Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 1Co/771/2014 z 1. 11. 2015
Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 1. novembra 2015, sp. zn. 1Co/771/2014, ECLI:SK:KSKE:2015:7214200023.1
Krajský súd Košice | 1Co/771/2014 | ECLI:SK:KSKE:2015:7214200023.1 | 2015-11-01 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu
Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2043a661-edbd-4784-9fe9-19698a3459b0
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2015:7214200023.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/771/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214200023
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Ferková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7214200023.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcov: 1/ N. U., nar. XX.X.XXXX, bytom v E., F. XX, 2/ Z.
U., nar. XX.X.XXXX, bytom v E., F. XX, 3/ Z. U. ml., nar. XX.X.XXXX, bytom v E., F. XX, 4/ E. Z.,
nar. XX.X.XXXX, bytom v E., F. XX, zastúpených Mgr. Ľudovítom Paulovičom, advokátom so sídlom v
Lučenci, Martina Rázusa 19 proti žalovaným: 1/ Q. D., nar. X.X.XXXX, bytom v E., Z. XX, zastúpenému
JUDr. Milanom Kuzmom, advokátom so sídlom v Košiciach, Floriánska 16, 2/ Kooperativa poisťovňa a.s.,
Vienna Insurance Group, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 4, IČO: 00585441, v konaní o náhradu
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcov a žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa
22.5.2014 č.k. 25C/1/2014-175 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e   rozsudok a vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom uložil žalovaným v 1. a 2. rade
povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade 8 000,00 eur, žalobcovi v 2. rade 8 000,00 eur, žalobcovi v 3. rade
4 000,00 eur a žalobkyni v 4. rade 4 000,00 eur s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných
zaniká povinnosť plnenia druhému z nich, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej
časti žalobu zamietol. O trovách konania si vymienil rozhodnúť samostatným uznesením.

Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali voči žalovaným náhrady nemajetkovej ujmy.
Žalobcovia v 1. a v 2. rade každý vo výške 20 000,00 eur a žalobcovia v 3. a 4. rade každý vo výške
15 000,00 eur titulom náhrady škody, ktorú opreli o zákon č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „zák. č. 381/2001
Z.z.“), spočívajúcej v zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka
spôsobenej úmrtím blízkej osoby (syna a súrodenca) pri dopravnej nehode.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci v zmysle § 11, § 13, § 15
ods. 1, § 16, § 415, § 420 ods. 1, 3, § 441 a § 511 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1, 2 , zák. č.
381/2001 Z.z. dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp.zn. 2To 44/2012, právoplatného dňa 3.5.2012 zistil, že k usmrteniu rodinného príslušníka žalobcov
(syna žalobcov v 1. a 2. rade a súrodenca žalobcov v 3. a 4. rade) došlo pri dopravnej nehode dňa
2.1.2011, ktorú zavinil žalovaný v 1. rade porušením zákonných povinností - neprispôsobením rýchlosti
jazdy svojim schopnostiam, nevenovaním sa plne vedeniu vozidla a nesledovaním situácie v cestnej
premávke. Zo znaleckých posudkov, vypracovaných v trestnom konaní vedenom proti žalovanému v
1. rade vyplynulo, že ani použitie bezpečnostných pásov by u zomr. R. U. nezabránilo vzniku jeho
smrteľných poranení, ktoré sú v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou. Žalovaný v 1. rade bol vodičom
motorového vozidla poisteného v zmysle zák. č. 381/2001 Z.z. u žalovaného v 2. rade na základe zmluvy
o povinnom zmluvnom poistené zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
Poistnú udalosť nahlásil žalovanej v 2. rade žalovaný v 1. rade. Súd prvého stupňa dospel k záveru,



