{"guid": "35f41c60-c95b-4561-a514-e0797766e878:667efb79-a7f4-4d75-8981-5a3f75f25559", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2015:5113239815.1", "spisova_znacka": "6Co/123/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/123/2015 z 30. 3. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 30. marca 2015, sp. zn. 6Co/123/2015, ECLI:SK:KSZA:2015:5113239815.1", "identifikacne_cislo": "5113239815", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Darina Legerská", "sudca_id": 893, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-darina-legerska-893", "datum_vydania": "2015-03-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/667efb79-a7f4-4d75-8981-5a3f75f25559", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5113239815.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2015:5113239815.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2015:5113239815.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/123/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113239815
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5113239815.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a
členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Jany Urbanovej, v právnej veci v právnej veci navrhovateľa:
Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176,
zastúpeného advokátskou kanceláriou ERASMUS LEGAL, s.r.o. so sídlom Justičná 9, 811 07 Bratislava,
proti odporkyni: E. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXXX/XX, W., za účasti vedľajšieho účastníka na
strane odporkyne Spotrebiteľské združenie OSA, so sídlom Fedinova 9, Bratislava, IČO: 42 260 086,
zastúpený advokátskou kanceláriou HKP Legal, s.r.o. so sídlom Sasinkova 6, Bratislava, v konaní o
zaplatenie 1 047,01 Eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina
č. k. 7C/329/2013-66 zo dňa 05. novembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 7C/329/2013-66 zo dňa 05. novembra 2014 vo výroku, ktorým
návrh navrhovateľa zamietol, ako aj vo výroku o trovách konania                    p o t v r d z u j e .

Odporkyni, ako aj navrhovateľovi a vedľajšiemu účastníkov navzájom náhradu trov odvolacieho konania
n e p r i z n á v a .

Vo zvyšnej časti zostáva rozhodnutie okresného súdu   n e d o t k n u t é .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina zastavil konanie v časti o zaplatenie 547,01 Eur. Vo zvyšnej
časti návrh navrhovateľa zamietol. Odporkyni a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal.
Navrhovateľovi nariadil vrátiť krátený súdny poplatok za návrh vo výške 25,80 Eur s tým, že súčasne
upravil Daňový úrad Trnava, aby po právoplatnosti tohto rozsudku vrátil navrhovateľovi krátený súdny
poplatok vo výške 25,80 Eur.

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že
účastníci konania uzatvorili dňa 07.12.2008 zmluvu o úvere, na základe ktorej bol odporkyni poskytnutý
úver vo výške 11 682,00 Sk. Rozhodovanie o nároku z tohto úveru však nebolo predmetom tohto
konania. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že zmluva o úvere obsahuje aj ustanovenia podľa
ktorých účastníci svojimi podpismi na zmluve zároveň uzatvárajú aj zmluvu o poskytnutí revolvingového
úveru. Navrhovateľom v konaní uplatňovaná žalovaná suma vychádzala práve zo spomínanej zmluvy
o revolvingovom úvere. Prvostupňový súd však po vykonanom dokazovaní konštatoval, že táto zmluva
je neplatná, keďže nemal za preukázané platné uzatvorenie zmluvy o úvere. Touto zmluvou totiž
navrhovateľ vopred vnútil konajúcej osobe - odporkyni aj iný úkon než iba ten, ktorý bol v danom
čase vo sfére jej záujmu (získanie úveru). Z predtlače úverovej zmluvy vyplynulo, že konajúca osoba
- odporkyňa súčasne jedným a tým istým podpisom na predtlače listiny podpísala aj tú časť, ktorá



sa týka absolútne iného právneho vzťahu a ktorý má nadobudnúť účinnosť až v budúcnosti. Úverová
zmluva bola tzv. formulárovou úverovou zmluvou, ktorá má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne
čitateľná, prehľadná a logicky usporiadaná. V danom prípade ustanovenia o revolvingovom úvere nemali
dostatočnú veľkosť písma, sú výrazne menšie ako text samotnej úverovej zmluvy, sú umiestnené
v časti, ktorá vzbudzuje dojem nepodstatného charakteru, ktorá  nie je oddelená nadpismi alebo
iným označením, predstavuje jeden súvislý text delený iba odsekmi. Na základe uvedeného, okresný
súd konštatoval nedostatok vôle konajúcej osoby - spotrebiteľa vstúpiť do iného zmluvného vzťahu
s navrhovateľom, ako bol primárne vo sfére jeho záujmu. S poukazom na uvedené, právny úkon
spotrebiteľa - odporkyne týkajúci sa zmluvy o revolvingovom úvere považoval prvostupňový súd za
neplatný s poukazom na § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ sa týka tvrdení navrhovateľa, že
k aktivácií úverovej karty dochádza vedomím slobodným a vážnym prejavom vôle odporcu aktivovať
úverovú kartu a teda využiť právo na poskytnutie revolvingového úveru, okresný súd poznamenal,
že neskorší prejav vôle odporkyne čerpať revolvingový úver nemôže nahrádzať jeho nedostatok pri
uzatváraní zmluvy, teda v čase, keď pre platnosť takéhoto právneho úkonu sa vyžaduje splnenie
všetkých jeho náležitostí, teda aj vôle a prejavu. K platnému uzavretiu zmluvy o revolvingovom úvere
nemalo dôjsť ani na základe aktivácie kartou odporkyňou, keďže v takomto prípade absentuje písomná
forma, ktorej nedostatok ustanovenie § 4 ods. 1 Zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
sankcionuje absolútnou neplatnosťou.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2, § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.). Konštatoval, že odporkyňa bola v konaní plne
úspešná, avšak trovy konania si neuplatnila a preto jej náhradu okresný súd ani nepriznal. Vedľajší
účastník si uplatnil náhradu trov konania ako náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 106,94 Eur.
Vedľajší účastník  je občianskym združením, ktoré bolo založené s tým, že jeho základným poslaním
je realizácia združovacieho práva občanov za účelom aktívnej ochrany spotrebiteľov v najširšom
spektre možností a záujmov, pričom medzi jeho základné úlohy patrí aj zastupovanie spotrebiteľov
pred súdom a vystupovanie v súdnych sporov na strane spotrebiteľov. Pri takto vymedzenom poslaní a
úlohách združenia súd trovy konania vedľajšieho účastníka spojené s právnym zastúpením advokátom
nepovažoval za trovy potrebné na účelné bránenie práva odporcu proti navrhovateľovi. I keď vedľajší
účastník splnomocnením advokáta realizoval svoje právo na právnu pomoc v občianskom súdnom
konaní, má súd za to, že takáto právna pomoc nie je nevyhnutne potrebná a účelná a že by samostatné
konanie vedľajšieho účastníka bez advokáta mohlo mať nejaký vplyv na výsledok konania, nakoľko
vedľajší účastník sa v rámci svojej činnosti špecializuje na aktívnu ochranu spotrebiteľov a to vrátane
zastupovania spotrebiteľov v súdnom konaní. Z opačného pohľadu, ak by musel advokát zastupovať
združenie na ochranu spotrebiteľa, v podstate nie je dôvod pre pribratie združenia ako vedľajšieho
účastníka, keďže takéto združenie by nevedelo naplniť predmet činnosti. Z uvedeného dôvodu súd
vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov právneho zastúpenia nepriznal.

O vrátení súdneho poplatku navrhovateľovi rozhodol súd v súlade s ustanovením § 11 ods. 3, 4  zákona
č. 71/92 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení.  Nakoľko navrhovateľ zobral žalobný návrh na
začatie konania v časti o zaplatenie 547,01 Eur späť pred prvým pojednávaním, vznikol mu nárok na
vrátenie súdneho poplatku 32,50 Eur (rozdiel medzi zaplateným súdnym poplatkom 62,50 Eur a súdnym
poplatkom zo žalovanej sumy po čiastočnom späťvzatí 30,00 Eur) kráteného o sumu 6,70 Eur.

Proti vyššie uvedenému rozsudku podali odvolanie tak navrhovateľ ako aj vedľajší účastník na strane
odporkyne, čo do výroku o trovách konania.

Navrhovateľ odvolací súd žiadal, aby rozsudok okresného súdu v napadnutej časti, v ktorej bol návrh
zamietnutý zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne rozsudok okresného súdu v napadnutej
časti zmenil a zaviazal odporkyňu zaplatiť navrhovateľovi sumu 500,00 Eur titulom bezdôvodného
obohatenia. Navrhovateľ prvostupňovému súdu vytýkal nesprávne právne posúdenie veci, to že sa
mu jeho postupom odňala možnosť na konanie pred súdom a napokon to, že konanie má inú vadu,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie. V bližších podrobnostiach uviedol, že pokiaľ podľa
právneho posúdenia prvostupňovým súdom išlo v danom prípade o neplatný právny úkon v celom
rozsahu, navrhovateľovi vzniklo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a § 456
Občianskeho zákonníka. V takomto prípade je každý z účastníkov zmluvného vzťahu povinný vrátiť
druhému všetko, čo v zmysle neplatnej zmluvy dostal. Predmetom vydania bezdôvodného obohatenia



zo strany odporkyne, mala byť suma vo výške rozdielu medzi výškou poskytnutého úveru a výškou
uhradenej sumy, v danom prípade 500,00 Eur. Z titulu bezdôvodného obohatenia preto mal správne
okresný súd v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia priznať navrhovateľovi 500,00 Eur.
Vzhľadom na skutočnosť, že súd opomenul rozhodnutie o vydaní bezdôvodného obohatenia stranou,
ktorá sa na úkor druhej strany obohatila, predmetné konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odporkyňa sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

Vedľajší účastník vo svojom odvolaní odvolací súd žiadal, aby rozsudok okresného súdu vo výroku
o trovách konania zmenil tak, že navrhovateľ bude zaviazaný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi
náhradu vzniknutých trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia. Vo svojej argumentácií
poukázal na to, že občianskym združením založeným za účelom kolektívnej ochrany práv spotrebiteľa.
Prejednávaná právna vec je pritom typickým spotrebiteľským sporom. V kontexte uvedeného je
stanovisko popierajúce význam právneho zastúpenia za účelové a zjavne nesprávne. Výklad, ktorý by z
uplatňovania práv vedľajšieho účastníka vylúčil možnosť dať sa právne zastúpiť je nie iba absurdný, ale
najmä odporujúci zákonom SR a tiež predpisom EÚ. Bez právneho posúdenia veci a bez argumentácie
zo strany vedľajšieho účastníka by odporkyňa bola v danom konaní neúspešná obdobne, ako boli
neúspešní mnohí ďalší spotrebitelia, od ktorých navrhovateľ vymáhal nezákonné nároky v prevažnej
väčšine so spotrebiteľských zmlúv, ktoré naviac obsahovali aj neprijateľné podmienky. Napokon, vo
svojej argumentácií vedľajší účastník poukázal aj na nález Ústavného súdu ČR zo dňa 25.03.2014 sp.
zn. I. ÚS 3819/13.

Navrhovateľ v podanom vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka sa stotožnil s rozhodnutím
okresného súdu, na základe ktorého nebola vedľajšiemu účastníkovi priznaná náhrada trov konania.
Zdôraznil, že pri rozhodovaní o trovách konania je súd povinný riadiť sa zásadou účelnosti vzniknutých
trov konania.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré je možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O.s.p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z
dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) rozsudok okresného súdu v napadnutých  výrokoch
podľa    § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil, a to z nasledovných dôvodov:

Vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného okresným súdom, ako aj odvolacích námietok navrhovateľa,
možno súhlasiť so záverom okresného súdu, že nedošlo k platnému uzatvoreniu úverovej zmluvy,
pretože zmluva neobsahuje podstatné náležitosti úverovej zmluvy v zmysle ustanovenia § 497
Obchodného zákonníka. S týmto záverom sa stotožnil aj odvolateľ a odvolacími námietkami ho nijako
nespochybnil.

Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie
vydať.

Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka  bez dôvodným obohatením je majetkový prospech získaný
plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho
dôvodu, ktorý odpadol ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

V zmysle § 456 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí
vydať tomu, na úkor koho sa získal.



Podľa § 457 Občianskeho zákonníka ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý účastníkov
povinný vrátiť druhému všetko čo podľa nej dostal.

Výzvou zo dňa 19.03.2015 vyzval krajský súd navrhovateľa, aby sa v zmysle ustanovenia § 213 ods. 2
O.s.p. vyjadril, k možnej aplikácií § 100 a nasl. (premlčanie) ako aj § 451 nasl. Občianskeho zákonníka
(bezdôvodné obohatenie), ktoré doposiaľ pri doterajšom rozhodovaní vo veci neboli použité.

Navrhovateľ v podanom vyjadrení k výzve odvolacieho súdu uviedol, že až doručením napadnutého
rozhodnutia sa prvýkrát dozvedel, že uzatvorená zmluva s odporcom, na základe ktorej si nárok uplatnil,
je neplatná a teda došlo k bezdôvodnému obohateniu.

Z nesporne zisteného skutkového stavu doloženého listinnými dôkazmi zo strany navrhovateľa vyplýva,
že na základe neplatne uzatvorenej úverovej zmluvy navrhovateľ poskytol odporkyni finančné plnenie
vo výške 1 060,00 Eur. Z tohto odporkyňa uhradila sumu 560,00 Eur. Navrhovateľovi tak zostala
neuhradená suma 500,00 Eur. To čo odporkyňa prijala od navrhovateľa na základe neplatne uzatvorenej
úverovej zmluvy predstavuje plnenie z titulu bezdôvodného obohatenia. Odporkyni vznikla povinnosť v
zmysle citovaných ustanovení zákona navrhovateľovi toto plnenie vrátiť. Ako už bolo uvedené, svoju
povinnosť si doposiaľ splnila iba čiastočne do výšky sumy 560,00 Eur.

Z prehľadu čerpania úveru a splátok úveru vyplýva, že naposledy odporkyňa čerpala úver z neplatne
uzatvorenej zmluvy dňa 09.06.2010 a to v sume 30,00 Eur. Pred týmto dátumom odporkyňa postupne
vo viacerých výberoch od 25.11.2009 čerpala z neplatne poskytnutého úveru sumu 1 030,00 Eur.

Návrh na začatie konania bol v danom prípade podaný dňa 26.11.2013.

Podľa ustanovenia § 107 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia sa premlčí za dva roky, odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky, ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie za desať rokov odo dňa, keď
k nemu došlo. Ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom si vrátiť všetko, čo
podľa nej dostali, prihliadne súd len na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol
premlčanie namietať.

V prípade absolútne neplatného právneho úkonu bezdôvodné obohatenie získané z tohto úkonu vzniká
od samého vzniku právneho úkonu. Objektívna premlčacia doba začne teda plynúť už od vzniku
takéhoto právneho úkonu. Nakoľko absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí od samého začiatku,
je akékoľvek plnenie, poskytnuté na jeho základe, od tohto okamžiku plnením z neplatného právneho
úkonu, zakladajúcim bezdôvodné obohatenie, a objektívna premlčacia doba na jeho vydanie začína
plynúť týmto okamžikom. Skutočnosti potrebné pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby sa v
tomto prípade ale oprávnený subjekt môže, ale nemusí, dozvedieť už v čase uskutočnenia absolútne
neplatného právneho úkonu.

Podľa § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa v znení zákona č. 102/2014 Z. z. (v ktorom ide o legislatívne
vyjadrenie princípu ochrany slabšej strany) orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy
prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči
spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré
bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné,
aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Predmetné ustanovenie upravuje postup súdu, a preto sa má aplikovať režimom okamžitej aplikability
procesných noriem, t.j. na všetky prípady v čase rozhodovania. Z tohto dôvodu nebolo zavedené
ani osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by účinky posúvalo na veci rozhodované po účinnosti



predmetnej právnej úpravy. Na procesnoprávnom charakter skúmaného ustanovenia nič nemení ani
fakt, že zákonodarca použil v tejto norme hmotnoprávne pojmy spotrebiteľ a predávajúci.

Vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného ešte pred prvostupňovým súdom,  neplatná zmluva o
úvere bola uzatvorená dňa 07.12.2008, okresný súd konštatoval absolútnu neplatnosť tohto právneho
úkonu v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, s ktorým konštatovaním sa odvolací súd stotožnil.
V zmysle vyššie uvedeného, od momentu jednotlivých čerpaní neplatne poskytnutého úveru  začala
navrhovateľovi plynúť objektívna trojročná premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia, t.j. od
25.11.2009 do 09.06.2010, ktorá uplynula najneskoršie dňa 09.06.2013 (§ 107 Občianskeho zákonníka).
Návrh na začatie konania bol v danom prípade podaný dňa 26.11.2013, teda po uplynutí objektívne
premlčacej lehoty. Z uvedeného dôvodu a preto, lebo na námietku premlčania je súd povinný prihliadnuť
ex offo (§ 5b zákona o ochrane spotrebiteľa), odvolací súd dospel k záveru, že prvostupňový súd
rozhodol správne, keď návrh navrhovateľa zamietol. Vo vzťahu k argumentácii navrhovateľa o podaní
návrhu ešte v rámci plynutia subjektívnej premlčacej lehoty odvolací súd uvádza, že ustanovenie § 107
Občianskeho zákonníka ustanovuje kombinované premlčacie doby, a to subjektívnu, ktorá je dvojročná,
a objektívnu, ktorú nemožno prekročiť, hoci by ešte boli podmienky pre uplynutie subjektívnej premlčacej
doby. Ak je plnenie bez právneho dôvodu poskytované postupne po čiastkových sumách, objektívna
premlčacia doba začína plynúť pri každej z nich osobitne v okamihu, keď došlo k plneniu. Každá z
čiastkových platieb plnených bez právneho dôvodu má tak svoj samostatný právny osud, premlčuje sa
samostatne a samostatne sa tiež posudzuje prípadné omeškanie s jej vydaním.

Pokiaľ sa týka odvolania vedľajšieho účastníka krajský súd sa v plnom rozsahu sa stotožnil so
skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa vo vzťahu k výroku o trovách konania vedľajšieho
účastníka. Keďže rozhodnutie okresného súdu je v prípade tohto napadnutého výroku vecne správne v
bližších podrobnostiach naň krajský súd poukazuje.

Na doplnenie odvolací súd uvádza, že samotnou úlohou spotrebiteľských združení je ochrana práv
spotrebiteľov.

Oprávnenie právnickej osoby, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa zákona č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa, vystupovať v konaní ako vedľajší účastník vyplýva z výslovného znenia § 93
ods. 2 O. s. p. Je zjavné, že vstup takejto osoby do konania je v princípe motivovaný snahou aktívne
presadzovať práva spotrebiteľa s cieľom zabezpečiť čo najširšiu ochranu spotrebiteľských záujmov. Z
obsahu ustanovenia § 25 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. vyplýva, že postavenie spotrebiteľského
združenia v konaní ako účastníka je podmienené tým, že ochrana spotrebiteľa je hlavnou náplňou jeho
činnosti, alebo je táto osoba uvedená v zozname oprávnených osôb vedenom Európskou komisiou.
Aktuálna právna úprava umožňujúca združeniu na ochranu spotrebiteľa vystupovať v civilnom procese
bola prijatá do nášho právneho poriadku s cieľom presadiť záujmy spotrebiteľa. Pokiaľ takéto združenie
vzniklo s deklarovaným cieľom chrániť spotrebiteľské práva a následne na tomto princípe vstúpilo do
konania, je zjavné, že malo v zmysle právnej úpravy disponovať špecifickými odbornými vedomosťami,
ktoré by boli spôsobilé zabezpečiť kvalifikovaný postup v konaní.

V posudzovanej veci vstúpil do konania vedľajší účastník ako spotrebiteľské združenie zastúpené
advokátom. Krajský súd nijako nespochybňuje právo ktoréhokoľvek účastníka (aj vedľajšieho účastníka)
využiť služby advokáta a nechať sa v konaní zastúpiť. Podstatnou otázkou však v danom prípade
bola účelnosť takéhoto postupu, keďže trovy spojené s takýmto zastúpením by mala znášať druhá
procesná strana. Ak samotné združenie vzniklo s cieľom podporovať práva spotrebiteľov na Slovensku,
javilo sa odvolaciemu súdu nadbytočné využívať osobitné služby advokáta, pokiaľ sa predmet
sporu týka hlavného predmetu činnosti vedľajšieho účastníka. Tvrdenia o potrebe kvalifikovaného
právneho zastúpenia spochybňujú samotnú podstatu existencie spotrebiteľského združenia a vyvolávajú
pochybnosti o špekulatívnych cieľoch jeho založenia a následného vstupu do množstva súdnych konaní.
Z rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu je známe, že dotknuté združenie vyvíja zjavne množstvo
aktivít v oblasti poskytovania pomoci spotrebiteľom a na tieto účely disponuje množstvom špecifických
odborných vedomostí, ktoré sú z pohľadu odvolacieho súdu spôsobilé zabezpečiť riadne zastúpenie
účastníka v konaní.



Vedľajším účastníkom nie je nijako upreté právo na náhradu trov konania, ak mu takéto trovy v súvislosti
s konaním vznikli. Podľa názoru krajského súdu však tieto trovy nezahŕňajú aj náklady spojené so
zastúpením advokátom, za predpokladu, že išlo o opakované a šablónovité úkony hromadne realizované
v množstve prebiehajúcich konaniach dokonca bez znalosti obsahu predmetu konania.

Na záver a na podporu správnosti vyššie uvedenej argumentácie odvolací súd poukazuje na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6M Cdo 5/2013  zo dňa 19. 03. 2014, ktorý v dôvodoch svojho rozhodnutia
konštatoval, že trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných veciach, kde sa
obsah jednotlivých podaní mení len o aktualizáciu tej-ktorej veci a jej individualizáciu na súdoch v
Slovenskej republike nemožno považovať za trovy nevyhnutne vynaložené na riadne bránenie práva
na súde.

Z vyššie uvedených dôvodov, odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutej časti podľa § 219
ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol v zmysle  ust. § 244 ods. 1 aplikujúc ust. § 142 ods. 1 O.s.p..
Odporkyňa bola v odvolacom konaní úspešná, trovy konania si však neuplatnila a zároveň jej vznik trov
konania z obsahu spisu nevyplýva, preto jej odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Vedľajší účastník mal síce v odvolacom konaní vo veci samej úspech, ale krajský súd ním uplatňované
trovy tohto štádia konania (spočívajúce v odmene za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie odvolaniu)
nepovažoval za účelne vynaložené. Vo vzťahu k dotknutému úkonu totiž v plnom rozsahu platí vyššie
rozoberaná argumentácia o neúčelnosti trov právneho zastúpenia pri vykonaní úkonu účastníka, ktorý je
takmer identický v množstve iných vecí a menené sú len údaje o konajúcom súde, o spisových značkách
súdneho konania, o protistrane a pod. V nadväznosti na uvedené stojí za zmienku, že aj samotné
vyjadrenia, či už žalovaného resp. vedľajšieho účastníka sú identické.

Navrhovateľ vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi vo výroku o trovách konania bol síce úspešný, avšak
vo veci samej nemal úspech, a preto odvolací súd obom navzájom náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.

Vo zvyšnej časti (v ktorej okresný súd konanie v časti o zaplatenie sumy 547,01 Eur zastavil,
navrhovateľovi nariadil vrátiť krátený súdny poplatok za návrh) zostáva rozhodnutie okresného súdu
nedotknuté, keďže nebolo napadnuté odvolaním.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie     n i e    j e    p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7C/329/2013", "guid": "60dac0ea-e8f3-42fa-9939-2090051fa0b0:41d6d4c8-b2a2-4fb0-a789-3c6a36721e99", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}