{"guid": "3597dcc6-db16-4958-bead-a9b754cd05fc:e5f1d3d8-eadc-4c17-bcf3-006ba3666075", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2018:2711201832.1", "spisova_znacka": "9CoE/29/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 9CoE/29/2017 z 26. 2. 2018", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trnava z 26. februára 2018, sp. zn. 9CoE/29/2017, ECLI:SK:KSTT:2018:2711201832.1", "identifikacne_cislo": "2711201832", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Valéria Mihalčínová", "sudca_id": 27, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-valeria-mihalcinova-27", "datum_vydania": "2018-02-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-1.pismeno-g", "nazov": "§ 57 ods. 1 písm. g) EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-1.pismeno-g", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-57"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1995/233#paragraf-57"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e5f1d3d8-eadc-4c17-bcf3-006ba3666075", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2711201832.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2018:2711201832.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2018:2711201832.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoE/29/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2711201832
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2711201832.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Renáty Gavalcovej a sudcov:
JUDr. Martin Holič a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený advokátskou kanceláriou Advocate s.r.o.,
IČO: 36 865 141, Bratislava, Pribinova 25, konajúcou JUDr. Martinom Máčajom, proti povinnému: J. Q.,
nar.XX.XX.XXXX, bytom O., X. A. XXXX/XX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ivan Nestor, Bratislava,
Haburská 49/A, o vymoženie 914,87 eura s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Skalica pod č.k. 1Er/392/2011-53 zo dňa 13. júla 2016 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v časti výrokov o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a
o zastavení exekúcie p o t v r d z u j e.

II. Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) Civilného
sporového poriadku  z a m i e t a .

III. Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) Civilného
sporového poriadku  z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu vyhlásil za neprípustnú           a zastavil
ju. Súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov exekúcie vo výške 104,11 eura a povinnosť na ich
zaplatenie uložil oprávnenému. Zastavenie exekúcie odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 1 písm. g)
zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v spojení
s § 45 ods. 2 zákona             č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Exekúcia prebiehala
na základe rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 13627/10 vydaného Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným Slovenská rozhodcovská a.s.  Zmluvu o úvere uzavretú účastníkmi konania posúdil ako
spotrebiteľskú v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa (§ 52
a nasl. zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“)). V
tejto súvislosti posúdil predmetnú zmluvu aj podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovskú doložku vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku podľa §
53 ods. 1 OZ, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 OZ absolútne neplatná, nakoľko spotrebiteľ nemal na
výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, mal možnosť zmluvu len
ako celok prijať alebo odmietnuť. Predmetná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa tým, že mu znemožňuje zvoliť si spôsob riešenia
sporu. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať
a rozhodnúť, preto je rozhodcovský rozsudok nulitný a ako exekučný titul neúčinný. Tým je daný rozpor
exekučného titulu so zákonom, čo je dôvodom na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 2 Exekučného
poriadku v spojení s § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Súdnemu exekútorovi náhradu trov
exekúcie nepriznal, pretože napriek výzve súdu si trovy exekúcie nevyčíslil.



2. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený.
Domáhal sa zrušenia napadnutého uznesenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Oprávnený v odvolaní namietal, že súd neumožnil účastníkom exekučného konania viesť
kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým a právnym otázkam,
v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky, čím došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom.
Oprávnený tvrdil, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/EHS svoju povinnosť
upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa
k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného. V danom
prípade však súd vôbec nekládol spotrebiteľovi otázku, či zamýšľa uplatniť neprijateľnosť podmienky,
napriek tomu ju aplikoval, čím porušil záväznú interpretáciu súdneho dvora EÚ a smernicu Rady
93/13/EHS. Vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti
- ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom EÚ. Ak
súd nehodlá akceptovať túto argumentáciu, oprávnený navrhuje, aby konanie podľa § 109 ods. 1
písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ predložil prejudiciálnu otázku v znení: „Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu
nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ
nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len
vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje
aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd
oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“ Ďalej dôvodil, že súd prvej inštancie prekročil
svoju právomoc, keď na základe ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní sa zaoberal komplexným skúmaním exekučného titulu napriek tomu, že ako exekučný súd nemá
legitimitu opätovne rozhodovať vo veci, pričom výsledkom jeho postupu, je úplná nemožnosť vykonať
právo pre veriteľa. Navyše exekučný súd takto postupoval až potom, čo už raz súlad exekučného
titulu so zákonom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmaval. Exekučný súd je v prieskume
rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 a § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní
a nie je súdom v zmysle ustanovenia § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení
tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v
žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. V prípade, že účastník nevyužil možnosť
svojej ochrany podľa ustanovenia § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, takúto ochranu nie je
možné poskytnúť dodatočne prostredníctvom kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom.
Extenzívna interpretácia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil
exekučný súd, je v rozpore s ústavným právom veriteľa na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny
proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom
právnej istoty. Ustanovenie § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní upravuje lehotu, v ktorej účastník
konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čím sa má zabezpečiť právna
istota, že po uplynutí lehoty sa nebude nezasahovať do práv a  povinností založených rozhodnutiami
rozhodcovských súdov. Exekučný súd nemôže kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do
právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom, pretože je to v rozpore s princípom právnej
istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť
princípov právneho štátu zaručených čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Márnym uplynutím
lehoty na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, je rozhodnutie rozhodcovského súdu
právoplatné. Revíziu rozhodcovského rozsudku možno dosiahnuť len postupom podľa Zákona o
rozhodcovskom konaní, v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Právoplatný rozsudok
rozhodcovského súdu má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a exekučný súd ním je
viazaný. Ani v rámci posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie, nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne
závery) rozsudku rozhodcovského súdu. Oprávnený preto žiadal, aby súd podľa    § 109 ods. 1 písm.
b) Občianskeho súdneho poriadku (v ďalšom texte „OSP“) prerušil konanie a podal Ústavnému súdu
Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, nakoľko opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, bez akejkoľvek časovej limitácie, je podľa neho v rozpore
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

4. V odvolaní ďalej namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania na
podklade rozhodcovského rozsudku len na návrh účastníka (§ 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom



konaní). Exekučný súd konal mimo zverenej právomoci, porušil princíp legality, zásadu začatia konania
na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý proces a dvojinštančnosť súdneho konania.
Taktiež došlo postupom súdu k porušeniu princípu rovnosti zbraní a zásady kontradiktórnosti súdneho
konania, nakoľko bol oprávnený uvedený exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne
nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. V tejto
súvislosti namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré
boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu a tiež nemal možnosť oboznámiť sa so všetkými
predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.
Súd prvej inštancie vzhľadom na  ust. § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, porušil právo oprávneného
na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces, pretože nevytýčil vo veci ústne pojednávanie,
hoci tak podľa zákona povinný urobiť a hoci bolo v danom prípade potrebné pre objasnenie veci nariadiť
pojednávanie. Exekučný súd tiež nevykonal dokazovanie dôsledne, teda nezisťoval skutkový stav veci,
čím bola účastníkom konania odňatá možnosť konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá
spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Ďalej namietal, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm.
c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským súdom je v súlade s dobrými
mravmi, no nemá oprávnenie skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, ktorá je však aj napriek tomu
podľa názoru oprávneného dojednaná v súlade so zákonom, nakoľko jej obsahom neboli ustanovenia,
ktoré by spôsobili značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Otázku, či exekučný
titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v
celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. Súd poverenie na
vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie
a exekučného titulu so zákonom.

5. Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej
len „CSP“)), postupujúc podľa § 470 CSP, po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1
CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 58 ods. 5 Exekučného
poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie          v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania
(§ 380 ods. 1 CSP),                 s prihliadnutím ex offo na vady týkajúce sa procesných podmienok (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP á contrario) a dospel k záveru,
že odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. Senát odvolacieho súdu
toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).

7. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Odvolací súd viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP)
preskúmaval napadnuté uznesenie a dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu
skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Odvolací súd sa
stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na toto poukazuje. Z dôvodu
potreby vyporiadania sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia
odvolací súd považuje za potrebné dodať nasledovné.

9. Podľa § 243h ods. 1 prvá veta Exekučného poriadku ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje
inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca
2017.

10. Exekučný súd je povinný v každej fáze konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia.
Zastavenie exekúcie je v prípade, že došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou
exekučného súdu napraviť toto svoje zlyhanie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie
Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v



súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu,
pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť
na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.
11. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR              z 13.10.2011 sp. zn.
3 Cdo 146/2011 (R 46/2012), podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za
exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu
rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský
súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej
okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.
12. Aj v uznesení zo dňa 27.02.2013 sp. zn. 5 Cdo 232/2012 Najvyšší súd SR konštatoval, že
skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom
konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie
vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť či tento exekučný
titul nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný
titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy
alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od
neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu
nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch
na ochranu spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto
účelom je odstránenie zjavnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou
zmluvou ku škode spotrebiteľa. Najvyšší súd ďalej uviedol, že oprávneniu súdov v exekučnom konaní
skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej
neplatnosťou, nebránia ani ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo
§ 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,
ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna
zásada „vigilantibus iura scripta sunt\" („práva patria bdelým\"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto
ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a
spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože
inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu
tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt\" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach
ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci
materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz
vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
13. Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.
Podobný názor vyslovil aj Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. III. ÚS 1624/12 zo dňa 27.09.2012, podľa
ktorého všeobecný súd sa dopustí porušenia práva účastníka na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods.
1 Listiny, ak v exekučnom konaní nepreskúma otázku právomoci rozhodcu, ktorý vydal rozhodcovský
rozsudok predstavujúci v danom konaní exekučný titul. Ak spor nebol rozhodovaný rozhodcom, ktorého
výber sa uskutočnil podľa transparentných pravidiel, nemôže byť akceptovateľný ani výsledok tohto
rozhodovania. Zákon o rozhodcovskom konaní nevylučuje, aby otázka (nedostatku) právomoci rozhodcu
bola skúmaná i v exekučnom konaní.
14. V predmetnej veci bola medzi povinným a oprávneným dňa 14.04.2010 uzatvorená zmluva o úvere.

15. Predmetná zmluva spĺňa kritéria stanovené ustanovením § 52 OZ, bola uzatvorená medzi
dodávateľom a spotrebiteľom. Na tento právny vzťah je teda nevyhnutné použiť ustanovenia § 53 až



54 OZ účinné v čase uzatvorenia zmluvy. Exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul aj
vzhľadom na právnu úpravu ochrany spotrebiteľa v OZ.

16. Predmetná rozhodcovská doložka, nachádzajúca sa v čl. 15 Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy, stanovuje, že všetky spory, ktoré vzniknú
z tejto zmluvy budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo pred
príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde. Takto formulovaná
rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom,
ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu. Možno povedať, že právo voľby spotrebiteľa je len iluzórne a
takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa,
pretože výber rozhodcu resp. rozhodcovského súdu dodávateľom nemal spotrebiteľ možnosť ovplyvniť
a vzhľadom na svoje slabšie postavenie v tomto vzťahu mohol zmluvu, ktorá bola vopred pripravená,
len ako celok prijať alebo odmietnuť. V danom prípade nemožno teda uvažovať nad tým, že by išlo o
individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok
môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ,
ktorý fakticky určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, nakoľko
spotrebiteľ nemá možnosť tento výber ovplyvniť, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto
je namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne.

17. Vzhľadom na všetky tieto dôvody predmetná rozhodcovská doložka bola správne posúdená ako
neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 OZ účinného v čase uzatvorenia zmluvy, pretože
spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

18. Odvolací súd ďalej len dodáva, že pri posudzovaní neprijateľnosti uvedenej zmluvnej podmienky
je potrebné postupovať podľa § 53 ods. 1 OZ, ktoré obsahuje všeobecnú definíciu neprijateľnej
zmluvnej podmienky. Ustanovenie § 53 ods. 4 OZ obsahuje len demonštratívny výpočet neprijateľných
podmienok, preto kľúčová je vždy všeobecná definícia uvedená v ods. 1.

19. V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods.
5 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský
súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor,
preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný
právny akt.

20. Odvolací súd však považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané
rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie
exekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu
k tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu
pritom vyžaduje, aby súd, ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informoval účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili
spôsobom stanoveným v občianskom súdnom poriadku. Hoci ale súd prvej inštancie tieto práva
účastníkov svojím postupom porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne
rozhodnutie veci (§ 212 ods. 3 OSP) a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal
vo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie
vysporiadal, bolo napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobené zadosť.

21. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach
ústavných sťažností oprávneného, sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS
533/2013, v ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že \"pre ústavnú udržateľnosť napadnutého
postupu a uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v
posudzovaných prípadoch v konaní na oboch inštanciách). Presadzovanie názoru, že na každom
jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného
súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti
konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný
súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp
kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 47 charty dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.\"



22. K odňatiu možnosti oprávneného konať pred exekučným súdom nedošlo ani tým, že exekučný súd
nevytýčil vo veci pojednávanie. V zmysle § 58 ods. 2 Exekučného poriadku        (v znení účinnom od
01.01.2013) exekučný súd má len možnosť, nie povinnosť nariadiť pojednávanie, a to len vtedy, ak je to
nevyhnutné pre objasnenie veci. Pokiaľ jediným dôkazom pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského
rozsudku byť exekučným titulom z hľadiska platnosti či neplatnosti rozhodcovskej doložky je listina
obsahujúca túto doložku (úverová zmluva  a jej všeobecné podmienky), nie je potrebné na vykonanie
tohto dôkazu nariadiť pojednávanie. Tento záver možno vyvodiť zo samotnej povahy exekučného
konania, ktoré nie je v zásade konaním sporovým, a tiež zo skutočnosti, že posúdenie platnosti písomnej
rozhodcovskej doložky je právnou otázkou. Nariadenie pojednávania len z dôvodu, aby mohol byť
vykonaný  dôkaz listinou jej prečítaním alebo oznámením obsahu by za týchto okolností, ako aj s
prihliadnutím na možnosť odvolacieho konania, bolo zbytočné a odporovalo zásade hospodárnosti
konania.

23. Odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1     písm. b) CSP
nevyhovel a tento zamietol, nedomnieva sa totiž, že ustanovenia právnych predpisov, ktoré vo veci
aplikoval sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Oprávnený namietal nesúlad ustanovenia § 44
ods. 2 veta prvá a druhá exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.

24. Podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) návrh na začatie konania.

25. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore
s princípmi právneho štátu. V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred
udelením poverenia exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh
na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania
garantom jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v tomto štádiu exekučného konania - teda
v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom
exekučný súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná
vada, pre ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenie zamietne a exekučné konanie
zastaví. Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je preto
dôvod na prerušenie konania. Navyše ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril vo  vyššie citovanom
uznesení Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 545/2010-15, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený a
povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a
nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie
dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže
urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.

26. Odvolací súd tiež nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a podal by návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ o
predbežnej otázke výkladu primárneho a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

27. Podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho
konania pred súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská
republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania  súd bezodkladne doručí
ministerstvu spravodlivosti.

28. Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa čl. 267
ZF EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) SD EÚ o vydanie rozhodnutia
o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa čl. 267 ZF EÚ má povahu
osobitného nesporového                             a medzitýmneho konania, v ktorom SD EÚ má právomoc
vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov,
úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie
o predbežnej otázke pred SD EÚ je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty
európskeho práva, pretože v tomto konaní SD EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach



výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci
samej.

29. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať SD EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete čl. 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j.
že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia OSP nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie
a predložiť SD EÚ návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej
únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je
len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej
republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie
úniového právneho predpisu.

30. V zmysle záverov vo veci ESD-C-302/2004 SD EÚ nemá právomoc na zodpovedanie prejudiciálnej
otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci predchádzajú vstupu do EÚ. SR vstúpila do EÚ
dňom 01.05.2004 a keďže k uzavretiu záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok,
došlo 14.04.2010, z tohto hľadiska by bola daná právomoc SD EÚ na zodpovedanie prejudiciálnej otázky
v danej veci.

31. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho
práva je v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva
týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom
riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu
členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc
aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), musí mať bezprostredný
súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke
právnej. Prejudiciálna otázka nastolená SD EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo
vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci
spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú   v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v
prejednávanom spore.

32. Oprávnený navrhol konanie podľa § 162 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušiť a
Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložiť prejudiciálnu otázku, či sa „má
tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej
neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť,
vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii,
alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa
uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“
Odvolací súd nepovažuje za potrebné predložiť takúto prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, pretože
vzhľadom na celú už vyššie uvedenú právnu argumentáciu má za to, že exekučný súd je oprávnený
ex offo posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Navyše
k naznačenej otázke sa už Súdny dvor EÚ vyjadril, a to dokonca vo veci týkajúcej sa oprávneného,
čiže oprávnený musí mať o tomto závere Súdneho dvora EÚ vedomosť.  Súdny dvor EÚ dňa
16.11.2010 vo veci C-76/2010 Pohotovosť s.r.o. proti Iveta Korčkovská uzavrel, že Smernica Rady
93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú
povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom, ak tento súd má na tento účel k dispozícii
nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel
môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho
práva. V predmetnej veci je nesporné, že rozhodcovské konanie prebehlo bez účasti dlžníka, preto v
zmysle citovaného záveru Súdneho dvora EÚ exekučný súd bol oprávnený posudzovať aj bez návrhu
nekalú povahu zmluvných podmienok obsiahnutých v zmluve o úvere. Navyše otázka, pre ktorú žiada
oprávnený konanie prerušiť a predložiť ju Súdnemu dvoru EÚ je formulovaná všeobecne, bez vzťahu k
prejednávanej veci a bez poukazu na konkrétne ustanovenie zmluvy, ktoré má byť predmetom výkladu
Súdneho dvora EÚ.



33. Pretože odvolací súd nedospel k záveru, že v prejednávanom prípade existuje potreba obrátiť sa
s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na SD EÚ, návrh oprávneného na prerušenie konania
zamietol.

34. Oprávnený vo svojom odvolaní výrok o trovách exekúcie výslovne nenapáda, avšak výrok o trovách
je v zmysle § 379  písm. a) CSP závislým výrokom, teda odvolací súd ho považuje za napadnutý aj v
prípade, že odvolanie výslovne proti nemu nesmeruje.

35. Novela Exekučného poriadku účinná od 1. novembra 2013 (z. č. 299/2013 Z. z.) zrušila možnosť
podať odvolanie proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa        § 57 Exekučného poriadku.

36. Podľa prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku, o odvolaní proti výroku o
náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred              1. novembrom 2013,
sa rozhodne podľa predpisov účinných do  31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti
rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca.

37. V zmysle § 374 ods. 4 OSP ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje
proti rozhodnutiu súdneho úradníka, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa, rozhodnutie sa podaním
odvolania zrušuje a opätovne rozhoduje sudca.

38. V zmysle § 374 ods. 4 OSP proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka je prípustné odvolanie
vždy a v prípade, že ide o také rozhodnutie, ktoré ak by bolo vydané sudcom, odvolanie by nebolo
prípustné, takéto rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka sa zo zákona zrušuje a vo veci opätovne
rozhoduje sudca.

39. Keďže predmetné rozhodnutie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, pričom bolo napadnuté
odvolaním podaným pred 1. novembrom 2013, v zmysle ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného
poriadku v spojení s § 374 ods. 4 veta tretia OSP, s účinnosťou                 od 1. novembra 2013 sa zo
zákona zrušilo v časti trov konania a v tejto časti musí opätovne rozhodnúť sudca súdu prvej inštancie.

40. Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne
rozhodol, keď exekúciu zastavil. Preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie v časti zastavenia exekúcie
ako vecne správne v zmysle § 387 CSP potvrdil.

Poučenie:

Toto  uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak



a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "1Er/392/2011", "guid": "6e335669-f6dd-4523-9c3c-20dd4fa74ac7:7a550fd8-2fde-4caa-a79a-87d936651ec0", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c849904d-d005-4511-97ab-7bde5ed2caee", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 533/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 533/2013 z 11. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-11", "citacie_n": 454, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c849904d-d005-4511-97ab-7bde5ed2caee"}, {"guid": "ussr:050bd929-24b6-4abe-94e6-317fd3bb4857", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 378/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 378/2013 z 28. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-28", "citacie_n": 456, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:050bd929-24b6-4abe-94e6-317fd3bb4857"}, {"guid": "ussr:ba43f441-22c3-49af-ad04-3017098ae393", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 379/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 379/2013 z 28. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-28", "citacie_n": 457, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ba43f441-22c3-49af-ad04-3017098ae393"}, {"guid": "ussr:12334ede-465c-4fe2-ab56-52b552f49734", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 78/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 78/2011 z 17. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-17", "citacie_n": 2320, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:12334ede-465c-4fe2-ab56-52b552f49734"}, {"guid": "ussr:a1fec582-d8e9-4d63-b90a-bfd777cc9682", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 545/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 545/2010 z 9. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-09", "citacie_n": 2649, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a1fec582-d8e9-4d63-b90a-bfd777cc9682"}, {"guid": "9981520e-5bbf-43ac-a431-0170347f6e57:7471979f-17be-4164-a927-f5c4e6ffe517", "ecli": null, "spisova_znacka": "1Er/392/2011", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 1Er/392/2011 z 18. 9. 2012", "sud": "Okresný súd Spišská Nová Ves", "datum_vydania": "2012-09-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/9981520e-5bbf-43ac-a431-0170347f6e57:7471979f-17be-4164-a927-f5c4e6ffe517"}], "citovane_v": []}