Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/208/2016 z 11. 4. 2017
Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 11. apríla 2017, sp. zn. 11Co/208/2016, ECLI:SK:KSKE:2017:7511216329.2
Krajský súd Košice | 11Co/208/2016 | ECLI:SK:KSKE:2017:7511216329.2 | 2017-04-11 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 387 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b5f80b86-17a5-4720-a24a-553bae5423d4
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7511216329.2

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/208/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7511216329
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7511216329.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň
JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej v spore žalobkyne N. I., nar. X.X.XXXX,
bytom C., Aténska 1, zast. JUDr. Milanom Szölössym, advokátom, so sídlom Košice, Kováčska 28, proti
žalovanej C. O., a.s. Z. T. W., so sídlom K., Z. 4, IČO: 00585441, o náhradu škody z ublíženia na zdraví z
titulu spoločenského uplatnenia, o odvolaniach žalobkyne a žalovanej proti rozsudku 15C 220/2011-138
z 9.10.2013 v znení opravného uznesenia 15C 220/2011-172 z 23.3.2016 Okresného súdu Košice -
okolie

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  rozsudok v znení opravného uznesenia 15C 220/2011-172 z 23.3.2016 v napadnutom
vyhovujúcom výroku.

M e n í   rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania tak, že priznáva žalobkyni proti žalovanej
nárok na náhradu trov v plnom rozsahu.

Priznáva žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudkom v znení opravného uznesenia 15C 220/2011-172 z
23.3.2016 zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni z titulu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
sumu 12 304 € s 9,5 % ročným úrokom z omeškania od 26.8.2011 do zaplatenia, v prevyšujúcej
časti návrh zamietol a priznal náhradu trov právneho zastúpenia advokátovi žalobkyne JUDr. Milanovi
Szölössymu vo výške 70%.

2. Rozhodol tak o žalobe žalobkyne, ktorou sa domáhala zaplatenia náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia vo výške 23.070 € s 9,5 % ročným úrokom z omeškania od 26.8.2011 a náhrady za zvýšenie
sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 11.535 € ako aj náhrady trov konania.

3. Žalobkyňa skutkovo žalobu odôvodnila tým, že dňa 10.4.2007 utrpela ťažké ublíženie na zdraví ako
spolujazdkyňa na motorovom vozidle zn. Škoda 120L, ktoré viedol ako vodič jej manžel B. I., ktorý sa plne
nevenoval vedeniu motorového vozidla,  zišiel z vozovky na pravý okraj, kde narazil do stĺpa elektrického
vedenia. Voči B. I. ako vodičovi bolo trestné stíhanie zastavené, pretože žalobkyňa ako poškodená
naň nedala súhlas. V dôsledku úrazu žalobkyňa utrpela pomliaždenie hrudnej steny, pomliaždenie
ľavého ramena,  zlomeninu pravého a ľavého stehna, pertrochanterickú zlomeninu vpravo s následkom
vzniku pakĺbu pravej stehennej kosti a skrátenia pravej dolnej končatiny o 3cm a otras mozgu. V
ústavnom ošetrovaní bola od 10.4.2007 do 30.5.2007a opätovne od 27.8.2007 do 4.9.2007. Sťaženie jej
spoločenského uplatnenia bolo ohodnotené lekárskym posudkom vypracovaným psychiatričkou  MUDr.
V. R. dňa 21.4.2011vo výške 1.500 bodov a to z dôvodu vážnych duševných porúch vzniknutých



pôsobením otrasných zážitkov. Nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia tak predstavuje sumu
23.070 €, pričom hodnota 1 bodu je 15,38 €. Žalobkyňa ďalej uviedla, že u žalovanej si dňa 26.5.2011
uplatnila  nárok na náhradu škody z ublíženia na zdraví vo výške 23.070 €  z povinného zmluvného
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorý žalovaná v
zákonnej trojmesačnej lehote neuspokojila. Zároveň listom z 26.5.2011 navrhla žalovanej v súlade so
zákonom uzavrieť dohodu o vyrovnaní a náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia. Vzhľadom na
invaliditu, jej vek 53 rokov v čase úrazu, rozsah a závažnosť následkov, trvalosť a nemožnosť nápravy
následkov, navrhla 50 %-né zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, čo pri počte 1.500 bodov
predstavuje sumu 11.535 €. K dohode o vyrovnaní nedošlo.

