Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/238/2017 z 28. 10. 2018 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 28. októbra 2018, sp. zn. 25Co/238/2017, ECLI:SK:KSTT:2018:2716204523.1 Krajský súd Trnava | 25Co/238/2017 | ECLI:SK:KSTT:2018:2716204523.1 | 2018-10-28 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 451 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/400d9a78-f62c-4d30-8094-488aedbb52d7 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2716204523.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/238/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2716204523
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2716204523.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr.
Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobkyne: J. S., nar. XX.X.XXXX, adresa
K., K. XXX/XX, zastúpenej advokátom: Mgr. Peter Masarovič, so sídlom Košice, Park Angelinum 2,
proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792
752, zastúpeného splnomocnencom: JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25,
IČO: 47 233 516, o zaplatenie 522,91 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Skalica č.k. 7Csp/56/2016-128 zo dňa 5.9.2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
522,91 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 522,91 Eur od 19.8.2016 do zaplatenia, a
to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Druhou výrokovou vetou vyslovil, že priznáva žalobcovi
nárok na náhradu trov konania 100% a v tretej výrokovej vete uviedol, že o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Rozhodnutie prvoinštančný súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 1 ods. 1, 2, § 9 ods. 2 písm. k), §
11 ods. 1 písm. a), b) zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy k 6.12.2010, § 2
ods. 2, § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 3, § 54 ods. 1, 2, § 544 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka,
§ 7 ods. 1, § 8 ods. 1 písm. d) zák. č. 250/2007 Z.z., s poukazom na čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/
EHS o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

3. Súd pritom vychádzal zo skutkových zistení ako mu vyplynuli z vykonaného dokazovania, že žalovaný
ako právnická osoba uzatvoril (podľa predložených listinných dôkazov založených v pripojenom spise
OS Skalica sp. zn. 7C/200/2014) so žalobkyňou ako spotrebiteľkou dňa 6.12.2010 zmluvu o
revolvingovom úvere, ktorej súčasťou sú Zmluvné dojednania Zmluvy o revolvingovom úvere (ďalej len
„ZoRÚ“). Na základe predmetnej zmluvy bol žalobkyni poskytnutý úverový limit vo výške 1.500,- Eur
(takáto suma je uvedená v zmluve). Zmluvné strany si dohodli mesačnú splátku istiny 85,15 Eur vždy k
9. dňu v mesiaci, počet splátok 34, RPMN za úver 67,31%, ročnú úrokovú sadzbu 70%, celkovú čiastku
na zaplatenie dlžníkom v sume 3065,40 Eur (úver + úroky za celú dobu čerpania úveru), priemernú
RPMN za úver 44,57%.

4. Z obsahu oznámenia žalovaného (ako veriteľa) o schválení úveru dlžníkovi z 6.12.2010 súd zistil, že
predmetné oznámenie je podpísané len žalovaným a sú v ňom okrem iného uvedené i údaje: dátum
splatnosti prvej splátky: 19.1.2011, dátum splatnosti poslednej splátky úveru 19.12.2013.



5. Pod bodom 8. žiadosti/zmluvy je uvedené: „DOHODA O POSKYTNUTÍ SLUŽBY uzavretá podľa § 269
ods. 2 Obchodného zákonníka“ a v čl. 8.1. je vymedzený predmet tejto dohody ako súčasť predtlačeného
formulára len s doplnením sumy poplatku za odklad maximálne troch splátok úveru vo výške 222,95 Eur.
Túto sumu sa zaviazala žalobkyňa ako dlžník zaplatiť za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti
odkladu splatnosti splátok úveru (revolvingu). Samotná možnosť odkladu je pritom viazaná na žiadosť
dlžníka. V bode 8.4 /veta prvá žiadosti/ zmluvy je uvedené, že odplata za poskytnutie odkladu splatnosti
splátok úveru je splatná dňom uzavretia tejto dohody o poskytnutí služby. V bode 8.4 /veta druhá žiadosti/
zmluvy je uvedené, že sa veriteľ a dlžník dohodli na započítaní vzájomných pohľadávok a to pohľadávky
Dlžníka voči Veriteľovi na poskytnutie schválenej výšky úveru podľa článku 2.3 zmluvných dojednaní
žiadosti / zmluvy oproti pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi na zaplatenie odplaty podľa ods. 8.1. písm.
a) tejto Dohody o poskytnutí služby (resp. zníženej výšky odplaty) ku dňu poskytnutia úveru dlžníkovi
podľa článku 2.3 zmluvných dojednaní žiadosti/ zmluvy.

6. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o revolvingovom úvere boli Zmluvné dojednania zmluvy o
revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. (ďalej „zmluvné dojednania“), keď tieto
zmluvné dojednania nie sú stranami podpísané, predstavujú formulárové tlačivo odporcu. V bode 14
zmluvných dojednaní sú uvedené rôzne sankcie v prípade omeškania žalobcu ako dlžníka so splácaním
revolvingového úveru.

7. Z obsahu karty klienta (žalobkyne) z 14.2.2014 predloženej aj v konaní 7C/200/2014 súd zistil, že
žalobkyni bola reálne dňa 6.12.2010 vyplatená suma 1.277,05 Eur a k 14.2.2014 uhradila celkovo sumu
1.799,96 Eur.

8. Z obsahu spisu sp. zn. 7C/200/2014 mal súd preukázané, že rozsudkom č.k. 7C/200/2014-65 zo dňa
9.4.2015 bola zamietnutá žaloba, ktorou sa domáhal PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. ako žalobca od
žalovanej zaplatenia sumy 1435,74 eur s príslušenstvom titulom nesplatenia zmluvy čerpanej na základe
zmluvy o revolvingovom úvere z 6.12.2010. Dôvodom zamietnutia žaloby bolo, že zmluva neobsahovala
všetky obligatórne náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z., súd na úver prihliadal
ako na úver bez úrokov, bez poplatkov a v konaní zistil, že žalobkyňa zaplatila vyššiu sumu než jej
bola reálne poskytnutá a to o sumu 522,91 Eur. Predmetný rozsudok prevzala žalobkyňa (v tom konaní
vystupujúc ako žalovaná) dňa 29.4.2015. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 15.5.2015 (okrem
trov konania).

9. Z obsahu karty klienta (žalobkyne) vytlačenej k 26.7.2017 a predloženej žalovaným dňa 27.7.2017
súd zistil, že žalobkyni bola dňa 6.12.2010 vyplatená jednorázovo suma 1.277,05 Eur a že žalobkyňa
za obdobie od 19.1.2011 do 30.6.2015 zaplatila celkovo sumu 2.132,26 Eur, z toho v období tri roky
spätne pred doručením žaloby na súd sumu 532,30 Eur. Sumu 532,30 Eur zaplatila žalobkyňa v období
od 24.8.2013 do 24.8.2016.

10. Súd prvej inštancie ustálil, že právny vzťah medzi stranami založený zmluvou o splátkovom úvere
je nevyhnutné posudzovať podľa zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy a to bez ohľadu na to, že predmetná zmluva je tzv. absolútny obchod a to
podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a Zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd sa zaoberal tiež
námietkou premlčania uplatnenou žalovaným, pričom dospel k záveru, že žalobkyňa sa o skutočnosti,
že na jej úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jej úkor bezdôvodne obohatil dozvedela
najskôr dňa 29.4.2015, kedy si prevzala súdom doručovaný rozsudok Okresného súdu Skalica č.k.
7C/200/2014-65 zo dňa 9.4.2015 a mala možnosť sa oboznámiť s jeho odôvodnením, z ktorého vyplýva,
že jej úhrada je vyššia o 522,91 Eur oproti reálne vyčerpanému úveru. Keďže žalobkyňa neuniesla
dôkazné bremeno, že konanie žalovanej bolo pri uzatváraní zmluvy protiprávne a úmyselné, súd zaujal
stanovisko, že v tomto prípade nemožno aplikovať 10-ročnú premlčaciu lehotu. Žalobkyňa sa domáhala
zaplatenia sumy 522,91 Eur titulom bezdôvodného obohatenia. Súd mal preukázané, že žalobkyňa
doručila súdu žalobu dňa 24.8.2016 a od tohto dátumu spätne sa súd zaoberal otázkou toho, či je
nárok žalobkyne premlčaný. Objektívnu lehotu súd posudzoval od času, kedy reálne k bezdôvodnému
obohateniu prišlo a to pri každej jednotlivej platbe a subjektívnu lehotu od času, kedy sa žalobkyňa reálne
dozvedela o bezdôvodnom obohatení žalovaným. Vychádzajúc z karty klienta vytlačenej 26.7.2017 súd
zistil, že žalobkyňa realizovala poslednú platbu 30.6.2015. Počítajúc od dátumu doručenia žaloby na súd
(24.8.2016) spätne tri roky v rámci objektívnej premlčacej lehoty sa súd dostal do dátumu 24.8.2013.
Súd si ustálil, že platba realizované žalobkyňou v období od 23.9.2013 do 30.6.2015 premlčané nie sú



a predstavujú celkovo sumu 532,30 Eur. Súd vychádzal od dátumu 23.9.2013 z dôvodu, lebo najbližšia
predchádzajúca platba bola dňa 19.8.2013, t.j. ešte pred dátumom 24.8.2016 a tá už premlčanou bola. Z
obsahu karty klienta z 26.7.2017 súd zistil, že žalobkyni vyplatil sumu 1.277,05 Eur a žalobkyňa celkovo
zaplatila žalovanému (do 30.6.2015) sumu 2.132,26 Eur, z toho od 23.9.2013 do 30.6.2015 sumu 532,30
Eur. Nakoľko ide o listinný dôkaz predložený žalovaným a obsah listiny nepopierala ani žalobkyňa, súd
mal za to, že vyššie uvádzané sumy a teda platby od žalobkyne aj vo výške 532,30 Eur spornými nie sú.

11. Z obsahu písomnej žiadosti/zmluvy z 6.12.2010 si súd ustálil, že v nej neboli v zmysle § 9 ods. 2
písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z. jasne a určite vymedzené: výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov. Bola uvedená len výška mesačnej splátky 85,15 Eur bez konkrétneho vymedzenia, aká
časť sumy pripadá na istinu, aká na úroky a iné poplatky. Takýmto postupom sa obchádzali jednotlivé
ustanovenia zák. č. 129/2010 Z.z. a to § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z., podľa ktorých zmluva
musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zákonom stanovené
členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie je svojvoľné, ale prestavujú prehľadné vymedzenie
povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ
voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Nakoľko v zmluve nebola splnená základná
náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z., súd považoval úver za bezúročný a bez
poplatkov podľa § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. Žalobkyňa preukázateľne reálne vyčerpala
sumu 1.277,05 Eur a uhradila k 30.6.2015 celkovo sumu 2.132,26 Eur a v nepremlčanom období od
23.9.2013 do 24.8.2016 (posledná platba bola 30.6.2015) zaplatila z toho sumu 532,30 Eur. Nakoľko súd
prihliadal na spotrebiteľskú zmluvu na bezúročnú a bez poplatkov, žalobkyňa bola povinná zaplatiť reálne
vyčerpanú sumu 1.277,05 Eur, ale celkovo zaplatila 2.132,26 Eur (2.132,26 mínus 1.277,05 = 855,21
Eur). Žalobkyňa zaplatila podstatne vyššiu sumu než vyčerpala, ale nepremlčaná časť z toho predstavuje
len sumu 532,30 Eur. Žalobkyňa si uplatnila titulom bezdôvodného obohatenia o vydanie len sumu
522,91 Eur, v ktorej časti jej súd aj vyhovel. Vzhľadom na vykonané dokazovanie súd kvalifikoval sumu
522,91 Eur ako majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, ktorý je žalovaný povinný
vydať žalobkyni. Z týchto skutočností si súd ustálil, že žaloba je dôvodná v celej žalovanej sume 522,91
Eur z titulu bezdôvodného obohatenia.

12. Súd priznal žalobkyni aj ňou uplatnený zákonný úrok z omeškania 5% ročne od 19.8.2016 z
dôvodu, že výzva žalobkyne žalovanému na vydanie bezdôvodného obohatenia je z 8.8.2016, lehota
na zaplatenie bola uvedená 7 dní od doručenia výzvy a výzva bola daná na poštovú prepravu v ten istý
deň. Čiže žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením ak nie skôr, tak isto 19.8.2016.

13. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd vychádzal z § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP a
úspešnej žalobkyni v konaní priznal plnú náhradu trov konania 100%.

14. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
odvolanie žalovaný, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol,
alebo aby ho zrušil a vrátil a vec na ďalšie konanie súdu prvej inštancie, pričom si zároveň uplatnil
náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní vyčíslenú sumou 52,44 Eur. Zdôraznil, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie porušuje povinnosť súdu členského štátu EÚ vykladať a aplikovať
vlastné vnútroštátne právo v súlade s právnym poriadkom Európskej únie. Základná otázka, od ktorej
závisí nesprávnosť napádaného rozhodnutia spočíva podľa neho v tom, či znenie § 9 ods. 2 písm. k) zák.
č. 129/2010 Z.z. je súd oprávnený vykladať autonómne bez ohľadu na únijné právo alebo nie. Odvolateľ
tvrdil, že postup súdu nebol správny, čo potvrdzuje aj súdna prax a rozhodovacia činnosť SD EÚ, ani
Smernica 2008/4/ES a ani vnútroštátne právo nezakotvuje žiadne právo na rozpis splátky v zmluve.
Spotrebiteľ má právo vyžiadať si tzv. amortizačnú tabuľku. V tejto súvislosti poukázal na citované state z
rozhodnutí SD EÚ C-397/01 až C-403/01 body 115 a 116, C-555/07 body 47 a 48, z ktorých zdôraznil, že
vnútroštátny súd pri výklade vnútroštátneho práva má podať výklad, ktorý musí v čo najväčšej možnej
miere sledovať zmysel a účel smernice, aby bol dosiahnutý výsledok, ku ktorému smernica smeruje.
Napokon odvolateľ poukázal na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-42/15, z ktorého zdôraznil, že čl. 10
ods. 2 písm. h) a i) Smernice 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu
určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej
tabuľky spresňovať aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Toto ustanovenie
v spojení čl. 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave. Súd prvej inštancie teda podľa odvolateľa prijal výklad, ktorý odporuje
smernici a je jej porušením, čím postupoval v rozpore so zákonom, nerešpektoval povinnosť súladného



výkladu vnútroštátnej práva s únijným právom a dospel k nesprávnemu záveru o výklade § 9 ods. 2
písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. a teda aj k nesprávnemu záveru o bezúročnej povahe úveru poskytnutého
predmetnej zmluvy. Nejestvuje preto dôvod, pre ktorý by súd posúdil nárok žalobcu uplatnený v podanej
žalobe ako oprávnený. V závere žalovaný tiež napadol rozhodnutie v časti o priznaní úroku z omeškania
od 19.8.2016 s tým, že žalobca nepreukázal doručenie výzvy poštovou zásielkou, preto omeškanie
mohlo vzniknúť až po doručení žaloby žalovanému, nie skôr. Žalovaný zároveň podal odvolanie proti
výroku o náhrade trov konania, ktorý je závislým výrokom.

15. Žalobkyňa odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalovaného predložila
prostredníctvom svojho právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, ktorým navrhla, aby odvolací súd
rozsudok prvoinštančného súdu posúdil ako vecne a právne správny a zaviazal žalovaného k náhrade
trov odvolacieho konania vyčíslených v sume 43,70 Eur. Uviedla, že rozhodnutie prvoinštančného
súdu vychádza zo správne zisteného skutkového stavu, ktorý bol náležite a správne právne posúdený.
O otázke bezúročnosti spotrebiteľského úveru č. 8100033242 zo dňa 6.10.2010 uzavretého medzi
žalobcom a žalovaným rozhodol už právoplatne OS Skalica rozsudkom č.k. 7C/200/2014 zo dňa
9.4.2015, ktorý nadobudol právoplatnosť v časti o zamietnutí žaloby dňa 15.5.2015. Žalobkyňa má za
to, že v danom smere existuje prekážka res iudicatae, ktorá bráni opätovnému posudzovaniu výkladu
ust. § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. v prejednávanej veci, keď právny nárok žalobcu na vydanie
bezdôvodného obohatenia, ktorý prvoinštančný súd uznal ako dôvodný, bol odvodený od uvedeného
rozsudku a jeho odôvodnenia.

16. Ďalšie podania strany v odvolacom konaní do spisu nedoručili.

17. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie
dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom
(§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce
sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom
ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a po preskúmaní
zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že
rozsudok súdu prvej inštancie je nevyhnutné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. c) v spojení s § 391 ods. 1 CSP).

18. Predmetom konania odvolacieho súdu, s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu
bolo posúdiť, či súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď na základe aplikácie ust. § 9 ods. 2
písm. k) v spojení s ust. § 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch... ustálil,
že v dôsledku toho, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa cit. §
9 ods. 2 písm. k), teda výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a predmetný
úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, čo viedlo k vyhoveniu žalobe na vydanie bezdôvodného
obohatenia žalovaným žalobkyni.

19. Právne posudzovanie veci je činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú
podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná.
Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne
zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis
nesprávne interpretoval).

20. Základnou spornou otázkou bolo, či predmetná zmluva obsahuje obligatórnu náležitosť v zmysle § 9
ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. - výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

21. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. h/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008
o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica“)
zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne



poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami úveru na účely splatenia.

22. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. i/ Smernice zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza v prípade
amortizácie istiny na základe zmluvy o úvere s dobou určitou právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z
účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy
o úvere. V tomto ustanovení Smernica vysvetľuje, že amortizačná tabuľka uvádza splátky, ktoré sa
majú zaplatiť, a lehoty a podmienky ich úhrady; amortizačná tabuľka obsahuje rozpis každej splátky
s uvedením amortizácie istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby úveru a prípadne i
dodatočné náklady; ak úroková sadzba nie je fixná alebo sa dodatočné náklady podľa zmluvy o úvere
môžu zmeniť, amortizačná tabuľka zrozumiteľne a stručne uvádza, že údaje v nej uvedené budú platné
len do najbližšej zmeny úrokovej sadzby úveru alebo dodatočných nákladov v súlade so zmluvou o
úvere. Článok 10 ods. 3 Smernice k tomu dodáva, že v prípade uplatnenia článku 10 ods. 2 písm. i/
Smernice veriteľ sprístupní pre spotrebiteľa výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne
a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere.

23. Európsky súdny dvor v rozsudku z 9.11.2016 vo veci C 42/15 Home Credit Slovakia, a.s., proti
Kláre Bíróovej (ďalej len Rozsudok) konštatoval, že článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice 2008/48 sa má
vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok
spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez
ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50 Rozsudku). Článok 10 ods. 2 písm. h/
stanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami úveru na účely splatenia (bod 52 Rozsudku). Z článku 10 ods. 2 písm. i/ Smernice a článku
10 ods. 3 Smernice vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek
počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky (bod 53 Rozsudku); pričom
Smernica nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky.
Pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti Smernice, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám
povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v
oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (bod 55 Rozsudku). Článok 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice sa
má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe
nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky
bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 Smernice
bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave (bod 59
Rozsudku).

24. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať v zmysle písm. k/ výšku, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k
jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia; podľa písm. f/ dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru.

25. V zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods.
2 písm. a/ až k/, r/ a y/.

26. V úvode všeobecnej časti dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. sa uvádza, že predložený
návrh zákona „je svojím obsahom úplnou transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady
2008/48/ES ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/
EHS do slovenského právneho poriadku. Uplatňovaním tejto novej úpravy bude slovenský úverový
trh zosúladený v rámci vnútorného trhu Spoločenstva“. V závere všeobecnej časti dôvodovej správy
k zákonu č. 129/2010 Z.z. sa konštatuje, že predkladaným zákonom je Smernica transponovaná do
slovenského právneho poriadku v plnom rozsahu.

27. V dôvodovej správe k § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. sa zdôrazňuje zásadný význam ochrany
spotrebiteľa v zmluvných vzťahoch, ktorý má mať dostatočné množstvo informácií o podmienkach úveru,
nákladoch a záväzkoch, ktoré z neho vyplývajú. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí uvádzať celkovú



výšku, menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie. Zmluva o spotrebiteľskom
úvere musí upravovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (spotrebiteľ musí
byť zrozumiteľne informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si
povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere).

28. Smernica ako špecifický prameň práva (norma práva) Európskej únie vyžaduje od členských štátov,
aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku.
Členský štát musí transpozíciu smernice uskutočniť spôsobom plne zodpovedajúcim potrebám jasnosti
a určitosti. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola ich záväznosť
nespochybniteľná a aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Nakoľko v sporoch medzi
jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu
normu práva Európskej únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne. Tento nepriamy
účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie
zákona; v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem. To však nič nemení na tom, že zásada
konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k
riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (pozri bližšie
rozsudok Európskeho súdneho dvora C-212/07, bod 110).

29. Citovaný rozsudok ESD konštatoval, že Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej
právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva
článok 10 ods. 2 Smernice. Aj so zreteľom na to sa v praxi všeobecných súdov Slovenskej republiky
vyskytujú (resp. vyskytovali) pochybnosti o tom, či textu „zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza
výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia“ (článok
10 ods. 2 písm. h/ Smernice) obsahovo zodpovedá text „zmluva o spotrebiteľskom úvere ... musí
obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. Ako už bolo uvedené, úmyslom zákonodarcu, ktorý
zreteľne vyjadril aj v úvodnej časti dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z., bolo transponovať
Smernicu v celom rozsahu. Zámerom zákonodarcu teda bezpochyby nebolo, aby novo prijímané
ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 Smernice.

30. Súdny dvor EÚ v rozsudku C-212/04 v ods. 110 a 111 uviedol: „...povinnosť vnútroštátneho sudcu
odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho
práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a
nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva... Zásada konformného výkladu
však predsa len vyžaduje, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc do úvahy
celé vnútroštátne právo a uplatniac výkladové metódy ním uznané s cieľom zaručiť úplnú účinnosť
predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou...“ Súd
členského štátu je teda povinný eurokonformnému výkladu pokiaľ je to len možné. Túto skutočnosť
zohľadnil aj NS SR v nasledujúcom rozhodnutí.

31. V rozsudku NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.2.2018 v obdobnej veci eurokonformným
výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je v danom prípade nielen možný,
ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010
Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu,
teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie
§ 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto
ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. V predmetnom konaní nebolo sporné, že zmluva
o spotrebiteľskom úvere má všeobecné náležitosti podľa Občianskeho zákonníka. Sporným nebolo ani
to, že vymedzuje tiež celkovú výšku úroku, výšku mesačnej anuitnej splátky, počet splátok a termíny
splátok. Pokiaľ ide o to, či zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzatvorili strany sporu, obsahuje výšku,
počet a termíny splátok istiny úrokov a iných poplatkov, je potrebné mať na zreteli, že eurokonformný
výklad § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie
nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok,
to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť
spláca bežné úroky a poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri



uzatvorení zmluvy k dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej ktorej anuitnej splátke
(výška ktorej je konštantná) pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby. Dovolací súd v súvislosti s tým
poznamenáva, že aj v zmysle Rozsudku zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny
po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej
splátky bude započítaná na vrátenie istiny. Podrobné informácie o vnútornej skladbe anuitnej splátky
podáva veriteľ na žiadosť spotrebiteľa, a to bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy a vo
forme amortizačnej tabuľky.

32. Vychádzajúc z účelu Smernice, právnych záverov vyjadrených v Rozsudku, účelu § 9 ods. 2 písm.
k/ zákona č. 129/2010 Z.z. a čiastkových právnych záverov vyjadrených vyššie NS SR uzavrel, že
predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom
úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky.
Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť
uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom)
osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.

33. Zákonom č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony, došlo k zmene (medziiným) ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i/ zákona č. 129/2010 Z.z.
v tom zmysle, že sa v ňom s účinnosťou od 1. mája 2018 slová „a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov“ nahrádzajú slovami „frekvenciu splátok a“. V dôvodovej správe k tomuto zákonu
sa uvádza, že vypustenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnuté so zreteľom
na závery vyjadrené v cit. rozsudku SD EU. Od uvedeného dňa sa teda legislatívne pregnantnejším
vyjadrením odstráni možnosť rôzneho výkladu predmetného ustanovenia, ktorú bolo - podľa názoru vec
prejednávajúceho senátu najvyššieho súdu - možné (a potrebné) preklenúť už podľa doterajšej právnej
úpravy jeho eurokonformným výkladom.

34. S poukazom na vyššie uvedené právne a teoretické východiská, s odkazom na aktuálnu judikatúru,
podľa názoru odvolacieho súdu potom predmetná spotrebiteľská úverová zmluva obsahuje obligatórnu
náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch, teda výšku, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, záver súdu prvoinštančného súdu o tom, že predmetný úver
sa považuje v dôsledku absencie tohto údaja za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a/
citovaného zákona potom nie je opodstatnený a dôvodný. Vzhľadom na dôvodnosť námietky odvolateľa,
že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení v otázke
splnenia náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcich z ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zák. č.
129/2010 Z.z., ktorá je podkladom pre záver o tom, či poskytnutý spotrebiteľský úver je alebo nie je
bezúročný (§ 11 ods. 1 písm. b/ zák. č. 129/2010 Z.z.), odvolací súd uzatvára, že odvolanie žalovaného
je dôvodné.

35. Odvolací súd sa nestotožňuje s námietkou žalobkyne, že v danom smere existuje prekážka res
iudicatae, ktorá bráni opätovnému posudzovaniu výkladu ust. § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z.
v danej veci.

36. V zmysle § 228 ods. 1 CSP je pre strany, prípadne ich právnych nástupcov záväzný iba výrok
právoplatného rozsudku, nie však už jeho odôvodnenie. Výklad ust. § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010
Z.z. je potom obsiahnutý logicky iba v odôvodnení rozsudku Okresného súdu Skalica č.k. 7C/200/2014
zo dňa 9.4.2015, ktoré nezaväzuje.

37. Ust. § 230 CSP zakotvuje, že ak sa vo veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a
rozhodovať znova. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci podľa tohto ustanovenia musí byť založená
kumulatívnym splnením dvoch kritérií a to totožnosťou osôb, teda sporových strán, čo v danom prípade
je splnené, ale zároveň aj totožnosťou predmetu konania, ktoré v danom prípade splnené nie je, keďže v
tejto veci sa nejedná o totožný nárok uplatnený z totožného skutkového základu ako vo veci Okresného
súdu Skalica 7C/200/2014. V tejto prejednávanej veci sa totiž žalobkyňa ako spotrebiteľka domáha
voči žalovanému ako dodávateľovi vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré mu malo vzniknúť tým,
že žalovanému z titulu spotrebiteľskej zmluvy o úvere, ktorú bolo potrebné považovať za bezúročnú
a bez poplatkov, vyplatila o žalovanú sumu viac ako tvorila istina. Vo veci Okresného súdu Skalica



7C/200/2014 sa ale tu žalovaný v pozícii žalobcu ako veriteľ domáhal od tu žalobkyne v pozícii žalovanej
ako spotrebiteľky, na základe tej istej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zaplatenia dlžnej sumy 1.435,74
Eur s príslušenstvom včítane zmluvnej pokuty. Predmetom uvedeného predchádzajúceho konania bol
teda nárok zo záväzkového vzťahu strán a predmetom tohto konania je nárok zo zodpovednosti za
bezdôvodné obohatenie, opierajúce sa logicky o odlišný skutkový základ. Vzhľadom na uvedené, keďže
nie je daná totožnosť predmetu konania, nemôže byť daná ani prekážka veci rozsúdenej.

38. V dôsledku prijatia vyššie uvedeného nesprávneho právneho záveru sa potom súd prvej inštancie
nezaoberal právnou a vecnou správnosťou a dôvodnosťou žalobkyňou uplatňovanej sumy zaplatenej
žalovanému ako úroky a poplatky z ostatných hľadísk a neposkytol tak spotrebiteľke ex offo súdnu
ochranu jej práv, a v tomto smere nevykonal ani potrebné dokazovanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo
veci. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje na ust. § 295 CSP v zmysle ktorého v danom spore, ktorý
je sporom s ochranou slabšej strany súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je
to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, pričom súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí takýto dôkaz.

39. S poukazom na vyššie uvedené bolo potom nevyhnutným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie, včítane závislého výroku o trovách konania, s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. c/ CSP
zrušil, keďže súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal v danom
prípade nevyhnutné dôkazy, pričom vzhľadom na rozsah potrebného dokazovania a dvojinštančnosť
súdneho konania nie je účelné doplniť dokazovanie pred odvolacím súdom, a podľa § 391 ods. 1 CSP
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

40. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude opätovne vec preskúmať, zaoberať sa
pritom vecnou aj právnou dôvodnosťou žalobkyňou už žalovanému zaplatených nárokov na úroky a
poplatky, za tým účelom v súlade s ust. § 295 CSP doplniť dokazovanie, jeho výsledky nadväzne
opätovne komplexne vyhodnotiť, posúdiť podľa príslušných hmotnoprávnych ustanovení a následne
znova vo veci rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP
odôvodniť. V novom rozhodnutí pritom prvoinštančný súd rozhodne zároveň aj o náhrade trov konania
včítane tohto odvolacieho (§ 396 ods. 1 CSP).

41. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,



b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).