{"guid": "3626998f-030f-464b-aeb8-ecd3d93d7265:2620de35-01bf-4b89-8896-da3339ecb3ce", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2014:7809202124.1", "spisova_znacka": "6Co/143/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/143/2012 z 20. 1. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 20. januára 2014, sp. zn. 6Co/143/2012, ECLI:SK:KSKE:2014:7809202124.1", "identifikacne_cislo": "7809202124", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Anna Repková", "sudca_id": 961, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-anna-repkova-961", "datum_vydania": "2014-01-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-219.odsek-1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2620de35-01bf-4b89-8896-da3339ecb3ce", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7809202124.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2014:7809202124.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2014:7809202124.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/143/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7809202124
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7809202124.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň
JUDr. Dany Ferkovej a JUDr. Viktórie Midovej, v právnej veci žalobcu STOBEK s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Galvaniho 12/B, IČO: 31 352 723, zastúpeného JUDr. Jozefom Vaculíkom, advokátom so
sídlom v Bratislave, Včelárska 29, proti žalovanému PAD SLOVAKIA, s.r.o. (predtým steel.s slovakia,
s.r.o.), so sídlom v Rožňave, Letná 46, IČO: 36 573 094, o zaplatenie 33.017,43 € s príslušenstvom,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 31. januára 2012, č.k. 12C
71/2009-535 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 7. marca 2012, č.k. 12C 71/2009-557, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e   rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 7. marca 2012.

N e p r i z n á v a  účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Rožňava (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 31. januára
2012, č.k. 12C 71/2009-535 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 7. marca 2012, č.k. 12C
71/2009-557 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 33.017,43 €, spolu s úrokom z
omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 3.799,70 € od 24. júna 2008 do zaplatenia, zo sumy 4.782,36
€ od 17. júna 2008 do zaplatenia, zo sumy 4.782,36 € od 16. júla 2008 do zaplatenia, zo sumy 4.782,36
€ od 12. augusta 2008 do zaplatenia, zo sumy 4.782,36 € od 16. septembra 2008 do zaplatenia, zo sumy
4.782,36 € od 14. októbra 2008 do zaplatenia, zo sumy 2.440,71 € od 20. novembra 2008 do zaplatenia
a zo sumy 2.865,36 € od 14. januára 2009 do zaplatenia, v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 12.553,43 € v lehote
do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu (JUDr. Jozefa Vaculíka
- poznámka odvolacieho súdu). Zároveň žalovanému uložil povinnosť nahradiť trovy štátu vo výške
184,64 € na účet Okresného súdu Rožňava v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Dopĺňacím rozsudkom zo dňa 7. marca 2012 konanie zastavil v časti úroku z omeškania do výšky 28% zo
sumy 3.799,70 € od 24. júna 2008 do zaplatenia, zo sumy 4.782,36 € od 17. júna 2008 do zaplatenia, zo
sumy 4.782,36 € od 16. júla 2008 do zaplatenia, zo sumy 4.782,36 € od 12. augusta 2008 do zaplatenia,
zo sumy 4.782,36 € od 14. októbra 2008 do zaplatenia, zo sumy 2.440,71 € od 20. novembra 2008 do
zaplatenia a zo sumy 2.865,36 € od 14. januára 2009 do zaplatenia.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalobca prenajal
žalovanému (ešte pod obchodným menom PKN s.r.o. Rožňava-nebytové priestory) v budove súpisného
č. 5353 na Galvaniho ul. č. 12, v Bratislave (vedenej na LV č. XXXX k.ú. G. F. - V.), na základe