4. Žalobkyňa ďalej argumentovala, že je následkom úrazu obmedzená v spoločenskom uplatnení, v
osobných záľubách, je emočne labilná, nesústredená, často sa vracia k spomienkam na dopravnú
nehodu, má obavy z budúcnosti, pri chôdzi je odkázaná na používanie francúzskych bariel.  Jej
obmedzenosť sa týka nielen jej osobných záľub, kultúrnych vyžití, rodinného života, športu, ale aj športu,
ktorý pred úrazom vykonávala. Je vdovou a matkou dvoch detí.  Trpí nespavosťou, úzkosťou a častými
depresiami. Následkom úrazu sa stala invalidnou s poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť
na 60 %.

5. Žalovaná neuznala nárok žalobkyne z dôvodu premlčania. Uviedla, že žalobkyňa utrpela ujmu na
zdraví pri dopravnej nehode dňa 10.4.2007 a bodové hodnotenie bolo vykonané až dňa 21.4.2011, teda
4 roky po poškodení na zdraví. Nestotožnila sa  s hodnotením sťaženia spoločenského uplatnenia s
počtom bodom 1.000 a po zvýšení na počet bodov 1.500 a to vzhľadom i na skutočnosť podaného
posudku zo strany MUDr. Caisovej, ktorý má formálne nedostatky a vypracoval ho lekár - psychiater,
ktorý je lekárom neštátneho zdravotníckeho zariadenia, ktorý spracoval bodové hodnotenie na základe
podnetu zo strany právneho zástupcu žalobkyne, čím sú odôvodnené pochybnosti o nezaujatosti MUDr.
R..

6. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, výsluchom svedkov, znaleckým
posudkom, výsluchom znalca, ďalšími listinnými dokladmi a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne
dôvodná, pokiaľ ide o zaplatenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 12.304 € s prísl. Vec
právne posúdil podľa § 2 ods. 2, § 4 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, 2, § 6 ods. 1, 2, § 10 ods. 4 zákona
č. 437/2004 Z.z. a  § 106, § 517 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) Konštatoval, že žalobkyňa
pôvodne uplatňovala náhradu za sťaženie spoločenského vo výške 23.070 € s 9,5 % úrokom z
omeškania a náhradu za zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 11.535 €. Dňa 30.5.2013
čiastočne vzala žalobu späť v časti sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 10.766 € a v časti
zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia vzala čiastočne späť návrh v sume 5.383 €. Súd preto
dňa  3.7.2013 konanie zastavil v časti istiny 16.149 €. Predmetom konania tak zostala náhrada za
sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 12.304 € s príslušným úrokom z omeškania  a náhrada
za zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 6.152 €. Pokiaľ ide o námietku premlčania
vznesenú žalovanou, súd uviedol, že je síce pravdou, že žalobkyňa ujmu na zdraví utrpela pri dopravnej
nehode 10.4.2007 a bodové ohodnotenie bolo vykonané až 21.4.2011, ale o škode, ktorá spočíva v
sťažení spoločenského uplatnenia sa poškodený (žalobkyňa) dozvie až v čase, kedy možno objektívne
urobiť bodové ohodnotenie sťaženia jeho spoločenského uplatnenia. Pre posúdenie otázky, kedy sa
zdravotný stav poškodeného ustálil, je rozhodujúce vyjadrenie lekára. V prejednávanej veci znalec ustálil
zdravotný stav žalobkyne od obdobia r. 2010. Preto deň dopravnej nehody nie je možné považovať za
počiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty podľa § 106 OZ. Súd námietku premlčania vyhodnotil
ako nedôvodnú. Súd pri určení výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vychádzal zo
znaleckého posudku znalca MUDr. K., ktorý ich za psychické následky ohodnotil počtom bodov 800, pri
hodnote jedného bodu 15,38 €, keď súd vychádzal z toho, že rozhodným obdobím pre toto určenie je
rok 2010, vypočítal nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 12.304 € (800
bodov x 15,38 €), ktorý žalobkyni priznal, stotožniac sa tak v plnom rozsahu s bodovým ohodnotením
vypracovaným znalcom MUDr. K., a vychádzajúc z toho, že psychické poruchy žalobkyne priamo
súvisia s dopravnou nehodou, pretrvávajú, a žalobkyňa má posttraumatickú stresovú poruchu. Ku
skutočnosti, že žalobkyňa navštívila psychiatra až po troch rokoch od nehody, znalec uviedol, že  to nie je
neobvyklý postup u pacienta s rôznymi psychickými poruchami, v prípade žalobkyne vyplývajúca aj z jej
rôznych fyzických ťažkostí po nehode, jej dlhotrvajúcej práceneschopnosti ako aj s riešením ťažkostí u
ďalších rodinných príslušníkov. Znalec konštatoval, že k ustáleniu zdravotného psychického zdravotného
stavu žalobkyne došlo roka 2010 počas ambulantnej psychiatrickej liečby. Ťažkosti, ktorými žalobkyňa