že k neoprávnenému zásahu do súkromia žalobcov, chráneného ust. § 11 Občianskeho zákonníka,
ktorého súčasťou je rodinný život žalobcov došlo zo strany žalovaného v 1. rade, ktorý porušil zákonom
uloženú povinnosť pri riadení motorového vozidla a spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej zomrel rodinný
príslušník žalobcov. Takto došlo do zásahu práva žalobcov na rodinný život a na rozvíjanie ďalších
rodinných väzieb, čím im spôsobil značnú citovú ujmu. Strata rodinného príslušníka je podľa názoru
súdu prvého stupňa neodvrátiteľnou ujmou pre žalobcov, ako rodinných príslušníkov zomrelého, preto
uzavrel, že primeraným zadosťučinením je priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle
ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Pri určení výšky nemajetkovej ujmy zhodnotiac okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do
súkromia žalobcov zohľadnil, že k úmrtiu R. U. došlo v dôsledku nedbanlivého, protiprávneho konania
žalovaného v 1. rade. Zo znaleckých posudkov, vypracovaných v trestnom konaní pritom vyplynulo, že
ani použitie bezpečnostného pásu zomrelým R. U. by pri dopravnej nehode zrejme neodvrátilo následok
- vznik jeho smrteľných poranení. Prihliadol na okolnosť, že žalovaný v 1. rade (ako vyplynulo z jeho
výpovede, ktorú potvrdila aj žalobkyňa v 4. rade) sa po nehode žalobcom ospravedlnil a bol v kontakte
s rodinou zomr. R. U., s jeho rodičmi, ako aj so žalobkyňou v 4. rade a vyjadril im úprimnú ľútosť. Túto
ľútosť a ospravedlnenie vyjadril aj priamo vo výpovedi na pojednávaní.

Súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie výpoveďou svedkov, navrhnutých zo strany žalobcov z
dôvodu preukázania zásahu do ich súkromia v dôsledku smrteľnej nehody ich blízkeho príbuzného R. U.,
nakoľko žalovaný v 1. rade nepoprel, že došlo k zásahu, naopak sám vo výpovedi vyjadril, že následky
dopravnej nehody pociťoval a prejavila sa u neho aj psychická trauma, nakoľko zomr. R. U. bol jeho
priateľom.

Súd prvého stupňa zohľadnil následky nehody zomr. R. U., ktoré sa najsilnejšie prejavili u žalobkyni v
1. rade, ktorá bola jeho matkou a preto citová naviazanosť medzi ňou a zomrelým bola najväčšia, čo
vyplynulo z výpovede žalobkyne v 1. rade, ale aj ďalších žalobcov. Následky u žalobkyne sa prejavili
jednak zhoršením jej psychického stavu, nemožnosťou vykonávať zamestnanie po nehode, pociťovaním
neodvrátiteľnej straty. U žalobcu v 2. rade zohľadnil, že smrťou jeho syna došlo aj u neho k rovnakej
ujme, aj keď následky sa navonok neprejavovali v rovnakej forme ako u žalobkyne v 1. rade, keďže tieto
sa snažil potláčať. Následky dopravnej nehody zohľadnil aj u žalobkyne v 4. rade - sestry zomr. R. U.,
ktorá sa po dopravnej nehode z dôvodu podpory rodiny presťahovala zo svojho pôvodného bydliska a u
žalobcu v 3. rade - brata zomr. R. U., ktorý pociťoval intenzívnu stratu blízkej osoby vzhľadom na dobré
súrodenecké vzťahy. Súd prvého stupňa vzal do úvahy aj negatívny dopad následkov dopravnej nehody
- smrti  blízkeho príbuzného na rodinný život celej rodiny, pričom prihliadnuc na správanie žalovaného
v 1. rade po dopravnej nehode priznal výšku nemajetkovej ujmy ako primeranú vo vzťahu k žalobcom
v 1. a v 2. rade vzhľadom na stupeň ich príbuzenstva a narušenie ich citových väzieb po 8 000,00 eur
a vo vzťahu k žalobcom v 3. a 4. rade po 4 000,00 eur.

Pri posúdení otázky pasívnej legitimácie žalovaného v 2. rade vychádzal z rozsudku Súdneho dvora vo
veci C 22/12 zo dňa 24.10.2013, podľa ktorého čl. 3 ods. 1 Smernice Rady č. 72/166/EHS z 24.4.1972
o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti podľa čl. 1
ods. 1 a 2 druhej Smernice Rady č. 84/5/EHS z 30.12.1983 o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel
zmenenej a doplnenej Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14 ES z 11.5.2005 a čl. 1 prvý
odsek tretej Smernice Rady 90/232/EHS zo dňa 14.5.1990 o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa
majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla má pokrývať  aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí
usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu
upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Uzavrel, že nakoľko zodpovednosť
poisteného, ktorá vyplýva z ust. § 11 a 13 Občianskeho zákonníka vznikla na základe dopravnej
nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že sa na túto nevzťahuje vnútroštátne



hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú spomínané smernice. Uzavrel, že v súlade
s cieľom smerníc rady č. 72/166/EHS, č. 90/232/EHS a č. 2000/26/ES je úlohou povinného poistenia
občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel zabezpečiť, aby
poistenie zodpovednosti za ujmu na zdraví pokrývalo zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenú
všetkým cestujúcim okrem vodiča vyplývajúcim z prevádzky vozidla a aby bolo zaručené poškodeným
osobám, ktorí utrpia ujmu alebo škodu následkom havárie vozidla poskytnutie poistného plnenia a
priame právo na podanie žaloby proti poistiteľovi - zodpovednej osoby, pričom podľa týchto smerníc za
poškodeného sa považuje akákoľvek osoba, oprávnená na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu alebo
ujmu spôsobenú motorovými vozidlami. Pri použití eurokomfortného výkladu pojmov náhrada škody,
škoda na zdraví, cit v ust. § 4 ods. 1, 2 a 4 a § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z. a s prihliadnutím
k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah, v ujme do osobnosti fyzickej
osoby vyvolanej prevádzkou motorových vozidiel sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková
ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou
formou v zmysle § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka a ktorú v širšom ponímaní treba považovať za
škodu na zdraví v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z.z. Na základe týchto úvah uzavrel,
že bola daná pasívna legitimácia žalovaného v 2. rade a žalobcovia boli oprávnení uplatniť náhradu
nemajetkovej ujmy v zmysle § 11 a 13 voči žalovanému v 1. rade, ktorý zodpovedá za vznik nemajetkovej
ujmy v dôsledku dopravnej nehody, ktorú zavinil a vo vzťahu k žalovanému v 2. rade, ktorý zodpovedá
v zmysle zák. č. 381/2001 Z.z.

Vychádzajúc z ust. § 100, § 101 a § 106 Občianskeho zákonníka v spojení s § 15 ods. 2 zák. č.
381/2001 Z.z. uzavrel, že nárok uplatnený žalobcami nie je premlčaný. Pokiaľ totiž žalovaný v 2. rade
vzniesol námietku premlčania, táto nie je opodstatnená. Žalobcovia mohli uplatniť nárok v lehote 3 rokov
odo dňa, kedy nastala udalosť, z ktorej odvodzujú svoj nárok, teda v lehote do 2.1.2014. Žaloba bola
podaná na súde dňa 2.1.2014, urobili tak preto v zákonom stanovenej lehote. Žalobcovia sa dozvedeli
o tom, kto za škodu zodpovedá podľa názoru súdu prvého stupňa na základe právoplatného rozsudku
súdu, ktorým bol žalovaný v 1. rade odsúdený za dopravnú nehodu, ktoré rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť 3.5.2012. Žalobcom preto neuplynula dvojročná subjektívna lehota podaním žaloby na
súde dňa 2.1.2014. O náhrade trov konania si vymienil rozhodnúť samostatným uznesením.

Proti tomuto rozsudku, a to voči jeho zamietavej časti v zákonnej lehote podali odvolanie žalobcovia
a odvolaciemu súdu navrhli, aby rozsudok zmenil tak, že žalovaných v 1. a 2. rade zaviaže zaplatiť
žalobcovi v 1. rade 20 000,00 eur, žalobcovi v 2. rade 20 000,00 eur, žalobkyni v 3. rade 15 000,00
eur a žalobkyni v 4. rade 15 000,00 eur s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká
povinnosť plnenia druhému z nich, eventuálne navrhli, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti
zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie podali z dôvodov podľa § 205 ods.
2 písm. c/ a d/ O.s.p. Podľa ich názoru výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s
ohľadom na okolnosti prípadu, ako aj s ohľadom na závažnosť zásahu do práv na ochranu osobnosti
všetkých žalobcov je neprimerane nízka. Poukázali na to, že v obdobných prejednávaných prípadoch s
ohľadom na závažnosť a neodstrániteľnosť zásahu do osobnostných práv pozostalých súdy priznávajú
podstatne vyššie sumy. Žalobcovia už pri podaní žalobného návrhu zohľadnili skutočnosť, že žalovaný v
1. rade sa po nehode žalobcom ospravedlnil a vyjadril ľútosť nad usmrtením. Smrť blízkej osoby všetkých
žalobcov závažne zasiahla. Neb. R. bol pilierom rodiny a všetkým pomáhal. Žalobkyňa v 1. rade sa
nevie doteraz vyrovnať so stratou syna, s ktorým mala veľmi blízky citový vzťah. Z toho dôvodu bola
nútená podrobiť sa psychiatrickej liečbe. Takisto žalobcovia v 2. až 4. rade sa nevedia zmieriť so stratou
blízkej osoby, prežívajú stres, opodstatnenú traumu a zúfalstvo. Ujma, ktorú utrpeli je nenapraviteľná
a bude ich sprevádzať po celý zvyšok ich života. Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o výške náhrady
nemajetkovej ujmy dostatočne nezohľadnil samotné okolnosti prípadu, a to najmä hrubé porušenie
viacerých dôležitých povinností žalovaným, ktoré viedli k tragickej dopravnej nehode a zapríčinili stratu
najbližšej osoby pre pozostalých žalobcov. V konaní pred súdom prvého stupňa žalobcovia navrhli
vykonať výsluch viacerých svedkov, ktorí ich poznali a sú im známe následky vo vzťahu k žalobcom. Títo
však v konaní neboli vypočutí. Žalobcovia vytkli nedostatok odôvodnenia vo vzťahu k výške náhrady
nemajetkovej ujmy, keďže súd prvého stupňa v tomto smere nevykonal potrebné dokazovanie. Uplatnili
náhradu trov odvolacieho konania.

