Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 7CoP/107/2012 z 15. 1. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 15. januára 2013, sp. zn. 7CoP/107/2012, ECLI:SK:KSZA:2013:5111231274.1 Krajský súd Žilina | 7CoP/107/2012 | ECLI:SK:KSZA:2013:5111231274.1 | 2013-01-15 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Vyživovacie povinnosti Citované ustanovenia: OSP, § 220 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/921ef284-d506-42eb-9ffd-2d0f3ce0e2cc Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5111231274.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7CoP/107/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111231274
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5111231274.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku
a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Evy Malíkovej v právnej veci navrhovateľa: X. I.,
nar. XX.X.XXXX, bytom Q. - I. č. XXX, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Chlapík s.r.o.,
so sídlom Sládkovičova 13, Žilina, IČO: 47 232 072, proti odporkyni: Ing. V. I., bytom B. XX/XX, I., o
zrušenie výživného pre plnoleté dieťa, na odvolanie navrhovateľa a odporkyne proti rozsudku Okresného
súdu Žilina č.k. 37P/339/2011-82, zo dňa 19. apríla 2012, v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 37P
339/2011-237, zo dňa 8. októbra 2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu spolu s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 8. októbra 2012 m e n í tak,
že z r u š u j e vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči odporkyni naposledy určenú rozsudkom
Okresného súdu Žilina č.k. 7C 170/2009-83 zo dňa 21.6.2010, od 1.7.2011.

Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol o zrušení vyživovacej povinnosti navrhovateľa voči
odporkyni naposledy upravenej rozsudkom Okresného súdu Žilina č.k. 7C 170/2009-83 zo dňa
21.6.2010 s účinnosťou od 30.9.2011. Vo zvyšnej časti návrh navrhovateľa, ktorý sa domáhal zrušenia
vyživovacej povinnosti od 1.7.2011, zamietol. Vychádzal zo zistenia, že odporkyňa nadobudla schopnosť
samostatne sa živiť, čím v súlade s ust. § 62 Zákona o rodine, vyživovacia povinnosť navrhovateľa,
ako otca voči nej zanikla. Konštatoval, že odporkyňa ukončila druhý stupeň vysokej školy, čím v
dostatočnom rozsahu ukončila prípravu na budúce povolanie tak, aby bola schopná zamestnať sa a
živiť sa sama. Nepovažoval za rozhodnú skutočnosť, že odporkyňa pokračuje v príprave na budúce
povolanie v treťom stupni vysokého školstva - doktorandskom štúdiu. Zobral do úvahy, že odporkyňa
je poberateľkou štipendia v mesačnej výške 495,- Eur, pričom práve uvedené štipendium je určené na
zabezpečenie jej potrieb počas prebiehajúceho štúdia. V závere odôvodnenia zdôraznil, že vyživovacia
povinnosť rodičov k deťom vzniká a zaniká zo zákona, rozhodnutie súdu v danom prípade má iba
deklaratórny charakter a jeho účelom je formálne zrušenie rozhodnutia, ktorým bol rozsah dovtedajšej
vyživovacej povinnosti upravený. Najskôr však môže dôjsť k zmene (zrušeniu) rozsudku o výživnom
odo dňa začatia súdneho konania, pričom k uvedenému právnemu názoru dospel vychádzajúc z výkladu
druhej vety ustanovenia § 77 ods. 1 Zákona o rodine.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. Neúspech mal navrhovateľa v nepatrnom rozsahu,
preto mu vzniklo právo na plnú náhradu trov konania, ktoré si však riadne neuplatnil, preto mu okresný
súd ich náhradu nepriznal.

Proti tomuto rozsudku v spojení s dopĺňacím rozsudkom podali odvolanie obaja účastníci konania.



Odporkyňa nepovažovala za správne, že prvostupňový súd vec prejednal a rozhodol napriek tomu, že
navrhovateľ uviedol neúplný a nesprávny petit v žalobe, na ktorú okolnosť niekoľkokrát poukazovala.
Namietala postup zákonnej sudkyne, ktorá od nej žiadala podrobné uvedenie dôvodov, pre ktoré
sa dňa 15.3.2012 nemohla pojednávania na okresnom súde zúčastniť, hoci sa riadne ospravedlnila.
Žiadne predvolanie na pojednávanie jej nebolo doručené, dňa 19.4.2012 bolo pojednávanie realizované
bez jej prítomnosti, kde navrhovateľ aj jeho právny zástupca vypovedali zavádzajúco. Štipendium, na
ktoré prihliadal okresný súd, je poskytované štátom a hradí si z neho výdavky spojené so školou, za
navrhovateľa uhrádza jeho polovičku bytu aj drobné opravy už 8 rokov. V závere svojho odvolania
odporkyňa žiadala rozhodnutie okresného súdu, ktoré bolo „zmanipulované“ zaujatou sudkyňou Mgr.
Tisovou zrušiť a vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.

Navrhovateľ v podanom odvolaní nesúhlasil s rozhodnutím okresného súdu, ktorý vo zvyšnej časti jeho
žalobný návrh zamietol. Poukazujúc na znenie ustanovenia § 163 ods. 1 O.s.p. a Zborník stanovísk,
záverov, rozborov a zhodnotení súdnej praxe NS ČSSR 1964-1969 zväzok III. strana 335, žiadal v tejto
časti rozsudok okresného súdu zmeniť a zrušiť jeho vyživovaciu povinnosť voči odporkyni s účinnosťou
od 1.7.2011 (v odvolaní chybne uvedené od 1.7.2012) . Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania.

Odporkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa sa s rozhodnutím o zrušení vyživovacej povinnosti
navrhovateľa od 30.9.2011 stotožnila. Poukázala na to, že navrhovateľ sa nesprávne domáhal zrušenia
vyživovacej povinnosti od 1.7.2012 v rozpore s jeho žiadosťou, kde bol uvedený rok 2011. Nesúhlasila s
jeho návrhom na náhradu trov konania a zároveň si v rozsahu svojho úspechu uplatňovala trovy konania.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu ustanovenom § 212 ods. 1 O.s.p. a bez
nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.) rozsudok
okresného súdu podľa § 220 O.s.p. zmenil, pokiaľ ide o moment, odkedy zrušil vyživovaciu povinnosť
navrhovateľa voči odporkyni. Pre lepšiu prehľadnosť výrok svojho rozhodnutia formuloval ako zmenu
napadnutého rozsudku v celom rozsahu, fakticky však zhodne s okresným súdom rozhodol o zrušení
vyživovacej povinnosti navrhovateľa voči odporkyni ( s tým, že časový moment tohto zrušenia ustálil
skôr, t.j. už k 1.7.2011).

Odvolací súd, zhodne s okresným súdom, dospel k záveru, že vyživovacia povinnosť navrhovateľa
voči odporkyni ako k dieťaťu zanikla, nakoľko táto nadobudla schopnosť sama sa živiť. Schopnosť
dieťaťa, aby sa samo živilo, nezávisí od dosiahnutia určitej vekovej hranice. Je závislá na tom, kedy je
dieťa spôsobilé hradiť si svoje odôvodnené potreby z odmeny za vlastnú prácu, ktorá zodpovedá jeho
fyzickým a duševným predpokladom. Vyživovacia povinnosť rodičov zaniká dovŕšením prípravy dieťaťa
na zvolené povolanie.
Je nepochybné, že odporkyňa ukončila druhý stupeň vysokoškolského vzdelania. Týmto získala
schopnosť samostatne sa živiť. Pokiaľ sa rozhodla zvyšovať si svoju kvalifikáciu ďalším stupňom
vzdelávania, nemožno takéto následné zvyšovanie odbornosti považovať za okolnosť, ktorá by tvorila
prekážku jej schopnosti vlastnou prácou získavať finančné prostriedky na svoju výživu. Podľa názoru
odvolacieho súdu nemožno spravodlivo žiadať od navrhovateľa, aby prispieval na výživu odporkyne,
pokiaľ sa táto rozhodla pokračovať v ďalšom štúdiu. Táto má už všetky potrebné predpoklady získané
na základe ukončenia riadneho vysokoškolského štúdia a získala schopnosti na zabezpečovanie výživy
samostatne.

Krajský súd sa však nestotožnil s právnym záverom okresného súdu, ktorý ustálil zrušenie vyživovacej
povinnosti k 30.9.2011, t.j. ku dňu podania žalobného návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti
navrhovateľom na súd. Prvostupňový súd vychádzal zo správneho záveru, že rozhodnutie o zrušení
vyživovacej povinnosti má deklaratórny charakter, teda sa ním len „konštatuje“ faktický stav, ktorý
vznikol bez toho, aby k nemu bolo potrebné súdne rozhodnutie. Poukazovanie na ustanovenia § 77
ods. 1 Zákona o rodine považoval odvolací súd za nenáležité. Uvedené zákonné ustanovenie upravuje
podmienky priznania výživného, t.j. uloženia povinnosti platiť výživné. Nasledujúce zákonné ustanovenie
§ 78 Zákona o rodine sa týka zmeny rozhodnutia o vyživovacej povinnosti súdu. V tomto prípade je nutné
zmenu chápať ako zvýšenie, prípadne zníženie určeného výživného. Rozhodnutie o zrušení vyživovacej
povinnosti nie je rozhodnutím o zmene, ale ako už bolo uvedené vyššie, konštatovaním skutočnosti,
ktorá nastala nezávisle od súdneho rozhodnutia.
Keďže bolo nepochybne ustálené v prvostupňovom konaní, že vysokoškolské štúdium druhého stupňa
odporkyňa k 1.7.2011 ukončila, krajský súd považoval odvolanie navrhovateľa za dôvodné a rozhodol



(deklaroval) o zrušení jeho vyživovacej povinnosti navrhovateľa k tomuto dátumu. Týmto zmenil
rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej žalobný návrh zamietol.

Pre úplnosť je nutné dodať, že krajský súd sa dôsledne zaoberal námietkami odporkyne, ktoré sa týkali
(ne)správnosti postupu prvostupňového súdu pri prejednávaní a rozhodovaní veci. Zistil, že odporkyňa
bola na pojednávanie konané dňa 15.3.2012 riadne predvolaná, predvolanie prevzala dňa 25.1.2012.
Prvostupňový súd jej ospravedlnenie z neúčasti na tomto pojednávaní akceptoval a bez prejednania
veci pojednávanie odročil. Pokiaľ odporkyňu vyzýval na preukázanie toho, že sa bez ohrozenia zdravia
a života uvedeného pojednávania nemohla zúčastniť, postupoval tak plne v súlade s ust. § 119 ods.
3 O.s.p., ktorý takýto postup súdu upravuje. Čo sa týka nasledujúceho pojednávania konaného dňa
19.4.2012, súdna zásielka sa vrátila okresnému súdu s tým, že nebola adresátkou - odporkyňou v
odbernej lehote prevzatá, preto v tomto prípade je potrebné vychádzať z fikcie doručenia v zmysle ust.
§ 47 ods. 2 posledná veta O.s.p., podľa ktorej, ak si adresát zásielku počas jej uloženia nevyzdvihne,
považuje sa deň, kedy bola zásielka vrátená súdu za deň doručenia, i keď sa adresát o tom nedozvedel.
Zásielka bola okresnému súdu vrátená dňa 18.4.2012, ktorý deň sa považuje za jej doručenie odporkyni.
Následne pokiaľ okresný súd vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti odporkyne, nedošlo týmto
postupom k zásahu do jej procesných práv účastníka konania.

Za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku zaujatosti, ktorú vzniesla odporkyňa voči zákonnej
sudkyni Mgr. Silvii Tisovej. Zhodné dôvody, pre ktoré by mala byť zákonná sudkyňa vylúčená, uvádzala
odporkyňa v námietke, o ktorej bolo rozhodnuté Krajským súdom v Žiline ako nadriadeným súdom
uznesením č.k. 8NcC/10/2012-67 zo dňa 30. marca 2012 tak, že zákonná sudkyňa Mgr. Silvia Tisová z
prejednávania a rozhodovania predmetnej veci vylúčená nebola.

Za nenáležité považuje krajský súd poukazovanie odporkyne na nedostatky žalobného návrhu. Tento
mal všetky zákonné náležitosti vyplývajúce z ust. § 42 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 79 ods. 1 O.s.p. Z petitu
žalobného návrhu bolo dostatočne zrejmé, akého rozhodnutia sa navrhovateľ uplatneným návrhom
domáha.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.
1 O.s.p. a § 150 ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný navrhovateľ, ktorému
tak vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Vychádzajúc však z okolností prejednávanej
veci, ktorými je nárok vyplývajúci z ustanovení rodinného práva a predmetom riešenia boli vzťahy
medzi otcom a dcérou, krajský súd nepovažoval za správne rozhodnutie o povinnosti ktoréhokoľvek z
účastníkov hradiť druhému účastníkovi trovy konania.

Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.