zmluvy o podnájme zo dňa 31. októbra 2003. Podľa tejto zmluvy žalovaný začal od 1. novembra
2003 užívať skladové priestory o rozsahu 468 m2 a kancelárske priestory o rozsahu 54 m2. Uvedené
priestory užíval do 27. júna 2008. Dodatkom č. 2 k uvedenej zmluve žalobca odovzdal do užívania
žalovanému ďalšie  skladovacie priestory o výmere 570 m2, ktoré sa nachádzali na parcele č. 16940/47
a parcele č. 16940/58. Uvedené priestory žalovaný užíval od 16. októbra 2006 do 27. júna 2008. Od
marca 2008 prebiehali rokovania medzi žalobcom a žalovaným o uzavretie novej nájomnej zmluvy na
novovytvorené priestory nachádzajúce sa v budove súpisné č. XXXXX, vedenej na LV č. XXXX kat.
úz. G. F. - V. na parcelných č. 16940/65 a 16940/47. Do novej nájomnej zmluvy boli zahrnuté okrem
uvedených priestorov aj skladovacie priestory o výmere 570 m2 na základe dodatku č. 2 z roku 2006. V
priebehu dojednávania podmienok v návrhu novej zmluvy boli dňa 5. mája 2008 odovzdané žalovanému
na základe preberacieho protokolu skladovacie priestory na Galvaniho ul. 12/B v Bratislave, parc. č.
16940/65 a 16940/47 o výmere 710 m2 a kancelárske priestory o výmere 378 m2. Priestory boli prevzaté
konateľom žalovaného F.. Ď.. Z opisu skladovacích a kancelárskych priestorov vyplynulo, že išlo o
novovybudované priestory, kde sa vyskytol aj záznam o „elektrickej“ bráne nadštandardných rozmerov.
V opise sociálnych a kancelárskych priestorov sa nenachádzal žiaden záznam o tom, že by sa tam mali
nachádzať byty.

Dňa 27. júna 2008 odovzdal žalovaný žalobcovi na základe preberacieho protokolu pôvodne prenajaté
priestory v budove č. súpisné 5353 na LV č. XXXX na parcele č. 16940/17 o celkovej výmere 522 m2.
Išlo o priestory užívané na základe podnájomnej zmluvy zo dňa 31. októbra 2003. Uvedený protokol bol
podpísaný dvomi konateľmi žalovaného.

K uzavretiu novej nájomnej zmluvy pôvodne datovanej dňom 1. mája 2008 nedošlo, lebo zmluvu
podpísal len jeden konateľ žalovaného, čo nepochybne vyplynulo z vykonaného dokazovania (výsluchu
svedkov a z dokladu o legalizácii - osvedčenia podpisov a následnej registrácii overovaných podpisov
v notárskom registri). Odhliadnuc od okolnosti, akým spôsobom bola zmluva doručovaná talianskym
konateľom, svedkovia Z.. G.Á. a F.. X.. Ď. sa zhodli v tom, že návrh zmluvy podpísaný slovenským
konateľom žalovaného bol predložený talianskym konateľom a následne už nebol vrátený žalobcovi.
Zmluva v danom prípade nebola riadne podpísaná, a tak nedošlo k uzavretiu predmetnej zmluvy. Súd
dospel k záveru, že žalovaný užíval jednak pôvodné priestory do 27. júna 2008 na základe nájomnej
zmluvy zo dňa 31. októbra 2003 a ďalšie priestory na základe dodatku č. 2 k tejto nájomnej zmluve
od 16. októbra 2006 do 27. júna 2008. Tieto priestory boli užívané na základe nájomného vzťahu a
boli odovzdané do užívania v súlade s § 3 ods. 1 až 3 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme
nebytových priestorov v zmysle neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 116/1990 Zb.“).