Proti rozsudku, a to proti jeho vyhovujúcej časti v zákonnej lehote podal odvolanie aj žalovaný v 1.
rade z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/, d/ a f/ O.s.p. a odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok



v napadnutom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, eventuálne aby
rozhodnutie v napadnutom rozsahu zmenil a žalobu voči žalovanému v 1. rade zamietol. Uplatnil náhradu
trov odvolacieho konania. V dôvodoch odvolania poukázal na to, že nie je daná pasívna legitimácia
žalovaného v 1. rade s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v spojení s § 4 ods. 2 zák. č.
381/2001 Z.z., podľa ktorého poistený má právo, aby poisťovateľ za neho nahradil škodu, ktorú spôsobil
prevádzkou motorového vozidla poškodenému. Pod vplyvom existencie poistenia zodpovednosti bol
prelomený princíp mechanického delenia škody medzi poškodeným a škodcom. Do odškodňovacieho
procesu vstúpil poisťovateľ, ktorý pohľadávku poškodeného voči poistenému uspokojí v rozsahu a
podmienkach stanovených zákonom. Ak sa z poistenia zodpovednosti poškodenému nahradí len časť
škody, má právo uplatniť zvyšujúcu časť neuhradenej škody proti poistenému škodcovi. Tak je tomu
najmä v prípade, keď na základe výluk poistenia nie je poisťovateľ povinný škodu uhradiť za poisteného
škodcu (§ 5 zákona). Žalovaný v 2. rade, teda poisťovňa je osobou priamo zodpovednou v danom
prípade a žalobcom vznikol priamy nárok len voči poisťovni ako žalovanému v 2. rade. Žalovaný
v 1. rade namietol aj výšku náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu, že k dopravnej nehode došlo z
nedbanlivosti, pričom u žalovaného v 1. rade nebol zistený vplyv návykovej látky. Poukázal na to, že
z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Košice II sp.zn. 25C/1/2014 síce vyplýva, že žalovaný v 1.
rade viedol osobné motorové vozidlo rýchlosťou vyššou ako bola povolená, zo znaleckého posudku
č. 8/2011 vypracovaného znalcom Dušanom Vancom však vyplýva, že ide o priamy úsek vozovky s
vodorovnou prerušovanou čiarou, čím možnosť rýchlosti jazdy ako príčiny vzniku dopravnej nehody
vylúčil. Žalovaný v 1. rade svoj čin opakovane oľutoval priamo u rodiny zosnulého R. U. a aj neskôr
na hlavnom pojednávaní. S rodinou zosnulého bol v osobnom aj telefonickom kontakte, pričom je
nepochybné, že sám sa ťažko vyrovnáva s následkami dopravnej nehody. Z odôvodnenia rozsudku
vyplýva, že úmrtie syna zasiahlo celú rodinu, avšak žalobca v 2. rade nemal porovnateľné psychické
následky ako jeho manželka, t.j. žalobkyňa v 1. rade. Žalobca v 2. rade nazval svoj vzťah so zosnulým
ako bežný štandardný vzťah, zatiaľ čo žalobkyňa v 1. rade mala so zosnulým úzky citový vzťah, preto
žalovaný v 1. rade vidí neopodstatnenosť rovnakej náhrady nemajetkovej ujmy u žalobcov v 1. a v 2.
rade. Je potrebné tiež prihliadať na skutočnosť, že žalovaný v 1. rade je momentálne nezamestnaný,
pričom do priznania dávky, o ktorú žiadal na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny nemá žiaden príjem.

