určenie jeho neexistencie je možné iba v rámci a za účelom dosiahnutia cieľov vymedzených v § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu, ani rozhodcovského súdu a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Oprávnený namietal, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p.). K tomu uviedol, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom konaní. Predmetné ustanovenie však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Zákonodarca takouto formuláciou prepojil význam ust. § 45 ods. 2 s významom ust. § 40 v spojení s § 43 zákona o rozhodcovskom konaní a vytvoril tak komplexný systém, ktorý nie je vnútorne rozporný a umožňuje chrániť oprávnené záujmy a právne postavenie účastníkov rozhodcovského konania. Ďalšou námietkou oprávneného bolo, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.). Mal za to, že súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, v čoho dôsledku pri rozhodovaní o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Poukázal na články 12, 46 ods. 1 a 20 ods. 1 Ústavy SR a články 14 a 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa oprávneného bol porušený princíp rovnosti zbraní a tým bol oprávnený uvedený exekučným súdom do postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Oprávnený ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Oprávnený namietal i skutočnosť, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie. Poslednou námietkou oprávneného bolo, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Uviedol, že súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že rozhodcovská doložka je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd je však v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrým i mravmi. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Zdôraznil, že povinný pri uzavieraní zmluvy konal ako podnikateľ. Rovnako poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Zdôraznil rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp . zn. 3 Obdo 3/96, zo dňa 16.05.1996; č.k. Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004; č.k. 2 Obdo 26/2004 zo dňa 22.09.2005. Taktiež sa vyjadril k dôvodnosti a primeranosti poplatku za úver a poplatku za zaslanie upomienok. Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril. Odvolací súd preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť. Preskúmaním všetkých rozhodujúcich námietok, ktoré boli vznesené v odvolaní dospel k záveru, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnymi závermi prvostupňového súdu. Z daného titulu si v tejto časti osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti dodáva: Udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok. V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné. Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny dvor konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa o tom, že v tomto prípade zmluva o úvere zo dňa 02.04.2008 je typizovanou spotrebiteľskou zmluvu podľa § 52 a nasl. Obč. zák. V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom opodstatnene poukázal na to, že predmetná rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa, javí ako absolútne nevyvážená a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách. Odvolací súd na základe všetkých uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, potvrdil ako vecne správne. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.