{"guid": "35f44716-d910-4398-86b8-c6186f579099:abc6a4e2-0d84-4fba-b476-d37556a76798", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2019:3817210502.2", "spisova_znacka": "6Co/45/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/45/2019 z 20. 5. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 20. mája 2019, sp. zn. 6Co/45/2019, ECLI:SK:KSTN:2019:3817210502.2", "identifikacne_cislo": "3817210502", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Roman Rizman", "sudca_id": 368, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-roman-rizman-368", "datum_vydania": "2019-05-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/abc6a4e2-0d84-4fba-b476-d37556a76798", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2019:3817210502.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2019:3817210502.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2019:3817210502.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/45/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3817210502
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3817210502.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek
senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko,
a.s., so sídlom Žilina, Hodžova č. 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: P. S., bytom V., K. XXXX/XX,
o zaplatenie sumy 837,68 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza sp. zn. 6Csp/107/2017-281 zo dňa 31. januára 2019, takto

r o z h o d o l :

I.     Rozsudok súdu prvej inštancie    p o t v r d z u j e .

II.   Žalovanému  nárok na náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. rozhodol, že
žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom
na § 708 ods. 1, 2 a § 710 Obchodného zákonníka; § 2 písm. f), § 10 ods. 1, 2, 3, § 18 ods. 1, 2
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy a § 53
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca žalobou
uplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie 837,68 eur s úrokom vo výške 28% ročne od 14.6.2017
do zaplatenia a náhradu trov konania. Svoj nárok žalobca odôvodňoval tým, že ako veriteľ uzavrel so
žalovaným dňa 26.11.2012 zmluvu č. 1705417003, na základe ktorej pre žalovaného zriadil a viedol
účet č. SK 6156000000001705417003. Zároveň uviedol, že žalovaný ako klient bol povinný mať na účte
dostatok finančných prostriedkov postačujúcich na vykonanie požadovaných transakcií, splátok úveru,
poplatkov a podobne. Žalovaný sa dostal na účte do nepovoleného prečerpania vo výške žalovanej
istiny a dlh nevyrovnal, preto žalobca zatvoril účet, o čom informoval posledným výpisom z účtu. Dňa
13.6.2017 vykonal žalobca internú účtovnú transakciu, kedy debetný zostatok na účte klienta previedol
na svoj vnútorný pohľadávkový účet. Žalobca dodal, že tým došlo k nepovolenému prečerpaniu, ktorým
je automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom banka umožňuje majiteľovi účtu nakladať s peňažnými
prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na účte. Po dobu nepovoleného prečerpania je majiteľ
účtu povinný zaplatiť z prekročenej čiastky úrok vypočítaný na základe úrokovej sadzby, t.j. v danej veci
28% ročne. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 6Csp/107/2017-86 zo dňa 11.12.2017,
ktorý bol po podaní odvolania žalobcom, uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 6Co/43/2018-109
zo dňa 31.07.2018, zrušený a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodom
na zrušenie uvedeného rozsudku bol nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie spočívajúci v
aplikácii ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., ktorý bol nálezom Ústavného súdu SR vyhlásený
za protiústavný.  Po ďalšom preskúmaní veci, vychádzajúc zo skutkových zistení a vyššie uvedených
zákonných ustanovení, súd prvej inštancie žalobu žalobcu opätovne zamietol. Skonštatoval, že žalobca
v žalobe pôvodne odvíjal žalovaný nárok od uzavretej zmluvy o bežnom účte a porušenia zmluvných
povinností žalovaným mať na účte dostatok finančných prostriedkov. Mal za to, že je nepochybné,



