{"guid": "35cf439b-0130-4076-953d-f0554513505b:da4479b7-834b-4765-8a2e-261e152a65d4", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7015897318.1", "spisova_znacka": "9Co/398/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 9Co/398/2015 z 26. 4. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 26. apríla 2016, sp. zn. 9Co/398/2015, ECLI:SK:KSKE:2016:7015897318.1", "identifikacne_cislo": "7015897318", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Ľubomíra Krišťáková", "sudca_id": 1316, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-lubomira-kristakova-1316", "datum_vydania": "2016-04-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/da4479b7-834b-4765-8a2e-261e152a65d4", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7015897318.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2016:7015897318.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2016:7015897318.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/398/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7015897318
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Soga
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7015897318.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Sogu a sudcov JUDr.
Táne Veščičikovej a JUDr. Dany Popovičovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom
v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.
r. o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika
- Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, v konaní o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce
zo dňa 10. 12. 2014, č.k. 16C/138/2012-63 a uzneseniu Okresného súdu Michalovce zo dňa 24. 4. 2015,
č.k. 16C/138/2012-84 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e   rozsudok.

Potvrdzuje uznesenie zo dňa 24.04.2015 č.k. 16C 138/2012-84.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom  n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Michalovce (ďalej aj súd prvého stupňa alebo súd) rozsudkom označeným v záhlaví
zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť
spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Michalovce v exekučnom konaní vedenom
pod sp. zn. 14Er/467/2011, ktorý spočíva v tom, že súd nerozhodol o udelení poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonnej lehote 15 dní v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (ďalej len Exek.
poriadok). Žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že v konaní na tomto súde vedenom pod sp. zn.
14Er/467/2011 bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého doručená súdu dňa 30. 8. 2011. V návrhu oprávnený - Pohotovosť s.r.o. Bratislava,
Pribinová 25, požiadal o vykonanie exekúcie proti povinnému G. Y., na základe exekučného titulu -
Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zo dňa 25. 5. 2011, sp. zn. : SR03617/11, ktorý nadobudol
právoplatnosť 27. 6. 2011 a vykonateľnosť 30. 6. 2011. Týmto rozsudkom bola povinnému uložená
povinnosť zaplatiť oprávnenému, ako žalobcovi, sumu 1840,83 eur, zmenkový úrok vo výške 0,25 %
denne z dlžnej sumy 1840,83 eur s príslušenstvom. K žiadosti je pripojený návrh na vykonanie exekúcie,
plnomocenstvo, výpis z OR, rozhodcovský rozsudok, zmenka, zmluva o úvere. Žiadosť o udelenie
poverenia bola zamietnutá uznesením zo dňa 9. 9. 2011.

Právne prvostupňový súd posudzoval vec podľa ust. §§ 3,5,6,9,4,11,15,17 a 19 zák. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a
dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Žalobca sa domáhal náhrady škody z toho dôvodu,



že súd nevydal poverenie v 15. dňovej lehote určenej v ustanovení § 44 ods. 1, 2 Exekučného
poriadku, a preto žalobca tvrdil, že vznikli prieťahy v exekučnom konaní. Z exekučného spisu mal
súd prvého stupňa  za preukázané, že o žiadosti súdneho exekútora bolo rozhodnuté 9. 9. 2011 v
lehote, zamietnutím žiadosti o vydanie poverenia, nakoľko žiadosť nemala všetky náležitosti, ktoré
vyžaduje zákon. Žiadosť bola doručená 30. 8. 2011, a rozhodnuté o nej bolo 9. 9. 2011, avšak nie z
dôvodu nečinnosti exekučného súdu, ale pre nedostatky samej žiadosti o udelenie poverenia. Lehota
15 dní podľa zákona plynie iba od doručenia žiadosti o udelenia poverenia, ktorá nemá žiadne vady.
Nárok žalobcu na náhradu škody nebol uplatnený v súlade s podmienkami na uplatnenie  tohto
nároku podľa zák. č.  514/2003 Z.z., a preto nie je daný ani samotný základ jeho nároku.  Súd
prvého stupňa  sa z uvedeného dôvodu  nezoberal správnosťou vyčíslenia výšky náhrady škody, či
výšky nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požadoval a návrh, ako neopodstatnený, zamietol. Zároveň
konštatoval, že žalobca nepreukázal splnenie hmotnoprávnej podmienky uplatnenia nároku na náhradu
škody, a to predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Aj keď v žalobe tvrdil, že požiadal
Ministerstvo spravodlivosti SR o predbežné prerokovanie nároku, do spisu o tom nepredložil žiadny
dôkaz. Žalovaná nepoprela, že jej žalobcom bol návrh na predbežné prerokovanie doručený, avšak
tvrdila, že vykazoval množstvo nedostatkov, spočívajúcich v jeho všeobecnosti a neurčitosti, neuvedení
relevantných informácií, týkajúcich sa výšky náhrady škody a neuvedení súdnych konaní, ktorých sa
nároky mali týkať. Vzhľadom na vyššie uvedené, ako aj z dôvodu nepreukázania tvrdeného nesprávneho
úradného postupu súdu, ktorý mal spočívať v prieťahoch v súdnom konaní - nerozhodnutí o žiadosti o
udelenie poverenia v lehote 15 dní podľa § 44 ods. 2 Exek. poriadku dospel k záveru, že základ nároku
nie je daný, z ktorého dôvodu žalobu zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a keďže žalovaná nepreukázala vznik trov
konania, ich náhradu jej súd nepriznal.

Okresný súd Michalovce (ďalej len \"súd prvého stupňa\") uznesením č.k. 16C/138/2012-84 zo dňa 24.
4. 20115  uložil žalobcovi povinnosť, aby v lehote 15 dní od doručenia výzvy zaplatil súdny poplatok za
podané odvolanie vo výške 20,- eur podľa položky č. 7a  sadzobníka súdnych poplatkov, zák. č. 71/92 Zb.

Proti tomuto rozsudku aj uzneseniu v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca.

V odvolaní proti rozsudku zo dňa  10. 12. 2014, č.k. 16C/138/2012-63   žalobca uviedol, že ho podáva z
dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/, g/ a h/ O.s.p., § 205 ods.
2 písm. c/, d/, e/ a f/ O.s.p. a navrhol zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Vytýkal súdu, že prejednal vec v jeho neprítomnosti, hoci preto neboli splnené podmienky v zmysle ust.
§ 101 ods. 2 O.s.p.  Uviedol, že požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil
listiny spájané s označenými dôvodmi. Pokiaľ súd prejednal za týchto okolností vec v jeho neprítomnosti,
odňal mu tým právo konať pred súdom. Namietal ďalej, že vo veci rozhodol vylúčený sudca. Meritórne
rozhodnutie vo veci neprichádzalo do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o
zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému
pripustil odvolanie. V čase rozhodnutia o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania. Žalobca tvrdí, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovanej, z
ktorých súd pri svojom rozhodnutí vychádzal, nemal možnosť vyjadriť sa ani k dôkazom, ktoré súd
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie a tým došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania a
práva žalobcu na súdnu ochranu. Nemal možnosť vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Namietal ďalej, že vo veci nebolo možné
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, lebo bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie listinami
založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaná vôbec nevyjadrila k podanej žalobe, mal
súd umožniť žalobcovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným
samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Vytýkal
súdu, že vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Aj k týmto dôkazom získaným z vlastnej
iniciatívy súdom mal mať žalobca možnosť vyjadriť sa. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový
základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a následne meritórne rozhodol. Nakoniec
vytýkal nepreskúmateľnosť rozhodnutia v časti rozhodovania o skutočnej škode, kedy súd sa zaoberal
len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a ignoroval tvrdenia
žalobcu o škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov
na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na



poštové a telekomunikačné výdavky. Z rozsudku súdu nie je zrejmá úvaha, na základe ktorej dospel k
presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako chýbajú dôvody aj pri nemajetkovej ujme. Podľa
jeho názoru súd odôvodnil svoje rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako
v iných rozhodnutiach, v ktorých vystupuje žalobca a žalovaná, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový
dej a teda aj skutkový základ. Vytýkal tiež súdu, že nebol poučený podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p., pričom
hodlal predložiť na pojednávaní dôkazy o výške škody. Nakoniec namietal, že súd nevysvetlil svoj záver,
že nedošlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám pritom zistil,
že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonnej lehote a pre tento nesprávny úradný postup nenašiel žiaden
objektívny dôvod. Takto je jeho rozhodnutie vnútorne rozporné. Zo všetkých týchto dôvodov navrhol
zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V odvolaní proti uzneseniu zo dňa 24. 4. 2015,č.k. 16C138/2012-84,  odvolateľ vytkol súdu prvého
stupňa, že uznesenie nie je riadne odôvodnené v zmysle § 169 ods. 2 a 3 O.s.p., nakoľko neobsahuje
žiadne  skutkové a právne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu. Pokiaľ ide o súdom uloženú povinnosť
žalobcu zaplatiť súdny poplatok uviedol, že v zmysle položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa
poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, avšak spoplatneniu nepodliehajú ďalšie
úkony ako sú odvolanie, dovolanie a pod. V tej súvislosti poukázal na dôvodovú správu k vládnemu
návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení
neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, z ktorej vyplýva, že žaloby sa budú
spoplatňovať podľa položky č. 1a sadzobníka súdnych poplatkov. Žalobca vo veci podal odvolanie proti
rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu
poplatku. V tej súvislosti poukázal na rozsudok NS SR z 29. 03. 2007 sp. zn. 4Cdo 39/2007. Žalobcovi
bola  preto v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov v znení neskorších predpisov uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Poukázal na
to, že v danom prípade použitie analógie legis vzhľadom na článok 59 ods. 2 Ústavy je vylúčené. Súd je
pri výkone svojej rozhodovacej právomoci viazaný článkom 2 ods. 2 Ústavy a teda platí, že môže konať
iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Navyše poukázal
na ust. § 18ca zákona o súdnych poplatkoch a v tej súvislosti na tú skutočnosť, že žaloba žalobcom bola
podaná pred  01. 10. 2012. Spoplatňovanie procesného úkonu sa musí riadiť časom začatia konania.
Za žiadny procesný úkon urobený v tomto konaní sa poplatok neplatí, keďže ide o konanie oslobodené
od platenia súdnych poplatkov. V tej súvislosti poukázal na iné rozhodnutia Okresného súdu Komárno
a Okresného súdu Rimavská Sobota, ktorých kópiu pripojil k odvolaniu. Poukázal aj na zápisnicu z
rokovania Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. 11. 2013.

Žalovaná zostala v odvolacom konaní nečinná.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu tak proti rozsudku ako aj
uzneseniu  ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné,
bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods.
1, 3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/, e/ a f/ O.s.p.) a
dospel k záveru, že odvolaniam žalobcu nie je možné vyhovieť.

K odvolaniu proti rozsudku odvolací súd uvádza nasledovné:

Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27. 4. 2016 o 10.15 hod., pričom
miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli Krajského súdu v
Košiciach dňa 21. 4. 2016 v zmysle ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p.

Žalobca v odvolaní uvádza všetky odvolacie dôvody, okrem odvolacieho dôvodu podľa ust. § 205 ods.
2 písm. b/ O.s.p., t.j. v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f/, g/, h/, súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie



rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo
iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je daný vtedy, ak v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. Žalobca konkrétne namieta, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom, pretože súd pojednával v jeho neprítomnosti, hoci preto neboli splnené podmienky v
zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p., vo veci rozhodoval vylúčený sudca a súd nesprávne právne vec posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) je potrebné rozumieť taký procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva.
Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných
práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. K odňatiu možnosti pred súdom konať dochádza tiež vtedy, keď súd vec prejedná a rozhodne
v neprítomnosti účastníka konania, hoci nie sú preto splnené podmienky vyplývajúce z ust. § 101 ods.
2 O.s.p.

Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na
pojednávanie ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti
takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy (§ 101 ods. 2 O.s.p.).

Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že predpokladom uskutočnenia pojednávania
a rozhodnutia v neprítomnosti účastníkov je riadne predvolanie účastníka na pojednávanie, ktorý sa
nedostaví a ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania.

Predvolanie na pojednávanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu,
spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať (§ 115 ods. 2 O.s.p.).

V prejednávanej veci z obsahu spisu je preukázané splnenie podmienok pre pojednávanie súdu dňa
10.12.2014 v neprítomnosti účastníkov, preto ak súd vec prejednal a rozhodol na tomto pojednávaní v
neprítomnosti účastníkov, neodňal tým žalobcovi (ani žalovanej) právo konať pred súdom.

Z obsahu spisu je zrejmé, že predvolanie na pojednávanie na deň 10. 12. 2014 bolo doručené právnemu
zástupcovi žalobcu dňa 22. 10. 2014 a žalovanej tiež dňa 22. 10. 2014.

Bola tak zachovaná lehota na prípravu pojednávania v zmysle citovaného ustanovenia § 115 ods. 2
O.s.p.

Dňa 5. 12. 2014 bol súdu doručený návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho
porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, v ktorej uviedol, že nesúhlasí s rozhodnutím krajského
súdu o nevylúčení sudcov Okresného súdu Michalovce z prejednávania a rozhodovania v tejto veci, z
ktorého dôvodu podal sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky a z tohto dôvodu navrhol aj zrušiť
pojednávanie. Zároveň navrhol predložiť znalecký posudok ako dôkaz so zásadnou povahou a žiadal,
aby bol súdom po spracovaní vykonaný.

Žalobca ani jeho právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili, svoju neúčasť neospravedlnili a keďže
o nevylúčení zákonného sudcu už bolo rozhodnuté nadriadeným súdom, pričom toto rozhodnutie je
právoplatné, nepovažoval súd žalobcom tvrdený dôvod za dôležitý v zmysle ust. § 119 O.s.p., a
preto vec prejednal v neprítomnosti účastníkov. Žalovaná sa z neúčasti ospravedlnila a súhlasila s
prejednaním a rozhodnutím veci v jej neprítomnosti. Na tomto pojednávaní súd oboznámil výsledky
prípravy pojednávania a vykonal dokazovanie obsahom listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou tohto
spisu, ako aj oboznámením spisu sp. zn. 14Er/467/2011 Okresného súdu Michalovce. Následne poučil
účastníkov podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p., vyhlásil dokazovanie za skončené a vyhlásil rozsudok.



Z vyššie uvedeného je zrejmé, že nebol naplnený odvolací dôvod v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a/
v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., teda postupom súdu, keď vec prejednal v neprítomnosti
žalobcu, nebola mu odňatá možnosť konať pred súdom, pretože pre tento postup boli splnené podmienky
v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p.. Zároveň bolo vyvrátené tvrdenie žalobcu v odvolaní, že ho súd nepoučil
podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. a tým mu znemožnil realizáciu jeho procesného práva navrhovať dôkazy.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p. je daný
vtedy, ak vo veci rozhodoval vylúčený sudca.

V prejednávanej veci tento odvolací dôvod nie je naplnený, pretože zákonný sudca nebol vylúčený
z prejednávania a rozhodovania v tejto veci, o čom bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v
Košiciach zo dňa 19. 10. 2012 č.k. 6NcC/52/2012-66, a to v konaní Okresného súdu Michalovce
sp. zn. 16C/133/2012, s ktorým konaním bolo spojené aj konanie v tejto prejednávanej veci (sp. zn.
16C/138/2012).

Za situácie, že bolo právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 16 O.s.p.
rozhodnuté o tom, že zákonný sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania v tejto veci, nie je
náležitá námietka žalobcu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca.

Aj pokiaľ ide o ostatné žalobcom namietané odvolacie dôvody v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/
a f/ O.s.p., odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za
konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až §
135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité
zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená
ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav,
vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny
právny záver, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu prvého
stupňa, v zmysle ktorého neboli splnené podmienky zodpovednosti žalovanej za škodu v zmysle
zákona 514/2003 Z.z., ktorá mala byť spôsobená žalobcovi tvrdeným nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn.14Er/467/2011, z ktorého
dôvodu základ nároku nie je daný.

Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynul záver, že Okresný súd Michalovce sa v konaní
vedenom pod sp. zn. 14Er/467/2011 nedopustil nesprávneho úradného postupu tým, že nerozhodol o
žiadosti o udelenia poverenia v lehote 15 dní od jej doručenia súdu, a to vzhľadom na skutočnosť, že
vo vyššie uvedenom konaní exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, na ktorý sa lehota 15 dní
pre vydanie poverenia nevzťahovala v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exek. poriadku v spojení s ust. § 41
ods. 2 písm. d/ Exek. poriadku a okrem toho tiež súdny exekútor nepredložil súdu návrh na vykonanie
exekúcie bez vád.

Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor  žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu; táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ (notárske zápisnice a vykonateľné



rozhodnutia rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených - poznámka
odvolacieho súdu). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je
prípustné odvolanie.

Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že lehota 15 dní je určená na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie v prípade, že súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V ostatných prípadoch, t.j. ak takýto rozpor
súd zistí, nie je viazaný lehotou 15 dní a nie je ani povinný v tom prípade vydať poverenie pre exekútora.
Naopak v tom prípade musí takúto žiadosť o udelenie poverenia zamietnuť. Určená lehota 15 dní však
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/, a teda ak ide o notárske zápisnice, ktoré
obsahujú právny záväzok a ak ide o vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených.

V prejednávanej veci exekučným titulom je práve rozhodcovský rozsudok, z ktorého dôvodu súd
nebol viazaný lehotou 15 dní, a preto nedodržanie vyššie uvedenej lehoty, ktorá sa nevzťahuje na
prejednávanú vec, nemôže mať za následok nesprávny úradný postup súdu.

Je pravdou, že rozhodcovský rozsudok ako samostatný exekučný titul bol do zákona č. 233/1995 Z.z.
zapracovaný na základe novely č. 102/2011 účinnej od 1. 6. 2011, ako však vyplýva z dôvodovej správy
k tomuto zákonu, išlo iba o odstránenie interpretačných pochybností ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exek.
poriadku, kde ako exekučný titul boli dovtedy uvedené rozhodnutia rozhodcovských komisií a nie súdov.
Zákonodarca v dôvodovej správe vysvetľuje, že rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa ust.
§ 41 ods. 2 písm. d/ Exek. poriadku, a preto rozhodcovský rozsudok nemôže byť chápaný ako exekučný
titul v zmysle ust. § 41 ods. 1 Exek. poriadku v nadväznosti na ust. § 35 Zákona o rozhodcovskom
konaní ani pred novelou ust. § 41 ods. 2 Exek. poriadku, pretože sám zákonodarca vysvetlil, že jeho
úmyslom bolo pod exekučné tituly uvedené v ust. § 41 ods. 2 písm. d/ zahrnúť rozhodnutia všetkých
rozhodcovských konaní, a to či už súdov alebo komisií. Rozhodcovský rozsudok bol teda exekučným
titulom v zmysle ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exek. poriadku aj do 31.5.2011, aj keď to nebolo výslovne
uvedené v znení citovaného ustanovenia.

Je treba konštatovať, že aj za situácie, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, ako aj
za situácie, že súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, je povinný rozhodnúť v primeranej
lehote. Vzhľadom na znenie ust. § 9 ods. 2 zákona 514/2013 Z.z. od 1.1.2013, teda aj v čase
rozhodovania súdu prvého stupňa, však otázku prieťahov môže súd posudzovať len vychádzajúc z
výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenia vybavenia sťažnosti na prieťahy, z
právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa
dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o
ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Žalobca nepreukázal existenciu žiadneho relevantného rozhodnutia, ktorým by
bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ani nepreukázal,
že by jeho sťažnosť na prieťahy v konaní bola vybavená spôsobom, z ktorého by existencia prieťahov
bola preukázaná.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov záver súdu prvého stupňa o nepreukázaní nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom na tomto súde pod sp.zn.
14Er/467/2011, a teda záver o nesplnení podmienok pre zodpovednosť žalovanej za vznik škody
žalobcovi v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z., je vecne správny.

Vzhľadom na správny záver súdu, že v danom prípade nie je daný základ nároku, nebolo povinnosťou
súdu skúmať výšku škody a nemajetkovej ujmy a vykonávať v tomto smere dokazovanie. Nenáležitá
je preto odvolacia námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia v časti náhrady škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj všetky ostatné odvolacie námietky, týkajúce sa tejto otázky.



K ostatným odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom nerozhodoval o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie
konania, preto odvolacie námietky vzťahujúce sa k tomuto rozhodnutiu sú bez právneho významu.

Pokiaľ žalobca namieta, že nemal možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich
svoje rozhodnutie, k tomu odvolací súd uvádza, že tohto práva sa vzdal sám tým, že sa nedostavil na
pojednávanie, na ktoré bol riadne predvolaný a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie.
Na tomto pojednávaní bolo pritom vykonané dokazovanie oboznámením listinných dôkazov, ktoré sú
obsiahnuté v spise, ako aj oboznámením celého obsahu spisu Okresného súdu Michalovce sp. zn.
14Er/467/2011 a pokiaľ by sa žalobca bol tohto pojednávania zúčastnil, mal možnosť sa k vykonaným
dôkazom vyjadriť a realizovať aj svoje ďalšie procesné práva spojené s účasťou na pojednávaní, vrátane
možnosti vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Je teda zrejmé, že zásada kontradiktórnosti konania a ani právo žalobcu na súdnu ochranu porušené
neboli.

Nenáležitá je námietka žalobcu, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania,
keďže súd rozhodol vo veci na pojednávaní za splnenia podmienok v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p.,
ako aj ostatných zákonných podmienok tak, ako už bolo uvedené vyššie.

Rovnako nenáležitá je aj námietka o vykonaní dokazovania listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný. Z odôvodnenia rozsudku nepochybne vyplýva, že súd vykonal dokazovanie
listinami obsiahnutými v spise Okresného súdu Michalovce sp.zn. 14Er/467/2011 a tento záver
nepochybne vyplýva aj zo zápisnice o pojednávaní.

K námietke žalobcu, že súd odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi, opísanými
tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach odvolací súd uvádza, že takýto postup súdu nie
je vylúčený, pokiaľ ide o konanie medzi rovnakými účastníkmi a s rovnakým skutkovým základom a
nakoniec sám žalobca podáva rovnaké odvolania vo všetkých veciach tých istých účastníkov konania
a o tom istom predmete konania bez zohľadnenia rozdielnosti jednotlivých konaní. Konkrétne možno
poukázať na tvrdené rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, pričom takéto rozhodnutie
v prejednávanej veci nebolo vydané, ďalej na  tvrdené nedoručenie vyjadrenia k žalobe, ako aj na
rozhodnutie bez nariadenia pojednávania, ktoré sa na prejednávanú vec nevzťahujú. Rovnako sa to týka
aj námietok ohľadne rozhodovania o škode a nemajetkovej ujme, keďže v prejednávanej veci sa o nej
vzhľadom na nedostatok základu predmetu konania nerozhodovalo.

K odvolaniu proti uzneseniu odvolací súd uvádza nasledovné:

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že postup súdu prvého stupňa, ktorým uložil žalobcovi
zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 20,- eur je v súlade so zákonom č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len
zákon), preto odvolací súd toto rozhodnutie ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 10 ods. 1 veta prvá a druhá zákona, ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním návrhu na
začatie konania alebo dovolania, prvostupňový súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote,
ktorú určí, spravidla v lehote 10 dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v
lehote, súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník vo výzve poučený.

Podľa § 1 ods. 1 zákona súdne poplatky  (ďalej len „poplatky“) sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo
konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej
len \"poplatkový úkon\") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov
(ďalej len \"sadzobník\"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania
alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.



Podľa § 6 ods. 2 zákona  ak je sadzba poplatku stanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na
jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok
za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Z cit. zákonných ustanovení vyplýva, že poplatok za odvolanie je poplatkom za konanie súdov. Pod
konaním treba rozumieť konanie vo veci samej.

Občianskoprávne konanie na prvom stupni i na druhom stupni tvorí jeden celok, keďže sa končí až
právoplatnosťou  prvostupňového rozhodnutia. Na účely plnenia poplatkovej povinnosti účastníkov
konania však prvostupňová i druhostupňová fáza konania predstavuje samostatné konanie ( § 6 ods. 2
veta prvá zákona). Konanie na návrh sa rozumie predovšetkým konanie podľa Občianskeho súdneho
poriadku. Konaním sa pre účely platenia súdnych poplatkov považuje nielen konanie pred súdom
prvého stupňa, ale rovnako i odvolacie konanie a dovolacie konanie. Znamená to, že súdny poplatok
sa predovšetkým platí za podaný návrh na začatie občianskeho súdneho konania v prvom stupni.
Ak konanie prechádza do fázy druhostupňovej, treba poplatok zaplatiť opätovne, a to podľa rovnakej
sadzby, ako tomu bolo v konaní uskutočnenom na prvom stupni. Ak je teda sadzba poplatku ustanovená
za konanie, rozumie sa tým konanie v jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i
v odvolacom konaní. Na uvedené ustanovenie nadväzuje § 7, v ktorom sa určuje základ poplatku
pri jednotlivých druhoch predmetov poplatkových úkonov. Z ich formulácie je zrejmé, že za základ
poplatku sa považuje vždy predmet konania vo veci samej, teda vo veciach začatých na návrh, predmet
konania určený žalobou (návrhom). Ten je aj predmetom odvolacieho konania, samozrejme v rozsahu,
v akom je rozhodnutie súdu prvého stupňa o veci samej napadnuté odvolaním. Poplatok za podanie
návrhu je splatný  jeho podaním. Uvedené platí nielen pre návrh na začatie konania, ale aj pre návrh
na obnovu konania, návrh na preskúmanie rozhodnutia orgánov verejnej správy na základe žaloby,
procesné podanie, ktorým sa rozširuje návrh (žaloba). Pod pojem návrh treba subsumovať aj odvolanie
a dovolanie.

V danom prípade žalobca podal návrh na súd dňa 27. 09. 2012. Vzhľadom na platnú právnu úpravu od
zaplatenia súdneho poplatku za žalobný návrh bol oslobodený (§ 4 ods. 1 písm. k/ zákona o súdnych
poplatkoch, platného do 30. 09. 2012). Ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k/ zákona o súdnych poplatkoch
bolo od 01. 10. 2012 zrušené. V prílohe sadzobníka súdnych poplatkov (položka 7a) bola určená sadzba
súdneho poplatku za tento druh žalobných návrhov pevnou sumou vo výške 20,- eur. Pre spoplatnenie
úkonu je rozhodujúce, kedy návrh (žaloba, odvolanie, dovolanie) bol podaný. Žalobca odvolanie proti
rozsudku súdu prvého stupňa podal 20.2.2015, teda v čase, keď už boli konania na náhradu škody
spôsobené nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
spoplatnené.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že pokiaľ súd prvého stupňa vyrubil žalobcovi súdny poplatok za podanie
odvolania, jeho postup bol v súlade so zákonom.

Vyššie uvedené právne závery vyplývajú z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 01. 2015 sp. zn.
7Cdo 323/2014, ktorý v tomto rozhodnutí zaujal svoj právny názor k otázke vyrubenia súdneho poplatku
za odvolanie v obdobnej právnej veci.

V nadväznosti na vyššie uvedené sú polemiky odvolateľa o rozdielnych právnych názoroch okresných
súdov  v otázke vyrubovania súdneho poplatku bez právneho významu.

Námietky žalobcu o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolací súd považuje za neopodstatnené,
keďže odôvodnenie napadnutého rozhodnutia vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia a
nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom.

Z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok a  uznesenie odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods.
1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods.
1 O.s.p.. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, preto má právo na náhradu trov odvolacieho
konania voči neúspešnému žalobcovi. Trovy odvolacieho konania jej však nevznikli a ani si ich náhradu
neuplatnila, preto odvolací súd účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.



Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "16C/138/2012", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "c89b71fb-59dd-4d5a-92e8-f8484e4ffe43:f3816ee8-9efb-4e15-b027-1500483c027d", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Er/467/2011", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Nitra sp. zn. 14Er/467/2011 z 29. 10. 2013", "sud": "Okresný súd Nitra", "datum_vydania": "2013-10-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/c89b71fb-59dd-4d5a-92e8-f8484e4ffe43:f3816ee8-9efb-4e15-b027-1500483c027d"}], "citovane_v": []}