Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5CoPr/3/2013 z 11. 3. 2014 Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Trenčín z 11. marca 2014, sp. zn. 5CoPr/3/2013, ECLI:SK:KSTN:2014:3112226726.1 Krajský súd Trenčín | 5CoPr/3/2013 | ECLI:SK:KSTN:2014:3112226726.1 | 2014-03-11 | Rozhodnutie Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/32cbf309-8bc8-4290-90b8-0e53965d5f8b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3112226726.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5CoPr/3/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226726
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3112226726.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a členiek JUDr.
Emílie Zimovej a JUDr. Márie Vrtochovej v právnej veci žalobkyne Z. M., bytom N. F., B. XX/XX-XX,
práv. zast. JUDr. MUDr. Miroslavom Pavlákom, advokátom so sídlom v Púchove, Moyzesova 1744 proti
žalovanému: TESCO STORES SR, a.s. so sídlom v Bratislave, Kamenné nám. 1/A, IČO: 31 321 828,
práv. zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, o splnenie
povinnosti a vyplatenie odstupného, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo
dňa 7. októbra 2013, č.k. 14Cpr/14/2012-53, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti čo do veci samej p o t v r d z u j e .

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa trov prvostupňového konania m e n
í tak, že žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobkyne, ktorým sa domáhala určenia,
že pracovný pomer medzi účastníkmi bol skončený Dohodou o skončení pracovného pomeru dňom
31.03.2011 z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho
posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu; určenia, že žalobca neuvedením dôvodu
skončenia pracovného pomeru porušil § 60 ods. 2 Zákonníka práce a zaplatenia odstupného vo výške
1.585,50 € spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania od 11.04.2011 do zaplatenia a náhrady trov
konania. V odôvodnení konštatoval, že žalobkyňa pracovala u žalovaného v prevádzke v Dubnici
nad Váhom od 01.08.2007 na pracovnej pozícii vedúcej zmeny čerpacej stanice žalovaného. Počas
trvania pracovného pomeru došlo k zhoršovaniu zdravotného stavu žalobkyne, čo viedlo nakoniec k jej
uznaniu za plne invalidnú rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. XXXXXXXXXX . zo dňa 06.03.2010, keďže
podľa posúdenia posudkovým lekárom sociálnej poisťovne došlo k dlhodobému poklesu schopnosti
vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. Žalobkyňa
zostala zamestnaná na pôvodnom pracovnom mieste, avšak jej zdravotný stav sa komplikoval,
postupne bola opakovane práceneschopná, pričom žalovaný na to nijako nereagoval. Žalobkyňa
predložila žalovanému lekársku správu od všeobecného lekára MUDr. Jána Tholta zo dňa 01.03.2011,
z ktorej vyplývalo, že žalobkyňa je po zdravotnej stránke obmedzená na vykonávanie nasledovných
činností: nosenie ťažších bremien - preťažovanie chrbtice, dlhodobejšie sedenie bez častých prestávok
s možnosťou prechádzok, chôdze, práca v prašnom prostredí a pri výparoch dráždiacich sliznicu
dýchacích ciest, preťažovanie hlasiviek - dlhodobejšie a hlasité rozprávanie. V správe sa ďalej uvádza,
že pacientka je aj z vyššie uvedených dôvodov na plnom invalidnom dôchodku. Vhodná je práca s
pestrým pohybom, striedanie polôh tela v čistom ovzduší bez výparov a bez fyzického zaťaženia.
Žalobkyňa doručila žalovanému na podpis dohodu o skončení pracovného pomeru zo dňa 29.03.2011