že svojou povahou išlo o zmluvu o bežnom účte v zmysle § 708 Obchodného zákonníka, žalobca
je bankou a žalovaný konal pri uzatváraní zmluvy ako fyzická osoba. Zároveň vyhodnotil, že ide aj
o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože žalovaný nekonal v
rámci plnenia pracovných alebo podnikateľských povinností. Okrem ustanovení Obchodného zákonníka
a zmluvných dojednaní teda dopadá na daný vzťah aj právna úprava týkajúca sa spotrebiteľských
zmlúv podľa Občianskeho zákonníka, resp. právna úprava spotrebiteľských úverov. Podľa žalobcu v
dôsledku porušenia povinností žalovaným mať dostatok finančných prostriedkov na účte sa dostal
do nepovoleného prečerpania a zostal dlhovať žalovanú sumu. Z predloženej zmluvy o bežnom účte
nevyplývalo dojednanie povoleného a ani nepovoleného prečerpania finančných prostriedkov na účte,
čo už konštatoval súd prvej inštancie vo svojom skoršom rozhodnutí. Dohodu o povolenom prečerpaní
peňažných prostriedkov na účte žalobca nepreukázal. Ďalej uviedol, že v špecifikácii zo dňa 13.09.2018
žalobca predložil zmluvu o povolenom prečerpaní na účte z 12.4.2013 a tvrdil, že žalovanému bol
poskytnutý limit povoleného prečerpania vo výške 110 eur, pričom poukázal aj na VOP bod T a VOP bod
8.9 účinné ku dňu zníženia limitu na 0 eur. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie dospel k názoru,
že žalobca naďalej nepreukázal opodstatnenosť žalovanej pohľadávky, a to z čoho konkrétne pozostáva,
či ide o skutočne vyčerpané finančné prostriedky a ak áno na základe akého platne dohodnutého
zmluvného vzťahu, resp. či ide len o príslušenstvo k pohľadávke, t.j. úroky, poplatky a podobne. Podotkol,
že žalobca nemôže požadovať, aby bol súd povinný uvedené vyvodzovať z priložených výpisov z
bankového účtu, čomu zodpovedá aj § 132 ods. 2 CSP. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že aj keď
žalobca uvádza, že žalovanému bolo poskytnuté povolené prečerpanie, a to na základe zmluvy o
povolenom prečerpaní z 12.04.2013, má za to, že takýto zmluvný vzťah nemohol vzniknúť platne. V
čase 12.04.2013 mal žalovaný na účte bez akéhokoľvek preukázania predtým povoleného prečerpania
finančných prostriedkov, alebo povoleného prekročenia mínusový stav, pretože z výpisu z mesiaca apríl
2013 vyplýva, že stav na účte ku koncu mesiaca mal - 103,90 eur, teda v čase „dojednaného“ povolenia
prečerpania finančných prostriedkov toto prečerpanie bolo už fakticky vykonané a je zjavné, že banka
si len takýmto spôsobom zlegalizovala prekročenie čerpania finančných prostriedkov žalovaným bez
akéhokoľvek zmluvného základu. Banka síce v predchádzajúcich výpisoch uvádza limit povoleného
prečerpania od 12.04.2013, takúto dohodu však žalobca ani netvrdí a ani nepreukazuje. Súd prvej
inštancie mal potom za otázne, či mohlo vôbec dôjsť k platnej dohode o povolenom prečerpaní, ktoré
v skutočnosti už nastalo. I keď je jednoznačné, že povolené prečerpanie s odkazom na VOP bod T,
je jednostranne nadstavené bankou a nemohlo ísť o žiadne individuálne dojednanie so žalovaným, a
preto nemožno považovať dohodu o povolenom prečerpaní za platnú, samotná konštrukcia povoleného
prečerpania upravená v tomto článku hovorí o práve banky zriadiť /v budúcnosti/ povolené prečerpanie
za splnenia určitých podmienok. Podľa súdu prvej inštancie banka evidentne najskôr fakticky pripustila
povolené prečerpanie a až následne uzatvárala dohodu o povolenom prečerpaní. Okrem toho dohoda
o povolenom prečerpaní z 12.04.2013 nepovažoval za platnú už i preto, že neobsahuje všetky zákonné
obsahové náležitosti upravené v § 10 ods. 1,2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V
zmluve sa nenachádza údaj o povinnosti spotrebiteľa kedykoľvek zaplatiť takýto úver na žiadosť veriteľa
v plnej výške, údaj o výške poplatkov spojených so spotrebiteľským úverom od uzavretia zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a podmienky, za akých sa tieto poplatky môžu meniť, údaj o dobe trvania zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, údaj o práve na odstúpenie
od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo uplatniť, a ďalšie podmienky
jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť čerpanú istinu a príslušný úrok podľa
§ 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej výpočtu. Súd prvej inštancie preto dospel k
záveru, že zmluva o povolenom prečerpaní nebola uzavretá platne už i s odkazom na VOP a Sadzobník
poplatkov, na ktoré len zmluva odkazuje a ktoré dojednania nemohli byť individuálne dojednané. Ani
pri úvahe o tom, že úver by bolo možné posúdiť ako bezúročný a bez poplatkov s poukazom na § 11
ods. 1 písm. c/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, nebolo podľa súdu prvej inštancie
možné žalovanú pohľadávku priznať, pretože žalobca nepreukázal z čoho pozostáva žalovaná suma.
Opätovne zdôraznil, že ani v špecifikácii z 17.10.2018 žalobca nepreukázal, čo tvorí žalovanú sumu,
pretože len matematický rozdiel medzi výškou debetných a kreditných operácii nemôže preukazovať
konkrétne to, čo zo žalovanej sumy je tvorené skutočne vyčerpanými finančnými prostriedkami, čo
predstavujú úroky a z akej sumy sú uplatňované, čo konkrétne predstavujú poplatky. Podotkol, že
súd nie je povinný uvedené vyčítavať z početných výpisov z bankového účtu žalovaného, keďže by
nevedel presne určiť úroky a poplatky zo žalovanej sumy, ak by uvažoval o tom, že zmluva o povolenom
prečerpaní je spotrebiteľský úver bezúročný a bez poplatkov. Zároveň mal za to, že žalovaná pohľadávka
nemôže predstavovať ani tzv. plnenie z nepovoleného prečerpania. V tejto súvislosti dospel k záveru,
že nepovolené prečerpanie je zmluvné dojednanie, ktoré je jednostranne určené a nadstavené bankou.



