{"guid": "360a99b8-b2d0-4c56-8bdd-d0bb87e2a050:1efdf57a-34c9-4244-943c-971688425a39", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2018:3217202340.1", "spisova_znacka": "6Co/470/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/470/2017 z 30. 7. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 30. júla 2018, sp. zn. 6Co/470/2017, ECLI:SK:KSTN:2018:3217202340.1", "identifikacne_cislo": "3217202340", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Roman Rizman", "sudca_id": 368, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-roman-rizman-368", "datum_vydania": "2018-07-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1efdf57a-34c9-4244-943c-971688425a39", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3217202340.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2018:3217202340.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2018:3217202340.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/470/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3217202340
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3217202340.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek senátu
Mgr. Stanislavy Miklánkovej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s.,
so sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: A. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom U.
nad U., K Q. XXX/XX, o zaplatenie XXX,XX eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č.k.4Csp/102/2017-92 zo dňa 26.septembra 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku, ktorým bola vo zvyšnej časti žaloba
zamietnutá,    p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému nárok   na náhradu  trov  odvolacieho konania  n e p r i z n á v a  .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v záhlaví identifikovaným rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi 15,60 eur do troch dní a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že
žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal.

2. V odôvodnení  svojho rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou voči žalovanému domáhala zaplatenia
sumy 958,33 eur s 28 % ročným úrokom zo sumy 958,33 eur od 26.05.2017 do zaplatenia a náhrady trov
konania na základe zmluvy č. 1332434002, ktorou v prospech žalovaného zriadil a viedol bankový účet.
Podľa príslušných ustanovení tejto zmluvy je žalobca oprávnený za poskytovanie produktov a služieb
účtovať na ťarchu vedeného účtu poplatky podľa aktuálneho sadzobníka poplatkov. Podľa všeobecných
obchodných podmienok je klient (žalovaný) povinný mať na účte dostatok finančných prostriedkov
postačujúcich na vykonanie požadovaných transakcií, splátok úveru, poplatkov v zmysle sadzobníka a
akýchkoľvek finančných záväzkov voči banke. Žalovaný sa dostal na účte do nepovoleného prečerpania
vo výške žalovanej istiny a tento dlh nevyrovnal. Žalobca previedol dňa 25.05.2017 debetný zostatok na
vnútorný pohľadávkový účet. V súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami v spojení s výveskou
úrokových sadzieb je istina pohľadávky úročená úrokom vo výške 28 % na základe úrokovej sadzby
platnej od 01.07.2012

3. Z listinných dôkazov predložených žalobcom (zmluva o spolupráci pri poskytovaní bankových
produktov a služieb zo dňa 30.4.2013, Všeobecné obchodné podmienky (VOP), účinné od 1.4.2013
a od 15.1.2017, výpis z účtu za obdobie 01.03.2014 do 25.05.2017, sadzobník poplatkov účinný od
01.01.2017 a úrokové sadzby produktov účinné od 01.06.2017) súd prvej inštancie zistil, že strany
uzavreli dňa 30.04.2013 zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb (ďalej aj
ako \"zmluva\"). Na základe zmluvy žalobca (ďalej aj ako \"banka\") zriadil pre žalovaného osobný účet č.
ú. 1332434002/5600 a v súvislosti s tým poskytol ďalšie služby. Vzájomné práva a povinnosti zmluvných
strán bližšie nešpecifikované touto zmluvou sa riadia Obchodnými podmienkami k platobným kartám



banky, Obchodnými podmienkami pre služby elektronického bankovníctva banky, ďalšími obchodnými
podmienkami banky pre príslušný produkt/službu banky a Všeobecnými obchodnými podmienkami.
Z výpisov z účtu za obdobie od 01.03.2014 do 25.05.2017 vyplýva na účte č. 1332434002 ku dňu
28.02.2014 zostatok: -768,53 eur a ku dňu 25.05.2017 zostatok: - 958,33 eur.

4. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca na základe tejto zmluvy viedol pre žalovaného účet a
poskytoval mu s tým súvisiace služby.  Bolo povinnosťou žalobcu v prvom rade preukázať, že so
žalovaným skutočne uzatvoril zmluvu o poskytovaní služby - prečerpanie. Zmluvou o spolupráci pri
poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 30.04.2013, sa  žalobca a žalovaný nedohodli na
poskytnutí možnosti prečerpania. Iný listinný dôkaz preukazujúci uzatvorenie zmluvy o poskytovaní
služby \"prečerpanie\", žiadosť o poskytovanie takejto služby žalobca v spore nepredložil. To že žalobca
je v zmysle znenia zmluvy zo dňa 30.04.2013 oprávnený zúčtovať si poplatky a tieto poplatky účtovať na
ťarchu účtu  žalovaného  ešte nedokazuje, že sa žalobca a žalovaný dohodli na možnosti prečerpania
a dohodu o možnosti prečerpania (a to s určením i do akej sumy) nepreukazuje, a nepreukazuje to ani
samotné znenie bodu 3.12 VOP, podľa ktorého pri zúčtovaní úrokov, poplatkov, operácií prostredníctvom
platobných kariet, opravnom zúčtovaní, uplatnením zrážkovej dane, v prípadoch dohodnutých medzi
bankou a klientom ako aj v iných prípadoch môže dôjsť k nepovolenému prečerpaniu bežného účtu.
V tejto súvislosti súd konštatuje že predmetom právneho vzťahu (predmetom plnenia) bolo zriadenie
a vedenie bežného účtu, a nie poskytnutie úveru, a  možnosť prečerpania na bežnom účte preto
mala byť so žalovaným dohodnutá (a to za podmienok podľa ust. § 710 Obchodného zákonníka), čo
však z predložených listín nevyplýva. Za takýto dôkaz súd nepovažoval ani výpisy z účtu žalobcu,
ktoré uzatvorenie zmluvy (dohody o to, že banka vykoná do určitej sumy príkazy na platby, aj keď
žalovaný nemá na to potrebné peňažné prostriedky na účte) v žiadnom prípade nepreukazujú a ktorých
obsah je navyše tvorený výlučne jednostranne žalobcom. Súd preto dospel k záveru, že žalobca
nepreukázal základ žalovaného nároku, dohody podľa ust. § 710 Obchodného zákonníka, čím v spore
neuniesol dôkazné bremeno ohľadne tejto základnej skutočnosti.  Z dôvodu, že žalobca nepreukázal
existenciu dohody medzi žalobcom  a žalovaným o prečerpaní, nebol preukázaný ani vznik zmluvy
o úvere (§ 710 Obchodného zákonníka) a žalobcovi tak právo na úhradu úrokov, ktorých sa v tomto
spore proti žalovaného domáha, nevzniklo, a preto súd žalobu v tejto časti t.j. uplatneného úroku (či
už vyčísleného alebo do budúcna) zamietol. Vo vzťahu k ostatnému  uplatnenému nároku (účtovaniu
ostatných poplatkov a iných transakcií vyplývajúcich z výpisov z účtu) by prichádzalo do úvahy ho
priznať žalobcovi ako majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu na základe zásad
o bezdôvodnom obohatení.  Z predložených výpisov z účtu vyplýva, že debetný zostatok žalovaného
na účte bol k 29.05.2015 v sume: - 402,22 a debetný zostatok žalovaného na účte bol k 28.02.2014 v
sume: - 768,53 eur a k 250.5.2017 v sume: 958,33 eur. Z výpisu z účtu a ani zo žiadneho žalobcom
predloženého dokladu však nevyplýva ako vznikol stav: - 768,53 eur (t.j. na začiatku obdobia, za ktoré
si nárok žalobca uplatňuje) a teda tak ani nevyplýva ako vznikol nárok na začiatku obdobia, za ktoré
by z vyššie uvedených dôvodov mohol súd žalobcovi nárok priznať. Z predloženej zmluvy nevyplývajú
žiadne poplatky, zmluva odkazuje na sadzobník a množstvo obchodných podmienok, ktorými by sa mali
riadiť práva a povinnosti zmluvných strán, pričom žalobca nepredložil sadzobníky, ktoré boli účinné v
čase uzatvorenia zmluvy, ani žiadne dokumenty o výške poplatkov účinné v období do 31.12.2016, a
preto nebolo možné žalobcovi ani za obdobie do 31.12.2016 priznať žiadne plnenie, pretože žalobca za
účelom ich preukázania predložil len jeden sadzobník účinný až od 01.01.2017. Na poplatky hradené
žalobcom za žalovaného od 01.03.2014 nemožno použiť sadzobníky, ktoré nadobudli účinnosť až po
ich účtovaní. Preto súd žalobcovi priznal nárok za poplatky za obdobie od 01.01.2017 do 25.05.2017,
a to konkrétne len poplatok za vedenie účtu, ktorý bol žalobcom za žalovaného hradený vo výške 3,90
eur mesačne, teda vo výške 4 x 3,90 eur mesačne za mesiac január až apríl 2017 t.j. celkom 15,60
eur, tak ako vyplýva z predložených výpisov, zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov
a služieb zo dňa 30.4.2013 a sadzobníka účinného od 01.01.12017. Aj keď z predložených výpisov
vyplýva že počas obdobia od 01.01.2017 do 25.05.2017 žalobca účtoval, uhrádzal za žalovaného i ďalšie
poplatky, opodstatnenosť týchto poplatkov žalobca nepreukázal. Nepredložil doklady o tom, že napr.
zaslal oznámenie o nevykonanej platbe, alebo že žalovaný žiadal zrušiť trvalý príkaz, alebo doklad o
tom, že účet žalovaného bol v tom čase postihnutý exek./výkon. rozhodnutia, teda nepredložil doklady,
neoznačil dôkazy o tom, že poplatky účtované, uhradené žalobcom sú tak opodstatnené. Samotný
sadzobník bez žiadosti resp. iného odkladu o vykonanie služby, ktorá podlieha poplatkovej povinnosti
opodstatnenosť nároku žalobcu nepreukazuje. Žalobca tak z vyššie uvedených dôvodov nepreukázal
v celom rozsahu základ svojho nároku a v celom rozsahu oprávnenosť výšky žalovanej sumy, a
preto súd nárok žalobcu ako nedôvodný čiastočne zamietol. Žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno



preukázať nielen právny základ, ale aj výšku uplatneného nároku označením a predložením dôkazov
preukazujúcich výšku poplatkov, obratov na účte až do jeho uzatvorenia, aby súd mohol posúdiť, či
žalobcom uplatnená suma je správna a či žalobca v súlade so zákonom, zmluvnými podmienkami a
sadzobníkom účtoval poplatky žalovaného (poplatky za služby bol na základe zmluvy povinný platiť
žalovaný) a tieto uhrádzal v súvislosti s uzatvorenou zmluvou o bežnom účte za žalovaného. Žalobca
toto dôkazné bremeno (okrem nároku vo výške 15,60 eur) neuniesol, pričom toto bolo jeho povinnosťou
bez toho, aby ho na splnenie dôkaznej povinnosti súd vyzval. O dôkaznej povinnosti bol žalobca predtým
ako súd vo veci rozhodol riadne poučený.

5. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1,2 CSP s tým, že žalovaný si žiadne trovy konania
neuplatnil.

6. Proti  tomuto  rozsudku v časti vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, žalobca podal
včas odvolanie.  Deklaroval  uplatnenie  odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.   Navrhol
rozsudok  súdu prvej inštancie  zmeniť a žalobe vyhovieť v celom rozsahu. Pokiaľ súd prvej inštancie
považoval návrh za neúplný, ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku, bol povinný žalobcu vyzvať na
jeho doplnenie podľa § 129 ods. 1 CSP. Keďže súd prvého stupňa rozhodol o neurčitom návrhu na
začatie konania, pričom jeho rozhodnutiu nepredchádzala činnosť smerujúca k odstránenie neúplnosti
návrhu na začatie konania, hoci bol k takejto činnosti povinný, súd prvej inštancie takýmto postupom
odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom a porušil jeho právo na spravodlivý proces. Poukázal na
to, že poplatky podľa § 31 ods. 2,4 zákona o platobných službách nemusia byť dojednané individuálne,
môžu sa nachádzať i v Sadzobníku poplatkov alebo vo Všeobecných obchodných podmienkach, ktoré sú
súčasťou úverovej zmluvy. Ďalej poukázal na § 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch, čl. 3.4, 3.8,
3.12 Všeobecných obchodných podmienok. Nepovolené prečerpanie je automaticky prijaté prečerpanie,
pri ktorom banka umožňuje majiteľovi účtu nakladať s peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho
zostatku na bežnom účte. Po dobu nepovoleného prečerpania je majiteľ účtu povinný platiť z prekročenej
čiastky úrok vypočítaný na základe úrokovej sadzby. Dojednanie úroku za nepovolené prečerpanie je
upravené vo Všeobecných obchodných podmienkach, ktoré sú súčasťou zmluvy a nemusia byť v texte
samotnej zmluvy. Výšku 28 % ročne odvodzuje žalobca zo Všeobecných obchodných podmienok a
odkazu na sadzobník poplatkov.

7. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací,  preskúmal vec v intenciách  ustanovení § 379  a § 380
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného
odvolania a jeho dôvodov.  V zmysle ustanovenia  § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie
odvolania  žalobcu  nariaďovať pojednávanie.

9. V zmysle  § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde  sa primerane použijú ustanovenia o
konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento  zákon neustanovuje inak.

10. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom  odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1  CSP).

11. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako  ho zistil  súd prvej inštancie okrem prípadov,
ak  dokazovanie zopakuje  alebo doplní (§ 383 CSP).

12. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie  prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

13. Podľa odseku 2 citovaného  ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého  rozhodnutia, môže sa v odôvodnení  obmedziť  len na  skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na  zdôraznenie správnosti
napadnutého  rozhodnutia ďalšie dôvody.

14. Z hľadiska obsahu odvolania, odvolacia námietka žalobcu spočívala v tom, že súd prvej inštancie
mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Uvedeného sa mal súd prvej inštancie



dopustiť tým, že žalobu zamietol pre neunesenie dôkazného bremena bez toho, aby žalobcu vyzval na
doplnenie podania podľa  § 129 ods. 1 CSP. Ďalej žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci
súdom prvej inštancie.

15. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP  predstavuje transformáciu ústavnoprávnych
princípov do  civilného sporového konania. Podľa čl. 46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 48 Ústavy SR má
každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a
aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. V tomto odvolacom dôvode ide o porušenie
procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a
právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

16. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

17. Podľa § 129 ods. 1 až 3 CSP ( účinného od 01.07.2016) ak ide o podanie vo veci samej alebo návrh
na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, z ktorého nie je zrejmé, čoho
sa týka a čo sa ním sleduje, alebo ide o podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, súd vyzve toho, kto
podanie urobil, aby podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. V
uznesení podľa odseku 1 súd uvedie, v čom je podanie neúplné alebo nezrozumiteľné a ako ho treba
doplniť alebo opraviť a poučí o možnosti podanie odmietnuť. Ak sa v lehote určenej súdom podanie
nedoplní alebo neopraví, súd podanie odmietne; to neplatí, ak pre uvedený nedostatok možno v konaní
pokračovať.

18. Vo všeobecnosti, každé podanie, ktoré je adresované súdu, musí spĺňať kritériá správnosti, úplnosti
a zrozumiteľnosti. Základnou požiadavkou na formu a obsah podania je, aby podanie malo náležitosti
predpísané zákonom, ak zákon takéto náležitosti upravuje a vyžaduje. Príkladom sú náležitosti žaloby,
návrhu na vydanie predbežného opatrenia, odvolania, dovolania a podobne. Vadou podania však je
nielen neúplnosť, teda absencia zákonom vyžadovaných náležitostí, ale aj nezrozumiteľnosť podania.

19. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia
a jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého
rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Aby účastník mohol splniť svoju
povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí najskôr splniť svoju povinnosť tvrdenia. Medzi povinnosťou
tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Neunesením
dôkazného bremena sa pritom rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní
neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho
neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých
prípadoch, keď neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva (či už z dôvodu
nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, stanovenú
v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej OSP, alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná
vôbec). Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov
na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer
účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností,
ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena / rozsudok Najvyššieho súdu SR z
15. decembra 2011, sp. zn. 3 Cdo 108/2011/.

20. Oprava a doplnenie žaloby vo vzťahu k splneniu povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti závisia od
konkrétnych okolností a súvisí s náležitosťami podľa § 132 ods. 1 CSP a prípadné poučenie o doplnení
spočíva len v objasnení povahy týchto procesných povinností účastníka. Poučovaciu povinnosť súdu
však nemožno vykladať tak, že by mal súd poučovať účastníkov o hmotnom práve, pretože potom by
už nešlo o odstraňovanie vád podania, ktoré bránia prerokovaniu a rozhodnutiu veci, ale išlo by o radu
účastníkovi, ako by mal postupovať, aby bol prípadne vo veci úspešný. Uvedené by znamenalo inter
alia tiež porušenie práva účastníka na rovnaké postavenie v prebiehajúcom súdnom konaní /viď nález
Ústavného súdu SR pod sp. zn. I. ÚS 223/2013/.



21. Žalobca musí v žalobe uviesť také skutočnosti, ktorými opíše skutkový dej, na základe ktorého
uplatňuje svoj nárok, a to v takom rozsahu, ktorý umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu, teda
vymedziť predmet konania po skutkovej stránke. Opísaním rozhodujúcich skutočností v žalobe plní
žalobca tiež svoju povinnosť tvrdenia. Ak neuvedie žalobca v žalobe všetky potrebné tvrdenia, nejde
o vadu žaloby, ak v nej opísal aspoň také rozhodujúce skutočnosti, ktorými bol vymedzený predmet
konania po skutkovej stránke. Ak žalobca nesplní povinnosť pripojiť k žalobe písomné dôkazy, uloženú
mu v § 79 ods. 2 OSP ( pozn. teraz § 132 ods. 3 CSP), nie je to dôvodom k postupu podľa § 43 OSP
(pozn. teraz § 128 a § 129 CSP) / uznesenie NS ČR, sp. zn. 23 Cdo 4213/2010, publikované pod č.
R 82/2011/.

22. Vzhľadom k uvedeným právnym záverom súdnej praxe odvolací súd po preskúmaní veci konštatoval,
že v postupe súdu prvej inštancie nedošlo k zásahu do práva žalobcu na spravodlivý proces.  Žalobca
súdu doručil žalobu, ktorá spĺňala všetky formálne náležitosti v zmysle ust. § 127 ods. 1 v spojení
s § 137 ods. 1 CSP,  a preto nebol dôvod na procesný postup podľa § 129 ods. 1 CSP, ako to
namieta žalobca. Ak by súd prvej inštancie postupoval spôsobom, ktorý požaduje žalobca, neprimerane
by tým nahrádzal aktivitu samotného žalobcu a porušil by základný princíp rovnosti sporových strán
(nepožadoval by totiž náležitosti neúplného návrhu, ale  ďalšie dôkazy potrebné na zabezpečenie
procesného úspechu žalobcu). Strana v konaní má z vlastnej iniciatívy nielen povinnosť tvrdenia, ale
musí iniciatívne postupovať aj pri predkladaní dôkazov (dôkazná povinnosť). V opačnom prípade sa
vystavuje nebezpečenstvu neúspechu v konaní pre neunesenie dôkazného bremena, tak ako tomu bolo
napokon i v prejednávanej veci.

23. V rozhodovanej veci žalobca nielen nárok riadne nešpecifikoval (bremeno tvrdenia), ale na jeho
preukázanie nedoložil príslušné listinné dôkazy, tak, ako to uviedol súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku. Odvolací súd zdôrazňuje, že v rámci civilného sporového konania nemajú banky žiadne
špecifické postavenie založené na prezumpcii správnosti a dôvodnosti nimi uplatňovaných nárokov
a nimi predkladané výpisy z účtov a interné doklady nemajú žiadnu vyššiu dôkaznú hodnotu. Tieto
výpisy samy osebe nepotvrdzujú správnosť v nich uvedených údajov, pretože závisia od správnosti
údajov vstupných. Ak teda banka vystupuje v postavení žalobcu, musí rovnako ako každý iný veriteľ
uplatňujúci peňažný nárok, tvrdiť a preukázať dôvodnosť svojho nároku. Nie je pritom ( a ani nemôže
byť) povinnosťou súdu ex offo preskúmavať listinné dôkazy predložené žalobcom a následne z nich
vyvodzovať skutkové tvrdenia namiesto žalobcu.

24. Odvolací súd nezaoberal otázkou správnosti či nesprávnosti účtovania poplatkov a úrokov zo strany
žalobcu na ťarchu žalovanému, pretože dôvodom čiastočného zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie
bolo neunesenie dôkazného bremena a bremena tvrdenia ohľadne samotnej existencie  nároku žalobcu.

25. Na základe uvedených okolností odvolací súd odvolanie žalobcu nepovažoval za dôvodné a
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1,2 CSP   potvrdil.

26. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods.
1 CSP. Úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože mu žiadne trovy
odvolacieho konania preukázateľne nevznikli.

27. Toto rozhodnutie prijal  Krajský súd  Trenčín pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa         (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:039381b1-4707-4de1-bc62-03310c4d7780", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 223/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 223/2013 z 19. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-19", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:039381b1-4707-4de1-bc62-03310c4d7780"}], "citovane_v": []}