{"guid": "363805d8-384b-4a90-95d8-cc0726ab8b72:fa54fe15-cafb-4bee-845b-d3b3398a4eba", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2012:6208205129.1", "spisova_znacka": "13CoE/250/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13CoE/250/2012 z 4. 11. 2012", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 4. novembra 2012, sp. zn. 13CoE/250/2012, ECLI:SK:KSBB:2012:6208205129.1", "identifikacne_cislo": "6208205129", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Matej Okály", "sudca_id": 1285, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-matej-okaly-1285", "datum_vydania": "2012-11-04", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-2", "nazov": "§ 57 ods. 2 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-57"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1995/233#paragraf-57"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fa54fe15-cafb-4bee-845b-d3b3398a4eba", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6208205129.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2012:6208205129.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2012:6208205129.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13CoE/250/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6208205129
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6208205129.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, vo veci exekúcie oprávneného: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, za
ktorú koná advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnému: S. G., nar. XX.
XX. XXXX, bytom XXX XX I. H., K. XXX/X, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým so
sídlom Exekútorského úradu Bratislava, Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 6914/08, o
vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1 049,89 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 5Er/2581/2008-22 zo dňa 28. 05. 2012, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania  z a m i e t a.

Uznesenie okresného súdu  p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu zastavil podľa ust. § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej aj „EP“) v spojení s
ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj „ZoRK“) a oprávnenej uložil
povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 39,83 Eur do troch dní od právoplatnosti
uznesenia.

Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu -
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu pri Slovenskej rozhodcovskej, a. s, so sídlom
Karloveské rameno č. 8, Bratislava,  sp. zn. SR 04239/08 zo dňa 30. 05. 2008. Rozhodcovský rozsudok
bol vydaný na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXX uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa
XX. XX. XXXX. Súd  tento zmluvný vzťah posúdil ako vzťah spotrebiteľský aplikujúc ustanovenia §
52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka účinného v čase podpísania zmluvy (ďalej
aj „OZ“). Súd poukázal aj na európsku právnu úpravu dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľských
zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa, a to na Smernicu Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica“). V kontexte na znenie rozhodcovskej
doložky konštatoval, že  rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul,
znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom. Rozhodcovskú
doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými
štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým
Všeobecným obchodným podmienkam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovský súd je pritom
paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej
zmluvy. Rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože spôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa.
Nakoľko neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom, v danej veci boli splnené
podmienky na zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 2 EP a ust. § 45 ods. 2 ZoRK.



O trovách exekúcie rozhodol okresný súd s poukazom na ustanovenie § 203 ods. 1 EP a uložil
oprávnenému povinnosť nahradiť poverenému súdnemu exekútorovi trovy exekúcie, lebo k zastaveniu
exekúcie došlo procesným zavinením oprávneného. Exekučný súd priznal súdnemu exekútorovi JUDr.
Rudolfovi Krutému podľa príslušných ustanovení vyhlášky                  č. 288/1995 Z.z. o odmenách a
náhradách súdnych exekútorov, trovy exekúcie v sume 39,83 Eur.

Proti uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Vytýkal okresnému súdu,
že sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu, ktorá mu
v rámci zverenej právomoci neprináleží. Podľa jeho názoru exekučný súd „nie je legitímne schopný
vykonávať úkony“ smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom
takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa
do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Zdôraznil, že k takémuto revíznemu postupu došlo v
situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej
nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 EP. Uviedol, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí
dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať
svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne
postavenie žalovaného (povinného) tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na
inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Extenzívna interpretácia ust. § 44
ods. 2 EP tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom
žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu. Poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu SR,  sp. zn. I.
ÚS 331/09 a I. ÚS 212/06, z odôvodnenia ktorých vyplýva, že v prípade dvojakého výkladu právneho
predpisu je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným.
Podľa jeho názoru ustanovenie § 41 zákona č. 244/2002 Z.z. zákona o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „ZoRK“) pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať
žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby
sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutia
rozhodcovských súdov. Potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového
obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom. Všeobecný súd
nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu
bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Naviac žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať
žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Oprávnený tiež uviedol,
že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, a to
ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Exekučný
súd  nemôže ani naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.

Oprávnený videl pochybenie okresného súdu aj v tom, že interpretoval a následne aplikoval ustanovenie
§ 45 ods. 2 ZoRK tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsahu
rozhodcovského súdu nedostatky špecifikované v ust.  § 45 ods. 1 písm. b/, c/ ZoRK. Tvrdil, že súd môže
pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania
realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.

