Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 12CoPr/1/2019 z 24. 4. 2019
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 24. apríla 2019, sp. zn. 12CoPr/1/2019, ECLI:SK:KSPO:2019:8612202439.2
Krajský súd Prešov | 12CoPr/1/2019 | ECLI:SK:KSPO:2019:8612202439.2 | 2019-04-24 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo, Občianske právo – Pracovné právo, Ostatné
Citované ustanovenia: CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/be9f6f2c-759e-4553-9755-508c9af48d8b
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8612202439.2

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12CoPr/1/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8612202439
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8612202439.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu
JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Gabriely Világiovej v spore žalobkyne: E. U., nar. XX.XX.XXXX, C.
XX, právne zastúpená: JUDr. Jánom Škrabom, advokátom so sídlom Sov. hrdinov 200, Svidník, proti
žalovaným: 1/ Z. K., nar. XX.XX.XXXX, Z. XX, 2/ Z. K., nar. XX.XX.XXXX, Z. XX, obaja žalovaní
právne zastúpení: Mgr. Zuzanou Vaňkovou, advokátkou so sídlom Sov. hrdinov 200/33, Svidník, o
určenie, že žalovaní prevzali mzdy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č.k.
18Cpr/5/2012-347 z 21.08.2018 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok s upresnením, že o výške priznanej náhrady trov prvoinštančného konania
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

II.   Žalovaným 1/ a 2/ priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia označených strán sporu súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom
výrokom I. žalobu v celom rozsahu zamietol a výrokom II. vyslovil, že žalovaní majú nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100% voči žalobkyni.

2. Svoje rozhodnutie postavil v podstate na závere, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia,
že žalovaní 1/ a 2/ prevzali od nej dňa 09.01.2012 výplatu za mesiac december 2011, každý vo výške
280,87Eur, pričom mal za to, že takáto žaloba nie je procesne prípustná, či už podľa ustanovení
OSP, resp. po novom CSP, pretože osobitný predpis neodkazuje na podanie takejto žaloby, ďalej, že
na požadovanom určení nie je daný naliehavý právny záujem, lebo na prvoinštančnom súde beží aj
konanie o zaplatenie mzdy, v ktorom sa bude riešiť práve otázka, či žalovaní 1/ a 2/ ako zamestnanci
mzdu prevzali, pričom žaloba v tomto spore je tak nadbytočnou, a že záujem na podaní tejto žaloby
nemožno odôvodniť ani tým, že v prípade úspechu by bolo žalobkyni umožnené podať žaloby na
preskúmanie rozhodnutí správnych orgánov, resp. žalobu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom, tu opierajúc sa o ustanovenia § 80 písm. c/ OSP, resp. § 137 písm. d/ CSP. Napriek
uvedenému následne ešte uzavrel, že žalobkyňa ani v konaní nepreukázala, aby žalovaným 1/ a 2/
mzdu za mesiac december 2011 vo výške 280,87 Eur vyplatila, tu opierajúc sa o ustanovenia § 118
ods. 1, § 119 ods. 2, § 130 ods. 2, ods. 4 Zák. práce. Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením
§ 255 ods. 1 CSP.

3. Tento rozsudok včas podaným odvolaním napadla žalobkyňa namietajúc nesprávne skutkové zistenia
a nesprávne právne posúdenie veci ( § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), v podstate súdu prvej inštancie
vytýkajúc nedostatočné vyporiadanie sa s otázkou naliehavého právneho záujmu na podaní tejto žaloby,



ako aj jej procesnej spôsobilosti. Rovnako nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, že by nebola
hodnoverným spôsobom preukázala, že žalovaným 1/ a 2/ mzdu za mesiac december 2011 vyplatila.
Taktiež namietal hospodárnosť konania, ak súd o procesnej neprípustnosti žaloby rozhodol po 8 rokoch
konania a dokazovania. Na základe uvedeného navrhla rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súčasne uplatnila trovy konania.

4. Žalovaní 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhli rozsudok potvrdiť majúc za to, že žaloba je
jednak neprípustná, že ak ide o určovaciu žalobu, na takej nie je naliehavý právny záujem a v konečnom
dôsledku, že žalobkyňa dôveryhodne nepreukázala, že došlo k prevzatiu mzdy žalovanými 1/ a 2/.
Súčasne uplatnili trovy odvolacieho konania.

5. Ďalšie podania strán dané neboli.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má základné zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v
medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP),
súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo
doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a
na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru,
že odvolaniu žalobkyne nie je možné priznať úspech keďže napadnutý rozsudok je vecne správny, čím
boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 CSP).

7. Podľa § 80 písm. c/ OSP účinného do 30.06.2016, t.j. v čase podania žaloby návrhom na začatie
konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je
na tom naliehavý právny záujem.

