Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/78/2011 z 30. 1. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 30. januára 2012, sp. zn. 10Co/78/2011, ECLI:SK:KSTT:2012:2310218614.1 Krajský súd Trnava | 10Co/78/2011 | ECLI:SK:KSTT:2012:2310218614.1 | 2012-01-30 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 553c ods. 2 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ad91a1a3-9d5d-456f-a081-f935859897b9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2310218614.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/78/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2310218614
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2310218614.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny
Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcov: 1. K. C., nar. X. O. XXXX a 2. K. C., nar. X. V.
XXXX, obaja bytom C., ul. A. č. XXXX/XX, a zast. advokátom: JUDr. Pavol Čičmanec, Trenčín, Hasičská
3855, proti žalovanému: K. W., nar. XX. S. XXXX, bytom C., ul. S. č. XXXX/XX, zast. advokátom:
Mgr. Robert Čibrik, Šaľa, Hlavná 14, o určenie neplatnosti zmluvy, o odvolaní žalobcov proti rozsudku
Okresného súdu Galanta z 18. januára 2011 č. k. 26C/287/2010-68 (správne „-65") takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej m e n í tak, že určuje, že Zmluva o
zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnostiam z 23. októbra 2007 uzavretá medzi žalobcami
a žalovaným, na základe ktorej bol ako vlastník nehnuteľností v k.ú. C. zapísaných na LV č. XXXX ako
parc. č. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 458 m2, parc. č. XXXX/X - zastavané plochy
a nádvoria vo výmere 37 m2, parc. č. XXXX - záhrady vo výmere 854 m2, iná budova bez označenia
súpisným číslom na parc. č. XXXX/X a rodinný dom súpisného čísla XXXX na parc. č. XXXX/X, zapísaný
žalovaný j e n e p l a t n á.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne k rukám ich advokáta náhradu trov tohto
konania v sume 777,37 eur, a to do 3 dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu a žalobcom uložil povinnosť spoločne a
nerozdielne zaplatiť žalovanému k rukám jeho právneho zástupcu náhradu trov konania vo výške 251,36
eur do 3 dní. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej zdôvodnil ust. § 553 ods. 1 a 2 a § 657 Občianskeho
zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej len „O. z.“), v tomto prípade inak
v znení účinnom k 23. októbru 2007, vecne potom názorom o platnom uzavretí zmluvy o pôžičke 23.
októbra 2007, predmetom ktorej bolo odovzdanie sumy 2.700.000 Sk zo strany žalovaného ako veriteľa
v prospech žalobcov 1. a 2. ako dlžníkov, na zabezpečenie ktorej pohľadávky žalovaného bola v ten
istý deň platne uzatvorená i zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnostiam, na
základe ktorej bol 16. novembra 2007 Správou katastra Šaľa povolený i vklad vlastníckeho
práva do katastra (v prospech žalovaného). Vzhľadom na skutočnosť, že v konaní nebola preukázaná
neplatnosť, resp. neexistencia hlavného právneho vzťahu (zmluvy o pôžičke), súd dospel k záveru,
že napadnutá zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti, ktorá obsahuje všetky
zákonné náležitosti, je platná. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 142
ods. 1 O. s. p. (zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, teda Občianskeho súdneho
poriadku), vecne potom plným úspechom žalovaného, ktorý má preto právo na náhradu trov konania
voči žalobcom. Priznal mu tak v plnej výške uplatnenú náhradu trov konania v sume 251,36 eur (za 2
úkony právnej pomoci - prevzatie zastúpenia a pojednávanie 25. novembra 2010, oba po 55,49 eur, za
1 úkon právnej pomoci - pojednávanie 18. januára 2011, 57 eur, 2 x režijný paušál 7,21 eur a 1 x 7,41



eur, náhradu cestovných výdavkov 2 x Šaľa - Galanta a späť v sume 12,81 eur a náhradu za stratu času
2 x 12,02 eur x 12,35 eur = 48,74 eur).

Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie len žalobcovia (podľa obsahu odvolania iba vo veci samej)
a navrhli ho zmeniť tak, že súd žalobe v celom rozsahu vyhovie. Dôvodili najmä, že sa nikdy nestali
dlžníkmi žalovaného, keďže zmluva o pôžičke medzi nimi uzavretá nebola a následne ani Zmluva o
zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnostiam z 23. októbra 2007 ako zmluva akcesorická
nikdy nenadobudla platnosť z dôvodu absencie zabezpečovaného záväzku.

Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť prakticky pre zotrvanie na obsahu
celej svojej doterajšej argumentácie v konaní.

K prípadnému použitiu ust. § 553c ods. 2 v spojení s ust. § 879j O. z. sa žalobcovia napriek výzve
súdu nevyjadrili; žalovaný mal potom za to, že ak by odvolací súd hodlal posudzovať platnosť dojednaní
účastníkov s i poukazom na tieto ustanovenia, namieste je použiť i ďalšie ustanovenie § 41 O. z., t. j.
ustanovenie umožňujúce oddeliť prípadné dojednanie dotknuté neplatnosťou zmluvy od takých, ktoré
touto neplatnosťou netrpia.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania vec samu s
preskúmaním tiež správnosti závislého rozhodnutia (rozsudkom) o trovách konania, a to podľa § 214 ods.
1 písm. a/, § 211 ods. 2 a § 101 ods. 2 O. s. p. na pojednávaní (vykonanom i z dôvodu potreby poskytnutia
obom stranám sporu možnosti vyjadriť sa k právnej otázke v prvostupňovom konaní priamo nepoloženej)
v osobnej neprítomnosti riadne predvolaného žalovaného (ktorého v konaní zastupoval advokát, ten
neprítomnosť klienta ospravedlnil zhoršeným zdravotným stavom, ktorý však nezdokladoval, takže tu
šlo o iný než dôležitý dôvod a takto i dôvod vylučujúci prípadné odročenie pojednávania a navyše tu
nevznikla potreba dopĺňania dokazovania aj výsluchom žalovaného), a na takomto základe dospel k
záveru, že rozsudok nemožno považovať za správny.

Podľa § 553 ods. 1 O. z. v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2007, splnenie záväzku sa môže
zabezpečiť prevodom práva dlžníka v prospech veriteľa (zabezpečovací prevod práva).

Podľa § 553 ods. 2 O. z. v rovnakom znení zmluva o zabezpečovacom prevode práva sa musí uzavrieť
písomne.

Podľa § 553c ods. 2 O. z. v znení platnom a účinnom od 1. januára 2008, dohody, ktorých obsahom alebo
účelom je uspokojenie veriteľa tým, že si natrvalo ponechá prevedené právo uzavreté pred splatnosťou
zabezpečenej pohľadávky, sú neplatné.

Podľa § 879j O. z. v znení platnom a účinnom od 1. januára 2008, ustanoveniami tohto zákona sa
spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2008; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky
z nich vzniknuté pred 1. januárom 2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Na základe ustanovení O. z. citovaných zhora bolo nevyhnutné dospieť k záveru, že napadnutý rozsudok
nemožno považovať za vecne správny v dôsledku nie celkom úplného právneho posúdenia veci súdom
prvého stupňa (a čiastočne inak aj z jedného dôvodu vytýkaného odvolaním).

Aj keď tu nemala žiaden význam argumentácia údajným omylom žalobcov (inak argumentácia
nie celkom náležite vysvetlená), to naopak neplatilo u samotnej námietky neplatnosti zmluvy. Tu
sa síce neuplatnili tie právne dôvody neplatnosti, ktoré predovšetkým zmluve vytýkali žalobcovia
(rozumej neplatnosť odvodzovaná od neexistencie tzv. hlavného záväzku), keďže však právny poriadok
Slovenskej republiky je ovládaný zásadou „iura novit curia“ (že je to „súd“, kto „pozná právo“) a z toho
plynie povinnosť účastníkov konania vo veci argumentovať len vecne (a nie i právne), bol to súd, ktorý
bol povinný sa vyporiadať s právnymi aspektmi prípadu prejednávanej veci.

Pri takomto nahliadaní na vec malo zásadný význam to, že žalobu napadnutú zmluvu v prejednávanej
veci bolo treba považovať s poukazom práve na tie ustanovenia, ktoré súd prvého stupňa nepoužil (a
ktoré odvolací súd naopak použil), teda § 553c ods. 2 a § 879j Občianskeho zákonníka, za absolútne
neplatný právny úkon. Bolo to tak preto, že takáto zmluva odporovala kategorickému zákazu, ktorý je