Proti rozsudku, a to proti jeho vyhovujúcej časti v zákonnej lehote podal odvolanie aj žalovaný v 2.
Rade, podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. a odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok v napadnutom
rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uplatnil náhradu trov odvolacieho
konania. Za predpokladu potvrdenia rozhodnutia odvolacím súdom navrhol pripustiť voči rozsudku
dovolanie, nakoľko otázka krytia nároku titulom ochrany osobnosti zákonom č. 381/2001 Z.z. je otázkou
zásadného právneho významu. V dôvodoch odvolania žalovaný v 2. rade namietol svoju pasívnu vecnú
legitimáciu s poukazom na odlišný právny záver vyslovený v rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa
7.4.2014 sp.zn. 21C/15/2011. Vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania uviedol, že súd prvého stupňa
nedal vyčerpávajúcu odpoveď na to, prečo posudzoval premlčanie v zmysle ust. § 101 Občianskeho
zákonníka v rámci trojročnej objektívnej premlčacej lehoty. Niet dôvodu, prečo sa na premlčanie nemalo
prihliadať v intenciách § 15 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z.z. v spojení s ust. § 106 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka. Nesúhlasil ani so stanovením začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty od momentu
právoplatnosti rozhodnutia v trestnom konaní, ktorý názor bol prekonaný judikatúrou (rozsudok NS ČR z
13.11.2008 sp.zn. 21Cdo 2958/2007). Podľa názoru žalovaného v 2. rade už v čase zrážky bolo zrejmé,
kto za smrť rodinného príslušníka žalobcov nesie zodpovednosť.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcov a žalovaných bez nariadenia
pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., v rozsahu danom v ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a zistil,
že odvolanie žalobcov, ale aj odvolanie žalovaných je opodstatnené.

Rozsudok súdu prvého stupňa je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, čím došlo v konaní pred
súdom prvého stupňa k takej vade konania, na ktorú odvolací súd v zmysle ust. § 212 ods. 3 O.s.p.
prihliada z úradnej povinnosti. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia patrí medzi vady konania v zmysle ust.
§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., pretože takýmto postupom súdu je účastníkovi konania odňatá možnosť
konať pred súdom, konkrétne realizácia jeho procesného práva účinne sa brániť proti rozhodnutiu súdu.
Táto vada konania je dôvodom zrušenia rozhodnutia podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.



V zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozsudok musí obsahovať odôvodnenie v súlade s cit. ust. § 157 ods. 2 O.s.p., t.j., že súd rozhodujúci
o uplatnenom nároku sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho závery
musia byť dostatočne vysvetlené. Súdne rozhodnutie musí preto obsahovať stručný a jasný výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku. Odôvodnenie má byť prostriedkom
kontroly správnosti rozhodnutia nielen pre súd, ktorý ho vydal, ale aj pre súd, ktorý ho bude preskúmavať
v dôsledku opravného prostriedku.

Odvolaním napadnutý rozsudok uvedené náležitosti nemá, preto nemohol byť predmetom odvolacieho
prieskumu.

Súd prvého stupňa síce vykonal vo veci dokazovanie, avšak z dôkazov pred ním vykonaných nevyvodil
skutkové závery, o ktoré by oprel svoje rozhodnutie. Neprihliadol totiž na výsledky vykonaného
dokazovania. V odôvodnení rozsudku nie je zrozumiteľným spôsobom objasnená úvaha súdu prvého
stupňa, na základe ktorej dospel k výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom. Vzhľadom
na tú skutočnosť, že určenie výšky náhrady v peniazoch je vecou súdu, úvaha súdu musí mať jasnú
štruktúru a musí byť vedená kritériami formulovanými zákonom, teda závažnosťou vzniknutej ujmy a
okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo. Z rozhodnutia súdu prvého stupňa však nevyplýva,
ako zohľadnil výsledky vykonaného dokazovania pri určení výšky nemajetkovej ujmy, teda ako hodnotil
jednotlivé okolnosti a celkovú povahu konkrétneho prípadu a to vo vzťahu ku každému zo žalobcov.
Nakoľko súd prvého stupňa konkrétne čiastky priznané žalobcom podrobne neoprel o skutkové zistenia,
je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné.

V prejednávanej veci správne súd prvého stupňa právne vec posudzoval podľa § 11 Občianskeho
zákonníka, ktorý priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy. Súčasťou práva na ochranu osobnosti je právo na súkromie a rodinný život, ktorý v sebe
zahrňuje tiež právo fyzickej osoby na spolužitie s ďalšími osobami, predovšetkým s členmi rodiny. Zákon
nedefinuje pojem zásah ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté
osobnostné práva. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie, ktoré má
v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi sú predovšetkým neoprávnenosť zásahu a jeho objektívna
spôsobilosť negatívne dopadnúť na chránené osobnostné práva fyzickej osoby. Medzi neoprávneným
zásahom a poškodením (ohrozením) niektorého z osobnostných práv musí byť vzťah príčinnej súvislosti.
Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených osobnostných práv, má fyzická
osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby jej bolo poskytnuté
primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Je zrejmé, že pokiaľ medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy
vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť
k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom
tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva  na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu
spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplniť jeho citové potreby, t.j. nemajetková
ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová
(emocionálna) sféra. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť
citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou
osobou.

Osobnosť človeka je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva. V prípade
neoprávneného zásahu do absolútneho osobnostného práva vznikne poškodenej osobe právo domáhať
sa svojej ochrany. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho



zákonníka predstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného
práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby.

Všetky vyššie uvedené kritériá na základe vykonaného dokazovania a vyvodenia skutkových záverov
vedú súd k stanoveniu náhrady nemajetkovej ujmy s tým, že v odôvodnení rozhodnutia túto úvahu aj
zdôvodní.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva úvaha súdu, ktorá ho viedla k výške priznanej
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvého stupňa totiž neprihliadol ku všetkým zisteným
skutočnostiam, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, keď z odôvodnenia napadnutého rozsudku
možno vyvodiť, že zohľadnil len niektoré zo zistených skutočností. U žalobkyne v 1. rade zohľadnil (len)
tú skutočnosť, že ide o matku neb. R. U., že došlo k zhoršeniu jej psychického stavu a nemožnosť
vykonávať zamestnanie po nehode. U žalobcu v 2. rade zohľadnil, že išlo o otca nebohého, ktorý utrpel
rovnakú ujmu ako žalobkyňa v 1. rade, ale následky sa u neho navonok neprejavovali v rovnakej forme
ako u žalobkyne v 1. rade, ktoré sa snažil potláčať.  U žalobkyni v 3. rade zohľadnil, že išlo o sestru
zomrelého, ktorá sa z dôvodu dopravnej nehody musela presťahovať z pôvodného bydliska a u žalobcu
v 4. rade skutočnosť, že išlo o brata zomrelého, ktorý taktiež pociťoval intenzívnu stratu blízkej osoby.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však nemožno vyvodiť, že by súd prvého stupňa prihliadol ku
všetkým zisteným skutočnostiam, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania.

Nakoľko z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva úvaha súdu prvého stupňa v naznačenom
smere, odvolací súd nemohol preskúmať ani opodstatnenosť výšky priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy priznanej žalobcom.

V súvislosti s odvolacími námietkami žalovaných ohľadom nedostatku vecnej pasívnej legitimácie v
spore odvolací súd je toho názoru, že v rámci náhrady škody možno priznať aj náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobenej osobám oprávneným na jej náhradu po obeti dopravnej nehody, ktorú možno priznať
podľa ust. § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka, ktorú v širšom ponímaní možno považovať za škodu na
zdraví v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z.z. Žalovaní sú preto v spore pasívne legitimovaní
a náhrada uplatnenej nemajetkovej ujmy spadá do zodpovednosti, ktorú znáša prevádzateľ motorového
vozidla a rovnako aj poisťovateľ v súlade so zmluvou o povinnom zmluvnom poistení.

