Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 22Co/11/2018 z 21. 3. 2018
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 21. marca 2018, sp. zn. 22Co/11/2018, ECLI:SK:KSPO:2018:8316210727.1
Krajský súd Prešov | 22Co/11/2018 | ECLI:SK:KSPO:2018:8316210727.1 | 2018-03-21 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (zrušený k 1. 7. 2024)
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/247c8273-d75e-4bdc-abc0-bc986bc9a1d1
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8316210727.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/11/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316210727
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8316210727.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov
senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Petra Straku v spore žalobkyne: N. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom 1.
M. XXXX, XXX XX A., proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava
26, IČO: 35 792 752, právne zastúpený AK JUDr. Andrea Cviková, Kubániho 16, 811 04 Bratislava,
o neplatnosť právneho úkonu, o ochranu práv spotrebiteľa, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 10Csp/132/2016-103 zo dňa
19.09.2017, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje sa rozsudok.

Žalobkyni sa  priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu,
o ktorej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom vyslovil, cit.:
„Žalovaný je povinný vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 309 eur vyplývajúce zo zmluvy
o úvere č. 8500098547 zo dňa 7.1.2015 spolu s 5,05% úrokom z omeškania ročne zo sumy 309 eur od
28.10.2016 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 141,88 eur titulom bezdôvodného obohatenia vyplývajúce
zo zmluvy o úvere č. 8500108153 zo dňa 27.3.2015 spolu s 5,05% ročným úrokom z omeškania od
28.10.2016 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Súd konanie vo veci určenia, že zmluva o revolvingovom úvere č. 8500098547 zo dňa 7.1.2015 je
bezúročná a bez poplatkov, v časti určenia, že zmluva o revolvingovom úvere č. 8500108153 zo dňa
27.3.2015 je bezúročná a bez poplatkov, že dohoda o poskytnutí služieb č. 8500098547 zo dňa 7.1.2015
je neplatná, že dohoda o poskytnutí služieb č. 8500108153 zo dňa 27.3.2015 je neplatná, v časti určenia,
že zmluva o revolvingovom úvere č. 8500098547 zo dňa 7.1.2015 je neplatná a v časti určenia, že
zmluva o revolvingovom úvere č. 8500108153 zo dňa 27.3.2015 je neplatná súd konanie zastavuje.
Náhradu trov konania súd stranám nepriznáva.“

2. Spor právne posúdil podľa ust. § 261 ods. 3 písm. d), § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1 až
4, § 53 ods. 1 až 3, § 53 ods. 5, § 54 ods. 1 a 2. § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 458 ods. 1, § 517 ods. 1 a 2
Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, § 3 ods. 3, § 8 ods. 3 a 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, § 3 ods. 1 nariadenia
vlády SR. č. 87/1995 Z. z., § 13, § 19, § 42, § 144, § 145 ods. 1 a 2, § 145 ods. 3, § 146 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ako „CSP“).