vyjadrený v prvom z týchto ustanovení, t. j. že dohody, ktorých obsahom alebo účelom je uspokojenie
veriteľa tým, že si natrvalo ponechá prevedené právo, uzavreté pred splatnosťou zabezpečenej
pohľadávky sú neplatné. Presne o takýto prípad išlo v predmetnej veci, pretože podľa dohody o
splatnosti úveru podávajúcej sa z napadnutej zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva, malo
dôjsť k splateniu úveru formou splátok najneskôr 25. októbra 2010 a podstatou dojednania bolo, že ak
nebude záväzok splnený, nadobudne žalovaný vlastnícke právo, tzn. vlastnícke právo, ktoré na neho
bolo prevedené len pre účely zabezpečenia splnenia záväzku zo zmluvy natrvalo. Malo tu teda ísť o
obdobu tzv. teoretickoprávneho prepadného zálohu, alebo tu skôr prepadnutia zabezpečenia v prospech
veriteľa, čo je však s poukazom na príslušné ustanovenie O. z. neprípustné.

Je pravdou, že sa odvolací súd musel vyporiadať aj s otázkou dopadu takéhoto ustanovenia na
právny vzťah v prejednávanej veci, keďže toto ustanovenie bolo do zákona (do O. z.) expressis
verbis (výslovne) zakomponované až s účinnosťou od 1. januára 2008, čiže až niečo viac než dva
mesiace po uzavretí zmluvy. Je tu však aj ďalšie (prechodné) ustanovenie § 879j O. z., ktoré
napriek nie celkom dostatočnej pozornosti venovanej v dnešných časoch formulácií takýchto ustanovení,
predstavuje štandardné prechodné ustanovenie dopadajúce na tzv. súkromno-právne vzťahy, ktoré
hovorí, že ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2008,
avšak vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2008 sa posudzujú
podľa doterajších predpisov.

Korektným výkladom aj prechodného ustanovenia bolo treba vyvodiť, že pokiaľ by i bolo možné
diskutovať o formálnej platnosti zmluvy s poukazom na názor vyslovený súdom prvého stupňa, keďže
tu nebolo nič priamo v Občianskom zákonníku, alebo v inom zákone uvedené, čomu by zmluva mala
odporovať ešte v roku 2007, táto situácia mohla platiť skutočne len v čase uzavretia zmluvy a dopadať
iba na formálne konštituovanie takéhoto právneho vzťahu. Práve preto, že sledovaný účinok trvalosti
prevodu práva (prevedeného pôvodne len za účelom zabezpečenia záväzku) mal nastať až v období po
nadobudnutí účinnosti zákona č. 568/2007 Z. z. (tej novelizácie Občianskeho zákonníka, ktorá zakotvila
precizovanú a vyššie sčasti citovanú úpravu zabezpečovacieho prevodu práva, nakoľko žalobcovia mali
formálne na zaplatenie čas do 25. októbra 2010) treba uzavrieť, že takéto dojednanie svojim účelom
a obsahom skutočne odporuje jednoznačnej právnej úprave (keď inak tunajší odvolací súd je názoru,
že toto odporovalo aj napriek nie celkom dostatočne vymedzenému takémuto jeho charakteru v zákone
tomuto aj v čase uzavretia zmluvy, pretože v tomto prípade neplatnosť dojednania bolo by treba dovodiť
z iných ustanovení zákona - predovšetkým z ustanovení § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka).

Za tejto situácie bolo podľa názoru odvolacieho súdu skutočne nadbytočným zaoberať sa ďalšou časťou
argumentácie spočívajúcou v tom, či tu došlo k poskytnutiu pôžičky tzn. či vznikol reálny kontrakt, na
účely ktorého mala napadnutá zmluva v prejednávanej veci slúžiť ako zmluva závislá (alebo vzťah
tzv. akcesorickej povahy). Len na okraj k argumentácii žalobcov z ich odvolania, potom odvolací súd
považuje za potrebné uviesť, že zdieľa ich názor o tom, že poňatie dôkazného bremena tak, ako ho
uchopil súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, nemožno považovať za korektné,
pretože treba považovať za jeden z elementárnych princípov dôkazného konania to, že dokázať možno
len pozitívnu skutočnosť (že niečo nastalo a nie to, že niečo nenastalo). To znamená celkom logicky, že
v prípade rozporných tvrdení o tom, či bola (alebo nebola) reálne poskytnutá pôžička, môže samozrejme
dôkazné bremeno na preukázanie, že aj reálne došlo k odovzdaniu peňazí, ťažiť len toho, kto takúto
skutočnosť (odovzdanie - nie neodovzdanie) tvrdí a tým v intenciách prejednávanej veci samozrejme
bol žalovaný. Od žalobcov nešlo dosť dobre korektne požadovať, aby preukázali, že nejaké peniaze
nedostali, lebo to sa preukázať nedá.

Vychádzajúc už z uvedeného, preto odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nie je vecne
správny, pokiaľ žalobu zamietol, keď tejto je treba naopak vyhovieť. Je tu síce ešte mierne rečeno
rozporná judikatúra týkajúca sa preukazovania naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení
v takýchto veciach, z ostatnej judikatúry týkajúcej sa práve týchto citlivejších vzťahov (najmä v tzv.
spotrebiteľských veciach), ktorá je použiteľná aj v tejto veci (v tejto súv. por. napr. uznesenie Najvyššieho
súdu SR z 31. júla 2009 v jeho veci sp. zn. 1MCdo/1/2009), však treba vysledovať tendenciu v tomto
smere byť tolerantnejší, tzn. naliehavý právny záujem vidieť i tam, kde by v zmysle starších záverov
rozhodovacej praxe súdov aj teórie občianskeho procesného práva byť nemusel.



Odvolací súd preto podľa § 220 O. s. p. napadnutý rozsudok vo veci samej zmenil a žalobe spôsobom
vyplývajúcim z prvej vety výroku tohto jeho rozsudku vyhovel, pretože to pripúšťalo dokazovanie v
zásade dostatočne vykonané na súde prvého stupňa s potrebným zopakovaním, aby odvolaciemu súdu
nemohlo byť vytknuté napr. zo strany dovolacieho súdu pre prípad snahy napadnúť jeho rozsudok, že
tu nebol zabezpečený pre rozhodnutie rovnocenný podklad. Zopakovaním dokazovania oboznámením
dôkazu z tohto pohľadu kľúčového, čiže samotnej zmluvy, totiž odvolací súd nielen formálne, ale aj
reálne vyhovel príslušnej požiadavke prezentovanej v niektorých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR
z nedávneho obdobia.

Pri takomto výsledku konania vo veci plný úspech v konaní zaznamenali žalobcovia a boli to oni, komu
vzniklo právo na náhradu trov celého konania podľa § 224 ods. 1 a 2 a § 142 ods. 1 O. s. p.

Advokát žalobcov požiadavku na takúto náhradu uplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.) a aj ju v zákonom
ustanovenej lehote vyčíslil sumou 4053,46 eur v podobe náhrady za zaplatený súdny poplatok za
žalobu v sume 99,50 eur a náhrady trov na vlastnej právnej službe. Vychádzajúc pri určení výpočtového
základu základnej tarifnej odmeny z trhovej hodnoty predmetných nehnuteľností (89.623,58 eur) podľa §
9 ods. 1 a § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „tarifa“) v sume
599,17 eur, uplatnil tarifnú odmenu podľa § 14 ods. 1 tarify za 6 úkonov (prevzatie veci, podanie žaloby,
účasť na pojednávaní 22. júla 2010, podanie odvolania a účasť na pojednávaniach 25. novembra 2010
a 30. januára 2012) po 599,17 eur a podľa § 16 ods. 3 tarify 6 x tzv. režijný paušál 7,41 eur, spolu teda
3 639,48 eur. Cestovné výdavky advokáta uplatnil za cestu Bratislava - Galanta a späť 22. júla 2010 v
sume 25,48 eur (2 x 12,74 eur), za cestu Trenčín - Galanta a späť 25. novembra 2010 v sume 56,12 eur
(2 x 27,56 eur) a za cestu Trenčín - Trnava a späť 30. januára 2012 v sume 40,56 eur (2 x 20,28 eur), v
závislosti na priemernej spotrebe uvedenej v technickom preukaze motorového vozidla 5,5 l na 100 km,
cene nafty 1,40 eur na 1 liter nafty a vzdialenostiach podľa cestovného poriadku Bratislava - Galanta 49
km, Trenčín - Galanta 106 km a Trenčín - Trnava 78 km s tým, že v auguste 2010 prišlo u advokáta k
zmene sídla z Bratislavy do Trenčína. Napokon požadoval i náhradu za stratu času pri ceste Bratislava -
Galanta a späť 4 x polhodina po 12,02 eur = 48,08 eur, pri ceste Trenčín - Galanta a späť 8 x polhodina
po 12,02 eur = 96,16 eur a na ceste Trenčín - Trnava a späť 4 x polhodina po 12,02 eur = 48,08 eur.

