Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 13Cob/160/2017 z 20. 3. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 20. marca 2018, sp. zn. 13Cob/160/2017, ECLI:SK:KSZA:2018:5116218123.1 Krajský súd Žilina | 13Cob/160/2017 | ECLI:SK:KSZA:2018:5116218123.1 | 2018-03-20 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP, § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 2 CSP, § 262 ods. 1 CSP, § 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP, § 219 ods. 1 CSP, § 396 ods. 1 CSP, § 219 ods. 3 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0669b66d-f095-45ad-8d03-2292511dd222 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2018:5116218123.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13Cob/160/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116218123
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Dubcová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5116218123.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej
a členov senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a JUDr. Martiny Nemravovej, v právnej veci žalobcu: Ing. S. G.,
nar. XX.X.Q., trvale bytom V. F. XXXX/XX, XXX XX R. (do 24.3.2017 podnikajúci ako podnikateľ - fyzická
osoba pod obchodným menom: Ing. S. G. s miestom podnikania Alexandra Rudnaya 2342/65, 010 01
Žilina, IČO: 34 932 992), zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Václavom Jaroščiakom, advokátom,
so sídlom O. F. XXXX/XX, XXX XX R., proti žalovanému: O. C., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom G.
XXXX/XX, XXX XX R. (podnikajúci pod obchodným menom O. C. - SKLAP, s miestom podnikania
Komenského 2187/63, 010 01 Žilina, IČO: 14 228 122), zastúpenému právnym zástupcom Mgr. Dr.
Antonom Kušnírom, advokátom, so sídlom M. F. XX, XXX XX R., v konaní o zaplatenie peňažnej
pohľadávky v sume 1.465,20 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Žilina č.k. 19Cb 187/2016-75 zo dňa 7.4.2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 187/2016-75 zo dňa 7.4.2017 p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov prvoinštančného
konania rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku, po vykonanom dokazovaní a aplikácii čl. 8, čl. 15 ods.
1, 2, § 151 ods. 1, 2, § 470 ods. 2, § 154, § 186 ods. 2 veta prvá, § 191 ods. 1, 2, § 554 ods.
1 CSP v spojení s ust. § 261 ods. 1, § 536 ods. 1, 3 Obchodného zákonníka dospel k záveru, že
žalobu žalobcu je nevyhnutné zamietnuť. Okresný súd poukázal na to, že medzi stranami v konaní
nebolo sporné, že existovala vzájomná spolupráca medzi žalobcom, žalovaným a svedkom p. O. C.,
v rámci ktorej títo ako skupina živnostníkov vykonávali pre tretie subjekty plnenia - stavebné práce, za
ktoré tieto tretie subjekty vystavovali faktúry vždy na jedného z nich a následne sa žalobca, žalovaný
a p. O. C. dohodli na vzájomnom vysporiadaní tej - ktorej akcie. Ak žalobca tvrdil existenciu svojho
práva na zaplatenie peňažnej pohľadávky z titulu realizovaného plnenia, a to vykonania diela pre
žalovaného na základe ústne uzatvorenej dohody medzi nimi, tak obsahom jeho dôkaznej povinnosti
bolo toto tvrdenie preukázať, t.j. preukázať základ a výšku žalovanej pohľadávky. Okresný súd podľa
výsledkov vykonaného dokazovania, v spojení s výsluchom svedka p. O. C. konštatoval preukázanie
základu žalovanej pohľadávky, teda ceny za dielo z titulu realizácie plnenia na akcii Donghee a na
akcii Nošovice podľa ústne uzatvorených zmlúv o dielo medzi žalobcom ako zhotoviteľom a žalovaným
ako objednávateľom podľa § 536 a nasledujúce ustanovenia Obchodného zákonníka. Zmluvy o dielo
medzi žalobcom ako zhotoviteľom a žalovaným ako objednávateľom vznikli dohodou o podstatných
náležitostiach, teda dohodou o predmete a o cene, pričom vo vzťahu k cenovej dohode bola táto riešená
dohodou o mechanizme určenia ceny, teda o spôsobe jej určenia rozúčtovaním ceny fakturovanej