Uplatnil aj odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ zákona  č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „O.s.p.“) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d/
O.s.p., v zmysle ktorého súd svojím postupom odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom.
Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo
ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského
konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s
exekučnou vecou. Poukázal aj na zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a článku
č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Oprávnený, aj keď výkon a ochrana
jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom
výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Z okolností daného prípadu
nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť  odlišné
zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu.
Tiež poukázal na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem a na skutočnosť, že exekučný súd založil
a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu



prameňa práva. Exekučný súd aplikoval ustanovenie smernice Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú
záväznosť. Následne oprávnený uviedol, že okresný súd bez jeho vypočutia rozhodol o jeho právnom
postavení, nemal možnosť sa vyjadriť a reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré
boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Postup, ktorý zvolil exekučný súd dal povinnému
dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie obáv z reakcie žalobcu, došlo k zmareniu exekúcie
s poukazom aj na zásadu kontradiktórnosti konania. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil
akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením
judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho
konania. Negácia zásady dvojinštančnosti súdneho konania exekučným súdom ohľadom posúdenia
merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu na súdnu ochranu,
ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces.

Podľa názoru oprávneného súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav. Nevykonal náležité
dokazovanie, pričom rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave a ak
súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania
nenavrhli.

Oprávnený namietal aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Poukázal na ustanovenie § 45 ZoRK a uviedol, že ak
by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými
dôvodmi stanovenými v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, uviedol by aj ďalšie. Exekučný súd
si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol
oprávnený riešiť. Ohľadne neplatnosti rozhodcovskej doložky uviedol, že exekučný súd bol oprávnený
skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Podľa
jeho názoru rozhodcovská doložka je platná, nevyžadujúca, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia
na rozhodcovský súd alebo na všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a
skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s názorom, že pre
spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo
akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasil ani s
právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o
spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne,
avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa právny režim
uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v
zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov.
Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou
odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru.
Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinný
podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania
vo výške 0,25% za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania
úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška
úroku z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie
pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter
a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Oprávnený ďalej poukázal na
skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných prepisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové
vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné vzťahy dohodnúť. Záverom opätovne
uviedol, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť
exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na
základe vykonateľného a platného exekučného titulu. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu
vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania
poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene
postoja súdu.

Vzhľadom na tieto odvolacie námietky oprávnený žiadal napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť
a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.



Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.

Dňa 10. 08. 2012 bolo okresnému súdu doručené podanie oprávneného datované  dňom 26. 07. 2012,
v ktorom oprávnený doplnil právnu argumentáciu k podanému odvolaniu a zároveň podal návrh na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ.

Uviedol, že ak Smernica Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách bola prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné najmä z dôvodu
právnej istoty aplikovať slovenskú právnu úpravu.

Vzhľadom na to, že na splnenie požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva
je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do
úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu, oprávnený navrhol, aby odvolací súd
konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie predložil nasledujúce prejudiciálne otázky.

Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol predložiť Súdneho
dvora Európskej únie prejudiciálnu otázku, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice
vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej rozhodcovskej  doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a)
pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba
na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“?

Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu, zabráni vymožiteľnosť
reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Zákonný sudca uviedol, že
odvolaniu nemieni vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4 druhej vety O.s.p. vec predložil na rozhodnutie
odvolaciemu súdu.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1, ods. 2 O.s.p. ako vecne
správne potvrdil.

Pokiaľ oprávnený navrhol exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odvolací
súd uvádza:

Vzťah Exekučného poriadku a Občianskeho súdneho poriadku je vzťahom špeciálneho právneho
predpisu k predpisu všeobecnému. Otázky upravené v Exekučnom poriadku nemožno posudzovať
podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 251 ods. 4 O.s.p.). Exekučný poriadok vylučuje



použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých okolností konanie
prerušiť. Exekučné konanie je možné prerušiť, iba ak to výslovne ustanovuje právny predpis (napr.
Zákon o konkurze a vyrovnaní). Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje
prerušením konania je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 EP.

Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že úlohou Súdneho dvora Európskej únie v rámci prejudiciálneho
konania v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej „ZFEÚ“) je poskytnúť výklad práva
Únie (výkladu zmlúv; platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie)
a nie uplatňovať právo na skutkový stav v konaní vo veci samej, čo je úlohou vnútroštátneho súdu.
Súdnemu dvoru neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach prejednávaných v konaní o veci samej,
ani rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatňovanie vnútroštátnych predpisov.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že rozhodnutie o predložení prejudiciálnej
otázky je vecou výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu po zistení, že pre vydanie jeho rozhodnutia
je potrebné rozhodnúť o výklade práva Únie. „Pánom“ rozhodnutia o predložení prejudiciálnej otázky
nie sú účastníci konania, ale len (predkladajúci) súd, ktorý dospel k názoru, že pre kvalifikované s
právom Únie konformné rozhodnutie potrebuje interpretačnú pomoc Súdneho dvora Európskej únie. Aj
v prípade, ak ide o rozhodnutie, proti ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, Súdny dvor Európskej
únie definoval, kedy súd nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku (v týchto súvislostiach odvolací
súd poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 6. 10. 1982  vo veci CILFIT C-XXX/XX). Y.
situácia nastane v prípade, ak predložená otázka je irelevantná, vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa
už rozhodlo v prejudiciálnom konaní (teória act éclairé) a v prípade, ak je správne uplatňovanie práva
Únie také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké rozumné pochybnosti (teória acte clair). Odvolací súd
nepovažuje v danom prípade oprávneným predložené prejudiciálne otázky za právne relevantné vo
vzťahu k prebiehajúcemu konaniu.

Okresný súd odvolaním napadnutým rozhodnutím exekúciu zastavil podľa ust. § 57 ods. 2 EP v spojení
s ust. § 45 ods. 2 ZoRK z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný rozhodcovským súdom
na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. Okresný súd rozhodcovskú doložku v spotrebiteľskej
zmluve posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku aplikujúc na zistený skutkový stav vnútroštátnu
právnu úpravu dotýkajúcu sa ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami.
Zásadné je, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru, že zmluvná podmienka obsiahnutá v
spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán vzniknutých na základe zmluvy na strane
spotrebiteľa, treba ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom
neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k smernici, resp. v exemplifikatívnom
výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 3 OZ účinného v čase uzavretia
zmluvy.

Naviac odvolací súd uvádza, že výklad a aplikácia úniového práva (ohľadom aplikácie Smernice Rady č.
93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) je natoľko zrejmá, že nie
je potrebné predložiť prejudiciálne otázky na Súdny dvor Európskej únie v súlade s doktrínou acte clair.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd odvolateľom podaný návrh na prerušenie konania z dôvodu
predloženia prejudiciálnej otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru EÚ v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm.
c/ O.s.p. zamietol.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu, preto sa v
odôvodnení obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Okresný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní z relevantnej skutočnosti,
že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a
následne vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia



zmluvy svoje rozhodnutie náležite zdôvodnil. Odvolací súd zdôrazňuje, že snaha dodávateľa použiť
pri spotrebiteľskej zmluve podporne Obchodný zákonník naráža na prednosť ustanovení Občianskeho
zákonníka, ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy a tiež vykonávacích predpisov k nemu. Zmluvu medzi
oprávneným a povinným je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. b)
zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinnom v čase uzavretia zmluvy.

K odvolacej námietke oprávneného smerujúcej k možnosti preskúmať rozhodcovský rozsudok, odvolací
súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd
nielen v procesnom štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených
procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, je oprávnený a zároveň
povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej
zmluvy (doložky), ale počas celého exekučného konania. Súdna prax je jednotná v názore, že v
štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný
titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie
a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po
stránke formálnej ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v
rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie sp .zn. 3 Cdo 146/2011 zo
dňa 13. októbra 2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 9. februára 2012). Či  sa jedná o rozhodnutie
formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom
bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť
označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa
skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný
titul počas celého exekučného konania, t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania
alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej
vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Záver o oprávnení okresného
súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania
a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania, uznesením ktorým bola exekúcia zastavená,
mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, sa zaoberal
Ústavný súd Slovenskej republiky aj v uznesení sp. zn.                        I. ÚS 456-/2011-19 zo 23.
novembra 2011, v ktorom uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť
exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v
tomto rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí
sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R
58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek
tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní
vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu
rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou
podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním
vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd.

Nie je sporné, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno preskúmať podľa § 37 Zákona o
rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný
rozsudok súdu (§ 35 Zákona o rozhodcovskom konaní). Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací



súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že
súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný
titul,  uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc.
Tento právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v rozhodnutí Súdneho dvora (ES) vo veci
Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v
spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj
bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom
úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o
úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede
je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho
práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Ani predošlé
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne
rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojí
preto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu  alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia  len
na návrh účastníka.

Pokiaľ oprávnený namietal, že exekučný súd založil a svoje rozhodnutie odôvodnil normatívnou úpravou,
ktorá v Slovenskej republike nemá povahu prameňa práva, keď aplikoval ustanovenie smernice Rady
93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú záväznosť, odvolací súd poukazuje na článok 6 ods. 1 Smernice
Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorého
členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo
strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby
zmluva bola podľa týchto podmienok  naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez
nekalých podmienok. Podľa článku 3 ods. 1 smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne
dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Citovaná smernica
Rady bola prevzatá do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval
Občiansky zákonník, pričom na základe zásady nepriameho účinku tak, ako to vyplýva z čl. 6 cit.
smernice je táto záväzná aj pre Slovenskú republiku a treba ju používať ako interpretačné pravidlo k
ustanoveniam vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy.

Nedôvodná je námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na objasnenie
skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam, kde povinným
je spotrebiteľ, súdna prax vyžaduje určitú zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo ho považuje za „slabšieho“
voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučný súd a exekútor dbať o to, aby
nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. Pre záver
o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením
zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú
oprávneným ako dodávateľom.

Postup exekučného súdu v danej veci bol plne odôvodnený, pretože okresný súd správne zistil, že
rozhodcovská doložka, ktorá bola dohodnutá v zmluvných dojednaniach ako súčasti zmluvy uzavretej
medzi oprávneným a povinným spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa tak, ako to vyplýva z ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Zo zmluvy o úvere, ktorú uzavreli zmluvné strany dňa 12. 10. 2007 (č. l. 18 spisu) vyplýva, že oprávnený
poskytol povinnému úver vo výške 464,71 Eur (14 000,-Sk). V zmluvných dojednaniach, ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere si zmluvné strany v bode 17 „dohodli“ na spôsobe riešenia
sporov - rozhodcovskú doložku (č.l. 19 spisu).

Odvolací súd sa zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je
založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe námietok uvedených v odvolaní dospel



k záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje
hrubý nepomer v právach a povinnostiach               v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l
OZ). Rozhodcovská doložka sa neodlišuje od ostatného textu všeobecných podmienok. Ak úver bol
poskytnutý na základe štandardnej formulárovej zmluvy, povinná ju mohla prijať ako celok vrátane
úverových podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky alebo ju odmietnuť ako celok. Je
zrejmé, že oprávnený od počiatku sledoval koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku
sporov zo zmluvy, boli tieto riešené na rozhodcovskom súde za účelom reálneho sťaženia uplatnenia
práv spotrebiteľa a to napriek tomu, že rozhodcovská doložka je koncipovaná alternatívne, pretože
subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským a všeobecným
súdom bude takmer vždy dodávateľ (miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou
povinností spotrebiteľa zabezpečuje takmer úplnú dominanciu dodávateľa v tomto zmluvnom vzťahu a
minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany spotrebiteľa). Rozhodcovský rozsudok nemôže byť
exekučným titulom, keďže rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je
od počiatku neplatná (§ 53 ods. 4 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy). Ak je rozhodcovská
doložka súčasťou formulárových zmluvných podmienok, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že
spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť, či už v dôsledku svojej nevedomosti, či nečinnosti. Pri ochrane
spotrebiteľa preto v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť
požiadať všeobecný súd o ochranu, okrem, ak si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal (výslovne si
ho želal).

Pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní,
je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť
spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok,
ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd sa ďalšími námietkami oprávneného uvedenými v odvolaní nezaoberal, pretože
prvostupňový súd namietanými skutočnosťami svoje rozhodnutie neodôvodnil a vo vzťahu k vyššie
uvedeným dôvodom, pre ktoré okresný súd exekúciu zastavil, nie sú právne významné.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie prvostupňového súdu podľa § 219 ods. 1, 2.
O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5Er/2581/2008", "guid": "5dd372f3-5f9b-4bbf-b119-61b38352b8be:2fb3de61-7d3e-49f9-9e94-2460f6b7fc0f", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9ec6c88a-2f13-461f-bf4a-966e4b464a02", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 331/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/09 z 11. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-11", "citacie_n": 457, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ec6c88a-2f13-461f-bf4a-966e4b464a02"}, {"guid": "ussr:2f88adb7-2309-423a-acbd-dc5e5c4be7d0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 212/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 212/06 z 28. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-28", "citacie_n": 539, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2f88adb7-2309-423a-acbd-dc5e5c4be7d0"}, {"guid": "4f43151b-2514-436e-ab75-c225688c6b53:6de883f6-d0bf-4e13-9458-9856f3b55351", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Er/2581/2008", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Piešťany sp. zn. 5Er/2581/2008 z 23. 10. 2012", "sud": "Okresný súd Piešťany", "datum_vydania": "2012-10-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/4f43151b-2514-436e-ab75-c225688c6b53:6de883f6-d0bf-4e13-9458-9856f3b55351"}], "citovane_v": []}