s uvedením, že "Dôvodom skončenia pracovného pomeru je, že zamestnanec vzhľadom na svoj
zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu". K
dohode pripojila sprievodný list, v ktorom uvádzala dôvody, ktoré ju k tomu vedú a obavám, že jej
nebude ponúknutá iná práca, s tým, že vyzvala žalobcu na nejaké riešenie, nakoľko k 31.03.2011 končí
PN-ku a na benzínovú pumpu sa už zjavne nemôže vrátiť. Žalovaný s takto formulovanou dohodu
nesúhlasil, nakoľko nemal záujem skončiť so žalobkyňou pracovný pomer a podmieňoval súhlas so
skončením pracovného pomeru so zdravotných dôvodov, ak bude mať potvrdenie od závodného lekára
spoločnosti. Zároveň bola žalobkyni ponúknutá možnosť inej, pre ňu vhodnej pozície u žalovaného
(reklamantky na polovičný úväzok), ako aj úpravu pracovného času podľa jej požiadaviek. Žalobkyňa
však odmietla zdravotnú prehliadku závodným lekárom absolvovať, odmietla aj navrhované pozície
a dožadovala sa ukončenia pracovného pomeru. V konečnom dôsledku dňa 30.03.2011 sa obe
zmluvné strany dohodli na skončení pracovného pomeru dohodou podľa § 60 Zákonníka práce ku
dňu 31.03.2011 bez udania dôvodu, pričom žalobkyňa takúto dohodu, vypracovanú žalovaným, bez
nátlaku podpísala. V danom prípade mal súd prvého stupňa preukázané, že účastníci konania ukončili
pracovný pomer dohodou bez udania dôvodu dňa 30.03.2011, pričom pracovný pomer sa mal skončiť
dňom 31.03.2011 podľa ust. § 60 Zákonníka práce. V dohode bolo uvedené, že obsah tejto dohody je
slobodným prejavom vôle oboch účastníkov. Je nesporné, že spočiatku, dňa 29.03.2011, žalobkyňa
požadovala od zamestnávateľa uvedenie dôvodov skončenia pracovného pomeru s tým, že ako dôvod
uvádzala: "zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil
spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu". Žalovaný takýto dôvod skončenia pracovného pomeru na
základe predloženého lekárskeho posudku zo dňa 01.03.2011 neakceptoval, a trval na tom, aby sa
žalobkyňa podrobila lekárskej prehliadke ich závodným lekárom, čo žalobkyňa odmietla dňa 31.03.2011.
Súd dospel k záveru, že je pravdou, že zamestnávateľ je povinný v dohode o skončení pracovného
pomeru uviesť dôvod jeho skončenia, ak to zamestnanec požaduje, to však neznamená, že je povinný
akceptovať akýkoľvek, aj neexistujúci dôvod. Zo zákona nepochybne vyplýva, že v prípade ukončenia
pracovného pomeru dohodou z dôvodov požadovaných žalobkyňou by vznikla žalovanému povinnosť
platiť jej odstupné, a preto žalovaný mal záujem na tom, aby žalobkyňu prezrel ich závodný lekár, ktorý
by bol schopný sa vyjadriť k tomu, či vzhľadom na svoj zdravotný stav skutočne žalobkyňa dlhodobo
stratila možnosť vykonávať doterajšiu prácu. Lekársky posudok zo dňa 01.03.2011, vypracovaný
všeobecným lekárom žalobkyne, obsahoval len vágne obmedzenia, čo všetko by žalobkyňa nemala
robiť, prípadné odporúčania, aká práca je pre ňu vhodná, ale skutočnosť, že nemôže pre dlhodobo
nepriaznivý zdravotný stav vykonávať prácu vedúcej zmeny čerpacej stanice, ktorú vykonávala od roku
2007, z posudku nevyplývala. Pre žalovaného teda nevyplýva povinnosť uviesť do dohody o skončení
pracovného pomeru dôvody, ktorých existenciu nemal dostatočne preukázanú. V konečnom dôsledku
žalobkyňa akceptovala postoj zamestnávateľa a zmenila názor, že nakoniec do dohody o skončení
pracovného pomeru nežiadala uviesť žiadne dôvody, čo vyplynulo aj zo svedectva T. T., ktorá uviedla,
že žalobkyňa žalovaným vypracovanú dohodu o skončení pracovného pomeru bez akýchkoľvek výhrad
podpísala. Súd teda dospel k záveru, že žalovaný žiadne ustanovenia Zákonníka práce neporušil, a
nárok na odstupné žalobkyni nevznikol. Na odstupné má totiž nárok len ten zamestnanec, ktorý ukončí
pracovný pomer podľa § 76 ods.1 Zákonníka práce výpoveďou podľa ust. § 63 ods.1 písm. a/ alebo
b/ alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku
dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu alebo dohodou z tých istých dôvodov. Žalobkyňa
skončila pracovný pomer dohodou bez udania dôvodu. Preto nárok na vyplatenie odstupného nie je
opodstatnený. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa žalobu zamietol. O náhrade trov konania súd
rozhodol podľa ust. § 142 ods.1 O.s.p. Žalovanému, ktorý mal v konaní úspech, súd priznal náhradu
trov konania, spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia za 2 úkony právnej pomoci po 91,4 Eur/úkon
(71,37 Eur za uplatnený nárok v časti odstupného + 20,03 Eur za nárok určenia dôvodu) za prípravu
a prevzatie veci dňa 05.02.2013, účasť na pojednávaní dňa 07.10.2013 + 2 x 7,81 Eur, náhradu za
stratu času za účasť na pojednávaní dňa 07.10.2013 za 6 polhodín po 13,01 Eur/polhodina, cestovné
na pojednávanie dňa 07.10.2013 osobným mot. vozidlom zn. Nissan X-trail ev. č. A. na trase Bratislava
- Trenčín a späť 256 km, priem. spotreba 7,1 l na 100 km PHM (256 km x 0,183 Eur/km = 46,85 Eur, 256
km x 0,071 Eur x 1,50 Eur/cena litra PHM = 27,26 Eur) spolu 74,11 Eur a 20 % DPH v sume 70,12 Eur
podľa § 10 ods. 1, § 11 ods.1 písm. a/, § 13 ods.3, § 14 ods.1 písm. a/,c/, § 16 ods. 3, § 17 ods.1, § 18
ods.3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v
znení nesk. predpisov a podľa § 1 písm. b/ Opatrenia č. 632/2008 Ministerstva práce, soc. vecí a rodiny
SR o sumách základnej náhrady za používanie cest. mot. vozidiel pri pracovných cestách. Trovy konania
v celkovej výške 420,71 Eur bude žalobkyňa povinná zaplatiť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na
účet právneho zástupcu žalovaného.



Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu, v
ktorom namietala, že súdu označila a predložila listinné dôkazy, ktoré žalovaný nespochybnil. Súdom
vyžiadané doklady, z ktorých vyplýva, že bola povinná podrobiť sa zdravotnej prehliadke u konkrétneho
zdravotného lekára, žalovaný nepredložil, a tieto teda ani neboli predmetom dokazovania na súdnom
pojednávaní. Mala za to, že svoje tvrdenia, najmä čo do dôvodu žaloby v zmysle zdravotného stavu
ako dôvodu na skončenie pracovného pomeru dohodu, riadne preukázala. Na druhej strane žalovaný
nijakým relevantným spôsobom nespochybnil jej zdravotný stav ako dôvod na skončenie pracovného
pomeru, dokonca sám, ako vyplýva z vykonaných listinných dôkazov, si ho bol plne vedomý, keďže
podľa tvrdenia žalovaného jej bola ponúknutá možnosť inej, pre ňu vhodnej pozície v rámci spoločnosti.
To, že bola práceneschopná viac ako rok, preukazuje samo rozhodnutie sociálnej poisťovne o priznaní
invalidity (dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav). Ďalej poukazovala na § 54 a §55 ods. 2 Zákonníka
práce, pričom namietala, že žalovaný nielenže nedal vyhotoviť posudok závodným lekárom v zákonom
predpokladanom čase; ak teda aj bez takéhoto posudku rozhodoval alebo navrhoval jej preradenie
ako zamestnanca na inú prácu, žiadne rozhodnutie ani návrh na zmenu pracovnej zmluvy v písomnej
či inak preukázateľnej forme nepredložil. Takže je zrejmé, že zamestnávateľ nielenže nijako nekonal
v zmysle uvedených všeobecne záväzných právnych predpisov, čo v konečnom dôsledku prinútilo
konať ju. Považovala za absolútne nenáležité a pre súdne konanie nepodstatné, že žalovaný sa začal
domáhať zhodnotenia zdravotného stavu závodným lekárom v podstate až pri prijímaní dohody o
skončení pracovného pomeru. Mala za to, že žiadna právna povinnosť podrobiť sa zdravotnej prehliadke
u konkrétneho lekára nevyplýva, nakoľko ona si neuplatňuje u žalovaného žiadne náhrady v zmysle
pracovného úrazu alebo choroby z povolania. Taktiež nie je pravdou, že tým, že podpísala dohodu bez
uvedenia dôvodu, s tým súhlasila, teda súd nevyložil prejav vôle v zmysle príslušných ustanovení ZP
a subsidiárne i Občianskeho zákonníka, ale vo svojej podstate nahradil jej vôľu. Lekársky posudok zo
dňa 01.03.2011, ktorý osobne doručila žalovanému a návrh dohody o skončení pracovného pomeru s
jasne prejavenou a konkretizovanou požiadavkou uvedenia dôvodu, a to, že vzhľadom na svoj zdravotný
stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratila spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, až po podpis a
prevzatie dohody vyhotovenej zamestnávateľom, je stála, konzekventná a bez pochybností. Neuvedenie
dôvodu treba vzhľadom na okolnosti považovať za porušenie právnej povinnosti žalovaného ako
zamestnávateľa, danej § 60 ods.2 druhá veta ZP. Zároveň poukázala rozhodnutie R.č. 12/1993. Čo sa
týka lekárskeho posudku, legislatíva odstránila interpretačné nejasnosti z predchádzajúceho obdobia čo
do subjektu, ktorý je kompetentný ho vykonať. V jej prípade to môže byť všeobecný lekár, ktorý vo svojom
posudku jasne uvádzal jeho vypracovanie práve pre účely žalovaného ako zamestnávateľa, na meno
žalobkyne ako jeho zamestnankyne, ktorá bola v danom čase v konkrétnej pracovnej pozícii a obsahuje
jednoznačné (nie vágne) odporúčania čo do charakteru práce. V tomto zmysle považovala odôvodnenie
súdu, že pre zamestnávateľa išlo o neexistujúci dôvod, prípadne o dôvod nie dostatočne preukázaný,
za nenáležité. Na základe uvedeného mala za to, že riadne preukázala existenciu kauzálneho dôvodu
dohody o skončení pracovného pomeru z dôvodu, že ako zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav
podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratila spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu. V súdnom konaní
sa tento dôvod jednoznačne preukázal, potvrdila ho i svedkyňa a najmä nepreukázal sa ani žiaden iný
dôvod na jej strane, ani na strane žalovaného, pre ktorý by bol pracovný pomer ukončený. Interpretácia
lekárskeho posudku nevzbudzuje pochybnosti a z výpovede svedkyne je očividné, že žalovaný aj z
tohto posudku vyrozumel konkrétne obmedzenia. Je zrejmá dobromyseľnosť na jej strane už v celom
predsúdnom konaní, jej vôľa je konzekventná a preukázaná najmä z jej písomného návrhu na dohodu
vrátane sprievodného listu zamestnávateľovi, takže jej prejav vôle je vážny, určitý, zrozumiteľný a plne
v súlade s dobrými mravmi, teda nevzbudzuje pochybnosti. Dobromyseľnosť na strane žalovaného je
pochybná, o čom svedčí, že aj odchodné žalobkyni vyplatil až na základe predsúdnej výzvy. Výklad
prejavu vôle pri dohode ako dvojstrannom právnom úkone spôsobom, že žalovaný bol navrhovateľom
dohody, nemá opodstatnenie, pretože prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti,
za ktorých sa urobil, zodpovedá pravidlám slušnosti a občianskeho spolužitia. Postup žalovaného
pri ukončovaní pracovného pomeru sa dá vyhodnotiť ako zneužitie jeho práva zamestnávateľa na
vydanie vyhotovenia dohody zamestnancovi v zmysle § 60 ods. 3 ZP. Z písomného návrhu dohody
jasne vyplýva úmysel žalobkyne mať v dohode uvedený dôvod skončenia pracovného pomeru, pričom
žalovaný toto nerešpektoval. Z uvedených dôvodov navrhovala, aby odvolací súd v zmysle § 220 O.s.p.
zmenil rozsudok prvého stupňa tak, že jej návrhu v celom rozsahu vyhovie. V prípade, že odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdí, navrhovala, aby súd v zmysle §150 ods.1 O.s.p. žalovanému
celkom alebo sčasti náhradu trov konania nepriznal. Poukazovala na to, že je invalidnou dôchodkyňou,
ktorej mesačný prijem je vo výške 281,30 Eur, iný príjem nemá, pričom sama vychováva dcéru -



vysokoškoláčku, ktorá dostáva výživné. Ak sa Krajský súd v Trenčíne nestotožní s jej návrhom, podáva
týmto odvolanie aj do vyčíslenia trov konania. Poukázala na to, že žalovaný si uplatňuje tarifnú odmenu
za jeden úkon právnej služby 71,37 Eur + 20,03 Eur, spolu 91,40 Eur. Mala za to, že hoci v prípade
predmetnej žaloby ide a priori o určovaciu žalobu a až následne na plnenie, nie je právny dôvod na
zvyšovanie tarifnej odmeny z dôvodu nároku určenia dôvodu, ako uvádza žalovaný. Týmto dala do
pozornosti nález Ústavného súdu SR l. ÚS 119/2O12. Na základe uvedeného je tarifná odmena za jeden
úkon 71,37 Eur. Správne vyčíslené trovy v zmysle vyhl. 655/2004 Z. z. sú o 48,07 Eur (40,06 Eur
+ DPH) nižšie. V prípade, že Krajský súd v Trenčíne potvrdí rozsudok Okresného súdu v Trenčíne,
žiadala, aby odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že pripúšťa dovolanie,
pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné
v napadnutej časti, týkajúcej sa veci samej, ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a v
časti náhrady trov konania je potrebné rozsudok súdu prvého súdu podľa § 220 O.s.p. zmeniť. Pričom
v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a
vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, týkajúcej sa veci samej, s ktorým sa v celom rozsahu
stotožňuje.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil
a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol, keď návrh žalobkyne ako nedôvodný zamietol.
Súd prvého stupňa v danom prípade správne podľa skutkových okolností posúdil, že k rozviazaniu
pracovného pomeru medzi účastníčkami konania došlo dohodou bez udania dôvodu.

Odvolací súd konštatuje, že aj keď v rozväzovacom právnom úkone nie je uvedené ani označenie
ani právna kvalifikácia ani zákonná skutková podstata žiadneho zo spôsobov skončenia pracovného
pomeru, napriek tomu môže súd podľa skutkových okolností posúdiť, ktorým zo zákonných spôsobov
skončenia pracovného pomeru bol pracovný pomer rozviazaný. Je to najmä v prípade, keď zamestnanec
súčasne uplatňuje nároky na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, lebo tieto
nároky môžu byť u jednotlivých spôsobov skončenia pracovného pomeru čo do výšky rozdielne.

Na základe vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa mal aj odvolací súd za preukázané, že
účastníci konania ukončili pracovný pomer dohodu bez udania dôvodu dňa 30.03.2011, pričom pracovný
pomer sa mal skončiť dňom 31.03.2011 podľa ust. § 60 Zákonníka práce. Súd prvého stupňa v danom
prípade správne prihliadol i na obsah dohody, v ktorej na záver žalobkyňa a žalovaný prehlásili, že
obsah tejto dohody je slobodným prejavom ich vlastnej vôle. I keď je nesporné, že spočiatku žalobkyňa
požadovala od zamestnávateľa uvedenie dôvodov skončenia pracovného pomeru s tým, že ako dôvod
uvádzala: "zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil
spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu", avšak žalovaný takýto dôvod skončenia pracovného pomeru
na základe predloženého lekárskeho posudku zo dňa 01.03.2011 neakceptoval a trval na tom, aby sa
žalobkyňa podrobila lekárskej prehliadke ich závodným lekárom, čo žalobkyňa odmietla dňa 31.03.2011.
Je pravdou, že zamestnávateľ je povinný v dohode o skončení pracovného pomeru uviesť dôvod
jeho skončenia, ak to zamestnanec požaduje, to však aj podľa odvolacieho súdu neznamená, že je
povinný akceptovať akýkoľvek dôvod. Lekársky posudok zo dňa 01.03.2011, vypracovaný všeobecným
lekárom žalobkyne, aj podľa názoru odvolacieho súdu obsahoval len vágne obmedzenia, čo všetko
by žalobkyňa nemala robiť, prípadne odporúčania, aká práca je pre ňu vhodná, ale skutočnosť, že
nemôže pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vykonávať prácu vedúcej zmeny čerpacej stanice,
ktorú vykonávala od roku 2007, z posudku nevyplývala. Pre žalovaného teda nevyplýva povinnosť uviesť
do dohody o skončení pracovného pomeru dôvody, ktorých existenciu nemal dostatočne preukázanú.
V konečnom dôsledku aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňa akceptovala postoj zamestnávateľa
a nakoniec do dohody o skončení pracovného pomeru nežiadala uviesť žiadne dôvody, nakoľko v
prípade, ak by žalobkyňa s takouto dohodou bez uvedenia dôvodov nesúhlasila, tak by ju nepodpísala
a trvala by na tom, aby tam tieto dôvody boli uvedené, prípadne by žiadala, aby jej bola daná výpoveď