Okrem toho žalovaný užíval od 5. mája 2008 aj novovybudované priestory na A. ul. 12/B v Bratislave,
nachádzajúci sa na parcelách č. 16940/65 a 16940/47 - skladovacie priestory o výmere 710 m2 a
kancelárske priestory o výmere 378 m2. Napriek neexistencii písomnej zmluvy boli tieto priestory užívané
žalovaným až do odovzdania priestorov žalobcovi dňa 31. októbra 2008. Tvrdenia žalovaného, že sa
jednalo len o náhradné - dočasné priestory, ktoré mali byť užívané do obdobia opravy pôvodných
priestorov, boli vyvrátené vykonaným dokazovaním. Svedkovia F.. Ď. a F.. Z. X., H.Í. X. a F.. S. Y.,
ktorí poznali stav pôvodných priestorov zhodne uviedli, že dôvodom na presťahovanie žalovaného
do ďalších priestorov boli jednoznačne kapacitné dôvody a nie iné dôvody. Pôvodné priestory neboli
v dezolátnom stave, boli schopné riadneho užívania. Aj svedok I. O. S. potvrdil, že sa nejednalo o
priestory neschopné užívania pre nejaké vady. Súd konštatoval, že pokiaľ by sa jednalo o dočasné
užívanie, nebol by dôvod na odovzdanie priestorov žalovaným žalobcovi na základe preberacieho
protokolu zo dňa 27. júna 2008. V uvedenom protokole nebola žiadna zmienka, aby sa jednalo len
o dočasné prenajaté priestory a v tomto prípade preberací protokol už podpisovali dvaja konatelia
žalovaného F.. Ľ. Ď. a I. O. S.. Pokiaľ by žalovaný skutočne nemal záujem o užívanie ďalších priestorov
vrátane novovybudovaných, potom ďalšie konanie, smerujúce k uzavretiu novej nájomnej zmluvy by
postrádalo akúkoľvek logiku. Sám žalovaný intenzívne pracoval na tvorbe zmluvných podmienok, tieto
pripomienkoval a časť jeho pripomienok bola zapracovaná do návrhu nájomnej zmluvy. Uvedené vyplýva
z pripojenej elektronickej komunikácie medzi žalobcom a žalovaným, ktorá sa datuje od 26. marca 2008,
kedy žalovaný posiela žalobcovi zoznam pripomienok ku kontraktu „haly v Bratislave“. Celá elektronická
komunikácia nasvedčovala jednoznačne tomu, že žalobca, ako aj žalovaný prostredníctvom S.. F. Y.
dojednávali podmienky zmluvy. Z výpovede svedka F.. Ď. nepochybne vyplynulo, že podpisoval nový



návrh nájomnej zmluvy s konateľom žalobcu a odoslal ho na podpis talianskym konateľom. Z uvedeného
vyplýva, že v danom prípade sa skutočne nejednalo o žiadne dočasné užívanie priestorov, ale bol tu
zámer zo strany žalovaného na dlhodobejšie užívanie kapacitne väčších priestorov, ako boli pôvodné
priestory. Výška úhrady za užívanie v podobe navrhovaného nájomného zodpovedala výške pôvodne
dohodnutého nájomného za kancelárske priestory aj skladovacie priestory. K navýšeniu zo sumy 1.400,-
Sk za 1m2 na sumu 1.600,-Sk za 1m2 došlo v skladovacích priestoroch, ktoré boli technicky lepšie
vybavené.

Žalobca počnúc mesiacom máj 2008 fakturoval žalovanému za skutočne užívané priestory sumu
315.552,30 Sk mesačne;

-faktúrou č. 2830394, splatnou 23. júna 2008, nájomné za mesiac máj 2008; k tejto faktúre vystavil
žalobca dobropis faktúry č. 2830771 na sumu 29.603,30 Sk za obdobie od 1. mája 2008 do 4. mája
2008 (pretože k prevzatiu priestorov došlo 5. mája 2008),

-faktúrou č. 2830395, splatnou 23. júna 2008, nájomné za mesiac jún 2008,

-faktúrou č. 2830458, splatnou 15. júla 2008, nájomné za mesiac júl 2008,

-faktúrou č. 2830517, splatnou 11. augusta 2008, nájomné za mesiac august 2008,

-faktúrou č. 2830608, splatnou 15. septembra 2008, nájomné za mesiac september 2008,

-faktúrou č. 2830672, splatnou 13. októbra 2008, nájomné za mesiac október 2008,

-faktúrou č. 2830770, splatnou 19. novembra 2008, vystavenou na sumu 73.529,-Sk nájomné za
pôvodné prenajaté priestory, užívané súčasne s novými priestormi v období od 1. mája 2008 do 27. júna
2008 (Tu bola odpočítaná kaucia 81.000,-Sk, zložená na začiatku zmluvného vzťahu v roku 2003).

-faktúrou č. 2830904, splatnou 14. januára 2009 na sumu 86.317,60 Sk na úhradu nedoplatku za
dodávky elektrickej energie. Nedoplatok bol faktúrovaný po konečnej faktúre od dodávateľa ZSE.
Žalobca teda vyfakturoval celkom sumu 2.023.557,10 Sk. Žalovaný uhradil spolu so započítaním kaucie
sumu 1.028.874,-Sk. Rozdiel v celkovej úhrade v neprospech žalobcu tak činil 994.683,10 Sk (33.017,43
€). Žalovaný prevzal faktúry, žiadnu z nich nereklamoval a ani nevrátil. Podľa výpovede svedkyne Z. G.,
žalovaný si uplatnil odpočet dane z pridanej hodnoty z uvedených faktúr.

To, že žalovaný aj ku koncu roku 2010 viedol pohľadávku žalobcu voči nemu (žalovanému - pozn.
odvolacieho súdu) ako nesplnený záväzok, nepochybne vyplýva z listín, ktoré predložil počas konania
na súde prvého stupňa žalobca, aj keď tak mal učiniť žalovaný. Žalovaný namietal nelegitímnosť
nadobudnutia listín (účtovnú uzávierku k 31. decembru 2010 a záznam zo zasadnutia riadneho
zhromaždenia spoločnosti v S.). Poznatky o existencii listín preukazujúcich záväzok žalovaného voči
žalobcovi mal priamo S.. F. Y., ktorý žalovaného počas celého konania na súde prvého stupňa
zastupoval.

Povinnosťou žalovaného bolo na základe písomnej nájomnej zmluvy zaplatiť za priestory, ktoré užíval
na základe zmluvy z roku 2003, vrátane Dodatku č. 2 podľa § 7 zákona č. 116/1990 Zb.

Užívaním novovybudovaných priestorov na A. ul. XX/B v G. na parcelách 16940/65 a 16940/47 od 5.
mája 2008 do 31. októbra 2008 bez platnej nájomnej písomnej zmluvy získal žalovaný bezdôvodné
obohatenie na úkor žalobcu podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). V danom
prípade išlo o bezdôvodné obohatenie, ktoré žalovaný získal plnením bez právneho dôvodu. Ide o
plnenie, kde od začiatku nebol právny dôvod na plnenie, t.j. plnilo sa, aj keď chýbala zmluva. O takýto
prípad ide vtedy, keď sa účastníci záväzkového vzťahu domnievajú, že uzavreli zmluvu. „Zmluva“ bola
podpísaná dňa 9. júna 2008 konateľom žalobcu a jedným z konateľov žalovaného. Uvedená zmluva
nebola platne uzavretá v dôsledku absencie podpisu druhého konateľa žalovaného. Žalovaný tým,
že užíval nebytové priestory bez platnej zmluvy, obohatil sa na úkor žalobcu. Výška bezdôvodného
obohatenia sa odvíjala od výšky dohodnutého nájomného jednak v pôvodnej nájomnej zmluve vrátane



Dodatku č. 2, a jednak od nájomného dohodnutého v zmluvách o nájme nebytových priestorov
uzavretých po uvoľnení priestorov žalovaným (LLZ service, s.r.o. zo dňa 8. decembra 2008). Žalovaný
sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu podľa § 517 ods. 1, 2 OZ, a preto má žalobca právo
požadovať od žalovaného popri plnení úroky z omeškania. Žalobca počas konania vzal žalobu späť v
časti úrokov z omeškania do výšky 28% (ako to vyplýva z výroku dopĺňacieho rozsudku zo dňa 7. marca
2012, č.k. 12C 71/2009-557 - poznámka odvolacieho súdu). Žalobca žiadal priznať úroky z omeškania
len vo výške 8,5% z jednotlivých dlžných súm. Žalovaný sa dostal do omeškania so splatením dlžných
súm počnúc dňom 24. júna 2008, a preto súd pri rozhodovaní o výške úroku sa riadil § 3 nariadenia
vlády č. 87/1995 Z.z. Od 24. júna 2008 do 20. novembra 2008 dvojnásobok diskontnej sadzby Národnej
banky Slovenska predstavoval výšku 8,5% z dlžnej sumy (4,25% jednonásobok diskontnej sadzby). K
omeškaniu so zaplatením ďalšej sumy 2.865,36 € došlo počnúc dňom 14. januára 2009 a podľa § 3
odseku 1 nariadenia vlády č. 586/2008, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z., je
výška úrokov počnúc od 1. januára 2009 o 8% bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky, a tak od 14. januára 2009 bol úrok z omeškania reprezentovaný 10,5%. Žalobca žiadal
priznať úroky z omeškania len vo výške 8,5%, a preto, že súd je viazaný návrhom, priznal žalobcovi
úrok z omeškania len vo výške 8,5%, (tak ako je to rozvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku
- poznámka odvolacieho súdu).