3. V odôvodnení uviedol, že medzi stranami sporu konania boli uzavreté zmluvy o revolvingovom úvere,
ktoré sú zmluvami o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorých žalobkyni bol reálne poskytnutý úver vo
výške 1.350,- eur, a 837,- eur, pričom v prospech žalovaného žalobkyňa uhradila sumu 1.659,- eur a
978,88 eur. Uzatvorené zmluvy neobsahujú údaj o dobe trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti
úveru (§ 9 ods. 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch). V zmluve č. 8500098547 sa uvádza len
výška splátky (vrátane úrokov) 47,43 eur a v zmluve č. 8500108153 výška splátky 32,91 eur (vrátane
úrokov) bez bližšej špecifikácie, t.j. nie je splnená požiadavka, aby zmluva obsahovala výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých
čiastok úveru predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v
ponuke, a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá
právo. Súd prvej inštancie vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že poskytnutý
spotrebiteľský úver je potrebné podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch považovať
za bezúročný a bez poplatkov. Žalovanému tak vznikol nárok iba na vrátenie finančných prostriedkov,
ktoré z jeho strany boli žalobkyni reálne poskytnuté, a to vo výške 1.350,- eur a 837,- eur. Doposiaľ však
žalobkyňa žalovanému zaplatila už sumu 1.659,- eur a 978,88 eur. Na strane žalovaného tak vzniklo
bezdôvodné obohatenie vo výške 309,- eur a 141,88 eur. Nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného
obohatenia vo výške 309 eur a 141,88 eur je teda dôvodný, a preto žalovaného zaviazal túto sumu vydať
žalobkyni. Žalovaný sa s plnením peňažného záväzku dostal do omeškania. Súd preto žalobkyni priznal
aj nárok na úrok z omeškania v zákonnej výške 5,05 % ročne zo sumy 309,- eur od 28.10.2016 do jej
zaplatenia, a zo sumy 141,88 eur od 28.10.2016 do zaplatenia. Zo strany žalovaného pri jeho prvom
úkone, a to v písomnom vyjadrení k žalobe, bola vnesená námietka miestnej nepríslušnosti tunajšieho
súdu. Nakoľko je zmluvný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným na základe zmluvy o úvere vzťahom
spotrebiteľským, potom pokiaľ ide o miestnu príslušnosť, táto je daná v súlade s ust. § 19 písm. d) CSP
na výber a žalobkyňa ako spotrebiteľka mohla podať žalobu i na súde, v obvode ktorého má adresu
trvalého pobytu, t.j. na Okresný súd Humenné. Na základe uvedeného preto námietku žalovaného o
miestnej nepríslušnosti súd prvej inštancie považoval za nedôvodnú a na ňu neprihliadal. Výrok o trovách
konania odôvodnil podľa § 255 ods.1 a 2 CSP.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Namietal, že súd
prvej inštancie nesprávne posúdil otázku, čo zmluvu o revolvingovom úvere číslo 8500098547 zo dňa
7.1.2015 a zmluvu o revolvingovom úvere číslo 8500108153 zo dňa 27.03.2015 tvorí, pričom táto
otázka má význam aj z pohľadu posúdenia, či súdom uvádzané náležitosti obsahuje alebo nie. Zmluva
o revolvingovom úvere uzavretá medzi sporovými stranami je tvorená ustanoveniami nachádzajúcimi
sa na jej lícnej strane, zmluvnými dojednaniami na rubovej strane a oznámením veriteľa o schválení
úveru dlžníkovi. Právny poriadok platný v čase uzavretia oboch zmlúv o revolvingovom úvere pritom
predpokladal (a stále predpokladá), že obsah zmluvy môže byť tvorený aj všeobecnými podmienkami,
pokiaľ zmluva na ne obsahuje odkaz a sú stranám známe. Zákonný pojem ,.termín konečnej splatnosti"
ani nie je požiadavkou na uvedenie presného dátumu, pretože v takom prípade by zákonodarca
použil spojenie „dátum" (tak ako napríklad uvádza pri náležitosti týkajúcej sa spotrebiteľa -„dátum
narodenia", alebo v § 10 ods. 2 písm. b), „dátumy čerpania", ods. 2 písmeno c) „údaj o zostatku z
predchádzajúceho výpisu a jeho dátume“, či ods. 2 písm. d) uvedeného ustanovenia „dátume a výške
splátok"). Zmluva o revolvingovom úvere obsahuje určenie „termínu konečnej splatnosti" viacerými
spôsobmi. Poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, kedy samotný Súdny
dvor uvádza, že ohľadne splatnosti splátok nie je potrebné, aby zmluva uvádzala splatnosť splátok
spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez
ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (výrok 11 rozsudku v spomenutej veci). Závery
označeného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ potvrdzuje aj zmena právnej úpravy v zákone č. 129/2010
Z. z. Dôvodom prijatia úpravy bolo zosúladenie zákona č. 129/2010 Z. z. so smernicou 2008/48/ES. Z
toho je zrejmé, že požiadavka na uvádzanie „termínu konečnej splatnosti“ je požiadavkou nad rámec
smernice, čo je v zmysle rozsudku SD EÚ C -42/ 15, bod 58 neprípustné: Uvedené ustanovenie by
sa však nemalo vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave
stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10
ods. 2 uvedenej smernice. S jej uvádzaním či neuvádzaním ani nie je možné spájať následok v podobe
bezúročnosti úveru. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru aj ohľadne toho, že uzavretá
zmluva obsahuje údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Poukázal na to,
že uvádzanie „výšky, počtu a termínov splatnosti splátok“ neznamená ich rozčlenenie na časť istinu, časť
úrok a časť iné poplatky. Rozhodol tak nielen Súdny dvor EÚ vo veci C-42/15, ale jeho názor prevzala
napríklad aj Národná banka Slovenska: Vo svetle Rozsudku nemožno podľa smernice 2008/48 žiadať



v rámci tejto náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, čo
fakticky predstavuje požiadavku na rozpis splátok po častiach (t. j. istina - úrok - poplatky). Skutočnosť, že
závery súdu o údajnom rozčleňovaní splátky sú nedôvodné a nesprávne potvrdzuje aj to, že na základe
novely zákona č. 129/2010 Z. z., ktorá bola schválená v Národnej rade SR dňa 12 . 10 . 2017 sa slová „a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov " nahrádzajú slovami „frekvenciu splátok a". Skutočným
dôvodom uvedenej zmeny je práve zosúladenie zákona so smernicou a rešpektovanie rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15. Nakoľko súd prvej inštancie nesprávne posúdil skutkové otázky
týkajúce sa toho, čo tvorí zmluvu o revolvingovom úvere, nesprávne posúdil otázku uvedenia zákonných
náležitostí a teda aj vznik bezdôvodného obohatenia. Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a
žalobu zamietnuť, eventuálne rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnil
si nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

5. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Poukázala na skutočnosť, že spotrebiteľovi súd
podľa platnej právnej úpravy priznal najvyšší stupeň ochrany v súlade s únijným právom, inak by
boli ohrozené práva všetkých spotrebiteľov členských štátov EÚ. Súd v súlade s Ústavou Slovenskej
republiky vykonal dokazovanie, oboznámil sa s listinnými dôkazmi, a na základe predložených listinných
dôkazov dospel k záveru, že žaloba bola dôvodná. Rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa žalobkyne
vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Popiera skutkové tvrdenia žalobcu v celom rozsahu.
Súd prvej inštancie posúdil zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú a úver ako spotrebiteľský, na základe
preukázaných skutočností a dôkazov doložených do súdneho spisu, mal súd za preukázané, že žalobca
so žalovaným uzatvorili úverovú zmluvu, ktorá neobsahovala obligatórne náležitosti podľa zákona, bola
nejasná v časti odplaty uvedením dvoch rôznych údajov o nákladoch spojeným s úverom, čo malo za
následok nesprávne uvedené RPMN, a preto súd rozhodol, že má žalovaný vydať žalobcovi bezdôvodné
obohatenie tak, ako je vo výroku rozsudku uvedené.
Súd je viazaný Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami, pričom smernica Rady 93/13/
EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá členským štátom
povinnosť zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol nekalými podmienkami viazaný. Orgánom zabezpečujúcim
ochranu spotrebiteľa je konajúci súd. Prvoinštančný súd dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie
správnych právnych predpisov, a to príslušných zákonov vzťahujúcich sa na spotrebiteľské právo, a to
zákona o spotrebiteľských úveroch a zákona o ochrane spotrebiteľa. Mnohé všeobecné a odvolacie
súdy Slovenskej republiky opakovane a spravodlivo konštatujú, že neinformovanosť spotrebiteľa, resp.
jeho nedostatočná informovanosť aj z dôvodu roztrieštenosti právnej úpravy spotrebiteľského práva, mu
nemôže byt na ujmu. Účelom spotrebiteľského práva je poskytnúť spotrebiteľovi ochranu v prípadoch,
kde môže dodávateľ zneužiť neinformovanosť spotrebiteľa tým, že do zmluvy zakomponuje zmluvné
podmienky, ktoré sú v neprospech spotrebiteľa a úlohou súdu je v takýchto prípadoch ex offo skúmať
neprijateľnosť zmluvných podmienok a rozpor s dobrými mravmi a v prípade, že sú zmluvné podmienky
neprijateľné, zabezpečiť rýchlu a účinnú ochranu spotrebiteľa. Poukázala na právnu úpravu zakotvenú
v: Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, Smernica Rady 93/13/EHS z 5.4. 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne
správny a zaviazať žalovaného na úhradu trov.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v  zmysle zásad vyplývajúcich z  ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj
webovej stránke Krajského súdu v Prešove a  dospel k  záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

8. Z obsahu spisu je zrejmé, že dňa 07.01.2015 žalobkyňa uzatvorila so žalovaným ako veriteľom Zmluvu
o revolvingovom úvere  č. 850009847, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 1.500,- eur.
Žalobkyňa sa zaviazala splatiť úver v 42 mesačných splátkach vo výške 47,43 eur. Ročná úroková



sadzba úveru bola 18,08 % ročne, RPMN úveru bolo 26,13 % a priemerná hodnota RPMN bola 36,30 %.
Splátka podľa Dohody o poskytnutí služby bola 34,56 eur, výška celkovej platby na úhradu  (mesačná
splátka úveru + splátka podľa Dohody o poskytnutí služby) bola 81,99 eur. Poplatok za poskytnutie úveru
bol 150,- eur.

9. Obdobne dňa 27.03.2015 uzatvorila so žalovaným ako veriteľom Zmluvu o spotrebiteľskom úvere
revolvingového typu  č. 8500108153, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 930,- eur.
Žalobkyňa sa zaviazala splatiť úver v 36 mesačných splátkach vo výške 32,91 eur (z toho istina 25,83
eur a úroky 7,08 eur). Ročná úroková sadzba úveru bola 17,77 % ročne, RPMN úveru bolo 26,67 %
a priemerná hodnota RPMN bola 34,42 %. Splátka podľa Dohody o poskytnutí služby bola 21,18 eur,
výška celkovej platby na úhradu  (mesačná splátka úveru + splátka podľa Dohody o poskytnutí služby)
bola 54,09 eur. Poplatok za poskytnutie úveru bol 93,- eur.

10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v zhode so súdom prvej inštancie dospel k
záveru, že zmluvy o revolvingovom úvere uzavreté medzi stranami sporu nespĺňajú náležitosti podľa
ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z.