Takýto výklad je súladný aj so závermi rozsudku Súdneho dvora z 24.10.2013 sp.zn. C-22/12.
Rozsudky Súdneho dvora sú totiž záväzné pre súdy Európskej únie, ktoré sú povinné uplatňovať
judikatúru Súdneho dvora. V súvislosti s aplikáciou smerníc súdmi odvolací súd dodáva, že je
povinnosťou členských štátov dosiahnuť výsledok stanovený v smernici, pričom sú povinní prijať všetky
primerané opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie povinností ukladaných
smernicami. Tieto povinnosti sa týkajú všetkých orgánov členských štátov, vrátane súdov v prípade
vecí patriacich do ich súdnej právomoci. Z toho vyplýva, že uplatňovanie domácich právnych predpisov
vnútroštátnym súdom, ktorý má tieto právne predpisy interpretovať, by sa malo realizovať, pokiaľ možno,
pri zohľadnení  znenia a účelu smernice, aby sa dosiahol jej účel.

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť, že účelom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla ustanoveného zák. č. 381/2001 Z.z. je predovšetkým zabezpečiť
uspokojenie práv poškodených pri vzniknutých škodových udalostiach v jednotlivých prípadoch, kde
by k tomu nestačili majetkové a platobné možnosti škodcov, resp. zodpovedných subjektov, ale tiež
aj ochrániť zodpovedné osoby pred neúmerným rizikom spojeným s touto nebezpečnou činnosťou.
Pokiaľ teda účelom povinného zmluvného poistenia je zabezpečenie zodpovednosti za ujmu na zdraví
spôsobenej z prevádzky vozidla, o to viac musí byť zaručené poškodeným osobám, ktoré utrpia ujmu
alebo škodu následkom havárie motorového vozidla, poskytnutie poistného plnenia za škodu alebo ujmu
spôsobenú smrťou.

Odvolací súd je toho právneho názoru, že s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa v rámci náhrady
škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody (ako
poškodeným), za ktorú možno priznať náhradu (zadosťučinenie) peňažnou formou v zmysle § 13 ods.



2 a 3 Občianskeho zákonníka, a ktorú v širšom ponímaní možno považovať za škodu na zdraví podľa
§ 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z.z.

Opačný výklad by odporoval a bránil naplneniu cieľa cit. smerníc Európskej únie a takýto výklad je podľa
názoru odvolacieho súdu neprípustný.

Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného v 1. rade, začiatok plynutia všeobecnej
trojročnej premlčacej doby u náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka
viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému ho porušiť alebo
ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni,
kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Uvedený zásah bol jedným konaním
žalovaného, aj keď účinky budú pretrvávať po dlhú dobu. V prejednávanej veci neoprávneným konaním
žalovaného v 1. rade bolo jedným činom zasiahnuté do práva na život neb. R. U. 2.1.2011, do práva
na súkromie a rodinný život žalobcov, ktorý nastal momentom jeho smrti a ktorého následky v podobe
rôznej formy citovej ujmy (šoku, traumy, smútku a straty zo spoločenstva s blízkou osobou) u žalobcov
stále pretrvávajú. Žalobcovia mohli svoje právo na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
vykonať prvýkrát 3.1.2011. Od tohto dňa začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá
skončila 3.1.2014. Žalobcovia podali žalobu 2.1.2014, urobili tak do uplynutia premlčacej doby.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd zrušil rozsudok a vrátil vec súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.

Úlohou súdu prvého stupňa bude po zhodnotení vykonaného dokazovania opätovne rozhodnúť o
nároku žalobcov a rozhodnutie odôvodniť tak, aby spĺňalo kritériá v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.. Pri
rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy bude potrebné prihliadnuť na to, že smrť dieťaťa je pre rodičov
vždy mimoriadnym zásahom do ich osobnostných práv, žalobcovia sa so smrťou doposiaľ nevyrovnali,
stále im chýba. Smrťou nebohého bola narušená celistvosť rodiny, bolo zasiahnuté do súkromného
a rodinného života, pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné. V dôsledku tragickej smrti syna a
súrodenca žalobcov došlo k nesmierne závažnej ujme, spočívajúcej v strate dieťaťa, čím sú žalobcovia
v 1. a v 2. rade do budúcna ochudobnení o rodinný život, sú ochudobnení po citovej stránke, keď smrťou
syna stratili jeho lásku a radosť s ním prežívanú. Rovnako žalobcovi a v 3. a v 4. rade stratili súrodenca,
s ktorým nebudú môcť prežívať budúci rodinný život. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy žalobcov
bude potrebné prihliadnuť na to, aby táto bola primeraná.

V novom rozhodnutí opätovne rozhodne súd prvého stupňa o trovách konania účastníkov, vrátane trov
tohto odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.