Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/282/2018 z 23. 9. 2019
Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 23. septembra 2019, sp. zn. 8Co/282/2018, ECLI:SK:KSBA:2019:1615207818.1
Krajský súd Bratislava | 8Co/282/2018 | ECLI:SK:KSBA:2019:1615207818.1 | 2019-09-23 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: § 5b zákona č. 250/2007 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/308fb7df-584b-4c7e-af06-97d45401d956
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1615207818.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/282/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1615207818
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1615207818.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej, v právnej veci žalobcu: CRIF - Slovak Credit Bureau, s.
r. o., Mlynské nivy 14, Bratislava, IČO: 35 886 013, zastúpeného Advokátskou kanceláriou KUHAJDA,
s. r. o., so sídlom Karadžičova 47, Bratislava, proti žalovanému: P. P., O. X. Q. XX/XX, Q., I.. Č.. Ú. Z. K.
V., o zaplatenie sumy 278,53 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Malacky, č. k. 6C/1117/2015 - 27 zo dňa 05.04.2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie  z r u š u j e  a vec mu                  v r a c i
a    na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom zo dňa 05. apríla 2018, č. k. 6C/1117/2015 - 27 súd prvej inštancie
zamietol žalobu žalobcu a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Skutkové zistenia nadobudnuté
vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil podľa § 39 ods. 1, 2 zákona č. 195/2000 Z. z. o
telekomunikáciách, § 44 ods. 1, 2, § 43 ods. 12 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách,
§ 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, § 54                 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 101, § 103 Občianskeho
zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z. z.                      o ochrane spotrebiteľa; a dospel k záveru,
že žaloba žalobcu je nedôvodná. Z vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že žalobca a
žalovaný uzavreli dňa 20.03.2012 zmluvu o pripojení, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému
elektronické komunikačné služby za cenu 278,53 eur, pričom predmetná faktúra č. XXXXXXXXXX
bola splatná dňa 30.04.2012. Bol toho názoru, že zmluva, ktorú medzi sebou uzavreli žalobca a
žalovaný je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle Občianskeho zákonníka, pričom žalobca je v zmysle
Zákona o ochrane spotrebiteľa v právnom postavení predávajúceho a žalovaný je v právnom postavení
spotrebiteľa. Uviedol, že ešte pred začatím konania sa stalo účinným ustanovenie § 5b Zákona o ochrane
spotrebiteľa, pričom toto ustanovenie prikazuje súdu, aby na premlčanie                          v
spotrebiteľských sporoch prihliadal z úradnej povinnosti,  a nie na námietku premlčania, ako tomu je v
ostatných sporoch. Konštatoval, že uplatnený nárok bol ku dňu začatia konania nepochybne premlčaný,
nakoľko premlčacia doba začala plynúť dňa 30.04.2012, žaloba bola podaná dňa 13.07.2015, teda po
uplynutí 3-ročnej premlčacej lehoty, ktorá začala plynúť dňa 01.05.2012 a skončila 01.05.2015. Ďalej
uviedol, že v tomto spore posudzoval premlčanie podľa noriem občianskeho práva, a nie podľa noriem
obchodného práva, pretože ustanovenie § 54 ods. 1 Obč. zákonníka  treba podľa jeho názoru vykladať
tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne
vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky
by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Konštatoval, že ustanovenie §
54 ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8 smernice 93/13/EHS, pričom smernica síce neharmonizuje
dualistické právne úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú
predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu
postavenia spotrebiteľa oproti tomuto zákonu. Na základe vyššie uvedeného žalobu žalobcu zamietol,



keďže pohľadávka žalobcu je premlčaná.                        O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255
ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza                               z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Mal za to, že zákon č. 351/2011 Z. z. o elektronických
komunikáciách je zákonom lex specialis vo vzťahu                         k Občianskemu zákonníku a tým pádom
sa na predmetný zmluvný vzťah majú aplikovať ustanovenia zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických
komunikáciách. Poukázal na § 44 ods. 12 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách.
Tvrdil, že v tomto konkrétnom prípade jeho právny predchodca uviedol neskorší deň odstúpenia od
zmluvy, a to ku dňu 14.07.2012, tým pádom premlčacia lehota začala plynúť dňa 15.07.2012 a jeho právo
by sa tak premlčalo dňa 15.07.2015. Uviedol, že nakoľko žaloba bola súdu prvej inštancie doručená
dňa 13.07.2015, tak má za to, že žalovaný nárok nie je premlčaný. Poukázal taktiež na rozhodnutie
Ústavného súdu, ktorý dňa 07.02.2018 rozhodol o veci vedenej pod sp. zn.                   PL. ÚS 11/2016 o
návrhu Okresného súdu Košice II o súlade § 5b zákona č. 250/2007 Z. z.                 o ochrane spotrebiteľa
s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky tak, že: "Ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky." Uviedol, že                        s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu pod sp. zn. PL. ÚS
11/2016 ako i vzhľadom na absenciu námietky premlčania zo strany žalovaného, má za to, že súd prvej
inštancie jeho nárok vo veci nesprávne právne posúdil.

3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v  medziach uplatňovaných
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385  ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu je potrebné
vyhovieť.

5. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že predmetnou žalobou sa žalobca domáhal voči žalovanému
zaplatenia istiny 278,53 eur s príslušenstvom titulom neuhradených služieb, ktorý záväzkovo-právny
vzťah súd prvej inštancie správne ustálil ako vzťah spotrebiteľský podľa                 § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka.

6. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a dôvodov odvolania odvolací súd dospel                       k
záveru, že je dôvodná námietka žalobcu voči aplikácii ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa účinného od 01.05.2014, podľa ktorého orgán rozhodujúci                      o
nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie
nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania,  alebo na inú zákonnú prekážku,
alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj
keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Toto zákonné ustanovenie
(v čase rozhodovania súdu prvej inštancie) upravovalo postup súdu pri rozhodovaní o nárokoch zo
spotrebiteľských zmlúv a súd bol povinný ex offo prihliadať na premlčanie aj bez toho, aby strana sporu
vzniesla námietku premlčania. Súd prvej inštancie v súdenej veci v zmysle uvedenej právnej úpravy
postupoval.

7. Dňa 27.09.2018 bol v Zbierke zákonov, č. 98/2018 uverejnený Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky, č. 271/2018 Z.z., podľa ktorého ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stráca ustanovenie § 5b zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie
ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z.                       o ochrane spotrebiteľa do súladu s čl. 46 ods.
1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto
nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.

8. Odvolací súd tak zistil, že ustanovenie zákona (§ 5b zákona č. 250/2007 Z. z.), ktoré aplikoval
súd prvej inštancie a ktoré by musel aplikovať v rámci svojho rozhodovania aj odvolací súd, nie



je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, čo vyslovila najvyššia súdna autorita ústavou povolaná
na rozhodovanie o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami,
s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené
spôsobom ustanoveným zákonom (čl. 125 ods.1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky). Súd prvej
inštancie vo veci rozhodoval na základe platného                 a účinného ustanovenia § 5b zákona č.
250/2007 Z. z. v čase vyhlásenia rozsudku (05.04.2018). Vzhľadom na to, že dňa 27.09.2018 bol Nález
Ústavného súdu Slovenskej  republiky o nesúlade tohto ustanovenia s Ústavou Slovenskej  republiky
publikovaný, musela byť táto skutočnosť zohľadnená v rámci odvolacieho konania. Uvedený nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky treba vnímať tak, že ním bol vyhlásený od počiatku existujúci
nesúlad napadnutého ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky. Nález Ústavného súdu SR - okrem
toho, že je právnym dôvodom neúčinnosti nesúladného ustanovenia zákona (ex nunc, od publikovania
nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky) - predstavuje tiež interpretáciu dotknutých ustanovení
ústavy (v tomto prípade čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) v tom
zmysle, že ich treba vykladať inak, než ich vyložil zákonodarca pri prijímaní nesúladného ustanovenia
zákona (v tomto prípade to znamená, že prihliadanie na premlčanie bez námietky strany je v rozpore
s týmito ustanoveniami ústavy). Súdy sú pri rozhodovaní viazané nielen zákonom, ale aj ústavou (čl.
144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Teda postup súdu prvej inštancie, ktorý v prejednávanej veci
použil ustanovenie                     § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, bol síce
v súlade s vtedy účinným zákonom, avšak v rozpore s ústavou, konkrétne s ustanoveniami čl. 46
ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Takýto protiústavný postup (aj keď išlo o
postup                         v zmysle zákona) predstavuje porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu v zmysle
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Odvolací súd dáva do pozornosti aj uznesenie (zjednocujúce
stanovisko) pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11.10.2006, sp. zn. PL z. ÚS 1/06, kde bola
riešená otázka okamihu hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu a kde ústavný súd okrem
iného konštatoval, že hmotnoprávne účinky nálezu vo vzťahu ku konaniam, ktoré ešte neboli právoplatne
skončené, nastávajú ex tunc, teda na ustanovenie zákona, ktoré bolo v nesúlade s ústavou, sa hľadí,
akoby nebolo. Vyššie uvedené závery odvolacieho súdu sú v súlade aj so závermi, ktoré vyslovil vo
svojom uznesení Najvyšší súd SR sp. zn. 6 Cdo 82/2017 zo dňa 31.10.2018.

9. Z vyššie uvedených dôvodov, pre protiústavnosť ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., ktoré
v súdenej veci aplikoval súd prvej inštancie, nemohol odvolací súd potvrdiť napadnutý rozsudok ako
vecne správny. V odvolacom konaní bolo potrebné nesprávny (hoci v tom čase zákonný) procesný
postup súdu prvej inštancie napraviť. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie po zistení premlčania
uplatneného nároku sa jeho vecnou, hmotnoprávnou dôvodnosťou nezaoberal, respektíve v tomto
rozsahu nevyhodnotil vykonané dôkazy, nebolo možné vytýkaný nedostatok napraviť v odvolacom
konaní zmenou napadnutého rozsudku. Preto odvolací súd musel postupovať podľa § 389 ods. 1 písm.
b) a c) C.s.p. a napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. V ďalšom konaní súd prvej
inštancie vyhodnotí dôkazy vo vzťahu k hmotnoprávnej dôvodnosti uplatneného nároku a jeho výške
a opätovne vo veci rozhodne. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie rozhodne nielen o
trovách prvoinštančného konania,  ale aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).

10. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho



súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)                (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou

organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná,  má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).