8. Podľa citovaného § 80 písm. c/ OSP návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo
najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
Súd sa preto v prvom rade musí zaoberať otázkou prípustnosti určovacej žaloby a v tej súvislosti aj
otázkou danosti naliehavého právneho záujmu, ktoré podmienky tvoria conditio sine qua non určovacej
žaloby. Ak totiž súd dospeje k záveru, že nie sú splnené zákonné podmienky pre prípustnosť určovacej
žaloby, resp. že nie je preukázaná danosť naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je
potrebné takúto žalobu zamietnuť bez vykonávania ďalšieho dokazovania. Právny záujem žalobcu musí
byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je
otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre žalobcu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a
dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení,
čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť
právneho záujmu je daná vtedy, ak je tu stav, že právo, resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je
sporný, jestvuje ohrozenie práva, či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia žalobcu,
ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom, a jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty, resp.
ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Naliehavý právny záujem je zásadne daný vtedy, ak by bez
tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu alebo, ak by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie
stalo neistým.

9. Súd v každom štádiu konania musí mať za doloženú existenciu takéhoto záujmu, inak (a to bez
skúmania vecnej stránky návrhu), musí žalobný návrh ako neprípustný zamietnuť. Či tento záujem
jestvuje, skúma súd ex offo, t.j. z úradnej povinnosti. Platí to aj pre súd prvej inštancie, aj pre súd odvolací.
Pre skúmanie súdu teda netreba, aby takúto obranu (nastolenie tejto otázky) v konaní žalovaný vôbec
urobil, napríklad v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie. Nepreukázaná existencia
naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je
teda nutné, aby tento naliehavý právny záujem jestvoval nielen v čase rozhodovania súdu prvej inštancie,
ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu.



10. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 1998, sp. zn. 5Cdo 60/1998,
publikovaného v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. Rc 8/2000, určovacou žalobou sa žalobca domáha
vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívna určovacia
žaloba), alebo že tu nie je (negatívna určovacia žaloba). Takéhoto určenia sa môže žalobca domáhať
vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že právne postavenie žalobcu je bez
tohto určenia ohrozené alebo je neisté. Autoritatívne určenie súdom potom ohrozenie, neistotu alebo
neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstraňuje bez toho, aby ukladalo splnenie nejakej povinnosti.
Preto sa pri určovacích žalobách, na rozdiel od žalôb na plnenie, zdôrazňuje ich preventívny charakter a
význam. Z uvedeného možno teda uzavrieť, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu
aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho
právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť, nezáleží na tom, ako táto
neistota vznikla. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodných
skutočností tých pomerov (vzťahov), ktoré sú ohrozené neistotou, a teda nebezpečenstvom budúceho
porušenia právnych povinností iným subjektom.

11. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 112/2004 (81/2006 ZSP) naliehavý právny
záujem v zmysle § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku sa viaže na konkrétny určovací petit
(to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím
petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu.
Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená
úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie
má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo.

12. Určovacia žaloba [§ 80 písm. c/ OSP] má spravidla preventívny charakter - jej účelom je poskytnúť
ochranu práva žalobcu predovšetkým skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva
(určovacia žaloba preto vo všeobecnosti nie je opodstatnená tam, kde už právny vzťah alebo právo
boli porušené a kde je namieste žaloba o splnenie povinnosti [§ 80 písm. b/ OSP]. V prípade možnosti
žalovať priamo splnenie povinnosti treba preto vždy považovať za neprípustnú určovaciu žalobu, ktorá
neslúži potrebám praktického života, spornosť nerieši (neodstraňuje) a len vedie k nárastu počtu súdnych
sporov. Uvedená zásada, že žalobca sa nemôže žalobou úspešne domáhať určenia právneho vzťahu
alebo práva tam, kde sa môže domáhať splnenia povinnosti podľa § 80 písm. b/ OSP, však neplatí vtedy,
ak žalobca (napriek možnosti domáhať sa priamo splnenia povinnosti) preukáže, že má naliehavý právny
záujem na určení určitého práva alebo právneho vzťahu; v takomto prípade treba jeho určovaciu žalobu
považovať za procesne prípustnú. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí
byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť
odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa
určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí pevný základ pre právne vzťahy účastníkom
sporu a predíde sa žalobe na plnenie). Treba zdôrazniť, že nejde o určovaciu žalobu samu, ale o to, čoho
(akého určenia) sa žalobca domáha a z akých právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem
sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením
otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho
práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu; záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu
žalobcu predpokladá teda posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom
ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude
musieť aj tak nasledovať iné konanie. Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním
požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby. Pokiaľ teda súd
dospeje k záveru, že tá-ktorá určovacia žaloba nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu
bez toho, aby sa zaoberal meritom veci.

13. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na vzťah medzi posúdením prejudiciálnej otázky a
rozhodnutím o nároku na plnenie. Prejudiciálna otázka a jej posúdenie nesmie byť nikdy poňaté do
výroku súdneho rozhodnutia, keďže výrok súdneho rozhodnutia je jedinou časťou rozsudku, ktorá
nadobúda právoplatnosť, prejudiciálne posúdená otázka, ktorá sa prejavuje iba v odôvodnení rozsudku,
nemôže tvoriť prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Výnimku tvorí situácia, keď bolo právoplatne
rozhodnuté o žalobe na plnenie, ktorého predpokladom bolo prejudiciálne posúdenie (určenie) práva
alebo právneho vzťahu. Ak bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti plniť, či už kladne alebo záporne



(či sa žalobe vyhovelo alebo bola zamietnutá), tvorí výrok takéhoto rozsudku prekážku právoplatne
rozhodnutej veci vo vzťahu k určovacej žalobe medzi tými istými účastníkmi konania vo vzťahu k
tomu istému skutku, ktorý už bol predbežne právne kvalifikovaný v rozsudku na plnenie. Naopak to
však neplatí. Teda právoplatný rozsudok o určovacej žalobe netvorí automaticky prekážku právoplatne
rozhodnutej veci voči žalobe na plnenie. Právoplatným rozsudkom o určení práva či právneho vzťahu
sa ešte nerozhodlo o povinnosti plniť z tohto práva alebo právneho vzťahu. Preto je žaloba na plnenie
v týchto prípadoch prípustná. Právoplatný výrok o určení práva či právneho vzťahu tvorí prekážku
právoplatne rozhodnutej veci voči novej žalobe na plnenie. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci sa
vzťahuje i na rozhodnutia vydané v rozhodcovskom konaní, v priestupkovom konaní, či v adhéznom
konaní trestnom (Komentár Občiansky súdny poriadok Števček/Ficová a kolektív). (por. rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Obdo 44/2011, sp. zn. 5Cdo 115/2012, sp. zn. 3 MCdo 8/2013).

14. Vyššie uvedené závery platia aj za účinnosti CSP, keď podľa § 137 písm. c/ a d/ CSP účinného od
01.07.2016, t.j. v čase rozhodovania prvoinštančného i odvolacieho súdu, žalobou možno požadovať,
aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem;
naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo o určení
právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

15. V danom prípade preto odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k jednoznačnému
záveru o nedostatku naliehavého právneho záujmu na tu požadovanom určení, z čoho vyplýva
nevyhnutnosť zamietnutia žaloby bez toho, aby sa súd zaoberal ďalšími skutočnosťami. Podľa
odvolacieho súdu je rozhodujúce najmä to, že ani požadovaným určením by sa nič nezmenilo na
právnom postavení žalobkyne. Vychádzajúc z vyššie uvedeného žalobkyňa nemá naliehavý právny
záujem na tu požadovanom určení, nakoľko posúdenie, či žalovaní 1/ a 2/ od nej mzdu za mesiac
december 2011 prevzali tvorí len prejudiciálnu otázku v konaní na základe žaloby na plnenie, ktoré
konanie medzi stranami už aj prebieha na Okresnom súde Humenné, pod sp. zn. 6Cpr/5/2012. Pokiaľ
žalobkyňa tvrdí, že žalovaní 1/ a 2/ od nej mzdu za mesiac december 2011 prevzali, adekvátnym
prostriedkom právnej ochrany jej oprávnených záujmov je práve obrana v spore o zaplatenie mzdy, v
konaní o takejto žalobe súd ako predbežnú otázku musí riešiť otázku ne/prevzatia mzdy žalovanými 1/ a
2/. Žaloba o samotné určenie, že žalovaní 1/ a 2/ mzdu za mesiac december 2011 prevzali je v takomto
prípade nadbytočná, neplní preventívnu funkciu, definitívne nijako nerieši samotný predmet sporu a
nemá žiaden bezprostredný dosah na právne postavenie žalobkyne vo vzťahu k predmetu sporu.

16. Vzhľadom na záver o nedostatku naliehavého právneho záujmu na tu požadovanom určení však už
do úvahy neprichádzalo zaoberať sa ďalšími skutkovými okolnosťami prípadu súdom prvej inštancie.

17. Pokiaľ ide i o vecne správny výrok o trovách konania, odvolací súd poukazuje na to, že výrok o nároku
na náhradu trov konania musí byť formulovaný tak, že v ňom musí byť uvedené nielen kto a komu má
zaplatiť náhradu trov konania ale musí v ňom byť uvedená aj formulácia, že o výške tejto náhrady bude
rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Len takouto formuláciou výroku o náhrade
trov konania bude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania
v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým exekučným
titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti ( pozri, NS SR, sp. zn. 6Cdo/222/2016). V zmysle
uvedeného potom odvolací súd upresnil, kto a ako o výške priznanej náhrady rozhodne.

18. Preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1  CSP  s vyššie uvedeným upresnením  potvrdil
rozsudok súdu prvej inštancie tak v merite veci ako i vo výroku o trovách prvoinštančného konania.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalovaným 1/ a 2/ v odvolacom konaní priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalobkyni v plnom rozsahu. O výške
priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym
úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

20. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú



jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované
na podstatné a relevantné argumenty strán sporu (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04,
III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľky, už nespôsobilú ovplyvniť
posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou
odpoveďou.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).