Na zistený skutkový stav aplikoval súd ust. § 3 ods. 1, 2, 3 zákona č. 116/90 Zb., § 5 ods. 1, 2 zákona
č. 116/90 Zb., § 9 ods. 2 písm. a/, b/, zákona č. 116/90 Zb. a § 12 zákona č. 116/90 Zb.

O trovách konania účastníkov okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi priznal
náhradu trov konania vo výške 12.553,43 €, ktorú uložil žalovanému zaplatiť na účet právneho zástupcu
žalobcu (JUDr. Jozefa Vaculíka - poznámka odvolacieho súdu). Výrok o náhrade trov štátu odôvodnil
aplikáciou § 148 ods. 1 O.s.p.

Dopĺňacím rozsudkom zo dňa 7. marca 2012, č.k. 12C 71/2009-557 zastavil konanie v časti úroku z
omeškania do výšky 28% zo súm tak, ako sú uvedené vo výrokovej časti dopĺňacieho rozsudku. Uvedený
rozsudok odôvodnil tým, že súd opomenul do výroku rozsudku zahrnúť aj rozhodnutie o zastavení
konania v časti úroku z omeškania vo výške 28% ročne z jednotlivých dlžných súm.

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok
a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo zmeniť napadnutý rozsudok a žalobu v celom
rozsahu zamietnuť.

Ako odvolacie dôvody uviedol, že prvostupňový súd neúplne zistil skutkový stav veci, lebo nevykonal
dôkazy navrhnuté žalovaným potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/
O.s.p.), že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods.
2 písm. d/ O.s.p.) a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).

Neúplné zistenie skutkového stavu súdom prvého stupňa žalovaný vidí v tom, že súd sa nezaoberal
podnájomnou zmluvou zo dňa 31. októbra 2003, vrátane jej dodatkov, ktorá zakladala práva a povinnosti
pre obe zmluvné strany. Súd nebral do úvahy tvrdenia žalovaného obsiahnuté v písomných vyjadreniach,
že sa žalovaný riadil platnou zmluvou a uhrádzal dohodnuté nájomné a užíval časť náhradných
priestorov poskytnutých žalobcom, lebo pôvodné priestory užívať nemohol, pretože ich žalobca prenajal
tretej osobe. Tieto skutočnosti potvrdzuje vyjadrenie žalovaného, svedecká výpoveď I. O. S. a výpoveď
z nájomnej zmluvy zo dňa 31. augusta 2008 daná žalobcom a následne preberací protokol zo dňa
31. októbra 2008, ktorým došlo k ukončeniu nájomného vzťahu, a k riadnemu odovzdaniu náhradných
nebytových priestorov. Vyčítal súdu, že sa neúmerne a zbytočne zapodieval výsluchom svedkov
navrhnutých žalobcom, lebo títo svedkovia boli osobne zaujatí voči žalovanému, nakoľko sa sporia
so žalovaným z rôznych dôvodov, a ich výpoveď bola tendenčná a navyše sa vyjadrovali k veciam, o
ktorých nemohli vedieť, lebo u žalovaného nepracovali v rozhodnom období, resp. v rozhodnom období
neboli v bratislavskej prevádzke žalovaného. Navyše svedkovia X. a X. v rozhodnom čase si pripravovali
konkurenčnú činnosť voči žalovanému a pripravovali si pôdu na prevzatie aktív žalovaného a následne



prenajali novovybudované nebytové priestory žalobcu, ktoré užívajú do „dnešného“ dňa. Ich výpovede
sú účelové a tendenčné a sú v rozpore so svedeckou výpoveďou svedka pána F.. Ď.. Neúplné zistenie
skutkového stavu veci žalovaný vidí v tom, že súd svojím postupom nepripustil žalovanému, aby položil
otázky svedkom navrhnutým žalobcom a neumožnil ich opätovné vypočutie, ktoré žalovaný navrhoval.
Nevypočutím navrhnutých svedkov žalovaného pána G. a pani O.Š. zasiahol do práv žalovaného
domáhať sa súdnej ochrany, a týmto spôsobom mu odňal základné právo navrhnúť dôkazy. Súd nebral
do úvahy tvrdenia žalovaného, že neužíval v celom rozsahu novovybudované priestory a ani nezohľadnil
predložené dôkazy, tabuľku predaja žalovaného v rozhodnom období, ako aj zoznam zamestnancov
žalovaného, čo preukazuje, že u žalovaného v rozhodnom období v bratislavskej prevádzke dochádzalo
k zníženiu zásob na sklade a na druhej strane počet zamestnancov sa nezvýšil, a preto žalovaný
nepotreboval, a teda ani neužíval celé priestory počas rozhodného obdobia.

Rozsah užívania predmetných nehnuteľností súd nezisťoval, a to ani pri výsluchu svedkov. Za nesprávny
postup súdu považoval žalovaný aj určenie výšky bezdôvodného obohatenia, bez určenia rozsahu
užívania nebytových priestorov, a to bez overenia výšky ich obvyklého nájmu. Za nezákonný postup
súdu považoval žalovaný to, že na pojednávaní dňa 31. januára 2012 sa súd neoboznámil s vyjadrením
žalovaného k svedeckej výpovedi svedkyne Belákovej, ktoré bolo doručené do spisu na pojednávaní dňa
31. januára 2012, a toto vyjadrenie nezohľadnil ani pri rozhodovaní v merite veci. Žalovaný má za to, že
žalobcovi nevznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, lebo žalovaný užívaním náhradných
priestorov v súlade so zmluvou o podnájme zo dňa 31. októbra 2003 uhrádzal dohodnuté nájomné počas
celej doby nájmu, a tak nemohlo dôjsť zo strany žalovaného k vzniku majetkového prospechu na úkor
žalobcu.

Žalobca v písomnom vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že v konaní bolo
dostatočne preukázané, že priestory v stavbe súpisného čísla 16802, ktoré žalovaný užíval, neboli
náhradnými priestormi, ktoré mu boli pridelené žalobcom z dôvodu nevyhovujúceho stavu pôvodne
užívaných priestorov, (ktoré žalovaný prevzal do užívania na základe „nájomnej“ zmluvy zo dňa 31.
októbra 2003). O tom, že pôvodné priestory neboli v nevyhovujúcom stave svedčí aj to, že priestory
po odovzdaní žalovaným, boli bez nejakých úprav odovzdané do užívania ďalším nájomcom. O tej
okolnosti, že žalovaný prevzal do užívania nové priestory svedčí aj preberací protokol zo dňa 5. mája
2008. Poukázal na emailovú komunikáciu medzi žalobcom a žalovaným. To, že tvrdenia žalovaného v
odvolaní sú len účelové, s cieľom vyhnúť sa splneniu svojho záväzku voči „žalovanému“ (s najväčšou
pravdepodobnosťou malo byť „žalobcovi“-poznámka odvolacieho súdu) v neposlednom rade svedčí
aj tá skutočnosť, že žalovaný pohľadávku voči žalobcovi vedie vo svojom účtovníctve, a z faktúr
vystavených žalobcom si uplatnil odpočet DPH. Súd neodňal žalovanému možnosť konať pred súdom,
lebo opakovane predvolával už vypočutých svedkov s cieľom, aby im žalovaný mohol položiť otázky,
ale žalovaný sa opakovane na pojednávania nedostavoval a svoje neúčasti riadne nezdôvodňoval.
Vypočutie ďalších svedkov z Y. je irelevantné, lebo žalovaný priestory riadne protokolárne prevzal, a
nikto iný okrem neho tieto priestory neužíval. Námietka nedostatočného overenia obvyklej výšky nájmu
je neopodstatnená, lebo priznaná výška bezdôvodného obohatenia zodpovedá v rozhodnom období
obvyklej cene nájmu porovnateľných priestorov, čo žalobca preukázal nájomnými zmluvami uzavretými s
ďalšími nájomcami, a cena, ktorú si žaloba uplatnil je taká, aká bola dohodnutá v pôvodnej podnájomnej
zmluve z 31. októbra 2003 v spojení s doplnkom č. 2.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal žalovaný, t.j. účastník
konania v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, voči ktorému je odvolanie prípustné
(§ 201 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods.
1, 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. s tým, že
vyhlásenie rozsudku bolo zverejnené minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli Krajského súdu v
Košiciach. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 21. januára 2014 o 9.30 hod. v pojednávacej miestnosti
č. dverí 212, 2. poschodie (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.).

Žalovaný v odvolaní označil odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. c/, písm. d/ a písm. f/ O.s.p.