tretím subjektom, pre ktorý žalobca, žalovaný i p. C. plnenie vykonávali, medzi zúčastnené subjekty
- žalobcu, žalovaného a p. C.. Táto dohoda o cene plnenia podľa názoru okresného súdu spĺňala
požiadavku hmotno-právnej úpravy dohody o cene prostredníctvom dojednania spôsobu určenia ceny
podľa § 536 ods. 3 Obchodného zákonníka. Okresný súd konštatoval základ žalovanej pohľadávky, ktorý
bol predstavovaný ústne uzatvorenými zmluvami o dielo medzi žalobcom a žalovaným, čo vyplynulo
aj z obsahu svedeckej výpovede svedka p. O. C., ktorú výpoveď vzhľadom k zákonnému poučenie
svedka hodnotil okresný súd ako vierohodnú. Svedok p. O. C. podrobne opísal spôsob realizácie
plnenia a následného rozúčtovania. Konkrétne na pojednávaní dňa 7.4.2017 uviedol, že sa zúčastňoval
spoločných prác, ktoré vykonával spolu so žalobcom a žalovaným a tieto spočívali napríklad v kladení
podlahovín a podobne. Pokiaľ išlo o delenie odplaty za toto plnenie, bolo vykonávané pomerne pri
zohľadnení nákladov zúčastnených, ktoré boli rôzne. Zisk sa delil medzi ľudí, ktorí sa na plnení
zúčastnili. Zohľadňovali sa náklady, ktoré mali jednotliví zúčastnení rôzne. Pokiaľ išlo o plnenie žalobcu,
žalovaného a svedka, tak vždy pri danej konkrétnej akcii bol jeden hlavný grand dodávateľ, ktorým
bol jeden z označených subjektov a ten bol vo vzťahu s odberateľom a ostatní pracovali pod grand
dodávateľa. Rozúčtovanie ceny sa uskutočnilo po zohľadnení nákladov jednotlivých zúčastnených. Bol
vytvorený čistý zisk a zisk ako taký, ktorý zohľadňoval aj náklady a pri rozúčtovaní sa zohľadňovalo,
kto mal aké náklady. Konkrétne grand dodávateľ vystavil fakturáciu pre odberateľa a od tejto fakturácie
sa odpočítavali nákladové položky a takýmto spôsobom sa dospelo k čistému zisku a následne bol
čistý zisk, teda už po odpočítaní nákladových položiek, rozdelený na tri rovnaké časti. Pokiaľ išlo o
samotné nákladové položky, k tým sa svedok konkrétne vyjadriť nevedel. Pokiaľ išlo o evidovanie
nákladov jednotlivých akcií, tak väčšinou uvedené robil p. G., niektoré veci sa robili spoločne, ale
väčšinou mal na starosti túto činnosť p. G.. Výška fakturácie medzi zúčastnenými subjektmi bola
výsledkom vzájomnej dohody. Vzťahy zúčastnených subjektov boli založené na dôvere. Sám svedok,
pokiaľ išlo o jeho vlastné faktúry, ktorými vyúčtoval cenu jeho plnenia, vystavoval jednak faktúry, ktoré
obsahovali konkrétne vymedzenie úkonov, ktoré boli predmetom fakturácie, ale aj faktúry, kde takáto
konkretizácia nebola. Pokiaľ išlo o samotné evidovanie úkonov na stavbe, evidoval to p. G. s tým, že
úkony jednotlivých zúčastnených subjektov boli rôzne. Zákazky boli rôzneho druhu, plnenie sa nedalo
deliť šablónovito tak, aby všetci robili to isté. Pokiaľ vznikli pri plnení nejaké nezrovnalosti, tak sa to
riešilo diskusiou. Svedok poukázal na to, že od fakturácie odberateľa boli odpočítané náklady a čistý zisk
sa delil medzi zúčastnených rovným dielom. Okresný súd vo vzťahu k výpovedi svedka O. C. uviedol,
že túto výpoveď hodnotí ako dostatočný priamy dôkaz, ktorý preukazuje existenciu základu žalovanej
pohľadávky, teda existenciu ústne uzatvorených zmlúv o dielo medzi žalobcom ako zhotoviteľom a
žalovaným ako objednávateľom. Okresný súd podľa svedeckej výpovede p. C. a podľa výpovede svedka
Ing. U. S. dospel k záveru, že právne vzťahy medzi žalobcom a žalovaným boli neformálnymi obchodno-
právnymi vzťahmi, ktoré sa medzi zúčastnenými zmluvnými stranami realizovali bez pretavenia do
písomnej zmluvy, čo v konečnom dôsledku potvrdil i sám žalovaný vo svojom vyjadrení na pojednávaní
dňa 10.3.2017. K splneniu zmluvnej povinnosti žalobcu ako zhotoviteľa vykonať dielo jeho riadnym
ukončením a odovzdaním žalovanému ako objednávateľovi došlo, čo vychádzalo zo skutočnosti, že
plnenie žalobcu prostredníctvom žalovaného bolo odovzdané tretiemu subjektu pri oboch akciách a
je toto dielo v užívaní konečného odberateľa, za spojenia aj obsahu výpovede svedka p. C., ktorý
realizáciu plnenia žalobcu pre žalovaného na oboch akciách Donghee i Nošovice v obsahu svedeckej
výpovede potvrdil. Sumár týchto skutkových zistení podľa názoru okresného súdu svedčil o tom, že
žalobca vykonal dielo.

2. Okresný súd uviedol, že dôkazná povinnosť žalobcu zahŕňala i jeho povinnosť preukázať dôvodnosť
tvrdenia o uplatnenej výške žalovanej pohľadávky v rozsahu fakturácie, tak ako táto vyplýva z faktúr, t.j.
bol povinný preukázať dôvodnosť uplatnenej ceny za dielo, a to za vykonané stavebné práce na akcii
Nošovice v sume 218,60 Eur a na akcii Donghee Strečno v sume 1.246,60 Eur. Na preukázanie výšky
pohľadávky žalobca označil ako dôkazy výpoveď svedka Ing. U. S., svedka p. O. C., listinné dôkazy -
faktúry č. 201201, 201205 a rukou písané zápisy na č.l. 42 až 45, ktoré dôkazy hodnotil okresný súd
podľa ust. § 191 ods. 1 CSP. Po vykonaní týchto dôkazov okresný súd dospel k záveru, že žalobca
nepreukázal dôvodnosť výšky žalovanej pohľadávky. Žalovaný namietal výšku žalovanej pohľadávky
s poukazom na to, že žalobca nikdy nenakupoval materiál na vykonanie spoločných prác, ale voči
žalovanému uplatňuje zaplatenie faktúr, ktoré sú vystavené na vyššie sumy ako spolu s materiálom
fakturoval objednávateľom stavieb. K tomuto tvrdeniu žalovaný predložil listinný dôkaz - faktúru č.
200804 splatnú 17.11.2008, znejúcu na 3.983,27 Eur za vykonané práce na akcii SONY, vystavenú
žalobcom na žalovaného a rukou písaný sumár pod záhlavím SONY Nitra (č.l. 58 spisu). Vo vzťahu k
týmto listinným dôkazom žalovaný uviedol, že dohoda medzi žalobcom a žalovaným svedčila fakturácii



vo výške 46.160,- Sk, oproti čomu žalobca následne fakturoval nepomerne vyššiu sumu, a to 120.000,-
Sk (č.l. 61 spisu). Tieto tvrdenia žalovaného a k nemu predložené listinné dôkazy, tak ako sú v spise na
č.l. 57 a 58, boli žalobcom popreté s tým, že tieto dôkazy k sebe nepatria, avšak žalobca vlastný dôkazný
návrh už neučinil. Popretie výšky žalovanej pohľadávky tak, ako bolo uskutočnené žalovaným, hodnotil
okresný súd ako efektívne a súladné s úpravou § 151 ods. 2 CSP. K výpovedi svedka Ing. U. S. vo
vzťahu k výške žalovanej pohľadávky okresný súd uviedol, že z vykonaného tohto dôkazu ako svedeckej
výpovede nevyplývala výška žalovanej pohľadávky, pretože svedok Ing. U. S. osobne nebol prítomný
pri dohode medzi žalobcom a žalovaným o konkrétnej výške ceny za dielo, ktorá sa mala uviesť do
faktúry žalobcu pre žalovaného a predmetné faktúry vystavil len na základe sprostredkovanej informácie
a podkladov žalobcu, ktorý mu povedal, na akú sumu má vystaviť faktúry na žalovaného. Výpoveď
svedka Ing. U. S. je nepriamym dôkazom, ktorý nepreukázal, a to ani v spojení s výsledkami ostatného
dokazovania, dôvodnosť výšky žalovanej pohľadávky. Skutočnosť, že svedkovi Ing. U. S. bola suma,
na ktorú mal vystaviť faktúry žalobcu na žalovaného, odprezentovaná žalobcom ako výsledok dohody
medzi žalobcom a žalovaným, pri ktorej dohode osobne prítomný tento svedok nebol, tak nepreukázala
dôvodnosť žalovanej pohľadávky čo do výšky. Rovnako dôvodnosť žalovanej pohľadávky čo do výšky
nepreukazuje následná skutočnosť založenia predmetných faktúr do účtovníctva žalovaného. Pokiaľ
ide o svedeckú výpoveď svedka p. O. C. k výške žalovanej pohľadávky, okresný súd uviedol, že táto
nepriniesla v rámci dokazovania žiaden konkrétny výsledok, pretože svedok p. O. C. sa ku konkrétnym
sumám nevedel nevyjadriť a ako svedok uviedol výlučne len popis mechanizmu určenia ceny tak, že od
faktúry tretieho subjektu boli odrátané náklady zúčastnených subjektov, ktoré boli rôzne, čím sa určil tzv.
čistý zisk a ten bol delený na tri rovnaké časti a na takomto vymedzení, ktoré sám svedok vnímal ako
rovnaké vymedzenie spôsobu rozúčtovania, o ktorom sa vyjadroval v rámci svojej svedeckej výpovede
v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 19Cb/7/2016, zotrval i v prejednávanej veci, a to i po
oboznámení právnym zástupcom žalovaného označenej časti protokolácie svedeckej výpovede svedka
p. O. C. vo veci sp. zn. 19Cb/7/2016. Pri absencii preukázania výšky fakturácie tretích subjektov pri akcii
Donghee a Nošovice, vo vzťahu ku ktorej skutkovej okolnosti bolo dôkazné bremeno na strane žalobcu,
v spojení so zohľadnením procesnej obrany žalovaného, ktorý namietal žalobcom predložené rukou
písané sumarizácie z č.l. 42 až 45 spisu (č.l. 68 spisu), nebolo možné len na základe svedeckej výpovede
svedka p. O. C. v tejto veci pri zohľadnení obsahu jeho svedeckej výpovede vo veci sp. zn. 19Cb/7/2016
a výsledkov ostatného vykonaného dokazovania konštatovať záver o preukázaní dôvodnosti výšky
žalovanej pohľadávky. Okresný súd dodal, že tak vo výpovedi svedka p. O. C. v tejto veci, ako aj vo veci
vedenej pred okresným súdom pod sp. zn. 19Cb/7/2016 svedok uviedol to, že pri určení ceny plnenia v
rámci rozúčtovania boli zohľadňované náklady zúčastnených strán, ktoré boli rôzne a výška fakturácie
bola vykonávaná na základe dohody. V danej veci svedok p. O. C. len presnejšie uviedol, že bol určovaný
čistý zisk po odpočítaní nákladov zúčastnených subjektov a ten sa delil rovným dielom.

3. Pokiaľ išlo o listinné dôkazy, ktoré predložil žalobca na preukázanie dôvodnosti uplatnenej výšky
pohľadávky, ako prílohy podania žaloby v podobe výzvy žalobcu prostredníctvom jeho právneho
zástupcu zo dňa 5.3.2014 adresovanej žalovanému, na ktorú výzvu žalovaný mal reagovať tak, ako
vyplynulo z výňatku z elektronickej komunikácie z 25.3.2014, kedy žiadal o preloženie termínu na
dohodu a vyrovnanie záväzku v primeranej výške, ako aj Oznámenie o splátkach neuhradených faktúr
pod záhlavím žalovaného zo 6.6.2014, podľa ktorého žalovaný dáva žalobcovi na vedomie, že začína
splácať vybrané neuhradené faktúry, nebolo možné s ohľadom na obsah procesnej obrany žalovaného
tak, ako tento jednoznačne vyplynul z vyjadrenia žalovaného zo dňa 14.12.2016 (č.l. 35 spisu), kde
žalovaný uviedol, že predmetom spolupráce so žalovaným boli iné zákazky, ktoré sú už žalobcom
vymáhané na základe vykonateľných rozhodnutí, označené listinné dôkazy považovať za uznanie
žalovanej pohľadávky. Súčasne okresný súd zohľadnil aj konkrétny obsah listinného dôkazu - výňatku
z elektronickej komunikácie zo dňa 25.03.2014, kedy žalovaný žiadal o preloženie termínu na dohodu a
vyrovnanie záväzku v primeranej výške a obsah Oznámenia žalovaného zo dňa 6.6.2014, podľa ktorého
žalovaný dáva žalobcovi na vedomie, že začína splácať vybrané neuhradené faktúry. Vzhľadom na
samotný obsah týchto listinných dôkazov pri zohľadnení procesnej obrany žalovaného, okresný súd
mal za to, že tieto listinné dôkazy neumožnili záver svedčiaci o uznaní konkrétnej žalovanej pohľadávky.

4. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 262
ods. 1, 2 CSP, § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému bol priznaný
nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%, o ktorej výške náhrady trov konania
bude rozhodnuté samostatným uznesením súdu prvej inštancie vydaným vyšším súdnym úradníkom po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.



5. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca. Ako dôvody odvolania poukázal
na ust. § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP. V odvolaní žalobca poukázal na to, že on, žalovaný a O. C.
tvorili už do 90tych rokov 20. storočia partiu živnostníkov, ktorá dodávala tretím subjektom stavebné
práce, predovšetkým druhu podlahových prác. Vo vzťahu k tretím subjektom - odberateľom vždy jeden
z nich bol v postavení zhotoviteľa - dodávateľa, ostatní boli zas k nemu subdodávateľmi. Medzi sebou
mali uzavretú (ústnu) dohodu o vzájomnom vyúčtovaní príjmu z toho - ktorého obchodného prípadu tak,
že čistý výnos si medzi sebou rozdelia rovným dielom. Čistý výnos bol vypočítaný ako rozdiel medzi
celkovým príjmom, výška fakturácie odberateľovi a vynaloženými nákladmi na realizáciu obchodného
prípadu. Nákladmi obchodného prípadu boli výdavky na nákup materiálu spotrebovaného pri realizácii
obchodného prípadu, cestovné náklady a pod.. Žalobca poukázal na to, že rozúčtovanie obchodného
prípadu vykonával podľa dohody on a ako podklad vždy bola predložená faktúra od hlavného dodávateľa,
ktorým v danom prípade bol žalovaný, ktorou bola vyúčtovaná cena dodaného diela odberateľovi. Taká
faktúra preukazovala celkový príjem z obchodného prípadu a každý z účastníkov obchodného prípadu
predložil doklady či inak dokladoval ním vynaložené výdavky na účtovaný obchodný prípad. Rozdiel
medzi príjmom a sumou výdavkov predstavoval čistý výnos, ktorý bol rozdelený rovnakým dielom
medzi žalobcu, žalovaného a p. C.. Vyúčtovanie každého obchodného prípadu podliehalo schváleniu
účastníkmi, až po takomto schválení boli určené čiastky nároku a týmito sa stali vystavené faktúry
žalobcu č. 201201 stavba „Nošovice“ na sumu 218,60 Eur a faktúra č. 201205 na akcii „Donghee
Strečno“ na sumu 1.246,60 Eur. Doklady pre účtovanie boli archivované, avšak tieto boli žalobcovi
odcudzené pravdepodobne a jedine žalovaným, preto žalobca mohol okresnému súdu predložiť iba
evidenčné údaje zo svojho interného zošita. Okresný súd mechanizmus tvorby ceny ako dojednanej
odplaty ceny diela vyhodnotil ako cenové dojednanie, ktoré spĺňa náležitosti predpokladané hmotno-
právnou úpravou vo vzťahu k dohode o cene za dielo podľa § 536 ods. 3 Obchodného zákonníka.
Súčasne okresný súd dospel k záveru, že žalobca ako zhotoviteľ splnil svoju zmluvnú povinnosť
vykonať dielo jeho riadnym ukončením a odovzdaním objednávateľovi, avšak zamietnutie žaloby oprel
o záver, že nebola preukázaná dôvodnosť výšky žalovanej pohľadávky, keď dokázanie tejto výšky
bolo dôkaznou povinnosťou žalobcu. Takýto spôsob zamietnutia žaloby v celom rozsahu svedčí tomu,
že žalobcovi za vykonané dielo, a to za stavebné výkony nepatrí nič. Žalobca poukázal na samotné
správanie sa žalovaného, ktorý nijakým relevantným spôsobom dôvodnosť výšky žalovanej pohľadávky
nespochybnil, a preto bolo možné prijať skutkový i právny záver, že táto otázka medzi stranami
bola nesporná. Žalovaný v rámci procesnej obrany uplatnil iba úplné popretie akéhokoľvek dodania
stavebných výkonov žalobcom žalovanému, avšak vykonanie diela žalobcom bolo okresným súdom
podľa výsledkov dokazovania konštatované. Žalobca poukázal na vyjadrenia žalovaného v odpore, keď
žalovaný uvádza, že práce podľa faktúr žalobca nevykonal. Žalovaný vzhľadom k uvedenej obrane
preto nespochybňoval dôvodnosť výšky fakturácie, keďže opakovane tvrdil len to, že stavebné práce
neboli žalobcom dodané. Rovnaká obrana bola zo strany žalovaného aj v písomnom vyjadrení zo
dňa 14.12.2016, zo dňa 7.2.2017. Ďalej žalobca v odvolaní poukázal aj na výpoveď žalovaného na
pojednávaní konanom pred okresným súdom dňa 10.3.2017, podľa ktorej výpovede žalovaný potvrdzuje
metodiku rozúčtovania príjmu za dodané stavebné práce konečnému odberateľovi, skutočnosť, že
neviedol ako hlavný dodávateľ žiadnu evidenciu o vykonaných prácach pre konečného odberateľa,
výšku fakturácie žalobcu akceptoval, keďže ich obsahom sa bližšie nezaoberal, ako aj, že faktúry od
roku 2009 neplatil pre údajnú platobnú neschopnosť, nie pre nesprávnosť fakturácie. Žalovaný vo svojej
výpovedi potvrdzuje, že nemal a ani nemá ako hlavný dodávateľ žiadnu evidenciu o tom, kto, kde, koľko
a kedy pracoval a koľko sa urobilo.