11. Žalovaný v odvolaní poukazuje na závery vyplývajúce z rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa
09.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová. V tomto ohľade
odvolací súd odkazuje na závery súdu prvej inštancie, ktorý sa s citovaným rozsudkom náležite
vysporiadal.

12. Rovnako ako súd prvej inštancie, aj odvolací súd má za to, že z citovaného rozsudku SD EÚ vyplýva,
že je zrejmý konflikt medzi Smernicou a Zákonom o spotrebiteľských úveroch. To však samo o sebe
neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica. V taktom
prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy
účinok.

13. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi
jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne
ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také, sa nemôže
použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.

14. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi
ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp. Smernice, sa
jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie správne ustálil, že nie je možné,
aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici priamy účinok.

15. Súd prvej inštancie potom správne skúmal, či môže Smernici priznať nepriamy účinok.

16. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc
vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možne uplatniť
eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať
pri výklade vnútroštátneho Zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere
v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa
vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené
všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad Zákona nemôže narúšať všeobecné právne
zásady, najmä zásadu právnej istoty. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch
v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici
ani nepriamy účinok, jednalo by sa o výklad vnútroštátneho Zákona contra legem. Súd prvej inštancie
preto ustálil, že napriek odkazu žalobcu na predmetné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, Zákon o
spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzatvorenia predmetných zmlúv jednoznačne určuje náležitosti
spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie, čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje §  11 tohto
zákona, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.

17. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného, že predmetné zmluvy majú všetky podstatné
náležitosti, nakoľko ich neoddeliteľnou súčasťou sú aj VOP, odvolací súd uvádza,  že časť obsahu
zmluvy síce možno určiť aj odkazom na obchodné podmienky, nemalo by sa to však týkať podstatných



náležitostí zmluvy (ale len dojednaní technického a vysvetľujúceho charakteru), keďže tieto informácie
sa musia povinne uvádzať spotrebiteľovi už v predzmluvnom formulári pre štandardné informácie o
spotrebiteľskom úvere (§ 4 ods. 2 ZoSU), a nič by preto, v prípade poctivého prístupu veriteľa, nemalo
brániť tomu uviesť ich aj priamo v zmluve (mutatis mutandis aj nález ÚS ČR citovaný nižšie).

18. Okrem toho tiež platí, že stanovenie časti obsahu zmluvy odkazom na obchodné podmienky, nemôže
byť ani neprimerane všeobecné (nestačí iba zmienka o obchodných podmienkach), pretože ak má byť
súčasťou zmluvy (ako prejavu vôle), platia preňho, ak sa sním majú spájať právne účinky, rovnaké
pravidlá ako aj pre iné právne úkony. Časť obsahu zmluvy, ktorú tento odkaz určuje (poukazom na
obchodné podmienky), by sa mala preto stanoviť konkrétne (určite a zrozumiteľne, § 37 ods. 1 OZ) tak,
aby bolo zrejmé, úpravu ktorej časti zmluvy (práv a povinností) treba hľadať a vykladať na inom mieste
(napr. v obchodných podmienkach), písomne (§ 9 ods. 1 ZoSU), a zároveň aj nie menším písmom ako
iná časť takejto zmluvy (§ 53c OZ). V tomto prípade tomu tak nebolo.

19. V tejto súvislosti súd tiež pripomína, že určitosti a zrozumiteľnosti zmluvy o úvere ako dvojstranného
právneho úkonu nesvedčí ani rozsiahlosť a neprehľadnosť textu obchodných podmienok napísaná
drobným písmom so súčasným zakomponovaním viacerých podstatných zmluvných náležitostí zmluvy
o úvere na ich viacerých miestach. Inými slovami vo vzťahu k ich platnosti súd zdôrazňuje, že v
prípade konfliktu záujmov spotrebiteľa a jeho zmluvného partnera je potrebné poskytnúť vyššiu mieru
ochrany spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane. V kontexte s týmto princípom je potrebné posúdiť aj
úverové zmluvné podmienky. Tie zásadne nesmú slúžiť tomu, aby do nich často v neprehľadnej, zložito
formulovanej a malým písmom napísanej forme skryl zmluvný partner spotrebiteľa podmienky, ktoré sú
podstatné, a o ktorých môže predpokladať, že uniknú jeho pozornosti. Pokiaľ tak učiní, čo sa stalo aj v
tomto prípade, spreneverí sa princípu dôvery, a preto takému jednaniu nemožno priznať právnu ochranu
pre rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ).