K odvolaciemu dôvodu v § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p., podľa ktorého súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, odvolací súd uvádza, že účastníci okrem povinnosti tvrdenia majú aj dôkaznú povinnosť,
t.j. povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy
navrhnuté účastníkmi konania. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska
hmotného práva nie sú významné, ďalej dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré
boli už preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení účastníkov (§ 120 ods. 3
O.s.p.) a podobne. Nevykonanie navrhnutých dôkazov je súd povinný odôvodniť v písomnom vyhotovení
rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.).

Ďalší odvolací dôvod, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) je v súdnej praxi vykladaný tak, že skutkové zistenie
nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom nie je v súlade s § 132
O.s.p., a to vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo alebo pominul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo.
Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na vadnom hodnotení dôkazov.
Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo kde výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O.s.p.

Odvolateľ namieta aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval,
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozhodnutiu súdu prvého stupňa (v spojení s
dopĺňacím rozsudkom) nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, a ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo že by v jeho hodnotených
dôkazoch bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 133 až 135 O.s.p.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci mimoriadne rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový stav.
Svoje rozhodnutie založil na skutkových zisteniach, ktoré z tohto dokazovania vyplynuli a prihliadol
na všetky skutočnosti, ktoré za konania vyšli najavo. Vykonané dokazovanie vyhodnotil podľa zásad
uvedených v § 132 O.s.p., t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.
Pritom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Mimoriadne podrobné, precízne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého
rozsudku v spojení s dopĺňacím rozsudkom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a na
ktoré v podrobnostiach odkazuje.

Z odvolania žalovaného je zrejmé, že namieta nesprávne hodnotenie dôkazov okresným súdom a
nevykonanie niektorých dôkazov - výsluch svedka pána G. a pani O.. Odvolací súd k tejto námietke
uvádza, že v zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania
najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.



Hodnotením dôkazov nazývame činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnym
predpisom obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa
zásada voľného hodnotenia dôkazov. Iba výnimočne zákon ukladá súdu určité obmedzenie pri hodnotení
dôkazov (§ 133, § 134, § 135 O.s.p.).

Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto
dôvodu vecne nesprávne.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným
súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (viď
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 50/04).

Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
proces podľa článku 6 odseku 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, nepatrí ani právo
účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky I. ÚS 97/97).

Odvolací súd s poukazom na obsah spisu okresného súdu námietky odvolateľa a jeho odvolacie dôvody
podľa § 205 ods. 2 písm. c/ a d/ O.s.p. nepovažoval za dôvodné.

Z napadnutého rozhodnutia, v spojení s dopĺňacím rozsudkom je zrejmé, že okresný súd pre svoje
skutkové zistenia vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov, a v jeho
hodnotení dôkazov a poznatkov nie je logický rozpor. Hodnotenie vierohodnosti dôkazov v rámci
hodnotenia ich pravdivosti je právom súdu.

Pokiaľ odvolateľ namieta odňatie možnosti konať pred súdom nevykonaním dokazovania, ktoré súdu
navrhol (vypočutie svedka p. G. a p. O.) odvolací súd uvádza, že posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.)
a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok neúplnosť skutkového
zistenia, ale nezakladá procesnú vadu podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Nevykonaním žalovaným
navrhnutého dokazovania nemohlo dôjsť k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom, nehovoriac o tom,
že súd podrobne zdôvodnil, prečo návrhy na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov F.. O. a pána
G., ako aj opakované výsluchy svedkov F.. Ď. a F.. X. zamietol.

Odvolací súd sa stotožňuje aj s právnym hodnotením veci, pokiaľ ide o užívanie novovybudovaných
priestorov podľa § 451 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“).

Podľa § 451 ods. 1 OZ, kto sa na úkor iného obohatí, musí obohatenie vydať.

Podľa § 457 OZ, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť
druhému všetko, čo podľa nej dostal.

Plnenie bez právneho dôvodu je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia
spočívajúceho v tom, že medzi zúčastnenými osobami chýba právny vzťah, ktorý by zakladal právny
nárok na predmetné plnenie. O obohatenie ide len vtedy, ak takýmto plnením dostal majetkovú hodnotu
ten, komu bolo plnené, takže v jeho majetku došlo buď k zvýšeniu aktivít alebo k zníženiu pasív, prípadne
sa jeho majetkový stav nezmenšil, hoci by sa tak za bežných okolností stalo. Plnením bez právneho
dôvodu je užívanie cudzej veci bez zmluvy o nájme, či iného titulu oprávňujúceho užívať cudziu vec.



V takom prípade vzniká prospech tomu, kto realizuje užívateľské oprávnenie bez toho, aby sa jeho
majetkový prospech zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom, ktorý zakladá
právo vec užívať. Pretože taký užívateľ nie je schopný spotrebované plnenie v podobe výkonu práva
užívania cudzej veci vrátiť, je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie peňažnou formou. Majetkovým
vyjadrením prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu je peňažná čiastka, ktorá zodpovedá
čiastkam vynakladaným obvykle v danom mieste a čase za užívanie obdobného predmetu nájmu, a
ktorú by nájomca  za obvyklých okolností bol povinný platiť podľa nájomnej zmluvy. Z hľadiska posúdenia
otázky získania bezdôvodného obohatenia užívaním cudzej veci nie je významné, či a akým spôsobom
bolo užívanie veci konzumované a či bola držba veci majetkovo zhodnocovaná, teda, či priniesla
konzumentovi zisk.

V prejednávanej veci vzal súd za preukázané, že žalovaný užíval nebytové priestory novovytvorené,
a zo strany žalobcu mu pod dojmom „platnosti“ nájomnej zmluvy bolo poskytované dohodnuté plnenie
(t.zn. umožnenie užívania predmetných priestorov ním zvoleným spôsobom). Žalobca sa preto právom
domáhal, aby mu toto plnenie bolo vydané. Pretože plnenie bolo konzumované, je treba vrátiť jeho cenu
(hodnotu tohto užívania).

Výška bezdôvodného obohatenia sa odvíjala od výšky dohodnutého nájomného jednak v pôvodnej
nájomnej zmluve, vrátane dodatku č. 2, a jednak od nájomného dohodnutého v zmluvách o nájme
nebytových priestorov uzavretých po uvoľnení priestorov žalovaným (spoločnosťou LLZ servise, s.r.o.
zo dňa 8. decembra 2008, ako aj zmluvy uzavretej dňa 10. júla 2008 na pôvodné priestory s
nájomcom, ktorého obchodné meno bolo anonymizované na zmluve, ktorá bola predložená súdu). Výška
nájomného bola identická s výškou bezdôvodného obohatenia, ktorá bola reprezentovaná obvyklým
nájomným v danom mieste a čase v rozhodnom období.

Žiada sa poznamenať, že žalovaný v odvolaní opakuje skutočnosti, ktoré uvádzal už v konaní pred
súdom prvého stupňa, a ohľadom ktorých súd prvého stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie a náležite
a správne sa s nimi vyporiadal pri rozhodovaní o veci samej.

Argumentácia odvolateľa, že výpovede svedkov F.. X. a X. je treba považovať za účelové a tendenčné,
lebo v rozhodnom období si pripravovali konkurenčnú činnosť voči žalovanému a pripravovali si pôdu na
prevzatie „aktív“ žalovaného, o čom má svedčiť aj to, že si následne prenajali novovybudované nebytové
priestory, zostala len v rovine púhych domnienok a hypotéz. Ako vyplýva z dokazovania vykonaného
súdom prvého stupňa je zrejmé, že firma LLZ servise, s.r.o. uzavrela zmluvu až po uvoľnení predmetných
priestorov až v decembri 2008.

Výrok o náhrade trov prvostupňového konania bol taktiež vecne správny. Naviac výrok o náhrade trov
konania nebol namietaný ani žalovaným v odvolaní.

Z týchto dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje rozsudok súdu prvého stupňa, s ktorými sa odvolací
súd v plnom rozsahu stotožňuje, odvolací súd napadnutý rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom
ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

Výrok o náhrade trov odvolacieho konania sa zakladá na ustanovení § 224 ods. 1 O.s.p. za použitia §
142 ods. 1 O.s.p. Žalovaný nemal úspech v odvolacom konaní, a tak mu náhrada trov nepatrí. Žalobca
mal úspech v odvolacom konaní, a žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania, ale tieto nevyčíslil
v príslušnej zákonnej lehote, a tak odvolaciemu súdu neostala iná možnosť len rozhodnúť tak, že
nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 1. mája 2011).



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12C/71/2009", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}], "citovane_v": []}