6. Žalobca v odvolaní zdôraznil, že v súlade s dojednaním o určení ceny diela vystavil žalovanému faktúry
č. 201201, č. 201205, pričom fakturované sumy boli ustálené vykonaným vyúčtovaním a rozúčtovaním,
ktoré bolo odsúhlasené účastníkmi obchodného prípadu. Táto skutočnosť bola preukázaná aj výsluchom
svedka O. C., keď uviedol, že „to, čo bolo fakturované, bolo výsledkom dohody ešte pred vystavením
faktúry“. Z výpovede svedka O. C. vyplýva výška vzájomnej fakturácie medzi účastníkmi obchodného
prípadu, ktorá bola vždy výsledkom vzájomnej dohody. Podkladom pre takúto dohodu bola medzi
účastníkmi dojednaná metodika rozúčtovania celkového príjmu od konečného užívateľa diela s
následným určením výšky podielu každého účastníka, a tým aj ustálením sumy, ktorú bude fakturovať
subdodávateľ diela hlavnému dodávateľovi diela. Výška fakturovaných súm podľa faktúry č. 201201,
č. 201205 bola výsledkom dohody žalobcu, žalovaného a svedka O. C.. Fakturované sumy boli
výsledkom nesporne platnej dohody subjektov obchodného práva uzavretej v rámci ich zmluvnej
voľnosti. Správnosť fakturácie žalobcu bola potvrdená aj následným správaním sa žalovaného, ktorý



túto správnosť nespochybňoval až do súdneho konania. Faktúry sa doručovali z ruky do ruky a spôsob
fakturácie bol ustálený najmenej 15 rokov. Žalobca nesúhlasil so záverom okresného súdu, že by
neuniesol dôkazné bremeno dôvodnosti výšky uplatnenej pohľadávky pri existujúcom a preukázanom
právnom a skutkovom stave. Výška pohľadávky bola preukázaná dohodnutou metodikou fakturácie:
príjmy z obchodného prípadu - náklady = čistý výnos, ktorý sa rozdelí medzi účastníkov rovným dielom.
Takto určená suma pred vystavením fakturácie bola odobrená dohodou účastníkov obchodného prípadu.
Žalovaný začal spochybňovať uplatnený nárok žalobcu až v rámci súdneho konania, avšak popretie
skutkového tvrdenia žalobcu zo strany žalovaného by muselo mať racionálny základ. Žalovaný popieral
žalobcov nárok v tom, že mu žalobca nedodal žiadne stavebné práce, teda že mu nevzniklo právo na
žiadne finančné plnenie, avšak nepopiera dôvodnosť fakturácie. Z vyjadrení žalovaného potom možno
odvodiť záver, že ak by boli dodané v obchodných prípadoch nejaké stavebné práce, tak žalobca má
právo fakturovať. Vykonané dokazovanie však preukázalo, že žalovaný prevzal plnenie žalobcu. Žalobca
fakturoval plnenie, ktorá bola výsledkom dohody účastníkov obchodného prípadu a túto výšku preukázal
priloženým vyúčtovaním. Žalobca poukázal na to, že popretie žalovaného je neúčinné, ak vychádza
z obchodných prípadov realizovaných v roku 2008, pričom žalobcom uplatnená pohľadávka vychádza
z faktúr, resp. z obchodných prípadov realizovaných v roku 2012. Žalobca zdôraznil, že vzhľadom k
časovému odstupu a už skartované účtovníctvo za rok 2008 už nemal žiadnu možnosť k svojmu tvrdeniu,
že žalovaným predložené dôkazy k sebe nepatria, urobiť vlastný dôkazný návrh. Žalobca poukázal na
to, že vo vzťahu k jeho osobe došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní, ktorú zásadu porušil okresný
súd pri hodnotení výsledkov dokazovania svojim nerovnakým prístupom. Žalobca mal za to, že žalovaný
neuviedol žiadne vlastné tvrdenia o okolnostiach, ktoré namietal, resp. mal namietať, t.j. o dôvodnosti
a správnosti výšky fakturovaných súm, pričom tieto tvrdenia nemôžu byť zamerané na okolnosti, ktoré
sa týkajú inej akcie, nie prác vykonávaných žalobcom, ktoré boli vyúčtované faktúrami č. 201201 stavba
„Nošovice“ na sumu 218,60 Eur a č. 201205 akcia „Donghee Strečno“ na sumu 1.246,60 Eur. Aj podľa
výpovede svedka Ing. U. S. na pojednávaní dňa 7.2.2017 vyplynulo, že žalovaný nenamietal, že tieto
faktúry sú zaúčtované v jeho účtovníctve. Logicky z toho vyplýva záver, že predmetné faktúry museli byť
doručené žalovanému. Žalovaný tieto faktúry čo do ich dôvodnosti a správnosti výšky nikdy nenamietal.
Žalobca preto žiadal rozsudok okresného súdu zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť.

7. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 27.06.2017. Žalovaný považoval
rozhodnutie okresného súdu za vecne správne, pričom aj v inej veci vedenej pred Okresným súdom
Žilina pod sp. zn. 19Cb/7/2016 bola žaloba žalobcu zamietnutá práve pre neunesenie dôkazného
bremena čo do kvantifikácie uplatneného nároku. Žalobca žiadnym priamym dôkazom nepreukázal
svoju pohľadávku čo do výšky uplatňovanej ceny diela a táto výška nebola preukázaná ani nepriamymi
dôkazmi. Žalobca nepredložil okresnému súdu také dôkazy, ktoré by preukázali výšku žalovanej
pohľadávky, t.j. nepreukázal žiadnym z dôkazov výšku uplatneného nároku, čo zostalo v konaní
sporné. Žalovaný poukázal na zásadné rozpory v evidencii žalobcu, ktoré sa týkali predchádzajúcich
pohľadávok. Žalovaný žalobcovi túto pohľadávku uplatnenú v súdnom konaní neodsúhlasil a nestalo
sa tak ani výňatkom z elektronickej komunikácie zo dňa 25.03.2014, Oznámením o splátkach zo
dňa 6.6.2014. Žalobca v odvolaní nekonkretizuje, v čom vidí vadu konania, ktorá by mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zásadným dôkazom v tejto sporovej veci bolo preukázať výšku
uplatnenej pohľadávky voči žalovanému, k čomu nedošlo. Ak žalobca tvrdí, že rozhodnutie okresného
súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, tak bol žalobca povinný preukázať, v čom
je nesprávna aplikácia príslušných hmotnoprávnych alebo procesno-právnych ustanovení jednotlivých
zákonov, čo však nebolo žalobcom vyjadrené. Pokiaľ odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania žalobcu, tak môže jedine napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť, keďže tento je
presvedčivý, preskúmateľný. Súčasne žalovaný žiadal aj náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom
konaní.

8. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 27.07.2017 bolo vyjadrenie žalovaného k odvolaniu
žalobcu doručované právnemu zástupcovi žalobcu podľa doručenky na č.l. 97 spisu dňa 31.08.2017,
pričom do momentu konania a rozhodnutia krajským súdom žalobca nevyužil svoju možnosť vyjadriť sa
v lehote 10 dní od doručenia vyjadrenia žalovaného.

9. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ust. § 379,
§ 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za
rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vo výroku vecne



správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere
hlasov 3:0.

10. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia ústneho
pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/160/2017-117 zo dňa
08.01.2018, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli
Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného
uznesenia krajského súdu dňa 13.03.2018 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe
čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.

11. Z obsahu podaného odvolania žalobcu bolo zrejmé, že namietal nesprávne skutkové zistenia
okresného súdu podľa výsledkov vykonaného dokazovania, ako aj, že rozhodnutie okresného súdu
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil s vysloveným právnym a skutkovým
záverom okresného súdu, podľa ktorého žalobca nepreukázal dôvodnosť výšky žalovanej pohľadávky.
Žalobca pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania namietal vo vzťahu k jeho osobe porušenie
zásady rovnosti zbraní, keď podľa názoru žalobcu bol zo strany okresného súdu zaujatý nerovnaký
prístup.

12. V zmysle ust. § 383 CSP krajský súd bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie, keďže podľa výsledkov dokazovania sa nevyžadovalo zopakovanie dokazovania vykonaného
pred okresným súdom ani jeho doplnenie. Skutkový stav na základe dôkaznej povinnosti sporových
strán bol okresným súdom zistený v potrebnom, dostatočnom rozsahu k tomu, aby bol vyhodnotený
žalobcom uplatnený nárok, ako aj procesná obrana žalovaného. Podľa obsahu spisového materiálu,
z ktorého vyplýval priebeh konania, dokazovania, nemožno súhlasiť so žalobcom ako odvolateľom,
že bola porušená zásada rovnosti zbraní, prípadne že by pri hodnotení výsledkov dokazovania bol
zaujatý nerovnaký prístup k sporovým stranám. Vo všeobecnosti krajský súd uvádza, že zásada rovnosti
strán v procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok. Pod rovnakým procesným
postavením sporových strán možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý
proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v
procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej
výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavno-právnych princípov
sporového súdneho konania spočíva v tom, že všetky sporové strany majú rovnaké procesné práva
a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo
diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia
strany a nie je ani podstatné to, ktorá zo strán sa stane žalobcom a ktorá žalovaným. Ide o zásadu
vyjadrujúcu „právo na spravodlivý proces“, nutnosť rovnakých „pravidiel hry“, ale tiež o „princíp rovnosti
zbraní“. Tak žalobca, ako aj žalovaný mali vytvorené rovnaké podmienky v uplatňovaní svojich práv,
k plneniu si svojej dôkaznej povinnosti, resp. v uplatňovaní svojej procesnej obrany. Ani k jednej zo
sporových strán nebol okresným súdom uskutočnený zvýhodňujúci prístup, resp. postup. To, že niektorá
zo sporových strán nepreukáže svoje tvrdenie, a preto je neúspešná v spore, nie je porušením zásady
„rovnosti zbraní“. Ani pri hodnotení výsledkov dokazovania, ktoré uskutočnil okresný súd, nedošlo k
nerovnakému prístupu tak, ako to tvrdil žalobca v odvolaní, pretože dôkazy vykonané pred okresným
súdom, tento súd hodnotil za dôslednej aplikácie ust. § 191 ods. 1, 2 CSP, pokiaľ dôkazy boli hodnotené
podľa úvahy okresného súdu, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pričom starostlivo sa prihliadlo na všetko, čo počas konania pred okresným súdom vyšlo najavo.

13. Je nepochybné, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia ceny diela, ktorá vyplývala z faktúry č.
201201 v sume 218,60 Eur za práce vykonané na akcii „Nošovice“ a ceny diela 1.246,60 Eur, ktorá
vyplývala z faktúry č. 201205 za práce vykonané na akcii „Donghee Strečno“. Práve pre žalobcom
uplatnenú cenu diela bola na ňom dôkazná povinnosť preukázať základ a výšku uplatneného žalobného
nároku. Okresný súd správne skonštatoval, že základ žalobného nároku, a to odplatnosť diela bol
preukázaný uzavretím zmluvy o dielo podľa ust. § 536 a nasl. ustanovenia Obchodného zákonníka.
Okresný súd pri tomto závere prihliadol podľa výsledkov vykonaného dokazovania na zaužívanú
neformálnosť obchodno-právnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným, súčasťou ktorých vzťahov
bol aj svedok p. O. C.. Výsledky dokazovania preukázali, že v rámci uzavretej zmluvy o dielo bol pri
odplatnosti diela dohodnutý mechanizmus určenia ceny diela. Žalobca vo vzťahu k tomuto mechanizmu
určenia ceny tak v konaní pred okresným súdom, ako aj v podanom odvolaní zo dňa 25.05.2017
poukázal na dohodu uzavretú medzi žalobcom a žalovaným a O. C., podľa ktorej vzájomné vyúčtovanie



príjmu z obchodného prípadu prebiehalo tak, že čistý výnos si medzi sebou rozdelili rovnakým
dielom, pričom čistý výnos bol vypočítaný ako rozdiel medzi celkovým príjmom, a to výška fakturácie
odberateľovi a vynaloženými nákladmi na realizáciu obchodného prípadu, do ktorých nákladov patrili
výdavky na nákup materiálu, spotrebovaného pri realizácii obchodného prípadu, cestovné náklady a
podobne. Tento mechanizmus ako spôsob určenia ceny bol vzatý do úvahy aj okresným súdom ako
splnenie podstatnej náležitosti pri uzavretej zmluve o dielo medzi žalobcom a žalovaným, keď v zmysle
ust. § 536 ods. 3 Obchodného zákonníka cena musí byť v zmluve dohodnutá alebo v nej musí byť
aspoň určený spôsob jej určenia. Žalobcom tvrdený mechanizmus (metodika) výpočtu ceny diela nebol
podľa výsledkov vykonaného dokazovania okresným súdom popretý, avšak okresný súd skonštatoval,
že pri takomto preukázanom mechanizme určenia ceny diela bol žalobca povinný preukázať jeho
výšku, ktorú uplatňoval v súdnom konaní. Krajský súd má za to, že neformálnosť obchodno-právnych
vzťahov, do ktorých vstupoval žalobca, žalovaný a vypočutý svedok p. C., pri konštatovaní okresným
súdom uzavretej zmluvy o dielo, ako aj vykonania tohto diela žalobcom, však neznamená to, že v
prípade vyvolaného súdneho sporu, ak druhý zmluvný partner, v danom prípade žalovaný, namieta
žalobcov nárok, že by bol žalobca zbavený svojej dôkaznej povinnosti nielen čo do základu, ale aj
výšky žalovanej pohľadávky. Vyššie popísaný mechanizmus určenia ceny diela však vo vyvolanom
súdnom spore znamenal to, že ak vychádzal z vyjadrených veličín, ktorými bol celkový príjem, t.j. výška
fakturácie odberateľovi mínus vynaložené náklady na realizáciu obchodného prípadu, výsledok rozdielu
predstavoval čistý výnos, ktorý sa delil medzi žalobcu a žalovaného, prípadne aj O. C. rovným dielom,
bol žalobca povinný v rámci svojej dôkaznej povinnosti výšku žalovanej pohľadávky preukázať, dokázať
tieto veličiny, ktoré boli základom pre preukázanie výšky žalovanej pohľadávky žalobcu na uplatnenú
cenu diela 218,60 Eur pri akcii „Nošovice“ a ceny diela 1.246,60 Eur pri akcii „Donghee Strečno“. Okresný
súd správne skonštatoval, že žalobca výšku ceny diela nepreukázal.

14. Konkrétnosť výšky pri uplatnenej cene diela žalobcom nevyplynula ani z výpovede svedka p. O. C.,
keďže tento svedok popísal len všeobecný mechanizmus, spôsob - metodiku určenia ceny, avšak jeho
výpoveď nevyjadrovala konkrétnosť výšky tejto ceny diela, jej jednotlivých veličín, ktoré boli zahrnuté
do mechanizmu, spôsobu určenia ceny diela, ktorá sa stala predmetom sporu. Nemožno súhlasiť
s odvolacím dôvodom žalobcu, že žalovaný nerozporoval výšku ceny diela, pretože túto rozpornosť
vyjadril v rámci sporového konania. Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany namietal, že žalobca
nezohľadňoval výdavky, náklady obchodného prípadu, čo uvádza krajský súd, išlo o jednu z veličín pri
mechanizme určenia ceny diela. Výška uplatnenej ceny diela nebola dokázaná ani výpoveďou svedka
p. O. C., pretože tento svedok sa ku konkrétnym sumám, teda ku konkrétne uplatnenej výške ceny
diela žalobcom nevyjadroval, uvádzal len všeobecný postup v spôsobe tvorby ceny diela. Pokiaľ aj
vypočutý svedok p. O. C. uviedol, že výška fakturácie bola výsledkom vzájomnej dohody, t.j. dohody
medzi žalobcom, žalovaným a týmto vypočutým svedkom, nie je možné túto časť svedeckej výpovede
hodnotiť tak, že sa ňou kvantifikovala práve a konkrétne v tejto uplatnenej výške žalovanej pohľadávky
cena diela požadovaná žalobcom od žalovaného. Krajský súd je toho názoru, že pri spornosti výšky ceny
diela uplatnenej žalobcom bol žalobca nositeľom dôkaznej povinnosti na kvantifikovanie uplatneného
nároku, a to ceny diela, ak pre preukázaný mechanizmus, spôsob určenia ceny diela, bol žalobca
povinný ako nositeľ dôkaznej povinnosti preukázať veličiny tohto mechanizmu, aby tak dokázal výšku
svojho uplatneného nároku. Vypočutý svedok O. C. vo svojej výpovedi neuviedol, že bol priamo účastný
dohody medzi žalobcom a žalovaným o výške ceny diela 1.465,20 Eur, ktorá bola žalobcom uplatnená.
Svedok p. O. C. vo svojej výpovedi uvádzal len všeobecne spôsob riešenia obchodno-právnych prípadov
založených medzi žalobcom, žalovaným a ním, pri ich následnom vyúčtovaní. To, že z výpovede svedka
p. O. C. nebola daná konkrétnosť k výške ceny diela uplatnenej žalobcom, vyplýva aj z tej časti výpovede
tohto svedka, keď na jednu z veličín mechanizmu určenia ceny diela uviedol, že pokiaľ ide o nákladové
položky, k tým sa nevie konkrétne vyjadriť, pretože nevie, aké tam boli nákladové položky. Hoci svedok p.
O. C. uviedol, že výška fakturácie bola výsledkom vzájomnej dohody v jednotlivých obchodno-právnych
prípadoch, uvedená časť tejto svedeckej výpovede však nepotvrdzuje výšku uplatnenej ceny diela
žalobcom, ak tento svedok nepotvrdil vo svojej výpovedi konkrétnosť tejto výšky, jej jednotlivých veličín
vyjadrených v určitej sume, ak súčasne svedok neuviedol, že bol prítomný pri uzavretej dohode medzi
žalobcom a žalovaným, z ktorej vyšla práve žalobcom uplatnená výška ceny diela 1.465,20 Eur. Ak výška
fakturácie mala byť výsledkom vzájomnej dohody, tak nepochybne tejto fakturácii musela predchádzať
dohoda, ktorá obsahovo musí spĺňať konkrétnosti, čo však zo svedeckej výpovede p. O. C. takáto
konkrétnosť nevyplynula.



15. Na základe vykonaných dôkazov okresný súd správne skonštatoval, že ani priame a ani nepriame
dôkazy nepreukázali výšku žalovanej pohľadávky, a to žalobcom uplatnenú cenu diela v sume 1.465,20
Eur s príslušenstvom, t.j. že vo vzťahu k výške ceny diela žalobca neuniesol dôkazné bremeno, a tým
bol správny postup okresného súdu, ak žalobu žalobcu zamietol.

16. Žalobca v žalobe, ako aj v priebehu konania pred okresným súdom tvrdil, že medzi žalobcom a
žalovaným bola dohoda o množstve, druhu a cene dodaných prác, preto dohodu takéhoto rozsahu bol
žalobca aj povinný preukázať. Uvedené sa mu v danom spore nepodarilo. Žalobca nepreukázal výšku
uplatnenej ceny diela, resp. dohodu o výške fakturovanej ceny, ktorú v konaní uplatnil. Žalobca síce
preukázal spôsob, mechanizmus, resp. metodiku, akou sa určovala cena diela v spoločných obchodných
prípadoch, ale jeho konkrétnu výšku v sume zažalovanej 1.465,20 Eur už nepreukázal. Vo všeobecnosti
krajský súd dodáva, že dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany konania za
to, že za konania neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci
samej v jej neprospech. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane konania, ktorá
z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Ide o tú stranu, ktorá
existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd jasným spôsobom uviedol
skutkové závery a vec aj správnym spôsobom po právnej stránke vyhodnotil, preto nebol relevantný
ani odvolací dôvod žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci. Na v dostatočnom rozsahu zistený
skutkový stav okresný súd správnym spôsobom aplikoval rozhodné zákonné ustanovenia Obchodného
zákonníka, vyjadrené v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu, ktoré boli aj správnym
spôsobom na daný skutkový stav interpretované. Okresný súd správnym spôsobom aplikoval aj ním
vyjadrené ustanovenia Civilného sporového poriadku, preto ani v tomto smere nebol relevantný odvolací
dôvod žalobcu.

17. Okresný súd správne postupoval, ak pred ním vykonané dôkazy vrátane svedeckých výpovedí
zhodnotil tak, že nimi žalobca nepreukázal výšku žalovanej ceny diela. Pri hodnotení dôkazov
okresný súd vzal do úvahy ich pravdivosť, ako i dôležitosť pre rozhodnutie a každému z vykonaných
dôkazov priradil výpovednú hodnotu, pričom vo vzájomnej súvislosti vyvodil správny záver neunesenia
dôkazného bremena žalobcom vo vzťahu k výške uplatnenej ceny diela.

18. Pokiaľ ani jeden z odvolacích dôvodov žalobcu nebol relevantný, tak vo vyvolanom odvolacom
konaní bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods.
1, 2 CSP. Krajský súd dodáva, že práve z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP, nie je potrebné,
a to ani vo väzbe k odvolacím dôvodom žalobcu, aby opätovne v dôvodoch svojho rozhodnutia
zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré už vyjadril okresný súd v napadnutom rozsudku a s
ktorými sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje. Za tohto právneho stavu je potom postačujúce na
odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu odkázať. Krajský súd poukazuje v súvislosti so
svojim odôvodnením v predmetnom rozsudku na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo 147/2011 z 25.4.2012,
podľa ktorého ...„odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi okresného súdu, neporušil zákon, ak v
odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia okresného súdu a navyše
tiež rozviedol vlastnú argumentáciu“. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia, čo platí aj v rámci odvolacieho konania, v ktorom krajský súd ako súd odvolací nie je
povinný dať odpoveď na všetky námietky žalobcu ako odvolateľa, ale len na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre posúdenie odvolania žalobcu, k čomu aj napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo.

19. Krajský súd vo vzťahu k zhodnoteniu tejto sporovej právnej veci a prijatého rozhodnutia, s poukazom
na iné prebiehajúce súdne konania medzi uvedenými sporovými stranami uvádza, že zhodnotenia tak
skutkové, ako aj právne vyjadrené v tejto veci mali svoj základ a oporu vo výsledkoch vykonaného
dokazovania pred okresným súdom, ktorým skutkovým stavom bol za aplikácie ust. § 383 CSP krajský
súd viazaný. Krajský súd aj pri vzatí do úvahy právnej istoty uvádza, že závery v tej - ktorej sporovej
právnej veci vždy vychádzajú z konkrétností, z dôkazov vykonávaných v danej veci. Skutkové a právne
závery tak majú svoje východisko v preukázanom a zistenom dôkaznom stave, ktorý tvorí základ pre
závery súdneho rozhodnutia v tej - ktorej veci a tieto následne sú právne zhodnocované. Z uvedeného
preto odlišnosť skutkových záverov a následne právnych záverov môže nastať len na základe iného
stupňa, resp. rozsahu preukázaného a zisteného skutkového stavu, ktorý potom dáva základ pre
zhodnotenie sporovej právnej veci tak po skutkovej, ako aj právnej stránke.



20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému bol
priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi, o výške ktorej náhrady trov
konania rozhodne súd prvej inštancie podľa ust. 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.



Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.