trpí, majú súvis s dopravnou nehodou, prejavy úzkosti, poruchy spánku a flasbacky sa týkajú oblasti
cestovania a zážitkov súvisiacich s dopravnou nehodou. Tieto príznaky sa u žalobkyne pred nehodou
nevyskytovali a nesúvisia s úmrtím jej manžela. Súd ďalej konštatoval, že nedôvodný je návrh žalobkyne,
ktorým sa domáhala priznania mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia,
a to z dôvodov uvedených znalcom na pojednávaní dňa 15.5.2013, pretože napriek skutočnosti, že jej
zdravotný stav súvisí bezprostredne s dopravnou nehodou, neobmedzuje ju v takom rozsahu, aby sa
nemohla zaradiť do bežného fungovania v zamestnaní, po rehabilitácii bola schopná ďalej pracovať a
zaradiť sa do života. Preto v tejto časti súd návrh zamietol. Žalobkyni k priznanej sume náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia (12.304 €) priznal aj úroky z omeškania v zákonnej výške 9,5 %
ročne od 26.8.2011 do zaplatenia.

7. Náhradu trov žalobkyni priznal podľa § 142 ods. 2 O.s.p. vo výške 70 %, pretože mala vo veci úspech
len čiastočný.

8. Rozsudok vo vyhovujúcom  výroku napadla včas podaným odvolaním žalovaná a rozsudok vo výroku
o trovách konania napadla žalobkyňa.

9. Žalovaná uviedla, že odvolanie podáva z odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p.
a namietala, že súd prvej inštancie sa nedostatočným spôsobom vyporiadal s jej podrobne reflektovanou
argumentáciou v súvislosti s premlčaním žalovaného nároku. Uviedla, že neakceptuje ani hodnotu bodu
stanovenú vo výške 15,38 €/bod. Žiadala rozsudok v jeho napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

10. Žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vznik jej práva na
trovy konania. Celkové posúdenie bolo závislé od súdnoznaleckého posudku znalca MUDr. K. K.,
vypracovaného dňa 18.1.2013 pod č. 1/2013 ako aj od úvahy súdu podľa § 142 ods. 3 O.s.p. Preto
ide o vec, kde je vylúčené posudzovanie trov podľa zásady úspechu. Súd jej mal priznať plnú náhradu
trov konania aj napriek tomu, že mala vo veci úspech len čiastočný, pretože rozhodnutie záviselo od
znaleckého posudku alebo úvahy súdu. Rozhodnutie súdu o trovách konania spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci a je vecne nesprávne. Navrhla zmeniť rozsudok v ňom napadnutom výroku tak,
že odvolací súd zmení tento výrok a zaviaže žalovanú nahradiť jej trovy prvoinštančného konania v
rozsahu 100 %. Uplatnila si trovy odvolacieho konania.

11. K odvolaniu žalovanej žalobkyňa v písomnom vyjadrení uviedla, že toto je právne neopodstatnené
a je účelové. Pokiaľ žalovaná namieta, že súd sa nedostatočným spôsobom vysporiadal  so vznesenou
námietkou premlčania, toto nijakým spôsobom nepreukázala a jej tvrdenie je zavádzajúce. Súd sa so
vznesenou námietkou premlčania vysporiadal, čo aj právne odôvodnil. Tvrdenie žalovanej v otázke
premlčania nemá právne opodstatnenie. Svoj nárok na náhradu škody z titulu sťaženia spoločenského
uplatnenia z dôvodu vážnych duševných porúch vzniknutých pôsobením otrasných zážitkov, ktoré
vznikli v príčinnej súvislosti s úrazom, podala na súd dňa 19.10.2011 na základe lekárskeho
posudku vypracovaného psychiatričkou MUDr. R. dňa 21.4.2011. Táto stanovila po predchádzajúcom
oboznámení sa s jej liečbou počnúc dňom 4.1.2010 u psychiatričky MUDr. K., ako aj na základe jej
osobného vyšetrenia, že sa jedná o posttraumatickú stresovú poruchu vzniknutú v priamej súvislosti s
prekonaným úrazom v dôsledku dopravnej nehody, ktorú ohodnotila položkou 255. Poukázala na to, že
aj z výpisu z jej zdravotnej dokumentácie predloženej MUDr. K. vyplýva, že jej psychické problémy vznikli
v príčinnej súvislosti s úrazom, ktorý vznikol ako následok dopravnej nehody. Zdôraznila, že ustanovený
súdny znalec v znaleckom posudku ako aj vo svojej výpovedi na pojednávaní potvrdil, že k ustáleniu jej
zdravotného stavu po psychickej stránke došlo v priebehu roka 2010 počas ambulantnej psychiatrickej
liečby. Citovala § 8 ods. 4 zák. č. 437/2004 Z.z. a  rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
25 Cdo 1256/2006 z 23.9.2008, podľa ktorého „o škode spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia
sa poškodený dozvie v čase, keď možno objektívne urobiť bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského
uplatnenia, keďže až vtedy má k dispozícii skutkové okolnosti z ktorých možno škodu, resp. jej rozsah
zistiť. Posúdenie otázky, kedy sa zdravotný stav poškodeného ustálil, závisí od vyjadrenia lekára“.
Domnienka žalovanej, že nárok je premlčaný, nemá oporu ani v ustanovení § 106 OZ. Účelovosť tvrdenia
žalovanej o premlčaní predmetného nároku potvrdzuje aj jej písomné podanie z 10.7.2012, v ktorom
tvrdí, že svoj nárok uplatnila predčasne. Ďalej uviedla, že žalovaná bez akéhokoľvek relevantného
dôvodu neakceptuje výšku náhrady za bod, ktorá bola v danej veci určená na základe § 5 ods. 1,
2 zákona č. 437/2004 Z.z.  Poukázala aj na to, že dňa 26.5.2011 uplatnila u žalovanej z povinného



zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla svoj nárok na
náhradu škody z ublíženia na zdraví titulom sťaženia spoločenského uplatnenia a svoj nárok relevantným
spôsobom preukázala. Súčasne týmto listom žalovanej navrhla v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 437/2004
Z.z. uzavrieť dohodu o vyrovnaní o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia. Žalovaná až dovtedy
zostala nečinná a na jej list z 26.5.2011 reagovala až listom zo 7.3.2012, až po tom, čo jej bol doručený
žalobný návrh. Žalovaná ako poistiteľka neskončila v lehote určenej zákonom, t.j. do 3 mesiacov odo dňa
oznámenia poškodenej, t.j. žalobkyne o škodovej udalosti prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu
svojej povinnosti poskytnúť plnenie, takisto jej ako poškodenej neposkytla písomné vysvetlenie k tým
uplatneným  nárokom na náhradu škody, v ktorých nebol v ustanovenej lehote preukázaný rozsah
povinnosti poistiteľky poskytnúť poistné plnenie a výška poistného plnenia. Žalovaná teda jednoznačne
porušila povinnosti vyplývajúce jej z ust. § 11 ods. 5 písm. a/, b/ zákona č. 381/2001 Z.z. v platnom znení.
Preto je povinná zaplatiť jej úroky z omeškania podľa § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z. Záverom
zhrnula, že, že žalovaná v podanom odvolaní svojimi tvrdeniami neuniesla svoje dôkazné bremeno.