Tu však bolo treba mať za to, že nesprávne určil výšku odmeny za úkony, nakoľko v predmetnej veci
bolo potrebné vychádzať z ust. § 11 ods. 1 písm. a/ prípadne aj písm. c/ tarify, kde je ustanovené, že
základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu,
t. j. v roku 2010 55,49 eur, v roku 2011 57 eur a v roku 2012 58,69 eur. Tunajší súd totiž už v minulosti
opakovane zdôraznil, že pri cene konania nie je jedno, či sa niekto domáha priamo určenia práva alebo
len určenia neplatnosti právneho úkonu (v tejto súv. por. napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave vo
veci sp. zn. 11Co/150/2007, medzičasom síce zrušený, v otázke ceny konania však Najvyšším súdom
SR nespochybnený). Rovnako nesprávne uplatnil aj režijný paušál, nakoľko tento v r. 2010 predstavoval
sumu 7,21 eur, v roku 2011 sumu 7,41 eur a v roku 2012 sumu 7,63 eur. Nesprávne určil aj dátumy
úkonov právnej služby, keď žiadal priznať odmenu za 3 účasti na pojednávaní v dňoch 22. júla 2010,
25. novembra 2010 a 30. januára 2012, hoci sa zúčastnil pojednávaní 25. novembra 2010, 18. januára
2011 a 31. januára 2012.

Nárokovateľná odmena a paušálne náhrady preto činili len 383,02 eur (prevzatie veci 15. júna 2010
- 55,49 eur, podanie žaloby 22. septembra 2010 - 55,49 eur, účasť na pojednávaní 25. novembra 2010
- 55,49 eur, účasť na pojednávaní 18. januára 2011 - 57 eur, odvolanie zo 7. marca 2011 - 57 eur a
účasť na pojednávaní 31. januára 2012 - 58,69 eur + režijný paušál za úkony z r. 2010 - 3 x 7,21 eur
a za úkony v r. 2011 a 2012 - 3 x 7,41 eur; keď pri úkone za r. 2012 je režijný paušál 7,63 eur, avšak
nemožno prekročiť návrh advokáta znejúci len na 7,41 eur).

V dôsledku omylu advokáta v určení - označení dátumov pojednávaní a iných nepresností pri výpočtoch,
nesprávne určil aj cestovné náklady a náhradu za stratu času, ktoré mu patria nasledovne :

Cestovné za cestu Trenčín - Galanta a späť v dňoch 25. novembra 2010 (2 x 98 km, základná náhrada
za 1 km 0,183 eur, spotreba 5,5 l/100km, priem. cena nafty podľa ŠÚSR v novembri 2010 1,141 eur/l)
a 18. januára 2011 (2 x 98 km, základná náhrada za 1 km 0,183 eur, spotreba 5,5 l/100km, priem. cena
nafty podľa ŠÚSR v januári 2011- 1,256 eur/l) a za cestu Trenčín Trnava a späť 31. januára 2012 (2 x 74
km, základná náhrada za 1 km 0,183 eur, spotreba 5,5 l/100km, priem. cena nafty podľa ŠÚSR v januári



2012 - 1,410 eur/l), spolu v sume 136,138 eur; avšak nemožno prekročiť návrh advokáta (požadujúci
len 122,16 eur).

Náhrada za stratu času za cestu Trenčín - Galanta a späť v dňoch 25. novembra 2010 (62 minút tam a
62 späť = 124 minút, t. j. 5 začatých polhodín x 12,02 eur = 60,10 eur) a 18. januára 2011 (62 minút tam
a 62 späť = 124 minút, t. j. 5 začatých polhodín x 12,35 eur = 61,75 eur) a za cestu Trenčín Trnava a
späť 31. januára 2012 (49 minút tam a 49 späť = 98 minút t. j. 4 začaté polhodiny x 12,71 eur = 50,84
eur), spolu v sume 172,69 eur (tu sa požadovalo viac a to 192,32 eur).

Preto odvolací súd o náhrade trov tohto konania (prvostupňového i odvolacieho) rozhodol spôsobom
uvedeným v druhej vete výroku tohto svojho rozsudku, čiže uložením v konaní neúspešnému
žalovanému povinnosti zaplatiť úspešným žalobcom len nárokovateľnú náhradu a to podľa § 149 ods.
1 O. s. p. k rukám advokáta žalovaného v zákonnej lehote 3 dní podľa § 160 ods. 1 rovnakého zákona
(pre nezistenie dôvodu uplatniť tu výnimku z pravidla).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, teda jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Ak povinnosť ním uložená nebude splnená dobrovoľne v určenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.