Nemohlo ísť o žiadne obojstranne dohodnuté plnenie už i s ohľadom na to, že je obsiahnuté vo VOP, kde
si banka jednostranne stanovuje možnosť prekračovať bežný účet klienta bez akéhokoľvek časového
obmedzenia. Zároveň žalovaný s určitosťou nemal možnosť ovplyvniť jeho obsah. Uvedené zmluvné
dojednanie považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku z viacerých dôvodov. Banke uvedený režim
dovoľuje bez vôle majiteľa účtu poskytovať mu aj nedojednané prekročenie finančného stavu na účte,
aj to aj po dlhší čas. Banka aj v takomto stave, keď na účte nie sú žiadne finančné prostriedky si
zabezpečuje právo na úroky a rôzne poplatky, ktoré následne ďalej úročí úrokom 28% tak, ako je to
pri povolenom prečerpaní, teda zmluvne dojednanom prečerpaní finančných prostriedkov. Banka má
podľa tohto ustanovenia dokonca možnosť úrok aj zvýšiť. Uzavrel, že uvedená praktika banky nemôže
požívať právnu ochranu, pretože je výrazne v neprospech spotrebiteľa a zabezpečuje len záujmy banky.
Pokiaľ má banka aj pri nepovolenom prečerpaní finančných prostriedkov zachované rovnaké právo na
úroky /dokonca i vyššie/, právo na poplatky a iné plnenia podľa vnútorných predpisov banky, bolo by
potom bez významu, či sa povolené prečerpanie zmluvné dojedná alebo nie. Pri zmluvnom dojednaní
však spotrebiteľ osobitne s bankou dojednáva podmienky prečerpania finančných prostriedkov na účte,
úročenie a predovšetkým je informovaný a má vedomosť o tom, že banka mu poskytuje v podstate úver,
tak ako to predpokladá § 710 Obchodného zákonníka. S poukazom na uvedené nepriznal žalobcovi
plnenie z titulu nepovoleného prečerpania, pretože evidentne celý nárok žalobcu vyplýva z takéhoto
prečerpania, ktoré uplatnil žalobca v žalovanej úverovej istine a následne aj ako príslušenstvo 28% od
celej žalovanej sumy až do zaplatenia. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd prvej inštancie žalobu žalobcu
opätovne zamietol a o nároku žalovaného na náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1
v spojení s § 262 ods. 1 CSP. V konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, pretože mu
preukázateľne nevznikli.

