Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 25CoP/43/2015 z 15. 12. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 15. decembra 2015, sp. zn. 25CoP/43/2015, ECLI:SK:KSTT:2015:2213213637.2 Krajský súd Trnava | 25CoP/43/2015 | ECLI:SK:KSTT:2015:2213213637.2 | 2015-12-15 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Vyživovacie povinnosti Citované ustanovenia: § 75 ods. 1 ZoR Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2be346dd-2e2e-49dd-8ff8-e65b00b87c84 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2213213637.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25CoP/43/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2213213637
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2213213637.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov
senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Iveta Jankovičová, vo veci starostlivosti súdu už o plnoleté dieťa:
B. L., nar. XX.XX.XXXX, dieťa rodičov - matky: D. L., nar. X.X.XXXX, bytom M. XXX a otca: B. L.,
nar. X.X.XXXX, bytom T. D. H., M. XXX/XX, o návrhu matky na zmenu úpravy rodičovských práv a
povinností, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 22.9.2013 č.k.
12P/9/2014-177- v časti vo veci samej týkajúcej sa výživného, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej týkajúcej sa výživného p
o t v r d z u j e.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd v čase rozhodovania ešte maloletého B. L., nar. XX.XX.XXXX
zveril do osobnej starostlivosti matke, ktorá ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Otec zaviazal
k povinnosti platiť na výživu maloletého sumu 120,- Eur mesačne, vždy do 20. dňa mesiaca vopred k
rukám matky, počnúc dňom 3.7.2013. Dlh na zročnom výživnom vznikol otcovi za obdobie od 3.7.2013
do 30.9.2014 v sume 806,52 Eur a súd ho povolil otcovi splácať mesačne spolu s bežným výživným v
splátkach po 40,- Eur mesačne, pod stratou výhody splátok, počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku.
Týmto súd zmenil v časti úpravy výkonu práv a povinnosti rodičov k maloletému na čas po rozvode
rozsudok Okresného súdu Trebišov č.k. 16P/343/2012-32 zo dňa 21.1.2013. O trovách konania rozhodol
tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

Rozhodnutie prvostupňový súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 36 ods. 1, § 65 ods. 1, § 61 ods. 1
až 5, § § 75 os. 1, § 78 ods. 1 až 3, § 76 ods. 1, § 77 ods. 1 Zákona o rodine i § 160 ods. 1 a § 146
ods. 1 písm. a) O.s.p. Vecne potom argumentoval tým, že z vykonaného dokazovania vyvodil ten právny
záver, že je potrebné pristúpiť k úprave výkonu práv a povinností rodičov k maloletému, keďže došlo
k podstatnej zmene pomerov na jeho strane, tým že opäť býva u svojej matky. V tejto otázke (zmeny
zverenia dieťaťa matke), nevznikol medzi rodičmi žiadny spor, nebol zistený žiadny dôvod, pre ktorý by
maloletý nemal ostať v starostlivosti matky a preto súd zveril maloletého do jej osobnej starostlivosti.
Výšku vyživovacej povinnosti otca súd určil s prihliadnutím na vek dieťaťa (blízko veku dospelosti) a
z neho vyplývajúce všeobecné (základné) odôvodnené potreby človeka v danom veku. Za primerané
základným odôvodneným potrebám dieťaťa a bežným výdavkom na dieťa, s prihliadnutím na zárobkové
pomery rodičov súd určil čiastku 120,- Eur mesačne v zmysle návrhu matky (keďže v zhode s ustálenou
rozhodovacou praxou na výživné možno počítať až s 20 až 25% čistého príjmu výživou povinného
rodiča), určená čiastka postačuje na zabezpečenie potrieb dieťaťa a na pokrytie výdavkov potrebných
v súvislosti so starostlivosťou oň. Výživné otcovi súd určil spätne - od podania návrhu, keďže už v tom



čase tu boli dané podmienky na zmenu predchádzajúcej úpravy. Otcovi do konca septembra (výživné
za mesiac september už bolo splatné) takto (s prihliadnutím na to, že si priebežne svoju vyživovaciu
povinnosť plnil v rozsahu 66,- Eur mesačne) na určenej čiastke výživného vznikla povinnosť v sume 14
mesiacov x 54,- Eur (august 2013 až september 2014) + 29 dní za mesiac júl 2013 (54/31 dní x 29 dní),
ktorý dlh je povinný zaplatiť v splátkach splatiť v splátkach spolu s bežným výživným. Výšku splátok súd
určil tak, aby boli zvládnuteľné otcom, ale dlh v záujme dieťaťa zároveň v čo najkratšom možnom čase
uhradený. O trovách konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p.

Proti tomuto rozsudku v časti určenia bežného výživného (vychádzajúc z jeho obsahu) podal odvolanie
otec, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že výživné nezvýši
(t.j. ponechá i otcovi vyživovaciu povinnosť vo výške 66,- Eur mesačne, ako ju mala určenú naposledy
matka), alternatívne rozsudok v tejto časti zruší a vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Argumentoval tým, že na základe vykonaného dokazovania nie sú dôvody na zvýšenie výživného. Je
potrebné, aby sa odvolací súd vyporiadal s tou skutočnosťou, že B. L. dovŕšil 18. rok svojho veku dňa
26.11.2014. Má ďalej za to, že v rámci dokazovania neboli vyhodnotené všetky okolnosti tohto prípadu,
najmä nebol dostatočne preukázaný základ na zvýšenie výživného, lebo jeho zárobkové a majetkové
pomery neumožňujú, aby prispieval na výživu syna mesačne sumou viac než 66,- Eur. Poukazuje na
to, že medzi ním a matkou syna bola taká dohoda, že v čase, keď bol syn zverený do jeho osobnej
starostlivosti, neskúmali sa majetkové a zárobkové pomery matky, ktorá prispievala na jeho výživu len
sumou 66,- Eur mesačne napriek tomu, že všetky náklady spojené s jeho výchovou a výživou hradil
on sám a preto považuje za nespravodlivé to, aby on platil výživné vo výške 120,- Eur mesačne len z
toho dôvodu, že syn zmenil svoj vzťah k nemu, z dôvodu pohodlnosti sa odsťahoval k matke a teraz má
on hradiť výdavky, ktoré by nevznikli, ak by syn býval u neho a naďalej by mu poskytoval starostlivosť
tak, ako doteraz. Ďalej poukazuje na to, že v priebehu konania deklaroval svoje majetkové a zárobkové
pomery, ktoré nedovoľujú, aby platil výživné v tomto rozsahu. Má stabilné mesačné výdavky a tieto je
povinný platiť, zároveň aj úver musí platiť od obdobia, kedy s matkou syna ešte žil a bol nútený zaplatiť
aj zostatok úveru so stavom 2.885,- Eur, nakoľko matka syna nehradila tento úver. Na základe takto
zisteného skutkového stavu nie je situácia taká, aby bolo možné rozhodnúť o zvýšení jeho vyživovacej
povinnosti voči synovi, ktorý je t.č. už dospelý. Súd prvého stupňa tak vykonané dôkazy vyhodnotil
nedostatočne a nebral do úvahy všetky rozhodné skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie jeho
schopností a možností platiť výživné vo vyššom rozsahu prihliadajúc na jeho majetkové a zárobkové
pomery.

Z obsahu spisu je zrejmé, že v priebehu konania dovtedy ešte maloletý B. dosiahol plnoletosť dňom
126.11.2014, ktorým dosiahnutím plnoletosti v konaní o výživnom začatom v čase jeho maloletosti to
má ten následok, že dieťa už nemôže byť podľa § 22 O.s.p. zastúpené zákonným zástupcom, ale koná
pred súdom samostatne, prípadne splnomocneným zástupcom. Nakoľko sa v priebehu konania zmenilo
procesné postavenie účastníkov, dieťa sa stalo už plnoletým, zaniklo tým jeho zákonné zastúpenie
matkou ako aj zastúpenie kolíznym opatrovníkom a vo vzťahu k nemu sa zmenil charakter predmetného
konania na návrhové konanie v zmysle § 79 ods. 1 O.s.p.

Matka, medzičasom už plnoletý B. a ani kolízny opatrovník odvolací návrh nepodali.

Matka podala ešte prostredníctvom právneho zastúpenia písomné vyjadrenie k odvolaniu otca, v ktorom
poukázala, že nevidí žiaden dôvod na zmenu napadnutého rozsudku tak, že odvolací súd návrh
zamietne, lebo súd rozhodoval v čase, keď syn bol ešte maloletý, pričom vychádzal z nepochybne
zistenej skutočnosti, že syn od mája 2013 z vlastného rozhodnutia a aj so súhlasom otca prišiel bývať
k nej a aj odvtedy bol v jej faktickej osobnej starostlivosti. B. naďalej žije s ňou v spoločnej domácnosti,
študuje na strednej škole v Dunajskej Strede a napriek tomu, že je plnoletý, stará sa o neho, poskytuje
mu všestrannú starostlivosť a hradí aj jeho výdavky. Otec platí od podania návrhu na neho výživné 66,-
Eur, za december 2014 poukázal 66,- Eur poštovou poukážkou už na jeho meno. Jeho dlh na výživnom
(pri určení výživného na 120,- Eur) sa tak zvýšil o nedoplatok na mesiace október a november 2014
k jej rukám o 108,- Eur. Domnieva sa, že súd správne rozhodol, keď určil výživné na syna pre otca
vo výške 120,- Eur, pričom toto svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Na výške výživného nemôže nič
zmeniť ani tá skutočnosť, že syn sa stal 26.2014 plnoletým, rozdiel je len v tom, že otec je povinný platiť
toto výživné k rukám syna a nie k jej rukám, ako tomu bolo do dovŕšenia jeho plnoletosti. Odvolanie
otca pokladá preto za nedôvodné a naopak, odvolaním napadnutý rozsudok pokladá za vecne správny.
Zmena napadnutého rozsudku by sa mohla týkať len povinnosti otca platiť na výživu B. sumou 120,-



Eur mesačne, vždy do 20. dňa mesiaca vopred k jeho rukám, ostatné časti rozsudku ako vecne správne
navrhuje potvrdiť.

Kolízny opatrovník sa k odvolaniu otca písomne vyjadril s tým, že navrhuje prvostupňový rozsudok
v napadnutej časti potvrdiť ako vecne správny, nakoľko určená výška výživného je primeraná veku a
odôvodneným potrebám maloletého dieťaťa.

Plnoletý B. k odvolaniu otca písomne uviedol, že s týmto nesúhlasí, nakoľko podľa jeho názoru 66,- Eur
je veľmi nízky príspevok na jeho každodenné štúdium, ošatenie, stravovanie atď. Súhlasí s rozsudkom
súdu prvého stupňa, ktorý určil výživné v sume 120,- Eur a povolil nedoplatok, čo vznikol otcovi, splácať
mu v čiastke 40,- Eur mesačne s tým, že 26.11.2014 vyplatí omeškanú sumu matke, pretože podľa jeho
názoru je to tak spravodlivé.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie otca má základné
zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie
dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c), d), f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez ohľadu na rozsah
a dôvody odvolania (§ 212 ods. 2 písm. a) v spojení s § 81 ods. 1 O.s.p. - pretože konanie pôvodne
začaté ako konanie vo veci starostlivosti o maloleté dieťa sa mohlo začať i bez návrhu), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
min. 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej
podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č.
543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu
prvého stupňa v napadnutej časti výživného vo veci samej je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.,

S poukazom na vyššie uvedené predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či boli splnené zákonné
podmienky pre určenie výživného napadnutým rozsudkom otcovi na už plnoletého B. a v akom rozsahu.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie naplnenia zákonných podmienok pre určenie výživného, za situácie, keď
prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných
súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel i k správnym skutkovým zisteniam a pretože sa
odvolací súd stotožňuje i so správnym právnym posúdením veci, s poukazom na ust. § 219 ods. 2
O.s.p., sa obmedzuje len na odkaz na správne písomné vyhotovenie rozsudku, s ktorým sa v plnom
rozsahu stotožňuje. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového
súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na podporu záverov prvostupňového súdu, s
poukazom na odvolaciu argumentáciu, sa žiada dodať už iba nasledovné:

Predovšetkým sa žiada uviesť, že odvolací súd nemal v prejednávanej veci po vykonanom dokazovaní
pochybnosti o potrebe určenia výživného otcovi za situácie zmeny zverenia maloletého z jeho osobnej
starostlivosti do starostlivosti matky napadnutým rozsudkom (zmena osobnej starostlivosti o dieťa
účastníkmi konania napadnutá nebola).

Otec v odvolaní žiada zohľadniť dosiahnutie plnoletosti B. (tým pravdepodobne platobné miesto
určeného výživného), táto však nastala až po rozhodnutí súdu prvého stupňa. Súd prvého stupňa tak
správne napadnutým rozsudkom určil otcovi výživné ešte k rukám matky B. za situácie, keď v čase
začatia konania a i rozhodnutia napadnutým rozsudkom bol B. ešte maloletý, zverený do osobnej
starostlivosti matke s tým, že po dovŕšení jeho plnoletosti automaticky nastáva zmena platobného miesta
pre určené výživné už k nemu samému.

Pokiaľ ide o otcom namietaný rozsah určenej vyživovacej povinnosti, je to najmä ustanovenie § 75 ods.
1 vety prvej Zákona o rodine, ktoré vymedzuje kritériá rozhodujúce pre určenie výživného (tu inak bez
ohľadu na to, či osobou výživou oprávnenou má byť maloleté dieťa alebo iná osoba). Tými sú na jednej
strane odôvodnené potreby oprávneného (v prejednávanej veci B.), na strane druhej potom schopnosti,
možnosti a majetkové pomery povinného (ktoré postavenie v smere plnenia vyživovacej povinnosti k B.
prislúchalo obom jeho rodičom).



Otec odvolaciu argumentáciu založil predovšetkým na tom, že súd prvého stupňa sa dostatočným
spôsobom nezaoberal jeho zárobkovými, majetkovými pomermi ako i stabilnými mesačnými výdavkami,
ktoré mu neumožňujú platiť určené výživné 120,- Eur mesačne. Navyše, keď bol B. v jeho starostlivosti
matka mu platila na jeho výživu 66,- Eur, ktoré jediné akceptuje i vo svojom prípade. Tu je však potrebné
mať na zreteli predovšetkým to, že primárnou povinnosťou rodiča, ktorý nemá dieťa vo svojej osobnej
starostlivosti (tu do nadobudnutia plnoletosti B. otec) je uspokojiť jeho potreby formou platenia výživného,
pričom naopak u rodiča druhého (tu potom u matky), sa najmä v závislosti na veku dieťaťa mení pomer
tzv. osobného a peňažného podielu na plnení si vyživovacej povinnosti takýmto rodičom, to znamená, že
vyživovaciu povinnosť rodiča osobne sa starajúceho o dieťa treba považovať za čiastočne krytú výkonom
jeho osobnej starostlivosti o dieťa. Nesporným ďalej zostáva, že potreby B. (predovšetkým na jeho vek)
nemožno pokryť výživným, ktoré určil súd prvého stupňa otcovi napadnutým rozsudkom, keďže tieto ho
prevyšujú, z čoho potom vyplýva, že v ostatnom rozsahu musia byť jeho výdavky uspokojené matkou,
s ktorou žije v spoločnej domácnosti.

Dovŕšením plnoletosti je to potom výlučne B., ktorý rozhodne, či požiada o určenie výživného aj matke,
pokiaľ si však matka plní voči nemu vyživovaciu povinnosť dobrovoľne (tu napokon nie je dôvod o tom
pochybovať, keďže B. žije spolu s matkou), nie je na to ani dôvod.

Ak potom skutočne z rozhodovacej praxe vyplýva (odkázal na to aj súd prvého stupňa v odôvodnení
napadnutého rozsudku), že v prípade vyživovacej povinnosti zamestnaného rodiča možno stav
primeranosti výživného príjmu rodiča vyjadriť ako podiel mesačného výživného oprávneného na
mesačnom príjme povinného v rozpätí 20 - 25%, keď otec ďalšiu vyživovaciu povinnosť nemá, i v
prejednávanej veci muselo byť zjavné, že výživné pre B. sumou 120,- Eur mesačne bolo treba v jeho
súčasnom veku a za aktuálne preukázaného stavu jeho potrieb považovať skutočne za akceptovateľné
(určené výživné z priemerného čistého príjmu otca za obdobie od mája 2013 do apríla 2014 vo výške
644,47 Eur predstavuje z neho 18,60%). Pokiaľ aj otec poukazuje na svoje stabilné mesačné výdavky,
tu nepustí § 62 ods. 5 Zákona o rodine, podľa ktorého výživné má prednosť pred všetkými inými
výdavkami rodičov a súd nemôže brať do úvahy tie výdavky rodiča, ktoré nemusí nevyhnutne vynakladať.
Vzhľadom na to pri hospodárnom nakladaní s dosiahnutými príjmami, pri vylúčení nie nevyhnutných
výdavkov, po zaplatení súdom stanoveného výživného otcovi zostane dostatok finančných prostriedkov
na uspokojovanie jeho základných potrieb.

Ďalšie odvolacie argumenty otca odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za
nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS
200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu matky zachádzajúcu podrobne do nadbytočných
detailov, nespôsobilú ovplyvniť výšku výživného, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať
špecifickou odpoveďou.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu bolo potom dôvodným, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa v napadnutej časti výživného potvrdil ako vecne správny v zmysle § 219 O.s.p.
O náhrade trov odvolacieho konania bolo s použitím § 224 ods. 1 O.s.p. v zmysle § 146 ods. 1 písm.
a) v spojení s ust. § 81 ods. 1 O.s.p. (predmetné konanie v čase jeho zahájenia bolo možné začať aj
bez návrhu) rozhodnuté tak, že žiaden z účastníkov na náhradu trov odvolacieho konania nemá právo.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.