20. K tomu odvolací súd poukazuje aj na právny záver uvedený v náleze Ústavného súdu ČR z
11.11.2013, sp. zn. I. ÚS 3512/11. Podľa neho v rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania o zmluvnej
pokute (argumentum aminori ad maius tým skôr o predmete hlavného záväzku resp. o podstatných
náležitostiach zmluvy) v zásade nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných zmluvných podmienok, ale
len spotrebiteľskej zmluvy samotnej (na ktorú spotrebiteľ pripája svoj podpis). Ústavný súd zdôraznil,
že dodávateľ sa má chovať k spotrebiteľovi, ktorý je slabšou zmluvnou stranou poctivo, v opačnom
prípade mu nie je možné poskytnúť právnu ochranu. Zásada poctivosti sa prejavuje aj tým, že zmluvné
dojednania nesmú byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného charakteru.
Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo
nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru, a naopak
nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej
forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že
pozornosti spotrebiteľa zrejme uniknú.

21. Odvolací súd zdôrazňuje, že v oblasti ochrany spotrebiteľa je potrebné mať na zreteli aj zásadu
poctivosti, a to vo forme tzv. princípu dôvery v oblasti ochrany spotrebiteľa.

22. Ústavný súd Českej republiky v nálezoch II.ÚS 3/06 zo 06.11.2007 a I.ÚS 3512/11 z 11.11.2013
uviedol, že uplatňovanie princípu dôvery v úkony ďalších osôb v sociálnom styku je základným
predpokladom pre fungovanie komplexnej spoločnosti. Dôveru je potrebné pokladať za elementárnu
kategóriu sociálneho života. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného v tom, že text
spotrebiteľskej zmluvy, osobitne vtedy, keď sa jedná o formulárovú zmluvu, má byť pre priemerného
spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný.

23. Odvolací súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že pri oboch Zmluvách o spotrebiteľskom úvere
revolvingového typu si žalovaný ako veriteľ vyúčtoval poplatok za poskytnutie úveru, v jednom prípade
vo výške 150,- eur a v druhom vo výške 93,- eur. Z rozhodovacej praxe je tunajšiemu súdu známe,
že žalovaný poskytnutý úver automaticky zníži o sumu poplatku za poskytnutie úveru. Spotrebiteľ tak
reálne neobdrží sumu, ktorá je uvedená v zmluve ako istina/ výška úveru, ale istinu poníženú o výšku
poplatku za poskytnutie úveru.



24. V prípade úveru zo dňa 07.01.2015 žalobkyňa teda od žalovaného obdržala sumu 1.350,- eur a nie
1.500,- eur ako to uviedol žalovaný a ako to je chybne uvedené aj v predmetnej zmluve.

25. V prípade úveru zo dňa 27.03.2015 žalobkyňa od žalovaného obdržala sumu 837,- eur a nie 930,-
eur.

26. V oboch prípadoch si tak žalovaný vyúčtoval poplatok vo výške 10 % samotného úveru, ktorý
žalobkyňa reálne nikdy neobdržala. Vzhľadom na výšku predmetného poplatku a spôsob jeho úhrady,
takéto dojednanie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a
spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa ako to predpokladá ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

27. Odvolací súd zdôrazňuje, že predmetná zmluva bola vyhotovená veriteľom - dodávateľom,
poskytovateľom služieb, bez možnosti žalobkyne privodiť jej zmenu, ktorá tým, že podpísala zmluvu,
keďže mala záujem o poskytovanú službu, musela prijať aj ostatné podmienky zmluvného vzťahu
určené dodávateľom, vrátane poplatkov. Táto zmluvná podmienka je zakomponovaná do textu zmluvy,
teda je súčasťou vopred pripravenej formulárovej zmluvy a podľa názoru súdu nebola so žalobkyňou
individuálne dojednaná.

28. Princíp ochrany spotrebiteľa vyžaduje transparentnosť zmluvných dojednaní, ktoré sú spotrebiteľovi
dodávateľom predkladané k podpisu. Z nich musí byť zrejmé, aké bude finálne finančné zaťaženie
príjemcu úveru, lebo len takto informovaný spotrebiteľ môže urobiť spoľahlivú komparáciu na trhu
dostupných a ponúkaných úverov bez toho, aby neskôr zistil, že vychádzal zo zámerne skreslených
informácií. Problém ochrany spotrebiteľa nespočíva v zákaze obchodných podmienok, ale v možnosti sa
s nimi riadne oboznámiť v ich zreteľnom označení, formulácii a možnosti ich po zrelej úvahe akceptovať
alebo odmietnuť.

29. Poplatkové zaťaženie spotrebiteľa bez poskytnutého protiplnenia banky je potrebné vyhodnotiť ako
neprijateľné.

30. Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd poukazuje na rozsudok SD EÚ vo veci C-377/14, ktorý vo
výroku rozsudku v bode 3. výslovne uviedol, že článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48/
ES ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška
čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy,
ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú
tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené.

31. V kontexte uvedeného je teda zrejmé, že celková suma, ktorú žalobkyňa dostala k dispozícii
od žalovaného, a teda celková výška úveru činila 1.350,- eur (v prípade úveru poskytnutého dňa
07.01.2015) a 837,- (v prípade úveru poskytnutého dňa 27.03.2015).

32. Podľa odvolacieho súdu, nie je ničím výnimočným vysledovať, že súdne konania  v rôznych
podobách sa stávajú  priestorom na sofistikované právne konštrukcie, ktorými sa sleduje  obohatenie sa
na úkor iného a kým  osoba konajúca  s takýmto zlým úmyslom  vyzerá ako odborne zdatný subjekt, tak
obeť takéhoto konania, odborne slabý a neskúsený spotrebiteľ, je vo výsledku osobou nezodpovednou.
Zmysel a cieľ súdneho konania a výkonu spravodlivosti  ekvity  sa pri nadmerne formalistickom prístupe
úplne vytráca. Za všetko hovorí výsledok takéhoto procesu, podľa ktorého je evidentne spotrebiteľ
zaviazaný na plnenia z nečestných zmluvných podmienok v násobkoch k výške úveru.

33. Súd by mal mať na zreteli základný účel konania - poskytnutie spravodlivej ochrany subjektívnym
právam účastníkov (porov. spravodlivosť nad formálne znenie zákona, správa prezidenta SR o stave
republiky z 18. 06. 2015). Ústavné články o súdnej ochrane čl. 46 a nasl., čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd spolu s Civilným sporovým poriadkom predstavujú všeobecné
požiadavky spravodlivého procesu. Vzťah práva a spravodlivosti načrtol Český Ústavný súd, keď v
jednom zo svojich nálezov uviedol: „súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí
smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen
súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a
účel toho-ktorého záujmu chráneného príslušnou normou” (porovnaj nález Ústavního soudu ČR sp.zn.
II.ÚS 222/07).



34. Z dôvodu existujúceho nebezpečenstva, že priemerne obozretný spotrebiteľ to nedokáže,  je práve
zo strany súdneho dvora judikovaná nevyhnutnosť ex offo súdnej kontroly. Je síce pravdou, že SD EÚ
zvýšil nároky na spotrebiteľov a na ich aktivitu (porov. rozsudok  C-34/13 Kušionová), ale vo vzťahu k
tomu , aby sa snažili a urobili viac pre to, aby sa vec dostala pred súd.

35. Pokiaľ však už má vec sudca tzv. ,,na stole“ a preskúmava vec, tak  podľa názoru odvolacieho súdu
je povinný ex offo  reagovať na nečestné konanie veriteľa a nečestné zmluvné podmienky a naplniť tak
článok 6 Smernice.

36. Z tohto dôvodu odvolací súd, rovnako ako aj súd prvej inštancie, podrobil súdnemu prieskumu
jednotlivé zmluvné podmienky, ako aj výšku odplaty, ktorú mala žalobkyňa za poskytnuté úvery
žalovanému zaplatiť.

37. V prípade zmluvy zo dňa 07.01.2015 mala žalobkyňa za úver vo výške 1.500,- eur zaplatiť sumu
2.142,06 eur a v prípade zmluvy zo dňa 27.03.2015 bolo potrebné za čiastku 930,- zaplatiť sumu
1.277,76 eur.

38. Z uvedeného je zrejmé, že odplata za úver zo dňa 07.01.2015 predstavuje až 42 % z poskytnutej
sumy. Nakoľko odvolací súd v zmysle rozhodnutia SD EÚ vo veci C-377/14 ustálil, že výška poskytnutého
úveru činí 1.350 eur, a nie 1.500,- eur ako zavádzajúco uviedol žalovaný, odplata predstavuje takmer
až 59% z poskytnutej istiny.

39. Vo vzťahu k úveru zo dňa 27.03.2015 bolo uvedené, že odplata žalovaného predstavuje takmer 38 %.
Nakoľko však odvolací súd v zmysle rozhodnutia SD EÚ vo veci C-377/14 ustálil, že výška poskytnutého
úveru činí 837,- eur a nie 930,- eur, odplata predstavuje takmer až 53 % z poskytnutej sumy.

40. Podľa bodu 13 Zmluvných dojednaní Zmluvy o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu
spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o.:  „V prípade (I) omeškania dlžníka (Spoludlžníka 1,
Spoludlžníka 2) s úhradou mesačnej splátky úveru podľa Zmluvy o RÚ o viac ako tri mesiace po
termíne splatnosti alebo v prípade (II) omeškania Dlžníka (Spoludlžníka 1, Spoludlžníka 2) s úhradou
iného peňažného záväzku, podľa Zmluvy o RÚ, ktoré Dlžník neplní v splátkach o 35 a viac dní po
termíne splatnosti alebo (III) v prípade, že Dlžník (Spoludlžník 1, Spoludlžník 2) poruší niektoré iné
ustanovenie Zmluvy o RÚ alebo v dokumentoch, na základe ktorých bola Zmluva o RÚ uzavretá (ďalej
len „prehlásenie“) v čase podpisovania Zmluvy o RÚ nezodpovedalo skutočnosti alebo (V) v prípade,
že došlo k zmene skutočnosti, ktoré sú obsahom prehlásenia a Dlžník (Spoludlžník 1, Spoludlžník
2) neinformoval Veriteľa o tejto skutočnosti do 10 (desiatich) dní od tejto zmeny alebo (VI) v prípade
porušenia povinností uvedených v bode 8.1. a bode 11.2. alebo v prípade nepravdivosti alebo neúplnosti
prehlásení Dlžníka (Spoludlžníka 1, Spoludlžníka 2) podľa bodu 11.1:
a) všetky záväzky Dlžníka (Spoludlžníka 1, Spoludlžníka 2), ktoré sa podľa Zmluvy o RÚ mali stať
splatnými v budúcnosti, sa stávajú okamžite splatnými, pokiaľ sa zmluvné strany nedohodnú inak, a/
alebo
b) je Veriteľ oprávnený odstúpiť od Zmluvy o RÚ, a/ alebo
c) je Veriteľ oprávnený okamžite vypovedať Zmluvu o RÚ, pričom zmluvný vzťah končí dňom doručenia
výpovede Dlžníkovi.“

41. Sankcia spočívajúca v strate výhody splátok vždy musí zodpovedať nie len rozsahu porušenej
povinnosti, ale aj charakteru porušenia povinnosti a závažnosti porušenej povinnosti a zároveň sa odvíjať
aj od skutočnej a reálnej ujmy, ktorá porušením povinnosti vznikne.

42. Sankcia dohodnutá počas celej platnosti zmluvy a jej hrozby nesmie byť v žiadnom jej štádiu zjavne
neprimeraná a prípadným nárokom na sankciu nemôže vzniknúť bezdôvodné obohatenie.

43. Sankciu, ktorá v zmysle bodu 13 Zmluvných dojednaní Zmluvy o spotrebiteľskom úvere
revolvingového typu spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o. predstavuje stratu výhody splátok
neinformovania Veriteľa o tom, že došlo k zmene skutočností, ktoré sú obsahom prehlásenia a Dlžník
(Spoludlžník 1, Spoludlžník 2) o tom Veriteľa neinformoval do 10 dní od tejto zmeny, rozhodne nemožno



posúdiť ako primeranú rozsahu, charakteru, či závažnosti porušenej povinnosti. Rovnako má odvolací
súd pochybnosti o vzniku skutočnej a reálnej ujmy, ktorá by Veriteľovi porušením tejto povinnosti vznikla.

44. Veriteľ si v bode 13 Zmluvných dojednaní Zmluvy o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu
spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o. zakomponoval aj stratu výhody splátok ako sankciu za
porušenie niektorých iných ustanovení Zmluvy o RÚ alebo v dokumentoch, na základe ktorých bola
Zmluva o RÚ uzavretá. Odvolací súd má za to, že sa jedná o mimoriadne vágne ustanovenie, z ktorého
nie je jednoznačné, aké konkrétne porušenia má Veriteľ na mysli a tiež ho v kontexte uvedeného
považuje za zjavne neprimerané vo vzťahu k sankcii, ktorá má v neprospech spotrebiteľa nastať.

45. Podľa ustálenej judikatúry systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že
spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na
podmienky pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky z 27. júna
2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25, ako aj z
26. októbra 2006, Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25).

46. Vzhľadom na túto situáciu znevýhodneného postavenia článok 6 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje, že
nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie,
ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (rozsudky
Mostaza Claro, už citovaný, bod 36, a zo 4. júna 2009, Pannon GSM, C-243/08, Zb. s. I-4713, bod 25).

47. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica 93/13 dosiahnuť, Súdny dvor
viackrát zdôraznil, že nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže
byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy
(rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27; Mostaza Claro, už citovaný,
bod 26, ako aj zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones, C-40/08, Zb. s. I-9579, bod 31).

48. Možnosť súdu skúmať aj bez návrhu nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný na
dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý
spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku
7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu
používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo
dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro,
už citovaný, bod 27).

49. Táto možnosť priznaná súdu sa považuje za nevyhnutnú na zabezpečenie účinnej ochrany
spotrebiteľa, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že tento spotrebiteľ o svojich
právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Cofidis, už citovaný, bod 33, ako aj Mostaza
Claro, už citovaný, bod 28).

50. Ochrana, ktorú smernica priznáva spotrebiteľom, sa tak vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ,
ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania
nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo preto, že je odradený
od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Cofidis,
už citovaný, bod 34).

51. V tejto súvislosti je vhodné spresniť, že článok 6 ods. 1 smernice má kogentnú povahu. Okrem
toho treba zdôrazniť, že podľa judikatúry Súdneho dvora predmetná smernica ako celok predstavuje
opatrenie nevyhnutné na splnenie poslania zvereného Európskej únii a, najmä, na zvýšenie životnej
úrovne a kvality života v celej Únii (pozri rozsudky Mostaza Claro, už citovaný, bod 37, ako aj Asturcom
Telecomunicaciones, už citovaný, bod 51).

52. Vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov,
ktorú smernica zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné
s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem
verejného poriadku (rozsudok Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný, bod 52).



53. Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne
dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

54. Podľa čl. 3 ods. 2 Smernice Rady 93/13/EHS, podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú,
ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v
súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.
Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté,
nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj
napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu.
Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne
dohodnutá, musí o tom podať dôkaz.

55. Podľa čl. 4 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7,
nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola
zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a
na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.

56. Pokiaľ ide o otázku, či osobitná zmluvná podmienka  (bod 13 VOP) má, alebo nemá nekalú povahu,
článok 4 smernice 93/13 uvádza, že odpovedať treba so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb,
ktoré sú predmetom zmluvy, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením tejto zmluvnej podmienky v
čase uzavretia zmluvy. Je opodstatnené uviesť, že v tomto kontexte treba tiež posúdiť dôsledky, ktoré
táto podmienka môže mať v rámci práva uplatniteľného na zmluvu, čo v sebe zahŕňa preskúmanie
vnútroštátneho právneho systému (rozsudok Freiburger Kommunalbauten, už citovaný, bod 21).

57. So zreteľom na všetky okolnosti, odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný do formulárových
obchodných podmienok zakomponoval ustanovenie (bod 13), ktorý je v zrejmom rozpore s dikciou ust.
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.

58. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má
vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od
omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní
na uplatnenie tohto práva.

59. V zmysle obchodných podmienok (bod 13) si tak žalovaný, už po viac ako 35 dňoch omeškania
dlžníka so splátkou úveru, môže voči spotrebiteľovi uplatniť svoju pohľadávku v takej výške, na akú by
mal nárok za situácie, že by spotrebiteľ po celú dobu zmluvného vzťahu s poskytnutými peniazmi aj
reálne disponoval.

60. S odkazom na vyššie uvedené, odvolací súd ustálil, že odplata, ktorú od žalobkyne ako spotrebiteľky
vyžaduje žalovaný ako dodávateľ za poskytnuté úvery, v kontexte s bodom 13. VOP je neprijateľná a
v príkrom rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd pritom zdôrazňuje, že nie je podstatné, či k ujme
na strane spotrebiteľky aj skutočne došlo, nakoľko v súlade s judikatúrou SD EÚ sú vnútroštátne súdy
členských štátov povinné posúdiť jednotlivé zmluvné podmienky v kontexte všetkých ustanovení zmluvy
a vyhodnotiť, či nie je čo i len možnosť vzniku ujmy na strane spotrebiteľa.

61. Odvolací súd poukazuje aj na neúmerne vysokú cenu úveru.

62. Podľa ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ak
predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne
prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných
prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situácia spotrebiteľa,
spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu
splatnosti.

63. Uvedené ustanovenie, ale nemožno vykladať tak, aby do odplaty obvykle požadovanej na
finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch sa zahrňovali i údaje od tých subjektov



finančného trhu, ktoré požadujú neprimeranú odplatu. Pripustenie takejto možnosti rozhodne nebolo
vôľou zákonodarcu, a preto pre účely zistenia výšky obvyklej odplaty sa musí vychádzať z údajov
finančných inštitúcií poskytujúcich spotrebiteľské úvery za primerané odplaty riadiac sa zásadou dobrých
mravov upravenou v ustanovení § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

64. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou
hypotézou, t. j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a
ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil
hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu okolností. Pri posudzovaní, či
konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne
neurčuje, z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie
ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, je vždy
potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce okolnosti.

65. Odvolací súd z vlastnej činnosti (porovnaj napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci 3Co
67/2008), ale aj z rozhodnutí iných súdov (porovnaj stránka MS SR, v časti: Komisia na posudzovanie
podmienok v spotrebiteľských zmluvách) poukazuje na poznatky, že úverovanie nebankoviek je pridrahé
a pre sociálne slabšie obyvateľstvo to spôsobuje nezanedbateľné ťažké životné situácie. Zmyslom a
cieľom úverovania spotrebiteľov nemôže byť neprimerané zaťaženie spotrebiteľa a niekoľkoročný stav
splácania dlhu, počas ktorého je spotrebiteľ vystavený stresovým situáciám. Takýto stav je na úkor
kvality života človeka a žalovaný to vyvolal neprimeranými úverovými podmienkami, pravdepodobne bez
poznania reálnej schopnosti spotrebiteľa splatiť úver, za podmienok vopred stanovených žalovaným,
ktoré, až na výšku úveru, žalobkyňa nemohla nijako ovplyvniť.

66. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny.

67. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania,
ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí o
trovách konania, potvrdil.

68. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 CSP.
Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalobkyňa bola v konaní úspešná, a preto
má nárok na náhradu trov konania, ktoré jej v odvolacom konaní vznikli.

69. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).