2.  Proti tomuto rozsudku podal, v zákonom stanovenej lehote, odvolanie žalobca, poukazom na § 365
ods. 1 písm. f) a h) CSP. Nesúhlasil s tvrdením súdu, že žalovaný bol ku dňu zriadenia povoleného
prečerpania 12.04.2013 už v debetnom zostatku na účte. V tejto súvislosti poukázal na to, že súd prvej
inštancie posudzoval zostatok na účte ku koncu apríla 2013, čo je nesprávne, pretože zmluva bola
uzatvorená dňa 12.04.2013 a k danému dňu bol žalovaný na účte v kreditnom zostatku. Nestotožnil
sa ani so záverom súdu prvej inštancie, že dohoda o povolenom prečerpaní z 12.04.2013 nemôže
byť platná, pretože neobsahuje všetky náležitosti podľa § 10 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z..
Uviedol, že žalovaný preštudovanie zmluvnej dokumentácie a súhlas s ňou potvrdil svojim podpisom
na zmluve, tzn. že sa preukázateľne oboznámil so zmluvou dokumentáciou upravujúcou daný zmluvný
vzťah. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok SD EÚ z 09.11.2016 vo veci C-42/15 a na rozsudky
Krajského súdu v Košiciach č.k. 5Co/190/2018 zo dňa 15.11.2018 a č.k. 5Co/241/2018 z 11.12.2018.
K problematike prečerpania úveru uviedol, že povolené prečerpanie je zmluvne dohodnuté stranami.
Zrušením povoleného prečerpania a neuhradením dlžnej sumy v určenej lehote sa žalovaný dostal
do nepovoleného prečerpania vo výške debetného zostatku na účte. Mal za to, že ustanovenie VOP
o prekročení kopíruje zákonnú úpravu prekročenia, a preto nemôže byť posúdené ako neprijateľná
zmluvná podmienka. Uzavrel, že z titulu povoleného prečerpania je klient oprávnený čerpať finančné
prostriedky v rámci úverového limitu, a to na akýkoľvek účel, pričom pri nepovolenom prečerpaní už nie
je oprávnený uvedené transakcie uskutočňovať. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žiadal, aby odvolací
súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a vyhovel žalobe v plnom rozsahu a zároveň zaviazal
žalovaného na náhradu trov konania.

3.  Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4.  Krajský súd, ako súd odvolací,  preskúmal vec v intenciách  ustanovení § 379  a § 380 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len \"CSP\"), t. j. v medziach podaného odvolania a
jeho dôvodov. Podľa  § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie  odvolania   žalobcu  nariaďovať
pojednávanie. Odvolací súd dospel k záveru, že  odvolaním napadnutý rozsudok  súdu prvej inštancie
je potrebné ako vecne správny,  podľa § 387 ods. 1 CSP, potvrdiť.

5.  Na základe preskúmania správnosti napadnutého rozsudku  odvolací súd dospel k záveru, že
súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu
veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec
správne právne posúdil. Súd prvej inštancie sa riadne vysporiadal so všetkými podstatnými skutkovými
tvrdeniami a argumentami účastníkov, v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec



právne posúdil. Prijaté právne závery náležite vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa
riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a
zmyslu. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie  zrozumiteľne a podrobne objasňujúce (§ 220 ods.
2- 4 CSP)   skutkový a právny základ  rozhodnutia,  nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné
právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (viď napr.  III. ÚS 115/2003). Odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožňuje  so skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie tak,
ako sú uvedené v napadnutom rozsudku a  podľa 387 ods. 2 CSP na ne v plnom rozsahu poukazuje.

6.  Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd udáva nasledovné:

7.   V preskúmavanej veci žalobca svoj nárok voči žalovanému uplatňoval na základe Zmluvy o
spolupráci a poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 26.11.2012, ktorej predmetom bolo
zriadenie osobného účtu v prospech žalovaného. Súd prvej inštancie preto správne ustálil, že predmetná
zmluva má povahu zmluvy o bežnom účte podľa § 708 Obchodného zákonníka. Zároveň ju však možno
podriadiť aj pod úpravu spotrebiteľských zmlúv v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj
pod úpravu spotrebiteľských zmlúv obsiahnutých v zákone č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu
uzatvorenia predmetnej zmluvy.

8.   Odvolací súd sa plne stotožňuje so zistením súdu prvej inštancie, že z predloženej Zmluvy o
spolupráci a poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 26.11.2012 nevyplývalo dojednanie
povoleného, či nepovoleného prečerpania peňažných prostriedkov na účte žalovaného. Až následne,
dňa 13.09.2018,  žalobca súdu prvej inštancie predložil Zmluvu o povolenom prečerpaní na účte zo
dňa 12.04.2013, podľa ktorej tvrdil, že klientovi (žalovanému) poskytol limit povoleného prečerpania vo
výške 110 eur.

9.  Aj podľa názoru odvolacieho súdu nemohlo v danom prípade dôjsť k platnému uzatvoreniu Zmluvy o
povolenom prečerpaní dňa 12.04.2013, keďže z predložených výpisov z účtu vyplýva, že žalovaný bol
v debetnom zostatku -103,90 eur už za obdobie od 29.03.2013 do 30.04.2013, t.j. v čase dojednania
povoleného prečerpania. Súd prvej inštancie správne v napadnutom rozsudku skonštatoval, že žalobca
najskôr pripustil na účte žalovaného povolené prečerpanie a až následne uzavrel Zmluvu o povolenom
prečerpaní.

10.  Správny je aj záver súdu prvej inštancie, že predmetná Zmluva o povolenom prečerpaní zo dňa
12.04.2013 neobsahuje zákonné obsahové náležitosti upravené v § 10 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.
z. v znení účinnom v čase uzavretia tejto zmluvy a to údaj o povinnosti spotrebiteľa kedykoľvek zaplatiť
takýto úver na žiadosť veriteľa v plnej výške, údaj o výške poplatkov spojených so spotrebiteľským
úverom od uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienky, za akých sa tieto poplatky môžu
meniť, údaj o dobe trvania zmluvy  a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, údaj o práve
na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo uplatniť, a
ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť čerpanú istinu a
príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej výpočtu.  Odvolacia
námietka žalobcu, že žalovaný preštudoval zmluvnú dokumentáciu a na znak súhlasu túto podpísal,
pričom z hľadiska formy  právny úkon prostredníctvom formulárovej predtlače nie je zakázaný, nie
je dôvodná. Žalovaný ako bežný spotrebiteľ musí byť pri uzatváraní zmluvy informovaný o všetkých
zákonných náležitostiach zmluvy, pričom odkaz na zmluvnú dokumentáciu je irelevantný.

11. Žalobca ďalej argumentoval, že náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemusia byť nevyhnutne
obsiahnuté v samotnom texte úverovej zmluvy, ale časť z nich môže byť obsiahnutá aj v obchodných
podmienkach alebo sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Odvolací súd mal zhodne
so súdom prvej inštancie za to, že účtované úroky a poplatky neboli individuálne dohodnuté, pričom
za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal síce spotrebiteľ
(žalovaný) možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. V danom
prípade nijako žalovaný obsah sadzobníka poplatkov ovplyvňovať nemohol. Takisto pokiaľ išlo o VOP,
tieto majú slúžiť na dojednania technického alebo vysvetľujúceho charakteru a nemali by sa v nich
nachádzať dojednania úrokov, či iných poplatkov, pokiaľ ich spotrebiteľ (žalovaný)nemôže individuálne
s dodávateľom (žalobcom) dohodnúť.     V tejto súvislosti, s poukazom na námietku žalobcu, že na
danú vec bolo potrebné aplikovať rozsudok Európskeho súdneho dvora z 09.11.2016 vo veci C-42/15,



Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej, v zmysle ktorého náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere nemusia byť nevyhnutne uvedené v samotnom texte úverovej zmluvy, ale časť z nich môže
byť obsiahnutá aj v obchodných podmienkach alebo sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť
zmluvy, odvolací súd uvádza, že v prejednávanej veci žalobca nepreukázal, že by všeobecné obchodné
podmienky, na ktoré sa vo svojej žalobe odvoláva, boli k zmluve pripojené a že by boli žalovanému
známe. Navyše je potrebné dať do pozornosti, že i v tomto rozhodnutí Európsky súdny dvor konštatuje,
že smernica Rady 2008/48/ES nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej úprave stanovil na
jednej strane, že zmluva o úvere patrí do pôsobnosti tejto smernice a musí byť podpísaná zmluvnými
stranami a na druhej strane, že táto požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitosti tejto
zmluvy. Je potrebné v tomto smere poukázať i na to, že zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010
Z. z. v ust. § 9 presne špecifikuje podstatné náležitosti zmluvy, z čoho vyplýva, že tieto náležitosti
musia byť i podpísané účastníkmi zmluvy. Teda v prípade, že by tieto náležitosti zmluvy boli obsiahnuté
vo všeobecných obchodných podmienkach, minimálne je potrebné, aby tieto boli účastníkmi zmluvy i
podpísané. V tomto smere žalobca neuniesol dôkazné bremeno.

11.   Nepovolené prečerpanie predstavuje porušenie povinnosti klienta, s ktorým sa spájajú sankcie, a
to úrok z nepovoleného prečerpania a zmluvnú pokutu. Ročný úrok dosahujúci úroveň 28 % podstatne
prevyšuje úroky obvykle požadované na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch
(12 %), čo je v priamom rozpore so zákonom, ako i dobrými mravmi. Vychádzajúc z ustálenej praxe
súdov je preto potrebné považovať dohodu o výške ročného úroku v miere 28 % za dohodu, ktorá je v
rozpore s dobrými mravmi a ktorá je ustanovením, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

12.   Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno, keď v celom konaní jednoznačne nepreukázal , z čoho pozostáva žalovaná suma, čo z nej
je tvorené istinou pohľadávky, v akej časti bola, resp. nebola istina splatená, čo tvoria úroky a z akého
základu sú vypočítané a čo tvoria poplatky k úveru.

13.  V konečnom dôsledku za právne nevýznamné vzhľadom k uvedeným záverom, považoval odvolací
súd  poukazy žalobcu v odvolaní na rozhodnutia iných  súdov, týkajúcich sa iných, avšak skutkovo a
právne obdobných vecí, pretože rozhodovaním iných odvolacích súdov v preskúmavanej veci Krajský
súd v Trenčíne viazaný nie je.

14.   Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej ako vecne správne, podľa § 387
ods. 1 a 2 CSP potvrdil, pričom v podrobnostiach odkazuje na jeho odôvodnenie.

15.   O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému odvolací súd
nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože mu žiadne trovy odvolacieho konania preukázane
nevznikli.

16.  Toto rozhodnutie  bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy  (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6Csp/107/2017", "guid": "ec34cf11-be4b-47f4-aecb-fc5038148ebf:49c5e980-63af-4d8c-ab84-7f4e452931fd", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "d824f346-c82c-4102-967e-2f84f1126fe9:d34dabbb-e744-405b-b9c8-8bf28b12e2e8", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Co/241/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 5Co/241/2018 z 25. 9. 2019", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2019-09-25", "citacie_n": 82, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/d824f346-c82c-4102-967e-2f84f1126fe9:d34dabbb-e744-405b-b9c8-8bf28b12e2e8"}, {"guid": "780f4b26-6b39-4460-b227-3b4bd0531679:51bed031-9606-433e-af9c-e7cfa75fd2c2", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8216203016.1", "spisova_znacka": "6Co/43/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/43/2018 z 17. 12. 2018", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2018-12-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8216203016.1"}, {"guid": "c3417b06-ba68-4e6b-ab4a-d2b690c23fb5:70b76aa0-c0a3-4346-bf26-c5d35159dfc3", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2018:5716207434.1", "spisova_znacka": "5Co/190/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/190/2018 z 10. 12. 2018", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2018-12-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2018:5716207434.1"}, {"guid": "a7277de8-1eac-485d-8071-4326a0a8eb6c:18c72a67-7476-4b8d-aaa8-b0f5d052ae58", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Csp/107/2017", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Trebišov sp. zn. 6Csp/107/2017 z 27. 4. 2017", "sud": "Okresný súd Trebišov", "datum_vydania": "2017-04-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/a7277de8-1eac-485d-8071-4326a0a8eb6c:18c72a67-7476-4b8d-aaa8-b0f5d052ae58"}], "citovane_v": []}