zamestnávateľom z dôvodu, že vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo
stratila spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, resp. by výpoveď z týchto dôvodov dala ona. Odvolací
súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že žalovaný žiadne ustanovenia Zákonníka práce
neporušil a nárok na odstupné žalobkyni nevznikol. Žalobkyňa skončila pracovný pomer dohodou bez
udania dôvodu. Pracovný pomer žalobkyne so žalovaným teda neskončil ani jedným z dôvodov, ktoré
by zakladali nárok žalobkyne na odstupné v zmysle ustanovení Zákonníka práce.

Na záver odvolací súd konštatuje, že v posudzovanej veci nie je možné dospieť k záveru, že by so
zreteľom na konkrétnu situáciu a s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti, ktoré predchádzali
uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru, išlo o prípad vymykajúci sa prevládajúcim mravným
zásadám a princípom vzájomných vzťahov medzi zamestnávateľom a zamestnancom.

Z uvedených dôvodov odvolacie námietky žalobkyne, týkajúce sa veci samej, odvolací súd nepovažoval
za dôvodné, a preto rozsudok prvostupňového súdu v tejto časti potvrdil.

Čo sa týka žiadosti žalobkyne, aby odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že
pripúšťa dovolanie, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, túto odvolací
súd považoval za nedôvodnú, nakoľko v prejednávanej veci nejde o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu, pretože daný prípad už judikatúra vyriešila.

Podľa § 150 ods. 1 prvá veta O.s.p. nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti
priznať, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Ide tak o odchýlku zo zásady zodpovednosti za
výsledok aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnená tým, že by strohá aplikácia
ustanovení o náhrade konania mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducej tvrdosti. Použitie
tohto ustanovenia dopadá na toho účastníka, ktorý by mal inak nárok na náhradu trov konania. Pri
posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa sa prihliada na osobné, majetkové, zárobkové a iné
pomery oboch účastníkov konania, teda nielen toho, ktorého by podľa všeobecných ustanovení mala
postihovať povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj toho, koho majetková sféra by bola použitím tohto
ustanovenia dotknutá. Zároveň je súd povinný všímať si okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu k
nároku a prihliadnuť aj na postoj účastníkov v konaní.

V prejednávanej veci mal odvolací súd zo spisu preukázané, že žalobkyňa je invalidnou dôchodkyňou,
ktorej mesačný prijem je vo výške 281,30 Eur, pričom iný príjem nemá a sama vychováva dcéru -
vysokoškoláčku.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd považoval námietky žalobkyne, uvádzané v
odvolaní ohľadom priznania náhrady trov konania žalovanému, za dôvodné, nakoľko tieto dávajú
podklad pre záver o tom, že na strane žalobkyne sú dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce
nepriznanie náhrady trov úspešnému žalovanému, a preto odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého
stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa náhrady trov konania, a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.
1 O.s.p. a § 150 ods. 1 prvá veta O.s.p., nakoľko, ako bolo už uvedené vyššie, na strane navrhovateľky
sú dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady trov úspešnému žalovanému.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .