Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19CoE/127/2012 z 6. 8. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 6. augusta 2012, sp. zn. 19CoE/127/2012, ECLI:SK:KSTN:2012:3210204017.1 Krajský súd Trenčín | 19CoE/127/2012 | ECLI:SK:KSTN:2012:3210204017.1 | 2012-08-06 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, predpis č. 204/2011 Z. z., § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2f472b48-703c-4bdf-8a65-4369d9b5a1c5 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3210204017.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoE/127/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3210204017
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 08. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3210204017.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Údernícka
5, Bratislava, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Údernícka 5,
Bratislava, IČO: 36 613 843 proti povinnej R. X., bytom P. XXXX/XX, V. O. V., o vymoženie 78,97 Eur
s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou
zo dňa 3. mája 2012, č.k. 4Er/1046/2010-16, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57
ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekúcia sa vedie
na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu zriadeného pri
Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o., so sídlom Košice, Mlynská 2, sp. zn.: EP 80520/10 zo dňa
06.09.2010. Rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci
svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a
neurčitého počtu. Oprávnený ako dodávateľ a povinná ako spotrebiteľ uzavreli dňa 13.10.2005 Zmluvu o
pôžičke Quatro (vo formulárovej podobe), ktorá má povahu spotrebiteľskej zmluvy s poukazom
na znenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj s poukazom na znenie § 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch. Súd posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský aj s
ohľadom na predmet činnosti dodávateľa. Za zrejmé považoval, že oprávnený pri uzatváraní zmluvy
konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinnou ako s fyzickou osobou
nepodnikateľom. Na základe uvedeného mal súd jednoznačne za preukázané, že ide o spotrebiteľskú
zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem zmluvných dojednaní aplikovať aj príslušné
ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú
povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Súd pri rozhodovaní poukázal na
§ 52 ods. 1, 2, 4 písm. r), § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čl. 6 ods. 1 smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Vyzdvihol rozsudok Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 zo dňa 27.06.2000 Océano Grupo Editorial
SA proti Roció Murciano Quintero a vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro proti
Centro Móvil Milenium SL bod 38. Dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve považoval
okresný súd za neprijateľnú podmienku, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.
Svoj názor súd opieral o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k
pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom
ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinná nemala možnosť
podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné
obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, to znamená, že spotrebiteľ ju mohol prijať buď
ako celok, resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený.
Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou



dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej
doložky súd opieral aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon
GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená
podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/
ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá, a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo
zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky,
aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. V rozhodovanej veci na základe
dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky rozhodoval rozhodcovský súd zvolený
oprávneným. Súd dodal, že zriaďovateľom rozhodcovského súdu, ktorý v predmetnej veci rozhodoval, je
podnikateľský subjekt založený v zmysle Obchodného zákonníka za účelom podnikania, ktorého cieľom
je dosahovanie zisku. Oprávnený zmluvu uzatvára rovnako v rámci svojej podnikateľskej činnosti,
pričom za prejednanie veci v rozhodcovskom konaní zaplatil rozhodcovskému súdu poplatok. Záujmom
zriaďovateľa rozhodcovského súdu teda zrejme bude, aby bol tento ustanovený na rozhodovanie
v čo najväčšom množstve prípadov, za prejednanie ktorých mu bude prislúchať odmena. Uvedená
okolnosť môže mať vplyv na jeho rozhodovanie. Vzhľadom na spomenuté mal súd za to, že dojednanie
rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k
tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka a tiež smernica Rady 93/13/EHS.

Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Mal za to,
že v prejednávanej veci súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný
poriadok. Citoval ust. § 35, 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní, § 159 Občianskeho poriadku.
Namietal, že súd, ktorý koná vo veci exekúcie, je príslušný konať iba ako exekučný súd, z čoho vyplýva,
že exekučný súd nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Ak by exekučný súd
meritórne skúmal súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, či je v súlade s hmotným
právom, pôsobil by exekučný súd ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je
exekučným titulom, čiže ako súd tretej inštancie. Platný právny poriadok však neupravuje takýto postup
exekučného súdu, keďže mu nezveruje právomoc konať vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ako
súdu, ktorý rozhoduje vo veci samej. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej
republiky zo dňa 30.10.2009, sp. zn. 33 Cdo 2675/2007. Ďalej poukázal na rozhodnutie Súdneho
dvora C - 40/08, kde sa v bode 37 uvádza, že ak sa má zabezpečiť stabilita práva a právnych vzťahov,
ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa
stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených
na podanie týchto opravných prostriedkov. Uviedol, že nemožno vyvodzovať z európskeho
práva za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať
exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil
si ich. Komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti
preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu že by bola narušená zásada
rovnocennosti. Oprávnený dal do pozornosti, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia §
52 až § 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy
upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka.
Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských úveroch č.
258/2001 Z. z. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v
prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka. Novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01.01.2008 a neposudzuje sa ani platnosť
právnych úkonov vzniknutých pred 01.01.2008. Oprávnený má podľa jeho názoru v zmysle čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo,
aby vecne príslušný (exekučný) súd priznal jeho nároku ochranu spôsobom a v rozsahu, aký ustanovuje
zákon. Oprávnený poukázal na dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka,
na základe ktorej uvedené ustanovenie v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej
doložky. V závere oprávnený vyzdvihol rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 3M
Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011, z ktorého vyplýva právny názor, že pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy,
treba uviesť, že preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len
pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c) zákona č 244/2002 Z. z. Z tohto
zákonného ustanovenia vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to,
či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku; nie každá skutočnosť hodnotená



ako neprijateľná podmienka spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi. Rozhodujúcim bude len,
či plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje alebo neodporuje dobrým mravom; len tento zákonný
dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie. Oprávnený si zároveň uplatnil trovy právneho zastúpenia v
odvolacom konaní vo výške 19,12 Eur s DPH pozostávajúce z jednej polovice základnej sadzby tarifnej
odmeny za úkon právnej služby vo výške 9,96 Eur s DPH a režijného paušálu k úkonu právnej
služby vo výške 9,16 Eur (t. j. 7,63 Eur + 20 %).

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu je potrebné podľa § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdiť. Krajský súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi okresného súdu. Z daného titulu si v
tejto časti osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle §
219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:

Exekúcia v danej veci je vedená na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku
Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o., so sídlom Košice,
Mlynská 2, sp. zn.: EP 80520/10 zo dňa 06.09.2010.

Krajský súd v prvom rade uvádza, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné
rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného
titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu
exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by
musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre
rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú preto splnené podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil
možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak
má nedostatky uvedené v § 40 písm. a), b) zákona o rozhodcovskom konaní, alebo
ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej
praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu, aj
pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné.
Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice je
kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť
rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym
zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho taktiež rozhodol,
že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má
k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti existujú len
obmedzené výnimky, a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci
súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú
na takýchto zmluvných ustanoveniach, sa preto považujú za protiprávne, a preto ich
vykonanie nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS, a
ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, sa okrem toho musia považovať
za odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS).

Odvolací súd poukazuje na to, že predmetná zmluva o pôžičke v spojení so všeobecnými podmienkami
poskytnutia pôžičky, uzavretá medzi účastníkmi dňa 13.10.2005, na základe ktorej rozhodcovský súd
priznal oprávnenému plnenie voči povinnej, je typizovanou spotrebiteľskou zmluvu.
Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je totiž to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je
vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Pôžička poskytnutá oprávneným
túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné podmienky
poskytnutia pôžičky, ktoré povinná ovplyvniť nemohla, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet



spotrebiteľov. Súd zdôrazňuje, že v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
platného v čase uzatvorenia zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho
zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že
sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje, tak ako tomu je aj v tomto prípade. Preto je na vec nepochybne potrebné aplikovať
akékoľvek ustanovenia, obsiahnuté či už v Občianskom zákonníku, zákone o ochrane spotrebiteľa alebo
aj v iných právnych predpisoch, ktorých účelom je ochrana spotrebiteľa a jeho práv. Pri posudzovaní
exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, z aspektov ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) a
ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. bolo preto potrebné vychádzať z ustanovení § 53 a § 54 Občianskeho
zákonníka (v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy) a smernice Rady 93/13/EHS.
Uvedeným postupom a rozhodovaním súdu nedošlo k neoprávnenému zásahu do základného práva
oprávneného na súdnu ochranu, ani k porušeniu princípov právnej istoty v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Aj v prejednávanej veci okresný súd opodstatnene poukázal na to, že zmluvné podmienky v zmluvných
dojednaniach vylučujú uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka sa z
dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa, javí ako absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ
čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná
riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre
spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými
zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre
orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá
právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti
konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných
právnych zásadách. Aj odvolací súd v súlade so všeobecnými poznatkami poukazuje na to, že v rámci
modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi,
ktorý získal úver. Veriteľ potom môže na základe rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie
rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. V tomto
konkrétnom prípade je rozhodcovská doložka zakotvená v bode IX. písm. i) Všeobecných obchodných
podmienok pôžičky poskytovanej spoločnosťou Quatro, a.s., ktoré boli súčasťou Zmluvy o pôžičke. Na
základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo
brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Ustanovenie § 53 ods. 4
písm. r) Občianskeho zákonníka je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej
rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd uznesenie okresného súdu potvrdil v celom
rozsahu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .