Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/723/2015 z 28. 3. 2017
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 28. marca 2017, sp. zn. 23Co/723/2015, ECLI:SK:KSTT:2017:2512206775.1
Krajský súd Trnava | 23Co/723/2015 | ECLI:SK:KSTT:2017:2512206775.1 | 2017-03-28 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 387 CSP, § 420 OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1052aeb6-b0c8-4e34-a465-cb25419a49b9
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2512206775.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/723/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2512206775
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2512206775.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň:
JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: Ľubomír Laboš - KOVEX, s
miestom podnikania Kľačany 23, IČO: 33 431 817, zastúpený: JUDr. Vladimír Sidor, advokát, so sídlom
Železničná 4/A, Hlohovec, proti žalovaným: 1) Z. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. U. XXX, 2) Z. K., nar.
XX.XX.XXXX, bytom I. U. XXX, o zaplatenie 36.317,55 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej 1)
proti rozsudku Okresného súdu Piešťany, č. k. 5C/81/2012-105 zo dňa 9. júla 2015 v časti výroku I., takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti  p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi sa   p r i z n á v a   nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanú 1) zaviazal zaplatiť žalobcovi
34.853,61 eura  s 8,5% úrokom z omeškania od 16.4.2008 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku. Výrokom II. vo zvyšku súd žalobu voči žalovanej 1) zamietol. Výrokom III. žalovanú 1)
zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia v rozsahu 91,94% a náhradu iných trov
konania v rozsahu 91,94%  do troch dní od právoplatnosti  rozsudku k rukám právneho zástupcu žalobcu.
Výrokom IV. súd žalobu voči žalovanému 2) v celom rozsahu zamietol a výrokom V. žalovanému  2)
náhradu trov konania nepriznal.

2. Po právnej stránke súd rozsudok odôvodnil § 420 ods. 1 a 3 § 424, § 438 ods. 1 a 2, § 441,
§ 442 ods. 1 a 3, § 450, § 489, § 492, § 511 ods. 1, § 531 ods. 2, 3 a 4, § 533, § 558, § 100
ods. 1, 2, § 101, § 106 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 107 ods. 1, 2, § 110 ods. 1, § 559, § 563, §
517 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Skutkovo rozsudok odôvodnil tým, že § 420 ods. 1 OZ
vyjadruje zásadu, že každý, t.j. tak fyzická, ako aj právnická osoba, zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil
porušením právnej povinnosti. Toto ustanovenie upravuje predpoklady všeobecnej občianskoprávnej
zodpovednosti, ktorými sú protiprávny úkon, spôsobenie škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym
úkonom a škodou, pričom sa okrem toho vyžaduje aj zavinenie škodcu, ktoré sa podľa zákona
predpokladá (prezumpcia zavinenia). Škodca sa však zodpovednosti môže zbaviť, pokiaľ preukáže, že
škodu nezavinil. Pri občianskoprávnej zodpovednosti za škodu vzniká záväzkovoprávny vzťah medzi
tým, kto za škodu zodpovedá, a medzi poškodeným a obsahom tohto vzťahu je právo poškodeného
požadovať náhradu škody a povinnosť toho, kto podľa zákona za škodu zodpovedá, škodu nahradiť.
Vykonaným dokazovaním mal súd za nesporne preukázané a to rozsudkom Okresného súdu Trnava
č. k. 4T/79/2013-365 zo dňa 28.01.2014, že žalovaná 1) spôsobila úmyselným trestným činom škodu
žalobcovi a to vo výške 36.317,55 eura a za tento trestný čin bola aj právoplatne odsúdená. Je teda
nesporná existencia všetkých zákonom vyžadovaných predpokladov pre vznik jej zodpovednosti za
škodu, a to protiprávne konanie (v tomto prípade zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a)



Trestného zákona), vznik škody na strane žalobcu vo výške zistenej orgánmi činnými v trestnom konaní
v sume 36.317,55 eura a príčinná súvislosť medzi nimi, pričom jej zavinenie je v tomto prípade zrejmé.
Uvedeným rozsudkom bol žalobca odkázaný so svojím nárokom na náhradu škody na občianske súdne
konanie, ktoré v čase vydania rozsudku už prebiehalo. V prípade žalovanej 1) mal  súd  preukázané,
že žaloba bola podaná dôvodne, ale súd mohol žalobcovi priznať iba zaplatenie pôvodne žalovanej
sumy 34.853,61 eura, zatiaľ čo v časti rozšírenej žaloby o ďalšiu sumu vo výške 1.463,94 eura,
nebolo možné žalobe vyhovieť, pretože námietku premlčania, ktorú vzniesla žalovaná 1), súd vyhodnotil
v nepriznanej časti žaloby ako dôvodnú. Z dokazovania vyplynulo, že žalobca získal vedomosť o
vzniknutej majetkovej ujme po priznaní žalovanej  1) (ktorému predchádzalo jeho podozrenie, pretože
nedosahoval predpokladaný zisk), ktorá páchala túto trestnú činnosť do konca roka 2007. Presný dátum,
kedy sa to žalobca dozvedel, sa v konaní nepodarilo zistiť, preto súd ustálil, že túto vedomosť žalobca
získal najneskôr dňa 15.01.2008, t.j. v deň, kedy žalovaná 1) podpísala prehlásenie, že žalobcovi
vedome spreneverila peňažnú čiastku vo výške 1.050.000,- Sk (34.853,61 eura) a zaviazala sa dlžnú
sumu splatiť mu do 15.01.2008. K uvedenému prehláseniu súd uvádza, že tento dokument má všetky
náležitosti platného uznania dlhu podľa § 558 OZ, pretože okrem všeobecných náležitostí pre právne
úkony (§ 34 OZ a nasl.) bol urobený v písomnej forme a je z neho zrejmý dôvod vzniku pohľadávky
(vedomá sprenevera žalovanej 1), je v ňom určená výška pohľadávky a obsahuje aj prísľub žalovanej 1)
tento dlh zaplatiť. Tvrdenie žalovanej 1), že k podpísaniu tohto dokumentu došlo pod nátlakom, nebolo
ničím preukázané a táto ani na podporu svojho tvrdenia neponúkla súdu žiadne dôkazy. Uznaním dlhu
žalovanou 1) vo výške 34.853,61 eura došlo k naplneniu podmienok podľa § 110 ods. 1 OZ, veta druhá,
podľa ktorého ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo
dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od
uplynutia tejto lehoty. Žalovaná 1) uznala dlh a zaviazala sa splatiť ho do 3 mesiacov odo dňa podpisu
tohto jej prehlásenia, t.j. do 15.04.2008. V zmysle vyššie uvedeného teda uplynutím lehoty určenej na
plnenie dňom 16.04.2008, začala žalobcovi plynúť jednotná premlčacia lehota v trvaní 10 rokov, končiaca
až 16.04.2018, v rámci ktorej si mohol uplatniť svoj nárok na súde, čo aj urobil, keďže žaloba bola
podaná dňa 18.05.2012. Z uvedeného je zrejmé, že nárok žalobcu voči žalovanej 1) na zaplatenie sumy
34.853,61 eura nie je premlčaný a preto mu súd túto sumu priznal, pričom zníženie náhrady škody v
zmysle § 450 OZ neprichádzalo v tomto prípade do úvahy, pretože išlo o škodu spôsobenú žalovanou
1) úmyselne. Zároveň, keďže žalovaná  sa dostala do omeškania so zaplatením tejto sumy, priznal súd
žalobcovi aj zákonné úroky z omeškania podľa § 517 OZ v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR
č. 87/1995 Z.z.

3. Žalobca pôvodne žaloval sumu 34.853,61 eura a dňa 22.09.2014 rozšíril žalobu na 36.317,55 eura,
t.j. o sumu 1.463,94 eura. Táto suma 1.463,94 eura však nebol predmetom uznania dlhu zo strany
žalovanej 1) (ani žalovaného  2) a preto premlčanie tejto sumy musel súd posudzovať osobitne. Ako
bolo uvedené vyššie, žalobca najneskôr dňa 15.01.2008, po priznaní žalovanej 1), získal preukázateľne
vedomosť o vzniknutej ujme, jej minimálnej výške a tiež o tom, kto za škodu zodpovedá. Týmto dňom
mu teda začala plynúť dvojročná premlčacia lehota na uplatnenie si nároku na náhradu škody, ktorá
skončila dňa 15.01.2010, pričom žalobca podal predmetný návrh na náhradu škody na civilný súd až
dňa 18.05.2012 (a v adhéznom konaní 30.07.2012), čo bolo po uplynutí dvojročnej subjektívnej lehoty,
takže nárok žalobcu na zaplatenie náhrady zvyšnej škody, spôsobenej žalovanou 1) je premlčaný a súd
mu túto sumu nemohol priznať.

4. Žalovaného  2) žalobca žaloval s odôvodnením, že síce on sám škodu nespôsobil, ale časť
spreneverených prostriedkov slúžila na úhradu jeho dlhov a žalovaný  2) prehlásením zo dňa 15.01.2008
pristúpil k záväzku žalovanej 1). Žalovaný 2) sa k veci  nevyjadril, preto súd vychádzal len z
listinných dôkazov, vyjadrení žalobcu a žalovanej 1) a dospel k záveru, že žalovaný 2) škodu žalobcovi
preukázateľne nespôsobil, čo vyplýva zo skutočnosti, že tento nebol ani právoplatne odsúdený spolu
so žalovanou  1), ale nebol ani trestne stíhaný a ani z iného táto skutočnosť nevyplýva. Pokiaľ sa
žalovaný 2) na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, na uplatnenie tohto nároku tiež plynula žalobcovi
dvojročná subjektívna premlčacia lehota, ktorá začala plynúť dňom, keď sa oprávnený mal dozvedieť,
že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil a súčasne objektívna trojročná
lehota, (resp. v prípade, že by išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie, desaťročná lehota) odo dňa,
keď k nemu došlo , t.j. v priebehu rokov 2006 a 2007, pričom v uvedenom prípade nebol zo strany
žalovaného 2) preukázaný úmysel. Takže pokiaľ by aj bolo bývalo k bezdôvodnému obohateniu zo strany
žalovaného 2) došlo, nárok žalobcu voči žalovanému 2) by bol premlčaný, pretože návrh bol podaný
až v r. 2012. Z uvedených dôvodov súd bližšie neskúmal prípadné bezdôvodné obohatenie na strane



žalovaného 2). Žalovaný 2) písomne neuznal dlh tak, ako to urobila žalovaná 1). Podpis žalovaného
2), pripojený pod označením spoludlžník na prehlásení žalovanej 1) zo dňa 15.01.2008 (podľa obsahu
súdom vyhodnotenom ako jej uznanie dlhu), tento sa síce ako spoludlžník podpísal, ale na to, aby sa stal
spoludlžníkom, vyžadovala sa v zmysle § 531 ods. 2 , 3 OZ písomná zmluva uzavretá medzi žalobcom
ako veriteľom a žalovaným 2) ako novým dlžníkom, takáto však nebola uzavretá, preto žalovaného 2)
nemožno považovať za spoludlžníka. Vychádzajúc z takto vykonaného dokazovania súd žalobu voči
žalovanému 2) v celosti zamietol.

5. O náhrade trov konania súd rozhodol vo vzťahu k žalovanému 2) podľa § 142 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len OSP), podľa ktorého by mu ako plne úspešnému účastníkovi prislúchala
náhrada trov konania voči neúspešnému žalobcovi. Vzhľadom k tomu, že žalovaný 2) si náhradu trov
konania neuplatnil, súd mu ju nepriznal. Žalovaná 1) bola v konaní prevažne neúspešná a preto súd
priznal žalobcovi náhradu trov konania podľa § 142 ods. 2 OSP podľa ktorého ak mal účastník vo veci
úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá
na náhradu trov právo. Žalobca si v konaní uplatňoval sumu 36.317,55 eura a úspešný bol v sume
34.853,61 eur, neúspešný v sume 1.463,94 eura, ktorá zároveň predstavuje pomerný úspech žalovanej
1). Čistý úspech žalobcu voči žalovanej 1) predstavuje 91,94 %, v ktorom rozsahu súd  priznal žalobcovi
nárok na zaplatenie trov konania.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalovaná 1). V odvolaní namietala, že nesúhlasí
so sumou, na ktorú bola v rozsudku zaviazaná. Väčšina dlžnej sumy už bola žalobcovi zaplatená, čo
žalovaná 1) preukázala v trestnom konaní. V trestnom spise sú založené doklady, ktoré dokazujú, že
časť peňazí, 20.000 eur bolo zaplatených U. G.. S menovaným podpísal žalobca a jeho kolega M. I.
splnomocnenie, v ktorom ho splnomocnili na vymáhanie pohľadávky od žalovanej 1). Po odovzdaní
peňazí sa splnomocnenie stratilo. Podľa názoru žalovanej 1) žalobca splnomocnenie má, len ho
nechce predložiť. Po odovzdaní peňazí U. G. ich menovaný odovzdal M. I., pretože s ním mal nejaké
nevyrovnané dlhy za pozemky na Orave. To, že sa peniaze nedostali k žalobcovi už nebola starosť
žalovanej 1), lebo oni boli spoločníci a žalovaná 1) sa domnievala, že finančné záležitosti riešia spolu.
Žalovaná 1) navrhla, aby súd preveril podnikanie M. I. a zisťoval u U. G., čo urobil s peniazmi, ktoré
mu žalovaná 1) poskytla. Je zarážajúce, že čiastka, ktorú žalobca vymáha, je stále iná. V trestnom
konaní bola iná aj v tomto konaní je iná a ešte ju žalobca navýšil. Žalovaná 1) navrhla, aby bolo
preverené účtovníctvo žalobcu a bola tak preverená výška škody, ktorá mu vznikla. Nakoľko je žalovaná
1) práceneschopná a hospitalizovaná, nemá možnosť sa dostať k dôkazom, ktoré uvádza. Hneď ako to
bude možné, dôkazy založí do súdneho spisu.

7. K odvolaniu žalovanej 1) sa vyjadril žalobca prostredníctvom právneho zástupcu. Vo vyjadrení uviedol,
že obrana žalovanej 1) je po právnej stránke irelevantná a nie je žiadnym zákonným odvolacím dôvodom
v zmysle právneho predpisu. Z uvedeného dôvodu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdiť.

8. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len CSP), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP,
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú
zachované.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom, stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§
219 ods. 3 CSP) a  dospel k záveru, že odvolanie žalovanej 1) nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti je vecne správny.



10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania na súde prvej inštancie, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec  správne právne posúdil. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho
častiach riadne odôvodnil, pričom zároveň sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi
základ pre rozhodnutie, odvolací súd sa s odôvodnením súdu stotožňuje,  k veci považuje za potrebné
dodať iba nasledovné:

11. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku II., v ktorom súd vo zvyšku  žalobu voči žalovanej 1)
zamietol,  v časti výroku IV., ktorým súd žalobu voči žalovanému 2) v celom rozsahu zamietol a výroku
V., ktorým žalovanému  2) náhradu trov konania nepriznal, nadobudol právoplatnosť, pretože v tejto časti
sa žalobca voči rozsudku neodvolal. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vzhľadom na odvolanie
žalovanej 1) bola tá časť rozsudku, v ktorej súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel a žalovanú 1)
zaviazal zaplatiť žalobcovi 34.853,61 eura  s 8,5% úrokom z omeškania od 16.4.2008 do zaplatenia, do
troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a súvisiaci výrok III., ktorým súd žalovanú 1) zaviazal zaplatiť
žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia v rozsahu 91,94% a náhradu iných trov konania v rozsahu
91,94%  do troch dní od právoplatnosti  rozsudku k rukám právneho zástupcu žalobcu.

12. Žalobca sa  žalobou domáhal náhrady škody vo výške 36.317,55 eura (po pripustení zmeny žaloby
uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 10.11.2014 č. k. 5C/81/2012 - 53) z dôvodu, že žalovaná
1) zabezpečovala pre žalobcu účtovníctvo, pričom mala k dispozícii prístup k účtovnej evidencii a
prostriedkom potrebným na vykonávanie prevodov platieb z bankového účtu žalobcu. Žalovaná 1)
(spolu so žalovaným 2) spreneverila žalobcovi sumu 34.853,61 eura postupným falšovaním dokladov a
prevádzaním finančných prostriedkov  z účtu žalobcu  na  svoj účet. Žalovaná 1) uznala svoj záväzok
voči žalobcovi uznaním  dlhu.

13. Súd prvej inštancie  zaviazal žalovanú 1) na zaplatenie 34.853,61 eura s príslušenstvom z
dôvodu, že vykonaným dokazovaním mal   preukázané a to rozsudkom Okresného súdu Trnava č.
k. 4T/79/2013-365 zo dňa 28.01.2014, že žalovaná  1) spôsobila úmyselným trestným činom škodu
žalobcovi a to vo výške 36.317,55 eura a za tento trestný čin bola aj právoplatne odsúdená. Žalobca
počas konania preukázal existenciu všetkých zákonom vyžadovaných predpokladov pre vznik jej
zodpovednosti za škodu žalovanej 1), a to protiprávne konanie (v tomto prípade zločin podvodu podľa §
221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona), vznik škody na strane žalobcu vo výške zistenej orgánmi
činnými v trestnom konaní  a príčinnú súvislosť medzi nimi, pričom  zavinenie žalovanej 1), jej úmysel,
je v tomto prípade zrejmý.

14. Žalovaná 1) v odvolaní namietala výšku priznanej sumy. Poukázala na to, že z dlžnej sumy 20.000
eur odovzdala  U. G., ktorého na prevzatie peňazí splnomocnil žalobca, čo vyplýva z trestného spisu.
Na uvedenú skutočnosť súd neprihliadol. Navrhla preto rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec
vrátiť tomuto súdu, aby vykonal dokazovanie smerujúce k preukázaniu uvedenej skutočnosti, preveril
podnikanie M. I., ktorý spolupracuje so žalobcom a obaja splnomocnili U. G. na vymáhanie dlhu od
žalovanej 1) a aby zisťoval u U. G., čo urobil s peniazmi, ktoré mu žalovaná 1) poskytla.

15. Súd v konaní rozhoduje na základe  skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj
na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné  (§ 153 ods. 1 OSP). Strany konania
boli a sú povinné prispieť k dosiahnutiu účelu konania pravdivým a úplným opísaním potrebných
skutočností a označením dôkazných prostriedkov v zmysle § 101 ods. 1 OSP, platného a účinného v
čase rozhodnutia súdom prvej inštancie (aktuálne podľa § 149 až 151 CSP). Podľa § 120 ods. 1, 4 OSP
platného a účinného v čase rozhodovania súdom prvej inštancie sú účastníci konania povinní označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom na základe poučenia súdu sú povinní všetky dôkazy
a skutočnosti predložiť a označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie,
pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr sa zásadne, teda bez splnenia
podmienok podľa § 205a ods. 1 OSP, v odvolacom konaní  neprihliada. Aby strana konania mohla splniť
svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia;
predpokladom dôkaznej povinnosti je totiž povinnosť tvrdenia rozhodujúcich skutočností. Pokiaľ strana
konania nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, tak
spravidla nemôže ani splniť dôkaznú povinnosť. Pokiaľ ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného
práva, neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti, bude mať pre stranu väčšinou za následok pre



neho nepriaznivé rozhodnutie. V prípade, ak strana konania aj tvrdí určitú skutočnosť, je jej povinnosťou
tvrdenú skutočnosť  preukázať. Z hľadiska posúdenia toho, či  skutočnosti, ktoré boli uplatnené v
odvolaní, sú nové, je rozhodné zistenie, či boli stranami konania uvedené v konaní pred súdom prvej
inštancie alebo či v priebehu tohto konania vyšli inak najavo.

16. V prejednávanej veci je potrebné zdôrazniť, že žalovaná 1) neuniesla dôkazné bremeno  a
nepreukázala svoje tvrdenie, že z dlžnej sumy zaplatila žalobcovi 20.000 eur. Žalovaná 1) už v odpore
proti platobnému rozkazu doručenom súdu 4.2.2013 poukazovala na to, že žalobca splnomocnil na
vymáhanie dlhu U. G., ktorému žalovaná 1) poskytla sumu na vyrovnanie jej dlhu voči žalobcovi  sumu
20.000 eur, pričom 13.000 eur bolo zaplatených prevodným príkazom na účet manželky U. G., P. G.
a sumu 7.000 eura žalovaná 1) zaplatila U. G. v hotovosti. Žalovaná 1) v odpore zároveň uviedla, že
dodatočne do spisu založí potvrdenie banky o prevode uvedenej sumy. Žalovaná 1) počas konania
pred súdom prvej inštancie do vyhlásenia dokazovania za skončené na pojednávaní 25.6.2015 (č.l. 92)
nepredložila žiaden dôkaz o tom, že sumu 20.000 eur žalobcovi zaplatila, nepredložila žiaden doklad
z banky a nenavrhla vykonať dôkaz výsluchom svedka, ktorý by jej tvrdenie preukazoval. Súd prvej
inštancie pripojil k tejto veci trestný spis Okresného súdu Trnava vo veci obžalovanej Z. K., sp. zn.
4T/79/2013. Z tohto spisu však rovnako nevyplýva, že tvrdenie žalovanej 1) o zaplatení časti dlhu
žalobcovi bolo preukázané.  Práve naopak, žalovaná 1) sa pojednávaniam na súde prvej inštancie
vyhýbala, nezúčastnila sa žiadneho z vytýčených pojednávaní a súd vec prejednal rozhodol v jej
neprítomnosti v súlade s procesnými predpismi.

17. Z uvedených dôvodov odvolací súd vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie voči žalovanej 1),
vrátane správneho výroku o povinnosti žalovanej 1) zaplatiť žalobcovi trovy konania, osobitne v odvolaní
nenapadnutom,  s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

18. V odvolacom konaní  úspešnému žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania podľa
§ 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP  v odvolaní neúspešnej žalovanej 1). O ich výške rozhodne
súd prvej inštancie v zmysle  § 262 ods. 2 CSP.

19. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,



b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).