12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016,
ďalej len CSP) prejednal odvolania sporových strán ako podané včas oprávnenými osobami osobou proti
rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
oznámil dňa 6.4.2017 na úradnej tabuli súdu v súlade s  § 378 a § 219 CSP, v rozsahu vyplývajúcom z
ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že rozsudok vo
vyhovujúcom výroku je vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň zistil, rozsudok
v napadnutom  výroku o trovách konania je potrebné zmeniť (§ 388 O.s.p.).

13. Odvolací súd je v odvolacom konaní viazaný tak rozsahom, ako aj dôvodmi odvolania (§ 380
ods. 1 CSP). Keďže žalobkyňa podala odvolanie proti rozsudku (iba) vo výroku, ktorým jej bola
priznaná náhrade trov konania v rozsahu 70 % a žalovaná vo vyhovujúcom výroku, odvolací súd
skúmal napadnutý rozsudok vo veci samej iba v tomto rozsahu a vo výroku o náhrade trov konania.
Rozsudok v ostatnej (odvolaním nenapadnutej) časti (o zamietnutí žaloby v prevyšujúce časti) nadobudol
právoplatnosť, preto nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

14. Sporové strany podali odvolania v čase účinnosti  zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho  súdneho
poriadku (účinného do 30.6.2016) a odvolací  súd vec prejednával v čase účinnosti zákona č. 160/2015
Z.z. Civilného sporového poriadku  (účinného od 1.7.2016).

15.  Podľa ust. § 470 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku  (ďalej len CSP) ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa
ust. § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

16. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd  v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

17.  Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie
i s dôvodmi napadnutého rozsudku vo vyhovujúcom výroku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.
Rozhodnutiu súdu prvej inštancie (pokiaľ ide o vyhovujúci výrok) nemožno vytknúť nedostatočné zistenie
skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok
jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192,
193, § 194 a § 205 CSP (v čase rozhodovania súdu prvej inštancie podľa v tom čase účinných ust. §
133 až § 135 O.s.p.) alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia
alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

18.  Žalovaná neuviedla žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by pre ňu ako žalovanú
privodili priaznivé rozhodnutie. Námietky uvedené v odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť vecnú
správnosť rozsudku v napadnutom výroku z hľadiska zistených skutočností (skutkového stavu) a



právneho posúdenia veci.  Odvolacie námietky žalovanej boli už predmetom dokazovania pred súdom
prvej inštancie, ktorý sa s nimi dôsledne vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci.

19. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné
rozhodnutie o uplatnenom nároku.
20.  Žalovaná v odvolaní označila odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p. t.j. že
súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie  vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

21. Naplnenie odvolacieho dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predpokladá, že účastník
konania navrhol dôkaz, ktorý bol spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo
veci samej a súd ho nevykonal, čo malo za následok nedostatok v skutkových zisteniach.

22. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť
o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke, a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p. a to vzhľadom na
to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

23. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti),
zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá
tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až 135 O.s.p.

24. K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva
na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,
než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na
daný prípad.

25. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov žalovanou
dospel k záveru, že v prejednávanom prípade odvolacie dôvody uplatnené odvolateľkou nie sú dôvodné.

26. Podstatou odvolacích dôvodov žalovanej je, že nárok žalobkyne je premlčaný.

27. Podľa § 106 ods. 1, 2 OZ  právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri
roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda
vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

28. Občiansky zákonník v § 106 ustanovuje premlčaciu dobu subjektívnu (§ 106 ods. 1 OZ) a objektívnu
(§ 106 ods. 2 OZ). Ich začiatok je upravený odlišne, pričom ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa
premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému prípadne ešte plynie druhá premlčacia doba. Občiansky
zákonník viaže premlčanie práva na náhradu škody uplynutím subjektívnej dvojročnej premlčacej
doby na podmienku vedomosti poškodeného: a/ o škode - majetkovej ujme určitého druhu a rozsahu
vyčísliteľnej v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na
súde; b/ o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá.  Okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného
o tejto škode sa pritom nemusí zhodovať s okamihom škodnej udalosti či s protiprávnym konaním; b/
vedomosti o tom, kto za vzniknú škodu zodpovedá, teda o zodpovednom subjekte. Začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby môže byť teda rozdielny vo vzťahu k vedomosti poškodeného o škodcovi
a k jeho vedomosti o škode.



29. Pokiaľ ide o právo na náhradu škody spôsobenej na zdraví, platí len subjektívna premlčacia
doba. Vylúčenie objektívnej premlčacej doby (§ 106 ods. 2 OZ) treba so zreteľom na osobitnú povahu
týchto práv (škoda môže vzniknúť aj po uplynutí trojročnej alebo desaťročnej doby), ale najmä na
požiadavku zabezpečiť poškodeným čo najúčinnejšiu ochranu, považovať za celkom opodstatnené.
V týchto prípadoch je začiatok plynutia (subjektívnej) premlčacej doby viazaný na moment, kedy sa
poškodený dozvedel, aká škoda na zdraví mu vznikla. Samotná skutočnosť, že škoda iba vzniká, resp.
existencia škodovej udalosti, je z tohto hľadiska nerozhodná.

30. Vykonaným ohodnotením sťaženia spoločenského ohodnotenia z hľadiska psychických následkov
úrazu, ktorý vykonala MUDr. R. dňa 21.4.2011, mala žalobkyňa k dispozícii podklady, z ktorých získala
konkrétnu vedomosť o tom, aká škoda jej na zdraví vznikla. Aj znalec MUDr. K. uviedol, že k ustáleniu
jej zdravotného stavu došlo v priebehu roka 2010. Preto ak žalobu podala 3.11.2011, nie je jej nárok
premlčaný. Odvolací súd zdôrazňuje, že v tejto súvislosti je právne irelevantné, že k úrazu došlo
10.4.2007, pretože zdravotný stav žalobkyne z hľadiska psychického sa ustálil, ako znalec uviedol, až
v priebehu r. 2010.

31. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na platnú judikatúru, podľa ktorej poškodenému môže
vzniknúť zo škodovej udalosti v prípade pozdejšieho zhoršenia zdravotného stavu aj ďalší nárok za
sťaženie spoločenského uplatnenia. Takýto nárok treba z hľadiska premlčania posudzovať samostatne
ako nárok so samostatnou subjektívnou premlčacou lehotou a rozdielnym začiatkom jej plynutia. Nie je
možné paušálne vychádzať z toho, že premlčacia doba na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia
začína vždy plynúť napr. momentom dopravnej nehody (ako to tvrdila žalovaná) alebo po skončení
pracovnej neschopnosti.

32. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie pokiaľ rozhodoval o
vznesenej námietke premlčania, postupoval v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami Občianskeho
zákonníka a svoje rozhodnutie založil na konkrétnych, výsledkami vykonaného dokazovania
preukázaných skutočnostiach a tiež na správnom vyriešení otázky, kedy sa ustálil zdravotný stav
žalobkyne a kedy sa teda dozvedela o škode, z ktorých vyvodil správny právny záver, že námietka
premlčania je nedôvodná.

33. Sťaženie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje vtedy, ak má škoda, resp. ujma a zdraví
preukázateľne trvalé a výraznejšie nepriaznivé dôsledky na životné úkony poškodeného, na
uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh.
Podľa ustálenej súdnej praxe je ním preto potrebné rozumieť jednak vylúčenie, či obmedzenie účasti
poškodeného na plnom osobnom a rodinnom, spoločenskom, politickom, kultúrnom a športovom živote,
jednak sťaženie či dokonca priamo znemožnenie výkonu či voľby povolania, voľbu životného partnera,
prípadne možnosti ďalšieho sebavzdelávania.

34. Súdom prvej inštancie priznané základné ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia v danom
prípade je v zhode s výsledkami vykonaného dokazovania a je aj podľa názoru dovolacieho súdu
v danom prípade dostačujúce a zohľadňuje následky, ktoré utrpela žalobkyňa v dôsledku dopravnej
nehody.  Závery súdu nevybočili z hľadísk stanovených zákonom (§ 132 O.s.p. účinného v čase
rozhodovania prvoinštančného súdu) a sú v súlade s pravidlami logického uvažovania, súd správne
určil hodnotu bodu a v nadväznosti na počet bodov priznaných súdom ustanoveným znalcom správne
vypočítal náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a správne priznal aj uplatnené aj úroky z
omeškania.

35. Odvolací súd preto rozsudok vo vyhovujúcom výroku ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.
1, 2 CSP

36. Ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví,
že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo (§ 142 ods. 2 O.s.p.). V zmysle tohto ustanovenia
majú účastníci v prípade čiastočného úspechu v konaní (v závislosti od pomeru úspechu) právo na
pomernú náhradu trov konania. Ak je však pomer ich úspechu a neúspechu v konaní v zásade rovnaký,
súd rozhodne, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.



37. Aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak
mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého
posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta
z výšky súdom priznaného plnenia (§ 142 ods. 3 O.s.p.).

38. Toto ustanovenie predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok sporového konania;
súd podľa neho prizná účastníkovi konania plnú náhradu trov konania, i keď mal vo veci len čiastočný
úspech, v troch prípadoch: 1. ak účastníkov neúspech v pomere k úspechu v konaní bol nepatrný, 2.
ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku a 3. ak rozhodnutie o výške plnenia
záviselo od úvahy súdu.

39. V prípade, ktorý je v predchádzajúcom odseku uvedený pod 3., sa úvaha súdu môže týkať len
skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia (nie základu
uplatneného nároku). Pre priznanie plnej náhrady trov konania v tomto prípade nie je podstatný rozsah
čiastočného úspechu účastníka konania (v nepatrnej časti alebo prevažnej časti). Úvaha súdu o výške
plnenia sa musí opierať o hmotné právo, spravidla o právne normy, v ktorých je rozsah nároku upravený
vymedzením právne relevantných kritérií a jeho samotné určenie (vyčíslenie) vyplýva z konkrétnych
okolností danej veci. Ako príklad takéhoto určenia výšky plnenia v závislosti od úvahy súdu  alebo od
znaleckého posudku sa aj v odbornej právnickej literatúre uvádza rozhodovanie súdu o náhrade škody
za sťaženie spoločenského uplatnenia.

40. Súd prvej inštancie však v prejednávanej veci nesprávne rozhodol o náhrade trov konania žalobkyne
podľa ustanovenia § 142 ods. 2 v tom čase účinného O.s.p., a preto došlo z jeho strany k nesprávnemu
právnemu posúdeniu v časti náhrady trov konania.

41.  Pri rozhodovaní o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia, súd vychádzal zo znaleckého
posudku, preto mal správne o trovách rozhodnúť podľa § 142 ods. 3 O.s.p. (v tom čase účinného) a
priznať žalobkyni plnú náhradu trov konania určenú podľa výšky priznaného plnenia.

42. Odvolací súd preto zmenil rozsudok (§ 388 CSP) v napadnutom výroku o trovách konania a priznal
žalobkyni proti žalovanej nárok na náhradu trov v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1 CSP).

43. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná, preto jej odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho
konania v celom rozsahu (§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1, § 396 ods. 1 CSP).

44.  Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, a to z dôvodov uvedených v ust. § 420 CSP. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP.