Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 7Co/489/2016 z 26. 4. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 26. apríla 2017, sp. zn. 7Co/489/2016, ECLI:SK:KSNR:2017:4212219776.2 Krajský súd Nitra | 7Co/489/2016 | ECLI:SK:KSNR:2017:4212219776.2 | 2017-04-26 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2097aea7-d116-491a-ae23-e8bde4ec34c8 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2017:4212219776.2 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/489/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212219776
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madarászová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4212219776.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek
senátu JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Sidónie Sládečkovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, proti žalovanej: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 3. marca 2015 č.
k. 5C/441/2012-44, v spojení s opravným uznesením zo dňa 27. mája 2016 č.k. 5C/441/2012-91
a o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 21. augusta 2015 č.k.
5C/441/2012-58, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanej nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu, ktorým sa voči žalovanej domáhal
zaplatenia sumy 125,- eur ako náhrady škody a sumy 442,56 eura ako nemajetkovej ujmy podľa zák.
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom pod sp.zn.
7Er/548/2010. Zároveň zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania. Žalovanej náhradu trov konania
nepriznal.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 6 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1a 2, § 16 ods. 1,
§ 17 ods. 1 až 3 a § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (v znení účinnom do 31.12.2010), ust. § 41 ods. 1, ods.
2 písm. c) a d) Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekúcie, ust. § 45 ods. 1, ods.
2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ako aj zisteným skutkovým stavom, na základe
čoho dospel k záveru, že žalobu žalobcu treba ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na to, že žalobca
sa žalobou domáhal zaplatenia sumy 125,00 eura titulom majetkovej škody spôsobenej žalobcovi pri
uskutočňovaní a správy pri vymáhaní pohľadávky s tým, že táto suma pozostáva z čiastky 70,00
eur na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému, z čiastky 40,00 eur na udržiavanie a správu informačného systému a z čiastky 15,00 eur
na administratívne spracovanie textov urgencií na príslušný exekučný súd. Ďalej sa žalobca domáhal
nemajetkovej ujmy v sume 442,56 euro, ktorá mu mala vzniknúť za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Výšku tejto



sumy žalobca odôvodnil tým, že ústavný súd pri svojom rozhodovaní o prieťahoch v konaní priznal
sťažovateľom satisfakciu 660,00 eur za rok a keďže exekučný súd, v tomto prípade Okresný súd
Komárno, bol bezdôvodne nečinný viac ako 240 dní, prináleží mu náhrada za každý mesiac po 55,00
eur, t.j. vo výške 442,56 eur. Súd prvej inštancie za preukázané považoval, že žalobca ako oprávnený
prostredníctvom súdneho exekútora podal na Okresný súd Komárno (ďalej exekučný súd) dňa 15. 07.
2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom návrh na vykonanie exekúcie doručil
súdnemu exekútorovi dňa 21. 06. 2010. Exekučný súd uznesením 7Er/548/2010-13 zo dňa 21.1.2011
právoplatným dňa 15.2.2011 žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol. Následne uznesením OS Komárno č.k. 7Er/548/2010-24 zo dňa 29.7.2011
bolo exekučné konanie zastavené. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo
dňa 12.4.2010 č. SR 01795/10 a predmetom exekúcie bolo vymoženie 345,69 eur s príslušenstvom.
Súd prvej inštancie sa zaoberal aj námietkou premlčania znesenou žalovanou a dospel k záveru, že
táto námietka premlčania nie je dôvodná. Prijal záver, že všeobecná trojročná premlčacia doba podľa
§ 101 OZ začala plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať prvý raz, t.j. od 31.7.2010, ktorý deň
nasleduje po dni, na ktorý pripadá 15. deň plynúci od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie exekučnému súdu a uplynula dňa 31.7.2013, pričom žalobný návrh bol
súdu doručený dňa 27.09.2012. Konštatoval, že o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote, ktorá uplynula dňom 30.7.2010,
ktorý je 15. dňom po doručení návrhu na vydanie poverenia na exekučný súd. Poukázal na to, že
exekučným titulom v exekúcii bol rozhodcovský rozsudok a s poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1,2
zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní aj bez návrhu zastaví súd exekučné konanie v prípade,
ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa názoru súdu prvej inštancie
lehota 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia uvedená v § 44 ods. 2 v spojení s § 41
ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení do 01. 06. 2011 je extrémne krátka na to, aby exekučný
súd predložený rozhodcovský rozsudok náležité preskúmal. Pokiaľ oprávnený označí za exekučný titul
rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy. Je tiež oprávnený a zároveň povinný
skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku konštatovať
rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného
titulu. S ohľadom na tento osobitný charakter exekučného konania, nie je možné postup súdu považovať
za nesprávny úradný postup, preto nie je splnený prvý predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, ktorým je nesprávny úradný postup.

3. K zmietnutiu návrhu žalobcu na prerušenie konania uviedol, že žalobca vo svojom podaní zo dňa
26.2.2015 navrhol prerušiť konanie vo veci na základe ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP z dôvodu,
že pred Okresným súdom Prešov prebieha konanie č.k. 7C/6/2010 o náhradu škody pre porušenie
práva Európskej únie, ktoré má pre ďalší priebeh a rozhodovanie v konaní zásadný význam, pretože pre
vznik nároku na náhradu škody má fundamentálny význam posúdenie správnosti postupu exekučného
súdu pri vydaní poverenia na výkon exekúcie na podklade rozsudku rozhodcovského súdu. Súd prvej
inštancie v tejto súvislosti poukázal na ust. § 109 ods. 2 písm. c) OSP a s ohľadom na predmet tohto
konania - náhrada škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej prieťahmi exekučného súdu pri rozhodovaní
o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie dospel k záveru, že zodpovedanie prejudiciálnych
otázok nemá relevanciu pre toto konanie, preto prerušenie konania je v rozpore s požiadavkou rýchlej a
účinnej ochrany práv účastníkov konania. Z uvedeného dôvodu návrh na prerušenie konania zamietol.
O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanej, ktorá mala
vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže jej žiadne nevznikli.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch uviedol, že súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a
postupom súdu účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého
stupňa založil svoje rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust.
§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej
skutočnosti a teda po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom
rozhodovaní bol viazaný ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák.
č. 412/2012 Z.z.. Svojím rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo



je neprípustné. Namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty, i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej
neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a
posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý
súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Uviedol, že žalobca predložil
ako dôkaz o vzniku škody Znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej
univerzity v Bratislave. Bránil sa tým, že uvedeným znaleckým posudkom je jednoznačne preukázané, že
nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku
a to v posudku určenej výške. Ďalej argumentoval, že súdu nepatrí polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a jeho úvahy negujú
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy
v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako
napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Rovnako tak Dohovor
zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám
čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný
štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže
byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie
o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval
skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. Konštatoval, že v konaní tak boli preukázané všetky
zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho
úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou. K návrhu na prerušenie
konania uviedol, že súd bol povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o návrhu na prerušenie
konanie osobitne rozhodnúť, a ak tak neurobil konal v rozpore ust. § 167 ods. 1, 2, § 168 ods. 1, 2 a
§ 169 ods. 1 OSP.

5. Žalovaná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v zmysle ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho
pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387
ods. 1 ako vecne správne potvrdiť.

7. Súd prvej inštancie aplikoval v tejto veci ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktorý však bol
dňom 1. júla 2016 zrušený Civilným sporovým poriadkom. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vydal
dňa 3. marca 2015, t.j. ešte za účinnosti predchádzajúceho procesného predpisu, ktorým bol Občiansky
súdny poriadok. Odvolací súd, ktorému bola predložená vec na rozhodnutie o odvolaní dňa 18.07.2016
rozhodujúc vo veci už v čase účinnosti Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) postupoval v súlade
s ustanovením § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

9. Predmetom tohto konania je návrh žalobcu, ktorým sa voči žalovanej domáha zaplatenia sumy 125
eur z titulu náhrady škody a sumy 442,56 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom na tomto súde pod sp.
zn.7Er/548/10, ktorý videl v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote, pretože k
vydaniu rozhodnutia došlo až dňa 21. 01. 2011 s omeškaním viac ako 240 dní.

10. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len "zák. č. 514/2003 Z.z."), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)



nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

11. Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

12. Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

13. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

14. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade,
ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak (§ 17 ods.1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z.)

15. Zákon č. 514/2003 Z.z. je osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady škody,
ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom
vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona.
Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci
orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým
predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním,
ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno
na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej
zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci,
má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola
škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom (§ 9). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem "nesprávny úradný
postup", vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa
dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/
Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,
zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických
a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným
z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli
k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej
zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti,
a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.

16. V prejednávanej veci sa súd prvého stupňa správne najskôr zaoberal existenciou predpokladov
zodpovednosti žalovanej za škodu uplatňovanú žalobcom v konaní. V tomto smere v potrebnom rozsahu
zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.

17. Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 7Er/548/10 odvolací súd
zistil, exekučnému súdu bola dňa 15.07.2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti
povinnému Krajčo Štefan, o vymoženie sumy 345,69 eura (10 414,26 Sk) s príslušenstvom na základe
exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 12.04.2010 sp. zn. SR
01795/10. Oprávnený návrh podal dňa 21.06.2010. Exekučný súd uznesením zo dňa 21.01.2011 č.
k. 7Er/548/2010-13 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 15.02.2011 a uznesením č.k. 7Er/548/2010-24 zo dňa 29.07.2011
exekučné konanie zastavil a súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému, so sídlom Exekútorského



úradu Bratislava, Záhradnícka 60 náhradu trov exekúcie nepriznal. Podľa žalobcu takýto postup
exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k rozhodnutiu exekučného
súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým
oneskorením (viac ako 240 dní), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu
spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.

18. Pre posúdenie toho, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom
ustanovenej lehote, je podstatné znenie ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom od
1.6.2010 do 31.5.2011, teda v čase začatia exekučného konania t.j. 21. 06. 2010 (ďalej len "Exekučný
poriadok").

19. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.6.2010 do 31.5.2011 súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c)
a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

20. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že lehota v trvaní 15 dní od
doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, nie aj pre zamietnutie žiadosti. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť aj skutočnosť, že
úmyslom zákonodarcu bolo práve zefektívnenie exekučného konania v snahe dosiahnuť, aby poverenie
na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu, a tak prispieť k lepšej
vymožiteľnosti práva. Táto požiadavka však stráca svoj základný význam a opodstatnenosť v prípade,
že niet exekučného titulu pre jeho rozpor so zákonom ako materiálneho predpokladu každej exekúcie.
Neznamená to však, že i vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci
v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy a článku 6 ods.
1 Dohovoru, aby sa tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného
súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie poverenia, bol by to
explicitne zakotvil spôsobom ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust.
§ 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či už
pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti "poveriť" exekútora, aby exekúciu vykonal.
S ohľadom na cieľ a zásady Exekučného poriadku, na ktorých je budovaný, preto jeho ust. § 44 ods. 2
nie je možné interpretovať rozširujúcim spôsobom tak, ako to tvrdí žalobca.

21. Rovnako tak v exekučnom konaní neboli preukázané žalobcom tvrdené zbytočné prieťahy, ktoré
tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy § 9 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, každý má právo, aby
sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Právo každého na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia
proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax
ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú
tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka
konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods.
2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v
zákone, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti veci, preto sa aj v týchto prípadoch postup dotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako zbytočné prieťahy. Pri rozhodovaní o tom, či vo veci došlo k prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri
kritériá, ktorými sú: 1. právna a faktická zložitosť vecí, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka
konania, 3. spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem "zbytočné prieťahy obsiahnutý v článku
48 ods. 2 Ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty
uvedené v zákone, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa aj v týchto prípadoch postup dotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať



ako zbytočné prieťahy (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02). Ustanovenie § 9 zákona treba na
vec aplikovať v takom znení, v akom platil v čase namietaného nesprávneho úradného postupu orgánu
verejnej moci a nie je teda možné toto zákonné ustanovenie vykladať v zmysle jeho znenia po novele
od 01.01.2013 (zákonom č. 412/2012 Z. z.), z čoho potom vyplýva, že postup exekučného súdu bolo
nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska "zbytočných prieťahov" a to súdom samostatne, bez potreby existencie
rozhodnutia alebo konania iného orgánu v zmysle znenia ustanovenia § 9 ods. 2 po novelizácii od
01.01.2013. Posúdenie zbytočných prieťahov nie je možné bez prihliadania na všetky okolnosti veci,
teda nemožno neprihliadať na tisícky obdobných vecí podávaných žalobcom na postup exekučného
súdu i vzhľadom k jeho možnostiam.

22. S poukazom na uvedené okolnosti, i podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nepreukázal, že zo
strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003
Z.z., čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť žalovanej za žalobcom požadovanú
náhradu škody a nemajetkovú ujmu.

23. K dôvodom odvolania žalobcu v odvolaní odvolací súd uvádza, že odňatím možnosti konať pred
súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia
jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a
právom chránených záujmov. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len "ústava") zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Základné právo priznané podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho podstata spočíva v
prvom rade v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, a tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu
poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že
základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej
kvalite, t.j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita
ustanovená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46
ods. 1 ústavy. Ochranu základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS
50/97, I. ÚS 54/97). V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom
ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý
proces, ktorého základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech žalobcu (II. ÚS 71/97,
III. ÚS 46/04). Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak
súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie. Do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi.

24. Z obsahu súdneho spisu však nevyplýva, že by súd prvej inštancie v prejednávanej veci v prípade
žalobcu nerešpektoval niektoré z týchto práv. Namietané pochybenia súdu prvého stupňa vyjadrené v
ustanoveniach § 205 ods. 2 písm. a) a c) OSP nie sú v dôvodoch odvolania konkretizované vo vzťahu
k napádanému rozhodnutiu. Taktiež žalobca postup súdu, ktorým malo dôjsť k namietanému odňatiu
možnosti konať pred súdom v odvolaní presne nepopísal a odvolací súd ani žiaden takýto dôvod nezistil.

25. Odvolací súd nevidel odňatie možnosti konať pred súdom ani vo vzťahu k znaleckému dokazovaniu.
Vo vzťahu k tejto skutočnosti odvolací súd konštatuje, že Občiansky súdny poriadok účinný v
čase rozhodovania súdu prvej inštancie ukladal účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 OSP však súd rozhodol o tom, ktoré z označených
dôkazov vykoná. To znamená, že súd nebol viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani
nebol povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto
nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým
odvolací dôvod a taktiež ani vyhodnotenie dôkazov inak ako podľa predstáv účastníka konania. Odňatie
možnosti konať pred súdom nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať
výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie
sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu skutkového stavu. Ich nevykonanie
musí v rozhodnutí odôvodniť. Na druhej strane, súd je povinný vykonať navrhnuté dôkazy, ak sú
právne relevantné a ich vykonanie je nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. To, či súd vykoná dôkazy
označené účastníkom konania, nie je ľubovôľou súdu. Rozhodujúce je zistenie, či skutkové závery
vyplývajúce z vykonaného dokazovania umožňujú záver, ktorý v konečnom dôsledku bude zodpovedať



cieľu sledovanému § 1 až § 6 OSP, v zmysle ktorých je potrebné vykladať ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku. Iba súdny proces, ktorý bol v súlade so základnými ustanoveniami Občianskeho
súdneho poriadku je možné označiť za konanie zabezpečujúce právo na súdnu ochranu. Keďže žalobca
postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní nešpecifikoval a
odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto dôvod nezistil, v
tejto časti považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo
predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože
rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patril výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods.
1 OSP).

26. K námietke žalobcu, že súd rozhodol na základe novej právnej úpravy obsiahnutej v § 9 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z. z. (ďalší dôvod odvolania) odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa v napadnutom
rozhodnutí síce citoval ustanovenie § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. v platnom znení, t.j. v znení účinnom od
01.01.2013, hoci správne mal aplikovať ustanovenie § 9 v znení účinnom ku dňu začatia tohto konania
a podania návrhu na vydanie poverenia, uvedené nemalo za následok nesprávnosť napadnutého
rozhodnutia. Odvolací súd v tejto časti poukazuje na dôvodnú správu k § 9 ods. 2 zák. č. 412/2012 Z.
z., z ktorej vyplýva, že súdne konanie nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody
podľa zák. č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na
prieťahy. Pokiaľ by konajúci súd o náhradu škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup
iných všeobecných súdov, pričom by to mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve.
Konštatovať prieťahy v súdnom konaní je oprávnený len Ústavný súd SR. Aj keď novela v § 9 ods. 2,
3 presne upravila prieťahy v konaní, odvolací súd sa dodáva, že pôvodná úprava § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. a nová úprava nič nezmenili na tom, kto môže rozhodovať o prieťahoch v konaní a do
novely súdy túto skutočnosť posudzovali výkladovo. Preto aplikácia nového právneho prepisu nemala
vplyv na správnosť rozhodnutia.

27. Ďalej vo vzťahu k námietke odvolateľa, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konaní zákonnými lehotami, odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v tomto smere nepolemizoval
nad dĺžkou konania. Vo vzťahu k žalobcom tvrdeným prieťahom konania súd prvého stupňa uviedol,
že neskúmal či došlo k prieťahom v konaní a s týmto názorom sa odvolací súd stotožňuje. Súd prvého
stupňa v súvislosti s nárokom žalobcu na náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu
iba preskúmal, či naozaj došlo k porušeniu zákonom stanovenej lehoty alebo nie, t.j. neposudzoval
ani prieťahy v konaní ani vhodnosť dĺžky konania. Posudzoval splnenie podmienok nároku na škody v
zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., čo bola podstata návrhu žalobcu.

28. Odvolací súd vo vzťahu k žalobcom tvrdenému prejavu nesústredenosti činnosti súdu, keď podľa
jeho názoru súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúvisia (rozpor
exekučného titulu so zákonom), odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa bol oprávnený na
podporu svojich tvrdení uviesť akékoľvek skutkové a právne skutočnosti odôvodňujúce jeho rozhodnutie.
Exekučným titulom v predmetnom exekučnom konaní bol rozhodcovský rozsudok, preto súd prvého
stupňa bol oprávnený vo svojom rozhodnutí uviesť aj tieto skutočnosti. Jednalo sa o skutočnosť súvisiacu
s konaním ako celkom a s úpravou súvisiacou s rozhodcovským rozsudkom. Podstata odôvodnenia bola
však v posudzovaní podmienok nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z..

29. K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v uvedenej lehote a proti tomuto
uzneseniu zo strany žalobcu odvolanie nebolo podané, ako ani v spise sa nenachádza žiadna urgencia
o skoršie rozhodnutie, nemohlo dôjsť z jeho strany k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je
z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže exekučný
súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora v primeranej lehote, pričom aj v zmysle stanoviska Ústavného
súdu SR samotné nedodržanie zákonom ustanovenej lehoty na rozhodnutie o žiadostiach súdneho
exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcii nie je možné považovať za porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, ale je potrebné skúmať
aj objektívne okolnosti, pre ktoré súd nemohol rozhodnúť v zákonnej lehote (nález ÚS SR sp. zn. IV.
ÚS 471/2012), odvolací súd dospel k záveru, že súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia
súdnemu exekútorovi nepochybil a jeho konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého
si žalobca v tomto konaní uplatňuje svoj nárok, preto nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie



dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody žalobcu. Okrem toho bolo potrebné zohľadniť aj
skutočnosť, že návrh na vykonanie exekúcie nemal byť ani podaný, pretože žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie pre rozpor so zákonom bola zamietnutá a o tejto skutočnosti žalobca vedel z
rozhodovacej činnosti súdov, ako aj Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR.

30. Záverom odvolací súd dodáva, že rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé
byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v
štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie bolo vydané orgánom s právomoc na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej. V
nadväznosti na uvedené odvolací súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3 Cdo 164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,
ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená“. Súdna prax je jednotná aj v tom, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň
povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. v tomto prípade
platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp.
zn. 3 Cdo 122/2011). Rovnako tak je exekučný súd povinný v spotrebiteľskej veci skúmať otázku platnosti
rozhodcovskej doložky. Súd v exekučnom konaní nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského
rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012).

31. S ohľadom na to, že v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 7Er/548/2010
súd uznesením zo dňa 21.01.2011 č. k. 7Er/548/2010-13 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 15.02.2011 a uznesením č.k.
7Er/548/2010-24 zo dňa 29.07.2011 exekučné konanie zastavil, odvolací súd dodáva, že pokiaľ žalobca
nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohol sa v rámci exekúcie vôbec domôcť ani nároku
vyplývajúceho z úverovej zmluvy, a preto s rozhodcovským rozsudkom ako nulitným aktom v exekučnom
konaní sa ani nemôže spájať vznik akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie
exekúcie.

32. K odvolaniu žalobcu voči výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým návrh žalobcu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP zamietol, odvolací súd uvádza, že aj toto uznesenie považuje
za vecne správne. Súd prvej inštancie správne zvažoval, či položené prejudiciálne otázky v konaní
vedenom pred Okresným súdom Prešov riešia podstatu sporu v predmetnom konaní a dospel k
správnemu záveru, že v danej veci nie je nevyhnutné konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP konanie
prerušiť. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil, pričom odvolací súd sa s týmito
dôvodmi stotožňuje (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

33. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza, že otázka zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, je upravená zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a preto je aj
predmetom vnútroštátneho preskúmania všeobecnými súdmi. Úlohou súdu v tomto konaní je zaoberať
sa tvrdením navrhovateľa, že nesprávnym úradným postupom súdu v exekučnom konaní mu vznikol
nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, pretože súd nerozhodol o žiadosti exekútora na vydanie
poverenia v zákonnej lehote ale až po jej uplynutí viac ako 240 dní. Súd prvej inštancie sa vo veci samej
musel vyporiadať s tým, či exekučný súd porušil svoje povinnosti vyplývajúce mu z exekučného poriadku
v dôsledku čoho došlo z jeho strany k nesprávnemu úradnému postupu a v kladnom prípade, či došlo
k splneniu zákonných podmienok pre vznik škody.

34. S poukazom na uvedené rovnako ako súd prvej inštancie aj odvolací súd dospel k záveru,
že v danom prípade nebolo nevyhnutné konanie v tejto veci prerušiť a počkať na rozhodnutie o
prejudiciálnych otázkach, ktoré sa v konečnom dôsledku týkali iného skutkového a právneho stavu.
Z odôvodnenia návrhu na prerušenie konania vyplývalo, že predmetom konania na Okresnom súde



Prešov (sp. zn. 7C/6/2010) je konanie o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie, ktorého
sa mal dopustiť Okresný súd Prešov v exekučnom konaní vedenom proti žalobkyni na základe
neprijateľnej rozhodcovskej doložky, pričom predmetom konania v prejednávanej veci je náhrada škody
a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom
konaní, ktorý podľa tvrdenia žalobcu nerozhodol o návrhu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
v zákonnej lehote.

35. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s
opravným uznesením v celom rozsahu ako vecne správny podľa § 387 ods.1, 2 CSP potvrdil.

36. Predmetom tohto odvolacieho konania bolo aj odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu
Nové Zámky zo dňa 21. augusta 2015 č.k. 5C441/2012-58, ktorým podľa položky č. 7a, 20a sadzobníka
súdnych poplatkov uložil žalobcovi povinnosť, aby v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto
uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie a za vyhotovenie odvolania urobené elektronickými
prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom, ktoré tvorí súdny spis.

37. Proti tomuto uzneseniu v časti, týkajúcej sa povinnosti žalobcu zaplatiť súdny poplatok za odvolanie
vo výške 20 eur, podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktorý žiadal uznesenie súdu
prvej inštancie zrušiť. Namietal, že napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu
rozhodnutia a tými odôvodnenie. Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje
za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu
podliehala podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej,
ako sú odvolanie, dovolanie. Poukázal na to, že podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. V danom
prípade tak súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku,
v dôsledku čoho žalobca nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie.
Uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo 39/2007. Bol toho názoru, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je
jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o
žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.
Žalobcovi preto bola v rozpore s týmto zákonom uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal.
Takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva navrhovateľa na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl.
6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1
a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch
vyrubenia súdneho poplatku, vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy, vylúčené. Navyše, podľa ustanovenia §
18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra
2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými
po 30. septembri 2012. V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01. 10. 2012, konanie teda
začalo pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z., preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať
právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku
vecne oslobodené. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.

38. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku,
ďalej len "CSP") preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie, bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správne potvrdiť.

39. Súd prvej inštancie aplikoval v tejto veci ustanovenia zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov ako aj Občianskeho súdneho poriadku, ktorý však bol dňom 1.
júla 2016 zrušený Civilným sporovým poriadkom. Súd prvej inštancie napadnuté uznesenie vydal dňa
21.08.2015, t. j. ešte za účinnosti predchádzajúceho procesného predpisu, ktorým bol Občiansky súdny
poriadok. Odvolací súd rozhodujúc vo veci už v čase účinnosti Civilného sporového poriadku (ďalej len
CSP) postupoval v súlade s ustanovením § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. V zmysle § 470 ods.
2 CSP však právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované.



40. Právne účinky odvolania žalobcu, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti
CSP, zostali zachované. Preto odvolací súd odvolanie žalobcu v súlade s citovanými zákonnými
ustanoveniami vecne prejednal, aj keď nová právna úprava v CSP nepripúšťa možnosť podať odvolanie
proti uzneseniu súdu prvej inštancie o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie. Rovnako
tak ani zákon o súdnych poplatkoch nepripúšťa možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu o uložení
povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie. V opačnom prípade by došlo k odopretiu procesných
práv žalobcu ako strany konania, ktoré mu v čase rozhodovania súdu prvej inštancie patrili.

41. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania
odvolania (09.04.2015), teda v znení účinnom do 31.10.2015 (ďalej len citovaného zákona), súdne
poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú
na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené
v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí
prílohu tohto zákona.

42. Podľa § 2 ods. 4 citovaného zákona v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie,
pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti
rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

43. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.

44. Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu
poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.

45. Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa
tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

46. Podľa § 18ca citovaného zákona z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra
2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými
po 30. septembri 2012.

47. Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov Zákona o súdnych poplatkoch (ďalej len
sadzobník súdnych poplatkov) je súdny poplatok zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20,- eur.

48. V súvislosti s povinnosťou platiť súdny poplatok vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, je potrebné poukázať
na to, že zákon o súdnych poplatkoch do novely vykonanej zákonom č. 621/2005 Z.z. upravoval v ust.
§ 4 ods. 1 písm. c) vecné oslobodenie od poplatku v konaniach vo veciach náhrady škody spôsobenej
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom oslobodené od poplatku. Uvedená
novela s účinnosťou od 01.01.2006 toto vecné oslobodenie vypustila, čo bolo v dôvodovej správe
odôvodnené reakciou na neúmerný nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa
zák. č. 514/2003 Z.z.. Zároveň v Sadzobníku súdnych poplatkov v položke 7a bol zavedený nový
paušálny poplatok za žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom vo výške 3.000,- Sk. Ďalšou novelou Zákona o súdnych
poplatkoch vykonanou zákonom č. 273/2007 Z.z. účinného od 01.07.2007 bolo ust. § 4 ods. 1 doplnené
o písm. k/, ktorým bolo opätovne zavedené oslobodenie súdnych konaní vo veciach náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
od poplatku, zároveň s vypustením položky 7a zo Sadzobníka súdnych poplatkov. Posledná zmena v
tomto smere bola uskutočnená zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorým sa zmenil Zákon o súdnych poplatkoch
s účinnosťou od 01.10.2012 a ktorým bolo z ust. § 4 ods. 1 vypustené písm. k/ a v Sadzobníku súdnych
poplatkoch za položku 7 bola vložená položka 7a v znení, podľa ktorého zo žaloby na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
je sadzba poplatku 20,- eur, čím zákonodarca reagoval podľa dôvodovej správy k tejto novele na nárast



právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. na súdoch. Z uvedeného
vyplýva, že po 01.10.2012 konania vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie sú oslobodené od poplatkovej
povinnosti. Žalobcovi tak v súvislosti s podaním takéhoto návrhu, ktorý je v zmysle § 2 ods. 1 písm.
a) zákona o súdnych poplatkoch poplatníkom, vzniká podľa § 5 ods. 1 písm. a) Zákona o súdnych
poplatkoch poplatková povinnosť. Rovnako tak sa poplatníkom v týchto veciach v zmysle § 2 ods. 4
Zákona o súdnych poplatkoch stáva i ten, kto podal odvolanie, resp. ten, kto podal dovolanie, ktorým
obdobne poplatková povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a/ vzniká podaním odvolania a dovolania.

49. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd považoval za nesprávne tvrdenia žalobcu v odvolaní,
že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a nie i ďalšie úkony vo veci samej.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, v zmysle
ktorého ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni
s tým, že poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Keďže v
danom prípade ide o konanie na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom začaté na návrh žalobcu dňa 27.09.2012, t.j. pred
účinnosťou zák. č. 286/2012 Z.z. a odvolanie proti zamietajúcemu rozsudku súdu prvej inštancie žalobca
podal dňa 09.04.2015, t.j. po jeho účinnosti, je potom potrebné posúdiť vznik poplatkovej povinnosti
žalobcu ako odvolateľa i z hľadiska prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 01.10.2012 a to
§ 18ca Zákona o súdnych poplatkoch. Súd prvej inštancie preto správne napadnutým uznesením uložil
žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie, aplikujúc tak platnú právnu úpravu
účinnú v čase vzniku poplatkovej povinnosti a rovnako tak správne stanovil i výšku súdneho poplatku v
sume 20,- eur v súlade s položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov.

50. Pokiaľ išlo o námietku žalobcu, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné,
odvolací súd túto nepovažoval za dôvodnú. Z napadnutého uznesenia je zrejmé, že obsahuje náležitosti
požadované ust. § 236 CSP rovnako tak je z neho zrejmé komu, z akého dôvodu bola uložená
poplatkovú povinnosť, v akej výške a podľa akej položky. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že
v napadnutom uznesení absentuje označenie osobitnej časti týkajúcej sa odôvodnenia. Z napadnutého
rozhodnutia podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne jasne vyplýva, že súd prvej inštancie žalobcovi
uložil poplatkovú povinnosť v sume 20 euro za podané odvolanie a to podľa položky 7a Sadzobníka
súdnych poplatkov. Niet preto pochýb, že súd prvej inštancie nepovažoval odvolacie konanie v tejto veci
za vecne oslobodené ani žalobcu za účastníka, ktorý je osobne oslobodený od povinnosti zaplatiť súdny
poplatok za podané odvolanie.

51. Pre vyššie uvedené dôvody odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.

52. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).